C-143/20

proti

O (C‑143/20)

a

G.W.,

E.S.

proti

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

1. Smernica o životnom poistení

2.

Cieľom smernice o životnom poistení je odstrániť odchýlky, ktoré existujú medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi pre dohľad, prostredníctvom koordinácie niektorých aspektov začatia a vykonávania podnikania v oblasti životného poistenia. ( 3 ) V tejto súvislosti sa v odôvodnení 52 tejto smernice uvádza:

4. Podrobné pravidlá na uplatňovanie tohto článku a prílohy III stanoví členský štát záväzku.“

4.

Príloha III tejto smernice nazvaná „Informácie pre poistníkov“ v relevantnej časti stanovuje:

„Nasledujúce informácie, ktoré sa musia oznámiť poistencom pred uzatvorením zmluvy (A) alebo počas trvania zmluvy (B), musia byť poskytnuté jasne a presne, písomne, v úradnom jazyku členského štátu záväzku.

…

A. Pred uzatvorením zmluvy

…“

2. Smernica o nekalých obchodných praktikách

5.

Smernica 2005/29/ES (ďalej len „smernica o nekalých obchodných praktikách“) ( 4 ) sa uplatňuje na „nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu“ ( 5 ). Podľa článku 5 tejto smernice:

„1. Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

…

„1. Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedku, opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

…

5. Požiadavky na informácie zavedené právom Spoločenstva vo vzťahu k obchodnej komunikácii vrátane reklamy alebo marketingu, ktorých demonštratívny výpočet je uvedený v prílohe II, sa považujú za podstatné.“

B.

Poľské právo

7.

zoznam navrhovaných podielových fondov;

(2)

pravidlá pre určenie hodnoty poistného plnenia a odkupnej hodnoty, vrátane pravidiel týkajúcich sa odkupovania podielových jednotiek podielového fondu a lehôt na ich konverziu na hotovosť a výplatu plnenia;

(3)

pravidlá určujúce, ako má fond investovať svoje finančné prostriedky, a najmä vlastnosti aktív, ktoré fond tvoria, kritériá, podľa ktorých sa aktíva vyberajú, a zásady ich diverzifikácie a iné obmedzenia investícií;

(4)

Vec C‑143/20

9.

O („žalovaná vo veci C‑143/20“) je právnická osoba so sídlom v Poľsku. S poisťovňou poskytujúcou životné poistenie uzavrela zmluvu o skupinovom životnom poistení spojenom s podielovými fondmi. Podľa tejto zmluvy bola poisťovňa poisťovateľom a žalovaná vo veci C‑143/20 bola poistníkom.

10.

Konkrétna zmluva, ktorú uzavrela žalovaná a poisťovňa, bola spojená s podielovým fondom. Podľa štatútu fondu sa poistné investovalo až do výšky 100 % do certifikátov emitovaných B1. Výplaty na základe týchto certifikátov boli založené na indexe B2.

11.

Po siedmich rokoch žalobca vo veci C‑143/20 vzhľadom na značné straty hodnoty investovaných finančných prostriedkov odstúpil od zmluvy. Poisťovňa mu zaplatila odkupnú hodnotu rovnajúcu sa hodnote jeho podielových jednotiek v podielovom fonde v deň ukončenia poistnej zmluvy.

15.

Žalobca vo veci C‑143/20 podal na Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Woli w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Wola) žalobu o zaplatenie. Tvrdí, že bol uvedený do omylu v súvislosti s povahou investičného nástroja, do ktorého bolo umiestnené jeho poistné.

16.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že povinnosť poskytnúť informácie v zmysle článku 36 ods. 1 smernice o životnom poistení v spojení s bodmi a)11 a a)12 prílohy III časti A tejto smernice a článkom 185 ods. 3 smernice 2009/138/ES ( 7 ) (ďalej len „smernica Solventnosť II“) vyžaduje, v závislosti od jazykovej verzie, aby boli žalobcovi vo veci C‑143/20 poskytnuté úplné informácie o finančných nástrojoch a ponúkaných investičných stratégiách. Neposkytnutie takýchto informácií predstavuje nekalú obchodnú praktiku v zmysle článkov 5 a 7 smernice o nekalých obchodných praktikách.

17.

V prípade odpovede na prvú otázku v tom zmysle, že poisťovateľ alebo poistník (ktorý ponúka takéto poistenie, distribuuje poistný produkt alebo ‚predáva‘ poistenie spojené s podielovými fondmi) je povinný poskytnúť spotrebiteľovi informácie o povahe, špecifikácii typu a vlastnostiach podkladového nástroja (derivátu alebo štruktúrovaného finančného nástroja, ktorého súčasťou je derivát), majú sa článok 185 ods. 3 písm. i) [smernice Solventnosť II] a článok 36 ods. 1 [smernice o životnom poistení] v spojení s jej prílohou III [časťou] A bodom 12 vykladať v tom zmysle, že informácia poskytnutá poistenému spotrebiteľovi o povahe, špecifikácii typu a vlastnostiach podkladového nástroja (derivátu alebo štruktúrovaného finančného nástroja, ktorého súčasťou je derivát) musí obsahovať rovnaké informácie, aké vyžaduje článok 19 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/39/ES z 21. apríla 2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS [ Ú. v. EÚ L 145, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 06/007, s. 263] a článok 24 ods. 4 smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2014/65/EÚ z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorou sa mení smernica 2002/92/ES a smernica 2011/61/EÚ [ Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 349 ], teda úplné informácie o derivátoch a navrhovaných investičných stratégiách, ktoré majú zahŕňať príslušné poučenie a upozornenia v súvislosti s rizikami spojenými s investíciami do týchto nástrojov alebo týkajúcimi sa špecifických investičných stratégií, vrátane informácií o metodike oceňovania podkladového aktíva používanej poisťovateľom alebo kalkulačným agentom počas trvania poistnej ochrany a informácie týkajúce sa rizika spojeného s derivátom a jeho emitentom, vrátane informácií o zmene hodnoty derivátu v čase, o jednotlivých faktoroch ovplyvňujúcich tieto zmeny a miere ich vplyvu na hodnotu?

5.

V prípade zápornej odpovede na druhú a tretiu otázku, predstavuje skutočnosť, že poisťovateľ alebo poistník (ktorý ponúka takéto poistenie, distribuuje poistný produkt alebo ‚predáva‘ životné poistenie spojené s podielovými fondmi) neposkytol spotrebiteľovi jasné informácie o tom, že aktíva podielového fondu sú investované do derivátov (alebo štruktúrovaných finančných nástrojov, ktorých súčasťou sú deriváty), nekalú obchodnú praktiku v zmysle článku 5 smernice o nekalých obchodných praktikách alebo predstavuje neposkytnutie vyžadovaných informácií klamlivú obchodnú praktiku v zmysle článku 7 tejto smernice?

