C-879/19

62019CJ0879

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 20. mája 2021 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálne zabezpečenie – Určenie príslušnej právnej úpravy – Nariadenie (EHS) č. 1408/71 – Článok 13 ods. 2 písm. a) – Článok 14 ods. 2 – Osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov – Jediná pracovná zmluva – Zamestnávateľ usadený v členskom štáte bydliska pracovníka – Závislá činnosť vykonávaná výlučne v iných členských štátoch – Práca vykonávaná v rôznych členských štátoch počas po sebe nasledujúcich období – Podmienky“

Vo veci C‑879/19,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) z 19. septembra 2019 a doručený Súdnemu dvoru 2. decembra 2019, ktorý súvisí s konaním:

v zložení: predseda ôsmej komory N. Wahl, sudcovia F. Biltgen (spravodajca) a L. S. Rossi,

generálny advokát: E. Tančev,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

belgická vláda, v zastúpení: L. Van den Broeck a S. Baeyens, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: D. Martin a A. Szmytkowska, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Podľa šiesteho odôvodnenia nariadenia č. 1408/71 musia pravidlá koordinácie zaručiť pracovníkom, ktorí sa pohybujú v rámci Únie, ako aj osobám, ktoré sú od nich závislé, a ich pozostalým zachovanie práv a výhod, ktoré už nadobudli a ktoré nadobúdajú.

4

Z ôsmeho odôvodnenia tohto nariadenia vyplýva, že cieľom ustanovení daného nariadenia je, aby dotknuté osoby v zásade podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu s cieľom predísť prekrývaniu uplatňovaných predpisov a komplikáciám, ktoré by mohli z tohto plynúť.

5

Článok 1 písm. h) uvedeného nariadenia stanovuje, že na účely jeho uplatnenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko.

6

7

V tej istej hlave článok 14 nariadenia č. 1408/71 s názvom „Osobitné pravidlá, ktoré sa vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov“ stanovuje:

„Článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

1.

a)

Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania;

b)

Osoba iná, než uvedená pod písm. a), podlieha:

i)

právnym predpisom členského štátu, na území ktorého má bydlisko, ak vykonáva svoju činnosť čiastočne na tomto území alebo pre viaceré podniky alebo viacerých zamestnávateľov, ktorí majú svoje sídla alebo miesta podnikania na území rôznych členských štáto[v];

ii)

právnym predpisom členského štátu, na území ktorého sa nachádza sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorý ju zamestnáva, ak nemá bydlisko na území žiadneho členského štátu, kde vykonáva svoju činnosť.

10

Dotknutá osoba, ktorá je poľským štátnym príslušníkom s bydliskom v Poľsku, pracovala pre spoločnosť Format so sídlom v Poľsku na základe pracovnej zmluvy na dobu určitú od 20. októbra 2006 do 31. decembra 2009. Počas tohto obdobia pracovala vo Francúzsku od 23. októbra 2006, v Spojenom kráľovstve od 5. novembra 2007 do 6. januára 2008 a potom od 7. januára 2008 opäť vo Francúzsku.

11

Rozhodnutím z 13. februára 2008 založeným na článku 14 ods. 1 písm. a) a článku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1408/71 Inštitút sociálneho poistenia, 1. oddelenie Varšava, odmietol vydať dotknutej osobe osvedčenie E 101 potvrdzujúce, že od 23. decembra 2007 do 31. decembra 2009 sa na ňu vzťahoval poľský systém sociálneho zabezpečenia na základe práce, ktorú vykonávala ako zamestnanec spoločnosti Format.

12

Format a dotknutá osoba podali proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko), ktorá bola zamietnutá. Tento súd sa domnieval, že vzhľadom na to, že dotknutá osoba postupne pracovala pre Format na území dvoch členských štátov počas niekoľkých mesiacov, táto osoba nepatrí do pôsobnosti článku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1408/71, ale do pôsobnosti článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia.

