C-572/19

European Road Transport Telematics Implementation Coordination Organisation – Intelligent Transport Systems & Services Europe (Ertico – ITS Europe) , so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: M. Wellinger a K. T’Syen, avocats,

odvolateľka,

ktorú v konaní podporuje:

Česká republika , v zastúpení: M. Smolek, J. Vláčil, O. Serdula a J. Očková, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania v odvolacom konaní,

ďalší účastník konania:

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Svojím odvolaním European Road Transport Telematics Implementation Coordination Organisation – Intelligent Transport Systems & Services Europe (Ertico – ITS Europe) navrhuje zrušiť rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 22. mája 2019, Ertico – ITS Europe/Komisia ( T‑604/15 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2019:348 ), ktorým uvedený súd zamietol jej žalobu o neplatnosť rozhodnutia pracovnej skupiny pre validáciu z 18. augusta 2015 stanovenú v bode 1.2.7 prílohy rozhodnutia Komisie 2012/838/EÚ, Euratom z 18. decembra 2012 o prijatí pravidiel na zabezpečenie dôsledného overovania existencie a právneho postavenia účastníkov nepriamych akcií, ako aj ich prevádzkovej schopnosti a finančnej spôsobilosti, ktorí získavajú pomoc vo forme grantu v rámci siedmeho rámcového programu Európskeho spoločenstva v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných činností a siedmeho rámcového programu Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu v oblasti jadrového výskumu a odbornej prípravy ( Ú. v. EÚ L 359, 2012, s. 45 ) (ďalej len „pracovná skupina pre validáciu“), v rozsahu, v akom táto pracovná skupina pre validáciu dospela k záveru, že odvolateľku nemožno považovať za mikro, malý alebo stredný podnik v zmysle odporúčania Komisie 2003/361/ES zo 6. mája 2003 o vymedzení mikro, malých a stredných podnikov [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 124, 2003, s. 36 ) (ďalej len „odporúčanie MSP“).

Po preskúmaní dôkazov uvedených zainteresovanou stranou alebo príslušným členským štátom a dôkazov výkonného orgánu, Komisia v správnom konaní prijme rozhodnutie do dvoch mesiacov od dátumu, kedy bol daný podnet ku konaniu. Bez toho, aby bola dotknutá povinnosť Komisie písomne odpovedať a uviesť odôvodnenie svojho rozhodnutia, ak Komisia neodpovie v stanovenej lehote, považuje sa to za implicitné rozhodnutie o zamietnutí.

2. Komisia môže z vlastnej iniciatívy preskúmať akýkoľvek úkon výkonného orgánu. Rozhodne do dvoch mesiacov po dátume, kedy došlo k takémuto preskúmaniu, po preskúmaní dôkazov uvedených orgánom.

3. Ak sa úkon vykoná pred Komisiou v súlade s odsekmi 1, alebo 2, Komisia môže pozastaviť vykonávanie sporného úkonu alebo stanoviť predbežné opatrenia. Vo svojom konečnom rozhodnutí môže Komisia potvrdiť úkon výkonného orgánu alebo rozhodnúť, že ho orgán musí čiastočne alebo úplne zmeniť.

4. Výkonné orgány musia v primeranej časovej lehote podniknúť potrebné opatrenia, aby vyhoveli rozhodnutiu Komisie.

5. Žaloba ohľadne anulovania explicitného alebo implicitného rozhodnutia Komisie o zamietnutí žiadosti v správnom konaní môže byť postúpená Súdnemu dvoru [Európskej únie] v súlade s článkom [263 ZFEÚ].“

