C-71/20

62020CC0071

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GERARD HOGAN

prednesené 10. júna 2021 ( 1 )

Vec C‑71/20

Anklagemyndigheden

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Østre Landsret (Vrchný súd pre východné Dánsko) 10. februára 2020 a ktorý bol zaregistrovaný v kancelárii Súdneho dvora 12. februára 2020, sa týka výkladu článku 49 ZFEÚ o slobode usadiť sa. Vyvoláva koncepčne zložitú otázku, či právne predpisy upravujúce trh práce, ktoré sa uplatňujú všeobecne a bez rozdielu, možno považovať za obmedzenie slobody usadiť sa podľa článku 49 ZFEÚ.

2.

Návrh bol podaný v rámci trestného konania, ktoré začal Anklagemyndigheden (prokurátor, Dánsko) proti dánskej spoločnosti s ručením obmedzeným VAS Shipping ApS (predtým Sirius Shipping ApS), ktorá je v úplnom vlastníctve švédskej spoločnosti Sirius Rederi AB. Vzhľadom na to, že dánske právne predpisy si vyžadujú, aby bol pre plavidlo v spoluvlastníctve vybratý prevádzkujúci vlastník, spoločnosť VAS Shipping je prevádzkujúcim vlastníkom spomedzi štyroch spoluvlastníckych lodných spoločností so sídlom vo Švédsku. Štyri spoluvlastnícke švédske lodné spoločnosti zapísali štyri plavidlá do Dánskeho medzinárodného lodného registra (ďalej len „DIS“) na účely svojej činnosti v Dánsku.

3.

V súlade s ustanoveniami dánskeho práva platnými v príslušnom čase musí mať štátny príslušník tretej krajiny pracovné povolenie na zamestnanie v Dánsku vrátane zamestnania na dánskom plavidle, ktoré v rámci pravidelnej obsluhy pravidelne zastavuje v dánskych prístavoch. Každému, kto zamestnáva takých cudzích štátnych príslušníkov bez pracovného povolenia, môže byť uložená pokuta alebo trest odňatia slobody. Štátni príslušníci tretích krajín pracujúci na dánskych nákladných plavidlách v medzinárodnej doprave, ktoré nevstúpili do dánskych prístavov viac ako 25‑krát, počítané priebežne počas predošlého roka, ( 2 ) boli oslobodení od požiadavky mať pracovné povolenie. Pracovné povolenie však bolo potrebné, ak také plavidlá vstúpili do dánskych prístavov viac ako 25‑krát počas predchádzajúceho roka.

7.

Zdá sa, že účastníci konania vo veci samej sa najprv zhodli na tom, že uvedené dánske opatrenia predstavujú obmedzenie podľa článku 49 ZFEÚ. Strany sa potom podľa všetkého zamerali na to, či by opatrenie mohlo byť odôvodnené naliehavými dôvodmi verejného záujmu. Komisia však vo svojich písomných pripomienkach následne spochybnila toto stanovisko.

8.

Je teda potrebné podrobne preskúmať pojem „obmedzenie slobody usadiť sa“ podľa článku 49 ZFEÚ a posúdiť, ako by vnútroštátny súd mohol tento pojem uplatniť v rámci konania vo veci samej.

9.

Pred preskúmaním tejto otázky je najprv potrebné uviesť príslušné právne predpisy EÚ a vnútroštátne právne predpisy, ako aj skutkové okolnosti veci samej, ako ich opísal vnútroštátny súd.

„Každý štát určí podmienky pre udelenie svojej štátnej príslušnosti lodiam, pre registráciu lodí na svojom území a pre právo plavby pod jeho vlajkou. Lode majú štátnu príslušnosť toho štátu, pod ktorého vlajkou sú oprávnené plávať. Medzi štátom a loďou musí existovať skutočné prepojenie.“

12.

Článok 92 UNCLOS, nazvaný „Status lodí“, v odseku 1 stanovuje:

„Loď je povinná plávať pod vlajkou len jedného štátu a… podlieha na šírom mori jeho výlučnej jurisdikcii…“

13.

Článok 94 UNCLOS, nazvaný „Povinnosti štátu vlajky“, stanovuje:

B. Dánske právo

1.

Zákon o cudzincoch

14.

§ 13 zákona o cudzincoch stanovuje:

„1. Na vykonávanie platenej alebo neplatenej závislej činnosti, samostatnej zárobkovej činnosti alebo s cieľom poskytovať platené alebo iné služby v Dánsku musí cudzinec mať pracovné povolenie. Pracovné povolenie sa vyžaduje aj pri zamestnaní na dánskom plavidle alebo v lietadle, ktoré v rámci pravidelnej obsluhy alebo inak pravidelne zastavuje v dánskych prístavoch alebo prilieta na dánske letiská. Odkazuje sa však na § 14.

2.

Cudzinci, na ktorých sa vzťahujú predpisy EÚ v zmysle § 2 a 6.

3.

Cudzinci s povolením na trvalý pobyt.

…

2. Minister pre utečencov, prisťahovalectvo a integračné záležitosti môže určiť, že z požiadavky pracovného povolenia sú vyňatí aj iní cudzinci.“

§ 61 zákona o cudzincoch stanovuje:

„Trestná zodpovednosť sa môže priznať spoločnostiam atď. (právnickým osobám) podľa pravidiel stanovených v kapitole 5 trestného zákonníka.“

2.

Nariadenie o cudzincoch

18.

V čase, keď nastali okolnosti vedúce k trestnému stíhaniu, sa v § 33 bekendtgørelse nr. 270 af 22. marts 2010 om udlændinges adgang her til landet (nariadenie č. 270 z 22. marca 2010 o prístupe cudzincov na vnútroštátne územie; ďalej len „nariadenie o cudzincoch“) uvádzalo:

Søloven (zákon o lodnej doprave)

19.

§ 103 Søloven (zákon o lodnej doprave; naposledy v konsolidovanom znení podľa zákona č. 1505 zo 17. decembra 2018) znie takto:

„Pre loď vlastnenú spoluvlastníkmi sa vyberie prevádzkujúci vlastník.

2. Ako prevádzkujúci vlastník môže byť vybratá osoba, spoločnosť s ručením obmedzeným alebo zodpovedná spoločnosť za predpokladu, že tento subjekt spĺňa príslušné podmienky stanovené v § 1 ods. 2 a 3.“

20.

„V kolektívnych zmluvách o platových a pracovných podmienkach posádok na lodiach zaregistrovaných v tomto registri sa výslovne uvádza, že sa vzťahujú len na takéto zamestnanie.

2. Kolektívne zmluvy, na ktoré sa odkazuje v odseku 1 a ktoré uzatvárajú dánske odborové zväzy, sa môžu vzťahovať len na osoby s pobytom v Dánsku alebo na osoby, s ktorými sa podľa práva Únie alebo iných prijatých medzinárodných záväzkov má zaobchádzať rovnako ako s osobami, ktoré sa považujú za osoby s pobytom v Dánsku.

…“

III. Skutkový stav sporu vo veci samej a návrh na začatie prejudiciálneho konania

22.

Spoločnosť VAS Shipping je obžalovaná z toho, že v období od 22. augusta 2010 do 22. augusta 2011 vstúpila do dánskych prístavov viac ako 25‑krát so štyrmi plavidlami registrovanými v DIS s členmi posádky z tretích krajín, ktorí neboli držiteľmi pracovného povolenia alebo neboli oslobodení od povinnosti mať také povolenie podľa § 14 zákona o cudzincoch.

