C-100/20

62020CC0100

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 12. mája 2021 ( 1 )

Vec C‑100/20

XY

Prejudiciálna otázka, ktorú v prejednávanej veci položil Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd, Nemecko) sa týka dosť nezvyčajnej otázky, konkrétne práv platiteľa dane, od ktorého sa neoprávnene vybrala daň upravená právom Únie v situácii, keď protiprávnosť zdanenia nevyplýva z porušenia kogentných pravidiel práva Únie, ale len z porušenia vnútroštátnych ustanovení, ktoré boli prijaté členským štátom na základe možnosti stanovenej právom Únie.

2.

Táto situácia nie je jednoznačná, pretože na jednej strane nedošlo k porušeniu jasných a bezpodmienečných pravidiel práva Únie a na druhej strane k protiprávnemu konaniu napriek tomu došlo v rámci uplatňovania tohto práva členským štátom. Ako vysvetlím v týchto návrhoch, je tiež ťažké poskytnúť jasnú odpoveď na túto otázku.

3.

Prejednávaná vec však nastoľuje ešte inú otázku, ktorá nie je o nič menej zaujímavá. Ide o to zistiť, ako sa má z hľadiska spotrebnej dane z elektriny posudzovať skladovanie tejto elektriny v akumulátoroch s cieľom jej následného dodania koncovým odberateľom. Hoci vnútroštátny súd túto otázku na základe svojho vlastného výkladu nepoložil, zdá sa mi, že Súdny dvor by mal vo svojom rozsudku prinajmenšom naznačiť, že odpoveď na prejudiciálnu otázku nepredstavuje potvrdenie výkladu vnútroštátneho súdu.

Právny rámec

„Za podmienky, že odstupňované úrovne zdaňovania dodržiavajú minimálne úrovne zdaňovania predpísané touto smernicou a sú zlučiteľné s právom [Únie], môžu ich členské štáty pod daňovým dohľadom uplatňovať v týchto prípadoch:

…

–

medzi používaním energetických výrobkov a elektriny uvedených v článkoch 9 a 10 na podnikateľské a nepodnikateľské účely.“

6.

Článok 17 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice stanovuje:

„Na účely uplatňovania článkov 5 a 6 smernice 92/12/EHS[ ( 3 )] elektrina a zemný plyn podliehajú zdaňovaniu a sú zdaniteľné v čase dodávky distribútorom alebo ďalším distribútorom. …“

Nemecké právo

8.

Pokiaľ ide o zdanenie elektriny, smernica 2003/96 bola do nemeckého práva prebratá ustanoveniami Stromsteuergesetz (zákon o dani z elektriny, ďalej len „StromStG“) ( 4 ). § 3 tohto zákona, vo svojom znení uplatniteľnom od 19. decembra 2008, uvádza:

„Sadzba dane je 20,50 eura za megawatthodinu.“

9.

XY vo svojom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2010 uviedla, že odobranú elektrinu používala pre potreby jej činnosti a uplatnila zníženú sadzbu dane z elektriny v súlade s § 9 ods. 3 StromStG. Daňový úrad však vydal rozhodnutie, v ktorom sa domnieval, že sa má uplatniť základná sadzba tejto dane.

12.

V samostatnom konaní týkajúcom sa zdaňovacieho obdobia 2006 Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd, Nemecko) rozhodol, že XY má právo uplatniť zníženú sadzbu dane z elektriny. Na tomto základe daňový orgán zmenil rozhodnutie týkajúce sa zdaňovacieho obdobia 2010 a vrátil preplatok dane. V roku 2014 požiadala XY o zaplatenie úrokov z tohto preplatku, čo daňový úrad odmietol. Žaloba spoločnosti XY na súde prvej inštancie bola zamietnutá. Tento súd sa totiž najmä domnieval, že zníženie sadzby dane upravené v § 9 ods. 3 StromStG je z hľadiska práva Únie fakultatívne, takže výber dane, ktorá zodpovedá základnej sadzbe, aj keď je nezlučiteľný s vnútroštátnym právom, neporušuje právo Únie. Podľa tohto súdu sa teda neuplatňuje povinnosť vrátenia preplatku dane spolu s úrokmi, ktorá vyplýva z judikatúry Súdneho dvora. XY podala na vnútroštátny súd proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“.

13.