Odporúčanie MSP

Vo vhodných prípadoch by sa mali zohľadniť aj vzťahy vznikajúce medzi podnikmi z podnetu fyzických osôb s cieľom zabezpečiť, aby výhody vyplývajúce pre MSP z rozličných pravidiel alebo opatrení, v skutočnosti využívali len tie podniky, ktoré ich naozaj potrebujú. V záujme obmedzenia skúmania týchto situácií na nevyhnutné minimum je potrebné zohľadňovanie takýchto vzťahov obmedziť len na relevantný trh alebo na priľahlé trhy – v prípade potreby s odkazom na definíciu dotknutého relevantného trhu prijatú Komisiou v rámci rozhodnutia Komisie o definícii relevantného trhu na účely práva hospodárskej súťaže [ neoficiálny preklad ] [( Ú. v. ES C 372, 1997, s. 5 )].“ [ neoficiálny preklad ]

4

Článok 1 ods. 1 tohto odporúčania stanovuje:

„Toto odporúčanie sa týka definície [MSP] použitého v rámci politík [Únie] uplatňovaných v rámci [Európskej únie] a Európskeho hospodárskeho priestoru [(EHP)].“ [ neoficiálny preklad ]

5

Článok 1 prílohy uvedeného odporúčania s názvom „Podnik“ stanovuje:

„1. ‚Samostatný podnik‘ je každý podnik, ktorý nie je zatriedený ako partnerský podnik v zmysle odseku 2 alebo ako prepojený podnik v zmysle odseku 3.

2. ‚Partnerské podniky‘ sú všetky podniky, ktoré nie sú zatriedené ako prepojené podniky v zmysle odseku 3 a medzi ktorými je takýto vzťah: podnik (vyššie postavený podnik) vlastní, buď samostatne alebo spoločne s jedným alebo viacerými prepojenými podnikmi v zmysle odseku 3, 25 % alebo viac imania alebo hlasovacích práv iného podniku (nižšie postavený podnik).

…

3. ‚Prepojené podniky‘ sú podniky, medzi ktorými je niektorý z týchto vzájomných vzťahov:

a)

jeden podnik má väčšinu hlasovacích práv akcionárov alebo spoločníkov v druhom podniku;

…“ [neoficiálny preklad]

Rozhodnutie 2012/838

8

Podľa bodu 1.2.6 prílohy rozhodnutia 2012/838 s názvom „Administratívna revízia validácií“:

„1.

Účastník pred každou žiadosťou o revíziu požiada o potvrdenie výsledkov validácie.

9

K tomuto bodu 1.2.6 je pripojená poznámka pod čiarou, ktorá znie:

„Akty výkonnej agentúry možno postúpiť Komisii na preskúmanie ich zákonnosti podľa článku 22 nariadenia [č. 58/2003].“

10

Bod 1.2.7 prílohy tohto rozhodnutia, nazvaný „Pracovná skupina pre validáciu“, stanovuje:

„[Generálne riaditeľstvá (GR)] a výkonné agentúry [Komisie], ktoré vykonávajú [siedmy rámcový program Európskeho spoločenstva v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných činností (2007 – 2013)] zriadia pracovnú skupinu medzi jednotlivými útvarmi na koordinačné účely (uvádzanú ako pracovná skupina pre validáciu) a delegujú do nej svojho zástupcu. Služby potvrdzovania platnosti sa na pracovnej skupine pre validáciu zúčastňujú bez hlasovacích práv a zabezpečujú činnosť jeho sekretariátu pod dohľadom predsedu pracovnej skupiny pre validáciu. Komisia stanoví rokovací poriadok pre koordinačné procesy vrátane registra spoločných postupov.

13

Od 31. decembra 2006 bola odvolateľka považovaná za MSP v zmysle odporúčania MSP. Toto postavenie jej umožňovalo poberať počas viacerých rokov dodatočné dotácie zo strany Únie, a to najmä v rámci siedmeho rámcového programu Európskeho spoločenstva v oblasti výskumu, technologického vývoja a demonštračných činností (2007 – 2013).

14

V decembri 2013 v rámci revízie postavenia MSP účastníkov existujúcich programov v oblasti výskumu, Výkonná agentúra pre výskum (REA), ako služba potvrdzovania platnosti postavenia MSP účastníkov týchto programov, požiadala odvolateľku o poskytnutie informácií, na základe ktorých by bolo možné odôvodniť, že jej môže byť naďalej priznané toto postavenie. Po vzájomnej výmene elektronickej korešpondencie REA 27. januára 2014 rozhodla, že odvolateľku už nemožno považovať za MSP v zmysle odporúčania MSP (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí postavenia MSP“).

15

E-mailom zo 7. februára 2014 odvolateľka napadla stanovisko REA, pričom priložila dve právne stanoviská vypracované svojimi advokátmi.

19

Dňa 23. júna 2014 odvolateľka podala na Všeobecný súd žalobu proti prvému zápornému rozhodnutiu, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom T‑499/14. Táto žaloba bola podaná súčasne proti Komisii a pracovnej skupine pre validáciu.

20

Dňa 18. novembra 2014 odvolateľka bola zo strany REA informovaná o rozhodnutí pracovnej skupiny pre validáciu týkajúcom sa zrušenia prvého záporného rozhodnutia a o tom, že bude prijaté nové rozhodnutie. Toto zrušenie bolo odôvodnené skutočnosťou, že pracovná skupina pre validáciu v prvom zápornom rozhodnutí výslovne neodpovedala na tvrdenia, ktoré odvolateľka uviedla vo svojom e-maile zo 7. februára 2014. Po uvedenom zrušení Všeobecný súd konštatoval, že žaloba podaná vo veci T‑499/14 sa stala bezpredmetnou, a uznesením z 30. apríla 2015, Ertico – ITS Europe/Komisia ( T‑499/14 , neuverejnené, EU:T:2015:285 ), rozhodol konanie o tejto žalobe zastaviť.

21

Dňa 18. augusta 2015 pracovná skupina pre validáciu prijala sporné rozhodnutie, v ktorom na základe argumentácie zmenenej v porovnaní s argumentáciou, ktorá sa nachádzala v prvom zápornom rozhodnutí, dospela k záveru, že odvolateľke už nemožno priznať postavenie MSP.

24

Odvolateľka vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

zrušil sporné rozhodnutie a potvrdil jej postavenie MSP, ako aj

–

uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

26

Rozhodnutím z 19. novembra 2019 predseda Súdneho dvora vyhovel návrhu Českej republiky na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov odvolateľky.

O odvolaní

27

Po prvé body 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 výslovne odkazujú na článok 22 nariadenia č. 58/2003. Poznámka pod čiarou 24 vložená do bodu 1.2.6 ods. 2 prílohy rozhodnutia 2012/838 spresňuje, že preskúmanie dotknuté týmto bodom je preskúmanie uvedené v článku 22 nariadenia č. 58/2003. Táto poznámka pod čiarou vytvára spojitosť medzi článkom 22 tohto nariadenia, ktorý má vyššiu právnu silu, a vykonávacími ustanoveniami tohto nariadenia, teda bodmi 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 s nižšou právnou silou.

30

Po druhé, hoci bod 1.2.6 ods. 3 prílohy rozhodnutia 2012/838 spresňuje, že tento postup administratívnej revízie nezasahuje do práv uchádzača podať opravný prostriedok ombudsmanovi alebo Súdnemu dvoru Európskej únie, neuvádza sa v ňom, že nemá vplyv na konanie o preskúmaní uvedené v článku 22 nariadenia č. 58/2003.

31

Po tretie samotná Komisia uvádza, že body 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 a článok 22 nariadenia č. 58/2003 sa týkajú jedného a toho istého konania o preskúmaní. REA totiž vo svojom e‑maile z 24. februára 2014 uviedla, že žiadosť o preskúmanie zákonnosti musí byť predložená v súlade s bodmi 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838. REA sa vôbec nezmienila o článku 22 nariadenia č. 58/2003, čo mala urobiť a určite by urobila, ak by bolo konanie o preskúmanie upravené v článku 22 nariadenia č. 58/2003 odlišné od konania uvedeného v bodoch 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838.

