C-54/20

62020CC0054

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

TAMARA ĆAPETA

prednesené 16. decembra 2021 ( 1 )

Vec C‑54/20 P

Európska komisia

V septembri 2006 boli pán Alessandro Missir Mamachi di Lusignano (ďalej len „zosnulý úradník“) a jeho manželka zavraždení v dome, ktorý sa nachádzal v Rabate (Maroko) a prenajala ho pre nich Európska komisia. Pán Missir Mamachi di Lusignano mal začať pracovať ako politický a diplomatický poradca na delegácii Európskej komisie. Bol preto zamestnancom inštitúcie Únie.

2.

Táto je vec je najnovším segmentom súdnej ságy, ktorá prebieha pred súdmi Únie ( 2 ) a začala sa uvedenou nešťastnou a tragickou udalosťou. Umožní Súdnemu dvoru objasniť svoju judikatúru o práve na náhradu škody, ktoré vzniká v kontexte vecí týkajúcich sa úradníkov, teda prípadov spojených s pracovným pomerom osoby v inštitúcii alebo inom orgáne Únie. Prejednávaná vec teda Súdnemu dvoru ponúka možnosť ozrejmiť hranicu medzi právomocou založenou na článku 270 ZFEÚ a právomocou vyplývajúcou z článku 268 ZFEÚ.

3.

Toto odvolanie podala Komisia proti rozsudku z 20. novembra 2019, Missir Mamachi di Lusignano a i./Komisia ( T‑502/16 , EU:T:2019:795 ; ďalej len „napadnutý rozsudok“). Všeobecný súd v ňom uložil Komisii povinnosť solidárne zaplatiť 50000 eur matke zosnulého úradníka a po 10000 eur jeho sestre a bratovi ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú vzhľadom na tragickú udalosť utrpeli.

4.

„Súdny dvor Európskej únie má právomoc v každom spore medzi Úniou a ktoroukoľvek osobou, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, pokiaľ ide o zákonnosť aktu negatívne ovplyvňujúceho túto osobu v zmysle článku 90 ods. 2 V sporoch finančného charakteru má Súdny dvor neobmedzenú právomoc.“

7.

Článok 90 ods. 2 služobného poriadku v spojení s článkom 91 ods. 2 rovnakého služobného poriadku stanovuje, že každá osoba, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, môže podať na Súdny dvor žalobu, len ak predtým predložila menovaciemu orgánu sťažnosť na akt, ktorý má na ňu negatívny účinok.

8.

Vo veci, ktorá viedla k prijatiu napadnutého rozsudku, ako aj v predchádzajúcich konaniach týkajúcich sa návrhov na náhradu škody vyplývajúcej zo smrti pána Missira Mamachiho di Lusignana a jeho manželky účastníci konania uviedli alebo uplatnili aj niekoľko ďalších ustanovení služobného poriadku. Je preto potrebné ich spomenúť aj v týchto návrhoch.

9.

Platba paušálnej čiastky, rovnajúcej sa päťnásobku ročného základného platu zosnulého, vypočítaného na základe mesačných čiastok platu, prijatých počas 12 mesiacov pred úrazom, osobám uvedeným nižšie:

–

manželovi/manželke a deťom zosnulého úradníka v súlade s dedičským právom, ktorým sa spravuje pozostalosť úradníka; čiastka zaplatená manželke však nemôže predstavovať menej ako 25 % z paušálnej čiastky,

–

ak neexistujú osoby kategórie uvedenej vyššie, ostatným potomkom v súlade s dedičským právom, ktorým sa spravuje pozostalosť úradníka,

–

Článok 40 ods. 2 bod iii) služobného poriadku, ktorý umožňuje poskytnúť úradníkovi neplatené pracovné voľno z osobných dôvodov, ak je to potrebné okrem iného na to, aby úradník mohol „pomáhať svojej manželke alebo svojmu manželovi, príbuznému vo vzostupnej línii, príbuznému v zostupnej línii, bratovi alebo sestre v prípade lekársky potvrdeného závažného ochorenia alebo zdravotného postihnutia“.

12.

Článok 42b služobného poriadku, ktorý stanovuje, že „v prípade lekárom potvrdenej vážnej choroby alebo zdravotného postihnutia manželky alebo manžela úradníka, jeho príbuzného v priamom rade, jeho príbuzného v nepriamom rade, brata alebo sestry, úradník má nárok na rodinnú dovolenku bez základného platu“.

13.

Článok 55a ods. 2 písm. e) služobného poriadku, ktorý umožňuje úradníkovi, aby pracoval na čiastočný úväzok, ak je to potrebné, aby sa okrem iného „mohol starať o vážne chorú alebo zdravotne postihnutú manželku alebo manžela, príbuzného vo vzostupnej línii, príbuzného v zostupnej línii, brata alebo sestru“.