26.

Podľa vnútroštátneho súdu sú teda dotknuté štyri plavidlá nástrojom, prostredníctvom ktorého spoluvlastnícke lodné spoločnosti vykonávajú hospodársku činnosť v Dánsku, a ich registráciu v DIS preto nemožno oddeliť od výkonu slobody usadiť sa. ( 6 ) Spoločnosť VAS Shipping uviedla, že nijaký námorník, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, neopúšťa plavidlo počas vstupov do dánskych prístavov a že všetku prácu na súši vykonáva dánsky pozemný personál zamestnaný v prístave zastavenia. ( 7 )

27.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že účastníci konania sa zhodnú na tom, že požiadavka na pracovné povolenie stanovená v § 13 ods. 1 zákona o cudzincoch v spojení s § 33 ods. 1 bodom 4 nariadenia o cudzincoch môže predstavovať obmedzenie slobody usadiť sa v zmysle článku 49 ZFEÚ. Cieľ zabezpečiť stabilitu trhu práce, a tým zabrániť jeho narušeniu, môže v zásade odôvodniť obmedzenia slobody pohybu. ( 9 ) Vnútroštátny súd uvádza, že Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch rozhodol o faktoroch, ktoré majú byť podľa Zmluvy FEÚ zahrnuté do posudzovania primeranosti obmedzení slobody zamestnávateľa pri výbere pracovníkov. Táto judikatúra sa však týka najmä vzťahu s ustanoveniami o službách. V dôsledku toho predchádzajúce rozhodnutia Súdneho dvora neposkytujú spoľahlivé usmernenie na posúdenie vzťahu medzi dotknutými dánskymi pravidlami a článkom 49 ZFEÚ o slobode usadiť sa. Vnútroštátny súd sa preto domnieva, že rozhodnutie o tom, či článok 49 ZFEÚ bráni podobnej právnej úprave, ako je dánska úprava ukladajúca požiadavku na pracovné povolenie štátnym príslušníkom tretích krajín pracujúcim na plavidlách, ktoré sa plavia pod vlajkou Dánska a ich majiteľmi sú štátni príslušníci iného členského štátu EÚ, je potrebné na to, aby mohol rozhodnúť v prejednávanej veci.

29.

Za týchto okolností sa Østre Landsret (Vrchný súd pre východné Dánsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bráni článok 49 ZFEÚ právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa vyžaduje, aby štátni príslušníci tretích krajín, ktorí pracujú ako členovia posádky na palube plavidla plaviaceho sa pod vlajkou dotknutého členského štátu, ktoré je vo vlastníctve prevádzkujúceho vlastníka, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu EÚ, mali pracovné povolenie s výnimkou prípadu, keď plavidlo vstúpilo do prístavov členského štátu za obdobie uplynulého roka maximálne 25‑krát?“

Dňa 15. decembra 2020 Súdny dvor na základe článku 61 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora rozhodol, že vyzve účastníkov konania alebo oprávnené subjekty uvedené v článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie s výnimkou Komisie, aby zaujali písomné stanovisko k tvrdeniu, ktoré Komisia uviedla vo svojich písomných pripomienkach a podľa ktorého dánska právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, nepredstavuje „obmedzenie“ v zmysle článku 49 ZFEÚ.

33.

Spoločnosť VAS Shipping a dánska a holandská vláda predložili v tejto súvislosti ďalšie alebo dodatočné pripomienky. Zatiaľ čo spoločnosť VAS Shipping trvá na svojom stanovisku, že uvedené vnútroštátne opatrenia predstavujú obmedzenie jej slobody usadiť sa, dánska a holandská vláda sa teraz domnievajú, že tieto opatrenia nepredstavujú obmedzenie slobody usadiť sa podľa článku 49 ZFEÚ. ( 10 ) Vzhľadom na tieto okolnosti sa teraz môžem zaoberať otázkami, ktoré z nich vyplývajú.

V. Analýza

A. Existencia obmedzenia podľa článku 49 ZFEÚ

1.

Keďže zmyslom slobody usadiť sa je umožniť štátnemu príslušníkovi EÚ trvalo a stabilne sa zúčastniť na hospodárskom živote členského štátu odlišného od členského štátu pôvodu a mať z toho prospech, pojem „usadenie sa“ v zmysle ustanovení Zmluvy FEÚ týkajúcich sa slobody usadiť sa zahŕňa skutočný výkon hospodárskej činnosti prostredníctvom stálej prevádzky v tomto členskom štáte na dobu neurčitú. Podľa Súdneho dvora je predpokladom tejto slobody skutočné usadenie sa dotknutej spoločnosti v hostiteľskom členskom štáte, v ktorom vykonáva skutočnú hospodársku činnosť. ( 13 )

37.

Súdny dvor uviedol, že registrácia plavidla nemusí nevyhnutne zahŕňať usadenie sa v zmysle Zmluvy FEÚ, najmä ak sa plavidlo nepoužíva na hospodársku činnosť alebo ak je žiadosť o registráciu podaná osobou alebo v mene osoby, ktorá nie je usadená a nemá v úmysle usadiť sa v dotknutom členskom štáte. Ak však plavidlo predstavuje nástroj na uskutočňovanie hospodárskej činnosti, ktorá zahŕňa pevnú prevádzkareň v dotknutom členskom štáte, registráciu tohto plavidla nemožno oddeliť od výkonu slobody usadiť sa. ( 14 )

38.

Zo skutočností uvedených vnútroštátnym súdom teda vyplýva, že články 49 a 54 ZFEÚ sa uplatnia v prejednávanej veci. V tejto súvislosti štyri švédske spoluvlastnícke spoločnosti zaregistrovali štyri plavidlá v DIS a za prevádzkujúceho vlastníka plavidiel určili VAS Shipping, spoločnosť so sídlom v Dánsku a v úplnom vlastníctve švédskej spoločnosti. Okrem toho štyri spoluvlastnícke lodné spoločnosti využívajú uvedené štyri plavidlá na hospodársku činnosť.

39.

Najprv zhrniem pripomienky Komisie k tejto záležitosti. Práve tieto pripomienky napokon viedli k písomnej otázke Súdneho dvora, a teda k pripomienkam ostatných účastníkov konania a oprávnených subjektov k tejto problematike.

41.

Komisia sa domnieva, že na účely posúdenia, či vnútroštátne opatrenie predstavuje obmedzenie slobody usadiť, treba položiť otázku, či povinnosť podľa vnútroštátneho práva uložená novým subjektom – v tomto prípade pracovné povolenie pre štátnych príslušníkov tretích krajín – vytvára prekážky prístupu na trh a či ich pripravuje o možnosť účinne konkurovať usadeným subjektom. ( 16 ) Podľa Komisie opatrenie nevyhnutne nepredstavuje obmedzenie v zmysle článku 49 ZFEÚ len preto, že hospodárska výhoda a motivácia vykonávať hospodársku činnosť sú menšie, ako keby sa opatrenie neuplatňovalo. Pokiaľ nedošlo k harmonizácii, členské štáty majú v zásade právomoc regulovať výkon hospodárskych činností na svojom území, a ak opatrenie nie je diskriminačné z právneho alebo faktického hľadiska, malo by sa považovať za obmedzenie slobody usadiť sa len vtedy, ak ovplyvňuje prístup na trh. ( 17 ) V tejto súvislosti Komisia cituje rozsudok zo 14. júla 1994, Peralta ( C‑379/92 , EU:C:1994:296 , bod 34 ), v ktorom Súdny dvor uviedol, že v prípade neexistencie harmonizácie môže členský štát priamo alebo nepriamo zaviesť technické pravidlá, ktoré sú preň špecifické a ktoré nemusia nevyhnutne existovať v iných členských štátoch. Podľa Súdneho dvora „ťažkosti, ktoré by týmto podnikom z tejto situácie mohli vyplynúť, nemajú vplyv na slobodu usadiť sa… Tieto ťažkosti sa v zásade nelíšia od ťažkostí, ktoré môžu vzniknúť pri rozdieloch medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi napríklad cenu práce, náklady na sociálne zabezpečenie alebo daňový systém.“

44.

