T-530/19

62019TO0530

UZNESENIE

VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 20. mája 2020 ( *1 )

„Žaloba o neplatnosť – Energetika – Vnútorný trh so zemným plynom – Smernica (EÚ) 2019/692 – Doplnenie článku 49a do smernice 2009/73/ES, ktorý sa týka prijímania rozhodnutí o výnimke z určitých ustanovení smernice – Uplatňovanie smernice 2009/73 na plynovody do tretích krajín a z nich – Spochybnenie konečného termínu 24. mája 2020 na udelenie výnimiek z povinností stanovených v smernici 2009/73 – Neexistencia priamej dotknutosti – Neexistencia osobnej dotknutosti – Neprípustnosť“

Vo veci T‑530/19,

Nord Stream AG , so sídlom v Zugu (Švajčiarsko), v zastúpení: M. Raible, C. von Köckritz a J. von Andreae, avocats,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na čiastočné zrušenie smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/692 zo 17. apríla 2019, ktorou sa mení smernica 2009/73/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom ( Ú. v. EÚ L 117, 2019, s. 1 ),

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory J. Svenningsen (spravodajca), sudcovia R. Barents a C. Mac Eochaidh,

tajomník: E. Coulon,

vydal toto

Uznesenie

Podľa článku 36 smernice 2009/73 nové významné plynárenské infraštruktúry, t. j. prepojenia medzi sieťami, zariadenia na skvapalňovanie zemného plynu alebo zásobníky, môžu na požiadanie a za určitých podmienok získať na stanovený čas výnimku z niektorých povinností stanovených touto smernicou. Na získanie takejto výnimky je potrebné predovšetkým preukázať, že investícia zvýši hospodársku súťaž v oblasti dodávok plynu a bezpečnosť dodávok a že riziko spojené s investíciou je také, že bez udelenia výnimky by sa táto investícia neuskutočnila.

4

7

V tejto súvislosti článok 2 bod 17 smernice 2009/73, zmenený napadnutou smernicou, stanovuje, že pojem „prepojenie“ zahŕňa nielen „[akýkoľvek] prepravný plynovod, ktorý prechádza alebo sa tiahne cez hranicu medzi členskými štátmi na účely pripojenia národných prepravných sietí týchto členských štátov“, ale v súčasnosti aj „[akýkoľvek] prepravný plynovod medzi členským štátom a treťou krajinou až po územie členských štátov alebo pobrežné more tohto členského štátu“.

8

10

Pokiaľ ide o prebratie zmien vykonaných napadnutou smernicou v smernici 2009/73, článok 2 napadnutej smernice stanovuje, že s výnimkou tých členských štátov, ktoré nemajú zemepisné hranice s tretími krajinami ani prepravné plynovody s tretími krajinami, ako aj s výnimkou Cyprusu a Malty vzhľadom na ich zemepisnú polohu „členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 24. februára 2020 a to bez toho, aby bola dotknutá akákoľvek odchýlka podľa článku 49a smernice 2009/73/ES“.

Konanie a návrhy účastníkov konania

11

Žalobkyňa návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 26. júla 2019 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie, v ktorej navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 14. októbra 2019 Rada vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku, v ktorej navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu ako neprípustnú,

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

14

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania,

–

subsidiárne, pokiaľ by Všeobecný súd zamietol námietku neprípustnosti alebo rozhodol spojiť preskúmanie námietky neprípustnosti s prejednaním veci samej, určil Parlamentu a Rade nové lehoty na predloženie ich vyjadrení k žalobe.

15

Žalobkyňa vo svojich pripomienkach podaných do kancelárie Všeobecného súdu 6. decembra 2019 k námietkam neprípustnosti vzneseným Parlamentom a Radou navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol tieto námietky ako nedôvodné a v dôsledku toho vyhlásil žalobu za prípustnú.

16

Žalobkyňa tvrdí, že má záujem na konaní a tiež aktívnu legitimáciu na podanie žaloby smerujúcej k čiastočnému zrušeniu napadnutej smernice.

19

V tejto súvislosti, pokiaľ na základe článku 130 rokovacieho poriadku žalovaný alebo žalovaní formou samostatného podania žiadajú, aby Všeobecný súd rozhodol o neprípustnosti alebo nepríslušnosti bez toho, aby začal prejednanie veci samej, musí tento súd rozhodnúť čo najskôr, prípadne po začatí ústnej časti konania.

20

V prejednávanej veci Všeobecný súd konštatuje, že na základe písomností v spise má dostatok informácií a rozhodne o námietkach neprípustnosti vznesených Parlamentom a Radou formou uznesenia bez toho, aby bolo potrebné začať ústnu časť konania, pričom treba vychádzať z toho, že z dôvodov uvedených nižšie a bez ohľadu na to, či preukázala záujem na konaní, žalobkyňa nepreukázala, že mala aktívnu legitimáciu na podanie žaloby smerujúcej k čiastočnému zrušeniu napadnutej smernice.

Úvodné poznámky

24

Pokiaľ ide o pojem „regulačný akt“ v zmysle „tretej možnosti“ uvedenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, treba ho chápať tak, že sa týka akéhokoľvek aktu so všeobecnou pôsobnosťou s výnimkou legislatívnych aktov. Vo vzťahu k týmto posledným uvedeným aktom mali totiž autori Lisabonskej zmluvy v úmysle zachovať reštriktívny prístup, pokiaľ ide o možnosť jednotlivcov domáhať sa ich neplatnosti, tým, že sa naďalej uplatní požiadavka, aby preukázali, že sa ich uvedené legislatívne akty „priamo a osobne týkajú“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P , EU:C:2013:625 , body 59 a 60 , ako aj sekretariát Európskeho konventu, záverečná správa Pracovnej skupiny pre fungovanie Súdneho dvora z 25. marca 2003, CONV 636/03, bod 22, a sprievodné poznámky predsedníctva Konventu z 12. mája 2003, CONV 734/03, s. 20).

25

V tejto súvislosti rozlišovanie medzi legislatívnym aktom a regulačným aktom spočíva podľa Zmluvy o FEÚ na kritériu legislatívneho alebo nelegislatívneho postupu, ktorý viedol k jeho prijatiu (pozri uznesenie zo 7. januára 2015, Freitas/Parlament a Rada, T‑185/14 , neuverejnené, EU:T:2015:14 , bod 26 a citovanú judikatúru). Podľa článku 289 ZFEÚ legislatívnymi aktmi sú totiž právne akty prijaté legislatívnym postupom a v osobitných prípadoch ustanovených zmluvami aj niektoré akty prijaté na základe iniciatívy skupiny členských štátov alebo Parlamentu, na odporúčanie Európskej centrálnej banky (ECB) alebo na žiadosť Súdneho dvora, alebo Európskej investičnej banky (EIB).

29

V prejednávanej veci je teda potrebné preskúmať, či žalobkyňa vzhľadom na podmienky stanovené – pokiaľ ide o „druhú možnosť“– v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ preukázala, že napadnutá smernica sa jej priamo a osobne týka, pričom treba pripomenúť, že pojem priama a osobná dotknutosť uvedený v tomto ustanovení zodpovedá pojmu podľa článku 230 štvrtého odseku ES, ktorý autori Lisabonskej zmluvy nemali snahu zmeniť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P , EU:C:2013:625 , body 70 a 71 ).

O priamej dotknutosti žalobkyne

30

Parlament zastáva názor, že žalobkyňa nie je priamo dotknutá ustanovením napadnutej smernice, ktorého čiastočné zrušenie navrhuje v prejednávanej veci, pretože toto ustanovenie je osobitne určené členským štátom, ktorým prináleží udeliť na základe žiadosti subjektov prípadnú výnimku, a že uvedené ustanovenie teda nemá žiadny vplyv ani účinok na právnu situáciu žalobkyne.