III. Okolnosti predchádzajúce sporu a napadnutý rozsudok

17.

Pán Livio Missir Mamachi di Lusignano, otec zosnulého úradníka, ktorému boli deti zverené do starostlivosti, nebol so sumou vyplatenou na základe článku 73 služobného poriadku spokojný. Na základe článku 270 ZFEÚ preto podal žalobu, ktorou sa domáhal rôznych súm ako náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z tejto tragickej udalosti. Príslušné návrhy podali jednak deti zosnulého úradníka ako jeho právni nástupcovia, a tiež vo svojom vlastnom mene, a jednak otec zosnulého úradníka vo vlastnom mene. To viedlo k prvej skupine vecí (časť A) a následne k aktuálnemu súboru konaní (časť B).

A.

Prvá skupina vecí

18.

Na úvod je potrebné vysvetliť kontext, v ktorom sa o tejto skupine vecí rozhodovalo. V rámci Súdneho dvora Európskej únie ako inštitúcie Únie v príslušnom čase existovali tri súdne inštitúcie: Súdny dvor, Všeobecný súd a Súd pre verejnú službu. Posledná z uvedených inštitúcií mala právomoc rozhodovať v prvom stupni v konaniach začatých na základe článku 270 ZFEÚ.

22.

Všeobecný súd rozhodol, že keď sa právni nástupcovia zosnulého úradníka dovolávajú náhrady rôznych ujm spôsobených tou istou skutočnosťou v postavení jeho právnych nástupcov (na základe článku 270 ZFEÚ), ako aj vo svojom vlastnom mene (na základe článku 268 ZFEÚ), mali by mať v záujme vylúčenia nejednotnosti pri procesných požiadavkách možnosť tieto návrhy spojiť do jednej žaloby. Vzhľadom na to, že Súd pre verejnú službu nemal právomoc v súvislosti s časťou uvedených návrhov (teda návrhov na základe článku 268 ZFEÚ), táto „jedna žaloba“ by mohla byť podaná len na Všeobecný súd. Práve tento súd je totiž odvolacím súdom v konaniach začatých na základe článku 270 ZFEÚ a prvostupňovým súdom pri žalobách podaných podľa článku 268 ZFEÚ.

23.

Tento rozsudok Všeobecného súdu vyhlásený v odvolacom konaní následne preskúmal a čiastočne zrušil Súdny dvor v rozsudku v konaní o preskúmaní. Týmto rozsudkom Súdny dvor v podstate rozhodol, že Všeobecný súd svojimi konštatovaniami v rozsudku v odvolacom konaní nesprávne vykladal právomoc Súdu pre verejnú službu prejednávať spory vychádzajúce z pracovného pomeru.

24.

V konaní o preskúmaní tak Súdny dvor dospel k záveru, že všetky predmetné návrhy na náhradu škody spadali do pôsobnosti Súdu pre verejnú službu podľa článku 270 ZFEÚ. Inak povedané, podľa článku 270 ZFEÚ bol možný tak návrh detí ako dedičov zosnulého úradníka, ako aj návrhy na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré deti podali vo vlastnom mene, a tiež návrh otca zosnulého úradníka, pričom uvedené návrhy preto mohli spadať do právomoci Súdu pre verejnú službu.

27.

Dňa 16. septembra 2011 podali na Všeobecný súd žalobu o náhradu škody z titulu mimozmluvnej zodpovednosti, pričom sa opierali o články 268 a 340 ZFEÚ. Následne však túto žalobu vzali späť a tá bola uznesením z 25. novembra 2015, Missir Mamachi di Lusignano a Sintobin/Komisia ( T‑494/11 , neuverejnené, EU:T:2015:909 ), vymazaná.

28.

Dňa 7. novembra 2012 podali rovnakí žalobcovia na Súd pre verejnú službu žalobu o náhradu škody podľa článku 270 ZFEÚ. Žaloba bola zapísaná do registra pod číslom veci F‑132/12. Toto konanie bolo prerušené po prvé 6. júna 2013 až do prijatia rozhodnutí, ktorými sa ukončia konania vo veciach T‑401/11 P a T‑494/11 a po druhé po tom, ako Súdny dvor preskúmal rozhodnutie a vrátil vec Všeobecnému súdu, pričom konanie bolo prerušené až do vydania rozhodnutia, ktorým sa ukončí konanie vo veci T‑401/11 P RENV RX.

29.