Spoločnosť VAS Shipping vo svojich prvotných pripomienkach a v odpovedi na otázku, ktorú položil Súdny dvor, tvrdí, že čisté mzdy, ktoré vypláca štátnym príslušníkom tretích krajín, sú v súlade s pravidlami stanovenými dánskym právom, pokiaľ ide o plavidlo registrované v DIS, a nie sú nižšie ako mzdy stanovené kolektívnou zmluvou.

45.

Spoločnosť VAS Shipping v odpovedi na otázku Súdneho dvora poukazuje na to, že švédski spoluvlastníci príslušných plavidiel pôsobia v mnohých iných členských štátoch vrátane Švédska. Okrem toho sa spoločnosť VAS Shipping domnieva, že pripomienky Komisie k existencii obmedzenia a jeho odôvodnenie sú založené na zásadne mylnom pochopení § 33 ods. 1 bodu 4 nariadenia o cudzincoch. Spoločnosť VAS Shipping preto zdôrazňuje, že registrácia v DIS alebo dokonca v akomkoľvek inom dánskom lodnom registri nie je podstatná na účely pravidla 25 zastavení podľa § 33 ods. 1 bodu 4 nariadenia o cudzincoch. V súlade s uvedeným ustanovením môžu využívať pravidlo 25 zastavení len plavidlá v medzinárodnej doprave bez ohľadu na ich registráciu v DIS. Plavidlo nie je považované za plavidlo v medzinárodnej doprave na základe svojej registrácie v DIS.

46.

Podľa spoločnosti VAS Shipping je plavidlo v medzinárodnej doprave definované okrem iného tým, že pravidelne prekračuje medzinárodné hranice, a preto jeho posádka nemôže mať de facto „miesto práce v Dánsku“ ani nemôže mať rovnocenné postavenie so zamestnaním na súši v Dánsku. Keďže plavidlo sa považuje za plavidlo v medzinárodnej doprave, model plavby nie je už z podstaty veci výlučne dánsky, takže nie je dôvod domnievať sa, že existuje stabilná alebo trvalá väzba na Dánsko. Preto za predpokladu, že plavidlá zostanú klasifikované ako plavidlá pôsobiace v medzinárodnej doprave, je prepojenie pri každom zastavení v prístave dočasné. Navyše pravidlo 25 zastavení neplatí pre vnútroštátnu dopravu.

Dánska vláda sa vo svojich prvotných pripomienkach domnieva, že otázka v prejednávanej veci presahuje samotné uplatnenie článku 49 ZFEÚ a týka sa toho, či členské štáty môžu od štátnych príslušníkov tretích krajín požadovať, aby získali pracovné povolenie, ak pracujú v domovskom štáte na trvalom základe. Podľa tejto vlády má počet a frekvencia zastavení lode registrovanej v Dánsku v dánskych prístavoch značný význam pri posudzovaní rozsahu, v akom členovia posádky lode pracujú v Dánsku. Ak ide o zriedkavé prípady, nemožno predpokladať, že to má významný vplyv na dánsky trh práce. Na druhej strane ak členovia posádky lode pravidelne vykonávajú úlohy, akou je nakladanie a vykladanie tovaru počas zastavení v dánskych prístavoch, skutočnosť, že členovia posádky sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, pravdepodobne ovplyvní stabilitu dánskeho trhu práce. Požiadavka na pracovné povolenie vyplýva skôr z počtu zastavení každého plavidla v dánskych prístavoch než z toho, koľkokrát je každý člen posádky, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, na palube plavidla, ktoré vstupuje do dánskych prístavov. Je to preto, že počet zastavení plavidla s členmi posádky z tretích krajín má vplyv na to, kedy plavidlo získa dostatočne stabilné a pravidelné spojenie s dánskym trhom práce ako miestom práce, a teda kedy zamestnanci na tomto plavidle musia mať pracovné povolenie v súlade s dánskymi právnymi predpismi. Okrem toho by si overovanie počtu vstupov do prístavu v prípade členov posádky, ktorí môžu v priebehu roka pracovať na rôznych plavidlách, vyžadovalo rozsiahlu a zbytočnú registráciu. Táto vláda sa domnieva, že minimálna hranica 25 zastavení v prístavoch za jednoročné obdobie predstavuje vyvážené vymedzenie toho, kedy loď natoľko pravidelne vstupuje do dánskych prístavov, že jej členovia posádky, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, sa môžu považovať za dostatočne stabilne prepojených s dánskym trhom práce, a teda podliehajú požiadavke pracovného povolenia.

b)

Predbežné poznámky

51.

Na úvod by som chcel zdôrazniť, že prejednávaná vec sa netýka daňového práva, ktorá sa zjavne riadi trochu odlišnými pravidlami týkajúcimi sa pojmu „obmedzenie slobody usadiť sa“ podľa článku 49 ZFEÚ. Odvolávam sa na túto líniu judikatúry, lebo Komisia vo svojich pripomienkach uviedla, ( 20 ) že Súdny dvor niekedy neodkazuje na kritérium stanovené vo svojich rozsudkoch z 31. marca 1993, Kraus ( C‑19/92 , EU:C:1993:125 , bod 32 ), a z 5. októbra 2004, CaixaBank France ( C‑442/02 , EU:C:2004:586 , bod 11 ), ale skôr porovnáva účinky opatrení na vnútroštátne a cudzie hospodárske subjekty. Väčšina daňových opatrení však zhodou okolností spočíva (prinajmenšom v jednom zmysle) v obmedzeniach usadenia sa, lebo existencia dokonca aj všeobecne uplatniteľného daňového opatrenia má už zo svojej podstaty vplyv na schopnosť podniku podnikať v tomto členskom štáte. V tomto rozsahu sa teda daňové prípady môžu považovať za veci sui generis , pokiaľ ide o slobodu usadiť sa.

52.

Hoci v súčasnosti v oblasti slobody usadiť sa neexistuje ekvivalent prístupu „zásady zdravého rozumu“, ktorý prijal Súdny dvor vo svojom rozsudku z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ), ( 21 ) v súvislosti s voľným pohybom tovaru – ktorý rozlišuje medzi pravidlami ovplyvňujúcimi samotné tovary a pravidlami ovplyvňujúcimi podmienky ich predaja ( 22 ) –, určité rozlišovanie týkajúce sa pojmu „obmedzenie“ možno nájsť v judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa slobody usadiť sa v závislosti od povahy príslušného ustanovenia.

55.

