C-677/19

SC Valoris SRL

proti

Direcžia Generală Regională a Finanželor Publice Craiova – Administražia Judežeană a Finanželor Publice Vâlcea,

Administražia Fondului pentru Mediu,

SÚDNY DVOR (šiesta komora),

v zložení: predseda šiestej komory L. Bay Larsen, sudcovia M. Safjan, a N. Jääskinen (spravodajca),

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Perrin a A. Armenia, splnomocnené zástupkyne,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Ordonanța de urgență a Guvernului nr. 9/2013 privind timbrul de mediu pentru autovehicule (mimoriadne nariadenie vlády č. 9/2013 o kolkovej environmentálnej dani z motorových vozidiel) z 19. februára 2013 ( Monitorul Oficial al României , časť I, č. 119 zo 4. marca 2013, ďalej len „OUG č. 9/2013“), bolo účinné od 15. marca 2013 do 31. januára 2017.

4

Článok 4 OUG č. 9/2013 stanovoval:

„Povinnosť zaplatiť kolkom [environmentálnu daň z motorových vozidiel] vzniká iba raz, a to:

a)

pri zápise do evidencie vedenej príslušnými orgánmi podľa zákona pri nadobudnutí vlastníckeho práva k motorovému vozidlu prvým vlastníkom v Rumunsku a vydaní osvedčenia o prihlásení do evidencie a evidenčného čísla;

„1. Daňovníci, ktorí zaplatili osobitnú daň z osobných automobilov a iných motorových vozidiel, upravenú v článkoch 214 1 ‑214 3 zákona č. 571/2003, daňového zákonníka, v znení neskorších predpisov, daň zo znečistenia motorovými vozidlami upravenú mimoriadnym nariadením vlády č. 50/2008, ktorým sa stanovuje daň zo znečisťovania motorovými vozidlami, schváleným zákonom č. 140/2011, daň zo znečisťujúcich emisií z motorových vozidiel, upravenú zákonom č. 9/2012, ktorým sa stanovuje daň zo znečisťujúcich emisií z motorových vozidiel, v znení neskorších predpisov, a kolkovú environmentálnu daň z motorových vozidiel upravenú [OUG] č. 9/2013, ktorým sa stanovuje kolková environmentálna daň z motorových vozidiel, schváleným, zmeneným a doplneným zákonom č. 37/2014, v znení neskorších predpisov, a ktorým do nadobudnutia účinnosti tohto mimoriadneho nariadenia vlády neboli vrátené peniaze, môžu požiadať o ich vrátenie spolu s úrokmi splatnými za obdobie odo dňa výberu do dňa vrátenia, a to žiadosťou podanou príslušnému ústrednému daňovému orgánu. V tejto súvislosti sa uplatňuje úroková sadzba stanovená v článku 174 ods. 5 zákona č. 207/2015, daňového poriadku, v znení neskorších predpisov.

2. Právo daňovníkov požiadať o vrátenie dane podľa odseku 1 vzniká dňom nadobudnutia účinnosti tohto mimoriadneho nariadenia vlády, a to bez ohľadu na dátum výberu dane, pričom žiadosť o vrátenie je, odchylne od ustanovení článku 219 zákona č. 207/2015 [, daňového poriadku,] v znení neskorších predpisov, potrebné podať v prekluzívnej lehote, ktorá uplynie 31. augusta 2018.

8

Podľa článku 219 daňového poriadku:

„Nárok daňovníka/platiteľa dane na vrátenie daňových pohľadávok sa premlčuje v lehote piatich rokov, ktorá začína plynúť 1. januára kalendárneho roka nasledujúceho po roku, v ktorom vznikol nárok na vrátenie.“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

9

Dňa 25. augusta 2014 Valoris, obchodná spoločnosť založená podľa rumunského práva, zaplatila pri prvom prihlásení ojazdeného motorového vozidla dovezeného z Holandska do evidencie v Rumunsku daň vo výške 2451 rumunských lei (RON) (približne 510 eur) ako „kolkovú environmentálnu daň z motorových vozidiel“ v súlade s článkom 4 písm. a) OUG č. 9/2013.

