C-364/19

62019CO0364

UZNESENIE

SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)

zo 14. apríla 2021 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Ochrana spotrebiteľov – Nekalé podmienky – Smernica 93/13/EHS – Článok 1 ods. 2 – Vylúčenie zmluvných podmienok odrážajúcich záväzné ustanovenia vnútroštátneho práva z pôsobnosti tejto smernice – Článok 4 ods. 2 – Výnimka z posúdenia nekalej povahy podmienky – Úverová zmluva v cudzej mene – Údajné nesplnenie informačnej povinnosti, ktorú má predajca alebo dodávateľ – Preskúmanie vnútroštátnym súdom, ktoré má byť vykonané prednostne z hľadiska článku 1 ods. 2“

Vo veci C‑364/19,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Tribunalul Galaži (Súd prvého stupňa Galați, Rumunsko) rozhodnutím z 27. februára 2019, doručeným Súdnemu dvoru 7. mája 2019, v konaní:

DB,

EC

proti

SC Credit Europe Ipotecar IFN SA,

Credit Europe Bank NV,

SÚDNY DVOR (šiesta komora),

rumunská vláda, v zastúpení: pôvodne R. I. Hažieganu, A. Rotăreanu a C.‑R. Canžăr, neskôr E. Gane, R. I. Hažieganu a A. Rotăreanu, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: N. Ruiz García a C. Gheorghiu, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vo veci sa rozhodne odôvodneným uznesením v súlade s článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,

vydal toto

Uznesenie

3

Podľa trinásteho odôvodnenia smernice 93/13:

„keďže sa v zákonných alebo regulačných opatreniach členských štátov, ktoré priamo alebo nepriamo určujú podmienky spotrebiteľských zmlúv, nepredpokladá, že budú obsahovať nekalé podmienky; keďže sa z toho dôvodu nejaví potrebné zaoberať sa podmienkami odrážajúcimi povinné zákonné alebo regulačné opatrenia a zásady alebo ustanovenia medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnou stranou sú členské štáty alebo spoločenstvo; keďže v tomto ohľade znenie ‚kogentné zákonné alebo regulačné opatrenia‘ uvedené v článku 1 ods. 2 zahŕňa pravidlá, ktoré podľa zákona platia medzi zmluvnými stranami za predpokladu, že neboli vytvorené žiadne iné dohody“.

4

Článok 1 ods. 2 tejto smernice stanovuje:

„Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.“

„Záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere sa vždy obmedzuje na rovnakú číselnú sumu, aká je vyjadrená v zmluve.

Ak dôjde k zvýšeniu alebo zníženiu hodnoty meny pred uplynutím doby splatnosti, dlžník vráti požičanú sumu, pričom je povinný zaplatiť ju v mene používanej v čase splatenia.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

7

Dňa 8. novembra 2007 štyria zo žalobcov vo veci samej v postavení spotrebiteľov uzavreli s Credit Europe Ipotecar, spoločnosťou so sídlom v Rumunsku, zmluvu o hypotekárnom úvere v švajčiarskych frankoch (CHF) na obdobie 30 rokov. Ostatní žalobcovia v konaní vo veci samej sú právnymi nástupcami piateho spotrebiteľa, ktorý bol stranou tejto zmluvy a ktorý zomrel 6. apríla 2014.

8

Dňa 16. marca 2015 žalobcovia vo veci samej podali na Judecătoria Galați (Súd prvého stupňa Galați, Rumunsko) žalobu na Credit Europe Ipotecar, ktorou sa v prvom rade domáhali na jednej strane konštatovania nekalej povahy a neplatnosti podmienky uvedenej v článku 6.1 predmetnej úverovej zmluvy, a na druhej strane stabilizácie výmenného kurzu medzi švajčiarskym frankom a rumunským lei v hodnote platnej ku dňu uzatvorenia zmluvy, okrem vrátenia súm zaplatených navyše z dôvodu devalvácie rumunského lei voči švajčiarskemu franku po tomto dátume. Žalobcovia na podporu svojej žaloby uviedli, že uzatvorili úverovú zmluvu v švajčiarskych frankoch na základe rady od spoločnosti Credit Europe Ipotecar, ktorá ich neinformovala o riziku nadhodnotenia tejto meny, hoci uvedené riziko bolo predvídateľné pre tohto veriteľa, ktorý má na rozdiel od spotrebiteľov odborné znalosti vo finančnej oblasti.

