C-894/19

Európsky parlament , v zastúpení: V. Montebello‑Demogeot a I. Lázaro Betancor, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľ,

ďalší účastník konania:

UZ , v zastúpení: J.‑N. Louis, avocat,

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

Rozsudok

1

Európsky parlament vo svojom odvolaní navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 20. septembra 2019, UZ/Parlament (T‑47/18, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2019:650 ), ktorým tento súd jednak zrušil rozhodnutie generálneho tajomníka Parlamentu z 27. februára 2017, ktorým bola UZ uložená disciplinárna sankcia spočívajúca v preradení z platovej triedy AD 13, stupňa 3, do platovej triedy AD 12, stupňa 3, s tým, že sa jej odoberajú všetky zásluhové body dosiahnuté na platovom stupni AD 13 (ďalej len „rozhodnutie o preradení do nižšej platovej triedy a odobratí všetkých zásluhových bodov“), a jednak v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

2

UZ vo svojom vzájomnom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok v časti, v ktorej Všeobecný súd zamietol návrh na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí jej žiadosti o pomoc.

Právny rámec

„1. Každé porušenie povinností vyplývajúcich z tohto služobného poriadku úradníkom alebo bývalým úradníkom, úmyselné alebo spôsobené nedbanlivosťou z jeho strany, vystaví tohto úradníka disciplinárnemu konaniu.

2. Ak ustanovujúci orgán alebo OLAF získajú dôkaz o porušení povinností v zmysle ods. 1, môžu začať administratívne vyšetrovanie, aby overili, či k tomuto porušeniu naozaj došlo.

3. Disciplinárne predpisy, postupy a opatrenia, a predpisy a postupy týkajúce sa administratívneho vyšetrovania, sú upravené v prílohe IX.“

5

Článok 16 ods. 1 a 2 prílohy IX služobného poriadku stanovuje:

„1. Príslušný úradník musí byť vypočutý komisiou; počas vypočúvania môže predkladať svoje pripomienky písomne alebo ústne, osobne alebo prostredníctvom svojho zástupcu. Môže predvolávať svedkov.

7

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 1 až 27 napadnutého rozsudku a pre potreby tohto konania ich možno zhrnúť takto.

8

UZ zastávala pracovné miesto vedúcej oddelenia v Parlamente od 1. januára 2009. Naposledy bola zaradená do platovej triedy AD 13, stupeň 3.

9

Dňa 24. januára 2014 štrnásť z pätnástich členov jej oddelenia (ďalej len „sťažovatelia“) zaslali generálnemu tajomníkovi Parlamentu žiadosť o pomoc na základe článku 24 služobného poriadku, v ktorej uviedli, že boli predmetom psychického obťažovania zo strany UZ.

13

Listom zo 6. januára 2016 bola UZ informovaná generálnym tajomníkom Parlamentu o predložení veci disciplinárnej komisii pre porušenie služobných povinností. Disciplinárnou komisiou bola vypočutá 17. februára, 9. marca, 8. apríla a 26. mája 2016.

14

Dňa 25. júla 2016 disciplinárna komisia jednohlasne prijala svoje stanovisko, ktorého závery znejú takto:

„28

So zreteľom na vyššie uvedené navrhuje disciplinárna komisia [menovaciemu orgánu] sankcionovať všetky prehrešky, ktorých sa dopustila [UZ], súhrnnou sankciou spočívajúcou v preradení do platovej triedy nižšej o jednu triedu v rovnakej funkčnej skupine.

17

E‑mailom zo 4. októbra 2016 generálny riaditeľ GR PERS vyzval UZ, aby sa 20. októbra 2016 dostavila na vypočutie v súlade s článkom 22 ods. 1 prílohy IX služobného poriadku, aby mohla vyjadriť svoje pripomienky k stanovisku disciplinárnej komisie. Listom z 11. novembra 2016 UZ zaslala tieto pripomienky generálnemu riaditeľovi GR PERS.

