C-275/20

proti

Rade Európskej únie

„Žaloba o neplatnosť – Rozhodnutie (EÚ) 2020/470 – Predĺženie obdobia nároku audiovizuálnych koprodukcií podľa článku 5 Protokolu o kultúrnej spolupráci k Dohode o voľnom obchode medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Kórejskou republikou na strane druhej – Procesný právny základ – Článok 218 ods. 7 ZFEÚ – Uplatniteľný postup a pravidlo hlasovania“

I. Úvod

1.

Európska komisia sa svojou žalobou domáha zrušenia rozhodnutia Rady (EÚ) 2020/470 z 25. marca 2020, pokiaľ ide o predĺženie obdobia nároku audiovizuálnych koprodukcií podľa článku 5 Protokolu o kultúrnej spolupráci k Dohode o voľnom obchode medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Kórejskou republikou na strane druhej ( 2 ).

Protokol o kultúrnej spolupráci

4.

Protokol o kultúrnej spolupráci ( 3 ) k Dohode o voľnom obchode medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Kórejskou republikou na strane druhej v článku 5 s názvom „Audiovizuálne koprodukcie“ ( 4 ) stanovuje nárok koprodukčných audiovizuálnych diel využívať príslušné programy podpory miestneho/regionálneho kultúrneho obsahu (ďalej len „predmetný nárok“). Tento článok znie takto:

„…

3. Strany v súlade so svojimi príslušnými právnymi predpismi uľahčujú koprodukcie medzi producentmi zo strany EÚ a Kórey aj tým, že umožnia koprodukciám využívať príslušné programy podpory miestneho/regionálneho kultúrneho obsahu.

…

B.

Rozhodnutie 2011/265/EÚ

5.

V odôvodnení 6 rozhodnutia Rady 2011/265/EÚ zo 16. septembra 2010 o podpísaní v mene Európskej únie a o predbežnom vykonávaní Dohody o voľnom obchode medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Kórejskou republikou na strane druhej ( 5 ) sa uvádza:

„(6)

Podľa článku 218 ods. 7 Zmluvy je vhodné, aby Rada splnomocnila Komisiu na schválenie určitých obmedzených zmien dohody [s Kórejskou republikou]. Komisia by sa mala splnomocniť na ukončenie nároku týkajúceho sa koprodukcií stanoveného v článku 5 Protokolu o kultúrnej spolupráci, pokiaľ nerozhodne, že nárok by mal trvať naďalej, a Rada jej rozhodnutie neschváli v rámci osobitného postupu nevyhnutného vzhľadom na citlivý charakter tohto prvku dohody, ako aj na skutočnosť, že dohoda sa má uzavrieť s Úniou a jej členskými štátmi. …“

Vykonávacím rozhodnutím Rady 2014/226/EÚ zo 14. apríla 2014, pokiaľ ide o predĺženie obdobia nároku audiovizuálnych koprodukcií podľa článku 5 Protokolu o kultúrnej spolupráci k Dohode o voľnom obchode medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Kórejskou republikou na strane druhej ( 6 ), sa obdobie nároku audiovizuálnych koprodukcií využívať príslušné programy strán zamerané na podporu miestneho a regionálneho kultúrneho obsahu, ako je stanovené v článku 5 ods. 4 až 7 protokolu, predĺžilo na obdobie troch rokov od 1. júla 2014 do 30. júna 2017.

D.

Rozhodnutie (EÚ) 2015/2169

8.

Rozhodnutím Rady (EÚ) 2015/2169 z 1. októbra 2015 o uzavretí Dohody o voľnom obchode medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Kórejskou republikou a na strane druhej ( 7 ) bola uvedená dohoda v mene Únie schválená. Odôvodnenie 6 tohto rozhodnutia je formulované rovnako ako odôvodnenie 6 rozhodnutia 2011/265. Rovnako článok 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 je obsahom podobný s článkom 4 ods. 1 rozhodnutia 2011/265.

E.