12

Credit Europe Ipotecar vo svojej obhajobe v prvom rade vzniesla námietku neprípustnosti návrhov týkajúcich sa článku 6.1 dotknutej úverovej zmluvy z dôvodu, že smernica 93/13 nebola uplatniteľná a že rumunské právo nestanovovalo možnosť súdu rozhodujúcemu vo veci doplniť zmluvu o dodatočnú podmienku. Táto spoločnosť ďalej uviedla, že nemala žiadnu povinnosť informovať dlžníkov o kurzovom riziku, keďže vývoj výmenného kurzu meny nie je možné s istotou poznať vopred a je súčasťou rizík vnímateľných každým priemerným spotrebiteľom. Napokon tvrdila, že existenciu zmluvnej nerovnováhy nie je možné konštatovať, keďže pravidlo „menového nominalizmu“ zaviedol vnútroštátny zákonodarca podľa článku 1578 Občianskeho zákonníka, a že žaloba vo veci samej porušuje toto ustanovenie, keďže smeruje k odstráneniu kurzového rizika.

16

Podľa Judecătoria Galaži (Súd prvého stupňa Galați) nemožno predpokladať, že veriteľ z dôvodu svojho postavenia odborníka vo finančnej a bankovej oblasti poznal alebo predpokladal vývoj daného výmenného kurzu. Okrem toho, hoci je banka povinná informovať spotrebiteľa o základných aspektoch svojej ponuky úveru, riziká spôsobené výkyvmi výmenného kurzu sú však aspektmi, ktoré musia byť posúdené konkrétne každým dlžníkom.

17

V marci 2018 žalobcovia vo veci samej na jednej strane, ako aj Credit Europe Ipotecar a Credit Europe Bank na druhej strane podali odvolanie proti rozsudku vydanému týmto súdom na Tribunalul Galați (Vyšší súd Galați, Rumunsko), pričom v podstate zopakovali tvrdenia, ktoré uviedli v prvostupňovom konaní.

18

Vnútroštátny súd sa domnieva, že z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa smernice 93/13 vyplýva, že podľa znenia článku 1 ods. 2 tejto smernice platí, že ak zmluvná podmienka odráža zákonné ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú uplatniteľné medzi zmluvnými stranami nezávisle od ich voľby alebo pri absencii odlišnej dohody medzi nimi, táto zmluvná podmienka nepatrí do pôsobnosti danej smernice.

21

Vnútroštátny súd sa z tohto dôvodu pýta po prvé na metodiku, ktorú treba sledovať pri skúmaní zmluvnej podmienky týkajúcej sa kurzového rizika a zisťuje, či treba preskúmať túto podmienku najprv z hľadiska vylúčenia stanoveného v uvedenom článku 1 ods. 2, alebo najprv z hľadiska požiadavky transparentnosti vyplývajúcej z článku 4 ods. 2.

22

Po druhé tento súd chce vedieť, či v prípade, že by súdy rozhodujúce vo veci preskúmali namietanú podmienku prednostne z hľadiska článku 4 ods. 2 smernice 93/13 a domnievali sa, že dotknutý predajca alebo dodávateľ nedodržal predbežnú informačnú povinnosť stanovenú v tomto ustanovení, či by mal tento predajca alebo dodávateľ možnosť uplatniť si napriek nesplneniu uvedenej povinnosti výnimku z analýzy nekalej povahy zmluvných podmienok, ktorá vyplýva z článku 1 ods. 2 tejto smernice.

23

Za týchto podmienok Tribunalul Galați (Vyšší súd Galați) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora tento súd môže na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia, ak možno odpoveď na prejudiciálnu otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo ak nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti.

25

Toto ustanovenie treba uplatniť v predmetnom prejudiciálnom konaní.

26

Vnútroštátny súd sa svojimi dvoma otázkami, ktoré treba posúdiť spoločne, v podstate pýta, či článok 1 ods. 2 a článok 4 ods. 2 smernice 93/13 majú byť vykladané v tom zmysle, že pokiaľ vnútroštátny súd členského štátu rozhoduje v spore týkajúcom sa údajne nekalej zmluvnej podmienky, ktorá odráža ustanovenie vnútroštátneho práva dispozitívneho charakteru, musí tento súd prednostne preskúmať vplyv vylúčenia z pôsobnosti tejto smernice stanoveného v jej článku 1 ods. 2, alebo vplyv výnimky z posúdenia nekalej povahy zmluvných podmienok stanovenej v článku 4 ods. 2 tejto smernice, a v prípade, že by sa mala sledovať táto druhá cesta, či by sa predajca alebo dodávateľ, ktorý si nesplnil povinnosť transparentnosti vyplývajúcu z daného článku 4 ods. 2, mohol napriek tomu odvolať na uvedený článok 1 ods. 2 na účely zabránenia posúdenia nekalej povahy tejto zmluvnej podmienky.

