C-738/19

62019CJ0738

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)

z 10. septembra 2020 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Príloha bod 1 písm. e) – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Sociálne bývanie – Povinnosť bývania a zákaz podnájmu nehnuteľnosti – Článok 3 ods. 1 a 3 – Článok 4 ods. 1 – Posúdenie prípadne zneužívajúcej povahy sankčných ustanovení – Kritériá“

Vo veci C‑738/19,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) z 19. septembra 2019 a doručený Súdnemu dvoru 7. októbra 2019, ktorý súvisí s konaním:

generálny advokát: G. Pitruzzella,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

A, v zastúpení: M. Scheeper, advocaat,

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu bodu 1 písm. e) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou A ako prenajímateľom sociálneho bývania a jej nájomcom B a podnájomcom C vo veci najmä zaplatenia zmluvnej pokuty za porušenie povinnosti bývania v tomto byte a zákazu podnájmu, ako aj sumy zodpovedajúcej neoprávnene získanému prospechu z podnájmu zo strany B.

Právny rámec

Pojem predajca alebo dodávateľ v zmysle článku 2 tejto smernice znamená „akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k je[j] obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva“.

5

Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„1. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

…

3. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“

8

Príloha uvedenej smernice sa nazýva „Podmienky uvedené v článku 3 ods. 3“. Bod 1 písm. e) tejto prílohy znie takto:

„Podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je:

…

e)

požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu;

Zmluvou, ktorá nadobudla účinnosť 12. apríla 2017, A, nadácia, ktorá zabezpečuje prenájom sociálnych bytov, poskytla B súhlas s prenajatím sociálneho bytu nachádzajúceho sa v Amsterdame (Holandsko), ktorého mesačné nájomné je v súčasnosti 648,96 eura (ďalej len „predmetná zmluva“).

11

Predmetná zmluva podlieha najmä Algemene Voorwaarden Sociale Woonruimte van 1 november 2016 (Všeobecné podmienky sociálneho bývania z 1. novembra 2016, ďalej len „všeobecné podmienky“). Tieto zmluvy obsahujú viacero sankčných podmienok týkajúcich sa najmä zákazu podnájmu bytu, povinnosti obývať toto obydlie osobne a úplne ho vypratať pri skončení zmluvy. Podľa ustanovenia 7.14 všeobecných podmienok je nájomca v prípade porušenia zákazu podnájmu bytu povinný zaplatiť prenajímateľovi priamo splatnú pokutu vo výške 5000 eur bez toho, aby tým bolo dotknuté právo prenajímateľa domáhať sa úplnej náhrady jemu vzniknutej škody. Všeobecné podmienky obsahujú aj všeobecné sankčné ustanovenie, nazývané „zostatková“ zmluvná pokuta, ktorá sa uplatní v prípade, že nájomca nedodrží niektorú zo svojich zmluvných povinností, ak sa neuplatní žiadna osobitná sankčná podmienka.

12

V nadväznosti na kontrolu na mieste podala A žalobu na vnútroštátny súd, Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), ktorou sa domáhala vypovedania predmetnej zmluvy a vysťahovania tak nájomcu B, ako aj podnájomcu C, a zaplatenie nájomného v omeškaní, ako aj pokuty vo výške 5000 eur za porušenie zákazu podnájmu a vrátenia z neho vyplývajúceho zisku v rozsahu, v akom B dal dotknutý byt do podnájmu za nájomné, ktoré bolo vyššie, ako to, ktoré bol sám zmluvne zaviazaný platiť.

16

V tejto súvislosti tento súd uvádza, že pokiaľ ide o predmetnú zmluvu, preukázali sa len dve porušenia zmluvných povinností, ktoré spolu úzko súvisia, a to porušenie povinnosti nájomcu osobne obývať byt ako hlavné bydlisko a jednak porušenie zákazu podnájmu. Svojou žalobou sa však A domáha len zaplatenia pokuty stanovenej v predmetnej zmluve z dôvodu podnájmu a jeho návrh, aby mu bol vrátený zisk, ktorý dosiahol B, nevyplynul zo zmluvy, ale z § 6:104 Občianskeho zákonníka.

17

Za týchto okolností Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Ako sa má vykladať smernica 93/13, a najmä v nej upravená základná zásada kumulatívneho účinku pri posudzovaní otázky, či je náhrada, ktorú je spotrebiteľ povinný poskytnúť z dôvodu porušenia jeho povinností (v tejto veci sankčná podmienka), neprimerane vysoká v zmysle bodu 1 písm. e) prílohy k tejto smernici, v situácii, keď sa ustanovenia o zmluvnej pokute týkajú rôznych druhov porušení zmluvy, ktorých sa osoby vzhľadom na ich povahu nemusia dopustiť súbežne, a v prejednávanej veci sa ich ani v skutočnosti súbežne nedopustili?

Podľa článku 2 smernice 93/13 totiž pojem „predajca alebo dodávateľ“ v zmysle tejto smernice znamená „akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k je[j] obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva“. V prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje žiadny údaj, ktorý by mohol naznačovať, že činnosť prenájmu tejto nadácie by bola len okrajová, alebo by nepredstavovala jej podnikateľskú činnosť.

