C-152/20

EH

proti

SC Gruber Logistics SRL (C‑152/20)

a

Sindicatul Lucrătorilor din Transporturi, TD

proti

V opise skutkového stavu, ktorý sa nachádza v rozhodnutiach vnútroštátneho súdu, nie sú uvedené určité údaje, ktoré by mohli byť dôležité. Najvýznamnejší je údaj, ktorý by umožnil odlíšiť vyslaných pracovníkov na jednej strane od pracovníkov, ktorí nie sú vyslaní a obvykle vykonávajú prácu v inej krajine, než je krajina, v ktorej má sídlo zamestnávateľ a v ktorej bola uzavretá zmluva, na druhej strane.

3.

Keďže informácie poskytnuté Súdnemu dvoru sú nepresné, nemožno jednoznačne konštatovať, že situácia zamestnancov, ktorí sú žalobcami v týchto konaniach, spadá do jednej alebo druhej z uvedených kategórií. Hypoteticky nemožno vylúčiť existenciu cezhraničného vyslania pracovníkov v zmysle smernice 96/71/ES ( 3 ), ale vnútroštátny súd si to zrejme nemyslí, lebo jeho otázky sa týkajú výlučne nariadenia Rím I.

I. Právny rámec

A.

Právo Únie. Nariadenie Rím I

V odôvodnení 23 sa uvádza:

„Čo sa týka zmlúv, ktoré uzavreli osoby považované za slabšie strany, tieto osoby treba chrániť kolíznymi normami, ktoré chránia ich záujmy lepšie, než ich chránia všeobecné normy.“

7.

Podľa odôvodnenia 35:

„Zamestnanci by nemali byť zbavení ochrany poskytnutej ustanoveniami, od ktorých sa nedá odchýliť dohodou, alebo od ktorých sa dá odchýliť len v ich prospech.“

8.

Článok 3 („Voľba rozhodného práva“) znie:

„1. Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.

…“

11.

Článok 8 („Individuálne pracovné zmluvy“) stanovuje:

„1. Individuálna pracovná zmluva sa spravuje právnym poriadkom zvoleným zmluvnými stranami v súlade s článkom 3. Takáto voľba práva však nesmie zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo podľa odsekov 2, 3 a 4 tohto článku rozhodným.

Ordinul ministrului muncii și protecției sociale nr. 64/2003 pentru aprobarea modelului‑cadru al contractului individual de muncă ( 6 ) v bode N prílohy 1 stanovuje, že individuálne pracovné zmluvy uzavreté v Rumunsku musia povinne obsahovať túto podmienku: „Ustanovenia tejto individuálnej pracovnej zmluvy sú doplnené ustanoveniami zákona č. 53/2003 (Zákonník práce)[ ( 7 )].“

II. Skutkový stav, konania vo veci samej a návrhy na začatie prejudiciálneho konania

A.

Vec C‑152/20

13.

DG a EH, vodiči nákladných vozidiel s trvalým pobytom v Rumunsku, uzavreli individuálne pracovné zmluvy so spoločnosťou SC Gruber Logistics SRL, ktorá má tiež sídlo v Rumunsku.

17.

Preto sa domnievajú, že sa na nich v súlade s článkom 8 nariadenia Rím I majú uplatniť talianske predpisy týkajúce sa minimálnej mzdy.

18.

Spoločnosť, ktorá je ich zamestnávateľom, nesúhlasí s týmito nárokmi, pričom tvrdí, že obaja vodiči pre ňu pracovali v nákladných vozidlách zaevidovaných v Rumunsku na základe prepravných licencií vydaných v súlade s rumunskými právnymi predpismi. Dodáva, že sama vydávala všetky pokyny a že činnosť žalobcov bola organizovaná v Rumunsku. Preto sa sporné pracovné zmluvy majú spravovať rumunským právom.

19.

Za týchto okolností Tribunalul Mureș (Súd Marušskej župy, Rumunsko) kladie Súdnemu dvoru nasledujúce otázky:

B.

Vec Sindicatul Lucrătorilor din Transporturi, C‑218/20

20.

Spoločnosť SC Samidani Trans SRL zamestnala pána TD, člena odborovej organizácie Sindicatul Lucrătorilor din Transporturi, ako vodiča nákladných vozidiel, aby vykonával činnosť na území Európskej únie.

21.

