C-237/20

62020CC0237

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GIOVANNI PITRUZZELLA

prednesené 9. decembra 2021 ( 1 )

Vec C‑237/20

Federatie Nederlandse Vakbeweging

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko), umožní Súdnemu dvoru, aby sa opätovne vyjadril k otázke vzťahu existujúceho medzi inštitútom „pre‑pack“ v podobe, v akej sa vyvinul v Holandsku, a výnimkou zo zachovania práv, ktoré smernica 2001/23/ES priznáva zamestnancom pri prevodoch podnikov, závodov alebo ich častí, stanovenou v článku 5 ods. 1 tejto smernice ( 2 ).

2.

„Pre‑pack“ je postup podľa holandského práva, ktorý neupravuje zákon, ale jeho pôvod a uplatňovanie vyplýva z judikatúry, pričom k nemu dochádza pred vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka, s tým, že v jeho rámci sa pripravuje predaj podniku alebo jeho časti, ktorý je súčasťou majetku dlžníka určeného na likvidáciu, t. j. predaj, ktorý sa následne realizuje ihneď po vyhlásení konkurzu. V prejednávanej veci vzniká otázka, či a za akých podmienok patrí takýto postup do pôsobnosti vyššie uvedenej výnimky.

3.

Súdny dvor už mal príležitosť zaoberať sa predmetnou otázkou v rozsudku z 22. júna 2017, Federatie Nederlandse Vakvereniging a i. ( C‑126/16 , EU:C:2017:489 , ďalej len rozsudok „Smallsteps“). Tento rozsudok však vyvolal rozsiahlu diskusiu v rámci holandskej judikatúry, ako aj právnej vedy. ( 3 ) V tejto situácii právnej neistoty sa Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) rozhodol predložiť Súdnemu dvoru tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, a to s cieľom získať dodatočné vysvetlenia, pričom poukázal na niekoľko skutočností odlišujúcich „pre‑pack“, ktorý sa týka veci, o ktorej rozhoduje v konaní vo veci samej, od postupu „pre‑pack“ týkajúceho sa veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku Smallsteps.

V článku 4 ods. 1 tejto smernice sa stanovuje, že prevod podniku „nemôže byť automaticky dôvodom na prepúšťanie z práce zo strany prevádzateľa alebo nadobúdateľa“, bez toho, aby bola dotknutá možnosť pristúpiť k prepúšťaniu v prípadoch, ak je opodstatnené na základe „hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov zahŕňajúcich zmeny týkajúce sa pracovníkov“.

6.

Článok 5 smernice 2001/23 upravuje výnimku z vyššie uvedeného systému ochrany, pričom stanovuje, že:

„1. Pokiaľ členské štáty nezabezpečia inak, články 3 a 4 neplatia pre prevody podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov, pri ktorých je prevádzateľ subjektom [predmetom – neoficiálny preklad ] konkurzného konania alebo iného podobného konania riešiaceho platobnú neschopnosť, ktoré bolo ustanovené v súvislosti s likvidáciou [alebo podobného insolvenčného konania, ktoré bolo začaté na účely likvidácie – neoficiálny preklad ] majetku prevádzateľa a ktoré je pod dozorom [pod dohľadom – neoficiálny preklad ] príslušného verejného orgánu (ktorým môže byť profesionálny odborník vo veciach platobnej neschopnosti [môže byť správca – neoficiálny preklad ], splnomocnený príslušným verejným orgánom).

2. Keď sa články 3 a 4 vzťahujú na prevod počas konkurzného konania [insolvenčného konania – neoficiálny preklad ], ktoré sa začalo vo vzťahu k prevádzateľovi (bez ohľadu na to, či bolo toto konanie ustanovené v súvislosti s likvidáciou majetku prevádzateľa alebo nie) a za predpokladu, že takéto konania sú pod dozorom [pod dohľadom – neoficiálny preklad ] príslušného verejného orgánu (ktorým môže byť profesionálny odborník vo veciach platobnej neschopnosti [môže byť správca – neoficiálny preklad ] ustanovený podľa vnútroštátnych právnych predpisov), môže členský štát zabezpečiť, že:

Holandské právo

7.

V holandskom práve upravujú práva zamestnancov pri prevode podnikov § 7:662 až 7:666 a § 7:670 ods. 8 Burgerlijk Wetboek (Občiansky zákonník, ďalej len „BW“), ktorými sa preberá smernica 2001/23.

8.

Podľa § 7:663 prvej vety BW „automatickým dôsledkom prevodu podniku je prechod práv a povinností, ktoré má zamestnávateľ v danom čase v tomto podniku na základe pracovnej zmluvy, ktorú uzatvoril so zamestnancom činným v rámci tohto podniku, na nadobúdateľa“.

9.

Táto prípravná fáza sa začína z podnetu podniku v úpadku, ktorý požiada súd o ustanovenie „povereného konkurzného správcu“ a „povereného konkurzného sudcu“. Uvedené orgány nemajú v tejto prípravnej fáze, pokiaľ ide o podnik a/alebo všetkých veriteľov, riadiace ani reprezentatívne právomoci.

13.