Za týchto okolností Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa podľa práva Únie úročiť nárok na vrátenie neoprávnene stanovenej dane z elektriny, ak základom stanovenia nižšej dane z elektriny bola fakultatívna daňová úľava podľa článku 17 ods. 1 písm. a) [smernice 2003/96] a k stanoveniu príliš vysokej dane došlo výlučne pre chybu pri aplikovaní vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý bol vydaný na prebratie článku 17 ods. 1 písm. a) tejto smernice, na sporný prípad?“

Súdny dvor položil v tejto súvislosti účastníkom konania doplňujúce otázky. Skôr než sa budem zaoberať právnym problémom nastoleným v prejudiciálnej otázke, budem sa teda krátko venovať analýze správneho výkladu ustanovení smernice 2003/96 za takých okolností, o aké ide vo veci samej.

O kvalifikácii ukladania elektriny v akumulátoroch z hľadiska ustanovení smernice 2003/96

Dodávka elektriny z akumulátorov ako distribúcia alebo ďalšia distribúcia ( 6 )

17.

Pri kladení tejto prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd opiera o riešenie, ktoré už v minulosti prijal, konkrétne vo svojom rozsudku týkajúcom sa zdaňovania elektriny, ktorú používala XY v priebehu zdaňovacieho obdobia 2006. ( 7 ) V súlade s týmto riešením XY spotrebúva elektrinu odoberanú z distribučnej sústavy tak, že ju premieňa v jej akumulátoroch na chemickú energiu. ( 8 ) K tejto spotrebe dochádza na účely činnosti spoločnosti XY, keďže táto spoločnosť používa elektrinu uloženú v akumulátoroch v podobe jednosmerného prúdu v rámci poskytovania jej zákazníkom jedinej konsolidovanej služby spočívajúcej v dodávke elektriny na zásobovanie telekomunikačných zariadení, poskytovania služby klimatizácie pre tieto zariadenia („dodávka chladu“ podľa znenia tohto rozsudku) a zabezpečenia bezpečnosti zásobovania v prípade poruchy („Reservezeit“).

18.

Riešenie prijaté v tejto súvislosti vnútroštátnym súdom sa opiera o osobitnú povahu činnosti spoločnosti XY. Táto osobitosť spočíva v tom, že XY dodáva elektrinu iba v rámci komplexnej služby zahŕňajúcej aj iné služby, výlučne podnikom patriacim do jednej kapitálovej skupiny podnikov (pravdepodobne tej, ktorej je sama súčasťou) pomocou osobitných vedení bez použitia verejnej distribučnej sústavy elektriny.

22.

Nezdá sa mi však, že by tieto okolnosti mali pre kvalifikáciu činností spoločnosti XY z hľadiska smernice 2003/96 rozhodujúci význam. Spôsob, akým XY dodáva služby a vyberá si svojich zmluvných partnerov, sú osobitými okolnosťami činnosti tohto podniku. Nemenia však nič na skutočnosti, že táto spoločnosť dodáva v rámci svojej činnosti určené a merateľné množstvo elektriny subjektom, ktorí musia byť považovaní za podniky, ktoré sú od tejto spoločnosti nezávislé a že tieto subjekty používajú túto energiu na zásobovanie telekomunikačných zariadení, teda v súlade s obvyklým určením elektriny. ( 9 ) Sú to teda tieto subjekty a nie XY, ktorí sú koncovými odberateľmi elektriny, ktorá im bola dodaná touto spoločnosťou.

23.

Pokiaľ ide ďalej o používanie verejnej distribučnej sústavy elektriny, nezdá sa mi, že by išlo o podmienku, ktorá by podmieňovala posúdenie prevádzkovateľa ako distribútora alebo ďalšieho distribútora elektriny v zmysle smernice 2003/96. Táto smernica síce nevymedzuje pojmy „distribútor“ ani „ďalší distribútor“, ale nič nenasvedčuje tomu, že by mali byť obmedzené na odberateľov využívajúcich určitý typ distribučnej sústavy. Konkrétne Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť, ( 10 ) že tieto pojmy sa nemajú vykladať z hľadiska pojmu „distribúcia“ v zmysle článku 2 smernice 2003/54/ES ( 11 ). Smernica 2003/96 používa skôr funkčný význam pojmu distribútor. Najlepšie to ilustruje článok 21 ods. 5 tretí pododsek tejto smernice, keď uvádza, že „subjekt vyrábajúci elektrinu pre svoju vlastnú spotrebu sa považuje za distribútora“.

27.