Práve pôsobnosť pojmu „opatrenia, ktoré bránia alebo robia menej príťažlivým“ výkon slobody usadiť sa, a ich praktické uplatnenie v rámci prejednávanej veci spochybňuje najmä Komisia a dánska vláda.

56.

Na úvod je potrebné zdôrazniť, že právna úprava členského štátu nepredstavuje obmedzenie v zmysle Zmluvy FEÚ iba z toho dôvodu, že iné členské štáty uplatňujú na svojom území menej prísne alebo obchodne výhodnejšie pravidlá. ( 25 ) Navyše keďže činnosti, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, nie sú harmonizované, členským štátom je v zásade ponechaná právomoc stanoviť podmienky výkonu týchto činností. Členské štáty však musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti dodržiavať základné slobody zaručené Zmluvou FEÚ. ( 26 )

57.

Súdny dvor uviedol, že pojem „obmedzenie“ podľa článku 49 ZFEÚ sa vzťahuje najmä na opatrenia prijaté členským štátom, ktoré, hoci sa uplatňujú bez rozdielu, ( 27 ) ovplyvňujú prístup na trh . ( 28 ) V prejednávanej veci treba najmä vzhľadom na pripomienky dánskej vlády a Komisie ( 29 ) položiť otázku, či len opatrenia, ktoré sťažujú alebo bránia prvotnému prístupu alebo prístupu nových účastníkov na trh alebo ktoré sú diskriminačné, predstavujú obmedzenie slobody usadiť sa.

V uvedenej veci Súdny dvor rozhodol, že zákaz úročenia bežných účtov ( 33 ) stanovený francúzskou právnou úpravou je pre spoločnosti z iných členských štátov vážnou prekážkou výkonu ich činností vo Francúzsku prostredníctvom dcérskej spoločnosti, a preto ovplyvňuje ich prístup na trh . Podľa Súdneho dvora zákaz prekáža dcérskym spoločnostiam zahraničných spoločností pri zhromažďovaní kapitálu od verejnosti tým, že im odníma možnosť ponúkať prostredníctvom úročenia bežných vkladových účtov účinnejšie konkurenčné podmienky voči tradičným úverovým inštitúciám usadeným v hostiteľskom členskom štáte, ktoré majú širokú sieť pobočiek a vďaka tomu i lepšie možnosti zhromažďovania kapitálu od verejnosti ako uvedené dcérske spoločnosti. Zákaz teda predstavuje obmedzenie v zmysle článku 49 ZFEÚ, lebo bráni úverovým inštitúciám z iného členského štátu pri hľadaní možností vstupu na trh členského štát v tom, aby konkurovali ostatným subjektom prostredníctvom úročenia bežných vkladových účtov, čo je jednou z najúčinnejších metód na tento účel. ( 34 ) Toto opatrenie bolo vyhlásené za nezlučiteľné, lebo v praxi účinne fungovalo spôsobom, ktorý bol v neprospech nových účastníkov trhu z iných členských štátov.

61.

Domnievam sa, že Súdny dvor na základe svojej tradičnej judikatúry ( 35 ) preskúmal, či príslušné vnútroštátne predpisy bránili alebo obmedzovali usadenie sa v dotknutom členskom štáte. Takáto prekážka alebo obmedzenie musí byť nevyhnutne konštatované, ak podnik nemôže účinne konkurovať iným subjektom v dôsledku opatrení uložených dotknutým členským štátom, ktoré vytvárajú vážnu prekážku prístupu na trh. ( 36 )

65.

Okrem toho existencia prekážky účinnej hospodárskej súťaže nie je nevyhnutným kritériom podľa článku 49 ZFEÚ. V rozsudku z 27. februára 2019, Associação Peço a Palavra a i. ( C‑563/17 , EU:C:2019:144 , body 55 až 62 ), tak Súdny dvor rozhodol, že požiadavka na zachovanie hlavného miesta podnikania v dotknutom členskom štáte predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa spoločnosti zapísanej v obchodnom registri podľa právnych predpisov členského štátu. V tejto veci Súdny dvor – namiesto toho, aby konštatoval obmedzenie možnosti účinne (účinnejšie) konkurovať – rozhodol, že sloboda usadiť sa zahŕňa právo previesť hlavné miesto podnikania spoločnosti do iného členského štátu, čo si vyžaduje, ak tento prevod zahŕňa premenu spoločnosti na spoločnosť podliehajúcu právu tohto iného členského štátu a stratu jej pôvodnej štátnej príslušnosti, súlad s podmienkami registrácie stanovenými v právnych predpisoch členského štátu premiestnenia.

66.

Okrem toho Súdny dvor síce v rozsudku z 5. októbra 2004, CaixaBank France ( C‑442/02 , EU:C:2004:586 , bod 12 ), poukázal na to, že vnútroštátne opatrenie, ktoré zakazuje úročenie bežných vkladových účtov, predstavuje „vážnu prekážku“ vykonávania činnosti, ( 45 ) podľa môjho názoru sa však vyhýba prijatiu prístupu de minimis v oblasti voľného pohybu, pri ktorom by bolo na relevantnosť obmedzenia potrebné, aby malo určitý špecifikovaný vplyv alebo dosiahlo určitú prahovú hodnotu.

67.

Treba však zdôrazniť skutočnosť, že opatrenie nebude predstavovať obmedzenie slobody usadiť sa, ak sú jeho účinky na túto slobodu ( 46 ) príliš neisté, nepriame, nejasné, vzdialené alebo majú hypotetickú povahu. ( 47 ) Okrem toho treba pripomenúť, že sloboda usadiť sa sa nevzťahuje na čisto vnútorné záležitosti. ( 48 )

Okrem toho hoci sa spoločnosť VAS Shipping v pripomienkach predložených Súdnemu dvoru veľmi obsiahlym spôsobom usilovala preukázať, že čisté mzdy vyplácané na palube dotknutých štyroch plavidiel nie sú nižšie ako mzdy vyplácané v súlade s kolektívnymi zmluvami o odmeňovaní a pracovných podmienkach v súvislosti s plavidlami registrovanými v DIS, ( 51 ) podľa môjho názoru a s výhradou overenia vnútroštátnym súdom podľa všetkého neexistuje priama súvislosť medzi úrovňou miezd a požiadavkou, aby štátni príslušníci tretích krajín boli za určitých okolností držiteľmi pracovného povolenia podľa § 13 ods. 1 zákona o cudzincoch v spojení s § 33 ods. 1 bodom 4 nariadenia o cudzincoch. ( 52 )

70.

V spise na Súdnom dvore nič nenaznačuje, že by sa od námorných spoločností, akou je spoločnosť VAS Shipping, vyžadovalo, aby využívali určitú konkrétnu pracovnú silu. ( 53 ) Účinkom uvedených opatrení však bolo, že také spoločnosti za určitých okolností nesmeli najímať alebo zamestnávať členov posádky z tretích krajín, ktorí nie sú držiteľmi pracovných povolení. Taká požiadavka by podľa môjho názoru mohla zvýšiť prevádzkové náklady, v neposlednom rade z dôvodu administratívnej záťaže.

71.

