T-272/19

62019TO0272

UZNESENIE

VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma rozšírená komora)

z 31. júla 2020 ( *1 )

„Žaloba o neplatnosť a žaloba o náhradu škody – Verejná služba – Zmluvní zamestnanci – Odmietnutie prijatia do zamestnania z dôvodu nespôsobilosti na výkon funkcie – Lehoty na podanie žaloby – Kogentný charakter – Omeškanie – Počítanie lehôt – Určenie dátumu, od ktorého sa dotknutá osoba mohla oboznámiť s obsahom rozhodnutia – Zjavná neprípustnosť“

Vo veci T‑272/19,

TO , bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: É. Boigelot, avocat,

v zložení: predseda komory J. Svenningsen, sudcovia R. Barents, C. Mac Eochaidh, T. Pynnä (spravodajkyňa) a J. Laitenberger,

tajomník: E. Coulon,

vydal toto

Uznesenie

Okolnosti predchádzajúce sporu

1

Dňa 15. januára 2019 o 8.40 hod. odoslala žalobkyňa svojmu právnemu zástupcovi e‑mail týkajúci sa tohto rozhodnutia z rovnakej e‑mailovej adresy ako bola adresa, ktorú použila ESVČ na zaslanie uvedeného rozhodnutia a rozhodnutia z 15. júna 2018.

5

ESVČ viackrát e‑mailom žiadala žalobkyňu, aby potvrdila riadne prijatie tohto rozhodnutia, a to 14. januára 2019 o 17.52 a 18.05 hod., a potom 22. januára 2019. Tieto žiadosti zostali bez odpovede.

Konanie a návrhy účastníkov konania

6

Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 25. apríla 2019 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

10

Dňa 24. januára 2020 ESVČ predložila dupliku.

11

Dňa 14. februára 2020 Všeobecný súd (ôsma komora) na návrh sudkyne spravodajkyne a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 89 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu položil účastníkom konania písomné otázky, pričom ich vyzval, aby na ne písomne odpovedali.

12

Dňa 2. marca 2020 účastníci konania predložili svoje odpovede na otázky Všeobecného súdu.

–

zrušil rozhodnutie z 15. júna 2018, ktorým ju OOUPZ ESVČ informoval, že nespĺňa všetky podmienky prijatia do zamestnania stanovené v článku 82 PZOZ a nemôže byť prijatá do ESVČ ako zmluvná zamestnankyňa,

–

zrušil rozhodnutie zo 14. januára 2019, ktorým ten istý orgán zamietol jej sťažnosť podanú 14. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“),

–

uložil ESVČ povinnosť zaplatiť jej rôzne odškodnenia,

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

17

ESVČ okrem toho v duplike tvrdí, že žaloba je neprípustná z dôvodu oneskoreného podania žaloby.

Právny stav

18

V prvom rade treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého dôvod neprípustnosti, ktorý ESVČ uviedla v duplike, je novým žalobným dôvodom, ktorý je podľa článku 84 rokovacieho poriadku neprípustný.

22

Podľa ustálenej judikatúry sú totiž lehoty na podanie sťažnosti a žaloby, uvedené v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, kogentné a nemožno ich ponechať k dispozícii účastníkom konania ani súdu, ktorému prináleží overiť, a to aj bez návrhu, či boli dodržané. Tieto lehoty zodpovedajú požiadavke právnej istoty a nevyhnutnosti zabrániť akejkoľvek diskriminácii alebo akémukoľvek svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (rozsudky zo 7. júla 1971, Müllers/CES, 79/70 , EU:C:1971:79 , bod 18 , a z 30. januára 2013, Wahlström/Frontex, F‑87/11 , EU:F:2013:10 , bod 32 ; pozri tiež uznesenie zo 14. januára 2014, Lebedef/Komisia, F‑60/13 , EU:F:2014:6 , bod 36 a citovanú judikatúru).

23

V druhom rade treba poznamenať, že žalobkyňa v žalobe nespochybňuje, že napadnuté rozhodnutie bolo 14. januára 2019 doručené do jej e‑mailovej schránky a do schránky jej právneho zástupcu. V žalobe uvádza, že „14. januára 2019 menovací orgán ESVČ oznámil žalobkyni a jej právnemu zástupcovi svoje rozhodnutie týkajúce sa sťažnosti podanej 14. septembra 2018“. Vo svojich pripomienkach v rámci odpovede na otázky Všeobecného súdu žalobkyňa tvrdí, že „ide len o informáciu týkajúcu sa dátumu, ktorý je uvedený v samotnom rozhodnutí…, a nie dátumu jeho prijatia a oboznámenia sa s týmto rozhodnutím“. Žalobkyňa v odpovedi na otázku Všeobecného súdu, ktorou bola vyzvaná, aby „spresnila, kedy a akým spôsobom dostala [napadnuté rozhodnutie]“, však uvádza, že toto rozhodnutie „jej bolo zaslané e‑mailom… 14. januára 2019 o 18:04:43“.

27

Z judikatúry zavedenej Súdnym dvorom v rozsudku z 15. januára 1987, Misset/Rada ( 152/85 , EU:C:1987:10 , body 7 a 8 ), vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, neexistuje rozpor medzi článkom 58 ods. 1 písm. a) a článkom 58 ods. 1 písm. b) rokovacieho poriadku. Je pravda, že lehota začína plynúť až na konci dňa, v ktorom došlo k oznámeniu. Nič to však nemení na tom, že ak je lehota na podanie žaloby vyjadrená v mesiacoch, táto lehota uplynie na konci dňa, ktorý má v mesiaci určenom lehotou rovnaké číslo ako deň, v ktorom došlo k oznámeniu (uznesenie z 12. mája 2009, CHEMK a KF/Rada a Komisia, T‑190/08 , neuverejnené, EU:T:2009:154 , bod 21 ).

28

Pokiaľ by v prejednávanej veci bolo napadnuté rozhodnutie platne oznámené žalobkyni 14. januára 2019, trojmesačná lehota na podanie žaloby by začala plynúť 15. januára o 00.00 hod. a skončila by 14. apríla o polnoci. Lehota na podanie žaloby predĺžená o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť by teda mala uplynúť 24. apríla o polnoci. Z toho by vyplývalo, že žaloba podaná 25. apríla 2019 bola podaná oneskorene.

29

V treťom rade je teda potrebné preskúmať, či je preukázané, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobkyni platne oznámené 14. januára 2019.

Dôkaz o tom, že osoba, ktorej bolo rozhodnutie určené, sa s ním mohla účinne oboznámiť, však môže vyplývať z rôznych okolností, napríklad ak sa dotknutá inštitúcia opiera nie o jednoduché indície, ale o skutočnosti, vrátane tých predložených dotknutou osobou, ktoré svedčia o tom, že tejto osobe ako adresátovi bol na jej e-mailovú adresu doručený e‑mail a že ho s najväčšou pravdepodobnosťou mohla otvoriť a oboznámiť sa tak s týmto rozhodnutím (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. januára 2014, Lebedef/Komisia, F‑60/13 , EU:F:2014:6 , bod 44 ). Podľa judikatúry totiž skutkové okolnosti, ktoré uvádza jeden účastník konania, môžu byť takej povahy, že druhému účastníkovi konania vznikne povinnosť poskytnúť vysvetlenie alebo odôvodnenie, a ak tak neurobí, možno dospieť k záveru, že dôkazné bremeno bolo unesené (pozri rozsudok zo 17. novembra 2016, Fedtke/EHSV, T‑157/16 P , neuverejnený, EU:T:2016:666 , bod 39 a citovanú judikatúru).

33

Vzhľadom na už vyššie uvedené teda prináleží Všeobecnému súdu, aby overil, či je preukázané, že v čase podania žaloby v prejednávanej veci, teda 25. apríla 2019, lehota na podanie žaloby ešte neuplynula, k čomu by však došlo, pokiaľ by napadnuté rozhodnutie bolo platne oznámené žalobkyni 14. januára 2019.

34

V tejto súvislosti predstavuje oznámenie doporučeným listom s doručenkou upravené v článku 26 treťom odseku služobného poriadku platný spôsob oznámenia. V prejednávanej veci sa ESVČ rozhodla tento spôsob nepoužiť. Tento spôsob však nie je jediným možným spôsobom oznamovania administratívnych rozhodnutí (pozri v tomto zmysle uznesenia zo 16. decembra 2010, AG/Parlament, F‑25/10 , EU:F:2010:171 , bod 38 , a zo 14. januára 2014, Lebedef/Komisia, F‑60/13 , EU:F:2014:6 , bod 42 ).

38

Treba konštatovať, že zaslanie e‑mailu samo osebe nezaručuje jeho skutočné prijatie adresátom. Môže sa totiž stať, že e‑mail mu nebude doručený z technických dôvodov. Okrem toho, aj keď je e‑mail skutočne doručený adresátovi, je možné, že prijatie sa neuskutoční v deň odoslania [rozsudok z 8. októbra 2008, Sogelma/EAO, T‑411/06 , EU:T:2008:419 , bod 77 ; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 28. novembra 2013, Gaumina/EIGE, T‑424/12 , neuverejnený, EU:T:2013:617 , bod 40 , a zo 7. decembra 2018, GE.CO.P./Komisia, T‑280/17 , EU:T:2018:889 , bod 51 (neuverejnený)].

39

V prejednávanej veci ESVČ preukázala, že napadnuté rozhodnutie zaslala žalobkyni a jej právnemu zástupcovi e‑mailom a prostredníctvom programu Ares 14. januára 2019.

40

Z dôkazov predložených zo strany ESVČ tiež vyplýva, že jej útvary použili na zaslanie napadnutého rozhodnutia rovnakú e‑mailovú adresu žalobkyne, aká bola predtým použitá na zaslanie rozhodnutia z 15. júna 2018, ktoré bolo predmetom sťažnosti žalobkyne, a že neurobili chybu pri zadávaní uvedenej adresy. ESVČ navyše použila rovnakú e‑mailovú adresu právneho zástupcu žalobkyne, ako bola adresa, z ktorej tento právny zástupca podal v mene žalobkyne sťažnosť zo 14. septembra 2018. Z toho vyplýva, že e‑mailové adresy, ktoré ESVČ použila na zaslanie napadnutého rozhodnutia, boli platnými adresami.

44

V prejednávanej veci treba poznamenať, že rozhodnutie OOUPZ ESVČ z 15. júna 2018, ktoré bolo predmetom sťažnosti žalobkyne, bolo tiež zaslané žalobkyni e‑mailom na rovnakú e‑mailovú adresu. Žalobkyňa použila túto e‑mailovú adresu ešte aj na zaslanie e‑mailu svojmu právnemu zástupcovi 15. januára 2019 o 8.40 hod., v ktorom uvádza, že sa oboznámila s napadnutým rozhodnutím.

45

Dokumenty, ktoré účastníci konania predložili Všeobecnému súdu, teda preukazujú, že žalobkyňa nielenže neuvádza technickú prekážku prijatia alebo prezerania dotknutých e-mailov od ESVČ, ale tiež, že mala možnosť nahliadnuť do svojej osobnej e‑mailovej schránky a že pred a po oznámení napadnutého rozhodnutia použila túto e‑mailovú schránku v rámci svojej komunikácie s ESVČ a s jej právnym zástupcom.

46

Z toho vyplýva, že ESVČ uviedla dostatok skutkových okolností, ktoré preukazujú, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobkyni a jej právnemu zástupcovi oznámené 14. januára 2019 a že od tohto dátumu mala žalobkyňa možnosť oboznámiť sa s obsahom uvedeného rozhodnutia.

50

Ak by sa mala totiž prijať argumentácia žalobkyne, viedlo by to k uznaniu toho, že v prípade oznámenia rozhodnutia bez žiadosti o potvrdenie jeho prijatia má osoba, ktorej je určené, právo zvoliť si deň, kedy sa mohla účinne oboznámiť s jeho obsahom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2018, WL/ERCEA, T‑493/17 , neuverejnený, EU:T:2018:852 , bod 63 ). Zásada právnej istoty však bráni tomu, aby rozhodnutie o začatí plynutia lehôt na podanie žaloby mohlo byť ponechané na jednom z účastníkov konania (uznesenie zo 16. decembra 2010, AG/Parlament, F‑25/10 , EU:F:2010:171 , bod 51 ).