Dňa 2. septembra 2016 po tom, čo bol Súd pre verejnú službu zrušený, bola vec F‑132/12 postúpená Všeobecnému súdu a zapísaná do registra pod číslom T‑502/16.

IV. Odvolanie

33.

Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 30. januára 2020 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu spôsobenú Marii Letizii Missirovej Mamachiovej di Lusignanovej a Stefanovi Missirovi Mamachimu di Lusignanovi (sestra a brat zosnulého úradníka) úmrtím Alessandra Missira,

–

zamietol odvolanie a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy tohto konania a prvostupňového konania.

35.

Pojednávanie sa vzhľadom na prebiehajúcu pandémiu COVID‑19 neuskutočnilo, účastníci konania však odpovedali na otázky, ktoré im Súdny dvor položil, písomne.

36.

V prvej časti tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade pojmu „osoba, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok“. Táto časť smeruje proti bodom 48 až 64 napadnutého rozsudku.

40.

V rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka subsidiárne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že brat a sestra zosnulého úradníka sú oprávnení podať žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy na základe služobného poriadku. Táto časť smeruje proti bodom 134 a 135 napadnutého rozsudku.

V. Posúdenie

41.

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že má právomoc rozhodnúť o návrhoch matky a súrodencov zosnulého úradníka na základe článku 270 ZFEÚ, a priznal im náhradu škody.

45.

V prvom rade sa zameriam na judikatúru týkajúcu sa žalôb o náhradu škody podľa článku 270 ZFEÚ (časť A), a následne konkrétnejšie posúdim tvrdenia prednesené v odvolaní (časť B).

A.

Žaloby o náhradu škody podané v zmysle článku 270 ZFEÚ

46.

Článok 270 ZFEÚ zakladá osobitnú právomoc Súdneho dvora vo veciach týkajúcich sa úradníkov. Tieto veci odlišuje od iných konaní v právomoci Súdneho dvora a označuje ich ako „spory medzi Úniou a jej zamestnancami“, pričom odkazuje na služobný poriadok ako na nástroj upravujúci hranice a podmienky uvedenej právomoci.

Podľa článku 91 ods. 1 služobného poriadku každý spor , ktorý vznikne v súvislosti so služobným poriadkom, možno na základe článku 270 ZFEÚ predložiť Súdnemu dvoru.

50.

Znenie služobného poriadku však nepredpokladá zodpovednosť inštitúcie za škodu spôsobenú jej zamestnancovi. Preto vzniká otázka, či možno nárok na náhradu škody založený na porušení povinností inštitúcie voči zamestnancovi uplatňovať na základe služobného poriadku. Inak povedané, je potrebné posúdiť, či výraz „ každý spor “ zahŕňa aj spory týkajúce sa nárokov na náhradu škody, ktorú je povinná poskytnúť inštitúcia vzhľadom na porušenie svojich povinností voči svojim zamestnancom?

51.

Článok 73 služobného poriadku výslovne uvádza jeden typ práva na vyrovnanie, ktoré vzniká v prípade choroby alebo smrti úradníka. Nie je to však právo na náhradu škody, ale právo získať vopred stanovené poistné plnenie. Nezávisí od preukázania utrpenej ujmy alebo od jej vyčíslenia. Článok 73 ods. 2 písm. a) služobného poriadku stanovuje, že uvedené právo prechádza na manžela alebo manželku a deti zosnulého úradníka. Ak tento úradník v čase úmrtia nemal manželku alebo manžela alebo deti, uvedené právo prechádza na ostatných potomkov v súlade s dedičským právom, ktorým sa spravuje pozostalosť úradníka. Ak neexistujú osoby ani jednej z dvoch vyššie uvedených kategórií, právo na poistné plnenie prináleží príbuzným vo vzostupnej línii. Napokon, ak neexistujú osoby žiadnej z troch vyššie uvedených kategórií, prináleží poistné plnenie inštitúcii.

52.

Tento výklad nedávno potvrdil aj rozsudok v konaní o preskúmaní, v ktorom Súdny dvor vysvetlil, že spor, ktorý má svoj pôvod v pracovnom pomere medzi úradníkom a inštitúciou, spadá do pôsobnosti článku 270 ZFEÚ „aj keď ide o žalobu o náhradu ujmy“ ( 10 ).

56.

Výraz „ každý spor “, o ktorom v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku môže rozhodovať Súdny dvor v rámci postupu stanoveného článkom 270 ZFEÚ, teda zahŕňa aj žalobu o náhradu hmotnej a nehmotnej ujmy vyplývajúcej z pracovného pomeru s inštitúciou Únie.

57.