V individuálnej pracovnej zmluve, ktorá bola uzavretá v Rumunsku, nebolo výslovne uvedené miesto, kde bude zamestnanec pracovať.

25.

Žalovaná spoločnosť tvrdí, že zmluvné strany výslovne stanovili, že rozhodným právom pre individuálnu pracovnú zmluvu je rumunské právo.

26.

Za týchto okolností ten istý súd kladie Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Vylučuje voľba rozhodného práva pre individuálnu pracovnú zmluvu uplatnenie právneho poriadku krajiny, v ktorej zamestnanec obvykle vykonával činnosť? Vylučuje existencia voľby rozhodného práva uplatnenie článku 8 ods. 1 druhej vety nariadenia [Rím I]?

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania boli doručené do kancelárie Súdneho dvora 30. marca 2020 (vec C‑152/20) a 27. mája 2020 (vec C‑218/20), pričom boli spojené na spoločné konanie.

28.

Písomné pripomienky predložila fínska a rumunská vláda, ako aj Komisia. Uskutočnenie pojednávania sa nepovažovalo za potrebné.

IV. Analýza

A.

Úvodné úvahy

–

podľa uvedenej vyhlášky individuálne pracovné zmluvy uzavreté v Rumunsku musia obsahovať uvedenú podmienku. Výklad tejto vyhlášky je však sporný.

30.

Skôr než sa budem zaoberať prejudiciálnymi otázkami – a ako som už uviedol –, poznamenávam, že súhlasím s fínskou a rumunskou vládou ( 9 ) v tom, že nemožno vylúčiť, že na všetkých alebo na niektorého z dotknutých zamestnancov sa uplatní smernica 96/71, ktorá upravuje cezhraničné vysielanie pracovníkov. ( 10 )

31.

Táto otázka nie je nepodstatná, lebo podľa smernice 96/71 sa bez ohľadu na právne predpisy, ktorými sa spravuje individuálna pracovná zmluva, uplatnia predpisy týkajúce sa minimálnej mzdy platné v krajine, do ktorej je pracovník vyslaný. ( 11 )

B.

Prvá prejudiciálna otázka

35.

Vnútroštátny súd svojou prvou otázkou žiada, aby Súdny dvor rozhodol o výklade článku 8 ods. 1 druhej vety nariadenia Rím I.

36.

Jeho otázka konkrétne spočíva len v určení, či v prípade, ak „zamestnanec obvykle vykonáva prácu, ktorá je predmetom pracovnej zmluvy, v inej krajine, než je krajina, ktorej právny poriadok si zmluvné strany výslovne zvolili, vnútroštátny súd môže… neuplatniť zvolený právny poriadok, ak zo všetkých okolností vyplýva, že predmetná zmluva má užšiu väzbu s inou krajinou“ ( 15 ).

40.

Kolízne normy uvedené v článku 8 nariadenia Rím I predstavujú lex specialis vo vzťahu k jeho článkom 3 a 4. ( 19 ) Ich cieľom je nastoliť rovnováhu medzi záujmami zamestnancov a záujmami zamestnávateľov, ( 20 ) pričom za prvoradý hraničný ukazovateľ označujú voľbu rozhodného právneho poriadku zmluvnými stranami (odsek 1). Takto zvolený právny poriadok sa uplatní dokonca aj vtedy, keď zamestnanci pracujú v inom členskom štáte, s výnimkou, ktorú hneď opíšem.

41.

Dohoda o právnom poriadku, ktorý je rozhodný na základe voľby, však nesmie byť na úkor zamestnanca. Na tento účel nariadenie Rím I – aj keď neobmedzuje škálu právnych poriadkov, ktoré si možno zvoliť , ( 21 ) v článku 8 ods. 1 druhej vete zaručuje, aby zamestnanec nebol zbavený ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné normy (presnejšie „ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou“) právneho poriadku uplatniteľného pri absencii takej voľby. ( 22 )

42.

V dôsledku toho je zaručeným minimom ochrany minimum stanovené právnym poriadkom, ktorým by sa zmluva spravovala v prípade, ak by si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo. Uvedený právny poriadok sa uplatní:

43.