Napokon pojem „medzinárodná doprava“ je uvedený v § 33 ods. 1 bode 4 nariadenia o cudzincoch. V spise na Súdnom dvore však nie je uvedené vysvetlenie jeho významu. Môžem len predpokladať, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že sa do istej miery týka pojmu uvedeného v článku 3 ods. 1 písm. e) modelovej zmluvy OECD o dani z príjmov a z kapitálu, ( 54 ) ktorý stanovuje, že „výraz ,medzinárodná doprava‘ označuje akúkoľvek dopravu uskutočňovanú loďou… okrem prípadov, ak takáto loď… je prevádzkovaná len medzi miestami v zmluvnom štáte a podnik, ktorý loď prevádzkuje… nie je podnikom tohto štátu“. ( 55 )

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojej právomoci určovať podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby bolo plavidlo zapísané do ich registrov a aby mu bolo udelené právo plaviť sa pod ich vlajkou, dodržiavať pravidlá práva EÚ. ( 56 ) V tomto smere v rozsudku z 25. júla 1991, Factortame a i. ( C‑221/89 , EU:C:1991:320 , bod 23 ), Súdny dvor uviedol, že podmienky stanovené pre registráciu plavidiel nesmú predstavovať prekážku slobody usadiť sa. V tejto veci Súdny dvor rozhodol, že podmienka, podľa ktorej majitelia alebo nájomcovia plavidla musia mať osobitnú štátnu príslušnosť, ak ide o fyzické osoby, alebo ak ide o spoločnosť, musia mať túto štátnu príslušnosť akcionári a predstavenstvo, je v rozpore s článkom 49 ZFEÚ.

75.

Spoločnosť VAS Shipping sa však domnieva, že príslušné opatrenia nemožno oddeliť od podmienok týkajúcich sa zápisu plavidla do námorného registra členského štátu a trvalého prevádzkovania plavidla v tomto štáte. Podľa spoločnosti VAS Shipping je to zvlášť zjavné na základe toho, tieto opatrenia sa týkajú len plavidiel registrovaných v námornom registri dotknutého členského štátu, zatiaľ čo plavidlá registrované v inom členskom štáte môžu slobodne vstupovať do dánskych prístavov a otázka, či sa v ich posádke nachádzajú štátni príslušníci tretích krajín, je nepodstatná. Spoločnosť VAS Shipping sa preto domnieva, že uvedené opatrenia predstavujú obmedzenie slobody usadiť sa podľa článku 49 ZFEÚ.

76.

Podľa môjho názoru a s výhradou overenia vnútroštátnym súdom registrácia plavidla v DIS zabezpečuje, že toto plavidlo získa dánsku štátnu príslušnosť a bude sa plaviť len pod dánskou vlajkou. Plavidlo a jeho posádka teda podliehajú právomoci Dánska ( 57 ) najmä v oblasti pracovného práva a sociálnych podmienok vrátane pravidiel najímania a zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín.

80.

Pokiaľ nedošlo k harmonizácii a v súlade s článkom 79 ods. 5 ZFEÚ, členské štáty si zachovávajú právomoc určovať objemy prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín prichádzajúcich na ich územie z tretích krajín s cieľom hľadať si prácu.

81.

Preto sa domnievam, že Dánsko je v zásade podľa článku 79 ods. 5 ZFEÚ oprávnené požadovať, aby členovia posádky z tretích krajín zamestnaní na plavidlách plaviacich sa pod dánskou vlajkou a podliehajúcich právomoci Dánska, ktoré v rámci pravidelnej obsluhy alebo z iných dôvodov pravidelne vstupujú do dánskych prístavov, boli držiteľmi pracovných povolení. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa totiž zdá, že títo členovia posádky v tomto bode vstupujú na dánsky trh práce. ( 60 ) Samotná skutočnosť, že títo štátni príslušníci tretích krajín pracujú na lodi registrovanej v Dánsku, ktorá sa plaví pod dánskou vlajkou, však sama osebe postačuje na to, aby bol tento členský štát oprávnený – v zásade a s výhradou overenia zo strany vnútroštátneho súdu – požadovať, aby sa na týchto zamestnancov uplatňovalo všeobecné dánske pracovné právo, pracovné normy a požiadavka mať pracovné povolenie. Platilo by to, aj keby sa títo štátni príslušníci tretích krajín počas svojho zamestnania na tomto plavidle registrovanom v Dánsku nikdy neplavili úžinou Kattegat alebo by nikdy nemali výhľad na prieliv Øresund.

82.

Hoci § 33 ods. 1 bod 4 nariadenia o cudzincoch, ktorým sa plavidlám v medzinárodnej doprave ukladá pravidlo 25 zastavení, je formulovaný ako výnimka z požiadavky stanovenej v § 13 ods. 1 zákona o cudzincoch, podľa ktorej určití členovia posádky musia byť držiteľmi pracovných povolení, mohlo by sa chápať aj ako objasnenie pôsobnosti posledného uvedeného ustanovenia, najmä výrazu „pravidelne zastavuje v dánskych prístavoch“, ktorý je v ňom uvedený. O tom musí v konečnom dôsledku rozhodnúť vnútroštátny súd. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom však v spise na Súdnom dvore nič nenaznačuje, že účinkom ustanovení § 13 ods. 1 zákona o cudzincoch alebo § 33 ods. 1 bode 4 nariadenia o cudzincoch je uložiť akékoľvek iné obmedzenie než samotnú požiadavku na pracovné povolenie, ktoré by bránilo slobode usadiť sa. ( 61 )

3) Odôvodnenie

85.

Pokiaľ by sa však Súdny dvor domnieval, že dotknuté opatrenia predstavujú obmedzenie slobody usadiť sa, je potrebné posúdiť, či ich možno odôvodniť. Navrhujem teraz samostatne preskúmať, či by také opatrenie mohlo byť odôvodnené.

86.

Slobodu usadiť sa možno napriek chýbajúcim harmonizačným opatreniam EÚ obmedziť opodstatnenou vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá je založená na dôvodoch uvedených v článku 52 ods. 1 ZFEÚ alebo na naliehavých dôvodoch všeobecného záujmu. Článok 52 ods. 1 ZFEÚ teda stanovuje, že ak obmedzenie vyplýva z opatrenia, ktoré diskriminuje na základe štátnej príslušnosti, môže byť odôvodnené verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou alebo verejným zdravím. Ak takáto diskriminácia neexistuje, obmedzenie môže byť odôvodnené aj naliehavými dôvodmi verejného záujmu. V tejto súvislosti prináleží členským štátom, aby rozhodli o úrovni, na ktorej chcú zabezpečiť ochranu cieľov uvedených v článku 52 ods. 1 ZFEÚ a všeobecného záujmu, ako aj o spôsobe dosiahnutia tejto úrovne. Členské štáty to však môžu urobiť len v medziach stanovených Zmluvou a osobitne pri rešpektovaní zásady primeranosti, ktorá si vyžaduje, aby prijaté opatrenia boli vhodné na zaručenie dosiahnutia sledovaných cieľov a nešli nad rámec toho, čo je na tento účel nevyhnutné. ( 62 )

87.