32

35

Po piate, zatiaľ čo článok 22 nariadenia č. 58/2003 stanovuje, že Komisia rozhoduje o opravnom prostriedku v správnom konaní v lehote dvoch mesiacov odo dňa jeho podania, že neposkytnutie odpovede zo strany Komisie v tejto lehote sa považuje za implicitné rozhodnutie o zamietnutí tohto opravného prostriedku v správnom konaní a že v dôsledku toho môže byť v súlade s článkom 263 ZFEÚ predmetom žaloby o neplatnosť podanej na Súdny dvor Európskej únie, v bodoch 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 nie je uvedená žiadna lehota uplatniteľná na prijatie rozhodnutia pracovnou skupinou pre validáciu, a v dôsledku toho Komisiou, a tieto body nestanovujú žiadne pravidlo pre prípad, že by pracovná skupina pre validáciu, a v dôsledku toho Komisia, opomenula prijať rozhodnutie. Článok 22 nariadenia č. 58/2003 sa tak nevyhnutne uplatňuje v rámci postupu stanoveného v bodoch 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838. V opačnom prípade si odvolateľka kladie otázku, ako by dotknutá osoba mohla určiť začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby proti implicitnému zápornému rozhodnutiu.

36

Po šieste, na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, opravný prostriedok stanovený v bodoch 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 a prostriedok uvedený v článku 22 nariadenia č. 58/2003 sa neodlišujú, pokiaľ ide o ich postupy a povahu.

37

Po prvé kontrolu vykonáva jeden a ten istý subjekt, a to Komisia. Jasne to vyplýva zo znenia článku 22 nariadenia č. 58/2003. Rovnako aj body 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 stanovujú, že preskúmanie zákonnosti vykonáva pracovná skupina pre validáciu, a to „skupina medzi útvarmi“ na účely koordinácie GR a výkonných agentúr uvedenej inštitúcie poverených siedmym rámcovým programom Európskeho spoločenstva pre výskum, technický rozvoj a demonštračné činnosti (2007 – 2013).

41

Po tretie preskúmanie zákonnosti sa týka aktov výkonných agentúr, akou je v prejednávanej veci REA, čo Komisia nespochybnila, a ani to nebolo preskúmané v napadnutom rozsudku.

42

Po štvrté cieľom revízie je umožniť Komisii vykonávať dohľad a zaručiť jednotnosť výkladu, čo je cieľ, ktorý táto inštitúcia nespochybnila, a ani nebol preskúmaný v napadnutom rozsudku.

43

Po piate odvolateľke bola poskytnutá možnosť uplatniť svoje pripomienky. V súlade so znením článku 22 nariadenia č. 58/2003 odvolateľka vždy tvrdila, že ju musí vypočuť Komisia. V bodoch 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 sa jasne neuvádza, že navrhovateľ by mal mať možnosť predložiť pripomienky. Je to však logické, keďže nie je potrebné výslovne stanoviť, čo už stanovuje článok 22 nariadenia č. 58/2003. Všeobecný súd v každom prípade sám v bode 52 napadnutého rozsudku potvrdil, že odvolateľka by mala mať možnosť vyjadriť svoje stanovisko pred prijatím sporného rozhodnutia, a to aj napriek skutočnosti, že takéto právo jej nie je výslovne stanovené v bodoch 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838.

47

V dôsledku toho treba sporné rozhodnutie, ktoré bolo vydané po uplynutí lehoty dvoch mesiacov odo dňa podania opravného prostriedku v správnom konaní podľa článku 22 nariadenia č. 58/2003, považovať za neplatné a musí byť potvrdené aj postavenie odvolateľky ako MSP. Keďže prvé záporné rozhodnutie bolo prijaté v stanovenej dvojmesačnej lehote, nemožno tvrdiť údajne to, čo potvrdil Všeobecný súd v uznesení z 30. apríla 2015, Ertico – ITS Europe/Komisia ( T‑499/14 , neuverejnené, EU:T:2015:285 ), že podľa článku 22 ods. 1 tretieho pododseku nariadenia č. 58/2003 existovalo implicitné rozhodnutie o zamietnutí.