6.

V prípade zápornej odpovede na druhú a tretiu otázku, predstavuje skutočnosť, že poisťovateľ alebo poistník, ktorý ponúka životné poistenie spojené s podielovými fondmi, neposkytol spotrebiteľovi podrobné informácie o konkrétnych vlastnostiach nástroja, do ktorého sú investované aktíva podielového fondu, vrátane informácií o pravidlách fungovania takéhoto nástroja, ak ide o derivát (alebo o štruktúrovaný finančný nástroj, ktorého súčasťou je derivát), nekalú obchodnú praktiku v zmysle článku 5 smernice o nekalých obchodných praktikách alebo predstavuje neposkytnutie vyžadovaných informácií klamlivú obchodnú praktiku v zmysle článku 7 tejto smernice?“

B.

Vec C‑213/20

21.

Ponuka pristúpiť k dotknutej zmluve o skupinovom životnom poistení bola predložená na jedinom stretnutí v priestoroch poistníka. Poistný produkt bol pred žalobkyňami vo veci C‑213/20 prezentovaný ako kapitálová investícia vo forme systematického sporenia. Ústna prezentácia poistného produktu sa sústredila na grafy týkajúce sa potenciálnych výnosov z investícií do poistného podielového fondu. Na rovnakom stretnutí boli uvedeným žalobkyniam odovzdané dokumenty, konkrétne vyhlásenie o pristúpení a všeobecné zmluvné podmienky.

22.

Žalobkyniam vo veci C‑213/20 však neboli poskytnuté nijaké informácie týkajúce sa podmienok nákupu indexovaných dlhopisov tretej spoločnosti. Nemali preto nijaké informácie o rizikách spojených s investovaním do takýchto štruktúrovaných produktov. Jediná informácia vyplývajúca zo štatútu fondu sa týkala konkrétne rizík spojených so znížením hodnoty indexu, do ktorého bolo poistné investované, vzhľadom na vývoj na finančných trhoch, a tiež možnej straty časti investovaného poistného v prípade ukončenia poistnej zmluvy pred uplynutím doby poistenia.

23.

Žalobkyne vo veci C‑213/20 tiež okrem vyhlásenia o pristúpení k zmluve o skupinovom životnom poistení podpísali písomný dokument obsahujúci informácie, podľa ktorých môže hodnota podielových jednotiek v podielovom fonde počas doby poistenia výrazne kolísať v závislosti od hodnoty finančných nástrojov, do ktorých fond investoval. Žalobkyne však boli uistené, že po uplynutí doby 15 rokov, na ktorú bola zmluva uzavretá, im bude vyplatená celá hodnota podielových jednotiek v podielovom fonde.

27.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že aj keď žalobkyne vo veci C‑213/20 nie sú formálne zmluvnými stranami zmluvy o skupinovom životnom poistení uzavretej medzi žalovanou o poistníkom, článok 36 ods. 1 smernice o životnom poistení obsahuje povinnosť poskytnúť „aspoň informácie uvedené v prílohe III bode A“ smernice „pred“ uzavretím poistnej zmluvy. Vzhľadom na to, že za týchto okolností spotrebiteľ preberá niektoré povinnosti poistníka, najmä povinnosť zaplatiť poistné, vnútroštátny súd si kladie otázku, či poistenej osobe musia byť pri uzavretí zmluvy so žalovanou vo veci C‑213/20 poskytnuté rovnaké informácie, aké boli poskytnuté poistníkovi v rovnakej veci. Ak to tak je, vzniká neistota v súvislosti s načasovaním takéhoto takého poskytnutia informácií, a tiež spôsobom, akým sa má vykladať pôsobnosť prílohy III časti A bodov a)11 a a)12 smernice o životnom poistení.

28.

Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Woli w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Wola) preto rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 36 ods. 1 [smernice o životnom poistení] v spojení s prílohou III časťou A bodom 12 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že povinnosť poskytnúť tam uvedené informácie sa vzťahuje aj na poisteného, ak nie je súčasne poistníkom, a ak vystupuje ako osoba, ktorá v postavení spotrebiteľa pristúpila k zmluve o skupinovom životnom poistení a poistení pre prípad dožitia spojenej s podielovými fondmi, uzavretej medzi poisťovňou a poistníkom – podnikateľom, a ako skutočný investor finančných prostriedkov zaplatených ako poistné?

5.

Má sa v prípade kladnej odpovede na prvé tri otázky článok 36 ods. 1 [smernice o životnom poistení] v spojení s prílohou III časťou A bodmi 11 a 12 tejto smernice vykladať tiež v tom zmysle, že riadne splnenie v ňom stanovenej povinnosti poskytnúť informácie treba považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o skupinovom životnom poistení a poistení pre prípad dožitia spojenou s podielovými fondmi, a že v dôsledku toho zistenie, že táto povinnosť nebola riadne splnená, môže viesť k priznaniu práva poistenému spotrebiteľovi požadovať vrátenie všetkých zaplatených platieb poistného z dôvodu prípadného vyhlásenia zmluvy za neplatnú alebo neúčinnú od samého začiatku alebo tiež z dôvodu prípadného vyhlásenia neplatnosti alebo neúčinnosti individuálneho vyhlásenia o pristúpení k tejto zmluve?“

C.

Následné konanie na Súdnom dvore

29.

Rozhodnutím z 24. marca 2021 boli veci C‑143/20 a C‑213/20 spojené na spoločné konanie na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

Produkty skupinového životného poistenia a relevantné skutkové okolnosti

32.

Odvetvie poistenia je z hľadiska potreby ochrany spotrebiteľa osobitne citlivá oblasť. ( 8 ) Poistné zmluvy sú právne zložitými finančnými produktmi, ktoré sa môžu výrazne odlišovať podľa toho, aký poisťovateľ ich ponúka, pričom ich súčasťou môžu byť značné a často veľmi dlhodobé finančné záväzky. V takomto kontexte je spotrebiteľ prirodzene vo vzťahu k poisťovateľovi v nevýhode. ( 9 ) V roku 2013 vydala Európska komisia správu o nekalých obchodných praktikách, v ktorej zdôraznila, že v oblasti finančných služieb a nehnuteľností sa najčastejšie oznamované nekalé praktiky v členských štátoch týkali nedostatočných základných informácií vo fáze reklamy a klamlivého opisu dotknutých produktov. ( 10 )

33.

Práve z týchto dôvodov vytvára judikatúra Súdneho dvora pevný dáždnik ochrany spotrebiteľov. ( 11 ) Aj keď takáto zvýšená miera ochrany, ktorú Súdny dvor na základe uvedenej judikatúry uznáva, nemá absolútnu povahu, ( 12 ) jej zámerom je vyrovnať vyjednávaciu pozíciu slabšej zmluvnej strany, ktorá vstupuje do zmluvného vzťahu s poisťovňou (teda pozíciu poistníka alebo spotrebiteľa). ( 13 )

34.

Mnohé produkty životného poistenia alebo zmluvy o životnom poistení sú vytvorené a predávané spotrebiteľom len ako osobný finančný investičný nástroj, prípadne ako nástroj pozostávajúci z viacerých podobných prvkov. Často sú promované ako spôsob sporenia na dôchodok. Práve to je prípad poistenia spojeného s podielovým fondom. Pri takýchto poistných zmluvách sa zaplatené poistné investuje do „podielových jednotiek“ podielového fondu. Hodnota týchto podielových jednotiek potom závisí od aktív nachádzajúcich sa v základe fondu. Ak hodnota takýchto podkladových aktív kolíše, bude sa to vzťahovať aj na hodnotu podielových jednotiek, do ktorých bolo investované poistné poistníka. Poistné zmluvy spojené s podielovými fondmi často obsahujú „záruku výplaty“, a to práve v snahe poskytnúť spotrebiteľom pocit bezpečnosti vzhľadom na vyššie uvedené kolísanie hodnoty. Uvedená záruka v zásade stanovuje minimálnu úroveň hodnoty zmluvy pri uplynutí doby poistenia, teda v čase skončenia platnosti zmluvy, a to bez ohľadu na trhovú hodnotu podkladových aktív.

37.

Typ skupinových životných poistení spojených s podielovými fondmi, o aký ide vo veci samej, patrí medzi populárne poistné produkty. Bežnému spotrebiteľovi sa ponúka s prísľubom bezpečného a dlhodobého sporiaceho záväzku, ktorý sa na konci doby poistenia alebo keď nastane poistná udalosť, pravdepodobne premení na rentabilný výnos. ( 14 ) Ako totiž uvádza vnútroštátny súd, konania vo veci samej predstavujú len dva príklady spomedzi mnohých sporov podobnej povahy, o ktorých aktuálne vnútroštátny súd rozhoduje.

41.

Žalobcom však bola prisľúbená záruka výplaty po uplynutí doby poistenia v trvaní 15 rokov, ktorá predstavovala minimálne celkovú výšku zaplateného poistného (C‑143/20) alebo celkovú hodnotu podielových jednotiek v podielovom fonde (C‑213/20). Existovala tiež možnosť výplaty vyšších výnosov v prípade, že sa počas doby poistenia zvýši hodnota príslušných fondov, s ktorými bola konkrétna zmluva o skupinovom životnom poistení spojená.

42.

V prípade ukončenia poistnej zmluvy pred ukončením doby poistenia by žalobcom vo veci samej bola vyplatená iba suma predstavujúca hodnotu príslušných podielových jednotiek v podielovom fonde, ktorá by bola stanovená v čase odstúpenia od zmluvy, a odčítal by sa od nej aj likvidačný poplatok. V konaní vo veci samej to znamená, že celková hodnota vrátených finančných prostriedkov bola výrazne nižšia ako suma, ktorú žalobcovia investovali.

43.

Žalobcovia vo veci samej tvrdia, že neboli dostatočne informovaní o povahe a vlastnostiach finančných nástrojov prepojených so zmluvami o skupinovom životnom poistení, ktoré uzavreli. To znamená, že nemali dostatočnú predstavu o rizikách, ktoré podstupujú. Preto podali žalobu na poistníka (C‑143/20) a na poisťovňu (C‑213/20), a to s cieľom dosiahnuť zrušenie platnosti vyhlásení o pristúpení k predmetným zmluvám o skupinovom životnom poistení a vyplatenie všetkých finančných prostriedkov, ktoré v rámci uvedeného poistenia zaplatili.

46.

V podobnom zmysle sa vnútroštátny súd snaží v druhej otázke vo veci C‑143/20 o porovnanie pôsobnosti článku 36 ods. 1 smernice o životnom poistení a článku 19 ods. 3 smernice 2004/39/ES a smernice 2014/65/EÚ. Smernice 2004/39 a 2014/65 však výslovne vylučujú zo svojej pôsobnosti poisťovne. ( 16 ) Okrem toho smernica 2014/65 sa na skutkové okolnosti veci samej ratione temporis vôbec neuplatňuje. Akékoľvek posudzovanie z hľadiska tohto právneho predpisu by preto malo iba teoretickú povahu. ( 17 )

47.

Navrhujem preto zmenu formulácie prvej a druhej otázky vo veci C‑143/20 a prvej, druhej a tretej otázky vo veci C‑213/20 v tom zmysle, že požadujú len výklad článku 36 ods. 1 smernice o životnom poistení. Navyše vzhľadom na to, že v tretej otázke vo veci C‑143/20 sa požaduje len výklad článku 185 ods. 4 smernice Solventnosť II, má táto otázka len teoretickú povahu a nie je potrebné, aby na ňu Súdny dvor odpovedal.

48.

Po druhé preformulované a zjednodušené otázky pristupujú k poskytnutiu informácií pred pristúpením k poistnej zmluve v zmysle smernice o životnom poistení zo štyroch rôznych uhlov pohľadu: kto nesie záväzok informovať spotrebiteľov o vlastnostiach a rizikách produktov skupinového životného poistenia spojeného s podielovými fondmi, aké informácie musia byť poskytnuté, kedy musí dôjsť k ich poskytnutiu a aké sú dôsledky ich neposkytnutia.

52.

Vo štvrtej až šiestej otázke vo veci C‑143/20 a v piatej otázke vo veci C‑213/20 sa vnútroštátny súd pýta na dôsledky neposkytnutia informácií potrebných na to, aby bol spotrebiteľ informovaný o povahe a vlastnostiach poistného produktu. Uvedené otázky sú formulované z hľadiska smernice o nekalých obchodných praktikách a smernice o životnom poistení v tomto poradí (časť F).

53.

Uvedeným otázkam sa budem venovať postupne.

C.

Kto má povinnosť poskytnúť informácie a kto je ich prijímateľom?

57.

Súhlasím s druhým uvedeným tvrdením.

58.

Podľa odôvodnení 2, 3 a 5 je cieľom smernice o životnom poistení podporiť vnútorný trh so životným poistením a zároveň zabezpečiť primeranú ochranu poistníkov a oprávnených v členských štátoch.

59.

Pokiaľ ide o druhý z uvedených cieľov, smernica o životnom poistení chráni spotrebiteľov tým, že im umožní rozhodnúť sa na základe informácií. ( 18 ) Tento prístup sa odzrkadľuje v odôvodnení 52 preambuly smernice, v ktorom sa uvádza, že zámerom smernice o životnom poistení je okrem iného koordinovať minimálne opatrenia, aby spotrebiteľ dostal jasné a presné informácie o základných charakteristikách jemu navrhovaných produktov. V rovnakom odôvodnení sa tiež poukazuje na to, že ak má uvedený spotrebiteľ plne profitovať zo širšieho výberu a väčšej rozmanitosti na jednotnom trhu s poistením, ako aj zo zvýšenej konkurencie, musí mať k dispozícii všetky potrebné informácie, aby si mohol vybrať zmluvu, ktorá najlepšie vyhovuje jeho potrebám. ( 19 )

63.

Odpoveď na otázku, kto nesie povinnosť poskytnúť informácie, je jednoduchá a intuitívna pri jednoduchých zmluvách medzi dvoma zmluvnými stranami, ak existuje len jeden poisťovateľ a jeden poistník. Táto odpoveď sa komplikuje v prípadoch zložitejších dohôd, pri ktorých existuje viac zmluvných strán ako len dve. Čo v prípade, že (pôvodný, nominálny) poistník začne vyzývať ďalšie osoby, aby pristúpili k poistnej zmluve alebo tento poistný produkt začne ďalej predávať tretím osobám, ktoré v skutočnosti preberajú právne a/alebo ekonomické riziká vyplývajúce z poistnej zmluvy?

64.

Presná právna kvalifikácia takýchto zložitých dohôd bude pravdepodobne veľmi závisieť od príslušných kategórií vnútroštátneho (občianskeho) práva a od presného typu právnej konštrukcie vo vnútroštátnom práve. Bez ohľadu na systematiku, ktorá sa napokon stanoví, nemožno pri výklade článku 36 ods. 1 smernice o životnom poistení v spojení s odôvodneniami 2, 3 a 52 tejto smernice jednoducho dospieť k záveru, že spotrebiteľ, ktorý má byť vždy chránený prostredníctvom povinnosti poskytnúť informácie, ako to vyplýva z článku 36, by úplne prestal byť relevantný. Dôsledkom voľby istého modelu podnikania s poistnými produktami alebo predaja týchto produktov, a teda rozšírenia počtu subjektov v porovnaní s tým, čo predtým predpokladala právna úprava, nemôže byť obídenie povinností vyplývajúcich z tejto smernice.

65.

Pripúšťam, že zohľadnenie zložitejších situácií v kontexte znenia článku 36 ods. 1 smernice o životnom poistení si vyžaduje mierne rozšírenie tohto ustanovenia. ( 20 ) Z hľadiska logiky a cieľa tohto ustanovenia, ako aj z hľadiska celej dotknutej právnej oblasti je toto rozšírenie úplne prirodzené. Okrem toho je aj v súlade s trpným rodom používanom v článku 36 ods. 1 a 2 tejto smernice, ktorý určuje, kto informáciu dostane, ale neuvádza, kto ju poskytne.

Čo znamená na účely smernice o životnom poistení „poistná zmluva“? V znení smernice tento pojem nie je definovaný. V tejto súvislosti tento právny predpis ani neodkazuje na právo členských štátov. Odôvodnenie 44 smernice totiž výslovne vysvetľuje, že zámerom tohto právneho nástroja nie je harmonizácia zmluvného práva členských štátov. Naopak, smernica ponecháva rozhodnutie o obsahu zmluvného práva členským štátom, ak nie je stanovené inak. ( 21 ) Rozsah pojmu „poistná zmluva“ sa preto musí určiť podľa kontextu smernice o životnom poistení a musí sa vykladať autonómne a jednotne podľa práva Únie. ( 22 )

69.

Súdny dvor Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO) už mal príležitosť vysvetliť, že jedným zo základných prvkov „poistnej zmluvy“ je v zmysle smernice o životnom poistení existencia právnej transakcie, ktorá obsahuje „nové a nezávislé prevzatie rizika za odplatu“ ( 23 ). Túto formuláciu používa aj Súdny dvor v rôznych súvislostiach, keď analyzuje základné vlastnosti poistnej transakcie. Aj tu je kľúčovou skutočnosť, že poisťovateľ prijme záväzok poskytnúť poistenému výmenou za platbu poistného a v prípade, že nastane poistná udalosť, službu dohodnutú pri uzatvorení zmluvy. ( 24 ) Takáto transakcia predpokladá existenciu zmluvného vzťahu medzi (zvyčajne) poskytovateľom poistných služieb a osobou, na ktorú sa vzťahuje poistenie. ( 25 )

70.

Spoločným prvkom oboch definícií je dôraz na ekonomickú logiku (teda na prevzatie rizika), a nie na formálne uzavreté dohody. V konkrétnom prípade produktov životného poistenia spočíva „riziko“, ktoré znáša (inštitucionálny) subjekt, teda zvyčajne poisťovňa, v tom, že k výplate poistného plnenia dôjde v priebehu dohodnutej doby poistenia a poistník bude pri ukončení zmluvy odškodnený za akékoľvek straty. Povinnosť, ktorú prevezme poistník zvyčajne spočíva v platení poistného počas celej doby poistenia.

Otázka, či takáto povinnosť existovala, sa potom stáva súčasťou preskúmania skutkových okolností konkrétnej veci, ktoré dokáže najlepšie uskutočniť vnútroštátny súd. Z pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že žalobcovia vo veci samej nesporne podpísali samostatné „vyhlásenia“ o pristúpení k dotknutým zmluvám o skupinovom životnom poistení. Uvedení žalobcovia tak prijali isté práva a povinnosti. Medzi povinnosti údajne patrí ekonomické bremeno spočívajúce v pravidelnej platbe poistného, ktoré poisťovňa neskôr investuje do podielových jednotiek v prepojenom podielovom fonde. Medzi práva zas patrí záruka výplaty spočívajúca v tom, že na konci poistnej doby 15 rokov bude žalobcom vyplatená poistná suma, ktorá môže byť vyššia alebo bude prinajmenšom rovnaká ako súčet všetkých investícií na základe poistnej zmluvy. Vzhľadom na existenciu uvedených základných prvkov sa zdá, že z pohľadu smernice o životnom poistení je dôsledkom vyhlásení o pristúpení k dotknutým zmluvám o skupinovom životnom poistení uzavretie „poistných zmlúv“ v zmysle tejto smernice.

74.

Na toto konštatovanie nemá vplyv vysvetlenie vnútroštátneho súdu, že z poľského práva vyplýva, že ak spotrebiteľ pristúpi k zmluve o skupinovom životnom poistení, v skutočnosti sa nestáva jednou zo zmluvných strán, ale získava len postavenie „poistenej osoby“.

75.

Úlohou Súdneho dvora nie je vykladať alebo pripomienkovať poľskú právnu úpravu. Napriek tomu úplne nerozumiem, ako môže osoba nadobudnúť postavenie poistenej osoby bez toho, aby v tejto súvislosti existovala nejaká zmluva. Logicky predpokladám, že poistená osoba v podobnej situácii musí vstúpiť do nejakého druhu (zmluvného) právneho vzťahu. Vyhlásenie o pristúpení k zmluve, ktoré žalobcovia vo veci samej podpísali, by mohlo byť považované za pristúpenie k pôvodnej zmluve medzi poisťovateľom a poistníkom, pričom žalobcovia sa stali (pridruženými) poistníkmi podľa pôvodnej zmluvy. Alternatívne by sa rovnaké vyhlásenie mohlo považovať za uzavretie druhej zmluvy medzi poistníkom a poistenou osobou. Z hľadiska vnútroštátneho práva by tak existovali dve za sebou nasledujúce zmluvy: pôvodná zmluva medzi poisťovateľom a pôvodným poistníkom a druhá zmluva medzi poistníkom a spotrebiteľom.

2. Kto je v zmysle dotknutej poistnej zmluvy „poistníkom“?

79.

Smernica o životnom poistení neobsahuje ani definíciu „poistníka“ a v tejto súvislosti ani neodkazuje na vnútroštátne právo. Zo štruktúry smernice o životnom poistení však vyplýva, že aj keď pod pojmom „poistník“ sa vo všeobecnosti rozumie osoba, ktorej je predložená ponuka v právnom vzťahu kvalifikovanom ako „poistná zmluva“, ( 29 ) tieto dva pojmy sa nemusia nevyhnutne prekrývať. ( 30 )

80.

Súdny dvor nedávno v súvislosti s článkom 36 smernice o životnom poistení uviedol, že pojem „poistník“ má byť predmetom rozširujúceho výkladu , aby sa s ohľadom na cieľ ochrany spotrebiteľa stanovený v odôvodnení 52 smernice mohol vzťahovať aj na pojem „spotrebiteľ“. ( 31 )

81.

84.

Po objasnení oboch premenných v článku 36 ods. 1 smernice o životnom poistení je možné určiť, či sa toto ustanovenie uplatňuje na okolnosti veci samej.

85.

Ako som vysvetlil v bode 66 vyššie, povaha povinnosti poskytnúť informácie pred uzavretím zmluvy, ako vyplýva z článku 36 ods. 1 smernice o životnom poistení, zakladá „presúvajúci sa“ zdroj tejto povinnosti, ktorý sa odvíja od potreby ochrany dotknutého spotrebiteľa.

86.

Ako správne uvádza poľská vláda, keď poistníci vo veci samej navrhli vytvorenie samostatného právneho vzťahu so žalobcami vo veci samej, na základe ktorého by títo žalobcovia prijali nové a nezávislé riziká výmenou za právo krytia skupinovým životným poistením, uvedení poistníci sa stali v zmysle dotknutých poistných zmlúv subjektmi, ktoré predkladajú ponuku. Aktivovali tak „presúvajúcu sa“ povinnosť poskytnúť informácie, uvedenú v článku 36 ods. 1 smernice o životnom poistení. Boli preto povinní poskytnúť žalobcom vo veci samej prinajmenšom informácie v prílohe III časti A tejto smernice, aby uvedení žalobcovia mohli posúdiť účinky a riziká príslušného krytia skupinovým životným poistením a zvoliť si takéto poistenie s plnou znalosťou všetkých relevantných skutočností.

Druhou otázkou vo veci C‑143/20 a druhou a treťou otázkou vo veci C‑213/20 vnútroštátny súd v podstate žiada o usmernenie, aký typ informácií sa má žalobcom vo veci samej poskytnúť v zmysle článku 36 ods. 1 smernice o životnom poistení v spojení s prílohou III časťou A bodmi a)11 a a)12 tejto smernice a v akej miere podrobnosti. Vnútroštátny súd dopĺňa, že komparatívne jazykové posúdenie nemeckej, francúzskej, anglickej a poľskej jazykovej verzie bodu a)12 prílohy III časti A smernice poukazuje na to, že poľská jazyková verzia nastavuje nižší prah („wskazanie“ alebo údaje), kým v nemeckej, francúzskej a anglickej jazykovej verzii sa vyžadujú informácie o povahe, type a vlastnostiach podkladových aktív.

89.

Vo veci C‑143/20 žalobca vo veci samej zrejme tvrdí, že mu mali byť poskytnuté podrobné informácie o vlastnostiach investície a o pravidlách, ktorými sa riadi umiestnenie poistného do jednotlivých jednotiek indexu. Podľa žalobcu samotná informácia, že investovanie sa týka „certifikátov“, ktorú údajne poskytla žalovaná v tejto veci, nepostačuje. Pokiaľ ide o vec C‑213/20, žalobkyne tvrdia, že mali dostať „úplné“ informácie o vlastnostiach štruktúrovaných dlhopisov nakúpených podielovými fondmi, vrátane „podrobných“ a „vyčerpávajúcich“ informácií o rozsahu, miere a type „všetkých rizík“ spojených s týmito investíciami.

90.

Žalovaná vo veci C‑213/20 tvrdí, že príloha III časť A bod a)12 smernice o životnom poistení nevyžaduje poskytnutie „podrobných“ informácií o úrovni, miere a type investičného rizika spojeného s aktívami v podielovom fonde. Tento typ informácií podľa nej nie je súčasťou „povahy“ podkladových aktív pre produkty spojené s podielovými fondmi v uvedenom zmysle.

94.

Bez ďalšieho vysvetlenia môže byť „definovanie podielových jednotiek“ v podielovom fonde veľmi podrobné, ale nie nevyhnutne. V podobnom zmysle možno „povahu aktív“ pri poistkách vysvetliť odkazom na všeobecný finančný výraz (akým je napríklad „derivát“), pričom ale tiež môže byť potrebné dosť podrobné vysvetlenie typu a fungovania tohto aktíva.

95.

Práve tu nadobúda význam odôvodnenie 52 smernice o životnom poistení. Obsahuje niekoľko kritérií, ktorými by sa mal riadiť výklad článku 36 ods. 1 tejto smernice a jej prílohy III časti A. ( 32 ) V tejto súvislosti z relevantnej časti odôvodnenia 52 vyplýva, že úlohou smernice je koordinovať vo vzťahu k členským štátom mieru minimálneho množstva informácií, aby mal spotrebiteľ „k dispozícii akékoľvek informácie, ktoré sú potrebné , aby si mohol vybrať zmluvu najlepšie sa hodiacu pre jeho potreby “. Poskytnuté údaje musia predstavovať „jasné a presné informácie o základných charakteristikách jemu navrhovaných produktov“ ( 33 ).

96.

99.