Napadnuté rozhodnutie prijaté na základe článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 stanovuje, že obdobie nároku audiovizuálnych koprodukcií na využívanie príslušných programov strán zameraných na podporu miestneho/regionálneho kultúrneho obsahu v súlade s článkom 5 ods. 4 až 7 Protokolu o kultúrnej spolupráci sa predlžuje o tri roky, a to od 1. júla 2020 do 30. júna 2023.

III. Návrhy účastníkov konania

11.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnuté rozhodnutie a uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

12.

Rada navrhuje žalobu zamietnuť a uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania. Subsidiárne navrhuje, aby Súdny dvor v prípade, že rozhodnutie zruší, zachoval jeho účinky dovtedy, kým nedôjde k odstráneniu dôvodov na jeho zrušenie.

Komisia vysvetľuje, že toto ustanovenie rozhodnutia 2015/2169 bolo obsiahnuté v návrhu rozhodnutia Rady o uzavretí Dohody o voľnom obchode medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi a Kórejskou republikou, ktorý predložila 9. apríla 2010 ( 9 ), ale že vzhľadom na vývoj judikatúry Súdneho dvora po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy je zrejmé, že návrh, ktorý bola povinná predložiť, aby získala súhlas Rady s uzavretím tejto dohody, nie je v súlade so Zmluvami, a preto od roku 2015 systematicky odmieta vychádzať z tohto ustanovenia. Napriek výslovnej námietke Komisie uplatnila Rada rovnaké ustanovenie, ktoré vyžaduje jednomyseľnosť bez účasti Európskeho parlamentu pri prijímaní rozhodnutia 2017/1107, ako aj napadnutého rozhodnutia, v prípade ktorých bol návrh Komisie založený na článku 167 ods. 3 v spojení s článkom 218 ods. 6 písm. a) bodom v) ZFEÚ, ktorý v spojení s článkom 218 ods. 8 prvým pododsekom ZFEÚ stanovuje pre Radu pravidlo hlasovania kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Parlamentu.

16.

Komisia tvrdí, že tieto posledné ustanovenia boli uplatniteľné, lebo napadnuté rozhodnutie sa týka predĺženia časovej pôsobnosti časti medzinárodnej dohody. Článok 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 podľa nej predstavuje odvodený právny základ, ktorého použitie je v rozpore so zásadou zverených právomocí zakotvenou v článku 13 ods. 2 ZEÚ a so zásadou inštitucionálnej rovnováhy, a teda aj so Zmluvou, ako ju vykladá Súdny dvor. ( 10 )

17.

Okrem toho použitie odvodeného právneho základu, ktorý si vyžaduje jednomyseľnosť v Rade, je podľa názoru Komisie vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora ( 11 ) protiprávne. Je navyše nekonzistentné požadovať v rámci Rady jednomyseľnosť na obnovenie predmetného nároku vzhľadom na to, že o jeho stanovení sa rozhodlo kvalifikovanou väčšinou a Únia podľa medzinárodného práva súhlasila s tým, aby bol v zásade automaticky obnovený. Uplatnenie prísnejšieho vnútroštátneho pravidla a požiadavka, aby Rada súhlasila s obnovením tohto nároku, sú v rozpore s cieľom automatického obnovenia, na ktorom sa dohodli strany Protokolu o kultúrnej spolupráci, a v dôsledku toho sú aj v rozpore s judikatúrou týkajúcou sa prednosti medzinárodných dohôd pred sekundárnym právom Únie. ( 12 )

21.

Rada po prvé tvrdí, že pri prijímaní napadnutého rozhodnutia sa neopierala o odvodený právny základ, že postup, ktorý uplatnila, je založený na článku 218 ods. 7 ZFEÚ a že tento postup je zlučiteľný s týmto ustanovením. Výslovný odkaz na článok 218 ods. 7 ZFEÚ v odôvodnení 6 rozhodnutia 2015/2169 podľa nej jasne naznačuje, že článok 3 ods. 1 tohto rozhodnutia je založený na tomto ustanovení, ktoré Rade umožňuje odchýliť sa od článku 218 ods. 5, 6 a 9 ZFEÚ v prípadoch, pre ktoré dohoda uzavretá Úniou stanovuje zjednodušený postup pri vykonávaní zmien, akým je postup stanovený v článku 5 ods. 8 Protokolu o kultúrnej spolupráci. Tento odkaz na článok 218 ods. 7 ZFEÚ tiež vysvetľuje postup stanovený v článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 na účely uplatnenia tohto ustanovenia uvedeného protokolu.