Po dojednaní zmluvy o predaji podniku sa začína konkurzné konanie, v rámci ktorého súd ustanoví konkurzného sudcu a konkurzného správcu (vo všeobecnosti tie isté osoby, ktoré ustanovil v priebehu postupu „pre‑pack“). Konkurzný správca vykoná zmluvu o predaji podniku v podobe, v akej sa dohodla v rámci predbežnej fázy, a to bezprostredne po vyhlásení konkurzu, aby sa predišlo prerušeniu podnikateľskej činnosti.

14.

Parlament Holandska v súčasnosti rokuje o návrhu zákona, ktorý má legislatívne upraviť inštitút „pre‑pack“, a to s cieľom vytvoriť tomuto inštitútu legislatívny základ a zaručiť právnu istotu. ( 4 )

II. Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

18.

V rozhodnutí o ustanovení tento súd uviedol, že: cieľom daného opatrenia bolo získať čo najvyšší výnos pre všetkých veriteľov; ustanovenie poverených konkurzných správcov poskytovalo možnosť riadne pripraviť predaj alebo reorganizáciu, počnúc od situácie platobnej neschopnosti; poverení konkurzní správcovia a poverený konkurzný sudca nemali nijakú legislatívne stanovenú právomoc alebo poverenie; súd ich ustanovil, aby pozorovali, požadovali informácie a prijímali informácie, aby mohli vyjadriť svoje stanovisko a prípadne poskytnúť poradenstvo, bez toho, aby bola dotknutá povinnosť bývalého koncernu Heiploeg v plnej miere s nimi spolupracovať; pokiaľ by uvedený súd dospel k záveru, že povinnosti uvedené v predmetnom rozhodnutí sa nedodržiavajú, vyhradil si právo vyvodiť z takej situácie potrebné závery, najmä ustanoviť v rámci následného konkurzu iného konkurzného správcu.

19.

Dňa 27. januára 2014 podal bývalý koncern Heiploeg ako dlžník na uvedený súd návrh na vyhlásenie konkurzu, pričom súd nasledujúci deň, čiže 28. januára 2014, rozhodol v súlade s podaným návrhom tak, že ustanovil dvoch poverených konkurzných správcov a povereného konkurzného sudcu ako orgány pre konkurzné konanie.

20.

V noci z 28. na 29. januára 2014 došlo k uzatvoreniu zmluvy, na základe ktorej spoločnosti z koncernu Parlevliet en Van der Plas Beheer BV (ďalej len „Nový Heiploeg“) získali významnú časť podniku bývalého koncernu Heiploeg, vrátane jeho priestorov.

24.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, podľa ktorej musí ísť o konanie zamerané na likvidáciu majetku, vnútroštátny súd uvádza, že cieľom postupu „pre‑pack“ v prejednávanej veci bolo dosiahnuť najvyšší výnos v prospech všetkých veriteľov. Tento súd odkazuje okrem iného na rozhodnutie o ustanovení dvoch poverených konkurzných správcov a povereného konkurzného sudcu a na analýzu vykonanú uvedenými dvoma poverenými konkurznými správcami pred vyhlásením konkurzu. ( 6 )

25.

Pokiaľ ide o tretiu podmienku, podľa ktorej sa má likvidácia uskutočniť pod dozorom príslušného verejného orgánu, vnútroštátny súd uvádza, že v prejednávanej veci nedošlo v dôsledku úkonov vykonaných počas postupu „pre‑pack“ pred vyhlásením konkurzu k ohrozeniu dozoru príslušným verejným orgánom v rámci konkurzného konania podľa holandského práva. ( 7 )

26.

je konkurz prevádzateľa neodvratný a prevádzateľ je tak skutočne platobne neschopný,

ii)

cieľom konkurzného konania podľa holandského práva je prostredníctvom likvidácie majetku dlžníka dosiahnuť najvyšší možný výnos pre všetkých veriteľov, a

iii)

v takzvanom ‚pre‑packu‘ pred vyhlásením konkurzu sa pripraví prevod (časti) podniku a realizuje sa až po vyhlásení konkurzu, pričom

iv)

Má sa článok 5 ods. 1 smernice 2001/23 vykladať v tom zmysle, že podmienka ‚konkurzného konania alebo iného podobného konania riešiaceho platobnú neschopnosť, ktoré bolo začaté v súvislosti s likvidáciou majetku prevádzateľa‘, je splnená, keď sa prevod (časti) podniku pripraví v takzvanom ‚pre‑packu‘ pred vyhlásením konkurzu a po vyhlásení konkurzu sa realizuje, a

i)

na dodržanie tohto predpokladu pred vyhlásením konkurzu dohliada poverený konkurzný správca a poverený konkurzný sudca, ktorých oboch ustanovil súd, avšak nedisponujú právnymi právomocami,

ii)

poverený konkurzný správca sa podľa holandského práva pred vyhlásením konkurzu musí riadiť záujmami všetkých veriteľov a inými záujmami spoločnosti ako napríklad záujmom na zachovaní pracovných miest, na čo má dohliadať poverený konkurzný sudca,

iii)

pre konkurzného správcu a konkurzného sudcu platia tie isté požiadavky objektívnosti a nezávislosti, ktoré platia pre konkurzného správcu a konkurzného sudcu v konkurznom konaní, ktorému nepredchádzal ‚pre‑pack‘, a bez ohľadu na rozsah ich účasti pred vyhlásením konkurzu sú na základe ich právnych právomocí povinní skúmať, či prevod (časti) podniku pripravený pred vyhlásením konkurzu je v záujme všetkých veriteľov a – ak na túto otázku odpovedia záporne – rozhodnúť, že prevod sa neuskutoční, zatiaľ čo sú naďalej oprávnení z iných dôvodov – napríklad preto, lebo tomu bránia iné záujmy spoločnosti, napríklad dôležitosť zamestnanosti – rozhodnúť, že prevod (časti) podniku pripravený pred vyhlásením konkurzu sa neuskutoční?“