Prejednávaná vec to dokonale ilustruje. XY totiž dosiahla zníženie sadzby dane z elektriny, ktorú odoberá z distribučnej sústavy ako podnik vo výrobnom odvetví, ktorý má na základe vnútroštátneho práva nárok na takéto zníženie. Túto energiu pritom v konečnom dôsledku nevyužila táto spoločnosť, ale jej zákazníci, ktorí nepatria do výrobného odvetvia a ktorí by inak toto zníženie dane nemohli využiť. Ak dobre rozumiem, práve odtiaľ pochádza všetko to intelektuálne úsilie, ktorého cieľom je preukázať, že to XY je koncovým odberateľom elektriny.

28.

Po druhé ďalším cieľom zdanenia elektriny v okamihu jej dodania distribútorom alebo ďalším distribútorom je zdanenie tejto elektriny v členskom štáte skutočnej spotreby, podobne ako je to v prípade iných výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani. Súdny dvor to veľmi jasne zdôraznil v rozsudku Komisia/Poľsko, keď v tomto ohľade súhlasil s tvrdeniami Komisie. ( 13 ) Ak je však elektrina zdanená v okamihu odberu z distribučnej sústavy na účely jej uloženia v akumulátoroch a následne sa dodáva iným subjektom, je možné, že tento cieľ nebude dosiahnutý. Nič totiž nebráni tomu, aby sa služba dodávky elektrickej energie uloženej v akumulátoroch poskytovala cezhranične.

29.

Napokon po tretie spôsob zdanenia elektriny upravený smernicou 2003/96 má tiež za cieľ vyhnúť sa zdaneniu časti elektriny, ktorá sa stráca. Tiež v tomto prípade ide o pravidlo, ktoré platí pre všetky výrobky podliehajúce spotrebnej dani. ( 14 ) Pokiaľ ide o elektrinu, táto zásada má osobitý význam, keďže z jej prepravy a skladovania nevyhnutne vyplývajú značné straty. Výlučne zdanenie elektriny v štádiu jej dodávky koncovým odberateľom umožňuje vyhnúť sa zdaneniu strát elektriny alebo v každom prípade toto zdanenie obmedziť na minimum.

Nesprávne je tiež tvrdenie spoločnosti XY, podľa ktorého na základe rozhodnutia 2016/2266 ( 17 ) treba za distribúciu elektriny považovať nie odber prúdu z akumulátorov, ale dodávku tejto elektriny na nabíjanie akumulátorov. Toto rozhodnutie sa totiž týkalo elektriny určenej na nabíjanie batérií elektrických vozidiel. V tomto prípade sa elektrina pochádzajúca z batérie používa na pohon motorového vozidla užívateľom motorového vozidla, ktorý je zároveň užívateľom batérie. Užívateľ batérie je teda tiež koncovým odberateľom elektriny. V dôsledku toho dodávka tejto elektriny na účely nabitia batérie predstavuje dodávku elektriny koncovému odberateľovi, to znamená zdaniteľnú udalosť v zmysle článku 21 ods. 5 prvého pododseku smernice 2003/96. Naopak XY nie je koncovým odberateľom elektriny, ktorú odoberá z distribučnej sústavy s cieľom nabiť akumulátory a následne dodať elektrinu svojim zákazníkom. Neexistuje teda žiadna analógia so situáciou, na ktorú sa vzťahuje vyššie uvedené rozhodnutie.

32.

Z toho vyplýva, že dosiahnutie cieľov sledovaných smernicou 2003/96 pri zdaňovaní elektriny vyžaduje, aby sa XY považovala za ďalšieho distribútora elektriny v súlade s pripomienkami nemeckej vlády. Súhlasím však s Komisiou, keď sa domnieva, že táto vláda nesprávne hodnotí účinky tejto kvalifikácie za okolností sporu vo veci samej.

33.

Nemecká vláda totiž zo svojich pripomienok vyvodzuje záver, že elektrina odoberaná spoločnosťou XY, následne ukladaná v akumulátoroch a určená jej zákazníkom, by nemala byť zdanená zníženou sadzbou dane z elektriny, ale základnou sadzbou tejto dane. Domnieva sa teda, že nemôže dôjsť k vráteniu preplatku dane ani plateniu úrokov.

Tak XY, ako aj nemecká vláda a Komisia túto možnosť jednoznačne odmietajú. Títo účastníci konania sa zhodujú na tom, že XY len ukladá v akumulátoroch elektrinu odobratú zo siete, zatiaľ čo oslobodenie od dane upravené v článku 14 ods. 1 písm. a) smernice 2003/96 sa týka výroby „novej“ elektriny.

37.