22.

24.

Rada sa po tretie domnieva, že tvrdenie Komisie týkajúce sa nedodržania zásady inštitucionálnej rovnováhy a zásady zverených právomocí nie je odôvodnené. Komisia podľa nej nikdy nemala v úmysle požiadať Parlament o súhlas, keďže svoj návrh rozhodnutia Rady predložila menej ako jeden mesiac pred uplynutím lehoty na oznámenie Kórejskej republike nepredĺženia dotknutého nároku, aj keď už nebolo prakticky možné dosiahnuť dohodu v Rade a požiadať Parlament o schválenie.

25.

Rada sa po štvrté domnieva, že Komisia nesprávne spochybnila požiadavku jednomyseľnosti v Rade, keďže sama navrhla toto pravidlo hlasovania a nikdy nenavrhla zmeniť článok 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169. Predĺženie obdobia predmetného nároku podľa nej predstavuje odchýlku od všeobecného pravidla, podľa ktorého sa nárok ukončí, pokiaľ sa nerozhodne o jeho predĺžení, čo odôvodňuje prísnejšie podmienky.

26.

Subsidiárne Rada tvrdí, že ak by Súdny dvor dospel k záveru, že medzi podmienky uvedené v článku 218 ods. 7 ZFEÚ nemožno zahrnúť jednomyseľnosť, platná by nebola výhradne požiadavka jednomyseľného uznášania sa. Keďže však napadnuté rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne, malo by sa podľa nej považovať za platne prijaté a nemalo by byť zrušené. Rada sa napokon domnieva, že v prípade, ak by aj Súdny dvor napadnuté rozhodnutie zrušil, jeho účinky by sa mali zachovať.

30.

Komisia napokon vznáša námietky proti subsidiárnym návrhom Rady.

31.

Rada vo svojej duplike po prvé namieta proti tvrdeniu Komisie, podľa ktorého Únia môže predĺžiť predmetný nárok bez použitia vnútorného postupu, pokiaľ ho má Komisia v úmysle obnoviť, zatiaľ čo na jeho ukončenie je potrebný rozhodovací postup. Podľa názoru Rady musí Únia uplatniť príslušný vnútorný rozhodovací postup s cieľom zmeniť Protokol o kultúrnej spolupráci, a to buď aby predĺžila, alebo ukončila predmetný nárok. Automatická povaha predĺženia vo vzťahu ku každej zo strán dohody s Kórejskou republikou totiž nemôže vylučovať žiadny druh vnútorného rozhodovacieho postupu, lebo v súlade s článkom 5 ods. 8 uvedeného protokolu je trvanie predmetného nároku obmedzené na obdobie troch rokov a tento nárok je možné obnoviť na ďalšie obdobia, ktoré sú takisto obmedzené na tri roky, čo si vyžaduje prijatie rozhodnutia každé tri roky v súlade s príslušnými vnútornými rozhodovacími postupmi. Výklad podľa Komisie by ohrozil nielen autonómiu právneho poriadku Únie, ale aj inštitucionálnu rovnováhu, keďže Komisia by mohla rozhodnúť o vylúčení Rady z rozhodovacieho postupu týkajúceho sa predĺženia.

32.

Rada po druhé tvrdí, že článok 218 ods. 7 ZFEÚ je vhodným právnym základom pre postup stanovený v článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, článok 5 ods. 8 Protokolu o kultúrnej spolupráci stanovuje zjednodušený postup pre predĺženie predmetného nároku v prípadoch, keď s tým strany mlčky súhlasia. Uvedený článok navyše vyžaduje, aby strana, ktorá chce tento nárok ukončiť, dopredu svoj úmysel písomne oznámila. Podľa Rady je teda postup dvojaký, pričom stanovuje dva procesné kroky v rámci zjednodušeného postupu na zmenu uvedeného protokolu.

36.