13

Dňa 30. januára 2019 Valoris podala na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, Tribunalul Vâlcea (Súd prvého stupňa Vâlcea, Rumunsko), žalobu, ktorou sa domáhala, aby bola rumunským orgánom uložená povinnosť vrátiť jej spornú daň spolu s príslušnými úrokmi v zákonnej výške, hoci nedodržala prekluzívnu lehotu stanovenú v článku 1 ods. 2 OUG č. 52/2017. Na podporu svojej žaloby jednak uviedla, že táto ad hoc lehota je v rozpore s právom Únie, keďže obmedzuje možnosť daňovníkov získať vrátenie daní, o ktorých sa rozhodlo, že sú v rozpore s týmto právom, a jednak, že v judikatúre Súdneho dvora sa za primeranú lehotu na využitie takejto možnosti považuje lehota troch až piatich rokov.

14

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že osobitná prekluzívna lehota stanovená na vrátenie daní uvedených v OUG č. 52/2017 bola približne jeden rok, teda odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto aktu 7. augusta 2017 do dňa uplynutia uvedenej lehoty 31. augusta 2018, zatiaľ čo všeobecná premlčacia lehota vzťahujúca sa na vrátenie daňových pohľadávok bola podľa článku 219 daňového poriadku stanovená na päť rokov a začína plynúť od 1. januára kalendárneho roka nasledujúceho po roku, v ktorom vznikol nárok na vrátenie dane.

15

Tento súd sa v prvom rade pýta, či prekluzívna lehota stanovená v článku 1 ods. 2 OUG č. 52/2017 na vrátenie daní vybraných v rozpore s právom Únie, pričom neexistuje podobná lehota na vrátenie súm vybraných v rozpore s vnútroštátnym právom, je zlučiteľná so zásadou lojálnej spolupráce vyplývajúcou z článku 4 ods. 3 ZEÚ, ako je vykladaná v judikatúre Súdneho dvora, a so zásadou ekvivalencie, ako ju definoval Súdny dvor.

18

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či:

–

na jednej strane sa zásada efektivity v spojení so zásadou lojálnej spolupráce má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby právna úprava členského štátu stanovila pod hrozbou preklúzie lehotu na podanie žiadostí o vrátenie daní, o ktorých sa rozhodlo, že sú nezlučiteľné s právom Únie, ktorá trvá približne jeden rok a plynie odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto právnej úpravy, ktorej cieľom je napraviť porušenie uvedeného práva, a

–

na druhej strane zásada ekvivalencie v spojení so zásadou lojálnej spolupráce sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby právna úprava členského štátu stanovila pod hrozbou preklúzie lehotu približne jedného roka na podanie žiadostí o vrátenie daní, o ktorých sa rozhodlo, že sú nezlučiteľné s právom Únie, pričom takúto lehotu tento členský štát nestanovil, pokiaľ ide o podobné žiadosti o vrátenie dane založené na porušení vnútroštátneho práva.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sú členské štáty podľa zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ povinné odstrániť nezákonné následky porušenia práva Únie a stanoviť procesné pravidlá pre prostriedky nápravy určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z tohto práva, ktoré nie sú menej výhodné než tie, ktoré sa týkajú podobných prostriedkov nápravy vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a ktoré nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Inter‑Environnement Wallonie a Bond Beter Leefmilieu Vlaanderen, C‑411/17 , EU:C:2019:622 , body 170 a 171 , ako aj z 11. septembra 2019, Călin, C‑676/17 , EU:C:2019:700 , bod 30 ). Konkrétnejšie, v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v oblasti vrátenia neoprávnene vybraných vnútroštátnych daní prislúcha každému členskému štátu, aby upravil procesné pravidlá žalôb určených na ochranu práv vyplývajúcich z práva Únie, ale pod podmienkou, že uvedené pravidlá sú v súlade tak so zásadou ekvivalencie, ako aj zásadou efektivity (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. septembra 1998, Edis, C‑231/96 , EU:C:1998:401 , bod 19 , a z 11. apríla 2019, PORR Építési Kft., C‑691/17 , EU:C:2019:327 , bod 39 ), najmä pokiaľ de o stanovenie prekluzívnych alebo premlčacích lehôt uplatňujúcich sa na takéto žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. decembra 2017, Caterpillar Financial Services, C‑500/16 , EU:C:2017:996 , bod 37 , a z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C‑360/18 , EU:C:2019:1124 , bod 46 ).