Podľa môjho názoru však toto stanovisko spočíva na dvoch nesprávnych predpokladoch.

38.

Prvý spočíva v tom, že pokiaľ ide o ukladanie elektriny v akumulátoroch, zdá sa, že títo účastníci konania si zamieňajú pojmy elektrina a energia vo všeobecnosti. Za súčasného stavu technologického rozvoja neexistuje metóda ukladania elektriny ako takej, ktorá by mohla byť využitá v priemysle. ( 19 ) Ukladanie elektriny vyžaduje jej premenu na inú formu energie, ktorej ukladanie je možné, a následne novú premenu na elektrinu. V prípade akumulátorov sa energia ukladá v podobe chemickej energie, to znamená (potenciálnej) energie elektrochemických reakcií, ktoré vznikajú medzi chemickými látkami nachádzajúcimi sa v akumulátore pri prechode elektrického prúdu. Tieto reakcie sú reverzibilné, čo umožňuje, aby sa akumulátor nabil a vybil viackrát. ( 20 )

39.

Výroba elektriny často vyžaduje opakovanú premenu viacerých foriem energie. Napríklad v tepelných elektrárňach (to znamená s fosílnym alebo jadrovými palivom) sa primárna energia uložená v palive (alebo v jadrovom palive) premieňa na teplo, ktoré sa zasa premieňa na pohybovú energiu, ktorá sa následne premieňa na elektrinu. Rôzne formy energie si vyžadujú špecifické nosiče. Napríklad v elektrárňach je vo všeobecnosti nosičom energie vodná para, práve tak ako je nosičom chemickej energie v akumulátore elektrolyt.

43.

Pripúšťam však, že iné úvahy podnecujú k tomu, aby sa, ako to tvrdí nemecká vláda a Komisia, ukladanie elektriny na účely uplatnenia smernice 2003/96 považovalo skôr za fázu distribúcie tejto energie než za jej výrobu. To však vylučuje tvrdenie vnútroštátneho súdu, ktoré obhajuje aj XY, podľa ktorého XY spotrebováva elektrinu pre potreby svojej vlastnej činnosti. To by totiž znamenalo, že táto spoločnosť zároveň spotrebováva aj ukladá elektrinu, čo je nemožné, rovnako ako nemožno zjesť koláč a súčasne mať daný koláč. To by tiež znamenalo, že elektrina dodaná zákazníkom spoločnosti XY by mala byť zdanená, to znamená, že by podliehala dvojitému zdaneniu: jednak v okamih jej odobratia zo siete a jednak v okamih jej dodávky koncovým odberateľom. Vnútroštátny súd sa správne domnieva, že takémuto dvojitému zdaneniu treba zabrániť. Prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa však nie je nezdaniť, v rozpore s článkom 21 ods. 5 prvým pododsekom smernice 2003/96, dodávku elektriny spoločnosťou XY jej zákazníkom, ale správne zdaniť elektrinu, ktorú táto spoločnosť odoberá z distribučnej siete.

Záverečné úvahy a záver z tejto časti

46.

Vo svojej odpovedi na doplňujúce otázky Súdneho dvora XY spochybňuje dôvodnosť pripomienok nemeckej vlády týkajúcich sa predpokladov, ktoré sú podľa nej nesprávne a na ktorých vnútroštátny súd založil svoju prejudiciálnu otázku v prejednávanej veci. Podľa spoločnosti XY patria tieto predpoklady medzi skutkové zistenia, ktoré patria do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu. Súdny dvor by sa mal pridŕžať týchto zistení a obmedziť sa na zodpovedanie prejudiciálnej otázky.

50.

Vnútroštátny súd však konštatuje, že jeho posúdenie právnej kvalifikácie činností spoločnosti XY vo veci týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia 2006 nadobudlo právoplatnosť. Vnútroštátny súd nespresňuje, či to isté platí pre konanie týkajúce sa zdaňovacieho obdobia 2010, v rámci ktorého sa obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci. Spresňuje však, že rozhodnutie daňovej správy uplatňujúce na XY zníženú sadzbu dane z elektriny nadobudlo právoplatnosť.

51.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora však právo Únie nevyžaduje, aby vnútroštátny súd pri zohľadnení výkladu príslušného ustanovenia tohto práva, ktorý prijal Súdny dvor, musel v zásade prehodnotiť svoje rozhodnutie, ktoré má právnu silu rozhodnutej veci. To platí aj pre vrátenie daní vybratých v rozpore s právom Únie. ( 27 )

52.

V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku položenú v prejednávanej veci odpovedal. Domnievam sa však, že vo svojom rozsudku by mal jasne uviesť, že to, že odpovedá na túto otázku, neznamená, že by Súdny dvor pripúšťal kvalifikáciu činností spoločnosti XY z hľadiska smernice 2003/96, ktorú uskutočnil vnútroštátny súd. Zdaňovanie ukladania elektriny by totiž malo byť predmetom diskusie na úrovni Únie, v prípade potreby aj v rámci daného konania pred Súdnym dvorom. Takáto diskusia je žiaduca aj z dôvodu významu, ktorý má ukladanie elektrickej energie pri prechode hospodárstva Únie k obnoviteľným zdrojom energie. ( 28 )

55.

Okrem toho treba poznamenať, že § 9 ods. 3 StromStG neobsahuje žiadnu zmienku o energeticky náročných podnikoch uvedených v článku 17 ods. 1 písm. a) smernice 2003/96. Zníženie sadzby dane upravené v tomto ustanovení StromStG sa týka vo všeobecnosti výrobných podnikov, ako aj poľnohospodárstva a lesného hospodárstva.

56.

To však neznamená, že prejudiciálna otázka je zbytočná. Tak daňové výhody pre energeticky náročné podniky upravené v článku 17 ods. 1 písm. a) smernice 2003/96, ako aj uplatňovanie odstupňovaných sadzieb dane v závislosti od použitia elektriny na podnikateľské alebo nepodnikateľské účely upravené v článku 5 štvrtej zarážke tejto smernice sú totiž pre členské štáty fakultatívne. Riešenie právneho problému nastoleného v prejudiciálnej otázke teda môže mať význam pre výsledok sporu vo veci samej bez ohľadu na právny základ zavedenia odstupňovaných sadzieb dane nemeckým zákonodarcom.

57.

Navrhujem teda vychádzať z predpokladu, že vnútroštátny súd chce vedieť, či právo Únie vyžaduje vrátenie neoprávnene vybratej dane spolu s úrokmi v situácii, keď nesprávne určenie dane vyplýva z neuplatnenia zníženia sadzby dane zo strany daňovej správy, na ktoré mal platiteľ dane nárok a ktoré bolo upravené vnútroštátnym právom na základe možnosti priznanej členským štátom podľa jedného z ustanovení smernice 2003/96.

V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci sa spor vo veci samej netýka vrátenia samotnej neoprávnene vybratej dane, ale týka sa úrokov, odpoveď na otázku položenú v predchádzajúcom bode sa bude týkať tak zaplatenia úrokov, ako aj povinnosti vrátenia samotnej dane. Povinnosť vrátiť daň a zaplatiť úroky majú totiž rovnaký základ v práve Únie.

61.

Nárok na vrátenie daní spolu s úrokmi, vybratých členským štátom v rozpore s právom Únie, vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora. Také právo je následkom a súčasťou práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci priznávajú ustanovenia práva Únie zakazujúce takéto dane. ( 30 ) Povinnosť vrátenia sa týka nielen samotnej sumy dane vybratej v rozpore s právom Únie, ale aj všetkých súm, ktoré boli členskému štátu zaplatené alebo ním vybraté v súvislosti s touto daňou. To zahŕňa aj straty spôsobené nemožnosťou disponovať peňažnými sumami v dôsledku vybratia dane bez právneho dôvodu. Náhrada týchto strát sa uskutoční zaplatením úrokov zo sumy neoprávnene vybratej dane. ( 31 )

62.

Ako vyplýva z rozsudkov Súdneho dvora, z ktorých vychádza táto judikatúra, práva, ktorých dôsledkom a doplnkom je povinnosť vrátenia daní vybratých v rozpore s právom Únie, sú právami, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z ustanovení práva Únie s priamym účinkom. ( 32 ) Sú to totiž tieto práva, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné chrániť a prípadne rozhodnúť o povinnosti vrátenia neoprávnene vybratej dane.

63.

66.

Pokiaľ ide o smernicu 2003/96, táto upravuje minimálne úrovne zdanenia energetických výrobkov a elektriny. ( 36 ) Nad týmito úrovňami môžu členské štáty slobodne určiť úroveň zdanenia. Táto smernica tiež v niektorých prípadoch členským štátom umožňuje uplatňovať odstupňované úrovne zdaňovania, vrátane oslobodení od dane. Ide najmä o článok 5, článok 7 ods. 2 a 4, články 15, 16 a 17, ako aj, pre každý členský štát, články 18, 18a a 18b uvedenej smernice. Okrem toho v súlade s článkom 19 tej istej smernice môže Rada povoliť členskému štátu zavedenie ďalších oslobodení od dane alebo daňových úľav. Smernica 2003/96 tiež stanovuje určitý počet povinných oslobodení od dane. Sú vymenované v jej článku 14.

67.

Možnosť uplatnenia odstupňovaných úrovní zdaňovania v závislosti od použitia elektriny na podnikateľské alebo nepodnikateľské účely upravená v článku 5 štvrtej zarážke smernice 2003/96 sa vyskytuje medzi vyššie uvedenými fakultatívnymi právomocami členských štátov. ( 37 ) Hoci je pravda, že príloha I tabuľka C smernice 2003/96 určuje minimálne úrovne zdaňovania elektriny, ktoré sú odstupňované v závislosti od jej využitia na podnikateľské alebo nepodnikateľské účely, článok 5 tejto smernice výslovne stanovuje, že členské štáty môžu také odstupňovanie uplatniť. Členské štáty teda môžu tiež uplatňovať jednotnú sadzbu dane, ktorá musí rešpektovať minimálnu úroveň zdanenia upravenú smernicou 2003/96 na použitie na nepodnikateľské účely, ktorá je vyššia.

68.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že úroveň zdaňovania uplatniteľná v Nemecku počas obdobia, o ktoré ide vo veci samej, bola viacnásobne vyššia ako minimálne sadzby stanovené touto smernicou, a to tak pre energiu využívanú na podnikateľské účely, ako aj pre energiu využívanú na nepodnikateľské účely. Zatiaľ čo totiž tieto minimálne sadzby dosahovali 0,50 eura a 1 euro za megawatthodinu, sadzby stanovené StromStG dosahovali 12,30 eura a 20,50 eura za megawatthodinu.

Zásady rovnosti zaobchádzania a daňovej neutrality

72.

Skutočnosť, že možnosť znížiť úroveň zdanenia priznaná smernicou členským štátom nezakladá práva vyplývajúce z práva Únie, ktoré by platitelia dane mohli uplatniť na súde, totiž neznamená, že by opatrenia prijaté členskými štátmi na základe tejto možnosti nepatrili do pôsobnosti tejto smernice a všeobecnejšie práva Únie. Naopak, keď členské štáty konajú na základe právomoci priznanej smernicou, úplne zjavne konajú na základe tejto smernice, a teda v oblasti, na ktorú sa vzťahuje právo Únie. Fakultatívna povaha tohto konania v tomto ohľade nič nemení.

73.

V dôsledku toho, ak členské štáty využijú možnosť, ktorú im priznáva smernica 2003/96, uplatniť odstupňované sadzby dane na elektrinu, sú povinné konať v súlade s právom Únie. To napokon výslovne stanovuje článok 5 tejto smernice, podľa ktorého tieto odstupňované sadzby dane možno uplatniť za podmienky, „že… sú zlučiteľné s právom [Únie]“.

74.

77.

Takto chápaná zásada daňovej neutrality sa teda týka skôr ustanovení daňového práva, pretože sú to práve tieto ustanovenia, ktoré vzhľadom na svoju predvídateľnosť môžu ovplyvňovať správanie hospodárskych subjektov. Naproti tomu je ťažšie predpokladať, že by toto správanie bolo ovplyvňované sekundárnymi rozhodnutiami daňového orgánu, najmä ak majú retrospektívnu povahu, to znamená, že sa týkajú spôsobu, akým sú zdanené transakcie, ktoré platitelia dane už uskutočnili. ( 43 ) Nemyslím si teda, že nesprávne uplatnenie nemeckej daňovej právnej úpravy, o ktorú ide v spore vo veci samej, by mohlo byť považované za porušenie zásady daňovej neutrality.

78.

Nič to nemení na skutočnosti, že keď tak nemecký zákonodarca, ako aj nemecké daňové orgány konajú v rámci prebratia smernice 2003/96, sú povinní tak urobiť v súlade so všeobecnou zásadou práva Únie, ktorou je zásada rovnosti zaobchádzania.

79.

Prípadné porušenie tejto zásady v spore vo veci samej nebolo preskúmané v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ani sa k nemu účastníci konania nevyjadrili v rámci tohto konania. Súdny dvor teda nemá dostatok informácií na to, aby rozhodol o tejto otázke. Preskúmanie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania v takej situácii, o akú ide vo veci samej, si napokon vyžaduje analýzu skutkových okolností prejednávanej veci a situácie individuálneho hospodárskeho subjektu. Prináleží teda vnútroštátnemu súdu určiť, či má nesprávne uplatnenie ustanovení StromStG za následok znevýhodnenie spoločnosti XY vo vzťahu k osobám, ktoré sa nachádzajú v podobnej situácii, a to tak, že to predstavuje porušenie zásady rovnosti zaobchádzania. Ide najmä o subjekty vykonávajúce činnosti podobné činnostiam tejto spoločnosti, ktoré môžu byť jej konkurentmi.

Právo vlastniť majetok je v práve Únie chránené najmä článkom 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Charta sa v súlade so svojím článkom 51 uplatňuje na členské štáty vtedy, keď uplatňujú právo Únie. Je to bezpochyby tak v prípade, keď členský štát preberá smernicu, a to aj vtedy, ak využije fakultatívne právomoci priznané touto smernicou. Uplatnenie ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa preberá uvedená smernica zo strany správnych orgánov, treba tiež považovať za uplatnenie práva Únie členským štátom.

83.

Podľa článku 52 ods. 3 Charty v rozsahu, v akom táto Charta obsahuje práva zodpovedajúce právam zaručeným Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaným v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv, ktoré priznáva uvedený dohovor. Pokiaľ ide o článok 17 Charty, podľa vysvetliviek k Charte základných práv ( 45 ) zodpovedá článku 1 protokolu č. 1 k EDĽP. Článok 17 Charty treba preto vykladať s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa článku 1 protokolu č. 1 k EDĽP. ( 46 )

84.

Pokiaľ ide o otázku vrátenia neoprávnene vybratých daní, ESĽP sa domnieva, že dostatočne preukázaná pohľadávka predstavuje „majetok“ v zmysle článku 1 protokolu č. 1 k EDĽP. Právo na vrátenie preplatku dane uznané správnym orgánom takúto pohľadávku predstavuje. ( 47 ) Podľa ESĽP umožňuje z hľadiska článku 1 protokolu č. 1 k EDĽP zaplatenie úrokov nahradiť stratu, ktorú dotknutá osoba utrpela z dôvodu uplynutia času, počas ktorého nemohla disponovať sumou, ktorú neoprávnene vybral správny orgán. Podmienky vrátenia neoprávnene vybratej dane by totiž nemali dotknutú osobu nadmerne zaťažovať a ani zásadne zhoršiť jej finančnú situáciu. ( 48 ) Ak k vráteniu neoprávnene vybratej dane dôjde po dlhšom časovom období, nevyplatenie úrokov z preplatku dane môže z tohto dôvodu narušiť rovnováhu medzi všeobecným záujmom a individuálnym záujmom a predstavovať tak porušenie článku 1 protokolu č. 1 k EDĽP. ( 49 )

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálnu otázku tak, že právo Únie nevyžaduje vrátenie neoprávnene vybratej dane spolu s úrokmi vtedy, keď nesprávne určenie dane vyplývalo z toho, že daňové orgány neuplatnili zníženie sadzby dane, na ktoré mal platiteľ dane nárok a ktoré bolo upravené vo vnútroštátnom práve na základe fakultatívnej právomoci priznanej členským štátom jedným z ustanovení smernice 2003/96, s výnimkou prípadu, keď by toto nevrátenie dane viedlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania alebo článku 17 Charty, čo musí z hľadiska okolností prejednávanej veci overiť vnútroštátny súd.

Návrh

88.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd, Nemecko), takto:

Právo Únie nevyžaduje vrátenie neoprávnene vybratej dane spolu s úrokmi vtedy, keď nesprávne určenie dane vyplývalo z toho, že daňové orgány neuplatnili zníženie sadzby dane, na ktoré mal platiteľ dane nárok a ktoré bolo upravené vo vnútroštátnom práve na základe možnosti priznanej členským štátom jedným z ustanovení smernice Rady 2003/96/ES z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny, s výnimkou prípadu, keď by toto nevrátenie dane viedlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania alebo článku 17 Charty základných práv Európskej únie, čo musí z hľadiska okolností prejednávanej veci overiť vnútroštátny súd.

( 1 ) Jazyk prednesu: poľština.

( 8 ) Pokiaľ ide o konverziu elektrickej energie, pozri najmä bod 39 nižšie.