Ak kogentné normy (vo vyššie uvedenom zmysle) právneho poriadku, ktorý by bol rozhodný v prípade absencie voľby, poskytujú zamestnancovi väčšiu ochranu než normy zvoleného právneho poriadku, majú prednosť pred týmito druhými normami. Zvolený právny poriadok sa bude naďalej uplatňovať na zvyšok zmluvného vzťahu. ( 25 )

44.

Na uplatnenie opísaného mechanizmu je v dôsledku toho potrebné uskutočniť tri kroky: a) určiť právny poriadok, ktorý bol rozhodný v prípade absencie voľby; b) určiť podľa neho ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou, a c) porovnať úroveň ochrany, ktorú tieto ustanovenia poskytujú zamestnancovi, s úrovňou ochrany, ktorá vyplýva z právneho poriadku, ktorý si zvolili zmluvné strany. ( 26 )

45.

Vzhľadom na spôsob, akým vnútroštátny súd odôvodňuje svoju otázku, sa zdá, že podľa jeho názoru by referenčnými právnymi poriadkami v porovnaní s rumunskými právnym poriadkom, ktorý si zvolili zmluvné strany, mohli byť taliansky právny poriadok (vo veci C‑152/20) a nemecký právny poriadok (vo veci C‑218/20).

–

vzhľadom na znenie a cieľ tohto ustanovenia musí súd najprv „určiť [rozhodné právo] na základe osobitných hraničných ukazovateľov, ktoré sa nachádzajú v odseku 2 písm. a) a b) tohto článku a ktoré spĺňajú všeobecnú požiadavku predvídateľnosti práva a tým aj právnej istoty v zmluvných vzťahoch“, ( 29 )

–

následne, ak zo všetkých okolností vyplýva, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, vnútroštátny súd musí odmietnuť uplatnenie uvedených ukazovateľov a uplatniť právny poriadok tohto iného štátu. ( 30 )

49.

Na základe skutkových okolností opísaných v rozhodnutiach vnútroštátneho súdu nie je možné poskytnúť jednoznačnú odpoveď týkajúcu sa týchto otázok. Musím sa teda obmedziť na podanie výkladu článku 8 nariadenia Rím I v abstraktnej rovine za podmienok, ktoré som uviedol vyššie.

1. Doslovné a objektívne znenie ustanovenia

52.

Znenie článku 8 ods. 1 druhej vety nariadenia Rím I je veľmi jasné: zahŕňa normy, ktoré sú pre zmluvné strany kogentné (teda ktoré nemôžu zmeniť) a od ktorých sa zmluvné strany nemôžu odchýliť.

53.

Uvedené normy sa nemusia zhodovať s normami, ktoré sa uplatnia „podporne“, ak zmluvné strany nedospejú k nijakej dohode. ( 33 ) Toto chápanie potvrdzuje cieľ uvedeného ustanovenia: jeho účelom je zaručiť zamestnancovi určitú úroveň ochrany, a nie poskytnúť súbor dispozitívnych ustanovení, ktoré sa uplatnia na aspekty, ktoré v individuálnej pracovnej zmluve nie sú upravené.

54.

57.

V tejto situácii, ktorá na prvý pohľad nie je „ve[cou] s medzinárodným prvkom“ v zmysle článku 1 ods. 1 dohovoru z roku 1980 ( 36 ), tento prvok vyplýva zo samotnej voľby cudzieho práva pre zmluvu.

58.

Tak ako každá voľba, voľba, ku ktorej dochádza za uvedených okolností, by umožnila zmluvným stranám úplne obísť právny poriadok, ktorý by bol v prípade absencie voľby rozhodným. Toto obídenie vyvolalo určitú diskusiu počas rokovaní o dohovore z roku 1980: existovali jednak argumenty v prospech povolenia voľby rozhodného práva v čisto vnútroštátnych zmluvách a jednak – rovnako oprávnené – obavy zo zneužívania a podvodov. ( 37 )

59.

V záverečnom znení sa účastníci rokovaní o dohovore z roku 1980 priklonili ku kompromisnému riešeniu, ktoré som už spomenul: a) na jednej strane povolili dohodu o rozhodnom práve a b) na druhej strane vyčlenili ustanovenia platné v krajine, s ktorou majú všetky prvky zmluvy v čase voľby väzbu, od ktorých sa zmluvné strany vzhľadom na ich kogentný charakter nemohli odchýliť dohodou.

