← Späť na vyhľadávanie
Všeobecný súd Európskej únie·4.7.2019

T-474/19

Súd
Všeobecný súd Európskej únie
IČS
62019TN0474

C_2019312SK.01001901.xml

16.9.2019

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 312/19

Žaloba podaná 4. júla 2019 — Halma a i./Komisia

(Vec T-474/19)

(2019/C 312/18)

Jazyk konania: angličtina

Účastníci konania

Žalobkyne: Halma plc (Amersham, Spojené kráľovstvo), Halma Overseas Funding Ltd (Amersham) a Halma International Ltd (Amersham) (v zastúpení: J. Lesar, solicitor, a K. Beal, QC)

Žalovaná: Európska komisia

Návrhy

Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

zrušil rozhodnutie Komisie C(2019) 2526 final z 2. apríla 2019 o štátnej pomoci SA.44896, ktorú implementovalo Spojené kráľovstvo v súvislosti pravidlami CFC Group Financing Exemption (pre oslobodenie od dane z príjmov z financovania skupinových spoločností pre kontrolované zahraničné spoločnosti),

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

Dôvody a hlavné tvrdenia

Na podporu svojej žaloby žalobkyne uvádzajú deväť žalobných dôvodov.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia nesprávne uplatnila článok 107 ods. 1 ZFEÚ a/alebo sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia alebo hodnotenia pri výbere referenčného rámca pre analýzu daňového režimu. Komisia mala referenčný rámec považovať za daňový režim právnických osôb Spojeného kráľovstva, nielen za režim kontrolovaných zahraničných spoločností (CFC).

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení článku 107 ods. 1 ZFEÚ a/alebo sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia alebo hodnotenia, keď nesprávne pristúpila k analýze režimu CFC. Komisia v odôvodneniach 124 až 126 napadnutého rozhodnutia nesprávne považovala ustanovenia kapitoly 9 časti 9A Taxation (International and Other Provisions) Act 2010 [zákona Spojeného kráľovstva o daniach z roku 2010 (medzinárodné a iné ustanovenia)] za výnimku zo všeobecnej daňovej povinnosti uvedenú v kapitole 5.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keď v odôvodneniach 127 až 151 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že kritérium selektívnosti sa dodržalo v tom, že so skutkovo a právne podobnými situáciami v týchto spoločnostiach sa nakladalo rozdielne.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že 75 % oslobodenie od dane podľa ods. 3711D Taxation (International and Other Provisions) Act 2010 je odôvodnené povahou a celkovou štruktúrou daňového systému.

5.

Piaty žalobný dôvod je založený na tvrdení, že uloženie daňovej povinnosti na CFC v súlade s oslobodením podľa kapitoly 9 časti 9A Taxation (International and Other Provisions) Act 2010 ako schéma porušuje slobodu žalobkýň usadiť sa v rozpore s článkom 49 ZFEÚ.

6.

Šiesty žalobný dôvod je založený na tvrdení, že došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo hodnoteniu týkajúcemu sa 75 % oslobodenia a fixného pomeru.

7.

Siedmy žalobný dôvod je založený na tom, že rozhodnutie Komisie nie je v súlade so všeobecnou zásadou práva Únie týkajúcou sa zákazu diskriminácie alebo rovnosti.

8.

Ôsmy žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď analogicky uplatnila ustanovenia smernice Rady (EÚ) 2016/1164 ( 1 ) alebo sa ich bezdôvodne pridržiavala, hoci sa táto smernica neuplatňovala ratione temporis .

9.

Deviaty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keď v odôvodnení 176 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že existuje skupina príjemcov (vrátane žalobkýň) a že žalobkyniam sa poskytla pomoc, ktorá sa musí spätne vymáhať podľa článku 2 ods. 1 napadnutého rozhodnutia.

( 1 ) Smernica Rady (EÚ) 2016/1164 z 12. júla 2016, ktorou sa stanovujú pravidlá proti praktikám vyhýbania sa daňovým povinnostiam, ktoré majú priamy vplyv na fungovanie vnútorného trhu ( Ú. v. EÚ L 193, 2016, s. 1 ).

Text rozhodnutia bol prevzatý z verejne dostupných úradných zdrojov. Rozhodnutie je úradným dokumentom.
Oznamenie T-474/19 – Všeobecný súd Európskej únie | AI Pravnik