III. Právna analýza

28.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom sa týka výkladu článku 5 ods. 1 smernice 2001/23. Toto ustanovenie upravuje výnimku zo systému ochrany zamestnancov pri prevodoch podnikov alebo ich častí stanoveného v článkoch 3 a 4 uvedenej smernice, pričom sa v ňom stanovuje, že pokiaľ členské štáty nestanovia inak, uvedený systém ochrany neplatí pri prevode podniku, ak sú splnené tri kumulatívne podmienky: i) prevádzateľ musí byť subjektom konkurzného konania alebo iného insolvenčného konania; ii) toto konanie sa musí začať s cieľom likvidácie majetku prevádzateľa; iii) toto konanie sa uskutočňuje pod dozorom príslušného verejného orgánu. ( 8 )

29.

Dve prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom sa zameriavajú na objasnenie toho, či v prejednávanej veci došlo k splneniu druhej a tretej z uvedených podmienok, a to s prihliadnutím na citovaný rozsudok Smallsteps a so zreteľom na skutočnosti uvedené v týchto prejudiciálnych otázkach, ktorými sa vyznačuje postup „pre‑pack“ v tejto veci a na základe ktorých sa dotknutý postup odlišuje od postupu „pre‑pack“, ktorého sa týkal rozsudok Smallsteps.

Právna úprava na úrovni práva Spoločenstva týkajúca sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov bola pôvodne prijatá v smernici z roku 1977 ( 9 ) ako súčasť radu legislatívnych opatrení zameraných na ochranu práv zamestnancov v prípadoch reštrukturalizácie podnikov, ku ktorým došlo v dôsledku hospodárskej krízy zo začiatku daného desaťročia. ( 10 ) Smernica 77/187 sa neskoršie zmenila smernicou 98/50/ES ( 11 ), a nakoniec ju nahradila súčasná smernica 2001/23.

32.

Ako možno vyvodiť nielen z normatívneho obsahu smernice, ale aj z odôvodnení 3 a 4 a z odkazu na Chartu spoločenstva o základných sociálnych právach pracovníkov, ktorá bola prijatá 9. decembra 1989, uvedeného v odôvodnení 5, základným cieľom smernice 2001/23 je ochrana zamestnancov.

33.

Konkrétnym zámerom normotvorcu pri zavedení uvedenej právnej úpravy bolo predísť tomu, aby prevod podniku predstavoval príležitosť na zníženie počtu zamestnancov a zhoršenie hospodárskeho a právneho zaobchádzania s pracovníkmi. ( 12 ) Ako opakovane vyhlásil Súdny dvor, cieľom smernice 2001/23 je totiž zabezpečiť zachovanie práv zamestnancov v prípade zmeny zamestnávateľa tým, že sa im umožní pokračovať v zamestnaní u nového zamestnávateľa za tých istých podmienok, aké existovali u prevádzateľa. Súdny dvor z tohto dôvodu vysvetlil, že cieľom tejto smernice je zaručiť v čo najväčšom možnom rozsahu trvanie pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov s nadobúdateľom bez zmeny, aby sa zabránilo tomu, že dotknutí zamestnanci budú mať menej priaznivé postavenie iba z dôvodu prevodu podniku. ( 13 )

37.

Článok 4 ods. 1 uvedenej smernice ďalej poskytuje zamestnancom ochranu pred prepustením zo strany prevádzateľa alebo nadobúdateľa iba v dôsledku takéhoto prevodu. Toto ustanovenie však nebráni prepúšťaniu, ku ktorému môže dôjsť z hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov zahŕňajúcich zmeny týkajúce sa pracovníkov. V tejto súvislosti Súdny dvor vysvetlil, že zo znenia predmetného ustanovenia vyplýva, že prepúšťanie, ku ktorému dôjde v súvislosti s prevodom podniku, musí byť odôvodnené hospodárskymi, technickými alebo organizačnými dôvodmi v oblasti zamestnanosti, ktoré vo svojej podstate nesúvisia s prevodom. ( 17 )

38.

V článku 5 ods. 1 smernice 2001/23 sa odchylne od uvedených ustanovení spresňuje, že režim ochrany uvedený v článkoch 3 a 4 sa neuplatňuje na prevody podnikov uskutočnené za podmienok uvedených v tomto ustanovení, na ktoré sa odkazuje v bode 28 vyššie, pokiaľ členské štáty nestanovia inak. ( 18 )

39.

V tomto ohľade Súdny dvor opakovane spresnil, že tento článok 5 ods. 1 sa tým, že v zásade spôsobuje neuplatniteľnosť režimu ochrany zamestnancov v prípade niektorých prevodov podnikov, a teda sa odkláňa od hlavného cieľa smernice 2001/23, nevyhnutne musí vykladať reštriktívne. ( 19 )

2. Analýza judikatúry týkajúcej sa výnimky podľa článku 5 ods. 1 smernice 2001/23

43.