V prvom rade sa domnieva, že podmienky predĺženia predmetného nároku skutočne predstavujú prípad uplatnenia článku 218 ods. 7 ZFEÚ. Po prvé, tak ako uznáva Komisia, obnovenie tohto nároku skutočne predstavuje zmenu Protokolu o kultúrnej spolupráci v zmysle uvedeného ustanovenia. Domnievať sa, že predĺženie nároku takú zmenu nepredstavuje, a to z dôvodu, že je automatické, by znamenalo zbaviť účinnosti ustanovenie tohto protokolu, ktoré pre ten istý nárok stanovuje obmedzenú dobu platnosti v prípade neexistencie tichého súhlasu strán.

37.

Francúzska republika sa v druhom rade domnieva, že opatrením stanoveným v článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 sa správne vykonáva článok 218 ods. 7 ZFEÚ v rozsahu, v akom sa ním stanovuje, že Rada musí schváliť rozhodnutie Komisie neoznámiť ukončenie predmetného nároku. Týmto rozhodnutím sa Komisia splnomocňuje na oznámenie Kórejskej republike úmyslu Únie nepredĺžiť tento nárok bez súhlasu Rady. Ak však Komisia rozhodne, že nárok by mal trvať naďalej, mala by získať súhlas Rady. Ku splnomocneniu Komisie sú teda pripojené osobitné podmienky v zmysle článku 218 ods. 7 ZFEÚ, čo je legitímne, keďže toto ustanovenie predstavuje výnimku z odsekov 5, 6 a 9 tohto článku. Tieto podmienky by sa mali posudzovať z hľadiska inštitucionálnej rovnováhy stanovenej Zmluvou, a najmä článkom 16 ods. 6 tretím pododsekom ZEÚ. Rozhodnutie o schválení predĺženia doby platnosti predmetného nároku by sa pritom malo považovať za jeden z aktov, ktorými sa vymedzujú politiky Únie a pripravuje sa jej vonkajšia činnosť. Rada teda môže medzi osobitnými podmienkami stanoviť, že rozhodnutiu, ktoré môže Komisia prijať na základe článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169, musí predchádzať súhlas Rady v tomto zmysle, aby mohla overiť, či predmetný nárok stále zodpovedá záujmu Únie. Použitie jednomyseľnosti je len spôsobom výkonu tohto odsúhlasenia Radou, ktorého zákonnosť či nezákonnosť nemá vplyv na platnosť požiadavky takéhoto odsúhlasenia.

39.

V treťom a poslednom rade sa Francúzska republika domnieva, že z hľadiska práva Únie nemohol byť predmetný nárok v žiadnom prípade platne obnovený výhradne v rámci postupu obnovenia nároku s tichým súhlasom upraveného Protokolom o kultúrnej spolupráci, keďže neexistuje akt Únie, ktorý by ho osobitne povoľoval. V súlade so zásadou autonómie právneho poriadku Únie neprináleží medzinárodnej dohode určovať vnútorné postupy Únie.

Pokiaľ ide o zmenu medzinárodnej dohody, ktorú Únia uzavrela v rámci riadneho postupu podľa článku 218 ods. 6 ZFEÚ, platí všeobecné pravidlo súbežnosti foriem, čo znamená, že takáto zmena v zásade vyžaduje uplatnenie toho istého riadneho postupu.

42.

Článok 218 ods. 7 ZFEÚ stanovuje ako výnimku zjednodušený postup ( 18 ) na zmenu dohody uzavretej Úniou, ktorý má nahradiť riadny postup pri uzatváraní takejto dohody.

43.

Podľa článku 218 ods. 7 ZFEÚ „odchylne od odsekov 5, 6 a 9 môže Rada pri uzavretí dohody splnomocniť vyjednávača na schválenie zmien dohody v mene Únie, ak táto dohoda ustanovuje, že môžu byť prijaté zjednodušeným postupom alebo orgánom zriadeným danou dohodou. Rada môže pripojiť k tomuto splnomocneniu osobitné podmienky“.

44.