Pokiaľ ide o otázku vhodnosti a primeranosti opatrení na zabezpečenie údajného cieľa zabrániť narušeniam trhu práce, spoločnosť VAS Shipping tvrdí, že vzhľadom na to, že hranica 25 zastavení ročne platí len pre plavidlá registrované v DIS, zatiaľ čo plavidlá registrované v iných štátoch môžu pravidelne vstupovať do dánskych prístavov bez obmedzenia bez ohľadu na to, či ich posádku tvoria alebo netvoria štátni príslušníci tretích krajín, je veľmi ťažké určiť, či je toto pravidlo vhodné na ochranu dánskeho trhu práce. Výnimka pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ak je počet zastavení nižší ako 25, oslobodzuje týchto štátnych príslušníkov od povinnosti mať pracovné povolenie len v súvislosti s prácou na plavidlách. Požiadavka na pracovné povolenie sa naďalej vzťahuje na príslušných zamestnancov, ktorí môžu pracovať na pobreží, v prístavnej oblasti a všeobecne na pevnine, ako aj na iných dánskych lodiach.

91.

Spoločnosť VAS Shipping ďalej tvrdí, že pravidlo pracovného povolenia, ak počet zastavení presiahne 25, je preto zbytočné, keďže údajný cieľ zabezpečiť stabilitu trhu práce a zabrániť jeho narušeniu sa už v plnej miere dosahuje všeobecnými pravidlami o vízach, povoleniach na pobyt a pracovných povoleniach. Dotknutí zamestnanci nesmú opustiť plavidlo a nesmú zostať v Dánsku a predovšetkým nájsť si tam zamestnanie. Existujú teda vhodnejšie nástroje na ochranu trhu práce. Spoločnosť VAS Shipping sa domnieva, že vnútroštátne opatrenie je neprimerané. Súdny dvor rozhodol, že obmedzenia zamerané na ochranu vnútroštátneho trhu práce pred mzdovou súťažou presahujú rámec toho, čo je nevyhnutné, pokiaľ úroveň odmeňovania v členskom štáte, ktorá má byť chránená obmedzeniami, nemá nijakú súvislosť so životnými nákladmi prevládajúcimi v krajine, na ktorú sa obmedzenia vzťahujú. ( 64 )

VI. Návrh

95.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa preto domnievam, že Súdny dvor by mal odpovedať na otázku, ktorú položil Østre Landsret (Vrchný súd pre východné Dánsko), takto:

Článok 49 ZFEÚ vykladaný v spojení s článkom 79 ods. 5 ZFEÚ nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa vyžaduje, aby štátni príslušníci tretích krajín, ktorí pracujú ako členovia posádky na palube plavidla plaviaceho sa pod vlajkou dotknutého členského štátu, ktoré je vo vlastníctve prevádzkujúceho vlastníka, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu EÚ, mali pracovné povolenie s výnimkou prípadu, keď plavidlo vstúpilo do prístavov členského štátu za obdobie uplynulého roka maximálne 25‑krát.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Bez ohľadu na kalendárny rok.

( 9 ) Rozsudok zo 14. novembra 2018, Danieli & C. Officine Meccaniche a i. ( C‑18/17 , EU:C:2018:904 ).

( 10 ) V bode 11 svojich prvotných pripomienok dánska vláda uviedla, že požiadavka, aby štátni príslušníci tretích krajín boli za okolností prejednávanej veci držiteľmi pracovného povolenia, vo všeobecnosti predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa podľa článku 49 ZFEÚ. Holandská vláda síce na základe vyhlásenia vnútroštátneho súdu pôvodne súhlasila s tým, že uvedené dánske opatrenia predstavujú obmedzenie slobody usadiť sa, táto vláda sa však vo svojich prvotných pripomienkach pýtala, či je článok 49 ZFEÚ skutočne relevantný vzhľadom na to, že článok 79 ods. 5 ZFEÚ oprávňuje Dánske kráľovstvo vyžadovať pracovné povolenie, keď členovia posádky vstúpia na dánsky trh práce, a tým regulovať počet štátnych príslušníkov tretích krajín pracujúcich na jeho území.

( 11 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. februára 2020, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Nástup námorníkov do služby v prístave Rotterdam) ( C‑341/18 , EU:C:2020:76 ).

( 12 ) Rozsudok z 25. októbra 2017, Polbud – Wykonawstwo ( C‑106/16 , EU:C:2017:804 , bod 32 ).

( 13 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2006, Cadbury Schweppes a Cadbury Schweppes Overseas ( C‑196/04 , EU:C:2006:544 , body 53 a 54 ).

( 14 ) Rozsudok z 25. júla 1991, Factortame a i. ( C‑221/89 , EU:C:1991:320 , body 21 a 22 ).

( 21 ) V bodoch 16 a 17 tohto rozsudku Súdny dvor uviedol, že uplatnenie vnútroštátnych predpisov, ktoré obmedzujú alebo zakazujú niektoré spôsoby predaja, na výrobky pochádzajúce z iných členských štátov, nie je spôsobilé tvoriť prekážku obchodu medzi členskými štátmi, pokiaľ sa tieto ustanovenia uplatňujú voči všetkým dotknutým subjektom vykonávajúcim svoju činnosť na vnútroštátnom území a pokiaľ sa dotýkajú rovnakým spôsobom, právne aj skutkovo, obchodovania s domácimi výrobkami a s výrobkami pochádzajúcimi z iných členských štátov. Za takých okolností pravidlá predaja výrobkov z iného členského štátu nebránia ich prístupu na trh, a preto nepatria do pôsobnosti článku 34 ZFEÚ. Prístup zásady zdravého rozumu vytvorený v oblasti voľného pohybu tovaru však nie je „vytesaný do kameňa“ a v judikatúre existuje niekoľko zriedkavých výnimiek, ktoré tento prístup zmierňujú. Pozri napríklad rozsudok z 26. júna 1997, Familiapress ( C‑368/95 , EU:C:1997:325 ). V tejto veci Súdny dvor konštatoval, že hoci príslušná vnútroštátna právna úprava smeruje proti metóde podpory predaja (a teda podmienke predaja), napriek tomu ovplyvňuje skutočný obsah výrobkov. Súdny dvor však neprijal podobný prístup zásady zdravého rozumu v oblasti slobody poskytovať služby, v súlade s ktorou sa konkrétny druh alebo kategória vnútroštátneho opatrenia v zásade považuje za opatrenie, ktoré nebráni prístupu na trh. Súdny dvor teda ustálene uplatňuje prístup založený na jednotlivom prípade, a nie viac formalistický prístup, ktorý identifikuje alebo vymedzuje konkrétne kategórie opatrení. Pozri rozsudok z 10. mája 1995, Alpine Investments ( C‑384/93 , EU:C:1995:126 , body 33 až 38 ). V poslednom uvedenom rozsudku Súdny dvor uviedol, že dôvodom, pre ktorý právna úprava ukladajúca určité podmienky predaja tovaru nepatrí do pôsobnosti článku 34 ZFEÚ, je to, že nie je prekážkou prístupu dovážaných výrobkov na trh členského štátu ani mu nebráni o nič viac, než bráni prístupu domácich výrobkov. V uvedenej veci bol však zákaz nedohodnutých obchodných návštev potenciálnych zákazníkov v inom členskom štáte uložený finančným sprostredkovateľom, ktorí ponúkali termínované obchody s komoditami mimo trhu, považovaný za obmedzenie voľného poskytovania služieb. Napriek tomu, že podľa môjho názoru sú nedohodnuté obchodné návštevy základnou metódou/podmienkou predaja, Súdny dvor konštatoval, že nie je možné vyvodiť analógiu s rozsudkom z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ), lebo zákaz predmetných nedohodnutých obchodných návštev priamo ovplyvňuje prístup na trh so službami.

