C-338/20

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Rejonowy dla Łodzi‑Śródmieścia w Łodzi (Okresný súd Lodž‑Centrum, Łodž, Poľsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Vzájomné uznávanie – Peňažné sankcie – Rámcové rozhodnutie 2005/214/SVV – Dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu rozhodnutia – Neposkytnutie prekladu vykonávaného rozhodnutia – Jazykové práva – Právo na spravodlivý proces“

I. Úvod

1.

V roku 2019 miestna polícia v Holandsku zastavila vodiča s trvalým bydliskom v Poľsku. S pomocou tlmočníka do poľského jazyka kontaktovaného telefonicky polícia informovala vodiča, že porušil zákon o cestnej premávke a že mu bude uložená pokuta.

2.

A.

Právo Únie

5.

Odôvodnenia 2 a 4 rámcového rozhodnutia 2005/214 stanovujú:

„2.

Zásada vzájomného uznávania by sa mala uplatňovať na peňažné sankcie, ktoré uložili justičné alebo správne orgány s cieľom uľahčiť výkon týchto sankcií v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sú uložené.

‚rozhodnutie‘ znamená konečné rozhodnutie, ktoré vyžaduje, aby fyzická alebo právnická osoba zaplatila peňažnú sankciu, ak rozhodnutie prijal:

…

ii)

iný orgán štátu pôvodu ako súd v súvislosti s trestným činom podľa práva štátu pôvodu za predpokladu, že dotknutá osoba mala možnosť, aby sa jej prípad prejednal pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach;

…

b)

„Nasledujúce trestné činy, ak sú trestné v štáte pôvodu, a tak, ako sú vymedzené právom štátu pôvodu[,] sú dôvodom[,] v súlade s podmienkami tohto rámcového rozhodnutia a bez posudzovania obojstrannej trestnosti činu, na uznanie a výkon rozhodnutí:

…

–

správanie porušujúce pravidlá cestnej premávky vrátane porušenia predpisov vzťahujúcich sa na čas jazdy a odpočinku a predpisov o nebezpečnom tovare,

…“

8.

B.

Poľské právo

11.

§ 611fg ods. 1 bod 9 Kodeks postępowania karnego (trestný poriadok) oprávňuje poľský súd odmietnuť výkon právoplatného rozhodnutia o peňažných sankciách, ak z obsahu osvedčenia vyplýva, že osoba, ktorej sa rozhodnutie týka, nebola náležite poučená o možnosti alebo práve podať opravný prostriedok voči tomuto rozhodnutiu.

C.

Holandské právo

Dňa 22. júla 2019 CJIB prijala rozhodnutie o uložení pokuty (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a zaslal ho vodičovi poštou. Toto rozhodnutie bolo vyhotovené v holandčine, ale bol k nemu pripojený i) preklad jeho hlavných častí do francúzštiny, angličtiny a nemčiny a ii) v týchto jazykoch aj odkaz na internetovú stránku CJIB, ktorá obsahuje – aj v poľštine – informácie týkajúce sa okrem iného dostupných opravných prostriedkov proti tomuto rozhodnutiu a možnosti vyžiadania ďalších informácií od CJIB.

15.

Keďže proti napadnutému rozhodnutiu nebol podaný opravný prostriedok, nadobudlo právoplatnosť v septembri 2019.

16.

Na Sąd Rejonowy dla Łodzi‑Śródmieścia w Łodzi (Okresný súd Lodž‑Centrum, Łodž, Poľsko) bol 21. januára 2020 doručený návrh CJIB na vymáhanie peňažnej sankcie uloženej vodičovi.

17.

IV. Analýza

20.

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa ustanovenia rámcového rozhodnutia 2005/214 (najmä jeho článok 20 ods. 3) majú vykladať v tom zmysle, že umožňujú vnútroštátnemu súdu vykonávajúceho štátu odmietnuť uznanie a výkon právoplatného rozhodnutia prijatého štátom pôvodu, ktorým sa jednotlivcovi ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sankciu (ďalej len „rozhodnutie o uložení sankcie“), ak tejto osobe nebol poskytnutý preklad tohto rozhodnutia do jazyka, ktorému rozumie.