51

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že ona alebo jej právny zástupca nemali v čase údajného oznámenia, teda 14. januára 2019 o 18.05 hod., žiadnu povinnosť kontrolovať svoje e‑mailové schránky, treba konštatovať, že neexistuje všeobecne uplatniteľný časový úsek, v ktorom môže byť rozhodnutie platne oznámené a mimo ktorého by oznámenie nebolo platné.

52

Po prvé podľa judikatúry uvedenej v bode 37 vyššie sa oznámenie rozhodnutia vyznačuje práve samotnou okolnosťou, že osoba, ktorej je určené, má možnosť sa účinne oboznámiť s obsahom rozhodnutia, ktoré jej bolo oznámené. Podľa tohto vymedzenia nie je teda relevantná skutočnosť, že k takémuto oznámeniu došlo ráno, napoludnie, večer alebo dokonca v noci. Ak má osoba, ktorej je rozhodnutie určené, možnosť účinne sa oboznámiť s obsahom rozhodnutia, ktoré jej bolo oznámené neskoro večer, rozhodnutie je jej oznámené v tomto okamihu. Ak sa osoba, ktorej je rozhodnutie určené, môže účinne oboznámiť s obsahom rozhodnutia až nasledujúci deň alebo neskôr, rozhodnutie je jej oznámené až v tomto čase.

56

Napokon a vzhľadom na to, že prijatie napadnutého rozhodnutia je v prejednávanej veci preukázané (pozri body 23, 40 vyššie a nasl.), len prekážky súvisiace so situáciou žalobkyne a jej právneho zástupcu, ktoré by im zabránili oboznámiť sa s napadnutým rozhodnutím 14. januára 2019, po tom, čo ho dostali, by mohli spochybniť záver, že mali možnosť sa s ním v tento deň účinne oboznámiť. Vzhľadom na skutkové okolnosti, ktoré predložila ESVČ vo vzťahu k oznámeniu napadnutého rozhodnutia žalobkyni a jej právnemu zástupcovi e‑mailami a prostredníctvom programu Ares, ako aj skutočnosť, že prijatie napadnutého rozhodnutia je v prejednávanej veci preukázané, mala teda žalobkyňa uviesť prípadné dôvody, pre ktoré sa ona ani jej právny zástupca nemohli účinne oboznámiť s napadnutým rozhodnutím prijatým 14. januára 2019 (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 17. novembra 2016, Fedtke/EHSV, T‑157/16 P , neuverejnený, EU:T:2016:666 , bod 41 ).

57

V tejto súvislosti však žalobkyňa napriek otázkam položeným zo strany Všeobecného súdu neposkytla žiadne spresnenie. Naopak sa obmedzila na konštatovanie, že sa „pravdepodobne“ oboznámila s e‑mailami od ESVČ až 15. januára 2019 a že sa domnieva, že skoršie nebola povinná kontrolovať svoju e‑mailovú schránku. Navyše nespochybnila, že v tom čase bola zastúpená právnym zástupcom, ktorý dostal e‑mail od ESVČ tiež 14. januára 2019.

58

V dôsledku toho a vzhľadom na skutočnosti pripomenuté v bodoch 31 a 32 vyššie Všeobecný súd dospel k záveru, že na základe informácií poskytnutých zo strany ESVČ a skutočnosti, že žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz o tom, že jej a jej právnemu zástupcovi bolo zabránené účinne sa oboznámiť s e‑mailami prijatými 14. januára 2019, treba konštatovať, že ESVČ uniesla dôkazné bremeno. Bolo teda preukázané, že žalobkyňa nielenže dostala napadnuté rozhodnutie 14. januára 2019, ale mala tiež možnosť sa s ním v tento deň účinne oboznámiť.

O trovách

62

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom ESVČ.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora)

nariadil:

E. Coulon

Predseda

J. Svenningsen

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.