( 24 ) Pozri rozsudky z 31. marca 1993, Kraus ( C‑19/92 , EU:C:1993:125 , bod 32 ), a z 30. novembra 1995, Gebhard ( C‑55/94 , EU:C:1995:411 , bod 37 ). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru, pozri rozsudky z 5. decembra 2013, Venturini a i. ( C‑159/12 až C‑161/12 , EU:C:2013:791 , bod 30 a tam citovanú judikatúru), a z 27. februára 2020, Komisia/Belgicko (Účtovníci) ( C‑384/18 , EU:C:2020:124 , bod 75 a tam citovanú judikatúru). Túto líniu judikatúry budem označovať ako „kritérium vyplývajúce z rozsudku Kraus“.

( 25 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. apríla 2009, Komisia/Taliansko ( C‑518/06 , EU:C:2009:270 , bod 63 a tam citovanú judikatúru). Pozri tiež rozsudok zo 14. apríla 2016, Sparkasse Allgäu ( C‑522/14 , EU:C:2016:253 , body 31 a 32 ). V uvedenej veci Súdny dvor konštatoval, že sloboda usadiť sa nemôže byť chápaná v tom zmysle, že členský štát je povinný prispôsobiť svoje právne predpisy predpisom iného členského štátu, aby za každých okolností zaručil, že sa odstránia všetky rozdiely vyplývajúce z vnútroštátnych daňových právnych úprav.

( 26 ) Rozsudok z 22. októbra 2009, Komisia/Portugalsko ( C‑438/08 , EU:C:2009:651 , bod 27 a tam citovaná judikatúra).

( 27 ) Pokiaľ ide o diskriminačné opatrenie založené na štátnej príslušnosti, pozri rozsudok z 10. septembra 2015, Komisia/Lotyšsko ( C‑151/14 , EU:C:2015:577 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že Lotyšská republika si uložením podmienky štátnej príslušnosti na prístup k notárskemu povolaniu nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 49 ZFEÚ.

( 28 ) Rozsudok z 5. októbra 2004, CaixaBank France ( C‑442/02 , EU:C:2004:586 , bod 12 ).

( 31 ) Pozri rozsudok z 24. marca 2011, Komisia/Španielsko ( C‑400/08 , EU:C:2011:172 , body 62 až 71 ), v ktorom Súdny dvor konštatoval obmedzenie slobody usadiť sa napriek tomu, že Komisia nebola schopná preukázať, že dotknutá španielska právna úprava je z právneho alebo faktického hľadiska diskriminačná. V rozsudku z 8. mája 2019, PI ( C‑230/18 , EU:C:2019:383 , bod 60 ), Súdny dvor konštatoval, že „vnútroštátna právna úprava… ktorá stanovuje, že správny orgán môže rozhodnúť o zatvorení podniku s okamžitou účinnosťou z dôvodu, že má podozrenie, že v tomto podniku sa prevádzkuje [zárobková činnosť] bez povolenia potrebného podľa tejto vnútroštátnej právnej úpravy, môže mať negatívny vplyv na obrat a ďalšie vykonávanie zárobkovej činnosti, najmä pokiaľ ide o vzťah s klientmi, ktorí využívajú dané služby. Preto táto právna úprava môže brániť alebo odradiť osoby z iných členských štátov, ktoré sa chcú usadiť [v inom členskom štáte]“, a teda predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa. Pozri tiež rozsudok z 8. septembra 2016, Politanò ( C‑225/15 , EU:C:2016:645 , bod 38 ), pokiaľ ide o povinnosť získať koncesiu na účely vykonávania činnosti.

( 32 ) Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci CaixaBank France ( C‑442/02 , EU:C:2004:187 ) a v ktorých podrobne skúma existujúcu judikatúru týkajúcu sa pojmu obmedzenie slobody usadiť sa. V bode 78 svojich návrhov generálny advokát Tizzano okrem iného uviedol, že „je potrebné preskúmať, či [francúzske opatrenie] stavia tieto dcérske spoločnosti do menej priaznivej faktickej pozície v porovnaní s konkurentmi, ktorí sú tradične usadení a pôsobia na francúzskom trhu, alebo… či predstavuje priamu prekážku prístupu na bankový trh vzhľadom na svoje účinky “.

( 36 ) Pozri napríklad rozsudok z 12. decembra 2013, SOA Nazionale Costruttori ( C‑327/12 , EU:C:2013:827 , body 56 a 57 ), ktorý sa týka vnútroštátnych pravidiel, ktoré zakazujú podnikom poskytujúcim služby certifikácie odchýliť sa od minimálnych sadzieb upravených právom. Súdny dvor uviedol, že tieto pravidlá môžu robiť výkon slobody usadiť sa na trhu týchto služieb podnikmi usadenými v iných členských štátoch menej atraktívnym. Podľa Súdneho dvora zákaz odníma podnikom usadeným v inom členskom štáte a spĺňajúcim podmienky stanovené talianskou právnou úpravou možnosť prostredníctvom nižších odmien, než stanovuje vnútroštátny zákonodarca, účinnejšie konkurovať podnikom trvalo usídleným v dotknutom členskom štáte, ktoré tak majú lepšie príležitosti ako podniky usadené v inom členskom štáte na to, aby získali zákazníkov. Pozri tiež článok 15 ods. 2 písm. g) a článok 15 ods. 3 smernice 2006/123 a rozsudok zo 4. júla 2019, Komisia/Nemecko ( C‑377/17 , EU:C:2019:562 ).

( 37 ) A možno najbežnejšie a najzjavnejšie uplatnenie tohto kritéria mimo vecí týkajúcich sa požiadaviek na predchádzajúce povolenie alebo diskriminačných opatrení.

( 38 ) Pozri bod 14 tohto rozsudku. Pozri tiež rozsudok z 11. marca 2010, Attanasio Group ( C‑384/08 , EU:C:2010:133 , bod 45 ), kde ide práve o počiatočný prístup nového účastníka na trh.

( 39 ) V rozsudku z 21. apríla 2005, Komisia/Grécko ( C‑140/03 , EU:C:2005:242 , bod 28 ), Súdny dvor rozhodol, že opatrenie zakazujúce prevádzkovať viac ako jednu očnú optiku kvalifikovaným optikom predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa fyzických osôb v zmysle článku 49 ZFEÚ. Chcel by som poukázať na to, že dotknuté nediskriminačné opatrenie sa netýkalo požiadavky na povolenie, keďže ide o jednoduchý zákaz. Okrem toho sa opatrenie po osobitnej analýze nevyhnutne netýkalo počiatočného prístupu na trh, ale skôr stupňa expanzie na trhu.

( 42 ) Ktorú najjasnejšie vyjadrila dánska vláda a v menšej miere Komisia.

( 43 ) Podľa môjho výkladu predložených pripomienok by prvé kritérium spočívalo v uplatnení ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorá vyplýva z rozsudku z 31. marca 1993, Kraus ( C‑19/92 , EU:C:1993:125 , bod 32 ), na počiatočný prístup na trh (bez ohľadu na to, o čo ide) a druhé kritérium nediskriminácie de iure a de facto by sa uplatnilo po dosiahnutí počiatočného prístupu na trh.