31

Podľa Parlamentu tak treba brať do úvahy návrh zákona preberajúceho napadnutú smernicu v Nemecku, ktorý subjektom umožňuje predložiť žiadosť o výnimku do 30 dní od nadobudnutia účinnosti tohto vnútroštátneho zákona, t. j. 12. decembra 2019, a v tejto súvislosti, ak by žalobkyňa nepodala svoju žiadosť v tejto lehote stanovenej vnútroštátnymi orgánmi, bol by to uvedený nemecký zákon, ktorý by mal vplyv na jej právnu situáciu, a nie napadnutá smernica. Z pohľadu Parlamentu, hoci napadnutá smernica stanovuje konečný termín na udelenie výnimiek, členské štáty majú priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o dátum podania akejkoľvek žiadosti o výnimku, čo znamená, že celková doba, počas ktorej môžu byť žiadosti predkladané zo strany subjektov a vybavované vnútroštátnymi orgánmi – čo je doba, ktorú žalobkyňa v prejednávanej veci spochybňuje ako údajne príliš krátku alebo prísnu, – sa v jednotlivých členských štátoch bude líšiť. V Nemecku teda budú môcť konania o udelení výnimky prebiehať počas piatich až šiestich mesiacov, t. j. od 12. decembra 2019 do 24. mája 2020.

33

35

Tieto nové povinnosti v prípade žalobkyne povedú k významným zmenám v akcionárskej dohode, ktorá sa jej týka, jej stanovách a dohode o preprave plynu, ktorú uzavrela so spoločnosťou Gazprom export LLC. V tejto súvislosti možnosť získať od nemeckého regulačného orgánu výnimku na základe nového článku 49a zavedeného napadnutou smernicou, ktorú by v prípade žalobkyne bolo príliš ťažké či dokonca nemožné získať, nenapráva skutočnosť, že uvedená smernica priamo a závažne ovplyvňuje situáciu žalobkyne, najmä preto, že tento typ výnimky sa vzťahuje iba na niektoré z povinností stanovených v smernici 2009/73, že tieto výnimky sa udeľujú len dočasne a že príliš krátka lehota, v rámci ktorej musia vnútroštátne regulačné orgány rozhodnúť o žiadostiach, v tomto prípade najneskôr do 24. mája 2020, ohrozuje možnosť žalobkyne získať takúto výnimku. Napokon, pokiaľ ide o ustanovenie napadnutej smernice upravujúce túto lehotu, ktorého zrušenia sa žalobkyňa domáha v prejednávanej veci, toto ustanovenie neponecháva členským štátom žiadny priestor na voľnú úvahu, takže jeho uplatnenie je úplne automatické a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie.

36

39

Pokiaľ však ide o konkrétne povinnosti, ktorým na základe ustanovení zmenenej smernice 2009/73 bude v súčasnosti podliehať časť prepravných plynových potrubí niektorých subjektov, akým je aj žalobkyňa, ako aj spôsob, akým budú tieto povinnosti presne vymedzené, to všetko závisí od vnútroštátnych vykonávacích opatrení, ktoré členský štát, v ktorého pobrežnom mori sa nachádza táto časť plynovodu, prijme alebo prijal na základe článku 2 napadnutej smernice v spojení s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ, a to najneskôr do 24. februára 2020.

40

Samotná smernica totiž nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, a preto sa na smernicu ako takú nemôžu odvolávať vnútroštátne orgány voči subjektom v prípade, že neexistujú opatrenia na prebratie uvedenej smernice, ktoré by predtým tieto orgány prijali (rozsudok z 26. februára 1986, Marshall, 152/84 , EU:C:1986:84 , bod 48 , a uznesenie zo 7. júla 2014, Group’Hygiène/Komisia, T‑202/13 , EU:T:2014:664 , bod 33 ; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 1994, Faccini Dori, C‑91/92 , EU:C:1994:292 , body 20 a 25 ).