( 9 ) Samozrejme ide len o elektrinu, ktorú XY ukladá v akumulátoroch a následne dodáva svojim zákazníkom. Pokiaľ ide o elektrinu, ktorú používa na iné účely, napríklad na poskytovanie klimatizačných služieb, XY je koncovým odberateľom.

( 10 ) Rozsudok z 12. februára 2009, Komisia/Poľsko ( C‑475/07 , neuverejnený, EU:C:2009:86 , bod 57 ).

( 11 ) Smernice Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES ( Ú. v. EÚ L 176, 2003, s. 37 ; Mim. vyd. 12/002, s. 211).

( 12 ) KOM(97) 30 v konečnom znení, s. 5.

( 13 ) Pozri rozsudok z 12. februára 2009, Komisia/Poľsko ( C‑475/07 , neuverejnený, EU:C:2009:86 , body 20 , 21 a 56 ).

( 20 ) Táto otázka nie je predmetom sporu vo veci samej. Ak správne rozumiem, vnútroštátny súd zakladá svoje stanovisko, podľa ktorého XY spotrebúva elektrinu práve na tejto premene na formu chemickej energie.

( 21 ) Nie náhodou sú tieto palivá označené v smernici 2003/96 ako „energetické výrobky“.

( 22 ) Zmysel takejto činnosti spočíva v skutočnosti, že voda sa do hornej nádrže čerpá počas obdobia nízkej spotreby elektriny a vypúšťa sa, čo umožňuje výrobu elektriny, v období vysokého dopytu. To umožňuje zabezpečiť rovnováhu zaťaženia distribučnej siete a zároveň zabezpečiť ziskovosť tohto podniku vďaka rozdielom v cenách elektriny v závislosti od dopytu.

( 23 ) REVESZ, R. L., UNEL, B.: Managing the Future of the Electricity Grid: Energy Storage and Greenhouse Gas Emissions. In: Harvard Environmental Law Review , č. 42/2018, s. 139 – 196.

( 24 ) Body 34 a 45.

( 25 ) Pozri nedávny rozsudok z 11. septembra 2019, Călin ( C‑676/17 , EU:C:2019:700 , bod 25 a citovaná judikatúra).

( 32 ) Pozri najmä rozsudky zo 16. decembra 1976, Rewe‑Zentralfinanz a Rewe‑Zentral ( 33/76 , EU:C:1976:188 , bod 5 , prvý a druhý pododsek); z 27. marca 1980, Denkavit italiana [ 61/79 , EU:C:1980:100 , bod 1 písm. a) výroku], a z 9. novembra 1983, San Giorgio ( 199/82 , EU:C:1983:318 , bod 12 ).

( 33 ) Pozri nedávny rozsudok zo 14. januára 2021, RTS infra a Aannemingsbedrijf Norré‑Behaegel ( C‑387/19 , EU:C:2021:13 , bod 44 ).

( 34 ) Rozsudok zo 14. januára 2021, RTS infra a Aannemingsbedrijf Norré‑Behaegel ( C‑387/19 , EU:C:2021:13 , bod 46 ).

( 35 ) Rozsudok zo 14. januára 2021, RTS infra a Aannemingsbedrijf Norré‑Behaegel ( C‑387/19 , EU:C:2021:13 , bod 47 ).

( 36 ) Článok 4 smernice 2003/96.

( 37 ) To isté platí aj pre možnosť zníženia dane pre energeticky náročné podniky stanovenú v článku 17 ods. 1 písm. a) tejto smernice, ktorý je spomenutý v prejudiciálnej otázke, ale ktorý sa nezdá byť skutočne uplatniteľný na spor vo veci samej.

( 44 ) Rozsudok zo 14. októbra 2020, Valoris ( C‑677/19 , EU:C:2020:825 , bod 21 ).

( 45 ) Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 .

( 46 ) Rozsudok z 21. mája 2019, Komisia/Maďarsko (Užívanie poľnohospodárskych pozemkov) ( C‑235/17 , EU:C:2019:432 , bod 72 ).

( 47 ) Rozsudok ESĽP, 9. marca 2006, Eko‑Elda AVEE v. Grécko (CE:ECHR:2006:0309JUD 001016202, § 26 a 27 a citovaná judikatúra).

( 48 ) Rozsudok ESĽP, 9. marca 2006, Eko‑Elda AVEE v. Grécko (CE:ECHR:2006:0309JUD 001016202, § 29 a 30 a citovaná judikatúra).

( ) Rozsudok ESĽP, 9. marca 2006, Eko‑Elda AVEE v. Grécko (CE:ECHR:2006:0309JUD 001016202, § 31).