C-470/19

62019CJ0470

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 15. apríla 2021 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Aarhuský dohovor – Smernica 2003/4/ES – Právo na prístup k informáciám o životnom prostredí, ktorými disponujú orgány verejnej moci – Článok 2 bod 2 – Pojem ‚orgán verejnej moci‘ – Orgány alebo inštitúcie konajúce s právomocou súdu – Informácie obsiahnuté v spise zo skončeného súdneho konania“

Vo veci C‑470/19,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím High Court (Vyšší súd, Írsko) z 21. mája 2019 a doručený Súdnemu dvoru 17. júna 2019, ktorý súvisí s konaním:

v zložení: predseda prvej komory J.‑C. Bonichot (spravodajca), podpredsedníčka Súdneho dvora R. Silva de Lapuerta a sudca M. Ilešič, vykonávajúci funkciu sudcov prvej komory, sudcovia M. Safjan a N. Jääskinen,

generálny advokát: M. Bobek,

tajomník: C. Strömholm, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. septembra 2020,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Írsko, v zastúpení: M. Browne, G. Hodge a A. Joyce, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Carroll, BL, a C. Toland, SC,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a D. Krawczyk, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Gattinara a C. Cunniffe, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 3. decembra 2020,

Právny rámec

Medzinárodné právo

3

Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, podpísaný v Aarhurse 25. júna 1998 a schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 ( Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 1 ; ďalej len „Aarhuský dohovor“), vo svojom článku 2 bode 2 stanovuje:

„‚Orgán verejnej moci‘ znamená:

a)

Táto definícia nezahŕňa orgány alebo inštitúcie, ak vykonávajú súdnu alebo zákonodarnú moc.“

4

Článok 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru stanovuje, že za určitých podmienok a s určitými výnimkami každá strana tohto dohovoru v rámci vnútroštátnych právnych predpisov zabezpečí, aby orgány verejnej moci sprístupnili verejnosti informácie o životnom prostredí, o ktoré budú požiadané.

5

Článok 4 ods. 4 Aarhuského dohovoru spresňuje:

„Žiadosť o informáciu o životnom prostredí môže byť zamietnutá, ak by jej zverejnenie nepriaznivo ovplyvnilo:

6

Odôvodnenia 1, 5, 11 a 16 smernice 2003/4 znejú:

„(1)

Zvýšený prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí a šírenie takých informácií prispieva k zlepšovaniu povedomia o záležitostiach životného prostredia, voľnej výmene názorov, účinnejšej účasti verejnosti na rozhodovaní o otázkach životného prostredia a prípadne aj k lepšiemu životnému prostrediu.

…

(5)

Právo na informácie znamená, že zverejňovanie informácií by malo byť všeobecným pravidlom a verejné orgány [orgány verejnej moci – neoficiálny preklad ] by mali byť oprávnené odmietnuť požiadavku na informácie o životnom prostredí v osobitných a jednoznačne definovaných prípadoch. Dôvody odmietnutia by sa mali vykladať obmedzujúcim spôsobom, pričom verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie, by sa mal zvažovať oproti záujmu, ktorému slúži zamietnutie. …“

7

Podľa článku 1 tejto smernice:

„Ciele tejto smernice sú:

a)

zaručiť právo prístupu k informáciám o životnom prostredí, ktoré majú verejné orgány [orgány verejnej moci – neoficiálny preklad ] alebo ktoré sú pre ne uchovávané, a ustanoviť základné podmienky a praktické postupy na jeho výkon, a

2.

‚Verejný orgán [Orgán verejnej moci – neoficiálny preklad ]‘ je:

a)

vláda alebo iná verejná administratíva vrátane verejných poradných orgánov na národnej, regionálnej alebo miestnej úrovni;

b)

každá fyzická osoba alebo právnická osoba vykonávajúca funkcie verejnej správy podľa národného práva vrátane osobitných povinností, činností alebo služieb vo vzťahu k životnému prostrediu a

10

Rovnako ako článok 4 ods. 1 smernice 2003/4, ktorý za určitých podmienok umožňuje členským štátom stanoviť zamietnutie žiadosti o informácie o životnom prostredí, aj článok 4 ods. 2 tejto smernice poskytuje členským štátom túto možnosť za nasledujúcich podmienok:

„Členské štáty môžu ustanoviť, že žiadosť o prístup k informáciám o životnom prostredí sa zamietne, ak by ich zverejnenie mohlo nepriaznivo ovplyvniť:

…

c)

prebiehajúce súdne procesy, možnosť každej osoby na spravodlivý súd alebo možnosť verejného orgánu [orgánu verejnej moci – neoficiálny preklad ] viesť vyšetrovanie trestno‑právnej alebo disciplinárnej povahy;

12

European Communities (Access to Information on the Environment) Regulations 2007 – 2018 [nariadenia z rokov 2007 až 2018 – Európske spoločenstvá (prístup k informáciám o životnom prostredí)] (ďalej len „írske vnútroštátne pravidlá“) preberajú smernicu 2003/4 do írskeho práva.

13

Článok 3 ods. 1 írskych vnútroštátnych pravidiel v podstate preberá článok 2 bod 2 tejto smernice.

14

V zmysle článku 3 ods. 2 írskych vnútroštátnych pravidiel sú z definície orgánov verejnej moci vylúčené orgány, ktoré „konajú s právomocou súdu alebo zákonodarcu“.

Súdna služba zamietla žiadosť žalobkyne vo veci samej rozhodnutím z 13. júla 2016. Toto rozhodnutie bolo založené najmä na skutočnosti, že írske vnútroštátne pravidlá sa nevzťahovali na súdne konania ani na dokumenty predložené v rámci takýchto konaní.

18

Dňa 18. júla 2016 žalobkyňa vo veci samej požiadala Súdnu službu o preskúmanie svojho rozhodnutia. Keďže jej nebola poskytnutá odpoveď, 15. septembra 2016 predložila komisárovi pre informácie týkajúce sa životného prostredia opravný prostriedok.

19

Dňa 19. júna 2017 komisár pre informácie týkajúce sa životného prostredia písomne kontaktoval žalobkyňu vo veci samej v súvislosti s tým, že v podobnej veci už bolo vydané rozhodnutie, a to vo veci CEI/15/0008, An Taisce & The Courts Service. Zdôraznil, že každá vec bude posudzovaná meritórne, a vyzval žalobkyňu vo veci samej, aby uviedla prípadné dôvody, pre ktoré by mal dospieť k inému rozhodnutiu, pokiaľ ide o jej žiadosť o prístup k súdnemu spisu z konania vo veci Balz & Heubach/An Bord Pleanala.

20

Vzhľadom na to, že High Court (Vyšší súd) má pochybnosti o výklade článku 2 bodu 2 smernice 2003/4, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Predstavuje kontrola prístupu k súdnym záznamom týkajúcim sa konaní, v ktorých bol vydaný právoplatný rozsudok, uplynula lehota na podanie odvolania a neprejednáva sa odvolanie ani ďalšia žaloba, avšak ďalšie žaloby sú za osobitných okolností možné, výkon ‚právomoci súdu‘ v zmysle článku 2 bodu 2 smernice… 2003/4…?“

O prejudiciálnej otázke

24

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 bod 2 druhý odsek prvá veta smernice 2003/4 vykladať v tom zmysle, že možnosť členských štátov nepovažovať „orgány alebo inštitúcie, keď konajú s právomocou súdu alebo zákonodarcu“ za „orgány verejnej moci“ v zmysle tejto smernice možno vykonať len vtedy, ak ide o informácie obsiahnuté v spisoch z prebiehajúcich súdnych konaní s výnimkou skončených konaní.

25

Treba tiež zdôrazniť, že právo na prístup zaručené smernicou 2003/4 sa uplatňuje len v rozsahu, v akom sa na požadované informácie vzťahujú ustanovenia o prístupe verejnosti upravené touto smernicou, čo predovšetkým predpokladá, že predstavujú „informácie o životnom prostredí“ v zmysle článku 2 bodu 1 tejto smernice, čoho overenie, pokiaľ ide o spor vo veci samej, prináleží vnútroštátnemu súdu (rozsudok zo 14. februára 2012, Flachglas Torgau, C‑204/09 , EU:C:2012:71 , bod 32 ).