Po prvé rozdielny význam vyplývajúci z poľskej jazykovej verzie bodu a)11 prílohy III časti A nijako nemení rozsah informácií, ktoré musia byť v zmysle tejto prílohy poskytnuté. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora je zjavné, že formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie nemôže slúžiť ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia ani sa jej nemôže priznať prednosť vo vzťahu k iným jazykovým verziám. Nevyhnutnosť jednotného výkladu ustanovenia práva Únie teda vylučuje, aby sa posudzovalo izolovane v jednej zo svojich jazykových verzií, a vyžaduje, aby sa vykladalo v súlade so všeobecnou štruktúrou a účelom právnej úpravy, ktorej je súčasťou. ( 35 )

100.

Po druhé, pokiaľ ide o situáciu žalobcu vo veci C‑143/20, súhlasím s vnútroštátnym súdom, poľskou vládou a Komisiou, že jednoduchá jednoslovná definícia, inak povedané opísanie podielových jednotiek v podielovom fonde v tom zmysle, že pozostávajú z „derivátov“ alebo „štruktúrovaných produktov“, nestačí na účely splnenia požiadaviek prílohy III časti A bodu a)11. Je jasné, že pojem „základné charakteristiky“ produktu si vyžaduje prinajmenšom nejaký ekonomický a/alebo právny opis týchto podielových jednotiek, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť, či takýto produkt vyhovuje jeho potrebám.

101.

Vnútroštátny súd okrem toho poukazuje na to, že zmluva, ktorá bola predložená žalobcovi vo veci C‑143/20, neobsahovala pravidlá týkajúce sa oceňovania podielových jednotiek fondu alebo všetkých čistých aktív fondu a nebola v nej ani informácia o tom, ako sa vyberajú certifikáty, do ktorých sa malo investovať poistné. Je očividné, že takto obmedzené informácie nie sú dostatočné na to, aby spotrebiteľ dokázal porozumieť ekonomickej a právnej povahe podkladových aktív a posúdiť súvisiace riziko. Posledné slovo v súvislosti s týmto posúdením z hľadiska rozsahu informácií vyplývajúceho z prílohy III časti A bodov a)11 a a)12 však prináleží vnútroštátnemu súdu.

Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby určil, či informácia poskytnutá spotrebiteľovi spĺňa vzhľadom na konkrétne okolnosti veci takto stanovený rozsah.

E.

Kedy musia byť informácie sprístupnené?

104.

Štvrtou otázkou vo veci C‑213/20 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 36 ods. 1 smernice o životnom poistení vyžaduje, aby sa zaviedol samostatný postup pred uzavretím zmluvy, počas ktorého musia byť spotrebiteľovi poskytnuté informácie obsiahnuté v prílohe III časti A. Ak to tak je, vnútroštátny súd žiada o usmernenie, či tento článok bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva, akým je článok 13 ods. 4 zákona o poisťovacej činnosti, podľa ktorého postačuje poskytnúť informácie vyžadované článkom 36 ods. 1 smernice o životnom poistení prvýkrát až v poistnej zmluve a v čase jej podpisu.

105.

Súhlasím s Komisiou.

109.

Východiskom je znenie článku 36 ods. 1 smernice o životnom poistení. V tomto ustanovení sa vysvetľuje, že „ pred uzavretím poistnej zmluvy“ sa oznámia aspoň informácie uvedené v prílohe III časti A. ( 37 ) Neuvádza sa, kedy presne sa poskytnutie informácií má uskutočniť, alebo či vnútroštátne právo musí zaviesť samostatný „predzmluvný“ postup. Prvý odsek prílohy III časti A len dopĺňa, že tieto informácie „musia byť poskytnuté jasne a presne, písomne, v úradnom jazyku členského štátu záväzku“.

110.

Samotné znenie smernice o životnom poistení vyžaduje, aby sa poskytnutie základných informácií stanovených v tomto právnom predpise uskutočnilo pred uzavretím dotknutej poistnej zmluvy. Už len to logicky vylučuje, aby sa „moment poskytnutia informácií“ prekrýval s „momentom uzavretia zmluvy“.

111.

V tejto súvislosti z vysvetlení účastníkov konania nachádzajúcich sa v súdnom spise vyplýva, že článok 13 ods. 4 zákona o poisťovacej činnosti preberá otvorenú formuláciu článku 36 ods. 1 smernice o životnom poistení, avšak bez toho, aby spresňoval, kedy musia byť informácie uvedené v prílohe III časti A tejto smernice poskytnuté.

115.

To samo osebe nie je problém. Aj keď sa článok 36 smernice o životnom poistení vykladá s ohľadom na cieľ a zámer tejto smernice, nevyplýva z neho požiadavka, aby vnútroštátne právo, ktoré toto ustanovenie preberá, stanovovalo presný okamih, minimálnu lehotu na poskytnutie informácií alebo dokonca osobitný postup na takéto poskytnutie. V realite konkrétnych prípadov však zároveň platí, že spotrebiteľ musí mať k dispozícii dostatok času, aby sa kvalifikovane rozhodol o poistnej zmluve, ktorú chce uzavrieť. Takéto kvalifikované rozhodnutie sa môže uskutočniť len v prípade, že spotrebiteľ má relevantné minimum písomných informácií, a zároveň má k dispozícii istý časový priestor, aby zvážil riziká a výhody vyplývajúce z rozhodnutia podpísať zmluvu, okrem prípadu, že takýto čas sám výslovne odmietne využiť.

116.

Je zjavné, že zásada efektivity bráni tomu, aby boli takéto informácie poskytnuté buď iba ústne, alebo písomne až v okamihu podpisu poistnej zmluvy. Práve preto sa v niektorých smerniciach Únie o ochrane spotrebiteľov uvádza potreba poskytnúť spotrebiteľovi isté minimálne informácie „s dostatočným časovým predstihom“ pred prijatím spotrebiteľského rozhodnutia. ( 40 ) Súdny dvor svojím výkladom vyvodil podobný význam z článku 6 ods. 1 smernice 2011/83/EÚ, pričom táto smernica takúto formuláciu neobsahovala. ( 41 )

F.

Aké sú dôsledky neposkytnutia týchto informácií?

119.

Štvrtou až šiestou otázkou vo veci C‑143/20 a piatou otázkou vo veci C‑213/20 sa vnútroštátny súd pýta na dôsledky neposkytnutia prinajmenšom informácií uvedených v článku 36 ods. 1 smernice o životnom poistení.

120.

Uvedené otázky sa na problém zameriavajú z pohľadu smernice o nekalých obchodných praktikách a smernice o životnom poistení v uvedenom poradí. Keďže druhá z uvedených smerníc má v prípade kolízie medzi týmito dvoma právnymi predpismi prednosť pred prvou z nich, ( 42 ) je potrebné najprv preskúmať piatu otázku vo veci C‑213/20. Až keď z tohto preskúmania vyplynie, že smernica o životnom poistení neupravuje dôsledky neposkytnutia prinajmenšom informácií uvedených v prílohe III časti A tejto smernice, bude možné sa zamerať na štvrtú otázku vo veci C‑143/20.