V takomto systematickom kontexte je potrebné stručne pripomenúť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa výnimky podľa článku 5 ods. 1 smernice 2001/23.

44.

Legislatívne zavedenie tejto výnimky je výsledkom vývoja judikatúry Súdneho dvora. Hoci smernica 77/187 v tomto ohľade neobsahovala konkrétne ustanovenia, Súdny dvor v rade rozsudkov vyhlásených v priebehu 80. a 90. rokov uznal možnosť odchýliť sa od uplatňovania pravidiel individuálnej ochrany zamestnancov v prípade, že podnik dotknutý prevodom bol predmetom insolvenčného konania. ( 23 )

45.

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o prvú podmienku, Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na to, že transakcia „pre‑pack“ sa podľa vnútroštátneho práva pripravuje pred vyhlásením konkurzu, ale uskutočňuje sa až po tomto vyhlásení, takáto transakcia by mohla patriť pod pojem „konkurzné konanie“ v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 2001/23. ( 24 )

49.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, Súdny dvor rozhodol, že v situácii, o akú išlo vo vnútroštátnom konaní, ktorého sa daná vec týkala, bola hlavným účelom transakcie „pre‑pack“ ochrana podniku v konkurze, takže na danú transakciu sa nemohla vzťahovať pôsobnosť výnimky stanovenej v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23. Súdny dvor dodal, že samotná skutočnosť, že uvedená transakcia „pre‑pack“ by mohla tiež viesť k maximalizácii uspokojenia veriteľov, nebola spôsobilá pretransformovať toto konanie na konanie začaté s cieľom likvidácie majetku prevádzateľa v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 2001/23. ( 25 )

50.

Pokiaľ ide o tretiu podmienku, Súdny dvor v tom istom rozsudku vylúčil existenciu dozoru príslušného verejného orgánu nad postupom „pre‑pack“, pričom poznamenal, že danú transakciu uskutočnilo vedenie podniku, pričom ani poverený konkurzný správca, ani poverený konkurzný sudca ustanovení súdom nemali nijaké legislatívne stanovené právomoci. Súdny dvor konštatoval, že týmto spôsobom postupu by mohol takmer úplne stratiť zmysel akýkoľvek prípadný dozor príslušného verejného orgánu nad konkurzným konaním. ( 26 )

51.

O prejudiciálnych otázkach

54.

Práve na základe predchádzajúcej analýzy je potrebné zodpovedať prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom a zároveň vysvetliť rozsah druhej a tretej podmienky, ktoré sú nevyhnutné na účely uplatnenia výnimky podľa článku 5 ods. 1 smernice 2001/23, s osobitným odkazom na takzvaný inštitút „pre‑pack“ v podobe, v akej sa vyvinul v holandskom práve.

1. O prvej prejudiciálnej otázke

55.

Prostredníctvom prvej prejudiciálnej otázky žiada vnútroštátny súd o rozhodnutie, či sa má článok 5 ods. 1 smernice 2001/23 vykladať v tom zmysle, že druhá podmienka, ktorú toto ustanovenie vyžaduje na účely uplatnenia v ňom stanovenej výnimky, čiže požiadavka, aby bol prevádzateľ subjektom konkurzného konania alebo iného podobného konania riešiaceho platobnú neschopnosť, „ktoré bolo ustanovené v súvislosti s likvidáciou majetku prevádzateľa“, sa má považovať za splnenú v prípade prevodu podniku vykonaného v rámci postupu „pre‑pack“, po ktorom nasledovalo vyhlásenie konkurzu voči prevádzateľovi, a to s ohľadom na konkrétne skutočnosti uvedené v bodoch i) až vi) tejto prejudiciálnej otázky.

59.

Na účely rozlíšenia medzi týmito dvoma druhmi konaní Súdny dvor spresnil, že konania zamerané na pokračovanie činnosti podniku sú konania, ktoré smerujú k zachovaniu prevádzkyschopnosti podniku alebo jeho životaschopných jednotiek. ( 30 ) Takéto konania sa navrhujú alebo uplatňujú s konkrétnym cieľom zachrániť prevádzkyschopnosť podniku (alebo jeho životaschopných častí) tak, aby bolo možné zachovať hodnotu vyplývajúcu z pokračovania činnosti tohto podniku bez prerušenia. ( 31 ) Konanie smerujúce k likvidácii majetku vedie naopak k maximalizácii kolektívneho uspokojenia veriteľov. ( 32 )

60.

V tejto súvislosti však treba poznamenať, že napriek uvedenému rozlišovaniu v judikatúre, v rámci insolvenčného konania v skutočnosti nemusí nutne dochádzať k rozporu medzi cieľom zachrániť prevádzkyschopnosť podniku a cieľom maximalizovať kolektívne uspokojenie veriteľov. Na túto skutočnosť napokon poukazuje samotný Súdny dvor, keď odkazuje na možnosť určitého prekrývania sa týchto dvoch cieľov. ( 33 ) Je preto dosť možné, že konkrétnym konaním sa sledujú oba uvedené ciele, pričom dosiahnutie jedného z nich slúži v rámci daného konania na dosiahnutie druhého cieľa.

61.