16

Tento súd zastáva názor, že rozsudok zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe ( C‑115/11 , EU:C:2012:606 ), v súvislosti s konaním, ktorého účastníkom bola aj Format a ktoré sa týkalo skutkových okolností, ku ktorým došlo počas obdobia dotknutého vo veci samej, nerieši pochybnosti o výklade článku 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71, ktoré vznikli v prejednávanej veci. Je pravda, že týmto rozsudkom Súdny dvor rozhodol, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že na osobu, ktorá v rámci po sebe nasledujúcich pracovných zmlúv, v ktorých sa ako miesto výkonu práce uvádza územie viacerých členských štátov, fakticky vykonáva svoju závislú činnosť počas trvania každej z týchto zmlúv len na území jedného z týchto štátov, sa nevzťahuje pojem „osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov“ v zmysle uvedeného ustanovenia. Skutkové okolnosti vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, t. j. že dotknutá osoba na základe po sebe nasledujúcich pracovných zmlúv pracovala vo viacerých členských štátoch a počas trvania každej z týchto zmlúv vykonávala svoje zamestnanie výlučne na území jedného z týchto členských štátov, sa však líšia od období, o ktoré ide v prejednávanej veci, keďže dotknutá osoba počas dvoch po sebe nasledujúcich období vykonávala na základe jednej pracovnej zmluvy závislú činnosť na území dvoch rôznych členských štátov.

17

Okrem toho z rozsudku z 12. júla 1973, Hakenberg ( 13/73 , EU:C:1973:92 , bod 19 ), vyplýva, že pojem „osoba, ktorá je obvykle zamestnaná“ v zmysle článku 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 sa vzťahuje na osobu v pracovnom pomere, ktorý má koherentný a nepretržitý charakter, ktorý pokrýva súčasne alebo počas po sebe nasledujúcich období územie viacerých členských štátov, avšak nevzťahuje sa na osobu, ktorá počas dotknutého obdobia v skutočnosti na základe jednej pracovnej zmluvy vykonáva závislú činnosť len v jednom členskom štáte a v nasledujúcom roku na základe inej pracovnej zmluvy vykonáva závislú činnosť v inom členskom štáte.

20

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na osobu, ktorá v rámci jednej pracovnej zmluvy uzavretej s jediným zamestnávateľom, ktorá stanovuje výkon závislej činnosti vo viacerých členských štátoch, pracuje počas viacerých po sebe nasledujúcich mesiacov výlučne na území jedného z týchto členských štátov.

21

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že na to, aby sa na osobu mohol vzťahovať článok 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71, musí táto osoba byť obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov (rozsudok zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe, C‑115/11 , EU:C:2012:606 , bod 39 ).

22

Podľa judikatúry Súdneho dvora na účely posúdenia, či sa má určitá osoba považovať za osobu, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov, alebo naopak, či ide o činnosti rozložené na území viacerých členských štátov len príležitostne, treba zohľadniť najmä dĺžku období činnosti a povahu závislej činnosti, ako sú definované v zmluvných dokumentoch, ako aj prípadne skutočnú povahu vykonávaných činností, konkrétne spôsob, akým boli pracovné zmluvy uzavreté medzi dotknutým zamestnávateľom a zamestnancom vykonávané v praxi v minulosti, okolnosti uzavretia týchto zmlúv a všeobecnejšie, povaha a spôsob výkonu činnosti tejto spoločnosti (rozsudok z 13. septembra 2017, X C‑570/15 , EU:C:2017:674 , bod 21 a citovaná judikatúra).

26

Pokiaľ však ide o prípadné po sebe nasledujúce obdobia činností vykonávaných na území viac než jedného členského štátu, článok 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 nestanovuje časové obmedzenia.

27

Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že ak je výkon zamestnania na území jedného členského štátu obvyklým režimom dotknutej osoby, nemôže táto osoba patriť do pôsobnosti článku 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe, C‑115/11 , EU:C:2012:606 , bod 40 ).