48

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako neúčinný a v každom prípade ako nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

49

52

Na rozdiel od toho, čo zrejme vyvodzuje odvolateľka vo svojej argumentácii v tejto súvislosti, však zastavenie konania, ktoré vyhlásil Všeobecný súd v uznesení z 30. apríla 2015, Ertico – ITS Europe/Komisia ( T‑499/14 , neuverejnené, EU:T:2015:285 ), sa opiera, ako vyplýva najmä z bodov 7 a 11 tohto uznesenia, o zrušenie prvého záporného rozhodnutia, pričom práve toto rozhodnutie bolo predmetom žaloby o neplatnosť, ktorá viedla k uvedenému uzneseniu. Okrem toho ani toto zastavenie konania, ani odôvodnenie rozvinuté Všeobecným súdom na jeho podporu nevylučujú, aby toto zrušenie malo za následok neposkytnutie odpovede Komisiou v stanovenej lehote.

53

Navyše samotné právo Komisie zrušiť prvé záporné rozhodnutie nie je v rámci tohto odvolania vôbec spochybnené.

54

Z toho vyplýva, že vzhľadom na zrušenie prvého záporného rozhodnutia, a aj za predpokladu, že článok 22 nariadenia č. 58/2003 bol uplatniteľný na revízny postup, ktorý odvolateľka začala proti rozhodnutiu o zamietnutí priznať postavenie MSP, je v každom prípade potrebné domnievať sa, že došlo k „neposkytnutiu odpovede“ zo strany Komisie v stanovenej lehote v zmysle článku 22 ods. 1 tretieho pododseku tohto nariadenia, pričom také neposkytnutie odpovede treba v súlade s týmto článkom 22 považovať za implicitné rozhodnutie o zamietnutí konania. Treba tiež poznamenať, že ako vyplýva z bodov 20 až 22 tohto rozsudku, k tomuto zrušeniu došlo pred prijatím sporného rozhodnutia a podaním žaloby o neplatnosť odvolateľkou proti tomuto rozhodnutiu.

Pokiaľ ide napokon o argumentáciu, podľa ktorej REA neuviedla, že článok 22 nariadenia č. 58/2003 predstavuje základ opravného prostriedku, ktorý má odvolateľka k dispozícii, hoci tak mala urobiť, ak by konanie uvedené v tomto článku bolo odlišné od konania uvedeného v bodoch 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838, treba poznamenať, že v rámci tohto odvolania odvolateľka netvrdí, že samotné porušenie údajnej povinnosti, ktorú má REA, uviesť možné opravné prostriedky odôvodňuje zrušenie sporného rozhodnutia, ale sa obmedzuje na uplatnenie toho, že existencia tejto povinnosti a skutočnosť, že REA neuviedla článok 22 nariadenia č. 58/2003 ako základ náhradného opravného prostriedku, ktorý má k dispozícii, preukazujú, že tento článok a body 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 treba považovať za stanovujúce jeden a ten istý opravný prostriedok. Z toho vyplýva, že podľa odvolateľky práve nedodržanie dvojmesačnej lehoty stanovenej v uvedenom článku odôvodňuje zrušenie sporného rozhodnutia a potvrdenie jej postavenia MSP. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že zrušenie tohto rozhodnutia nie je z tohto dôvodu odôvodnené.

57

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy musí byť prvý odvolací dôvod zamietnutý v celom rozsahu.

O treťom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

58

Všeobecný súd po druhé nesprávne opomenul skutočnosť, že každý akcionár odvolateľky mal jednak rovnaký počet akcií a hlasovacie práva a jednak mal rovnaké hlasovacie práva na jej valnom zhromaždení. Nie je teda v záujme žiadneho z nich pristúpiť ku vkladu finančných prostriedkov do odvolateľky, pretože nemôžu jednoducho rozhodovať o použití a určení týchto finančných prostriedkov.