Otázku, kto je oprávnený podať žalobu o náhradu škody podľa článku 270 ZFEÚ, je však ešte potrebné preskúmať.

2. Význam výrazu „ktorákoľvek osoba, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok“ v článku 91 ods. 1 služobného poriadku.

61.

O tom, že samotné znenie tohto ustanovenia nie je jednoznačné, svedčia v prvom rade rozdiely medzi jazykovými verziami dotknutého ustanovenia a v druhom rade slová použité v preklade skorších rozsudkov Súdneho dvora z francúzštiny do angličtiny. Pokiaľ ide o uvedené rozdiely medzi jazykovými verziami, z komparatívnej analýzy vyplýva, že v rôznych jazykových verziách článku 91 ods. 1 služobného poriadku sa používajú mierne odlišné výrazy. Na jednej strane nemecká, anglická, španielska a chorvátska jazyková verzia používajú výraz „vzťahovať sa“. Na druhej strane francúzska jazyková verzia používa slovo „visées“ a talianska verzia slovo „indicate“. Výraz „vzťahovať sa“ naznačuje, že osobe boli priznané práva alebo uložené povinnosti, pričom je jasné, komu boli tieto práva priznané alebo povinnosti uložené. Slovo „visées“ na druhej strane zrejme naznačuje, že je potrebné len preskúmať, na koho znenie služobného poriadku odkazuje, bez ohľadu na postavenie alebo kontext, v akých je osoba spomenutá. Zároveň je však samozrejme možné týmto výrazom pripísať iný význam. V konečnom dôsledku nemožno význam oddeliť od osoby, ktorá výraz vykladá, a od kontextu, v ktorom táto osoba uvedený význam posudzuje.

62.

Druhou indikáciou, že samotné znenie predmetného ustanovenia nie je na účely porozumenia jeho významu jednoznačné, je preklad slova „visées“, ktoré sa používa vo francúzskej jazykovej verzii rozsudkov Súdneho dvora, do angličtiny. V tejto súvislosti stačí spomenúť preklad rozsudku v konaní o preskúmaní, ktorý poukazuje na to, aké náročné je pridržiavať sa buď znenia ustanovenia, alebo osoby, ktorá ho vykladá. V bode 33 anglickej jazykovej verzie rozsudku sa používa výraz „any person referred to in these Regulations“ ( 11 ). V bodoch 34 a 42 uvedeného rozsudku sa v jeho anglickej verzii používa spojenie „persons covered by “ ( 12 ) a v bode 50 výraz „ persons mentioned in the Staff Regulations“ ( 13 ). Vo francúzskej jazykovej verzii sa vo všetkých uvedených prípadoch používa iba výraz „visées“.

66.

Na záver je potrebné uviesť, že aj keď reštriktívny výklad, do ktorého by spadali výhradne úradníci, bol možný, Súdny dvor sa napokon rozhodol pre širší výklad, ktorý tiež prichádzal do úvahy. Súdny dvor už konštatoval, že „ osoby, na ktoré sa vzťahuje tento služobný poriadok “, nie sú len úradníci. Vo svojej judikatúre uznáva, že osoby, ktoré tvrdia, že majú postavenie úradníka ( 18 ) alebo právo byť prijaté do služobného pomeru, ( 19 ) môžu byť oprávnené podať žalobu na základe služobného poriadku. V judikatúre boli akceptované aj žaloby, ktoré na základe článku 270 ZFEÚ podala bývalá manželka bývalého úradníka ( 20 ) a rozvedená manželka bývalého člena inštitúcie Únie. ( 21 )

67.

Osoby uvedené v predchádzajúcom bode však nepožadovali náhradu škody, ale domáhali sa iných práv, ktoré im služobný poriadok priamo priznával, ako práva vyplývajúceho zo spoločného systému nemocenského poistenia, ( 22 ) alebo práva na pozostalostný dôchodok. ( 23 )

68.

Prvý a zatiaľ jediný prípad, v ktorom Súdny dvor uznal právo požadovať náhradu škody prislúchajúce iným osobám ako samotnému úradníkovi, je rozsudok Všeobecného súdu v prvej veci Missir Mamachi di Lusignano (T‑401/11 P RENV‑RX) ( 24 ), pričom išlo o rozhodnutie prijaté po vrátení veci Všeobecnému súdu na základe rozsudku Súdneho dvora v konaní o preskúmaní.