–

pokiaľ ide o rozsah uplatnenia tohto právneho poriadku, ktorý nezahŕňa všetky kogentné normy, ale len normy týkajúce sa ochrany slabšej zmluvnej strany.

62.

Použitie slovného spojenia „[kogentné] normy“ v článku 6 ods. 1 dohovoru z roku 1980 nemalo vyvolávať pochybnosti, keďže podľa článku 3 ods. 3 toto slovné spojenie zodpovedá „právny[m] predpiso[m] tohto štátu, od ktorých sa nedá odchýliť dohodou strán“.

63.

Týmto spôsobom by sa naopak neuplatnili normy, ktoré sú kogentné z hmotnoprávneho hľadiska, alebo „imperatívne normy“ upravené v článku 7 uvedeného dohovoru.

Závažnosť tohto dôsledku vysvetľuje obmedzenia, ktoré nariadenie Rím I ukladá v súvislosti s kategóriou imperatívnych noriem: ( 41 )

–

v plnom rozsahu sa môžu uplatniť len imperatívne normy právneho poriadku štátu konajúceho súdu, ( 42 )

–

môžu sa uplatniť imperatívne normy právneho poriadku štátu, v ktorom sa zmluva plní alebo má plniť, ale len pokiaľ robia plnenie zmluvy protiprávnym. ( 43 )

67.

70.

Na určenie, či vnútroštátna norma má alebo nemá taký charakter, je nevyhnutné podať jej výklad, pričom nariadenie Rím I v súvislosti s touto činnosťou neposkytuje presné usmernenia s výnimkou usmernenia, podľa ktorého sa „imperatívne normy“ majú chápať užšie než „ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou“. ( 45 )

71.

Vnútroštátny súd teda musí podľa obvyklých výkladových kritérií určiť, či má norma kogentný alebo dispozitívny charakter, aj keď ju musí posúdiť z pohľadu – prípadne cudzieho – právneho poriadku, ktorého súčasťou je posudzovaná norma.

72.

Bez toho, aby som sa usiloval vykonať uvedené posúdenie namiesto vnútroštátneho súdu, vzhľadom na okolnosti týchto vecí považujem za relevantné poukázať na to, že

–

medzi uvedenými kogentnými normami uplatniteľnými na určité pracovné podmienky boli spomenuté práve minimálne mzdové tarify.

73.

Musím však pripomenúť, že nariadenie Rím I má podľa svojho článku 2 „všeobecné uplatnenie“, ( 48 ) a preto ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť, v zmysle článku 8 ods. 1 druhej vety môžu byť ustanoveniami právneho poriadku tretieho štátu.

74.

V každom prípade v rámci Únie neexistuje jednotný pojem „minimálna mzda“ ani povinnosť zaviesť ju. ( 49 ) V rámci pôsobnosti smernice 96/71 neexistencia jednotnej definície viedla k nahradeniu pojmu „minimálne mzdové tarify“ v článku 3 ods. 1 prvom odseku písm. c) uvedenej smernice zmenenej smernicou (EÚ) 2018/957 ( 50 ) pojmom „odmeňovanie“.

77.

Tretia prejudiciálna otázka nie je v oboch návrhoch na začatie prejudiciálneho konania úplne zhodná:

–

vo veci C‑152/20 sa vnútroštátny súd domnieva, že odkaz na rumunský Zákonník práce v sporných zmluvách znamená voľbu rumunského práva zmluvnými stranami. Pýta sa, či článok 3 nariadenia Rím I bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa do znenia individuálnych pracovných zmlúv musí vložiť uvedená doložka o voľbe rozhodného práva,

–

vo veci C‑218/20 vnútroštátny súd vychádza z rovnakého predpokladu a pýta sa na voľbu rozhodného práva zmluvnými stranami, ak je všeobecne známe , že zamestnávateľ jednostranne určuje obsah individuálnych pracovných zmlúv.

81.

Ako som už uviedol, samotný vnútroštátny súd (v prvej a druhej prejudiciálnej otázke) uznáva, že zmluvné strany si zvolili rumunský právny poriadok za rozhodný pre svoje zmluvy. Ak by sa uznal tento predpoklad, spor by sa týkal len obmedzení uvedenej voľby v oblasti odmeňovania zamestnancov, ktorí pracujú v Taliansku a v Nemecku.

82.

Z rozhodnutí vnútroštátneho súdu možno vyvodiť, že voľbu rumunského právneho poriadku spochybňuje samotný vnútroštátny súd. Nespochybňuje ju pritom preto, lebo formulácia začlenená do zmluvy spôsobuje neistotu, ale skôr pre pochybnosti o tom, či ide o skutočnú , a nie povinnú voľbu.

1. Implicitná voľba rozhodného práva v nariadení Rím I

83.

Právna úprava formy voľby rozhodného práva v tomto ustanovení je veľkorysá: táto voľba môže byť tak výslovná, ako aj implicitná. Implicitná voľba musí byť „jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu“. ( 57 )

87.

Neexistuje zoznam kritérií, ktoré sa majú použiť „pri rozhodovaní, či voľba práva bola jasne preukázaná“. ( 58 ) Okrem odkazu na voľbu súdu ako okolnosti, ktorá svedčí o voľbe rozhodného práva, ( 59 ) sa v nariadení Rím I neuvádzajú iné okolnosti, ktoré by preukazovali, že zmluvné strany si chceli implicitne zvoliť právny poriadok rozhodný pre ich zmluvu.

2. Voľba rozhodného práva v týchto dvoch sporoch

88.

Podmienka individuálnej pracovnej zmluvy, podľa ktorej je táto zmluva doplnená ustanoveniami vnútroštátneho predpisu, ( 60 ) by v zásade mohla svedčiť o voľbe rozhodného práva.

92.

Individuálne pracovné zmluvy, ktoré sú predmetom sporu, zodpovedajú vopred stanovenému tlačivu, ktorého použitie predpisuje vyhláška č. 64/2003. Doložka o (predpokladanej) voľbe rozhodného práva je jednou z vopred sformulovaných podmienok v uvedenom tlačive.

93.

Žiadne z ustanovení nariadenia Rím I nebráni tomu, aby sa voľba rozhodného práva stanovila v zmluve ako podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ale podporne vložená do spoločného vzoru pre dotknuté odvetvie. ( 65 )

94.

Pochybnosti, ktoré môžu vzniknúť, pokiaľ ide o existenciu a platnosť súhlasu s takouto podmienkou, treba vyriešiť podľa právneho poriadku, ktorý by sa hypoteticky uplatnil, teda právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil, ak by bola táto voľba platná, čiže toho istého právneho poriadku, ktorý bol zrejme zvolený. ( 66 )

Vnútroštátny súd uvádza, že odkaz na rumunský Zákonník práce v sporných zmluvách vyplýva z vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorej „sa do individuálnych pracovných zmlúv musí vložiť doložka o voľbe rumunského právneho poriadku“ (vec C‑152/20).

98.

Ak by to bolo tak, nedošlo by k slobodnej voľbe rozhodného práva zmluvnými stranami v zmysle článku 3 nariadenia Rím I. Takáto podmienka uložená zákonom je nezlučiteľná s myšlienkou slobody voľby .

99.

Nezdá sa však, že to je jediný výklad vnútroštátnej právnej úpravy. Rumunská vláda vo svojich pripomienkach uvádza, že účastníci individuálnej pracovnej zmluvy nemajú povinnosť zvoliť si rumunský právny poriadok za rozhodný. Len v prípade, ak sa rozhodnú pre túto voľbu, ktorá je slobodne dohodnutá, musia dodržať vyhlášku č. 64/2003 a uzavrieť zmluvu podľa tlačiva, ktoré sa nachádza v jej prílohe.

100.

103.

Pracovné zmluvy obvykle vopred formuluje zamestnávateľ štandardným spôsobom. Vloženie doložky o voľbe právneho poriadku (a súdov) štátu, v ktorom sa uzavrú pracovné zmluvy, do týchto zmlúv uľahčuje organizovanie pracovnoprávnych vzťahov a znižuje náklady na právne poradenstvo.

104.

Slobodu voľby – ktorú majú v zásade obe strany – možno uplatniť, ak ide o vopred sformulovanú podmienku v individuálnej pracovnej zmluve (ktorá zasa môže zahŕňať ustanovenia kolektívnej zmluvy), udelením súhlasu, aj keď v skutočnosti nedošlo k predchádzajúcemu rokovaniu o jej obsahu. ( 67 )

105.

Túto skutočnosť treba mať na zreteli pri uplatňovaní článku 3 nariadenia Rím I na individuálne pracovné zmluvy. Odhliadnuc od výnimočných prípadov, väčšina zamestnancov nemá faktickú moc donútiť zamestnávateľa, aby si zvolil právny poriadok rozhodný pre ich individuálne zmluvy. Voľba rozhodného práva týmito zamestnancami bude mať teda podobu prijatia voľby rozhodného práva, ktorú vopred sformuloval zamestnávateľ, prostredníctvom udelenia ich súhlasu.

Článok 8 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) sa má vykladať v tom zmysle, že ak došlo k voľbe právneho poriadku, ktorým sa spravuje individuálna pracovná zmluva, neuplatnia sa iné právne poriadky, ktoré by v prípade absencie voľby boli rozhodné podľa odsekov 2, 3 alebo 4 tohto článku, pokiaľ prvý uvedený právny poriadok poskytuje zamestnancovi úroveň ochrany, ktorá je rovnaká alebo vyššia ako úroveň ochrany vyplývajúca z ustanovení, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil v prípade absencie voľby.

2.

Predpisy krajiny, v ktorej zamestnanec obvykle vykonával činnosť, týkajúce sa minimálnej mzdy v zásade možno považovať za „ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo… rozhodným…“, v zmysle článku 8 ods. 1 druhej vety nariadenia č. 593/2008. Prednosť uvedených predpisov závisí od ich postavenia v referenčnom právnom poriadku, čo musí overiť vnútroštátny súd.

3.

Články 3 a 8 nariadenia č. 593/2008 sa majú vykladať v tom zmysle, že výslovná alebo implicitná voľba rozhodného práva pre individuálnu pracovnú zmluvu musí byť pre obe zmluvné strany slobodná, čo nie je tak, ak vnútroštátny predpis vyžaduje, aby sa do tejto zmluvy vložila doložka o voľbe rozhodného práva. Uvedené články však nebránia tomu, aby taká doložka bola vopred uvedená v zmluve na základe rozhodnutia zamestnávateľa, s ktorým zamestnanec vyjadrí súhlas.

( 1 ) Jazyk prednesu: španielčina.

( 8 ) V Taliansku (vec C‑152/20) a v Nemecku (vec C‑218/20). V prvej uvedenej veci sa v žalobe EH spomína aj minimálna mzda platná v Nemecku v období, počas ktorého tam pracoval. Otázky vnútroštátneho súdu sa však týkajú len postavenia žalobcov v Taliansku.

( 9 ) Bod 7 písomných pripomienok fínskej vlády a bod 5 písomných pripomienok rumunskej vlády.

( 10 ) Súdny dvor v rozsudku z 1. decembra 2020, Federatie Nederlandse Vakbeweging ( C‑815/18 , EU:C:2020:976 ), potvrdil, že smernica 96/71 sa uplatňuje na prípady nadnárodného poskytovania služieb v odvetví cestnej dopravy, po tom, čo preskúmal okolnosti, za ktorých sú pracovníci v tomto odvetví „vysielaní“ v zmysle uvedenej smernice. Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/957 z 28. júna 2018, ktorou sa mení smernica 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb ( Ú. v. EÚ L 173, 2018, s. 16 ), sa podľa svojho článku 3 ods. 3 bude uplatňovať na odvetvie cestnej dopravy od 2. februára 2022.

( 11 ) Článok 3 ods. 1 písm. c) smernice 96/71, pričom tým nie je dotknuté uplatnenie výhodnejších pracovných podmienok (pozri odsek 7). Toto ustanovenie pripúšťa výnimky.

( 12 ) Odkazujem na návrhy, ktoré som predniesol vo veci Maďarsko/Parlament a Rada ( C‑620/18 , EU:C:2020:392 , bod 191 a nasl.). Pokiaľ ide o vzťah medzi nariadením Rím I a smernicou 96/71, pozri odôvodnenie 34 a článok 23 tohto nariadenia, ako aj odôvodnenia 7 až 11 tejto smernice.

( 13 ) Je pravda, že vnútroštátny súd v opise vnútroštátneho právneho rámca uvádza ustanovenia, ktorými sa preberá uvedená smernica, ako je článok 4 Legea nr. 344/2006 privind detașarea salariaților în cadrul prestării de servicii transnaționale (zákon č. 344/2006 o vysielaní pracovníkov v rámci nadnárodného poskytovania služieb). Výslovne však netvrdí, že tieto ustanovenia sa uplatnia, a je možné, že uvedená citácia je uvedená len z dôvodu citácie článku 7a tohto zákona, ktorý sa vzťahuje na prípady medzinárodnej prepravy v inom režime, než je režim vyslania.

( 20 ) Toto ustanovenie nevychádza výlučne z myšlienky zvýhodnenia zamestnanca. Zavádza sofistikovaný mechanizmus, ktorý uprednostňuje ako hraničný ukazovateľ dohodu zmluvných strán a koriguje výsledok tejto voľby, ak je to potrebné na ochranu jednej zo zmluvných strán, vzhľadom na právny poriadok, s ktorým má zmluva užšiu väzbu.

( 21 ) Neobmedzuje tieto právne poriadky ani v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami uvedenými v článku 6 ods. 1 Mechanizmus ochrany spotrebiteľa, ktorý je „slabšou stranou“ v zmysle nariadenia, sa zhoduje s mechanizmom stanoveným pre zamestnancov v článku 8. S praktickým uplatňovaním oboch mechanizmov sa spájajú podobné ťažkosti. Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Trstenjak vo veci Voogsgeerd ( C‑384/10 , EU:C:2011:564 , bod 49 ), pokiaľ ide o pracovné zmluvy, a návrh odlišného uplatňovania týkajúci sa spotrebiteľských zmlúv, ktorý predstavil generálny advokát Saugmandsgaard Øe v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Verein für Konsumenteninformation ( C‑191/15 , EU:C:2016:388 , bod 100 ).

( 22 ) Rozsudok Voogsgeerd, bod 25.

( 23 ) Pokiaľ ide o vzťah subsidiarity medzi týmto pravidlom a predchádzajúcim pravidlom, ktorý vyplýva zo zámeru normotvorcu zabezpečiť primeranú ochranu zamestnanca, pozri rozsudok Voogsgeerd, body 32, 34 a 35.

( 24 ) Odsek 4 článku 8 sa neuplatní subsidiárne: môže sa uplatniť namiesto ktoréhokoľvek z dvoch predchádzajúcich hraničných ukazovateľov, pokiaľ sa preukáže, že skutočne existuje krajina, s ktorou má zmluva užšiu väzbu než s krajinou určenou prostredníctvom uvedených ukazovateľov.

( 31 ) Toto slovné spojenie sa nachádza aj v článku 3 ods. 3 a 4, v článku 6 ods. 2 a v článku 11 ods. 5 písm. b) nariadenia Rím I. Hoci jeho význam je vo všetkých týchto ustanoveniach rovnaký, všetky dotknuté ustanovenia nevyhnutne nie sú rovnaké, keďže článok 6 ods. 2 a článok 8 ods. 1 vyžadujú nielen to, aby išlo o ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť, ale aj to, aby slúžili na „ochranu“ spotrebiteľa, resp. zamestnanca. Článok 11 zasa odkazuje výlučne na ustanovenia týkajúce sa formy zmlúv o vecných právach alebo nájme nehnuteľnosti, ktoré platia v právnom poriadku krajiny, v ktorej sa nachádza nehnuteľnosť.

( 32 ) Body 35 až 37 písomných pripomienok Komisie a body 21 a 22 písomných pripomienok fínskej vlády.

( 33 ) Tento pojem je preto odlišný od pojmu „záväzné [kogentné – neoficiálny preklad ] zákonné alebo regulačné ustanovenia“, ktorý sa používa v iných oblastiach, napríklad v článku 1 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288): pozri v tejto súvislosti rozsudok z 9. júla 2020, Banca Transilvania ( C‑81/19 , EU:C:2020:532 ).

( 34 ) Na strane 23 správy o dohovore o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ktorú vypracovali M. Giuliano a P. Lagarde ( Ú. v. ES C 327, 1992, s. 1 ; ďalej len „Giulianova a Lagardeova správa“), boli uvedené ako príklady normy týkajúce sa výpovede alebo bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Generálny advokát Wahl v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Schlecker ( C‑64/12 , EU:C:2013:241 , bod 34 ), doplnil normy týkajúce sa podmienok priznania odstupného v prípade prepustenia. Generálna advokátka Trstenjak v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Voogsgeerd ( C‑384/10 , EU:C:2011:564 , bod 50 ), uviedla, že ten istý charakter môže mať norma týkajúca sa prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o náhradu škody spôsobenej protiprávnym vypovedaním zmluvy.