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade neexistencie harmonizovaných pravidiel upravujúcich vrátenie daní uložených v rozpore s právom Únie si členské štáty zachovávajú možnosť uplatniť procesné pravidlá stanovené ich vnútroštátnym právnym poriadkom, najmä pokiaľ ide o premlčacie alebo prekluzívne lehoty, ale len za predpokladu, že v súlade so zásadou efektivity nie sú tieto pravidlá stanovené tak, aby bol výkon práv priznaných právom Únie prakticky nemožný alebo nadmerne sťažený. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť nielen všeobecné kritériá posúdenia pripomenuté v bode 22 tohto rozsudku, ale prípadne aj zásadu ochrany práva na obhajobu, zásadu právnej istoty a riadny priebeh konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C‑360/18 , EU:C:2019:1124 , body 46 , 47 a 51 , ako aj citovanú judikatúru).

25

Pokiaľ ide konkrétne o premlčacie alebo prekluzívne lehoty, Súdny dvor rozhodol, že stanovenie primeraných lehôt na podanie žaloby v zásade zodpovedá požiadavke efektivity, keďže táto požiadavka predstavuje uplatnenie základnej zásady právnej istoty, ktorá chráni tak dotknutú osobu, ako aj dotknutý správny orgán, aj keď uplynutie takých lehôt môže svojou povahou brániť dotknutým osobám, aby úplne alebo čiastočne uplatnili svoje práva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. decembra 2017, Caterpillar Financial Services, C‑500/16 , EU:C:2017:996 , bod 42 ; z 11. septembra 2019, Călin, C‑676/17 , EU:C:2019:700 , bod 43 , ako aj z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C‑360/18 , EU:C:2019:1124 , bod 52 ).

O zásade ekvivalencie

29

V súlade s ustálenou judikatúrou dodržanie zásady ekvivalencie znamená, že členské štáty nestanovia pre žiadosti o vrátenie dane založené na porušení práva Únie nevýhodnejšie procesné pravidlá, než sú pravidlá uplatňujúce sa na žaloby, ktoré sú z hľadiska svojho predmetu, dôvodov a podstatných náležitostí podobné, ale sú založené na porušení vnútroštátneho práva. Jedine vnútroštátnemu súdu, ktorý má priame poznatky o procesných pravidlách určených vo vnútroštátnom práve na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, prislúcha overiť, či sú tieto pravidlá v súlade so zásadou ekvivalencie. Súdny dvor však môže vzhľadom na posúdenie, ku ktorému bude musieť pristúpiť vnútroštátny súd, poskytnúť tomuto súdu určité informácie slúžiace na výklad práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. júna 2016, Câmpean, C‑200/14 , EU:C:2016:494 , body 45 a 46 ; z 31. mája 2018, Sziber, C‑483/16 , EU:C:2018:367 , body 35 , 41 a 42 , ako aj z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C‑698/18 a C‑699/18 , EU:C:2020:537 , body 76 a 77 ).

30

V prejednávanej veci samotný vnútroštátny súd porovnáva na jednej strane prekluzívnu lehotu v trvaní približne jedného roka, ktorú tento súd považuje za „osobitnú lehotu“ a ktorá je stanovená v článku 1 ods. 2 OUG č. 52/2017 pre žiadosti o vrátenie nezákonne zaplatených súm na základe rumunských daní za znečistenie životného prostredia, o ktorých sa rozhodlo, že sú nezlučiteľné s právom Únie, a na druhej strane päťročnú premlčaciu lehotu, ktorú kvalifikuje ako „všeobecnú lehotu“ a považuje ju za „podstatne dlhšiu“ a ktorá je stanovená v článku 219 daňového poriadku pre žiadosti o vrátenie daňových pohľadávok.