Domnievam sa, že je dôsledkom zahrnutia zodpovednosti inštitúcie za spôsobenú škodu do služobného poriadku v prípadoch, keď táto zodpovednosť pochádza z pracovného pomeru. Dôsledkom uvedeného zahrnutia je, že právo na náhradu škody vyplývajúce z uvedenej mimozmluvnej zodpovednosti sa má uplatniť pomocou postupu, ktorý Zmluva stanovila pre veci týkajúce sa úradníkov, teda postupu podľa článku 270 ZFEÚ. Právo podať žalobu o náhradu škody na základe tohto postupu, a nie v konaní podľa článku 268 ZFEÚ, už bolo týmto spôsobom odôvodnené, keď žaloby podali samotní úradníci. ( 25 )

72.

Rozumiem tomu tak, že to isté platí, ak osoby, ktoré nie sú úradníkmi, podajú žalobu o náhradu škody v prípadoch, keď bola škoda údajne spôsobená porušením povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru zo strany inštitúcie. Práve to zahŕňa uvedené osoby do pôsobnosti výrazu „ osoby, na ktoré sa vzťahuje tento služobný poriadok “. Ak žaloba o náhradu škody vyplýva z takého pracovného pomeru, možno ju podať len na základe článku 270 ZFEÚ, a nie na základe článku 268 ZFEÚ.

73.

Takýto výklad podľa mňa vyplýva aj z judikatúry. Istá miera nejednoznačnosti vznikla, keď sa Súdny dvor v rozsudku v konaní o preskúmaní ( 26 ) opieral o článok 73 ods. 2 písm. a) služobného poriadku pri potvrdení, že právo podať žalobu o náhradu škody podľa článku 270 ZFEÚ majú otec aj deti. ( 27 )

74.

Ak napríklad náhradu škody podľa článku 270 ZFEÚ požaduje neter zosnulého úradníka, nemožno jej žalobu zamietnuť len preto, že o nej v služobnom poriadku nie je nijaká zmienka. Ja pravda, že svoju aktívnu legitimáciu by preukazovala ťažšie ako súrodenec, pretože v prípade súrodencov môže Súdny dvor pri rozhodovaní o prípustnosti žaloby vychádzať z výslovného uznania ich blízkeho vzťahu s úradníkom. Ak by však neter dokázala preukázať blízky vzťah so zosnulým úradníkom, z ktorého by naozaj mohla vyplývať skutočnosť, že utrpela nemajetkovú ujmu, nachádzala by sa v rovnakom postavení ako otec, matka, deti alebo súrodenci žalujúci vo vlastnom mene. Mohla by preto podať žalobu o náhradu škody na základe článku 270 ZFEÚ.

4. Odôvodnenie navrhovaného výkladu právomoci v súvislosti s náhradou škody podľa článku 270 ZFEÚ

78.

Existuje niekoľko dôvodov podporujúcich navrhovaný extenzívny výklad výrazu „ osoba, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok “, v článku 91 ods. 1 služobného poriadku, z ktorého vyplýva, že do pôsobnosti článku 270 ZFEÚ spadajú všetky žaloby o náhradu škody spojenej s pracovným pomerom.

79.

Po prvé judikatúra už potvrdila širší výklad právomoci v súvislosti so žalobami o náhradu škody podľa článku 270 ZFEÚ. Keďže vlastná judikatúra Súdneho dvora kladie jeho výkladu isté medze, zúženie pôsobnosti článku 270 ZFEÚ by vyžadovalo výslovné prehodnotenie prvej série konaní Missir Mamachi di Lusignano. ( 28 ) V týchto veciach Súdny dvor uznal právo otca a detí zosnulého úradníka žiadať o náhradu škody na základe článku 270 ZFEÚ, pričom toto právo nebolo nikde v služobnom poriadku, ani v jeho článku 73, výslovne zakotvené. Uplatnenie tohto ustanovenia sa preto nemôže chápať v tom zmysle, že poukazuje na právny základ takejto náhrady škody. Ide skôr o indíciu, že uvedené osoby majú s úradníkom blízky vzťah, a to ich oprávňuje na nemajetkovú ujmu v prípade jeho smrti, v súvislosti s ktorou nesie zodpovednosť inštitúcia zamestnávajúca úradníka.

83.

Napokon výklad, podľa ktorého majú byť všetky žaloby o náhradu škody vyplývajúcej z pracovného pomeru s inštitúciou Únie podané na základe článku 270 ZFEÚ, ponúka viac prehľadnosti a predvídateľnosti v súvislosti s pravidlami právomoci na súdoch Únie a zvyšuje sa tak rešpekt voči zásade právneho štátu. ( 31 ) Stanovením jasnej hranice medzi právomocou podľa článku 268 ZFEÚ a podľa článku 270 ZFEÚ v prípade žalôb o náhradu škody na základe mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie, pomáha takýto výklad pri definovaní súdnej architektúry Európskej únie ( 32 ) a zvyšuje možnosť individuálneho prístupu k súdom Únie.