18

Dňa 14. novembra 2016 bola UZ vypočutá generálnym riaditeľom GR PERS. V priebehu tohto vypočutia UZ odovzdala krátke vyjadrenie a požiadala o pomoc Parlamentu z dôvodu vyhrážok, ku ktorým vo vzťahu k nej údajne došlo zo strany členov jej oddelenia. Na návrh generálneho riaditeľa GR PERS tak bola UZ dočasne preložená na iné oddelenie.

19

Dňa 27. februára 2017 prijal generálny tajomník Parlamentu rozhodnutie o preradení do nižšej platovej triedy a odobratí všetkých zásluhových bodov. Listom z 2. marca 2017 informoval UZ o tomto rozhodnutí a navrhol jej preradenie na miesto administrátora na iné oddelenie.

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

23

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 29. januára 2018 UZ podala žalobu, ktorou sa domáhala jednak zrušenia rozhodnutia o preradení do nižšej platovej triedy a odobratí všetkých zásluhových bodov a jednak rozhodnutia o zamietnutí jej žiadosti o pomoc.

24

Na podporu svojich návrhov na zrušenie rozhodnutia o preradení a odobratí všetkých zásluhových bodov UZ uviedla dva žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na vadách administratívneho vyšetrovania a druhý na nezrovnalostiach pri práci disciplinárnej komisie a na neexistencii vypočutia zo strany príslušného orgánu pred prijatím uvedeného rozhodnutia.

25

Po druhé UZ tvrdí, že len generálny tajomník Parlamentu ako MO mal právomoc vykonať vypočutie uvedené v článku 22 ods. 1 prílohy IX služobného poriadku. Bola pritom vypočutá generálnym riaditeľom GR PERS, a nie generálnym tajomníkom Parlamentu.

29

V tejto súvislosti sa Všeobecný súd domnieval, že v súlade s článkom 16 ods. 2 prílohy IX služobného poriadku Parlament nemohol byť na jednom zo šiestich zasadnutí disciplinárnej komisie platne zastúpený dvomi úradníkmi, keďže UZ bola na tomto zasadnutí obhajovaná iba jediným zástupcom, a teda sa nachádzala v zásade v nevýhodnej situácii. Všeobecný súd okrem toho konštatoval, že zástupcovia Parlamentu nemali zostať v zasadacej miestnosti, aby rokovali s členmi disciplinárnej komisie, zatiaľ čo odvolateľka a jej právny zástupca boli vyzvaní, aby opustili uvedenú miestnosť. Všeobecný súd z toho v bode 72 napadnutého rozsudku vyvodil záver, že konanie je postihnuté procesnou vadou aj v tomto ohľade.

30

Navyše Všeobecný súd v bode 89 napadnutého rozsudku uviedol, že rozhodnutie o preradení do nižšej platovej triedy a odobratí všetkých zásluhových bodov bolo prijaté bez toho, aby bola dodržaná podmienka uvedená v článku 22 ods. 1 prílohy IX služobného poriadku, podľa ktorej musí MO sám vypočuť dotknutého úradníka. V dôsledku toho Všeobecný súd v bode 102 tohto rozsudku vyhovel žalobnému dôvodu UZ, pokiaľ ide o nevypočutie zo strany príslušného orgánu po skončení prác disciplinárnej komisie.

31

Návrhy v odvolaní

34

Parlament svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

UZ navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie a

–

uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania na obidvoch stupňoch.

Návrhy vo vzájomnom odvolaní

–

uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania na obidvoch stupňoch.

37

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

–

vyhlásil vzájomné odvolanie za čiastočne neprípustné, pokiaľ ide o druhý odvolací dôvod, a za nedôvodné v celom rozsahu, ako aj

39

Prvý odvolací dôvod sa skladá zo štyroch častí.