20

Svojimi dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 a 3, ako aj článok 4 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátny súd skúma prípadnú nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve v zmysle týchto ustanovení, je potrebné zohľadniť všetky podmienky tejto zmluvy alebo len niektoré z nich, a konkrétnejšie na účely posúdenia neprimeranej výšky náhrady, ktorú má zaplatiť spotrebiteľ v zmysle bodu 1 písm. e) prílohy tejto smernice, treba zohľadniť len také podmienky, ktoré sa vzťahujú na to isté porušenie.

21

V prejednávanej veci boli uvedené otázky položené v rámci sporu, v ktorom okrem vypovedania predmetnej zmluvy a vysťahovania obyvateľov prenajímateľ požaduje zaplatenie zmluvnej pokuty sankcionujúcej zákaz podnájmu, ako aj postúpenie zisku z tohto podnájmu.

22

25

V súlade s článkom 4 ods. 1 uvedenej smernice musí vnútroštátny súd pri posudzovaní prípadnej nekalej povahy zmluvnej podmienky, na ktorej bol založený návrh, ktorý mu bol podaný, zohľadniť všetky ostatné podmienky uvedenej zmluvy (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C‑76/10 , EU:C:2010:685 , bod 59 ; rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C‑377/14 , EU:C:2016:283 , bod 94 , ako aj z 11. marca 2020, Lintner, C‑511/17 , EU:C:2020:188 , bod 46 ).

26

28

Hoci v prejednávanej veci vnútroštátny súd poukazuje na to, že v predmetnej zmluve existujú iné osobitné sankčné podmienky a takzvaná „zostatková“ zmluvná pokuta, tento súd uvádza, že žaloba A sa nezakladá na nich, takže nemôže ísť o kumuláciu sankcií za to isté porušenie.

29

Preto, ako sa navyše domnieva vnútroštátny súd, riešenie, ktoré Súdny dvor prijal v rozsudku z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová ( C‑377/14 , EU:C:2016:283 ), ktorý sa týkal zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno priamo uplatniť na situáciu, o akú ide vo veci samej, keď poskytovateľ sociálneho bytu požaduje zaplatenie jedinej pokuty.

30

Tomuto súdu však prináleží overiť, či sa predajca alebo dodávateľ v súvislosti s tým istým porušením dovoláva iných podmienok predmetnej zmluvy proti spotrebiteľovi, alebo sa ich možno dovolávať v rámci samostatných žalôb podaných proti tomuto spotrebiteľovi. Ak je to tak, kumulatívny účinok uplatnenia všetkých týchto podmienok, aj keby sa tieto podmienky samy osebe nejavili ako nekalé, musí byť vnútroštátnym súdom zohľadnený na účely posúdenia nekalej povahy zmluvnej podmienky, ktorá je základom žaloby, o ktorej rozhoduje.

34

Pokiaľ ide o náhradu škody a úrokov, ktorú A požaduje vo výške zisku z podnájmu zo strany B, ktoré by prípadne mali byť kumulované so zmluvne stanovenou náhradou vo výške 5000 eur, treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 1 a článku 3 ods. 1 smernice 93/13 sa táto smernica uplatňuje na podmienky uvedené v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré neboli individuálne dohodnuté (rozsudky zo 7. novembra 2019, Profi Credit Polska, C‑419/18 a C‑483/18 , EU:C:2019:930 , bod 51 a citovaná judikatúra, ako aj rozsudok zo 4. júna 2020, Kancelaria Medius, C‑495/19 , EU:C:2020:431 , bod 24 ).

35

V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že tento návrh na náhradu škody nemá základ v nájomnej zmluve, ale vo vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa občianskoprávnej zodpovednosti, konkrétne v § 6:104 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak osoba, ktorá je zodpovedná voči inej osobe z dôvodu protiprávneho konania alebo nesplnenia povinnosti voči tejto inej osobe, mala z tohto úkonu alebo nesplnenia prospech, súd môže na návrh tejto inej osoby vykonať odhad škody vo výške tohto prospechu alebo časti z neho.

36

V tejto súvislosti okolnosť, že základ tohto návrhu má svoj pôvod vo vnútroštátnej právnej úprave, bráni tomu, aby ustanovenie vnútroštátneho práva, akým je § 6:104 Občianskeho zákonníka, mohlo patriť do pôsobnosti smernice 93/13.

O trovách

40

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

Článok 3 ods. 1 a 3, ako aj článok 4 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátny súd skúma prípadnú nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve v zmysle týchto ustanovení, treba medzi podmienkami, ktoré patria do pôsobnosti tejto smernice, zohľadniť stupeň vzájomného pôsobenia predmetného ustanovenia s inými podmienkami, a to najmä v závislosti od ich dosahu. Na posúdenie prípadnej neprimeranosti výšky náhrady uloženej spotrebiteľovi v zmysle bodu 1 písm. e) prílohy uvedenej smernice musí byť značný význam prikladaný tým z týchto podmienok, ktoré súvisia s tým istým porušením.

Podpisy