84.

S ohľadom na predchádzajúce úvahy teraz posúdim tvrdenia, ktoré predložila v rámci tohto odvolania Komisia.

B.

Posúdenie prvého odvolacieho dôvodu

Komisia tvrdí, že právo súrodencov podať žalobu, ktorou požadujú náhradu nemajetkovej ujmy na základe článku 270 ZFEÚ, môže byť založené výhradne na článku 73 služobného poriadku. Toto tvrdenie je založené na tom, ako Komisia vníma konštatovanie Súdneho dvora v rozsudku v konaní o preskúmaní. V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že závery Všeobecného súdu sú v rozpore s bodom 34 uvedeného rozsudku.

88.

Súdny dvor v bode 34 rozsudku v konaní o preskúmaní uviedol: „Článok 73 ods. 2 písm. a) služobného poriadku úradníkov výslovne označuje ‚potomkov‘, ako aj ‚príbuzných vo vzostupnej línii‘ úradníka ako osoby, ktoré môžu v prípade smrti úradníka poberať príslušnú dávku. Z toho vyplýva, že tak žalobca, ako aj deti zosnulého úradníka sú osobami dotknutými týmto ustanovením“.

89.

Odporcovia však tvrdia, že rovnaký bod nebráni osobám, ktoré nie sú uvedené v článku 73 služobného poriadku, aby tiež podali žalobu na základe článku 270 ZFEÚ a článku 9 ods. 1 služobného poriadku a že Súdny dvor to vo svojom rozsudku v konaní o preskúmaní ani netvrdí. V tejto časti odôvodnenia Súdneho dvora sa len konštatuje, že potomkovia a príbuzní vo vzostupnej línii sú osobami, ktoré majú nárok na poistné plnenie (ale nie na náhradu škody!).

90.

93.

Všeobecný súd preto oprávnene odôvodnil svoje konštatovanie, že súrodenci mali právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, poukázaním na ich blízky vzťah so zosnulým úradníkom, ktorý uznávajú niektoré ustanovenia služobného poriadku.

94.

Komisia takýto výklad charakterizovala ako „zásadný postoj“, ktorý si vyžaduje vysvetlenie, ako „sa možno na základe článku 91 ods. 1 služobného poriadku odvolať na rodinný vzťah“. Ak Komisia myslela zásadným postojom všeobecne uplatniteľný právny výklad právomoci Súdneho dvora vo veciach týkajúcich sa úradníkov, domnievam sa, že Všeobecný súd dostatočne vysvetlil svoje stanovisko, keď zopakoval, že dôvod právomoci Súdneho dvora na základe článku 270 ZFEÚ a článku 91 ods. 1 služobného poriadku spočíva v prepojení žaloby s pracovným pomerom a zodpovednosťou inštitúcie Únie, ktorá z neho vyplýva.

95.

Vzhľadom na to, že zodpovednosť za náhradu škody sa stala súčasťou služobného poriadku na základe skoršej judikatúry Súdneho dvora, ktokoľvek, kto môže opodstatnene tvrdiť, že má blízky vzťah s úradníkom, ktorého pracovný pomer je v danom prípade relevantný, je oprávnený podať žalobu podľa článku 270 ZFEÚ. Osoby, ktorých blízky vzťah služobný poriadok v akomkoľvek kontexte výslovne uznáva, majú dobrý predpoklad preukázať svoju aktívnu legitimáciu, avšak skutočnosť, že sú v týchto ustanoveniach uvedené, nie je ani podmienkou ich procesných práv, ani právnym titulom, na základe ktorého tieto ich práva vznikajú. Ide len o legislatívne uznanie, že uvedené osoby pravdepodobne majú s dotknutým úradníkom blízky vzťah, a preto môžu v prípade jeho úmrtia požadovať náhradu nemajetkovej ujmy.

99.

Toto tvrdenie je potrebné odmietnuť, pretože žaloba o náhradu škody, ktorú podali žalobcovia, je založená na tvrdení o nezákonnosti uvedeného aktu. Pred podaním žaloby totiž brat a sestra v súlade s článkom 90 služobného poriadku, na ktorý odkazuje článok 91 ods. 1 tohto služobného poriadku, požiadali Komisiu, aby im nahradila spôsobenú ujmu, čo Komisia odmietla. Až po tomto odmietnutí podali žaloby o náhradu škody na Všeobecný súd. Aj keď náhrada škody sa požaduje vzhľadom na nezákonné opomenutie Komisie vo vzťahu k zosnulému úradníkovi, v žalobe sa zároveň navrhuje zrušenie odmietnutia Komisie.