41

Ustanovenia napadnutej smernice bez ohľadu na to, či sú jasné a dostatočne presné, nemôžu byť pred prijatím opatrení na jej vykonanie zo strany štátov a nezávisle od neho priamym a bezprostredným zdrojom povinností na strane žalobkyne a na základe toho sa priamo dotýkať jej právneho postavenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2000, Salamander a i./Parlament a Rada, T‑172/98 a T‑175/98 až T‑177/98 , EU:T:2000:168 , bod 54 , a uznesenie zo 7. júla 2014, Group’Hygiène/Komisia, T‑202/13 , EU:T:2014:664 , bod 33 ). Najmä nemecký regulačný orgán nemôže v prípade, že Spolková republika Nemecko neprijme opatrenia na prebratie napadnutej smernice, vyžadovať od žalobkyne, aby dodržala povinnosti, ktoré sa na ňu po novom vzťahujú, tak ako to stanovuje uvedená smernica.

Okrem toho, ak by sa pripustil názor žalobkyne, podľa ktorého bola jej právna situácia priamo ovplyvnená nadobudnutím účinnosti napadnutej smernice z dôvodu, že prevádzka jej siete dvoch potrubí plynovodu „Nord Stream“ predtým nespadala do vecnej pôsobnosti smernice 2009/73, viedlo by to k záveru, že zakaždým, keď Únia prijíma novú právnu úpravu v danej oblasti a tým ukladá subjektom povinnosti, ktoré sa na nich predtým nevzťahovali, by sa táto právna úprava, aj keby bola prijatá vo forme smernice a podľa riadneho legislatívneho postupu, nevyhnutne a priamo týkala subjektov v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Takýto prístup by však odporoval samotnému zneniu článku 288 tretieho odseku ZFEÚ, podľa ktorého „smernic[e] [sú] záväzn[é] pre každý členský štát, ktorému [sú] určen[é], a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom“, a v dôsledku toho aj skutočnosti, že subjekty sú v zásade ovplyvnené, pokiaľ ide o ich právnu situáciu, vnútroštátnymi opatreniami, ktorými sa preberá akákoľvek smernica.

44

V prejednávanej veci teda členské štáty, konkrétne v tomto prípade Spolková republika Nemecko v prípade žalobkyne, prostredníctvom vnútroštátnych opatrení na prebratie napadnutej smernice schválili alebo schvália, že subjekty, akým je žalobkyňa, budú podliehať alebo podliehajú za podmienok stanovených týmito členskými štátmi povinnostiam podľa smernice 2009/73, zmenenej napadnutou smernicou (pozri v tomto zmysle uznesenia z 10. septembra 2002, Japan Tobacco a JT International/Parlament a Rada, T‑223/01 , EU:T:2002:205 , bod 47 , a zo 7. júla 2014, Group’Hygiène/Komisia, T‑202/13 , EU:T:2014:664 , body 33 a 36 ).

Na jednej strane totiž, pokiaľ ide o povinnosti stanovené v článku 9 smernice 2009/73 v znení zmien, členské štáty majú možnosť podľa nového prvého pododseku v odsekoch 8 a 9 tohto článku 9, ako boli doplnené napadnutou smernicou, rozhodnúť o neuplatnení povinnosti oddelenia prepravných sietí a prevádzkovateľov prepravných sietí, ako je stanovená v článku 9 ods. 1 Konkrétne „môžu“ členské štáty takto rozhodnúť, pokiaľ ide o časť plynárenskej prepravnej siete spájajúcej členský štát s treťou krajinou, ktorá sa nachádza medzi hranicou tohto členského štátu a prvým miestom pripojenia k sieti tohto členského štátu, ak po prvé prepravná sieť patrila k 23. máju 2019 vertikálne integrovanému podniku, a po druhé prepravná sieť patrila k 23. máju 2019 vertikálne integrovanému podniku, pričom boli zavedené opatrenia, ktoré zaručujú väčšiu nezávislosť prevádzkovateľa prepravnej siete než ustanovenia kapitoly IV smernice 2009/73. Rovnako na základe článku 14 ods. 1 tejto smernice, ako bol doplnený napadnutou smernicou, sa členské štáty môžu rozhodnúť, že nebudú uplatňovať článok 9 ods. 1 uvedenej smernice a že na návrh vlastníka dotknutej prepravnej siete a so súhlasom Komisie určia nezávislého prevádzkovateľa siete.

47

Na druhej strane na základe zmien, ktoré do smernice 2009/73 zaviedla napadnutá smernica, najmä tých, ktoré sa týkajú článku 36 a doplnenia článku 49a, sa vnútroštátne orgány môžu rozhodnúť udeliť „novým významným plynárenským infraštruktúram“ a „prepravným plynovodom medzi členským[i] štát[mi] a tre[tími] krajin[ami], ktoré boli dokončené pred 23. májom 2019“, výnimky z uplatňovania niektorých článkov smernice 2009/73 v znení zmien, konkrétne v prejednávanej veci, pokiaľ ide o článok 36, výnimky z článkov 9, 32, 33 a 34, ako aj z článku 41 ods. 6, 8 a 10, a pokiaľ ide o článok 49a, výnimky z článkov 9, 10, 11 a 32, ako aj z článku 41 ods. 6, 8 a 10.

51

Na druhej strane bez ohľadu na to, či členské štáty majú pri vykonávaní tohto ustanovenia napadnutej smernice priestor na voľnú úvahu, povinnosť takto stanovená normotvorcom Únie sa priamo netýka subjektov, ktoré takéto žiadosti o výnimku predkladajú alebo ktoré, podobne ako žalobkyňa, majú v úmysle tak urobiť. Ako totiž tvrdí Parlament, pričom žalobkyňa mu v tejto veci neodporovala, nemecký zákon, ktorým sa preberá napadnutá smernica, stanovuje, že prevádzkovatelia mali podať žiadosť o udelenie výnimky najneskôr do 30 dní od nadobudnutia účinnosti tohto vnútroštátneho zákona. Týmto vnútroštátnym ustanovením je teda priamo dotknutá právna situácia žalobkyne, pretože jej právo požiadať o výnimku z určitých povinností vyplývajúcich zo smernice 2009/73, zmenenej napadnutou smernicou, je upravené, a to aj z časového hľadiska, uvedeným vnútroštátnym ustanovením, pokiaľ ide o lehotu na podanie žiadosti a lehotu na vybavenie takejto žiadosti. Okrem toho napadnutá smernica nestanovuje, aké dôsledky by sa mali vyvodiť v súvislosti so žiadosťou o udelenie výnimky, o ktorej rozhoduje vnútroštátny regulačný orgán, ak by tento orgán nebol schopný dodržať lehotu 24. mája 2020, ako je stanovená v uvedenej smernici, na rozhodnutie o uvedenej žiadosti.

52

Parlament tvrdí, že žalobkyňa nie je osobne dotknutá. Pokiaľ ide o skutočnosť, že napadnutou smernicou je dotknutý obmedzený počet subjektov, Parlament zastáva názor po prvé, že možnosť viac‑menej presne určiť počet alebo dokonca totožnosť osôb, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, nestačí na preukázanie toho, že žalobkyňa je osobne dotknutá, a po druhé, že tento obmedzený počet možno vysvetliť oligopolnými vlastnosťami dotknutého odvetvia, konkrétne odvetvia prepravných plynovodov. V každom prípade žalobkyňa v čase prijatia napadnutej smernice nenadobudla osobitné práva na prevádzkovanie svojej plynárenskej infraštruktúry, v tomto prípade právo na jej prevádzkovanie, oslobodené od práva Únie, mimo pevninského územia členských štátov. Žalobkyňa navyše nepreukázala existenciu vlastností, ktoré sú pre ňu charakteristické alebo ktoré by mali odlíšiť sieť dvoch potrubí plynovodu „Nord Stream“ od akéhokoľvek iného cezhraničného prepojenia, ktoré sa skutočne alebo potenciálne nachádza v rovnakej alebo podobnej situácii. Pokiaľ ide o hospodárske dôsledky napadnutej smernice na činnosti žalobkyne, takéto účinky nemôžu preukázať, že sa jej uvedená smernica osobne týka.

55

Rada tvrdí, že žalobkyňa nie je osobne dotknutá napadnutou smernicou, pretože aj keby sa pripustilo, že táto smernica môže mať právne dôsledky na jej situáciu, je zrejmé, že ustanovenia uvedenej smernice sa uplatňujú na objektívne určené právne situácie a neindividualizujú žalobkyňu spôsobom ako v prípade osoby, ktorej je určené individuálne rozhodnutie. Napadnutá smernica sa totiž uplatňuje na všetky prepravné plynovody medzi členským štátom a treťou krajinou, či už na pevnine, alebo na mori, existujúce, dokončené, alebo nové, alebo dokonca na prepravné plynovody, ktoré sa po odchode Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Únie stali plynovodmi medzi členským štátom a treťou krajinou, alebo aj plynovody, ktoré sú začlenené do pôsobnosti uvedenej smernice z dôvodu pristúpenia nových členských štátov k Únii.

Žalobkyňa tvrdí, že je osobne dotknutá napadnutou smernicou, pretože patrí do uzavretého a obmedzeného okruhu piatich subjektov dotknutých touto smernicou, konkrétne vlastníkov a prevádzkovateľov plynovodov, ktoré už boli dokončené a sú v prevádzke k 23. máju 2019, pričom spájajú tretie krajiny a členské štáty Únie po mori a miesto prepojenia majú na území Únie. Podľa žalobkyne mala napadnutá smernica za následok to, že všetci títo prevádzkovatelia boli zahrnutí do pôsobnosti všetkých normatívnych povinností vyplývajúcich zo smernice 2009/73 a vnútroštátnych vykonávacích právnych predpisov, a to v čase, keď všetky investičné rozhodnutia týkajúce sa ich infraštruktúry už boli dávno prijaté a uvedená infraštruktúra už bola vybudovaná a uvedená do prevádzky. Vzhľadom na toto nové regulačné obmedzenie budú subjekty ako žalobkyňa na rozdiel od prevádzkovateľov infraštruktúry, ktorá sa bude budovať v budúcnosti, zbavení napadnutou smernicou ich postavenia prevádzkovateľa neregulovanej infraštruktúry. Podmienky výkonu ich činností budú nepochybne menej výhodné v porovnaní s predchádzajúcimi podmienkami, ako sa uvádza v bode 61 rozsudku z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia ( C‑132/12 P , EU:C:2014:100 ), keďže budú dotknuté zásadnou zmenou práva uplatniteľného na ich infraštruktúru a táto zmena významným spôsobom ovplyvní štruktúry financovania tejto infraštruktúry, ako aj jej partnerstvá s dodávateľmi plynu, akým je spoločnosť Gazprom export, jediný zákazník žalobkyne. Okrem toho sa títo prevádzkovatelia odlišujú od budúcich subjektov v tom, že pre nich nebude infraštruktúra, ktorú v budúcnosti vybudujú, pojmovo infraštruktúrou funkčnou k 23. máju 2019 v zmysle napadnutej smernice.

61

Pokiaľ však ide o plynovody uvádzané žalobkyňou vrátane plynovodu, ktorý prevádzkuje, treba konštatovať, že napadnutá smernica sa uplatňuje na tieto plynovody na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie upravenej touto smernicou. Podľa objektívneho kritéria stanoveného normotvorcom v článku 49a ods. 1, ako bol do smernice 2009/73 doplnený napadnutou smernicou, sa totiž táto smernica uplatňuje na prepravné plynovody, ktoré boli dokončené pred 23. májom 2019, čo je deň nadobudnutia účinnosti napadnutej smernice. Okrem toho, ako v podstate tvrdí Parlament, obmedzený počet subjektov dotknutých napadnutou smernicou možno vysvetliť na jednej strane skutočnosťou, že upravuje osobitne nákladné významné plynárenské infraštruktúry, ktoré vzhľadom na priestorové, hospodárske a geopolitické obmedzenia existujú na území Únie v obmedzenom počte, a na druhej strane okolnosťou, že uvedená smernica upravuje len tie plynovody, ktorých počet je ešte menší a ktoré spájajú Úniu s tretími štátmi.