O prvej a tretej časti prvého odvolacieho dôvodu

– Argumentácia účastníkov konania

40

Prvou až treťou časťou prvého odvolacieho dôvodu Parlament tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bodoch 52, 58 a 59 napadnutého rozsudku rozhodol, že neposkytol dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností, pokiaľ ide o nestrannosť dvoch predmetných vyšetrovateľov poverených vykonaním administratívneho vyšetrovania, skreslil skutkové okolnosti a dôkazy a vychádzal z nesprávnych právnych kritérií v rámci posúdenia pojmu „objektívna nestrannosť“ v rozpore s článkom 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

44

Parlament navyše vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil skreslenia dôkazov, keď v bodoch 57 a 58 napadnutého rozsudku uviedol, že vyšetrovateľ časti „obťažovanie“ dospel pred svojím vymenovaním za vyšetrovateľa, keď bol predsedom poradného výboru pre obťažovanie a jeho predchádzanie na pracovisku, k záveru, aby riadenie oddelenia, ktorého bola UZ vedúcou, bolo zverené inej osobe. Podľa Parlamentu pritom z rozhodnutia generálneho riaditeľa GR PERS zo 17. februára 2014, ktoré táto inštitúcia navyše predložila Všeobecnému súdu, vyplýva, že o opatreniach na preloženie rozhodol tento generálny riaditeľ ako MO príslušný na rozhodnutie o žiadosti o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, a nie predseda tohto poradného výboru.

45

UZ navrhuje zamietnuť argumentáciu Parlamentu ako nedôvodnú.

– Posúdenie Súdnym dvorom

46

49

Okrem toho zo spisového materiálu zjavne nevyplýva, že by sa Všeobecný súd dopustil skreslenia skutkových okolností, keď dospel k záveru, že časť „obťažovanie“ v rámci vyšetrovania bola vedená jediným vyšetrovateľom. Takéto konštatovanie totiž nevylučuje, že tomuto vyšetrovateľovi v rámci jeho vyšetrovania pomáhali iné osoby. Táto argumentácia je teda neprípustná, keďže sa ňou Parlament v skutočnosti snaží dosiahnuť, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkových okolností bez toho, aby preukázal ich skreslenie. Ako pritom vyplýva z judikatúry citovanej v bode 46 tohto rozsudku, takéto posúdenie nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania.

50

Z toho vyplýva, že argumentáciu týkajúcu sa údajného skreslenia skutkových okolností treba zamietnuť ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú.

51

Pokiaľ ide o údajné nesprávne posúdenie pojmu „objektívna nestrannosť“ Všeobecným súdom, treba pripomenúť, že inštitúcie, orgány a organizácie Únie sú povinné dodržiavať základné práva zaručené právom Únie, medzi ktoré patrí právo na riadnu správu vecí verejných, zakotvené v článku 41 Charty (rozsudok z 27. marca 2019, August Wolff a Remedia/Komisia, C‑680/16 P , EU:C:2019:257 , bod 24 , ako aj citovaná judikatúra).

Okrem toho, ako uviedol Všeobecný súd v bode 38 napadnutého rozsudku, týmto inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram prislúcha povinnosť postupovať v súlade s požiadavkou nestrannosti v jej dvoch zložkách, ktorými sú jednak subjektívna nestrannosť, v zmysle ktorej žiadny z členov dotknutej inštitúcie nesmie prejavovať osobnú zaujatosť, a jednak objektívna nestrannosť, v zmysle ktorej musí táto inštitúcia poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností týkajúcich sa prípadnej zaujatosti (rozsudok z 25. februára 2021, Dalli/Komisia, C‑615/19 P , EU:C:2021:133 , bod 112 a citovaná judikatúra). V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že na účely preukázania, že organizácia správneho konania neposkytla dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností, pokiaľ ide o prípadnú ujmu, nie je potrebné preukázať existenciu nedostatku nestrannosti. Stačí, aby existovala v tejto súvislosti oprávnená pochybnosť, ktorú nemožno vyvrátiť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2019, August Wolff a Remedia/Komisia, C‑680/16 P , EU:C:2019:257 , bod 37 ).