Navyše článok 1 ods. 2 OUG č. 52/2017 výslovne uvádza, že prekluzívna lehota, ktorá je v ňom stanovená, sa uplatňuje na žiadosti o vrátenie, ktoré patria do pôsobnosti tohto normatívneho aktu „odchylne od ustanovení článku 219 [daňového poriadku]“, ktorý sa týka žiadostí o „vrátenie daňových pohľadávok“ akejkoľvek povahy. Ako správne poznamenáva Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, hoci rumunské právo nestanovuje v súvislosti s vrátením súm vybraných v rozpore s vnútroštátnym právom prekluzívnu lehotu, ale premlčaciu lehotu, ktorej plynutie môže byť za určitých podmienok prerušené alebo pozastavené, predmetom žiadosti na základe článku 1 OUG č. 52/2017 je domáhanie sa vrátenia dane, ktoré zrejme predstavuje aj cieľ článku 219 daňového poriadku. Zdá sa teda, že žiadosti podané na základe prvého z týchto ustanovení a žiadosti podané na základe druhého majú podobný predmet a dôvody. To však môže overiť jedine vnútroštátny súd.

33

Preto s výhradou, že sa preukáže podobnosť dotknutých žiadostí, je potrebné preskúmať, či sú procesné pravidlá týkajúce sa prostriedkov nápravy, ktoré sú tak, ako je to vo veci samej, založené na OUG č. 52/2017, ktorého cieľom je napraviť porušenie pravidiel práva Únie, menej výhodné než procesné pravidlá týkajúce sa prostriedkov nápravy založených výlučne na porušení vnútroštátnych právnych noriem.

34

V tejto súvislosti stačí konštatovať, že ako v podstate uviedli tak vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí, ako aj Komisia vo svojich písomných pripomienkach, podania žiadostí o vrátenie daní uvedených v OUG č. 52/2017, založené na porušení práva Únie, podliehajú lehote v trvaní približne jedného roka, ktorá je podstatne kratšia, a teda menej výhodná než lehota piatich rokov, ktorá sa uplatňuje na žiadosti o vrátenie daňových pohľadávok založené na porušení vnútroštátneho práva.

Aj keď totiž prijatie OUG č. 52/2017, ktorým bol 31. august 2018 určený ako konečný dátum na podanie žiadostí o vrátenie rumunských daní za znečistenie životného prostredia, ktoré boli z pohľadu práva Únie zaplatené nezákonne, malo priaznivý účinok spočívajúci v predĺžení lehoty na vrátenie dane uplatňujúcej sa na niektorých daňovníkov, ktorí zaplatili tieto dane, je nesporné, že toto prijatie malo tiež nepriaznivý účinok spočívajúci v skrátení lehoty na vrátenie dane uplatňujúcej sa na iných daňovníkov, ktorí stratili plný prospech z lehoty piatich rokov stanovenej v článku 219 daňového poriadku, pričom toto ustanovenie zostalo naproti tomu v celom rozsahu účinné vo vzťahu k daňovým pohľadávkam, ktoré boli nezákonne zaplatené z pohľadu vnútroštátneho práva. Zásada ekvivalencie pritom neumožňuje kompenzovať znevýhodnenie vzniknuté jednej skupine daňovníkov výhodou poskytnutou inej skupine, ktorá sa nachádza v podobnej situácii.

37

Za týchto okolností treba konštatovať, že zásada ekvivalencie v spojení so zásadou lojálnej spolupráce bráni tomu, aby právna úprava členského štátu stanovila pod hrozbou preklúzie lehotu približne jedného roka na podanie žiadostí o vrátenie daní, o ktorých sa rozhodlo, že sú nezlučiteľné s právom Únie, hoci tento členský štát takúto lehotu nestanovil, pokiaľ ide o podobné žiadosti o vrátenie dane, ktoré sú založené na porušení vnútroštátneho práva.

38

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba na položenú otázku odpovedať takto:

–

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

Zásada efektivity v spojení so zásadou lojálnej spolupráce sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby právna úprava členského štátu stanovila pod hrozbou preklúzie lehotu na podanie žiadostí o vrátenie daní, o ktorých sa rozhodlo, že sú nezlučiteľné s právom Únie, ktorá trvá približne jeden rok a plynie odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto právnej úpravy, ktorej cieľom je napraviť porušenie uvedeného práva.

Zásada ekvivalencie v spojení so zásadou lojálnej spolupráce sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby právna úprava členského štátu stanovila pod hrozbou preklúzie lehotu približne jedného roka na podanie žiadostí o vrátenie daní, o ktorých sa rozhodlo, že sú nezlučiteľné s právom Únie, pričom takúto lehotu tento členský štát nestanovil, pokiaľ ide o podobné žiadosti o vrátenie dane založené na porušení vnútroštátneho práva.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: rumunčina.