Záchrana prevádzkyschopnosti podniku v konkurze alebo aspoň jeho životaschopných jednotiek totiž môže potenciálne umožniť, aby sa v rámci likvidácie dosiahla vyššia cena z predaja tohto podniku alebo jeho životaschopných jednotiek v porovnaní s cenou, ktorá by sa získala predajom jednotlivých aktív. Je totiž nepochybné, že hodnota podniku, ktorý ešte normálne funguje, je celkovo oveľa vyššia než hodnota jeho aktív posudzovaných samostatne, ako aj hodnota, ktorú by mal ten istý podnik, ak by sa zverejnilo, že sa nachádza v situácii vážnych finančných ťažkostí. ( 34 ) Zabezpečenie kontinuity podnikania navyše zabraňuje aj strate „goodwillu“, čiže „aktíva“ s vlastnou ekonomickou hodnotou podieľajúceho sa na vytváraní majetku, z ktorého možno uspokojiť veriteľov. Záchrana prevádzkyschopnosti podniku môže preto popri zamestnaneckých a sociálnych výhodách umožniť maximalizáciu uspokojenia veriteľov.

65.

Hoci, ako upozornil vnútroštátny súd, postup „pre‑pack“ je jednoznačne súčasťou konkurzného konania, ktorého účelom je nepochybne maximalizácia výnosov v prospech veriteľov, pričom jeho konečným cieľom je, ako sa uvádza v bode v) prvej prejudiciálnej otázky, umožniť v nasledujúcom konkurznom konaní taký spôsob likvidácie, pri ktorom bude predaný podnik typu „going‑concern“ (resp. časť z neho) patriaci do majetku prevádzateľa, tak, aby sa dosiahol najvyšší možný výnos pre všetkých veriteľov, nič to nemení na skutočnosti, že postup „pre‑pack“ sa predovšetkým zameriava na zabezpečenie ďalšej existencie podniku alebo jeho životaschopných jednotiek, a to preto, že práve takáto ďalšia existencia je predpokladom maximalizácie výnosov v prospech veriteľov. K uvedenej maximalizácii dochádza práve z dôvodu ďalšej existencie podniku. Primárny cieľ postupu „pre‑pack“ spočíva z tohto dôvodu v ďalšej existencii podniku, ktorá umožňuje dosiahnuť maximálne uspokojenie veriteľov.

66.

V tejto súvislosti poznamenávam, že Súdny dvor v bode 49 rozsudku Smallsteps poukázal na to, že „cieľom takej transakcie ‚pre‑pack‘, aká je dotknutá vo veci samej, je pripraviť predaj podniku do najmenších detailov, aby sa umožnilo rýchle opätovné začatie činnosti v životaschopných jednotkách podniku po vyhlásení konkurzu v snahe zabrániť tým prerušeniu, ktoré by vyplývalo z okamžitého skončenia činnosti tohto podniku ku dňu vyhlásenia konkurzu, čím za zachová hodnota uvedeného podniku a zamestnanosť“. Práve so zreteľom na túto charakteristiku postupu „pre‑pack“ Súdny dvor v rozsudku Smallsteps rozhodol, že konanie, o aké išlo vo vnútroštátnom konaní týkajúcom sa danej veci, nespĺňalo druhú podmienku stanovenú v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23.

70.

Fakt, že prevádzateľ je skutočne platobne neschopný [bod i) prvej prejudiciálnej otázky] totiž podľa môjho názoru nie je relevantný, keďže takáto okolnosť nemá vplyv na cieľ konania. V tomto zmysle treba poznamenať, že úpadok prevádzateľa je spoločným predpokladom aj vo vzťahu k článku 5 ods. 2 smernice, v ktorom sa jednoznačne pripúšťa existencia insolvenčných konaní – čiže konaní odôvodnených úpadkom podniku – vrátane konaní, ktorých účelom nie je likvidácia. ( 37 )

71.

Uvedené platí aj vo vzťahu k sledovaniu záujmov veriteľov v rámci konania [ktorého sa týkajú skutočnosti uvedené v bodoch ii), iv), v) a vi) prvej prejudiciálnej otázky, ktorú položil holandský Hoge Raad (Najvyšší súd)]. Ako sa uviedlo v bodoch 60 až 62 vyššie, skutočnosť, že konkrétne konanie sleduje takýto cieľ, nebráni tomu, aby sa dané konanie v prípade prekrývania cieľov kvalifikovalo ako konanie zamerané na zabezpečenia ďalšej existencie podniku, a to v prípade, že dotknuté konanie sleduje predovšetkým takýto cieľ, alebo, inými slovami, ak ide o primárny cieľ dotknutého konania. ( 38 )

72.

Pokiaľ ide o reálny vplyv na cieľ konania, rovnako irelevantné sú podľa môjho názoru skutočnosť, že prevod sa uskutočňuje až po vyhlásení konkurzu [bod iii) prvej prejudiciálnej otázky], ako aj fakt, že rokovania o prevode bývalého koncernu Heiploeg neprebiehali, na rozdiel od veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku Smallsteps, s podnikom, ktorý by bol s týmto koncernom prepojený. Tento aspekt považujem za úplne neutrálny vo vzťahu k účelu insolvenčného konania, ktorým môže byť pokojne zachovanie kontinuity podnikania, hoci aj v prípade, že nadobúdateľom je osoba nespriaznená so skupinou prevádzateľa. ( 39 )

76.