55

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že predchádzajúca vedomosť o skutočnostiach zo strany tých, ktorí sa majú zúčastniť na prijatí súdneho alebo správneho rozhodnutia, nepredstavuje sama osebe skutočnosť, ktorá by mohla zakladať procesnú vadu tohto rozhodnutia v podobe nedostatku nestrannosti. Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 106 svojich návrhov, takáto predchádzajúca vedomosť sa niekedy ukazuje ako nevyhnutná vzhľadom na profesionálnu činnosť, ktorú dotknuté osoby vykonávali predtým alebo súbežne. Je teda nevyhnutné preukázať, či v konkrétnom prípade existuje objektívna skutočnosť, akou je konflikt záujmov v prípade úradníkov a zamestnancov konajúcich na účet inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr, ktorá môže v očiach tretích osôb vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o nestrannosť predmetného konania.

59

V prvom rade na rozdiel od toho, čo tvrdí Parlament, Všeobecný súd tak dospel k záveru, že existujú oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o nestrannosť vyšetrovateľa povereného predmetnou „disciplinárnou“ časťou, a to nielen na základe jeho predchádzajúcej vedomosti o skutkových okolnostiach prejednávanej veci, ale aj na okolnosti, že z dôvodu takejto vedomosti môže mať tento vyšetrovateľ predpojatý názor, pokiaľ ide o správanie UZ. Treba pritom konštatovať, že takáto okolnosť mohla vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o nestrannosť uvedeného vyšetrovateľa v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 54 tohto rozsudku, čo navyše Parlament nespochybňuje.

60

Ďalej v súlade s judikatúrou citovanou v tomto bode 54 Všeobecný súd nebol povinný preveriť, či vyšetrovateľ skutočne mal predsudky voči UZ. Stačilo, aby v tejto súvislosti existovali oprávnené pochybnosti a nebolo ich možné vyvrátiť.

61

Napokon, ako uviedol generálny advokát v bode 130 svojich návrhov, vzhľadom na to, že Parlament mal povinnosť poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností, Všeobecný súd v bode 54 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že nič nenasvedčuje tomu, že by pre Parlament bolo ťažké vybrať spomedzi svojich úradníkov osobu, ktorá by nemala žiadnu predchádzajúcu vedomosť o skutkových okolnostiach predmetného prípadu a ktorá by tak z pohľadu UZ nevyvolávala žiadne oprávnené pochybnosti.

64

Z vyššie uvedeného vyplýva, že údajné skreslenie skutkových okolností a dôkazov nie je preukázané.

65

V dôsledku toho treba prvú až tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú.

O štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu

– Argumentácia účastníkov konania

– Posúdenie Súdnym dvorom

69

V prvom rade, pokiaľ ide o argumentáciu Parlamentu, podľa ktorej je napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený, keďže Všeobecný súd nezohľadnil skutkové okolnosti veci, vrátane závažnosti porušení, ktoré možno pripísať UZ a počtu sťažovateľov, ako aj záruky, ktoré UZ využila počas disciplinárneho konania, ako je prítomnosť jej advokáta vo všetkých štádiách tohto konania, treba pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 296 ZFEÚ predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorú treba odlišovať od otázky opodstatnenosti odôvodnenia súvisiacej so zákonnosťou sporného aktu z meritórneho hľadiska. Odôvodnenie rozhodnutia totiž spočíva vo formálnom vyjadrení dôvodov, na ktorých sa zakladá toto rozhodnutie. Ak sú tieto dôvody zaťažené chybami, tieto chyby zaťažujú zákonnosť rozhodnutia z meritórneho hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, hoci vyjadruje chybné dôvody. Z toho vyplýva, že výhrady a tvrdenia, ktoré popierajú dôvodnosť aktu, nie sú v rámci odvolacieho dôvodu založenom na neexistencii alebo nedostatočnosti odôvodnenia relevantné (rozsudok z 22. októbra 2020, EKETA/Komisia, C‑274/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:853 , bod 79 a citovaná judikatúra, ako aj uznesenie zo 14. januára 2021, Manea/CdT, C‑892/19 P , neuverejnený, EU:C:2021:30 , bod 91 ).