V tejto súvislosti pripomínam, že článok 5 ods. 8 písm. b) uvedeného protokolu stanovuje pravidlo, podľa ktorého po počiatočnom období troch rokov sa nárok koprodukcií obnoví na ďalšie obdobie troch rokov a následne bude automaticky obnovovaný na ďalšie rovnako dlhé obdobia, pokiaľ strana neukončí nárok písomným oznámením najmenej tri mesiace pred uplynutím prvého alebo akéhokoľvek nasledujúceho obdobia.

48.

Komisia je teda z pohľadu Únie inštitúciou splnomocnenou ukončiť v mene Únie nárok koprodukcií, ktorý by sa inak automaticky obnovil.

49.

S týmto splnomocnením Komisie sú však spojené osobitné podmienky, ako sa stanovuje v článku 218 ods. 7 ZFEÚ.

50.

Zo znenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto rozhodnutie je založené na článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169.

54.

Žalobnému dôvodu uvádzanému Komisiou na podporu jej žaloby preto možno vyhovieť len vtedy, ak sa preukáže protiprávnosť uvedeného ustanovenia. Bolo by to tak v prípade, že by sa dospelo k záveru, že postup, ktorý ustanovenie stanovuje na prijatie takých opatrení, ako je napadnuté rozhodnutie, sa odchyľuje od toho, čo povoľuje článok 218 ods. 7 ZFEÚ.

55.

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „vzhľadom na to, že pravidlá tvorby vôle inštitúcií Únie sú stanovené Zmluvami a členské štáty ani samotné inštitúcie nimi nemôžu disponovať, iba Zmluvy môžu v osobitných prípadoch splnomocniť niektorú inštitúciu na zmenu rozhodovacieho postupu, ktorý stanovujú. Pokiaľ by sa inštitúcii priznala možnosť vytvárať odvodené právne základy, či už v zmysle sprísnenia alebo v zmysle zjednodušenia podmienok prijímania aktu, bola by jej tým priznaná normotvorná právomoc prekračujúca medze toho, čo stanovujú Zmluvy“ ( 20 ).

56.

Mám pochybnosti o tom, či obnovenie predmetného nároku možno kvalifikovať ako „zmenu dohody“, keďže samotný Protokol o kultúrnej spolupráci stanovuje zásadu tichého a automatického obnovenia tohto nároku, pokiaľ jedna zo strán nevznesie námietku. Cieľom napadnutého rozhodnutia nie je zmeniť tento protokol v tomto ohľade, ale naopak potvrdiť na úrovni Únie vôľu Únie, aby predmetný nárok naďalej trval.

60.

Na druhej strane pripúšťam, že v rozsahu, v akom má splnomocnenie Komisie obsiahnuté v článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 za cieľ ukončenie predmetného nároku v mene Únie, by využitie takéhoto splnomocnenia Komisiou viedlo k tomu, článok 5 ods. 8 Protokolu o kultúrnej spolupráci, ako aj ustanovenia tohto protokolu týkajúce sa ustanovenia tohto nároku by sa stali bezpredmetnými, čo by malo právny účinok rovnocenný zrušeniu týchto ustanovení. V súlade so znením článku 218 ods. 7 ZFEÚ, ktorý stanovuje, že „Rada môže pri uzavretí dohody splnomocniť vyjednávača na schválenie zmien dohody“ ( 21 ), je teda na základe analýzy rozsahu splnomocnenia obsiahnutého v článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 potrebné dospieť k záveru, že účelom takého splnomocnenia je zmena dohody s Kórejskou republikou. V prejednávanej veci je to tak v rozsahu, v akom splnomocnenie smeruje k zmene normatívneho obsahu Protokolu o kultúrnej spolupráci tým, že nárok koprodukcií, ako aj pravidlo automatického obnovenia tohto nároku každé tri roky potenciálne zbavuje právneho účinku.

61.