62

Po tretie príspevok akcionárov odvolateľky je prísne obmedzený na ich ročné príspevky, ktorých výška sa už 20 rokov nezmenila. Ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 144 napadnutého rozsudku, výšku ročného príspevku určuje dozorná rada odvolateľky, ktorá sa skladá zo zástupcov rôznych odvetví zastúpených v rámci odvolateľky – ktoré majú odlišné záujmy – a ktorá mala v čase tohto rozsudku 20 členov. Na rozdiel od toho, čo konštatoval Všeobecný súd v bodoch 144 a 145 uvedeného rozsudku, je však v praxi veľmi ťažké, aby dozorná rada rozhodla o zvýšení ročných príspevkov, pretože na jednej strane dozorná rada prijíma svoje rozhodnutia jednomyseľne alebo, ak nedôjde ku konsenzu, trojštvrtinovou väčšinou hlasov prítomných alebo zastúpených členov, a na druhej strane má každý člen dozornej rady jeden hlas.

63

Konštatovanie Všeobecného súdu v bode 142 napadnutého rozsudku, podľa ktorého z článku 3 stanov odvolateľky vyplýva, že koná hlavne na účet svojich členov, je úplne irelevantné. Všetky podniky konajú v záujme svojich akcionárov. Toto konštatovanie navyše vyplýva z nesprávneho výkladu obsahu stanov odvolateľky. Článok 3 týchto stanov v skutočnosti uvádza, že odvolateľka musí konať hlavne v prospech svojich členov. Okrem toho, hoci odvolateľka poskytuje služby hlavne svojim akcionárom, nevedie to k tomu, že je menej zraniteľná ako iný MSP. Neistú povahu príjmov odvolateľky potvrdzuje aj skutočnosť, že ju jej banka považuje za MSP a že aj Komisia ju považuje za finančne nestabilnú, a v dôsledku toho požaduje, aby poskytla bankovú záruku s cieľom získať preddavok na grant od Únie.

67

Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako zjavne neprípustný, keďže odvolateľka spochybňuje len skutkové zistenia Všeobecného súdu. V každom prípade musí byť tento odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

68

Je potrebné pripomenúť, že z článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje na právne otázky. Všeobecný súd je preto ako jediný oprávnený konštatovať a posúdiť relevantný skutkový stav. Posúdenie tohto skutkového stavu v dôsledku toho nezakladá, s výnimkou jeho skreslenia, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudok z 26. marca 2019, Komisia/Taliansko, C‑621/16 P , EU:C:2019:251 , bod 97 a citovaná judikatúra).

69

72

Treba uviesť, že pod zámienkou zjavne nesprávneho posúdenia, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, odvolateľka v skutočnosti spochybňuje hodnotu alebo relevantnosť, ktorú Všeobecný súd prisúdil rôznym skutkovým okolnostiam charakterizujúcim jej situáciu a ustanoveniam jej štatútu. Vo svojej argumentácii sa tak odvolateľka snaží, aby Súdny dvor sám vykonal posúdenie týkajúce sa údajne neistej povahy jej príjmov. Ako však vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 68 až 71 tohto rozsudku, s výnimkou ich skreslenia má len Všeobecný súd právomoc posúdiť skutkový stav a preskúmať stanovy odvolateľky.

73

Z toho vyplýva, že tretí odvolací dôvod musí byť odmietnutý ako neprípustný.

O druhom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

77

Po prvé, ako vyplýva z odôvodnenia 1 odporúčania MSP, jeho cieľom je zabezpečiť právnu istotu. To tiež potvrdzuje Príručka pre používateľov k definícii MSP , ktorá na strane 3 zdôrazňuje, že definícia MSP je praktickým nástrojom navrhnutým na to, aby týmto podnikom ako takým pomohol získať výhody z úplnej podpory Únie a jej členských štátov.