Hrozí totiž riziko – na ktoré vo svojich pripomienkach poukázali niektorí vedľajší účastníci konania pred Súdnym dvorom a na ktoré sa poukazuje aj v rámci holandskej právnej vedy – že praktické uplatnenie ustanovenia dotknutého v prejednávanej veci by za určitých okolností mohlo dokonca odporovať všeobecnému cieľu samotnej smernice spočívajúcemu v ochrane zamestnancov, tak, ako sa zdôrazňuje v bodoch 32 vyššie a nasl. Ak totiž prevzatie všetkých zamestnancov nadobúdateľom podniku v kríze (alebo niektorých jeho jednotiek) predstavuje z hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov rozhodujúci faktor brániaci pokračovaniu hospodárskej činnosti, vyžadovať takéto prevzatie by pôsobilo kontraproduktívne z hľadiska záujmov samotných zamestnancov. Inak povedané, ak podnik mieri do konkurzu a možnosť (aspoň čiastočnej) kontinuity podnikania objektívne predpokladá zníženie počtu zamestnancov alebo zmenu pracovných podmienok zamestnancov podniku, je lepšie prevziať iba časť zamestnancov a za menej priaznivých podmienok, než dospieť ku konkurzu na celý majetok podniku, ktorý povedie k úplnej strate zamestnanosti. ( 41 )

77.

V tejto súvislosti však považujem za dôležité pripomenúť, že systém smernice 2001/23 obsahuje niekoľko prvkov, ktoré zaručujú flexibilitu umožňujúcu vyrovnať sa s takouto otázkou.

78.

Na jednej strane treba uviesť, že hoci prevod podniku nemôže byť podľa článku 4 ods. 1 smernice 2001/23 automaticky dôvodom na prepúšťanie z práce zo strany prevádzateľa alebo nadobúdateľa, z druhej vety tohto článku v každom prípade výslovne vyplýva, že uvedené nevylučuje „prepúšťani[e], ku ktorému môže dôjsť z hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov zahŕňajúcich zmeny týkajúce sa pracovníkov“. Normotvorca Únie preto zohľadnil potreby nadobúdateľa podniku súvisiace s prípadnou prezamestnanosťou, pričom však takémuto nadobúdateľovi uložil povinnosť preukázať, že prepúšťanie, ku ktorému došlo v rámci prevodu – a pri ktorom je prirodzene potrebné rešpektovať všetky záruky stanovené relevantnými ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátneho práva ( 42 ) – je dôsledkom technických, hospodárskych alebo organizačných dôvodov. ( 43 )

82.

V tejto súvislosti by som chcel ešte uviesť, že režim výnimiek, ako je režim stanovený v článku 5 ods. 2 smernice 2001/23, musí podľa môjho názoru nutne vychádzať z legislatívneho aktu, pričom nestačí, ak má takýto režim svoj pôvod iba v rozhodovacej praxi súdov.

83.

Táto úvaha je predovšetkým dôsledkom typológie otázok, o ktorých sa diskutuje. Ide totiž o základné sociálne práva zamestnancov, ktorých posudzovanie, aj z hľadiska vyvažovania s potenciálne protichodnými záujmami, je potrebné zveriť orgánom s demokratickou legitimitou. Uvedený záver navyše zodpovedá objektívnej potrebe právnej istoty, ktorá vyžaduje jasné a presné pravidlá, a to s cieľom zabezpečiť dostupnosť právneho základu a predvídateľnosť situácií a právnych vzťahov patriacich do rámca práva Únie. ( 47 ) Napokon sa legislatívny nástroj javí ako nevyhnutný vzhľadom na samotnú povahu diskrečnej právomoci priznanej štátom: ide o právomoc stanoviť výnimku – uplatniteľnú s cieľom obmedziť ochranu zamestnancov – zo všeobecnej právnej úpravy stanovenej v legislatívnom akte Únie. ( 48 )

84.

Po druhé považujem za potrebné stručne sa vyjadriť k výrazu „s výhradou overenia vnútroštátnym súdom“ uvedenému v bode 50 rozsudku Smallsteps, na ktorý poukázal vnútroštátny súd a ktorý bol v Holandsku predmetom veľmi rozdielnych výkladov, čo viedlo k situácii právnej neistoty. Vnútroštátny súd, ako aj iné vecne príslušné súdy a časť holandskej právnej vedy z uvedeného výrazu vyvodzujú, že súd je v každom prípade povinný posúdiť, či sa vec, ktorú prejednáva, týka takého postupu „pre‑pack“, o aký išlo v rozsudku Smallsteps, alebo iného druhu postupu „pre‑pack“, na ktorý sa uvedený rozsudok nevzťahuje. ( 49 )

Treba však poznamenať, že uvedený bod 50 bezprostredne nadväzuje na vyššie uvedený bod 49, v ktorom Súdny dvor poukázal, ako sa uviedlo v bodoch 66 a 67 vyššie, na charakteristické črty inštitútu „pre‑pack“, ktorý má v holandskom práve svoj pôvod v judikatúre, so zreteľom na ktoré dospel Súdny dvor k záveru, že na transakcie tohto druhu sa nevzťahuje pôsobnosť druhej podmienky stanovenej v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23. Z uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že overenie vnútroštátnym súdom, na ktoré odkazuje Súdny dvor v bode 50 rozsudku Smallsteps, sa netýka možnosti uvedeného súdu kvalifikovať konkrétny postup „pre‑pack“ v jednotlivých prípadoch ako postup smerujúci alebo nesmerujúci k likvidácii v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 2001/23. Uvedený výraz odkazuje skôr na overenie vnútroštátnym súdom, či sa transakcia, ktorá je predmetom konania pred týmto súdom, zhoduje s transakciou opísanou v bode 49 rozsudku Smallsteps, ( 52 ) čo, ako sa uviedlo v bode 85 vyššie, môže v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania vykonať iba vnútroštátny súd ako „pán“ skutkových zistení.