28

Nemožno teda pripustiť, aby osoba, ktorá je zamestnaná za takých podmienok, o aké ide vo veci samej, a ktoré sú opísané v bodoch 24 a 25 tohto rozsudku, patrila pod pojem „osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov“ v zmysle článku 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71.

32

Táto zásada však obsahuje formuláciu „pokiaľ články 14 až 17“ nariadenia č. 1408/71 nestanovujú inak. V určitých osobitných situáciách by totiž jasné a jednoduché uplatnenie všeobecného pravidla uvedeného v článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia mohlo viesť k riziku, že tak zamestnanec, ako aj zamestnávateľ a inštitúcie sociálneho zabezpečenia sa nevyhnú administratívnym komplikáciám, ktoré by mohli byť prekážkou výkonu voľného pohybu osôb spadajúcich pod uvedené nariadenie, namiesto toho, aby sa týmto uplatnením dané riziko odstránilo (rozsudok zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe, C‑115/11 , EU:C:2012:606 , bod 31 a citovaná judikatúra).

33

Odsek 2 článku 14 nariadenia č. 1408/71 tak predstavuje, rovnako ako odsek 1 písm. a) tohto článku, výnimku zo všeobecnej zásady stanovenej v článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia. Článok 14 ods. 2 uvedeného nariadenia sa teda musí vykladať reštriktívne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. januára 2007, Perez Naranjo, C‑265/05 , EU:C:2007:26 , bod 29 ).

34

Treba pritom zohľadniť skutočnosť, že na účely výnimky stanovenej v článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 normotvorca Únie zjavne usúdil, že dočasné a krátkodobé vyslanie pracovníka do iného členského štátu na dobu maximálne dvanástich mesiacov odôvodňuje výnimku z pravidla členského štátu miesta výkonu zamestnania stanoveného v článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mazák vo veci Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe, C‑115/11 , EU:C:2012:267 , bod 55 ).

Je opodstatnené dodať, že na takúto situáciu sa a priori nevzťahuje ani článok 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71. Iba podnik, ktorý obvykle vykonáva významnú časť svojej činnosti na území členského štátu usadenia, totiž môže využiť výhodu, ktorú ponúka výnimka stanovená v tomto ustanovení (rozsudok z 10. februára 2000, FTS, C‑202/97 , EU:C:2000:75 , bod 40 ). V prejednávanej veci však návrh na začatie prejudiciálneho konania nespresňuje, či Format v období od 20. októbra 2006 do 31. decembra 2009 obvykle vykonávala významnú časť svojej činnosti v Poľsku, ktoré je členským štátom, v ktorom má sídlo. Okrem toho z rozsudku zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe ( C‑115/11 , EU:C:2012:606 , bod 32 ), v súvislosti s konaním, ktorého účastníkom bola aj Format a ktoré sa týkalo skutkových okolností, ku ktorým došlo počas obdobia dotknutého vo veci samej, vyplýva, že táto spoločnosť v Poľsku obvykle nevykonáva významnú časť svojej činnosti. A priori sa teda nezdá, že by táto podmienka bola v prejednávanej veci splnená, čo však musí overiť vnútroštátny súd.

38

Na takúto situáciu sa však môže vzťahovať zásada uvedená v článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71.

39

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na osobu, ktorá na základe jednej pracovnej zmluvy uzavretej s jediným zamestnávateľom, ktorá stanovuje výkon závislej činnosti vo viacerých členských štátoch, pracuje počas viacerých po sebe nasledujúcich mesiacov výlučne na území jedného z týchto členských štátov, pokiaľ dĺžka nepretržitých období výkonu závislej činnosti touto osobou v každom z týchto členských štátov presiahne dvanásť mesiacov, čo musí overiť vnútroštátny súd.

( *1 ) Jazyk konania: poľština.