62

Vzhľadom na dotknutú špecifickú hospodársku oblasť teda skutočnosť, že napadnutá smernica sa má vzťahovať iba na obmedzený počet subjektov, identifikovaných alebo identifikovateľných v čase prijatia tejto smernice, neumožňuje dospieť k záveru, že tieto subjekty boli osobne dotknutí touto smernicou spôsobom, akým sú dotknutí adresáti tohto aktu alebo adresáti individuálnych rozhodnutí.

63

Je pravda, že v rozsudku z 18. mája 1994, Codorniu/Rada ( C‑309/89 , EU:C:1994:197 ), Súdny dvor uznal, že ustanovenie normatívnej povahy sa za určitých okolností môže osobne týkať niektorých dotknutých hospodárskych subjektov. Na túto judikatúru sa však v prejednávanej veci nemožno odvolávať, pretože na rozdiel od nariadenia napadnutého v tejto veci smernica napadnutá v prejednávanej veci neporušila osobitné práva žalobkyne (pozri v tomto zmysle uznesenie z 23. novembra 1995, Asocarne/Rada, C‑10/95 P , EU:C:1995:406 , bod 43 ). Platí to aj v prípade odkazu na rozsudok z 27. februára 2014, Stichting Woonlinie a i./Komisia ( C‑133/12 P , EU:C:2014:105 ).

66

Okrem toho samotná okolnosť, že žalobkyňa môže stratiť významný zdroj príjmov z dôvodu novej právnej úpravy, nepreukazuje, že sa nachádza v osobitnej situácii, a nestačí na preukázanie toho, že sa jej táto nová právna úprava osobne týka. V tejto súvislosti musí totiž žalobkyňa predložiť Všeobecnému súdu dôkaz, čo v prejednávanej veci neurobila, o okolnostiach, na základe ktorých možno dôjsť k záveru, že údajne spôsobená ujma ju individualizuje vo vzťahu k všetkým ostatným hospodárskym subjektom, ktoré sú dotknuté uvedenou právnou úpravou rovnakým spôsobom ako ona (rozsudok zo 16. decembra 2011, Enviro Tech Europe a Enviro Tech International/Komisia, T‑291/04 , EU:T:2011:760 , bod 110 ).

67

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobkyňa nie je ani osobne dotknutá napadnutou smernicou.

68

Preto bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o existencii záujmu žalobkyne na konaní alebo o prípustnosti návrhov, keďže smerujú len k čiastočnému zrušeniu napadnutej smernice, treba žalobu zamietnuť ako neprípustnú.

71

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Parlament a Rada predložili návrh v tomto zmysle, je potrebné uložiť žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

72

V súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, svoje vlastné trovy konania. Okrem toho podľa článku 144 ods. 10 tohto rokovacieho poriadku, ak sa hlavné konanie skončí predtým, ako sa rozhodne o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, tento navrhovateľ a hlavní účastníci konania znášajú vlastné trovy konania spojené s návrhom. V dôsledku toho žalobkyňa, Parlament a Rada, ako aj Estónska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Poľská republika a Komisia znášajú vlastné trovy konania spojené s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

Nord Stream AG je povinná nahradiť trovy konania Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie s výnimkou trov konania spojených s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

4.

Nord Stream, Parlament a Rada, ako aj Estónska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Poľská republika a Komisia znášajú vlastné trovy konania spojené s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

V Luxemburgu 20. mája 2020

Tajomník

E. Coulon