27

30

Na druhej strane článok 4 ods. 2 tejto smernice stanovuje výnimku z mechanizmu vecného preskúmania nekalých podmienok, ako je upravený v rámci systému ochrany spotrebiteľov zavedeného touto smernicou, výnimku, ktorá sa uplatňuje na zmluvné podmienky patriace do jednej z dvoch kategórií stanovených v tomto odseku 2, pokiaľ predmetná podmienka bola vypracovaná jasne a zrozumiteľne v súlade s požiadavkou transparentnosti vyplývajúcou z tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C‑186/16 , EU:C:2017:703 , body 34 , 35 , 43 a 44 , ako aj z 3. septembra 2020, Profi Credit Polska, C‑84/19, C‑222/19 a C‑252/19 , EU:C:2020:631 , body 65 a 66 ).

31

Pokiaľ ide o otázku, aký je vzťah medzi článkom 1 ods. 2 smernice 93/13 a jej článkom 4 ods. 2, ako zhodne navrhujú rumunská vláda a Európska komisia, na otázky položené vnútroštátnym súdom treba odpovedať v tom zmysle, že súd rozhodujúci o takom spore, o aký ide vo veci samej, musí dať prednosť analýze založenej na vylúčení z pôsobnosti smernice 93/13, ktoré je stanovené v jej článku 1 ods. 2, pred analýzou založenou na výnimke z posúdenia nekalej povahy zmluvných podmienok, ktorá je stanovená v článku 4 ods. 2 tejto smernice.

32

Tento prístup sa totiž vyžaduje akonáhle je zjavné, že každý nástroj práva Únie sa na danú situáciu uplatní len v rozsahu, v akom táto spadá do pôsobnosti tohto nástroja (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 1990, Dzodzi, C‑297/88 a C‑197/89 , EU:C:1990:360 , bod 23 a citovanú judikatúru, ako aj uznesenie z 3. júla 2014, Tudoran, C‑92/14 , EU:C:2014:2051 , body 28 až 32 ).

36

Zo skutočnosti uvedených vnútroštátnym súdom však vyplýva, že tento súd sa na jednej strane domnieva, že táto podmienka odráža zásadu menového nominalizmu zakotvenú v článku 1578 Občianskeho zákonníka, a na druhej strane, že tento článok predstavuje zákonné ustanovenie podpornej povahy v zmysle judikatúry citovanej v bode 27 vyššie, teda ustanovenie, ktoré sa uplatní na zmluvu, ak neexistujú odlišné dojednania medzi zmluvnými stranami.

37

V tejto súvislosti treba konštatovať, že v obdobnom kontexte týkajúcom sa toho istého vnútroštátneho ustanovenia, o aké ide vo veci samej, prijal rumunský vnútroštátny súd, ktorý sa obrátil na Súdny dvor vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 9. júla 2020, Banca Transilvania ( C‑81/19 , EU:C:2020:532 , bod 30 ), rovnaký koncept.

38

Z tejto právnej kvalifikácie, ktorú prislúcha vykonať len vnútroštátnym súdom rozhodujúcim vo veci, vyplýva, že zmluvná podmienka, ktorej nekalú povahu uvádzajú žalobcovia vo veci samej, odráža ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré má dispozitívnu povahu, na základe čoho sa na túto podmienku vzťahuje vylúčenie stanovené v článku 1 ods. 2 smernice 93/13 a nepatrí teda do pôsobnosti tejto smernice (pozri analogicky rozsudok z 9. júla 2020, Banca Transilvania, C‑81/19 , EU:C:2020:532 , body 31 a 37 ).

42

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 1 ods. 2 a článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že pokiaľ súd členského štátu rozhoduje o spore týkajúcom sa údajne nekalej zmluvnej podmienky, ktorá odráža ustanovenie vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy, je povinný prednostne preskúmať vplyv vylúčenia z pôsobnosti tejto smernice, stanoveného v jej článku 1 ods. 2, a nie vplyv výnimky z posúdenia nekalej povahy zmluvných podmienok stanovenej v článku 4 ods. 2 tejto smernice.

O trovách

43

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: