C-205/20

proti

Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld,

za účasti:

Finanzpolizei Team 91

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landesverwaltungsgericht Steiermark (Krajinský správny súd Štajersko, Rakúsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Voľný pohyb služieb – Vysielanie pracovníkov – Článok 20 smernice 2014/67/EÚ – Sankcie – Zásada proporcionality – Priamy účinok – Právomoci vnútroštátnych súdov – Právne predpisy členského štátu určujúce súbeh správnych pokút za každé porušenie predpisov a stanovujúce minimálne sumy bez stanovenia maximálnych celkových súm“

Podľa môjho názoru skutočným problémom v prejednávanej veci nie je ani tak otázka, ako by mal postupovať vnútroštátny súd, ale skôr otázka, ako by mal postupovať Súdny dvor. Toto tvrdenie v žiadnom prípade nezľahčuje význam konania vo veci samej a konečnú zodpovednosť vnútroštátneho súdu pri rozhodovaní v každej veci. Ide skôr o uznanie toho, že problémy, ktorých sa týka návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci, možno do veľkej miery pripísať nejasným usmerneniam zo strany samotného Súdneho dvora.

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

4.

6.

V § 16 ods. 1 a 2 Verwaltungsstrafgesetz (zákon o správnych sankciách) ( 5 ) sa stanovuje možnosť prijať ako náhradný trest v prípade neuhradenia poplatkov trest odňatia slobody.

7.

V § 52 ods. 1 a 2 Verwaltungsgerichtsverfahrensgesetz (zákon o správnom konaní) ( 6 ) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej sa uvádza:

„1. V každom rozsudku správneho súdu, ktorým sa potvrdzuje správne rozhodnutie o uložení trestu ( Straferkenntnis ), sa stanoví, že osoba, ktorej bol uložený trest, je povinná poskytnúť príspevok na trovy konania.

2. Výška tohto príspevku je pre konanie o žalobe proti správnemu rozhodnutiu 20 % uloženého trestu, najmenej však desať eur; v prípade trestu odňatia slobody na účely vypočítania trov konania jeden deň trestu odňatia slobody zodpovedá sume 100 eur. …“

3.

nemá k dispozícii požadované dokumenty v rozpore s § 21 ods. 1 alebo 2, alebo ich daňovým orgánom nepredloží na mieste… v elektronickej forme,

dopustí sa správneho priestupku a bude za každého dotknutého pracovníka potrestaný pokutou, ktorú uloží okresný správny orgán vo výške 1000 až 10000 eur, a v prípade opakovaného priestupku 2000 až 20000 eur.“

9.

V § 27 ods. 1 LSD‑BG sa stanovuje:

„Každý, kto nezašle požadované dokumenty v rozpore s § 12 ods. 1 bodom 3, dopustí sa priestupku a bude za každého dotknutého pracovníka potrestaný pokutou, ktorú uloží okresný správny orgán vo výške 500 až 5000 eur, a v prípade opakovaného priestupku 1000 až 10000 eur. …“

11.

CONVOI s. r. o. je spoločnosť so sídlom na Slovensku. Svojich zamestnancov vysielala do Niedec Global Appliance Austria GmbH (ďalej len „Niedec“), spoločnosti so sídlom vo Fürstenfelde (Rakúsko). Dňa 24. januára 2018 vykonal správny orgán okresu Hartberg‑Fürstenfeld (Rakúsko) inšpekciu v spoločnosti Niedec. Rozhodnutím zo 14. júna 2018 uložil tento správny orgán žalobcovi vo vnútroštátnom konaní ako zástupcovi spoločnosti CONVOI, aby uhradil pokutu v celkovej výške 54000 eur za nesplnenie viacerých povinností stanovených v LSD‑BG a týkajúcich sa najmä predkladania mzdových záznamov a záznamov o sociálnom zabezpečení. ( 8 )

12.

Rozhodnutím z 9. októbra 2018 vnútroštátny súd zaslal Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa súladu sankcií uložených predmetnými vnútroštátnymi predpismi s právom Únie, a najmä so zásadou proporcionality.

13.

Súdny dvor na túto otázku odpovedal odôvodneným uznesením podľa článku 99 rokovacieho poriadku vo veci Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (č. I) ( 9 ). Vychádzal pritom zo svojho rozhodnutia vo veci Maksimovic ( 10 ), ktoré bolo vydané krátko predtým a v ktorom Súdny dvor rozhodoval o veľmi podobných otázkach na základe článku 56 ZFEÚ.

17.

Vnútroštátny súd vysvetlil, že rakúske súdy vyššieho stupňa v tejto veci vydali rozdielnu judikatúru. Na jednej strane Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko) rozhodol, že dodržanie práva Únie si vyžaduje ignorovať slová „na každého pracovníka“ ( 13 ). Uvedený súd tým v podstate znížil a obmedzil celkovú sumu sankcií, ktoré môžu byť uložené, pričom stále umožnil uloženie sankcií. ( 14 )

18.

Na druhej strane Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd, Rakúsko) vo viacerých rozsudkoch zrušil (v plnom rozsahu) sankcie uložené na základe predmetných vnútroštátnych ustanovení. ( 15 ) Vnútroštátny súd vysvetlil, že rozhodnutia Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd) niektoré vnútroštátne súdy vykladajú v tom zmysle, že vôbec nie je povolené ďalej uplatňovať predmetné sankcie. Znamenalo by to potom, že na základe ustanovení, ktoré Súdny dvor vyhlásil za neprimerané, nebude možné uložiť žiadnu sankciu, až kým nebudú prijaté nové právne predpisy.

19.

Napriek tomu sa však zdá, že väčšina správnych súdov sa priklonila k stanovisku Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd). Výsledky ich rozhodnutí sú však stále pomerne rozdielne: niektoré súdy stanovujú výšku sankcie na úrovni minimálnej sankcie. V niektorých prípadoch sa celková výška sankcie stanovuje tak, že takmer zodpovedá sume jednotlivých sankcií, ktoré by sa uložili za každé porušenie. Okrem toho viacero správnych sudcov prijalo svoj vlastný výklad rozhodnutia vo veci Maksimovic a naďalej uplatňuje súbežné sankcie.

Umožňuje a vyžaduje konformný výklad práva členského štátu, aby súdy členských štátov a správne orgány doplnili vnútroštátne trestné ustanovenia, ktoré sa v predmetnom konaní majú uplatniť, kritériami primeranosti stanovenými v uzneseniach Súdneho dvora Európskej únie [z 19. decembra 2019] vo veci Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld ( C‑645/18 , [neuverejnené], EU:C:2019:1108 ) [, a z 19. decembra 2019 vo veci EX a i.] ( C‑140/19, C‑141/19 [a] C‑492/19 [až] C‑494/19 , [neuverejnené], EU:C:2019:1103 ), bez toho, aby bol vydaný nový vnútroštátny právny predpis?“

21.

Písomné pripomienky predložili česká, rakúska, poľská vláda a Európska komisia.

IV. Analýza

22.

Tieto návrhy sú štruktúrované takto. Začnem prvou otázkou: je článok 20 smernice 2014/67, resp. konkrétnejšie v ňom obsiahnutá požiadavka proporcionality sankcií priamo účinná (A)? Potom sa budem venovať následkom priameho účinku danej požiadavky (alebo ich absencii) v prejednávanej veci (B). Podľa môjho názoru je požiadavka proporcionality uvedená v ustanovení, ktorým sa členským štátom ukladá povinnosť prijať pravidlá o „účinných, primeraných a odradzujúcich“ sankciách priamo účinná. Keďže však existuje prinajmenšom napätie medzi týmto tvrdením a rozhodnutím Súdneho dvora vo veci Link Logistik, začnem návrhom toho, ako postupovať (C).

25.

Vnútroštátny súd teraz žiada o objasnenie praktických následkov tohto prvého rozhodnutia. Zaujíma ho najmä, ako presne postupovať v konaní vo veci samej vzhľadom na to, že predmetné vnútroštátne ustanovenia sú naďalej platné. Vnútroštátny súd si je vedomý rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Link Logistik a skutočnosti, že Súdny dvor na otázku priameho účinku požiadavky proporcionality stanovenej v článku 9a smernice 1999/62/ES ( 18 ), pričom toto ustanovenie je takmer totožné s článkom 20 smernice 2014/67, odpovedal záporne. Na to, aby však vnútroštátny dvor mohol vydať rozhodnutie v prejednávanej veci, sa pýta, či je rovnaký záver opodstatnený aj v prípade priameho účinku článku 20 smernice 2014/67.

26.

V tejto časti pripomeniem ešte raz hlavné časti rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Link Logistik (1). Potom vysvetlím, prečo (ešte stále) považujem požiadavku proporcionality podľa článku 20 smernice 2014/67 za priamo účinnú, a zopakujem nielen tvrdenia, ktoré som už uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Link Logistik ( 19 ) (2), ale pridám aj niekoľko ďalších úvah, najmä čo sa týka systémovej povahy (3).

1. Stanovisko Súdneho dvora vo veci Link Logistik

27.

Súdny dvor vo veci Link Logistik v prvom rade konštatoval, že článok 9a smernice 1999/62 nebol priamo účinný. Súdny dvor najskôr konštatoval, že „na účely uplatnenia zásady primeranosti v rámci smernice 1999/62 musia preto členské štáty prijať potrebné právne akty podľa svojho vnútroštátneho práva, keďže článok 9a tejto smernice ukladá povinnosť, ktorá si svojou povahou vyžaduje zásah aktu členských štátov, ktoré disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri preberaní tejto povinnosti“ ( 22 ). Súdny dvor potom rozhodol, že „táto smernica, pokiaľ ide o stanovenie uvedených vnútroštátnych sankcií, neobsahuje osobitnejšie predpisy a nestanovuje nijaké výslovné kritérium na posúdenie primeranosti týchto sankcií“ ( 23 ). V dôsledku toho preto Súdny dvor rozhodol, že „vzhľadom na to, že článok 9a smernice 1999/62 si vyžaduje zásah členských štátov a priznáva im širokú mieru voľnej úvahy, ho z hľadiska jeho obsahu nemožno považovať za bezpodmienečný a dostatočne presný, čo vylučuje jeho priamy účinok“ ( 24 ).

30.

Súdny dvor doplnil, že „opačný výklad by v praxi viedol k odstráneniu diskrečnej právomoci priznanej jedine vnútroštátnym zákonodarcom, ktorým prislúcha vytvoriť systém primeraných sankcií v rámci definovanom článkom 9a smernice 1999/62“ ( 25 ). Súdny dvor preto v otázke priameho účinku dospel k záveru, že „za okolností, o aké ide v spore vo veci samej, požiadavku primeranosti sankcií stanovenú v článku 9a smernice 1999/62 nemožno vykladať v tom zmysle, že ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť nahradiť vnútroštátneho zákonodarcu“ ( 26 ).

Podľa Komisie je požiadavka proporcionality zakotvená v článku 20 smernice 2014/67 priamo účinná. Je dostatočne jasná, presná a bezpodmienečná. Naopak, vychádzajúc zo stanoviska, ktoré Súdny dvor zastáva vo veci Link Logistik, rakúska a poľská vláda tvrdia, že článok 20 smernice 2014/67 nespĺňa požiadavky dostatočnej jasnosti a presnosti, keďže si vyžaduje zásah členských štátov a ponecháva im značnú mieru voľnosti. Česká vláda sa domnieva, že nie je potrebné zaoberať sa bezpodmienečnosťou a dostatočnou presnosťou článku 20 smernice 2014/67, keďže právo Únie v každom prípade absolútne bráni uplatňovaniu ustanovení smernice, ktoré boli nesprávne prebraté, voči jednotlivcom. Zdá sa, že to platí aj v prípade konania vo veci samej, keďže predmetné ustanovenia rakúskeho práva Súdny dvor vyhlásil za nezlučiteľné s právom Únie.

34.

Súhlasím s Komisiou. Podľa môjho názoru požiadavka primeranosti sankcií zakotvená v článku 20 smernice 2014/67 je dostatočne jasná, presná a bezpodmienečná. Pokiaľ ide o túto konkrétnu požiadavku, podmienky priameho účinku sú splnené.

35.

Po prvé splnené sú kritériá jasnosti a presnosti .

36.

39.

Navyše požiadavka proporcionality je podľa všetkého takisto jasná a presná z hľadiska orgánov, ktoré ju majú pravidelne uplatňovať – vnútroštátne súdy a správne orgány –, ktoré s ňou sú (alebo by mali byť) oboznámené a mali by byť primerane pripravené na uplatňovanie kritéria proporcionality, najmä v kontexte sankcií. Bez ohľadu na ich oprávnenie na vykonávanie takéhoto posúdenia podľa vnútroštátneho práva Súdny dvor bežne ponecháva na vnútroštátne súdy, aby vykonali posúdenie proporcionality vnútroštátneho opatrenia vrátane proporcionality sankcií. ( 35 )

40.

Po druhé požiadavka proporcionality zakotvená v článku 20 smernice 2014/67 spĺňa aj požiadavku bezpodmienečnosti .

41.

Z tohto kritéria vyplýva, že ustanovenie EÚ si nevyžaduje prijatie žiadneho ďalšieho opatrenia. Členským štátom by sa pri vykonávaní tohto ustanovenia nemala ponechať žiadna diskrečná právomoc. Z judikatúry však vyplýva, že napriek existencii diskrečnej právomoci na strane členských štátov podmienky priameho účinku môžu byť aj tak splnené, ak otázka toho, či vnútroštátne orgány prekročili rozsah tejto diskrečnej právomoci , podlieha súdnemu preskúmaniu. ( 36 ) Bude to platiť aj v prípade, že je možné zabezpečiť minimálnu úroveň záruky alebo ochrany ( 37 ) a že je možné súdnym preskúmaním zistiť, či táto minimálna úroveň bola dodržaná. ( 38 )

45.

Súhlasím preto samozrejme so Súdnym dvorom v tom, že pôvodný výber, pokiaľ ide o povahu, druh a rozsah sankcií prináleží a mal by prináležať vnútroštátnemu zákonodarcovi pri náležitom prebratí predmetného ustanovenia práva Únie, napríklad článku 9a smernice 1999/62 alebo článku 20 smernice 2014/67. Aj vzhľadom na všetky dôvody uvedené v tejto časti sa však určite nebráni tomu, aby v rámci množstva ustanovení práva Únie, ktoré vnútroštátni zákonodarcovia majú prebrať, niektoré z nich, ako je napríklad požiadavka proporcionality sankcií, neboli už samy osebe priamo účinné, a teda v prípade potreby súdne vymáhateľné na vnútroštátnom súde.

3. Ďalšie prvky odôvodňujúce priamy účinok požiadavky proporcionality

46.

Existuje viacero ďalších úvah, ktoré je potrebné zohľadniť pri prijímaní stanoviska o požiadavke proporcionality zakotvenej v článku 20 smernice 2014/67. Zo širšieho, systémového pohľadu je totiž samozrejmé tvrdenie, že podoba požiadavky proporcionality v rámci tohto konkrétneho ustanovenia nie je osamoteným, izolovaným ustanovením, ako už z vertikálneho hľadiska [jeho vzťah k Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), Zmluvám, a všeobecným právnym zasadám], tak aj z horizontálneho hľadiska (s množstvom takmer totožne znejúcich ustanovení nachádzajúcich sa v množstve iných nástrojov sekundárneho práva). Ako jednoznačne vyplýva z prejednávanej veci a z otázok, ktorými sa zaoberá, možnosť zvolená vo veci Link Logistik má dôsledky a rezonuje v rámci celého práva Únie.

47.

Je to obzvlášť viditeľné vo vzťahu k právnemu rámcu, ktorý sa vzťahuje na prejednávanú vec. Vo veci Maksimovic Súdny dvor preskúmal vnútroštátne ustanovenia s takmer totožným obsahom z hľadiska pravidiel o voľnom pohybe. Súdny dvor skonštatoval, že predmetné vnútroštátne ustanovenia boli v rozpore s článkom 56 ZFEÚ, pretože boli neprimerané. ( 47 ) Napriek tomu je nepochybné, že článok 56 ZFEÚ je priamo účinný. ( 48 )

51.

Za takýchto okolností by bolo prinajmenšom paradoxné uvažovať o tom, že vnútroštátne ustanovenia o sankciách by sa zrušili preto, že sú v rozpore so všeobecným zákazom zavádzania neprimeraných prekážok voľného pohybu podľa priamo účinného článku 56 ZFEÚ, ale dospieť k záveru, že konkrétnejšie ustanovenie týkajúce sa proporcionality sankcií v rámci konkrétnejšej smernice o otázke vysielania pracovníkov nie je priamo účinné.

52.

Navyše obsah požiadavky proporcionality podľa všetkého zostáva rovnaký bez ohľadu na to, či sa skúma ako súčasť článku 20 smernice 2014/67 alebo ako súčasť všeobecnejšieho ustanovenia článku 56 ZFEÚ. V dvoch nasledujúcich uzneseniach týkajúcich sa výkladu smernice 2014/67 ( 49 ) sa pri výklade požiadavky proporcionality podľa článku 20 uvedenej smernice takmer doslova opakuje odôvodnenie, ktoré Súdny dvor uviedol vo veci Maksimovic vo vzťahu k požiadavke proporcionality zakotvenej v článku 56 ZFEÚ. Podobnosť s vecou Maksimovic viedla k prijatiu odôvodnených uznesení na základe článku 99 rokovacieho poriadku.

53.

56.

Každá jednotlivá smernica samozrejme upravuje iné prvky, otázky alebo právne oblasti. Nie som si však istý, ako by táto skutočnosť mohla byť nápomocná pri rozlišovaní presnosti, jasnosti alebo bezpodmienečnosti požiadavky proporcionality sankcií, ktorá vo všetkých týchto nástrojoch zostáva v takmer totožnom znení. Samozrejme, vzhľadom na predmet úpravy a druh priestupkov, ktoré je potrebné potrestať, sa konkrétny rozsah primeraných sankcií bude pravdepodobne líšiť. Logicky sa neuhradenie diaľničného mýta z hľadiska povahy, závažnosti a sankcií, ktoré by sa mohli primerane uložiť, bude odlišovať na jednej strane napríklad od nesplnenia povinnosti predložiť povinnú verejnú ponuku na prevzatie po nadobudnutí väčšinového podielu spoločnosti alebo na druhej strane od vypúšťania ton toxického odpadu do rieky.

57.

Podľa môjho názoru však vo všetkých týchto situáciách povaha a obsah (priamo účinnej) požiadavky proporcionality sankcií zostávajú rovnaké bez ohľadu na oblasť úpravy. Oblasť práva a druh priestupku, ktorý sa má potrestať, sú jednoducho skutkovými prvkami, ktoré sa majú zohľadniť a zahrnúť do inak totožného hodnotenia proporcionality cieľov a prostriedkov. ( 51 )

58.

Všetky tieto úvahy podľa môjho názoru vedú k záveru, že na rozdiel od toho, čo bolo konštatované vo veci Link Logistik, požiadavka proporcionality sankcií podľa článku 20 smernice 2014/67 je priamo účinná.

61.

Po prvé z vysvetlenia, ktoré vnútroštátny súd uvádza k druhej otázke, a najmä z pochybností, ktoré má o rozsudku Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd), je zrejmý zmätok, ku ktorému došlo na základe rozsudku Súdneho dvora vo veci Link Logistik. Na základe tohto rozhodnutia vnútroštátny súd zakladá svoju druhú otázku na možnosti toho, že vnútroštátne právne ustanovenia sa môžu neuplatňovať v prípade, že bolo ustanovenie vyhlásené za ustanovenie bez priameho účinku.

62.

Vzhľadom na to, čo sa uvádza v tejto časti týchto návrhov, Súdny dvor nedávno potvrdil, že zrušenie vnútroštátnych predpisov je možné len v prípadoch, keď ustanovenie práva Únie, na ktoré sa odkazuje, má priamy účinok. Druhá otázka vnútroštátneho súdu preto v skutočnosti odkazuje na možnosť čiastočného neuplatnenia vnútroštátnych ustanovení alebo dokonca na ich „doplnenie“ relevantnými ustanoveniami práva Únie, a nie na prípad konformného výkladu. „Doplnenie“ ( 52 ) chápem ako priame uplatnenie požiadavky proporcionality s cieľom doplniť vnútroštátne ustanovenia, a najmä vyplniť medzeru po prvkoch vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré boli zrušené.

63.

Po druhé vnútroštátny súd kladie svoju druhú otázku len za predpokladu, že by odpoveď na prvú otázku bola záporná, čo znamená, ak by Súdny dvor vyhlásil, že článok 20 smernice 2014/67 nie je priamo účinný. Navrhol som však, aby odpoveď na prvú otázku bola kladná, t. j., aby sa uznal priamy účinok článku 20 smernice 2014/67. Napriek tomu však druhá otázka vnútroštátneho súdu je veľmi relevantná aj, alebo najmä za okolností, keď predmetné ustanovenie práva Únie má priamy účinok. Práve za opačných okolností, ak by totiž požiadavka proporcionality sankcií nebola priamo účinná, by sa druhá otázka stala bezpredmetnou. ( 53 )

Ako už bolo uvedené vyššie vo veci Link Logistik, Súdny dvor dospel k záveru, že článok 9a smernice 1999/62 nemá priamy účinok. ( 55 )

67.

Súdny dvor ďalej pripomenul povinnosť členských štátov dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj zásadu konformného výkladu a jej obmedzenia. Súdny dvor však potom skonštatoval, že konformný výklad nebol v prejednávanej veci možný. ( 56 )

68.

Aj po vylúčení priameho účinku, ako aj konformného výkladu vnútroštátneho práva, však Súdny dvor dospel k záveru, že „vnútroštátny súd je povinný v plnom rozsahu uplatniť právo Únie a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatní žiadne ustanovenie, pokiaľ by jeho uplatnenie za okolností prejednávanej veci viedlo k výsledku, ktorý by bol v rozpore s právom Únie“ ( 57 ).

69.

72.

Ústredný prvok tohto rozhodnutia bol odvtedy potvrdený už viackrát vo vzťahu k viacerými ustanoveniam práva Únie, ktoré neboli zahrnuté v rámcových rozhodnutiach. ( 63 )

73.

Vo veci Popławski II a v následujúcej judikatúre, pričom viaceré z týchto neskorších rozsudkov vydala aj veľká komora Súdneho dvora, sa teda kategoricky rozhodlo o otázke toho, či zrušenie vnútroštátneho právneho predpisu môže byť len dôsledkom prednosti, alebo prednosti práva Únie v spojitosti s priamym účinkom ustanovenia práva Únie, ktoré sa má uplatňovať.

74.

Nie je samozrejme možné zamaskovať skutočnosť, že o tejto konkrétnej otázke sa diskutovalo už určitý čas, ( 64 ) pričom boli navrhované rôzne možnosti a prístupy. ( 65 ) Vzhľadom na opakované kategorické vyjadrenia rozšírenej rozhodovacej komory Súdneho dvora rozhodujúcej o tejto otázke však teraz už považujem túto diskusiu za uzatvorenú, určite z hľadiska súdov.

Po prvé Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) rozhodol, že dodržanie práva Únie si vyžaduje neprihliadanie na slová „za každého dotknutého pracovníka“. Tieto slová obsahuje § 7i ods. 4 AVRAG, ale v podstate zodpovedajú slovám obsiahnutým v § 26 ods. 1 a § 28 LSD‑BG, ktoré sú relevantné pre prejednávanú vec. ( 67 )

78.

Ak to chápem správne, neuplatnením výrazu „za každého dotknutého pracovníka“ sa obmedzenia uložené vnútroštátnymi ustanoveniami vo vzťahu ku každému pracovníkovi stanú uplatniteľnými všeobecne, vo vzťahu k dotknutým pracovníkom ako celku. Zrušenie slov „za každého dotknutého pracovníka“ teda predstavuje nielen značné zníženie možnej sumy pokút a zavedenie jednoznačného rozsahu povolených súm, ale aj zavedenie celkového stropu, ktorý v právnych predpisoch chýbal, čo bolo jedným z faktorov, ktoré viedli Súdny dvor k tomu, aby vyhlásil relevantné ustanovenia rakúskych právnych predpisov za neprimerané. ( 68 )

79.

Po druhé Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) takisto rozhodol, že minimálne zákonom stanovené pokuty by sa mali prestať uplatňovať. Po tretie vyhlásil, že tresty odňatia slobody v prípade neuhradenia by sa mali prestať ukladať v súlade s § 16 zákona o správnych sankciách. Existencia minimálnych pokút a možnosť ukladať tresty odňatia slobody boli takisto prvkami, ktoré Súdny dvor viedli k rozhodnutiu o tom, že predmetné sankcie vo veci Maksimovic sú neprimerané. ( 69 ) Po štvrté Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) sa domnieval, že nebolo potrebné zrušiť ustanovenia týkajúce sa príspevkov na náklady konania. ( 70 )

Na druhej strane vnútroštátny súd poukázal aj na skutočnosť, že Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd) podľa všetkého zaujal iné stanovisko. Rozhodujúc o ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiu správneho súdu na nižšom stupni, ktoré sa týkalo uloženia sankcií na základe predmetných vnútroštátnych ustanovení, Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd) zohľadnil rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Maksimovic a rozhodol, že došlo k porušeniu práva vlastniť majetok. ( 72 ) Na základe odkazu na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej vnútroštátne súdy musia v plnej miere uplatňovať právo Únie, v prípade potreby neuplatňujúc akékoľvek odporujúce ustanovenia vnútroštátneho práva, sa rozhodnutím ústavného súdu zrušili uložené sankcie. Pri dosahovaní tohto záveru Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd) uviedol, že uplatňovanie vnútroštátnych sankcií, ktoré nie sú zlučiteľné s priamo účinnými predpismi Únie, by predstavovalo ukladanie sankcií bez riadneho právneho základu. ( 73 )

83.

Vnútroštátny súd vysvetlil, že tieto ústavnoprávne rozhodnutia niektoré vnútroštátne súdy vykladajú v tom zmysle, že vôbec nie je povolené predmetné sankcie ďalej uplatňovať. Nie je možné uložiť akúkoľvek sankciu, kým nebudú prijaté nové právne predpisy. Vnútroštátny súd preto predkladá stanoviská Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd) a Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) ako navzájom si odporujúce.

84.

Rakúska vláda tvrdí, že neexistuje rozpor medzi judikatúrou Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd) a Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd).

85.

Komisia tvrdí, že na základe tohto ustanovenia sudca môže upraviť sankcie v súlade so zásadou proporcionality. Je to preto, že po prvé článok 20 uvedenej smernice si vyžaduje, aby členské štáty ukladali sankcie k povinnostiam, ktorých sa smernica týka: neukladanie žiadnych sankcií by bolo takisto v rozpore so smernicou. Po druhé ako Súdny dvor konštatoval vo svojich uzneseniach, vnútroštátne predpisy stanovujúce sankcie v prípade predmetného porušenia pracovnoprávnych povinností sú primerané na dosiahnutie legitímnych cieľov, ktoré smernica sleduje. ( 74 ) Po tretie rozpor medzi právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi neznamená nevyhnutne, že vnútroštátne predpisy sa musia úplne zrušiť: právo Únie doplňuje vnútroštátne právo len v tom rozsahu, ktorý postačuje na umožnenie prijatia sankcie, ktorá je v súlade s požiadavkou proporcionality. V tejto súvislosti sa Komisia domnieva, že rakúske súdy by mali dokonca naďalej uplatňovať aj súhrnné sankcie, pokiaľ tieto nie sú ako také neprimerané, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. ( 75 )

88.

Podobne rakúska vláda tvrdí, že úplné neuplatňovanie vnútroštátnych ustanovení by viedlo k porušovaniu práva Únie. Čiastočné neuplatňovanie predmetných vnútroštátnych ustanovení by samo osebe mohlo zabezpečiť, aby sankcie, ktoré zamýšľal vnútroštátny súd, mohli byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a súdmi v súlade s požiadavkami práva Únie. ( 76 )

89.

Naopak, poľská vláda sa domnieva, že stanovovanie trestných sankcií nezávisle od znenia vnútroštátnych právnych ustanovení by mohlo porušovať zásadu zákonnosti; znamenalo by to, že jediné možné riešenie je úplné neuplatňovanie vnútroštátnych ustanovení. V podobnom duchu česká vláda tvrdí, že prístup, na základe ktorého sa výška sankcie nestanovuje na základe zákonom stanovených kritérií, ktoré sú adresátom predpisu známe vopred, ale na základe kritérií stanovených následne súdnymi alebo správnymi orgánmi, by porušoval zásadu právnej istoty.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že riešenie vyplývajúce z rozsudku Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) môže byť problematické z dôvodov súvisiacich so zásadou zákonnosti. Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd) túto zásadu vykladá veľmi striktne, najmä v oblasti trestného práva. Okrem toho, ako uviedol vnútroštátny súd, viaceré správne súdy v Rakúsku vykladali rozsudok najvyšších rakúskych súdov odlišne. Vzhľadom na rozdielne stanoviská prijaté správnymi súdmi sa vnútroštátny súd preto domnieva, že súčasná situácia sa vyznačuje nejednotnou judikatúrou a právnou neistotou. Navyše sa uvedený súd domnieva, že nejednotnosti v súčasných postupoch rozhodovania sú dôvodom na obavy z hľadiska zásady rovnosti. Uplatňovanie sankcií na základe systému posúdenia v jednotlivých prípadoch je rakúskemu právnemu systému vo všeobecnosti a systému trestného práva špecificky naozaj cudzie.

93.

Česká vláda poukázala na skutočnosť, že v každom prípade sa článok 20 smernice 2014/67 nemôže považovať za priamo účinný tak, aby sa naň bolo možné odvolávať voči súkromnej osobe. Judikatúra Súdneho dvora vylučuje možnosť, že by sa členský štát pri uplatňovaní sankcií na základe ustanovení smernice odvolával na priamy účinok smernice. Uvedená vláda okrem toho tvrdí, že ak by každý súd alebo správny orgán mohol upravovať vnútroštátne predpisy kreatívnym spôsobom, viedlo by to nevyhnutne k rozdielom vo výške ukladaných sankcií, a to bez objektívnej motivácie.

94.

V tom istom duchu sa poľská vláda domnieva, že ponechanie prijímania sankcií odchyľujúcich sa od právnych ustanovení na každý súd alebo orgán by bolo v rozpore s požiadavkami zásady zákonnosti. Poľská vláda dokonca tvrdí, že rozdielne výklady, ku ktorým dospeli jednotlivé súdy, poukazujú na to, že článok 20 nie je priamo účinný.

98.

Po prvé priestupky a sankcie boli vymedzené v čase, keď bol trestný čin spáchaný. Jednotlivci preto vopred vedeli posúdiť dôsledky svojho konania. Priamy účinok zásady proporcionality nevedie k uloženiu sankcií na základe nesprávne prebratej smernice. Sankcie sú jednoznačne ukladané na základe vnútroštátneho práva, ako bolo platne vyhlásené a sprístupnené adresátom, a nie na základe smernice. Z tohto dôvodu judikatúra Súdneho dvora o nemožnosti priameho uplatňovania smerníc určujúcich alebo zhoršujúcich trestnú zodpovednosť osôb ( 79 ) jednoducho nie je v prejednávanej veci relevantná.

99.

Po druhé požiadavka proporcionality zakotvená v článku 20 smernice 2014/67 je základom pre zmiernenie a opravu vnútroštátnych ustanovení prostredníctvom priameho účinku požiadavky proporcionality. Inými slovami, požiadavka proporcionality nie je základom, na ktorom sa ukladajú alebo zvyšujú sankcie, ale základom, na ktorom sa zákonne uložené sankcie znižujú s cieľom dosiahnuť ich zlučiteľnosť s právom Únie.

100.

Po tretie a opäť rozsudok, ktorým sa vyhlasuje neprimeranosť sankcií vo veci Maksimovic, a dve nasledujúce uznesenia Súdneho dvora nemajú vplyv na platnosť vnútroštátne uplatniteľných ustanovení, ktorými sa priestupky vymedzujú. Trestnosť a potrestanie týchto priestupkov preto aj naďalej zostávajú zákonné. Rozhodnutia Súdneho dvora majú vplyv len na určité konkrétne prvky vnútroštátneho sankčného režimu, ktoré boli vyhlásené za nezlučiteľné preto, že boli neprimerané.

104.

Po druhé, hoci aj vnútroštátny zákonodarca nezasiahol, dosiahnutie jednotnosti uplatňovania vnútroštátneho práva by sa v konečnom dôsledku malo zabezpečovať v rámci typicky hierarchicky organizovaného vnútroštátneho súdneho systému, určite v rámci tradície občianskeho práva. Bežne je úlohou najvyšších súdov zjednotiť judikatúru v rámci jednotlivých oblastí jurisdikcie. V rámci tohto rozmeru podľa všetkého vnútroštátne pravidlá týkajúce sa právomoci v podstate dávajú na výber, či napadnúť rozhodnutie správneho súdu na nižšej úrovni na Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd), alebo na Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd). ( 80 )

105.

Chcel by som jednoznačne zdôrazniť, že je to podľa práva Únie naozaj možné. Štruktúra vnútroštátnych súdnych inštitúcií a postupov je totiž naďalej v kompetencii pôvodného rozhodnutia členského štátu. ( 81 ) Bolo by však o niečo problematickejšie, ak by sa dôsledky vznikajúce z takýchto vnútroštátnych rozhodnutí (nekonanie zákonodarcu a v podstate absencia súdneho orgánu, ktorý by bol schopný judikatúru zjednotiť) prezentovali ako dôsledky možného priameho účinku požiadavky proporcionality sankcií na základe práva Únie.

106.

Napokon, odhliadnuc od štrukturálnej úrovne tu stále zostáva otázka možnej neistoty, pokiaľ ide o presnú výšku pokuty v každom jednotlivom prípade. Pri ukladaní sankcie by aj v prípade, že by sa ako východisko použil prístup, ktorý zvolil Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd), stále zostávala otázka rozsahu sankcie, ktorá sa má stanoviť napríklad medzi 1000 až 10000 eur, alebo ak by sa odstránila spodná hranica, medzi 0 až 10000 eur. Je preto možné, že v jednom prípade by páchateľovi bol uložený trest v celkovej sume 100 eur, pričom druhému by bol uložený trest vo výške 5000 eur. Otvorila by sa tým naopak otázka rovnosti pred zákonom.

110.

Napriek tomu je však pravda, že uplatňovanie sankcií v oblasti, ktorej sa týka smernica 2014/67, nebolo úplne zharmonizované v súlade s právom Únie. Preto sankcie uplatňované v tejto oblasti zostávajú na voľnej úvahe členských štátov. Ich existenciu naozaj vo všeobecnosti vyžaduje právo Únie (nejaké sankcie musia byť ukladané), ale konkrétne problematické prvky týkajúce sa ich (neprimeraného) rozsahu a ukladania prináležia rozhodnutiu členských štátov.

111.

Vzhľadom na prístup, ktorý Súdny dvor uplatnil vo veci M.A.S. a M.B. ( 84 ), by preto v tejto situácii vnútroštátne orgány a súdy mali v zásade naďalej mať možnosť uplatňovať odlišné (vyššie) štandardy ochrany základných práv. Potenciálne to môže zahŕňať aj prísnejšie predstavy o zásade zákonnosti sankcií, ak takáto požiadavka vo vnútroštátnom práve naozaj existuje a uplatňuje sa na sankcie ukladané na základe vnútroštátneho práva, ktoré v plnej miere neurčuje právo Únie. ( 85 )

b) Proporcionalita pri rušení neprimeraných vnútroštátnych pravidiel?

112.

115.

V tejto súvislosti sa požiadavka proporcionality sankcií, ktorá je tiež zakotvená v článku 49 ods. 3 Charty, môže len ťažko prirovnávať k beztrestnosti, ak existuje primeraný spôsob, ako upraviť vnútroštátny právny poriadok v súlade so zásadou proporcionality. Spoliehanie sa výlučne na zásadu proporcionality pri zrušení možnosti uplatňovania akýchkoľvek sankcií by znamenalo úplné ignorovanie potreby zabezpečenia cieľa, ktorý je uvedený v článku 1 ods. 1 smernice 2014/67, ktorým je zaručiť dodržiavanie primeranej úrovne ochrany práv vyslaných pracovníkov.

116.

Stručne povedané, preto by bolo pomerne paradoxné, aspoň z hľadiska práva Únie, dospieť v mene zásady proporcionality k neprimeranému zrušeniu všetkých dotknutých ustanovení o sankciách vo vnútroštátnom práve vrátane tých, ktoré v skutočnosti neboli nikdy spochybnené. Toto tvrdenie opäť nebráni tomu, že by tieto iné ustanovenia vnútroštátneho práva nepadli za obeť prísnejším vnútroštátnym predstavám o zásade zákonnosti alebo že by sa v iných prípadoch jednoducho neuplatnili na základe súvislosti s inými ustanoveniami, keďže by už nebolo možné ich uplatňovať nezávisle.

117.

Úplne jednoducho sa však navrhuje, aby priamy účinok požiadavky proporcionality nevyžadoval neprimerané zrušenie všetkých vnútroštátnych pravidiel. Metaforicky povedané, operácia, ktorá sa má vykonať v mene práva Únie, by sa mala podobať skôr na chirurgický zásah než na plošné bombardovanie.

Prístup, ktorý zvolil Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) a ktorý bol zhrnutý v predošlých častiach, je v tomto zmysle obzvlášť informatívny. Skutočnosť, že použitou právnou technikou je „neuplatnenie“, závisí od znenia a štruktúry vnútroštátnych právnych ustanovení, a nie je teda nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim z „podstaty“ ustanovenia práva Únie, ktoré obsahuje samotnú požiadavku proporcionality.

121.

K podobným výsledkom by sa v skutočnosti dalo dospieť aj „doplnením“ pozitívneho obsahu zásady proporcionality s cieľom dosiahnuť právne riešenie nahradením, a nie vylúčením. To som naozaj aj navrhol vo veci Link Logistik, kde by formulácia vnútroštátneho pravidla (pevná suma poplatku bez ohľadu na akékoľvek individuálne okolnosti prípadu) neumožnila vnútroštátnemu súdu dospieť k riešeniu, ktoré by bolo zlučiteľné so zásadou proporcionality jednoducho len zrušením častí vnútroštátnych právnych predpisov. Bolo preto potrebné zaviesť normatívne prvky na základe kritéria, ktoré by boli neoddeliteľnou súčasťou zásady proporcionality. ( 89 )

122.

Z tohto rozdielu vyplýva, že druh priameho účinku toho istého ustanovenia práva Únie bude preto logicky závisieť od vnútroštátneho právneho prostredia. Kým v niektorých prípadoch priamo účinné ustanovenie úplne nahradí „vylúčené“ odporujúce vnútroštátne ustanovenie, v iných prípadoch bude možné len úplné neuplatňovanie. Vo veľkom množstve prípadov medzi týmito dvoma extrémami môže zlučiteľnosť s právom Únie zahŕňať len čiastočné neuplatňovanie, prípadne neuplatňovanie prvkov vnútroštátneho pravidla len v rozsahu, v akom sú v rozpore s ustanoveniami práva Únie. Napokon by sa úplné alebo čiastočné neuplatňovanie muselo aj kombinovať s výkladom ich „zvyšných“ uplatniteľných ustanovení alebo prvkov v súlade s právom Únie.

125.

Ak by Súdny dvor súhlasil s úvahami uvedenými v časti A a B vyššie, musel by prehodnotiť svoje rozhodnutie vo veci Link Logistik.

126.

Ako je už vysvetlené v časti A a B, rozhodnutím vo veci Popławski II sa konkludentne a čiastočne zmenilo stanovisko Súdneho dvora, ktoré zaujal vo veci Link Logistik. Vnútroštátne súdy a iné orgány môžu zrušiť len vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s priamo účinnými ustanoveniami práva Únie.

127.

Ako je to však v prípade stanoviska Súdneho dvora vo veci Link Logistik vzhľadom na priamy účinok požiadavky proporcionality? Ako bolo podrobne vysvetlené v časti A vyššie, existuje viacero dôvodov v prospech rozhodnutia, že požiadavka proporcionality podľa článku 20 smernice 2014/67 má priamy účinok.

131.

Súdny dvor v minulosti pri prehodnocovaní svojich predošlých rozhodnutí postupoval rôzne. ( 93 ) Prípady výslovného prehodnotenia rozhodnutia sú naďalej zriedkavé. Aj pri tých zriedkavých príležitostiach boli vysvetlenia Súdneho dvora týkajúce sa dôvodov na prijatie odlišného stanoviska pomerne málopočetné. V niektorých prípadoch sa Súdny dvor obmedzil na uznanie odlišného precedensu a naznačenie, že prijíma iný výklad. ( 94 ) V iných prípadoch je zrejmé, že Súdny dvor zmenil svoj názor vzhľadom na okolnosti a tvrdenia predložené v nasledujúcej veci ( 95 ) alebo že objasňuje svoje predošlé stanovisko vzhľadom na tieto nové predložené úvahy. ( 96 )

132.

Súdny dvor sa otvorenejšie odchyľuje od svojej predošlej judikatúry vzhľadom na ústavný vývoj alebo zmeny Zmluvy. ( 97 ) Existuje však viacero prípadov, v ktorých Súdny dvor naďalej cituje ako „dobrý právny základ“ predošlé rozsudky, hoci sa v novom rozhodnutí dospieva k odlišnému záveru. ( 98 ) Len veľmi zriedkavo Súdny dvor výslovne prehodnotí svoj predošlý výklad, zaoberá sa predošlým precedensom a vysvetlí príčiny odlišného výsledku. ( 99 )

133.

Podľa môjho názoru by prejednávaná vec mala byť jedným z týchto zriedkavých prípadov. Súdny dvor by mal využiť príležitosť, ktorú mu prejednávaná vec ponúka a výslovne prehodnotiť svoje rozhodnutie vo veci Link Logistik, a to najmä z týchto dôvodov.

137.

Po tretie skutočnosť, že precedens, ktorý sa má zmeniť, je pomerne nový, je poľutovaniahodná, ale v konečnom dôsledku by to nemalo zohrávať žiadnu úlohu. Správny výklad práva Únie má prednosť pred takýmito obavami. K niektorým z najvýznamnejších prípadov prehodnotenia rozhodnutia Súdneho dvora došlo pomerne krátko po jeho vydaní. ( 101 ) Je to pochopiteľné vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok Súdneho dvora veľmi často rozprúdi diskusiu, ktorej výsledkom je to, že vnútroštátne súdy kladú dodatočné otázky, poskytujú ďalšie informácie alebo predkladajú Súdnemu dvoru argumenty. V niektorých z týchto nedávnych prípadov, keď bol Súdny dvor výslovne požiadaný, aby prehodnotil svoje stanovisko, pridelil tieto veci veľkej komore. ( 102 ) Ak je precedens, ktorý sa má zmeniť, starší a má dokonca až desiatky rokov, odlišné stanovisko nie je až také problematické. Možno ho racionalizovať vývojom právneho poriadku EÚ. ( 103 )

138.

Po štvrté a na záver, kto by v rámci súčasnej štruktúry Súdneho dvora mal zmeniť rozhodnutie? Opätovne tu platí, že neexistuje žiadne formálne pravidlo stare decidis . Jednotlivé komory Súdneho dvora preto aj naďalej môžu voľne prehodnocovať predošlé precedensy. Okrem toho krehká hranica medzi konštruktívnym prehodnotením predošlých rozsudkov, vývojom judikatúry a implicitným odchýlením sa pomerne sťažuje vytvorenie a zavedenie akéhokoľvek formálneho pravidla vo vzťahu k prideľovaniu vecí, ktoré si vyžadujú revíziu judikatúry, veľkej komore.

139.

V rámci súčasnej inštitucionálnej štruktúry Súdneho dvora, v ktorej má veľká komora osobitné, ústavné postavenie v rámci Súdneho dvora a zároveň zodpovedajúcu väčšiu autoritu v rámci Súdneho dvora aj navonok, zámerná zmena precedensu by mala byť jednou z jej výsad a funkcií. Platiť by to malo najmä v situáciách, ako je táto, kde jednoducho neexistuje žiadny racionálny priestor na „odlíšenie“ alebo „objasnenie“ veci.

A napokon malo by dôjsť k výslovnej zámernej zmene rozhodnutia? Podľa môjho názoru určite áno. Napriek tomu však neplánujem rozsiahlu diskusiu o všetkých možných argumentoch týkajúcich sa výhod otvorenej právnej diskusie a nevyhnutnosti náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Namiesto toho by som chcel na záver poznamenať, že všetkým najvyšším súdom záleží na ich dobrom mene a vážnosti . Tieto prvky sú pre ich úlohu a všeobecné pokračovanie ich činnosti kľúčové. Najvyšší súd sa preto už na základe svojej podstaty pravdepodobne nepoteší možnosti vyhlásiť, že sa mýlil, ak k takejto situácii môže vôbec dôjsť. ( 105 ) Nachádzať však v systéme, ktorý sa vymedzuje ako systém založený na súdnom dialógu, partnera na dialóg, ktorý je neomylný, môže byť predsa len prekvapujúce a častejšie aj frustrujúce. V každom prípade a v tejto súvislosti neschopnosť priznať si omyl nie je ani známkou dialógu, ani skutočnej sebadôvery a autority.

V. Návrh

142.

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položil Landesverwaltungsgericht Steiermark (Krajinský správny súd Štajersko, Rakúsko), odpovedal takto:

1.

Požiadavka proporcionality sankcií stanovená v článku 20 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu, má priamy účinok.

( 5 ) Spolková zbierka zákonov BGBl. 52/1991.

( 6 ) BGB1. I, 33/2013.

( 7 ) Spolková zbierka zákonov BGBl. I, 44/2016.

( 8 ) Ako sa uvádza v uznesení Súdneho dvora z 19. decembra 2019, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (C ‑645/18 , neuverejnené, EU:C:2019:1108 , body 10 a 11 ).

( 9 ) Uznesenie z 19. decembra 2019, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld ( C‑645/18 , neuverejnené, EU:C:2019:1108 ).

( 10 ) Táto vec sa týkala iných vnútroštátnych ustanovení [Arbeitsvertragsrechts‑Anpassungsgesetz (zákon o prispôsobení zákona o pracovných zmluvách, BGBl. 459/1993; (ďalej len „AVRAG“)]. Napriek tomu sa daná vec týkala systému a výšky sankcií, ktoré sa veľmi podobajú systému a sankciám v prejednávanej veci.

( 17 ) Súdny dvor dospel k rovnakému záveru vo svojom uznesení z 19. decembra 2019 vo veci EX a i. ( C‑140/19, C‑141/19 a C‑492/19 až C‑494/19 , neuverejnené, EU:C:2019:1103 ), ktorú predložil ten istý vnútroštátny súd v kontexte iných vecí, ktorých skutkové okolnosti však boli značne podobné.

( 18 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 17. júna 1999 o poplatkoch za používanie určitej dopravnej infraštruktúry ťažkými nákladnými vozidlami ( Ú. v. ES L 187, 1999, s. 42 ; Mim. vyd. 07/004, s. 372) v znení zmenenom smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/76/ES z 27. septembra 2011 ( Ú. v. EÚ L 269, 2011, s. 1 ).

( 19 ) Návrhy prednesené vo veci Link Logistik N&N ( C‑384/17 , EU:C:2018:494 ).

( 20 ) Rozsudok z 22. marca 2017, Euro‑Team a Spirál‑Gép ( C‑497/15 a C‑498/15 , EU:C:2017:229 ).

( 21 ) V tomto ustanovení sa uvádza: „Členské štáty zriadia primerané kontroly a ustanovia systém pokút za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice. Prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Stanovené pokuty musia byť účinné, primerané a odrádzajúce .“ Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 22 ) Link Logistik, bod 51.

( 29 ) Významným príkladom sú rozsudky z 5. februára 1963 vo veci van Gend & Loos ( 26/62 , EU:C:1963:1 ), a z 19. decembra 1968vo veci Salgoil ( 13/68 , EU:C:1968:54 ), v ktorých Súdny dvor rozhodol, že stanovenie colných povinností a kvantitatívne obmedzenia a opatrenia s rovnocenným účinkom boli dostatočne jasné a presné na to, aby boli priamo účinné, a napriek tomu Súdny dvor posledné polstoročie strávil výkladom pojmu „opatrenia s rovnocenným účinkom“.