V tomto štádiu mojich úvah považujem za dôležité poukázať na paralelu s delegovanými aktmi upravenými v článku 290 ZFEÚ, aj keď netvrdím, že splnomocnenie stanovené v článku 218 ods. 7 ZFEÚ by sa malo v plnej miere považovať za rovnocenné delegovaniu právomoci v zmysle článku 290 ZFEÚ. Pripomínam, že účelom možnosti delegovať právomoci stanovenej v tomto článku je umožniť normotvorcovi Únie sústrediť sa na podstatné prvky právnej úpravy, ako aj na prvky, ktoré nie sú podstatné, ale ktorých úpravu považuje za vhodnú, pričom Komisii zveruje úlohu doplniť určité nepodstatné prvky prijatého legislatívneho aktu, alebo zmeniť také prvky v rámci jej udeleného delegovania. ( 22 )

65.

Ak by sa pripustilo, že výklad pojmu „zmeny dohody“ v zmysle článku 218 ods. 7 ZFEÚ by sa nemal obmedzovať len na jeho formálny rozmer, lebo z podstatnejšieho hľadiska je vhodné zahrnúť do pôsobnosti tohto pojmu aj situáciu, keď sú ustanovenia dohody pri výkone splnomocnenia Komisie zbavené právneho účinku, potom sa možno domnievať, že článok 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 celkovo oprávňuje túto inštitúciu schváliť „zmeny dohody“ v mene Únie v zmysle článku 218 ods. 7 ZFEÚ.

66.

68.

Pokiaľ ide v treťom rade o to, či schválenie obnovenia predmetného nároku Radou možno považovať za osobitnú podmienku spojenú so splnomocnením Komisie podľa článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169, podľa môjho názoru je to tak, lebo ukončeniu tohto nároku sa dá vyhnúť len pod podmienkou, že Rada na návrh Komisie jednomyseľne rozhodne o obnovení tohto nároku na ďalšie obdobie troch rokov. Inými slovami, právomoc Komisie ukončiť predmetný nárok môže byť vykonaná len pod podmienkou, že sa Komisia nerozhodne začať osobitný postup, ktorý by mohol viesť k schváleniu rozhodnutia o predĺžení tohto nároku Radou.

69.

Domnievam sa však, že článok 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 tým, že obnovenie predmetného nároku podriaďuje takému osobitnému postupu, ktorý sa vyznačuje jednomyseľným hlasovaním Rady, nie je v súlade s článkom 218 ods. 7 ZFEÚ.

70.

Pripomínam, že v odôvodnení 6 uvedeného rozhodnutia sa uvádza, že rozhodnutie, že predmetný nárok by mal trvať naďalej, musí schváliť Rada v rámci osobitného postupu so zreteľom na citlivý charakter tohto prvku dohody s Kórejskou republikou, ako aj na skutočnosť, že dohoda sa má uzavrieť Úniou a jej členskými štátmi.

74.

Toto ustanovenie stanovuje zjednodušený postup okrem iného pre definovanie pozícií, ktoré sa majú zaujať v mene Únie pri jej účasti v rámci rozhodujúceho orgánu zriadeného dotknutou medzinárodnou dohodou na prijímaní aktov týkajúcich sa uplatňovania alebo vykonávania tejto dohody. ( 30 ) Podľa Súdneho dvora vzhľadom na to, že článok 218 ods. 9 ZFEÚ nestanovuje „pre Radu žiadne pravidlo hlasovania na prijatie tých kategórií rozhodnutí, ktoré toto ustanovenie upravuje, uplatniteľné pravidlo hlasovania je potrebné určiť v každom konkrétnom prípade odkazom na článok 218 ods. 8 ZFEÚ“ ( 31 ). Treba teda dospieť k záveru, že „Rada sa spravidla uznáša kvalifikovanou väčšinou a že len v prípadoch uvedených [v druhom pododseku tohto ustanovenia] sa Rada uznáša jednomyseľne. Za týchto podmienok musí byť uplatniteľné pravidlo hlasovania v každom jednotlivom prípade určené podľa toho, či spadá alebo nespadá pod posledné uvedené prípady“ ( 32 ). V tomto kontexte s cieľom určiť, či sa rozhodnutie prijaté v rámci článku 218 ods. 9 ZFEÚ týka oblasti, v ktorej sa vyžaduje jednomyseľnosť, je potrebné vychádzať z jeho hmotnoprávneho základu. ( 33 )

75.