78

Po druhé znenie odporúčania MSP je jednoznačné, a teda nenecháva priestor na výklad. Záver vyplývajúci z tohto znenia nemožno spochybniť vzhľadom na údajný cieľ a zmysel tohto odporúčania, pretože by to malo za následok odstránenie akéhokoľvek potrebného účinku uvedeného znenia. Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej najmä z rozsudku z 15. júla 2010, Komisia/Spojené kráľovstvo ( C‑582/08 , EU:C:2010:429 , bod 51 ), vyplýva, že napriek jasnému a presnému zneniu určitého ustanovenia nemožno prijať výklad, ktorého cieľom je oprava tohto ustanovenia.

79

Po tretie Všeobecný súd nesprávne vyložil odôvodnenia 9 a 12 odporúčania MSP, ako aj judikatúru súdov Únie.

83

Česká republika sa pripája k argumentácii odvolateľky v rámci druhého odvolacieho dôvodu. Tento členský štát konkrétne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rámci svojho posudzovania kritéria nezávislosti najmä v bodoch 100 až 109 a 135 až 146 napadnutého rozsudku.

84

Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

Posúdenie Súdnym dvorom

85

V tejto súvislosti, ako vyplýva z odôvodnení 9 a 12, ako aj z článku 1 ods. 1 tohto odporúčania, toto odporúčanie má za cieľ prijať definíciu MSP použitú v politikách Únie uplatňovaných v rámci Únie a EHP, ktorá zohľadňuje hospodársku realitu týchto podnikov s cieľom vylúčiť z tejto kvalifikácie skupiny podnikov, ktorých ekonomická sila presahuje silu MSP, a tým vyhradiť podnikom, ktoré skutočne potrebujú výhody vyplývajúce pre MSP, rôzne právne úpravy alebo opatrenia v ich prospech (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. februára 2014, HaTeFo, C‑110/13 , EU:C:2014:114 , bod 31 , a z 24. septembra 2020, NMI Technologietransfer, C‑516/19 , EU:C:2020:754 , bod 34 ).

89

Ako v podstate poznamenal Všeobecný súd v bode 100 napadnutého rozsudku, výhody priznané MSP totiž najčastejšie predstavujú výnimky zo všeobecných pravidiel, ako napríklad v oblasti štátnej pomoci, takže definícia MSP musí byť vykladaná reštriktívne (rozsudky z 27. februára 2014, HaTeFo, C‑110/13 , EU:C:2014:114 , bod 32 , a z 24. septembra 2020, NMI Technologietransfer, C‑516/19 , EU:C:2020:754 , bod 65 ).

90

Z tohto hľadiska je cieľom kritéria nezávislosti zabezpečiť, ako správne uviedol Všeobecný súd v bodoch 102 a 149 napadnutého rozsudku, aby opatrenia určené MSP skutočne využívali podniky, pre ktoré ich veľkosť predstavuje nevýhodu, a nie tie podniky, ktoré patria veľkej skupine a ktoré majú v dôsledku toho prístup k prostriedkom a podporám, ktorými nedisponujú ich konkurenti rovnakej veľkosti. Za týchto podmienok, aby boli zohľadnené len tie podniky, ktoré skutočne predstavujú nezávislé MSP, je potrebné preskúmať štruktúru MSP, ktoré tvoria hospodársku skupinu, ktorej význam presahuje význam takéhoto podniku, a zároveň dbať na to, aby sa definícia MSP neobchádzala len z čisto formálnych dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑91/01 , EU:C:2004:244 , bod 50 , a z 27. februára 2014, HaTeFo, C‑110/13 , EU:C:2014:114 , bod 33 ).