100.

Procesná požiadavka, v zmysle ktorej je potrebné najprv využiť správne konanie pred príslušnou inštitúciou Únie, predstavuje nevyhnutnú fázu pred podaním žaloby o náhradu škody podľa článku 270 ZFEÚ. V prípade žaloby o náhradu škody – a platí to aj v prípade, že takúto žalobu podá samotný úradník – niekedy aj samotný napadnutý akt, ktorým inštitúcia odmietla úradníkovi isté dávky, spôsobuje ujmu, kým inokedy vzniká ujma z dôvodu iného aktu alebo opomenutia na strane inštitúcie. ( 37 ) V druhej z uvedených situácií však žalobu o náhradu škody možno podať, až keď bola náhrada škody požadovaná od príslušnej inštitúcie a tá žiadosť odmietla. ( 38 ) Jeden nezákonný akt (alebo opomenutie) teda môže vyústiť do priznania náhrady škody, avšak je potrebné podať žalobu proti aktu, ktorým bola požadovaná náhrada škody odmietnutá. ( 39 ) Práve o takúto situáciu išlo v prejednávanej veci.

101.

Chcem dodať, že práve skutočnosť, že podanie žalôb vo všetkých dotknutých prípadoch, či to bola žaloba detí ako dedičov úradníka, alebo žaloba otca, matky a detí vo vlastnom mene, alebo žaloba súrodencov tiež požadujúcich náhradu ich osobnej nemajetkovej ujmy, spustil rovnaký východiskový nezákonný akt (opomenutie), svedčí v prospech zhrnutia všetkých uvedených žalôb do pôsobnosti jedného procesného nástroja.

105.

Procesná spôsobilosť žalobcov podať žalobu nie je v prejednávanej veci založená na článkoch služobného poriadku, z ktorých vyplýva ich blízky vzťah s úradníkom (ako sú články 40, 42b alebo 55a). Takáto procesná spôsobilosť vyplýva z väzby medzi údajnou ujmou a pracovným pomerom s inštitúciou. Súrodenci zosnulého úradníka tak môžu podať žalobu na základe článku 270 ZFEÚ, pretože existuje prepojenie medzi ujmou, ktorej náhrady sa domáhajú, a napadnutým aktom, ktorým Komisia porušila svoju povinnosť vyplývajúcu z pracovného pomeru so zosnulým úradníkom.

106.

Keďže žaloba o náhradu škody je prepojená s pracovným pomerom úradníka, pričom žalobca musí preukázať blízky vzťah s ním, domnievam sa, že voľná úvaha Súdneho dvora je správne nasmerovaná a obmedzená. Táto voľná úvaha posúdiť, či dotknutá osoba môže mať prima facie nárok na požadovanú náhradu škody, sa nelíši od diskrečnej právomoci, ktorou súdy vo všeobecnosti disponujú pri rozhodovaní o akejkoľvek žalobe o náhradu škody.

107.

Z toho vyplýva, že treba odmietnuť tvrdenia, podľa ktorých právomoc Všeobecného súdu posúdiť aktívnu legitimáciu žalobcov má diskrečnú povahu.

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia kritizuje body 134 a 135 napadnutého rozsudku a v podstate tvrdí, že služobný poriadok sa na účely priznania náhrady škody zo strany Komisie za nemajetkovú ujmu vyplývajúcu zo smrti úradníka vzťahuje iba na osoby výslovne uvedené v článku 73 tohto služobného poriadku. Na bratov a sestry sa toto ustanovenie nevzťahuje a ich žalobu preto bolo potrebné zamietnuť.

111.

Bod 134 napadnutého rozsudku je len krížovým odkazom na body 33 a 34 rozsudku v konaní o preskúmaní. Táto otázka už bola predmetom prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisie, a preto sa uplatňujú rovnaké tvrdenia, aké už boli prednesené v súvislosti s prvou časťou prvého odvolacieho dôvodu.

112.

V bode 135 napadnutého rozsudku sa vysvetľuje, že dôvodom sprevádzajúcim body 33 a 34 rozsudku Súdneho dvora v konaní o preskúmaní bolo ponechať všetky žaloby o náhradu škody, ktoré boli založené na pracovnom pomere s inštitúciou Únie, v právomoci Súdu pre verejnú službu. Práve preto sa uvedené veci vykladali v tom zmysle, že spadajú do právomoci určenej v článku 270 ZFEÚ. Takéto posúdenie pokladám za správne.

113.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Pozri časť 3 nižšie.