( 44 ) Preto napríklad v rozsudku zo 7. marca 2013, DKV Belgium ( C‑577/11 , EU:C:2013:146 , body 34 a 35 ), Súdny dvor rozhodol, že opatrenie, podľa ktorého poisťovne musia požiadať a získať povolenie na zavedenie zvýšenia poistných sadzieb, predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa, lebo podniky, ktorých sídlo sa nachádza v inom členskom štáte a ktoré sa usilujú dodržiavať opatrenie, „aby reagovali na požiadavky kladené týmto režimom, budú totiž musieť nielen zmeniť svoje podmienky a sadzby, ale rovnako aj nastavenie svojich sadzieb v momente stanovenia východiskových poistných sadzieb, a teda obchodnú stratégiu, riskujúc tým, že budúce zvýšenie sadzieb nebude dostatočné na krytie výdavkov, ktorým budú musieť čeliť“.

( 45 ) V tomto smere bolo nesporné, že prijímanie vkladov od verejnosti a poskytovanie úverov sú základnými činnosťami úverových inštitúcií. Rozsudok z 5. októbra 2004, CaixaBank France ( C‑442/02 , EU:C:2004:586 , bod 16 ).

( 47 ) V oblasti voľného pohybu pracovníkov a slobody usadiť sa pozri napríklad rozsudky z 27. januára 2000, Graf ( C‑190/98 , EU:C:2000:49 , bod 25 ), a z 20. júna 1996, Semeraro Casa Uno a i. ( C‑418/93 až C‑421/93, C‑460/93 až C‑462/93, C‑464/93, C‑9/94 až C‑11/94, C‑14/94, C‑15/94, C‑23/94, C‑24/94 a C‑332/94 , EU:C:1996:242 , bod 32 ). Pozri tiež rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank România ( C‑602/10 , EU:C:2012:443 , body 79 až 81 ), ktorý sa týka slobody poskytovať služby. Napríklad z hľadiska tejto veci je veľmi dobre možné, že v konkrétnom prípade po preskúmaní kritérií navrhnutých dánskou vládou a Komisiou a pri neexistencii iných relevantných okolností sa konštatuje, že účinok sporného vnútroštátneho opatrenia je príliš neistý a nepriamy na to, aby sa také opatrenie mohlo považovať za spôsobilé brániť obchodu v rámci Únie. Kritériom existencie obmedzenia však podľa môjho názoru zostáva kritérium, ktoré bolo napríklad stanovené v rozsudku z 31. marca 1993, Kraus ( C‑19/92 , EU:C:1993:125 , bod 32 ). Pokiaľ ide o služby, z článku 15 ods. 2 písm. g) smernice 2006/123 vyplýva, že stanovené minimálne a/alebo maximálne sadzby, ktoré musí poskytovateľ služieb dodržiavať, sa považujú za obmedzenia. V rozsudku z 29. marca 2011, Komisia/Taliansko ( C‑565/08 , EU:C:2011:188 , bod 53 ), však Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne opatrenia, podľa ktorých advokáti musia dodržiavať maximálne tarify, nepredstavujú obmedzenie, keďže sa nepreukázalo, že dotknuté opatrenia nepriaznivo ovplyvňujú prístup na taliansky trh s dotknutými službami za normálnych a účinných podmienok hospodárskej súťaže. Súdny dvor najmä uviedol, že taliansky režim odmien sa vyznačuje flexibilitou, ktorá, ako sa zdá, umožňuje poskytnúť náležitú odmenu za každý druh plnenia poskytnutého advokátmi.

( 53 ) V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že právna úprava členského štátu ukladajúca podnikom s pôvodom z iných členských štátov, ktoré sa chcú usadiť v tomto členskom štáte na účely výkonu prístavných činností, aby využívali prístavných pracovníkov, ktorým bolo udelené povolenie v súlade s touto právnou úpravou, znemožňuje takému podniku využívať vlastných pracovníkov alebo zamestnať iných pracovníkov bez povolenia, a teda takému podniku môže brániť v tom, aby sa v dotknutom členskom štáte usadil, alebo to môže urobiť menej príťažlivým. Rozsudok z 11. februára 2021, Katoen Natie Bulk Terminals a General Services Antwerp ( C‑407/19 a C‑471/19 , EU:C:2021:107 , body 59 a 60 ). Pozri tiež rozsudok z 11. decembra 2014, Komisia/Španielsko ( C‑576/13 , neuverejnený, EU:C:2014:2430 , body 37 a 38 ).

( 54 ) Znenie z 21. novembra 2017. Táto zmluva poskytuje vzor dohôd o zamedzení dvojitého zdanenia medzi štátmi.

( 55 ) Podľa článku 8 ods. 1 modelovej zmluvy „zisky podniku zmluvného štátu z prevádzkovania lodí… v medzinárodnej doprave podliehajú zdaneniu len v tomto zmluvnom štáte“. Okrem toho článok 15 ods. 3 modelovej zmluvy stanovuje, že „… odmeny poberané rezidentom zmluvného štátu z dôvodu zamestnania vykonávaného ako člen riadnej posádky lode na palube lode… prevádzkovanej v medzinárodnej doprave, s výnimkou lode… prevádzkovanej výlučne v rámci iného zmluvného štátu, sa môžu zdaniť v len v prvom uvedenom štáte“.

( 57 ) V spise na Súdnom dvore s výhradou overenia vnútroštátnym súdom nič nenaznačuje, že v prejednávanej veci sa uplatní nariadenie Rady EHS č. 3577/92 zo 7. decembra 1992, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovania služieb na námornú dopravu v rámci členských štátov (námorná kabotáž) ( Ú. v. ES L 364, 1992, s. 7 ; Mim. vyd. 06/002, s. 10). Pozri najmä článok 3 nariadenia, ktorý obsahuje pravidlá týkajúce sa posádky a právomoci.

( 58 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ).

( 61 ) Podľa môjho názoru je pravidlo 25 zastavení, ktoré platí pre plavidlá, do určitej miery svojvoľné a vnútroštátny súd neposkytol nijaké vysvetlenie, pokiaľ ide o jeho osobitný cieľ v súvislosti s dánskymi predpismi o pracovných povoleniach a medzinárodnej doprave. Môže len vymedzovať alebo objasňovať to, kedy dánske plavidlo „pravidelne zastavuje v dánskych prístavoch“ podľa § 13 ods. 1 zákona o cudzincoch. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa však domnievam, že pre členský štát môže byť jednoduchšie monitorovať plavidlá plaviace sa pod jeho vlajkou v medzinárodnej doprave, ktoré prichádzajú do prístavu viackrát v priebehu roka a ktoré zamestnávajú štátnych príslušníkov tretích krajín, než monitorovať takých členov posádky jednotlivo po celý čas alebo dokonca pri vstupe do prístavu, aby sa zabezpečilo, že sú držiteľmi pracovného povolenia. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa ďalej domnievam, že také pravidlá môžu byť pre majiteľov a manažérov plavidiel menej zaťažujúce ako požiadavka, aby všetci takí členovia posádky boli držiteľmi pracovných povolení. Napokon pravidlo 25 zastavení je formulované ako výnimka z § 13 ods. 1 zákona o cudzincoch (alebo možno ide o nástroj na výklad výrazu „pravidelne zastavuje v dánskych prístavoch“).

( 62 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2004, Komisia/Holandsko ( C‑299/02 , EU:C:2004:620 , body 17 a 18 a tam citovanú judikatúru).

( 63 ) Vnútroštátny súd však uviedol, že podľa Retten i Odense (Okresný súd Odense) boli dotknuté opatrenia zavedené s cieľom nenarušiť dánsky trh práce.