29

Navyše treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry tak z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Únii samostatný a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext tohto ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou [pozri najmä rozsudok z 20. januára 2021, Land Baden‑Württemberg (interná korešpondencia), C‑619/19 , EU:C:2021:35 , bod 34 ].

30

Napokon článok 2 bod 2 druhý odsek druhá veta smernice 2003/4 stanovuje, že členské štáty môžu vyňať tieto orgány alebo inštitúcie z definície pojmu „orgány verejnej moci“ nachádzajúcej sa v prvom odseku tohto článku 2 bodu 2, ak ich ústavné predpisy v čase prijatia tejto smernice neupravovali proces preskúmavania v zmysle článku 6 uvedenej smernice. Článok 2 bod 2 druhý odseku druhá veta smernice 2003/4, ktorého cieľom je upraviť osobitný prípad niektorých vnútroštátnych orgánov, voči ktorých rozhodnutiam nemohli byť podané opravné prostriedky v súlade s požiadavkami tejto smernice v čase jej prijatia, však nemá za cieľ ani za následok obmedzenie možnosti členských štátov vyňať z pôsobnosti uvedenej smernice orgány alebo inštitúcie konajúce s právomocou súdu alebo zákonodarcu, čo je navyše zakotvené bez akéhokoľvek obmedzenia v samotnom Aarhuskom dohovore (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 2012, Flachglas Torgau, C‑204/09 , EU:C:2012:71 , body 45 až 48 ).

33

Z článku 2 bodu 2 smernice 2003/4 ako celku vyplýva, že možnosť členských štátov vyňať z pojmu „orgán verejnej moci“ orgány alebo inštitúcie, ktoré „konajú s právomocou súdu“, ktorá je stanovená v článku 2 bode 2 druhom odseku prvej vete tejto smernice a ktorá musí byť predmetom funkčného výkladu (pozri analogicky rozsudok zo 14. februára 2012, Flachglas Torgau, C‑204/09 , EU:C:2012:71 , bod 49 ), sa môže týkať len orgánov alebo inštitúcií, ktoré vyhovujú inštitucionálnej definícii pojmu „orgán verejnej moci“ uvedenej v článku 2 bode 2 prvom odseku uvedenej smernice. Dodržanie tejto definície totiž predstavuje nevyhnutný predpoklad na uplatnenie možnosti výnimky stanovenej v článku 2 bode 2 druhom odseku prvej vete smernice 2003/4.

Súdy totiž zjavne nie sú súčasťou vlády ani iných orgánov verejnej správy uvedených v článku 2 bode 2 prvom odseku písm. a) smernice 2003/4. Nemožno ich považovať ani za fyzické alebo právnické osoby, ktoré vykonávajú „funkcie verejnej správy… vrátane osobitných povinností, činností alebo služieb vo vzťahu k životnému prostrediu“, uvedené v článku 2 bode 2 prvom odseku písm. b) tejto smernice, ktorý vymenúva orgány alebo inštitúcie, ktoré napriek tomu, že nie sú súčasťou vlády alebo iných orgánov verejnej správy uvedených v tomto prvom ustanovení, vykonávajú funkcie patriace do výkonnej moci alebo prispievajú k jej výkonu a majú vzťah k životnému prostrediu. Pokiaľ ide o článok 2 bod 2 prvý odsek písm. c) uvedenej smernice, týka sa len osôb alebo subjektov, ktoré konajú pod kontrolou niektorého z orgánov alebo niektorej z inštitúcií uvedených v článku 2 bode 2 prvom odseku písm. a) a b) tejto smernice a majú verejné zodpovednosti alebo funkcie vo vzťahu k životnému prostrediu, takže nemôže zahŕňať ani súdy ani a fortiori fyzické alebo právnické osoby pod ich kontrolou.