( 30 ) Maksimovic, bod 39. Pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 26. septembra 2018, Van Gennip a i. ( C‑137/17 , EU:C:2018:771 , bod 99 ), a z 9. februára 2012, Urbán ( C‑210/10 , EU:C:2012:64 , body 41 a 44 ).

( 31 ) Link Logistik, bod 45.

( 32 ) Pozri praktický príklad takejto situácie v rozsudku z 19. júna 2014 vo veci Specht a i. ( C‑501/12 až C‑506/12, C‑540/12 a C‑541/12 , EU:C:2014:2005 , body 88 až 97 ), kde bolo zrejmé, že uložený zákaz diskriminácie bol dostatočne presný a bezpodmienečný, hoci jeho uplatniteľnosť pred vnútroštátnym sudcom nemohla viesť ku konkrétnemu výsledku.

( 33 ) Napríklad môže byť pomerne zrejmé, že pri určitom type priestupku je úplne neprimerané ukladať sankcie v rozsahu desiatok tisícov alebo stoviek tisícov eur. Preto v tomto smere a do tejto miery neexistuje pochybnosť o jasnosti a presnosti toho, čo je „primeranosť sankcií“. Nebráni to však prirodzenej predbežnej neurčitosti týkajúcej sa toho, aká presne bude v konečnom dôsledku vzhľadom na okolnosti jednotlivej veci výška uloženej sankcie v rámci primeraného rozsahu (bude to v konkrétnom prípade 1000 alebo 5000 eur?).

( 38 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2000, Linster ( C‑287/98 , EU:C:2000:468 , bod 37 ): „táto diskrečná právomoc, ktorú členský štát môže uplatňovať pri prebratí tohto ustanovenia do vnútroštátneho práva, nebráni súdnemu preskúmaniu otázky, či ju vnútroštátne orgány neprekročili“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 39 ) Na okraj možno dodať, že takéto tvrdenie podľa všetkého nie je ani vecne správne v situácii, aká bola predmetom vo veci Link Logistik, či v skutočnosti v prejednávanej veci. V týchto prípadoch vnútroštátny zákonodarca už uplatnil svoju možnosť výberu prebratia. Prebratie však vykonal jednoznačne nadmerným, a teda nesprávnym spôsobom, čoho výsledkom je nesprávne vykonávanie práva Únie na vnútroštátnej úrovni. Zaujímavé je, že to, čo podľa požiadavky proporcionality sankcií bolo dostatočne jasné a bezpodmienečné pre Súdny dvor, aby rozhodol na základe príkladu konkrétnej veci o tom, že vnútroštátne predpisy sú s týmto pravidlom nezlučiteľné, nie je však potom dostatočne jasné a bezpodmienečné, aby to uplatnil vnútroštátny sudca v tej istej konkrétnej veci.

( 40 ) Pozri bod 54 rozhodnutia vo veci Link Logistik, v ktorom sa zdôrazňuje, že vnútroštátnemu zákonodarcovi prislúcha vytvoriť systém primeraných sankcií.

( 41 ) Pozri napríklad rozsudky zo 17. apríla 2018, Egenberger ( C‑414/16 , EU:C:2018:257 , bod 78 ); z 29. júla 2019, Torubarov ( C‑556/17 , EU:C:2019:626 , bod 56 ); z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) ( C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 162 ); z 2. marca 2021, A. B. a i. (Menovanie sudcov na Najvyšší súd – Opravné prostriedky) ( C‑824/18 , EU:C:2021:153 , bod 145 ), alebo z 15. apríla 2021, Braathens Regional Aviation ( C‑30/19 , EU:C:2021:269 , bod 57 ).

( 48 ) Pozri napríklad rozsudky z 3. decembra 1974, van Binsbergen ( 33/74 , EU:C:1974:131 , bod 26 ); zo 17. decembra 1981, Webb ( 279/80 , EU:C:1981:314 , body 13 a 14 ); z 29. apríla 1999, Ciola ( C‑224/97 , EU:C:1999:212 , bod 27 ); z 18. decembra 2007, Laval un Partneri ( C‑341/05 , EU:C:2007:809 , bod 97 ), alebo z 13. apríla 2010, Wall ( C‑91/08 , EU:C:2010:182 , bod 68 ).

( 49 ) Pozri uznesenia z 19. decembra 2019, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld ( C‑645/18 , neuverejnené, EU:C:2019:1108 , body 32 až 41 ), a EX a i. ( C‑140/19, C‑141/19 a C‑492/19 až C‑494/19 , neuverejnené, EU:C:2019:1103 , body 34 až 43 ).

( 50 ) Rozsudok z 8. septembra 2015 vo veci Tarrico a i. ( C‑105/14 , EU:C:2015:555 , bod 52 ), v ktorom sa uvádza, že „ustanovenia článku 325 ods. 1 a 2 ZFEÚ… majú podľa zásady prednosti práva Únie vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov za následok stratu použiteľnosti každého ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore“. Pozri tiež rozsudok z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B. ( C‑42/17 , EU:C:2017:936 , bod 39 ).

( 51 ) Ako už bolo uvedené v bode 37 vyššie. Rovnakú logiku, ktorá bola uplatnená na povahu a rozsah prostriedkov nápravy vo všeobecnosti, pozri v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci An tAire Talmhaíochta Bia agus Mara, Éire agus an tArd‑Aighne ( C‑64/20 , EU:C:2021:14 , najmä body 54 až 62).

( 52 ) V nemeckom origináli ako „ergänzen“.

( 53 ) Alternatívne by sa potom druhá otázka musela preformulovať ako otázka týkajúca sa obmedzení konformného výkladu v takýchto prípadoch, pričom odpoveď na ňu by musela byť záporná. Prinajmenšom podľa môjho názoru by sa totiž odstránenie častí vnútroštátnych ustanovení, ktoré nie sú zlučiteľné s právom Únie, a následne (alebo zároveň) doplnenie vnútroštátnych právnych predpisov ustanoveniami práva Únie, ktoré neprijal vnútroštátny zákonodarca, a teda jednoznačné zmenenie obsahu vnútroštátnych pravidiel, len ťažko mohlo považovať za prípad konformného výkladu. Pozri napríklad rozsudky z 15. januára 2014, Association de médiation sociale ( C‑176/12 , EU:C:2014:2 , bod 39 ); zo 7. augusta 2018, Smith ( C‑122/17 , EU:C:2018:631 , bod 40 ), alebo z 24. júna 2019, Popławski ( C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 76 a nasl.).

( 60 ) (Predtým) článok 34 ods. 2 písm. b) ZEÚ. Popławski II, body 69 až 71.

( 61 ) Popławski II, bod 62.

( 62 ) Tamže, bod 68.

( 63 ) Pozri napríklad rozsudky z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) ( C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 161 ); z 19. decembra 2019, Deutsche Umwelthilfe ( C‑752/18 , EU:C:2019:1114 , bod 42 ); zo 14. mája 2020, Staatsanwaltschaft Offenburg ( C‑615/18 , EU:C:2020:376 , bod 69 ); z 30. septembra 2020, CPAS Liège ( C‑233/19 , EU:C:2020:757 , bod 54 ); z 15. apríla 2021, Braathens Regional Aviation ( C‑30/19 , EU:C:2021:269 , bod 58 ), a z 18. mája 2021, Asociažia Forumul Judecătorilor din România a i. ( C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19 , EU:C:2021:393 , bod 248 ).

( 64 ) V akademickej oblasti pozri napríklad rôzne stanoviská k tejto diskusii: LENAERTS, K., CORTHAOUT, T.: Of Birds and Hedges: The Role of Primacy in Invoking Norms of EU Law. In: European Law Review . 2006, zv. 31, s. 287 – 315, na s. 301 – 311; PRECHAL, S.: Direct Effect, Indirect Effect, Supremacy and the Evolving Constitution of the European Union. In: BARNARD, C. (ed.): The Fundamentals of EU Law Revisited: Assessing the Impact of the Constitutional Debate . Oxford University Press, 2007, s. 35 – 69; MUIR, E.: Of Ages in – and Edges of – EU Law. In: Common Market Law Review . 2011, zv. 48, s. 39 – 62, alebo DOUGAN, M.: Primacy and the Remedy of Disapplication. In: Common Market Law Review . 2019, zv. 56, s. 1459 – 1508.