Ako totiž Súdny dvor konštatoval, hoci v súvislosti s ustanovením, ktoré bolo predchodcom platného článku 36 ods. 3 smernice o životnom poistení, „dôsledky, aké má podľa vnútroštátneho práva neoznámenie týchto informácií, v zásade nie sú relevantné, pokiaľ ide o súlad povinnosti oznámenia s [uvedeným ustanovením]“ ( 44 ).

124.

Nič nenaznačuje, že by toto konštatovanie malo byť v súvislosti s článkom 36 ods. 1 smernice o životnom poistení iné, ani to nevyplýva z prednesených tvrdení. Je nepochybné, že z porušenia povinnosti poskytnúť aspoň informácie uvedené v prílohe III časti A smernice o životnom poistení musia vyplývať nejaké dôsledky. Ich konkrétne vymedzenie však v súlade so zásadou procesnej autonómie a v zmysle požiadaviek ekvivalencie a efektivity prináleží vnútroštátnemu právu.

125.

Preto sa domnievam, že článok 36 ods. 1 smernice o životnom poistení neupravuje dôsledky nesplnenia povinnosti poskytnúť aspoň informácie uvedené v prílohe III časti A tejto smernice, pričom určenie týchto dôsledkov prináleží vnútroštátnemu právu.

2. Uplatňujú sa články 5 a 7 smernice o nekalých obchodných praktikách na okolnosti veci samej?

129.

Poľská vláda dodáva, že toto tvrdenie nie je spochybnené článkom 3 ods. 4 smernice o nekalých obchodných praktikách. Uvedená smernica nekoliduje so smernicou o životnom poistení. Naopak, dopĺňa ju v súvislosti s dôsledkami nesplnenia požiadaviek, ktoré sú stanovené v práve Únie a týkajú sa poskytnutia minimálnych informácií.

130.

S Komisiou a poľskou vládou do veľkej miery súhlasím.

131.

„Kolízne ustanovenie“ v článku 3 ods. 4 smernice o nekalých obchodných praktikách je vysvetlené v odôvodnení 10 tejto smernice v tom zmysle, že tento právny nástroj sa uplatní „iba vtedy, ak neexistujú iné osobitné predpisy práva Spoločenstva upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, akými sú napríklad požiadavky na informácie a pravidlá o spôsobe poskytovania informácií spotrebiteľovi“. Uprednostňuje teda iné ustanovenia práva Únie, ktoré takéto dôsledky upravujú. ( 46 )

135.

Článok 5 smernice o nekalých obchodných praktikách sa týka zákazu takýchto praktík. Odsek 1 tohto článku formuluje tento všeobecný zákaz. ( 52 ) V odseku 2 sa vysvetľuje, čo sa považuje za nekalé: ide o praktiky v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a praktiky, ktoré podstatne narušujú alebo sú spôsobilé podstatne narušiť ekonomické správanie „priemerného spotrebiteľa“ ( 53 ). Odsek 4 následne definuje dve špecifické kategórie „nekalých“ obchodných praktík. Jedna z nich sa týka „klamlivých“ obchodných praktík.

136.

Článok 7 smernice o nekalých obchodných praktikách je vyjadrením osobitnej kategórie „klamlivých obchodných praktík“. ( 54 ) Ide o „klamlivé opomenutia konania“. Odsek 1 tohto článku ukladá obchodníkom pozitívnu povinnosť poskytnúť spotrebiteľom všetky informácie, ktoré sa považujú za „podstatné“, pričom nerešpektovanie tejto povinnosti má za následok uloženie sankcie podľa vnútroštátneho práva, ( 55 ) ak takéto opomenutie zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

137.

Zároveň z odôvodnenia 15 v spojení s článkom 7 ods. 5 a prílohou II smernice o nekalých obchodných praktikách vyplýva právna domnienka, že informácie požadované v článku 36 smernice o životnom poistení, vrátane jeho odseku 1, sa musia považovať na účely článku 7 ods. 1 smernice o nekalých obchodných praktikách za „podstatné“. ( 56 )

141.

Po druhé úroveň preskúmania pri posudzovaní, či by priemerný spotrebiteľ urobil predmetné rozhodnutie o obchodnej transakcii, má objektívnu povahu. Zohľadňuje primerane informovaného a obozretného spotrebiteľa. ( 58 ) Toto kritérium je tak oddelené od akýchkoľvek konkrétnych alebo osobitných subjektívnych želaní daného spotrebiteľa. Najmä subjektívne pocity spotrebiteľa, konkrétne napríklad to, že by bol subjektívne rád, ak by získal viac informácií, nie sú pri takomto (nevyhnutne objektivizovanom) posúdení rozhodujúce.

142.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú otázku vo veci C‑143/20 takto:

Článok 7 ods. 1 a 5 smernice o nekalých obchodných praktikách sa má vykladať v tom zmysle, že opomenutie poskytnúť prinajmenšom informácie požadované článkom 36 ods. 1 smernice o životnom poistení predstavuje klamlivú obchodnú praktiku, ak v jej skutkovom rámci a s ohľadom na všetky jej črty a okolnosti, a tiež na obmedzenia komunikačného prostriedku, priemerný spotrebiteľ nemal informácie, ktoré v danom kontexte potreboval, aby prijal kvalifikované rozhodnutie o transakcii, a toto opomenutie tak zapríčinilo alebo mohlo zapríčiniť, že spotrebiteľ urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

Posúdenie, či v konaní vo veci samej ide o tento prípad, prináleží vnútroštátnemu súdu.

Článok 36 ods. 1 smernice 2002/83 sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje poskytnutie informácií o skutočnej povahe podkladového produktu a štrukturálnych rizík, ktoré z neho vyplývajú. Táto informácia zahŕňa aj definovanie podielových jednotiek, na ktoré sú viazané plnenia vyplývajúce z poistenia spojeného s podielovými fondmi, a uvedenie povahy podkladových aktív tohto poistenia, zahŕňajúce aspoň základné ekonomické a/alebo právne vlastnosti týchto podielových jednotiek a podkladových aktív. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby určil, či informácia poskytnutá spotrebiteľovi spĺňa vzhľadom na konkrétne okolnosti veci takto stanovený rozsah.

Štvrtá otázka vo veci C‑213/20:

Článok 36 ods. 1 smernice 2002/83 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neposkytuje záruky, že spotrebiteľ získa prinajmenšom informácie stanovené v prílohe III časti A tejto smernice v čase pred uzavretím zmluvy, a to v písomnej forme, jasným a presným spôsobom, ktorý mu umožní kvalifikovane sa v súvislosti so zmluvou rozhodnúť po tom, čo bude mať priestor na zváženie. Úlohou vnútroštátneho súdu je overiť, či tieto podmienky boli splnené v prejednávanej veci.