36

Tento výklad potvrdzuje aj cieľ sledovaný normotvorcom Únie pri prijímaní smernice 2003/4 v spojení s Aarhuským dohovorom. Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 1 a článku 1 tejto smernice, jej cieľom je podporiť zvýšený prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí a účinnejšiu účasť verejnosti na rozhodovaní v tejto oblasti, a to s cieľom vydávania kvalitnejších rozhodnutí a ich účinnejšieho uplatňovania, ako aj v konečnom dôsledku s cieľom podpory zlepšenia životného prostredia.

Prijatím smernice 2003/4 totiž normotvorca Únie zohľadnil rôznorodosť pravidiel existujúcich v členských štátoch, pokiaľ ide o prístup občanov k informáciám obsiahnutým v súdnych spisoch, o čom svedčia článok 2 bod 2 druhý odsek prvá veta a článok 4 ods. 2 písm. c) tejto smernice, ktoré členským štátom poskytujú na jednej strane možnosť vyňať z pôsobnosti uvedenej smernice orgány alebo inštitúcie vyhovujúce definícii pojmu „orgán verejnej moci“, ktoré – ako napríklad niektoré nezávislé správne orgány – môžu osobitne konať v rámci výkonu súdnej právomoci bez toho, aby samy mali povahu súdov (pozri analogicky, pokiaľ ide o ministerstvo, ktoré má konať v rámci výkonu zákonodarných právomocí bez toho, aby bolo samo súčasťou zákonodarnej právomoci, rozsudok zo 14. februára 2012, Flachglas Torgau, C‑204/09 , EU:C:2012:71 , bod 49 ), a na druhej strane možnosť odchýliť sa od zásady prístupu občanov k informáciám o životnom prostredí, ktoré majú k dispozícii „orgány verejnej moci“, ak by zverejnenie týchto informácií mohlo ohroziť „prebiehajúce súdne procesy, možnosť každej osoby na spravodlivý súd alebo možnosť verejného orgánu [orgánu verejnej moci – neoficiálny preklad ] viesť vyšetrovanie trestno‑právnej alebo disciplinárnej povahy“.

39

Pokiaľ ide o článok 6 smernice 2003/4, tento článok sa týka len prístupu občanov, ktorí chcú uplatniť svoje práva vyplývajúce z ustanovení tejto smernice, k spravodlivosti, ktorý im zaručuje najmä možnosť napadnúť rozhodnutia o zamietnutí prístupu k informáciám o životnom prostredí, ktoré by mohli byť voči nim uplatnené.

43

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že spor vo veci samej sa týka žiadosti mimovládnej organizácie Friends of the Irish Environment o prístup k informáciám o životnom prostredí, ktoré boli obsiahnuté v súdnom spise týkajúcom sa skončeného konania, pričom tento spis bol k dátumu podania tejto žiadosti v dispozícii Súdnej služby. Podľa pripomienok, ktoré Súdna služba predložila Súdnemu dvoru, je tento orgán poverený skladovaním, archiváciou a správou súdnych spisov v mene a pod dohľadom dotknutého súdu. Vnútroštátnemu súdu preto prináleží, aby s prihliadnutím na spresnenia uvedené v bodoch 30 až 40 tohto rozsudku overil, či sa uvedený orgán má považovať za „orgán verejnej moci“ v zmysle článku 2 bodu 2 prvého odseku smernice 2003/4, pretože v takom prípade by prístup k informáciám o životnom prostredí obsiahnutým v spisoch, ktoré má k dispozícii, patril do pôsobnosti tejto smernice, alebo či vzhľadom na to, že má úzke väzby s írskymi súdmi, ktoré nad ním vykonávajú kontrolu, treba dospieť k záveru, že rovnako ako tieto súdy je súdnym orgánom, v dôsledku čoho by práve naopak nepatril do pôsobnosti uvedenej smernice.

44

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 2 bod 2 smernice 2003/4 sa má vykladať v tom zmysle, že neupravuje prístup k informáciám o životnom prostredí obsiahnutým v súdnych spisoch, keďže ani súdy ani orgány alebo inštitúcie, ktoré podliehajú ich kontrole, a teda udržiavajú s nimi úzke väzby, nie sú „orgánmi verejnej moci“ v zmysle tohto ustanovenia, a preto nepatria do pôsobnosti tejto smernice.

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.