88.

Napokon sa domnievam, že výklad článku 5 ods. 1 smernice 2001/23, v rámci ktorého sa vnútroštátny súd poveruje tým, aby v rámci sporového konania v každom jednotlivom prípade overil, či konkrétna transakcia „pre‑pack“ smeruje alebo nesmeruje k likvidácii, by mal za následok neprijateľnú situáciu právnej neistoty, ktorá by v praxi viedla k nepoužiteľnosti tohto inštitútu. Považujem naopak za nevyhnutné, aby sa dotknutým hospodárskym subjektom poskytla právna úprava, ktorá im v každom jednotlivom prípade umožní ex ante posúdiť na základe jasných a určitých kritérií dôsledky a náklady použitia takejto transakcie.

91.

V tejto súvislosti sa vzhľadom na odpoveď, ktorú navrhujem vo vzťahu k prvej prejudiciálnej otázke a z ktorej je zrejmé, že postup „pre‑pack“ podľa môjho názoru nespĺňa druhú podmienku stanovenú v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23, domnievam, že odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku nie je v prejednávanej veci potrebná. Nasledujúce poznámky preto uvádzam len pre úplnosť.

92.

Predovšetkým poznamenávam, že aj v prejednávanej veci sa zdajú byť uplatniteľné úvahy Súdneho dvora uvedené v uvedené v bodoch 53, 54 a 55 prvej vete rozsudku Smallsteps, čiže jednak neexistencia formálnych, zo zákona vyplývajúcich právomocí povereného konkurzného správcu a povereného konkurzného sudcu – ako napokon uviedol vnútroštátny súd v bode i) druhej prejudiciálnej otázky – jednak skutočnosť, že v praxi vedie rokovania a prijíma rozhodnutia v rámci prípravy predaja podniku vedenie dotknutého podniku. ( 53 )

93.

Pokiaľ ide o skutočnosti uvedené vnútroštátnym súdom v bodoch ii) až vi) druhej prejudiciálnej otázky v súvislosti so záujmami, ktorými sa má poverený konkurzný správca riadiť v predbežnej fáze, a s požiadavkami objektívnosti a nezávislosti, ktorými sa má takýto správca a poverený konkurzný sudca vyznačovať – nemenia nič na skutočnosti, že tieto orgány nemajú legislatívne stanovené právomoci. V tejto súvislosti poznamenávam, že na účely splnenia vyššie uvedenej tretej podmienky nejde ani tak o identifikáciu záujmov, ktoré majú tieto orgány sledovať, alebo požiadaviek, ktorým sa musia prispôsobiť, ale o určenie skutočných právomocí, ktorými disponujú.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko), takto:

Článok 5 ods. 1 smernice 2001/23 sa má vykladať v tom zmysle, že druhú podmienku vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia na účely uplatnenia výnimky zo zachovania práv, ktoré zamestnancom priznávajú články 3 a 4 tejto smernice, nespĺňa transakcia „pre‑pack“, po ktorej nasleduje vyhlásenie konkurzu a v rámci ktorej sa pred vyhlásením konkurzu do najmenších podrobností pripraví predaj podniku alebo jeho životaschopných jednotiek, a to s cieľom umožniť rýchle opätovné začatie činnosti podniku alebo jeho životaschopných jednotiek po vyhlásení konkurzu, v snahe zabrániť tým prerušeniu, ktoré by vyplývalo z okamžitého skončenia činnosti tohto podniku ku dňu vyhlásenia konkurzu, čím sa zachová hodnota uvedeného podniku a zamestnanosť. Z tohto hľadiska nie je relevantné, že cieľom takejto transakcie „pre‑pack“ je aj maximalizovať výnosy z predaja v prospech všetkých veriteľov dotknutého podniku a že konkurz prevádzateľa je neodvratný. Týmto výkladom nie je dotknutá možnosť pristúpiť v súlade so všetkými zárukami stanovenými relevantnými predpismi k prepúšťaniu, ku ktorému môže dôjsť z hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov zahŕňajúcich zmeny týkajúce sa pracovníkov v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2001/23. Okrem toho majú členské štáty ďalej možnosť stanoviť právnu úpravu postupu „pre‑pack“ v súlade s podmienkami uvedenými v článku 5 ods. 2 uvedenej smernice.

( 7 ) Pre podrobnosti pozri bod 3.10.1 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

( 8 ) Pozri rozsudok Smallsteps, bod 44, ako aj neskorší rozsudok zo 16. mája 2019, Plessers ( C‑509/17 , EU:C:2019:424 , ďalej len „rozsudok Plessers“, bod 40), a rozsudok z 9. septembra 2020, EM a FL ( C‑674/18 a C‑675/18 , EU:C:2020:682 , ďalej len „rozsudok TMD Friction“, bod 60).