94

Okrem toho v rozsahu, v akom bol tretí odvolací dôvod zamietnutý, a vzhľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 87 až 91 tohto rozsudku, Všeobecný súd tiež správne v bodoch 106, 107 a 140 až 146 napadnutého rozsudku konštatoval, že kritérium nezávislosti, ako je stanovené v odporúčaní MSP, pracovná skupina pre validáciu v spornom rozhodnutí uplatnila správne, keď na jednej strane uviedla, že hoci odvolateľka toto kritérium formálne spĺňa, nemení to nič na tom, že z ekonomického hľadiska, je de facto súčasťou veľkej hospodárskej skupiny, a na druhej strane, že z dôvodu organizačných prepojení medzi odvolateľkou a jej partnermi alebo členmi mala odvolateľka prístup k finančným prostriedkom, úverom a podporám a že z toho dôvodu nečelila nevýhodám, ktorým bežne čelia MSP, takže ju v zmysle tohto odporúčania nebolo možné považovať za MSP.

95

Zo záveru uvedeného v predchádzajúcom bode tiež vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 108 napadnutého rozsudku odmietol údajné porušenie zásad právnej istoty a riadnej správy vecí verejných, ktoré sa opieralo o prípadné porušenie odporúčania MSP.

96

Okrem toho vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 85 až 91 tohto rozsudku Všeobecný súd v bode 150 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že odvolateľka nemôže odvodzovať svoje postavenie MSP zo skutočnosti, že formálne spĺňa kritériá týkajúce sa počtu zamestnancov a finančných stropov stanovené v článku 2 prílohy odporúčania MSP, keď v skutočnosti nečelí nevýhodám, ktorým bežne čelia MSP, a v bode 152 napadnutého rozsudku konštatoval, že tieto kritériá týkajúce sa počtu zamestnancov a finančných stropov nemožno vymedziť na základe samostatných údajov o odvolateľke, pretože odvolateľka nie je nezávislý podnik, a jej členovia sú podniky, ktoré nie sú MSP.

100

Pokiaľ ide po prvé o predmet výkladu v rozsudkoch Súdneho dvora, na ktoré sa odkazuje v bode 82 tohto rozsudku, ktoré sú súčasťou judikatúry, o ktorú sa opierajú úvahy uvedené v bodoch 85 až 91 tohto rozsudku, je potrebné poznamenať, že tieto podmienky sa týkali aj kritéria nezávislosti, tak ako je definované odporúčaním MSP, alebo tým, ktoré mu predchádzalo, odporúčaním 96/280, a že odvolateľka neuviedla žiadne tvrdenie spôsobilé preukázať, že na okolnosti prejednávanej veci nie je uplatniteľné odôvodnenie Súdneho dvora v týchto rozsudkoch, podľa ktorého toto kritérium nemožno považovať za splnené, ak napriek formálnemu splneniu podmienok stanovených v dotknutom odporúčaní hospodárska realita svedčí v prospech odňatia výhod vyhradených výlučne pre PMS dotknutému subjektu.

101

Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie odvolateľky smerujúce k odlíšeniu skutkových okolností tohto sporu od skutkového stavu v predchádzajúcich veciach, treba na jednej strane uviesť, že odvolateľka neuviedla dôvody, pre ktoré by sa skutočnosť, za predpokladu, že by bola overená, že nie je kontrolovaná akcionárom na vstupe, mala považovať za prekážku toho, aby prístup Súdneho dvora vo veciach, ktoré viedli k judikatúre uvedenej v bodoch 85 až 91 tohto rozsudku a na ktorú sa odkazuje v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, ostal zachovaný aj v tejto veci.

102

Na druhej strane, ako vyplýva z vyššie uvedených posúdení týkajúcich sa druhého a tretieho odvolacieho dôvodu, odvolateľka nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 106 a 107 napadnutého rozsudku rozhodol, že pracovná skupina pre validáciu neporušila odporúčanie MSP tým, že uviedla, že odvolateľka bola de facto súčasťou veľkej hospodárskej skupiny a že z dôvodu organizačných väzieb medzi ňou a jej partnermi alebo členmi, ju nemožno považovať za podnik, ktorý čelí nevýhodám, ktorým bežne čelia MSP.

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

106

Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľka vo svojich dôvodoch nemala úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou.

107

V súlade s článkom 140 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku, podľa ktorého členské štáty a inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania, Česká republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.