( 41 ) Rozsudok z 18. októbra 2016, Nikiforidis ( C‑135/15 , EU:C:2016:774 , bod 42 a nasl., ako aj výrok): „článok 9 ods. 3… vylučuje možnosť konajúceho súdu, aby ako právne normy uplatnil iné imperatívne normy, než sú imperatívne normy štátu konajúceho súdu alebo štátu, kde sa vykonali alebo sa musia vykonať záväzky vyplývajúce zo zmluvy, nebráni však tomu, aby uvedený súd zohľadnil tieto iné imperatívne normy ako skutkovú okolnosť, pokiaľ to stanovuje vnútroštátne právo, ktoré je podľa ustanovení tohto nariadenia rozhodné pre zmluvu“.

( 42 ) Nariadenie Rím I podľa jeho článku 9 ods. 2 neobmedzuje uplatňovanie týchto noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu, ale ho ani nevyžaduje.

( 43 ) Článok 9 ods. 3 nariadenia Rím I.

( 44 ) K tomu dochádza v článkoch uvedených v bode 67 vyššie.

( 45 ) Odôvodnenie 37 nariadenia Rím I.

( 46 ) Vo veci C‑152/20 zmluvné strany tvrdili, že sa uplatnia talianske predpisy obsiahnuté v kolektívnej zmluve.

( 53 ) Odôvodnenie 6 nariadenia Rím I.

( 54 ) Rozsudok zo 17. októbra 2013, Unamar ( C‑184/12 , EU:C:2013:663 , bod 49 ).

( 55 ) Táto voľba je upravená priamo hmotnoprávnymi predpismi, ako je to v prípade jej formy, jej dosahu a okamihu jej uskutočnenia v článku 3 ods. 1 a 2, alebo nepriamo tým, že v odseku 5 toho istého článku sa je stanovené, ako sa má určiť vnútroštátny právny poriadok, podľa ktorého sa má posúdiť existencia a platnosť súhlasu s voľbou v prípade, ak sú sporné.

( 56 ) Tento režim je zmenený s cieľom zohľadniť osobitné vlastnosti zmluvného vzťahu v článku 5 ods. 2 (zmluvy o preprave cestujúcich), v článku 6 ods. 2 (niektoré zmluvy uzavreté spotrebiteľmi za určitých okolností), v článku 7 ods. 3 (určité poistné zmluvy) a v článku 8 ods. 1 (individuálne pracovné zmluvy).

( 57 ) Pozri naopak formálne požiadavky týkajúce sa doložky o voľbe rozhodného práva v iných predpisoch: napríklad článok 7 nariadenia Rady (EÚ) č. 1259/2010 z 20. decembra 2010, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku ( Ú. v. EÚ L 343, 2010, s. 10 ), alebo článok 23 nariadenia Rady (EÚ) 2016/1103 z 24. júna 2016, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti právomoci, rozhodného práva a uznávania a výkonu rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov ( Ú. v. EÚ L 183, 2016, s. 1 ).

( 58 ) Odôvodnenie 12 nariadenia Rím I.

( 65 ) Pozri uvedené body 103 až 106 nižšie.

( 66 ) Článok 3 ods. 5, ktorý odkazuje na článok 10 ods. 1 nariadenia Rím I.

( 67 ) Súhlasím teda so stanoviskom Komisie, ktorá zdôrazňuje (bod 19 jej písomných pripomienok), že ak zamestnávateľ vloží do vopred sformulovanej štandardnej pracovnej zmluvy doložku o voľbe rozhodného práva, je to prípustné a neodporuje to požiadavke skutočného súhlasu podľa článku 3 nariadenia Rím I.

( ) Súdny dvor v bode 67 rozsudku z 28. júla 2016, Verein für Konsumenteninformation ( C‑191/15 , EU:C:2016:612 ), odkazuje na návrhy, ktoré v tejto veci predniesol generálny advokát Saugmandsgaard Øe ( C‑191/15 , EU:C:2016:388 ). Vopred formulovaná doložka je nekalá, „ak zahŕňa určité osobitosti, ktoré sú jej vlastné vzhľadom na jej znenie a kontext a spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán“.