( 9 ) Smernica Rady 77/187/EHS zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 61, 1977, s. 26 ).

( 10 ) Pre historickú analýzu týkajúcu sa regulačného vývoja v tomto odvetví pozri body 38 až 41 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Plessers ( C‑509/17 , EU:C:2019:50 ), kde sú uvedené ďalšie početné legislatívne odkazy.

( 11 ) Smernica Rady z 29. júna 1998, ktorou sa mení smernica 77/187 [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 201, 1998, s. 88 ).

( 12 ) V tomto zmysle, s odkazom na smernicu 77/187, pozri rozsudok zo 7. februára 1985, Abels ( 135/83 , EU:C:1985:55 , bod 18 ), ako aj rozsudok z 13. júna 2019, Ellinika Nafpigeia AE ( EU:C:2019:496 , bod 41 a tam citovaná judikatúra).

( 19 ) Pozri rozsudok Plessers, bod 38 a tam citovanú judikatúru.

( 20 ) V tejto súvislosti pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Federatie Nederlandse Vakvereniging a i. ( C‑126/16 , EU:C:2017:241 , body 62 a 63 ).

( 21 ) Pozri bod 44 vyššie a odkazy v poznámke pod čiarou 23 nižšie.

( 22 ) Pokiaľ ide o skutočnosť, že smernica 2001/23 nezabezpečuje úplnú harmonizáciu v danej oblasti, pozri rozsudok TMD Friction, bod 49 a citovanú judikatúru.

( 23 ) Pre podrobnú analýzu vývoja judikatúry, ktorý predchádzal zavedeniu ustanovenia súčasného článku 5 ods. 1 smernice 2001/23, a to prostredníctvom smernice 98/50, odkazujem na úplnú analýzu vykonanú najprv v bodoch 41 až 48 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Federatie Nederlandse Vakvereniging a i. ( C‑126/16 , EU:C:2017:241 ), a následne aj v bodoch 42 až 47 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Plessers ( C‑509/17 , EU:C:2019:50 ), kde sa uvádzajú ďalšie početné legislatívne odkazy.

( 24 ) Rozsudok Smallsteps, body 45 a 46.

( 31 ) Pozri bod 57 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Federatie Nederlandse Vakvereniging a i. ( C‑126/16 , EU:C:2017:241 ), t. j. bod, na ktorý výslovne odkazuje Súdny dvor v bode 48 rozsudku Smallsteps.

( 32 ) Pozri rozsudok Smallsteps, bod 48.

( 33 ) Rozsudok Smallsteps, bod 48 posledná veta. V tomto smere pozri aj bod 58 súvisiacich návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Federatie Nederlandse Vakvereniging a i. ( C‑126/16 , EU:C:2017:241 ).

( 34 ) Pozri bod 58 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Federatie Nederlandse Vakvereniging a i. ( C‑126/16 , EU:C:2017:241 ), t. j. bod, na ktorý výslovne odkazuje Súdny dvor v bode 48 rozsudku Smallsteps.

( 35 ) Rozsudok Smallsteps, bod 48 posledná veta, bod 51, ako aj posledná veta výroku tohto rozsudku.

( 36 ) Táto skutočnosť jasne vyplýva okrem iného z verejnej správy, ktorú konkurzní správcovia vypracovali 4. februára 2014 a v ktorej sa výslovne odkazuje na prípravu plánu ozdravenia podniku s novým akcionárom, ako napokon aj z rozhodnutia o ustanovení povereného konkurzného správcu a povereného sudcu, ktoré pripúšťa aj možnosť „reorganizácie“ podniku vychádzajúcej zo situácie platobnej neschopnosti.

( 43 ) V tomto zmysle pozri rozsudok Plessers, bod 54. Pozri aj rozsudky citované v poznámke pod čiarou 41 vyššie.

( 44 ) V tejto súvislosti pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Plessers ( C‑509/17 , EU:C:2019:50 , bod 77 ).

( 45 ) Pozri rozsudok z 11. júna 2009, Komisia/Taliansko ( C‑561/07 , EU:C:2009:363 , bod 36 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 46 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Federatie Nederlandse Vakvereniging a i. ( C‑126/16 , EU:C:2017:241 , bod 64 ).

( 47 ) Výnimka, ktorá by mala pôvod len v judikatúre, predstavuje riziko, že umožní existenciu potenciálne odlišných pravidiel, a to v závislosti od zainteresovaného súdu, čím povedie ku vzniku teoreticky neistého právneho rámca, čo sa podľa všetkého stalo v Holandsku, kde sa zdá, že uplatňovanie pravidiel týkajúcich sa postupu „pre‑pack“ vecne príslušnými súdmi sa vyznačovalo určitým stupňom neistoty. V tejto súvislosti pozri prehľad diskusie v rámci holandskej judikatúry a právnej vedy uvedený v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Drijber, na ktoré sa odkazuje v poznámke pod čiarou 3 vyššie.

( 48 ) Aktuálny návrh riešenia je napokon v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorý upozornil na potrebu dodržiavania všeobecných zásad práva Únie, pokiaľ ide o oblasť výnimiek zo smerníc týkajúcich sa práv zamestnancov (v tejto súvislosti pozri rozsudok z 21. októbra 2010, Accardo a i., C‑227/09 , EU:C:2010:624 , bod 55 ).