Štvrtá otázka vo veci C‑143/20:

( 5 ) Článok 3 ods. 1 smernice o nekalých obchodných praktikách.

( 6 ) Tento zákon bol zrušený 1. januára 2016 Ustawa o działalności ubezpieczeniowej i reasekuracyjnej (zákon o poisťovacej a zaisťovacej činnosti) z 11. septembra 2015 (Dz. U. 2015, položka 1844).

( 7 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) ( Ú. v. EÚ L 335, 2009, s. 1 ).

( 8 ) Pozri rozsudok zo 4. decembra 1986, Komisia/Nemecko ( 205/84 , EU:C:1986:463 , bod 33 ), v ktorom Súdny dvor uznal existenciu naliehavých dôvodov všeobecného záujmu v oblasti produktov životného poistenia, ktoré môžu odôvodniť obmedzenie slobody poskytovania služieb.

( 9 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 19. decembra 2013, Endress ( C‑209/12 , EU:C:2013:864 , bod 29 ).

( 10 ) Správa Komisie Európskemu parlamentu, Rade a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru, Prvá správa o uplatňovaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004, COM(2013) 139 final, s. 25.

( 17 ) Pozri článok 94 a nasl. smernice 2014/65.

( 18 ) Rozsudok Súdneho dvora EZVO z 10. mája 2016, Franz‑Josef Hagedorn und Vienna‑Life Lebensversicherung AG/Rainer Armbruster und Swiss Life (Liechtenstein) AG (spojené veci E‑15/15 a E‑16/15, bod 52).

( 19 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 2002, Axa Royale Belge ( C‑386/00 , EU:C:2002:136 , bod 20 ), a z 29. apríla 2015, Nationale‑Nederlanden Levensverzekering Mij ( C‑51/13 , EU:C:2015:286 , bod 19 ).

( 20 ) Podľa mňa by sa však takýmto rozšírením nedosiahla miera rozširujúceho výkladu, ku ktorej bol Súdny dvor ochotný pristúpiť v minulosti, aby vyplnil medzery účinnej ochrany spotrebiteľov vyplývajúce z problematického alebo nedostatočného znenia právnej úpravy – pre ilustráciu pozri rozsudok z 19. novembra 2009, Sturgeon a i. ( C‑402/07 a C‑432/07 , EU:C:2009:716 , body 49 až 54 ).

( 21 ) Pozri tiež odôvodnenie 7 a článok 36 ods. 4 smernice o životnom poistení.

( 22 ) Rozsudky z 1. marca 2012, González Alonso ( C‑166/11 , EU:C:2012:119 , bod 25 a citovaná judikatúra), a z 31. mája 2018, Länsförsäkringar Sak Försäkringsaktiebolag a i. ( C‑542/16 , EU:C:2018:369 , bod 49 ). Pozri tiež analogicky rozsudok z 19. decembra 2013, Koushkaki ( C‑84/12 , EU:C:2013:862 , bod 34 ).

( 29 ) Porovnaj odôvodnenia 44 až 47, článok 35 a článok 38 ods. 1, 2 a 5 smernice o životnom poistení.

( 30 ) Pozri napríklad odôvodnenia 2 a 39, článok 14 ods. 5 a článok 53 ods. 6 smernice o životnom poistení. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Nationale‑Nederlanden Levensverzekering Mij ( C‑51/13 , EU:C:2014:1921 , bod 37 ).

( 31 ) Pozri rozsudok z 2. apríla 2020, kunsthaus muerz ( C‑20/19 , EU:C:2020:273 , body 35 až 36 a 41 ).

( 32 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 2. apríla 2020, kunsthaus muerz ( C‑20/19 , EU:C:2020:273 , body 35 až 36 a bod 41).

( 33 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 34 ) Pozri analogicky rozsudok z 5. marca 2002, Axa Royale Belge ( C‑386/00 , EU:C:2002:136 , bod 24 ), v súvislosti s článkom 31 ods. 3, prílohou II a odôvodnením 23 smernice Rady 92/96/EHS z 10. novembra 1992 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa životného poistenia, a ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 79/267/EHS a 90/619/EHS [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 360, 1992, s. 1 ).

( 41 ) Rozsudok z 25. júna 2020, Bundesverband der Verbraucherzentralen und Verbraucherverbände ( C‑380/19 , EU:C:2020:498 , bod 34 ), v ktorom sa vykladá článok 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES ( Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64 ).

( 42 ) Pozri odôvodnenie 10 a článok 3 ods. 4 smernice o nekalých obchodných praktikách.

( 43 ) Porovnaj s dôsledkami stanovenými v článku 35 ods. 1 smernice o životnom poistení. Pozri tiež analogicky rozsudok zo 7. júla 2016, Citroën Commerce ( C‑476/14 , EU:C:2016:527 , bod 44 ).

( 44 ) Rozsudok z 29. apríla 2015, Nationale‑Nederlanden Levensverzekering Mij ( C‑51/13 , EU:C:2015:286 , bod 36 ). Pozri tiež v tejto súvislosti rozsudok Súdneho dvora EZVO z 13. júna 2013, Beatrix Koch, Dipl. Kfm. Lothar Hummel a Stefan Müller/ Swiss Life (Liechtenstein) AG (vec E‑11/12, bod 73).

( 45 ) Body 54 až 103 vyššie.

( 46 ) Pozri analogicky rozsudok z 13. septembra 2018, Wind Tre a Vodafone Italia ( C‑54/17 a C‑55/17 , EU:C:2018:710 , bod 61 a body 68 až 69).

( 53 ) Priemerný spotrebiteľ je osoba, ktorá sa riadi vlastným úsudkom bez toho, aby si nechala vypracovať znalecký posudok alebo iný odborný výskum – pozri napríklad rozsudky zo 4. júna 2015, Teekanne ( C‑195/14 , EU:C:2015:361 , bod 36 a citovaná judikatúra), a z 21. januára 2016, Viiniverla ( C‑75/15 , EU:C:2016:35 , bod 25 a citovaná judikatúra).

( 54 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 19. decembra 2013, Trento Sviluppo a Centrale Adriatica ( C‑281/12 , EU:C:2013:859 , bod 27 a citovaná judikatúra), a zo 7. septembra 2016, Deroo‑Blanquart ( C‑310/15 , EU:C:2016:633 , bod 44 ).

( 55 ) Pozri článok 13 smernice o klamlivých obchodných praktikách.

( 56 ) Bez ohľadu na otázku, či má pojem „podstatné informácie“ skutočne rovnakú pôsobnosť ako príloha III časť A smernice o životnom poistení.

( 57 ) Rovnaké východiská sa zjavne uplatnia aj vo veci C‑213/20, ak by vnútroštátny súd chcel takéto posúdenie v príslušnom konaní vo veci samej vykonať.

( ) Pozri poznámku pod čiarou 53.