( 3 ) MILLET, T.: Staff cases in the judicial architecture of the future. In: Liber amicorum in honour of Lord Slynn of Hadley . Kluwer Law International, 2000, s. 221 – 231.

( 4 ) Napadnutý rozsudok, body 1 až 28.

( 5 ) Rozsudok zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia ( C‑274/99 P , EU:C:2001:127 , bod 44 ). Pozri tiež rozsudky z 24. marca 2011, Dover/Parlament ( T‑149/09 , neuverejnený, EU:T:2011:119 , bod 46 ), a z 11. júna 2019, De Esteban Alonso/Komisia ( T‑138/18 , EU:T:2019:398 , bod 46 ).

( 6 ) Rozsudok z 29. júna 1994, Klinke/Súdny dvor ( C‑298/93 P , EU:C:1994:273 , bod 38 ). Pozri tiež rozsudky z 24. marca 2011, Dover/Parlament ( T‑149/09 , neuverejnený, EU:T:2011:119 , bod 46 ), a z 11. júna 2019, De Esteban Alonso/Komisia ( T‑138/18 , EU:T:2019:398 , bod 46 ).

( 13 ) Rozsudok v konaní o preskúmaní, bod 50; kurzívou zvýraznila generálna advokátka.

( 14 ) Napríklad podľa článku 70 služobného poriadku manžel/manželka alebo závislé deti zosnulého úradníka majú právo na jeho odmenu alebo dôchodok za tri mesiace v zmysle článku 80 tohto služobného poriadku. Podľa článku 72 rovnakého služobného poriadku manžel/manželka (za istých podmienok) a deti úradníka majú právo na nemocenské poistenie.

( 15 ) Napríklad podľa článku 24 služobného poriadku má úradník právo na pomoc inštitúcie v prípade, že čelí útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností. Okrem toho manžel/manželka, choré deti alebo príbuzní môžu mať na základe článku 40 služobného poriadku prospech z práva úradníka na neplatené pracovné voľno z osobných dôvodov. V rovnakom zmysle môžu mať deti úradníka prospech z jeho práva na rodičovskú dovolenku v zmysle článku 42a, a manžel/manželka, rovnako ako niektorí príbuzní, môžu mať na základe článku 42b prospech z práva úradníka na rodinnú dovolenku v prípade ich ochorenia alebo z jeho práva pracovať na čiastočný úväzok podľa článku 55a.

( 16 ) Pozri vysvetlenie v bode 47 vyššie.

( 17 ) Rozsudok z 10. júna 1999, Johannes ( C‑430/97 , EU:C:1999:293 ), bod 19 . Toto konštatovanie bolo uvedené aj v bode 31 rozsudku v konaní o preskúmaní.

( 18 ) Rozsudok z 11. marca 1975, Porrini a i. ( 65/74 , EU:C:1975:38 ).

( 25 ) Pozri veci uvedené v poznámke pod čiarou 8.

( 26 ) Rozsudok v konaní o preskúmaní, bod 34.

( 27 ) Komisia v odvolaní dospela k záveru, že článok 73 ods. 2 písm. a) služobného poriadku uvádza osoby, ktoré majú nárok na náhradu škody v zmysle uvedeného služobného poriadku v prípade úmrtia úradníka, takže len tieto osoby a nikto iný, sa môžu považovať za „osoby, na ktoré sa vzťahuje tento služobný poriadok“.

( 28 ) Tak rozsudku v konaní o preskúmaní, ako aj rozsudku zo 7. decembra 2017, Missir Mamachi di Lusignano a i./Komisia ( T‑401/11 P RENV‑RX , EU:T:2017:874 ).

( 29 ) Rozhodnutie Rady 2004/752/ES, Euratom z 2. novembra 2004, ktorým sa zriaďuje Súd pre verejnú službu Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 333, 2004, s. 7 ).

( 30 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2016/1192 zo 6. júla 2016 o prenesení právomoci rozhodovať v prvom stupni v sporoch medzi Európskou úniou a jej zamestnancami na Všeobecný súd ( Ú. v. EÚ L 200, 2016, s. 137 ).

( 37 ) Pozri napríklad rozsudok z 11. júna 2019, De Esteban Alonso/Komisia ( T‑138/18 , EU:T:2019:398 ).

( 38 ) Pozri napríklad rozsudok z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos ( T‑308/10 P , EU:T:2012:370 , bod 61 ).

( 39 ) Pozri napríklad rozsudok z 23. októbra 2003, Sautelet/Komisia ( T‑25/02 , EU:T:2003:285 ).

( ) Rozsudok z 8. októbra 1974, Union syndicale – Service public européen a i./Rada ( 175/73 , EU:C:1974:95 , bod 19 ).