Podľa môjho názoru by sa odôvodnenie Súdneho dvora týkajúce sa zjednodušeného postupu podľa článku 218 ods. 9 ZFEÚ malo analogicky uplatniť na zjednodušený postup podľa článku 218 ods. 7 ZFEÚ.

76.

Z toho vyplýva, že ak sa napadnuté rozhodnutie netýka oblasti, v ktorej sa vyžaduje jednomyseľnosť, ( 34 ) uplatniteľným pravidlom hlasovania bolo pravidlo stanovené v článku 218 ods. 8 prvom pododseku ZFEÚ, a síce pravidlo hlasovania kvalifikovanou väčšinou.

80.

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 tým, že stanovuje, že na účely rozhodovania o predĺžení obdobia predmetného nároku sa Rada uznáša jednomyseľne, protiprávne zavádza prísnejšie podmienky prijatia takých opatrení, ako je napadnuté rozhodnutie, než je postup, ktorý by sa mal na tento účel uplatniť podľa článku 218 ZFEÚ. ( 39 )

81.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že žalobný dôvod uvedený Komisiou je dôvodný, a preto musí byť napadnuté rozhodnutie zrušené.

B.

O zachovaní účinkov napadnutého rozhodnutia

85.

V prejednávanej veci by zrušenie napadnutého rozhodnutia bez zachovania jeho účinkov mohlo spochybniť záväzok Únie predĺžiť obdobie uplatňovania predmetného nároku na obdobie troch rokov od 1. júla 2020 do 30. júna 2023, a tým brániť riadnemu vykonávaniu dohody s Kórejskou republikou. ( 41 )

86.

V dôsledku toho by podľa môjho názoru mali byť z dôvodov právnej istoty zachované účinky napadnutého rozhodnutia, pokiaľ by malo byť zrušené Súdnym dvorom, tak ako navrhujem.

VI. O trovách

87.

1.

zrušil rozhodnutie Rady (EÚ) 2020/470 z 25. marca 2020, pokiaľ ide o predĺženie obdobia nároku audiovizuálnych koprodukcií podľa článku 5 Protokolu o kultúrnej spolupráci k Dohode o voľnom obchode medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Kórejskou republikou na strane druhej;

2.

zachoval účinky rozhodnutia 2020/470;

3.

uložil Rade Európskej únie povinnosť nahradiť trovy konania a

( 5 ) Ú. v. EÚ L 127, 2011, s. 1 .

( 6 ) Ú. v. EÚ L 124, 2014, s. 25 .

( 7 ) Ú. v. EÚ L 307, 2015, s. 2 .

( 8 ) Ú. v. EÚ L 160, 2017, s. 33 .

( 9 ) KOM(2010) 137 v konečnom znení.

( 10 ) V tejto súvislosti odkazuje na rozsudok zo 6. mája 2008, Parlament/Rada ( C‑133/06 , EU:C:2008:257 , body 54 až 60 a citovaná judikatúra).

( 17 ) Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 1155, s. 331.

( 18 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Nemecko/Rada ( C‑600/14 , EU:C:2017:296 , bod 57 ). Zjednodušený charakter postupu sa prejavuje najmä tým, že článok 218 ods. 7 ZFEÚ neustanovuje zapojenie Parlamentu. V tejto súvislosti pozri RAPOPORT, C.: La procédure de conclusion des accords externes de l’Union européenne: quelle unité après Lisbonne? In: The European Union in the World – Essays in Honour of Marc Maresceau , Leiden: Brill‑Nijhoff, 2014, s. 149 – 169. Autor poznamenáva, že „demokratizačný proces je stále možné zdokonaliť, lebo sa uskutočňuje len vo fáze vypracúvania dohody a po nadobudnutí platnosti dohody ďalej nepokračuje. Bez ohľadu na to, či ide o zmenu dohody v rámci zjednodušeného postupu, pozastavenie platnosti dohody alebo nárok vyvodený z tejto dohody, Parlament… bude mať iba právo na informácie zaručené [článkom 218] ods. 10 [ZFEÚ]. V týchto troch oblastiach je Parlament závislý od toho, či Komisia v plnom rozsahu dodrží rámcovú dohodu [o vzťahoch medzi Európskym parlamentom a Európskou komisiou ( Ú. v. EÚ L 304, 2010, s. 47 )] alebo rozhodnutie Rady o jej požadovaní prijaté čisto na základe voľnej úvahy“ (s. 158). Treba poznamenať, že Komisia sa zaviazala v plnom rozsahu informovať Parlament predtým, ako schváli zmeny dohody na základe splnomocnenia, ktoré dostala od Rady podľa článku 218 ods. 7 ZFEÚ: pozri prílohu 3 bod 9 Rámcovej dohody o vzťahoch medzi Európskym parlamentom a Európskou komisiou.