70

Preto treba určiť, či je napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený, a to pred preskúmaním údajného nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd tým, že nezohľadnil všetky relevantné skutkové okolnosti.

74

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd v bodoch 62 a 63 napadnutého rozsudku z právneho hľadiska dostatočne odôvodnil svoj záver uvedený v bode 64 tohto rozsudku. Argumentáciu založenú na nedostatku odôvodnenia treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

75

V druhom rade, pokiaľ ide o argumentáciu Parlamentu, podľa ktorej mal Všeobecný súd pri svojom posúdení dôsledkov vád postihujúcich disciplinárne konanie zohľadniť také skutkové okolnosti, akými sú závažnosť porušení pripísateľných UZ, počet sťažovateľov a skutočnosť, že UZ využila prítomnosť advokáta v každom štádiu uvedeného konania, treba uviesť, že táto argumentácia je neprípustná, keďže Parlament sa ňou v skutočnosti snaží o dosiahnutie nového posúdenia skutkových okolností Súdnym dvorom, pričom netvrdí, že Všeobecný súd tieto skutkové okolnosti skreslil. Ako pritom vyplýva z judikatúry citovanej v bode 46 tohto rozsudku, takéto posúdenie nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania.

76

V treťom rade, pokiaľ ide o argumentáciu Parlamentu, podľa ktorej záver Všeobecného súdu uvedený v bode 64 napadnutého rozsudku je v rozpore s jeho posúdeniami uvedenými v bodoch 106 až 109 tohto rozsudku, stačí konštatovať, že tieto body sa týkajú preskúmania iného konania, než je disciplinárne konanie, konkrétne žiadosti o pomoc podanej UZ podľa článku 24 služobného poriadku, takže nemožno uznať nijaký rozpor.

Druhý a tretí odvolací dôvod smerujú proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, ktorým Všeobecný súd čiastočne vyhovel druhému žalobnému dôvodu UZ, ktorý sa týka nezrovnalostí pri práci disciplinárnej komisie a neexistencie vypočutia zo strany príslušného orgánu na účely týchto prác.

80

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa v rámci odvolania musia výhrady smerujúce proti doplňujúcemu odôvodneniu rozsudku Všeobecného súdu zamietnuť ako neúčinné, pretože nemôžu viesť k zrušeniu tohto rozsudku (rozsudok z 12. novembra 2020, Gollnisch/Parlament, C‑676/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:916 , bod 55 a citovaná judikatúra).

81

Odôvodnenie

napadnutého rozsudku vytýkané v rámci druhého a tretieho odvolacieho dôvodu má pritom doplňujúcu povahu. Všeobecný súd totiž po tom, čo vyhovel prvému žalobnému dôvodu založenému na vadách administratívneho vyšetrovania, sa teda domnieval, že sa malo vyhovieť návrhom UZ na zrušenie rozhodnutia o preradení do nižšej platovej triedy a odobratí všetkých zásluhových bodov, považoval za užitočné, ako vyplýva z bodu 66 napadnutého rozsudku, preskúmať druhý žalobný dôvod, ktorý uviedla UZ, z dôvodov spojených s riadnym výkonom spravodlivosti.

82

O prvom dôvode vzájomného odvolania

Argumentácia účastníkov konania

85

V prvom dôvode vzájomného odvolania UZ vytýka Všeobecnému súdu, že porušil článok 41 ods. 2 Charty. Podľa UZ mala byť v súlade s týmto ustanovením vypočutá Parlamentom predtým, ako Parlament zamietol jej žiadosť o pomoc podanú na základe článku 24 služobného poriadku.