( 65 ) V návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánches‑Bordona, v ktorých sa potvrdil opačný záver, sa dokonca argumentovalo v prospech možnosti uplatňovať nápravný prostriedok neuplatnenia pri predpisoch, ktoré neboli priamo účinné na základe rozhodnutia vo veci Link Logistik: pozri jeho návrhy vo veci Popławski ( C‑573/17 , EU:C:2018:957 , bod 117 ). Pozri aj návrhy, ktoré som predniesol vo veci Cresco Investigation ( C‑193/17 , EU:C:2018:614 , body 114 až 149 ), v ktorých navrhujem v podstate podobný prístup k zrušeniu vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré nie sú zlučiteľné (len) s ustanoveniami Charty.

( 72 ) Rozsudok Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd, Rakúsko) z 27. novembra 2019, E 2047 – 2049/2019.

( 73 ) Podľa vnútroštátneho súdu Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd) zrušil sankcie vo viacerých ďalších prípadoch, okrem iného v E 3530/2019 a ďalších, E 2893/2019 a ďalších, E 3530/2019 a ďalších, a E 2893/2019 a ďalších.

( 74 ) Uznesenia z 19. decembra 2019, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld ( C‑645/18 , neuverejnené, EU:C:2019:1108 , bod 32 ), a EX a i. ( C‑140/19, C‑141/19 a C‑492/19 až C‑494/19 , neuverejnené, EU:C:2019:1103 , bod 34 ).

( 75 ) Maksimovic, bod 41; pozri tiež uznesenia z 19. decembra 2019, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld ( C‑645/18 , neuverejnené, EU:C:2019:1108 , bod 35 ), a EX a i. ( C‑140/19, C‑141/19 a C‑492/19 až C‑494/19 , neuverejnené, EU:C:2019:1103 , bod 37 ).

( 76 ) Stanovisko rakúskej vlády k tejto otázke je trochu mätúce, najmä vzhľadom na skutočnosť, že táto vláda navrhla odpoveď na prvú otázku, ktorou by sa zamietol priamy účinok požiadavky proporcionality, a neobmedzila svoju odpoveď na druhú otázku formou odpovede len subsidiárne, ale považuje skôr čiastočné neuplatňovanie za konformný výklad. Podobne ako pri vnútroštátnom súde aj tu sa môže predpokladať, že v tomto zmysle rakúska vláda vychádza z problematického stanoviska Súdneho dvora vo veci Link Logistik.

( 77 ) Pozri napríklad rozsudky z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld ( C‑303/50 , EU:C:2007:261 , bod 50 ); z 31. marca 2011, Aurubis Bălgarija ( C‑546/09 , EU:C:2011:199 , bod 42 ), a z 28. marca 2017, Rosneft ( C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 162 ).

( 80 ) Ako vyplýva zo skúseností viacerých európskych systémov usilujúcich sa o dosiahnutie rozlišovania medzi otázkami ústavnosti na jednej strane a otázkami (obyčajnej alebo jednoduchej) zákonnosti na strane druhej na účely určenia právomoci, táto hranica je veľmi nejasná a v praxi sa len veľmi ťažko definuje. Prejednávaná vec je v tomto zmysle živým príkladom. Ten istý právny problém môže voľne prechádzať medzi týmito dvoma stavmi a môže byť formulovaný ako otázka ústavnosti (právo vlastniť majetok porušované sankciou) alebo zákonnosti (zlučiteľnosť vnútroštátneho rozhodnutia o uložení sankcie s vnútroštátnym právom a právom Únie). Pozri v súvislosti s komparatívnou diskusiou s príkladmi z Nemecka, zo Španielska, z Českej republiky, zo Slovenska alebo Slovinska zväzok, ktorý vytvoril Ústavní soud (Česká republika) a má názov The Limits of the Constitutional Review of the Ordinary Courts’ Decisions in the Proceedings on the Constitutional Complaint. Linde: Praha, 2005. Pozri tiež napríklad Bundesministerium der Justiz – Entlastung des Bundesverfassungsgerichts: Bericht der Kommission . Moser: Bonn, 1998, s. 62 – 66.

( 81 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) ( C‑619/18 , EU:C:2019:531 , bod 52 ), a z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) ( C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 115 ).

( 82 ) Na rozdiel od zviazaného rozhodovania, ktoré sa vyznačovalo úplnou neprimeranosťou medzi skutkom a trestom, ktoré bolo výsledkom toho, že na konkrétny skutok sa viazala len jedna možná sankcia bez akejkoľvek možnosti jej úpravy alebo prispôsobenia vzhľadom na individuálne okolnosti – pozri napríklad návrhy, ktoré som predniesol vo veci An tAire Talmhaíochta Bia agus Mara, Éire agus an tArd‑Aighne ( C‑64/20 , EU:C:2021:14 , bod 56 ).

( 89 ) Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Link Logistik N&N ( C‑384/17 , EU:C:2018:494 , bod 84 a nasl.).

( 90 ) Link Logistik, bod 62 a výrok uvedeného rozsudku.

( 91 ) Pozri tiež SLYNN, G.: The Court of Justice of the European Communities. In: International and Comparative Law Quarterly . 1984, zv. 33, s. 409, na s. 423.

( 92 ) Ako známy príklad uvádzam rozsudok z 8. októbra 1996, Dillenkofer a i. ( C‑178/94, C‑179/94 a C‑188/94 až C‑190/94 , EU:C:1996:375 , bod 20 a nasl.), v ktorom sa racionalizuje predošlá judikatúra o zodpovednosti štátu za stratu a poškodenie spôsobené jednotlivcom v dôsledku porušenia práva Únie.

( 93 ) Ku skorším diskusiám pozri najmä návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Roemer vo veci Holandsko/Vysoký úrad ESUO ( 9/61 , neuverejnené, EU:C:1962:20 , s. 242); návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lagrange v spojených veciach Da Costa a i. ( 28/62 až 30/62 , neuverejnené, EU:C:1963:2 ), alebo návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola vo veci Sürül ( C‑262/96 , EU:C:1998:610 ).

( 94 ) Pozri napríklad rozsudky z 3. apríla 1968, Molkerei‑Zentrale Westfalen/Lippe ( 28/67 , EU:C:1968:17 ), vzhľadom na rozsudok zo 16. júna 1966, Lütticke ( 57/65 , EU:C:1966:34 ), a z 25. júla 2008, Metock a i. ( C‑127/08 , EU:C:2008:449 ), vzhľadom na rozsudok z 23. septembra 2003, Akrich ( C‑109/01 , EU:C:2003:491 ).

( 101 ) Pozri napríklad rozsudok z 22. mája 1990, Parlament/Rada – Černobyľ ( C‑70/88 , EU:C:1990:217 ), vzhľadom na rozsudok z 27. septembra 1988, Parlament/Rada – Komitológia ( 302/87 , EU:C:1988:461 ), ktoré delí len 20 mesiacov.

( 102 ) Pozri napríklad rozsudky z 5. júna 2018, Grupo Norte Facility ( C‑574/16 , EU:C:2018:390 ), a Montero Mateos ( C‑677/16 , EU:C:2018:393 ), vzhľadom na rozsudok zo 14. septembra 2016, de Diego Porras ( C‑596/14 , EU:C:2016:683 ).

( 103 ) Napríklad nedávny rozsudok z 18. novembra 2020, Syndicat CFTC ( C‑463/19 , EU:C:2020:932 ), vzhľadom na (plenárny) rozsudok z 12. júla 1984, Hofmann ( 184/83 , EU:C:1984:273 ).

( 104 ) Poukázanie na potrebu predložiť vec veľkej komore Súdneho dvora v prípade opačného rozhodnutia, návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Puffer ( C‑460/07 , EU:C:2008:714 , bod 56 ). Praktický nedávny príklad pozri v rozsudku z 9. júla 2020, Santen ( C‑673/18 , EU:C:2020:531 ), vzhľadom na rozsudok z 19. júla 2012, Neurim Pharmaceuticals (1991) ( C‑130/11 , EU:C:2012:489 ).

( ) Keďže, ako ironicky dávnejšie poznamenal sudca Jackson v súhlasnom stanovisku vo veci Brown/Allen, 344 U.S. 443 (1953), v 540: „Nemáme posledné slovo preto, že máme pravdu. Máme pravdu preto, že máme posledné slovo.“