( 19 ) Pozri okrem iného rozsudok zo 6. mája 2008, Parlament/Rada ( C‑133/06 , EU:C:2008:257 , body 56 až 61 ).

( 26 ) Pozri okrem iného rozsudok zo 17. marca 2016, Parlament/Komisia ( C‑286/14 , EU:C:2016:183 , bod 42 ).

( 27 ) Pozri okrem iného rozsudok zo 16. júla 2015, Komisia/Parlament a Rada ( C‑88/14 , EU:C:2015:499 , bod 44 ).

( 28 ) Pozri okrem iného rozsudok zo 16. júla 2015, Komisia/Parlament a Rada ( C‑88/14 , EU:C:2015:499 , bod 43 ).

( 29 ) Ako uviedol generálny advokát Mengozzi vo svojich návrhoch vo veci Komisia/Rada ( C‑28/12 , EU:C:2015:43 , bod 89 ), „procesný rámec na dojednávanie a uzatváranie medzinárodných dohôd Úniou bol stanovený Lisabonskou zmluvou, ktorá okrem iného zaviedla pravidlo kvalifikovanej väčšiny ako všeobecné pravidlo. Členské štáty túto zmluvu schválili a ratifikovali a sú ňou viazané. Nemôžu z dôvodu údajnej vhodnosti alebo účinnosti obísť alebo neuplatniť pravidlá, ktoré samy stanovili“.

( 30 ) Pozri rozsudok z 2. septembra 2021, Komisia/Rada (Dohoda s Arménskom) ( C‑180/20 , EU:C:2021:658 , bod 28 ).

( 31 ) Rozsudok z 2. septembra 2021, Komisia/Rada (Dohoda s Arménskom) ( C‑180/20 , EU:C:2021:658 , bod 29 ).

( 38 ) Pozri návrhy vo veci Komisia/Rada ( C‑28/12 , EU:C:2015:43 ), v ktorých sa generálny advokát Mengozzi domnieval, že tvrdenie, podľa ktorého pravidlo hlasovania stanovené v článku 218 ZFEÚ nebolo porušené, nemožno prijať, lebo v jednomyseľnosti je vždy obsiahnutá kvalifikovaná väčšina. S odkazom na to, čo už uviedla generálna advokátka Sharpston, generálny advokát Mengozzi uviedol, že „rozhodnutie, voči ktorému nebola vznesená nijaká námietka, nie je nevyhnutne rovnaké ako rozhodnutie, na ktorom sa zhodla kvalifikovaná väčšina účastníkov, keďže obsah rozhodnutia, na ktorom by sa mohla uzniesť kvalifikovaná väčšina, by možno musel byť pozmenený na účely jeho jednomyseľného schválenia alebo schválenia bez námietky“ (bod 81). Pozri v tom istom zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Komisia/Rada ( C‑114/12 , EU:C:2014:224 , bod 189 ).

( 39 ) Pozri podobné odôvodnenie v rozsudku z 22. septembra 2016, Parlament/Rada ( C‑14/15 a C‑116/15 , EU:C:2016:715 , bod 72 ).

( 40 ) Pozri okrem iného rozsudok z 2. septembra 2021, Komisia/Rada (Dohoda s Arménskom) ( C‑180/20 , EU:C:2021:658 , bod 62 a citovaná judikatúra).

( ) Pozri analogicky rozsudok z 2. septembra 2021, Komisia/Rada (Dohoda s Arménskom) ( C‑180/20 , EU:C:2021:658 , bod 63 a citovaná judikatúra).