86

Podľa Parlamentu treba argumentáciu UZ zamietnuť ako nedôvodnú.

Právo byť vypočutý tak zaručuje každému možnosť oznámiť účinne a efektívne svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy (rozsudky zo 4. júna 2020, ESVČ/De Loecker, C‑187/19 P , EU:C:2020:444 , bod 68 , ako aj z 25. júna 2020, HF/Parlament, C‑570/18 P , EU:C:2020:490 , bod 58 a citovaná judikatúra).

90

Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo byť vypočutý sleduje dvojaký cieľ. Na jednej strane slúži na čo najpresnejšie a najsprávnejšie preverenie veci a zistenie skutkového stavu a na druhej strane umožňuje zabezpečiť účinnú ochranu dotknutej osoby. Právo byť vypočutý má predovšetkým zabezpečiť, aby každé rozhodnutie spôsobujúce ujmu bolo prijaté s plnou znalosťou veci a jeho cieľom je predovšetkým umožniť príslušnému orgánu opraviť chybu alebo dotknutej osobe uviesť také skutočnosti týkajúce sa jej osobného stavu, ktoré môžu ovplyvniť prijatie alebo neprijatie rozhodnutia alebo jeho obsah (rozsudok zo 4. júna 2020, ESVČ/De Loecker, C‑187/19 P , EU:C:2020:444 , bod 69 a citovaná judikatúra).

91

Navyše Súdny dvor už spresnil, že osoba, ktorá na základe článku 24 služobného poriadku podala žiadosť o pomoc z dôvodu, že bola údajne psychicky obťažovaná, sa môže na základe zásady riadnej správy vecí verejných dovolávať práva byť vypočutá v súvislosti so skutočnosťami, ktoré sa jej týkajú (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2020, ESVČ/De Loecker, C‑187/19 P , EU:C:2020:444 , bod 66 a citovanú judikatúru).

92

V prejednávanej veci pritom UZ neuvádza, v čom by porušenie článku 41 ods. 2 Charty malo za následok neplatnosť odôvodnenia Všeobecného súdu uvedeného v bodoch 106 až 109 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Všeobecný súd zamietol návrh na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc, ktorú podala.

96

Konkrétne UZ prostredníctvom dostatočných právnych argumentov neuvádza dôvody, pre ktoré by sa judikatúra uvedená v bode 107 napadnutého rozsudku nemohla uplatniť na tento prípad. UZ tiež neuvádza žiadne skreslenie skutkových okolností uvedených v bodoch 108 a 109 tohto rozsudku.

97

Z toho vyplýva, že vzájomné odvolanie, ktoré podala UZ, nespĺňa požiadavky pripomenuté v bode 94 tohto rozsudku.

98

Podľa Parlamentu treba argumentáciu UZ zamietnuť ako neprípustnú a v každom prípade nedôvodnú.

Posúdenie Súdnym dvorom

101

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry z článku 256 ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a z článku 178 ods. 3 rokovacieho poriadku vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh (pozri analogicky rozsudok z 25. júna 2020, Schneider/EUIPO, C‑116/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:501 , bod 71 a citovaná judikatúra).

102

Keďže UZ sa obmedzila len na tvrdenie všeobecnej povahy, pričom z právneho hľadiska dostatočne nevysvetlila, v čom Všeobecný súd podľa jej názoru porušil článok 48 Charty, argumentácia, ktorú uviedla, nespĺňa požiadavky uvedené v predchádzajúcom bode.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

106

Keďže Parlament nemal vo svojom odvolaní úspech a UZ navrhla zaviazať ho na náhradu trov konania, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania spojených s odvolaním.

107

Keďže UZ nemala vo svojom vzájomnom odvolaní úspech a Parlament navrhol zaviazať UZ na náhradu trov konania, je opodstatnené zaviazať UZ na náhradu trov konania spojených so vzájomným odvolaním.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.