21.

V týchto návrhoch sa po niekoľkých úvodných poznámkach, ktorých cieľom je objasniť uplatniteľné ustanovenia práva Únie (časť A), budem zaoberať problematikou nastolenou prejudiciálnou otázkou: má jednotlivec podľa rámcového rozhodnutia 2005/214 právo na poskytnutie prekladu rozhodnutia, o ktorého výkon sa žiada? (časť B)

A.

Takéto (zmiešané) konanie sa z formálneho hľadiska dosť líši od konania vedeného ústne priamo na mieste pred policajnými orgánmi. Na ilustráciu druhého uvedeného konania si možno predstaviť vodiča zastaveného hneď po tom, čo spáchal delikt súvisiaci s bezpečnosťou cestnej premávky (napríklad prekročil povolenú rýchlosť alebo prešiel na červenú), ktorý uzná porušenie predpisu zistené políciou a ktorému je poskytnutá lehota na zaplatenie uloženej pokuty. V tejto druhej situácii celé konanie prebehne v prítomnosti vodiča a rozhodnutie o uložení sankcie, čiže exekučný titul, prijme polícia v tomto čase a na tomto mieste.

25.

V situácii, o akú ide vo veci samej, to však tak nie je. V prejednávanej veci tomu rozumiem tak, že podľa vnútroštátneho práva uzatvára správne konanie až právoplatné písomné rozhodnutie prijaté zo strany CJIB.

26.

Aké ustanovenia práva Únie sú teda v tejto súvislosti uplatniteľné a relevantné v tejto veci?

27.

Smernica 2015/413, ktorej cieľom je uľahčiť cezhraničnú výmenu informácií týkajúcich sa dopravných deliktov súvisiacich s bezpečnosťou cestnej premávky, sa uplatňuje len na osobitné delikty uvedené v jej článku 2. Nie je sporné, že tento zoznam je taxatívny. ( 5 ) Porušenie pravidiel týkajúcich sa požiadaviek na profily pneumatík sa tam nevyskytuje. Navyše, ako vyplýva najmä z článku 1, článku 4 ods. 1, ako aj z odôvodnení 2 a 8 smernice 2015/413, cieľom tohto nástroja je zabezpečiť účinnosť vyšetrovania dopravných deliktov súvisiacich s bezpečnosťou cestnej premávky, aby bolo možné následne uložiť sankciu jednotlivcom, ktorí sú za ne zodpovední. Výkon týchto sankcií nie je predmetom smernice 2015/413.

31.

Ďalej pokiaľ ide o smernicu 2010/64 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní, jej článok 1 ods. 3 stanovuje, že „ak právo členského štátu ustanovuje ukladanie sankcií v súvislosti s menej závažnými trestnými činmi orgánom iným ako súdom s právomocou v trestných veciach a proti uloženiu takej sankcie možno podať na takomto súde opravný prostriedok, táto smernica sa vzťahuje iba na konania pred týmto súdom po podaní opravného prostriedku“ ( 6 ). Odôvodnenie 16 objasňuje, že „menej závažné trestné činy“ môžu zahŕňať „ porušeni[a] dopravných predpisov vo veľkom rozsahu, ktoré môžu byť uložené [zistené – neoficiálny preklad ] po cestnej kontrole“. Toto odôvodnenie tiež vysvetľuje, že normotvorca Únie usúdil, že „v takýchto situáciách by bolo neprimerané požadovať, aby bol príslušný orgán schopný zaručiť všetky práva podľa smernice [2010/64]“ ( 7 ).

B.

Právo na poskytnutie prekladu rozhodnutia, ktoré je predmetom výkonu podľa rámcového rozhodnutia 2005/214?

35.

V prejudiciálnej otázke v podstate ide o to, či podľa rámcového rozhodnutia 2005/214 musí byť k rozhodnutiu o uložení sankcie, o ktorého výkon sa žiada, v prípade, keď je rozhodnutie vyhotovené v inom jazyku, než je úradný jazyk vykonávajúceho členského štátu, v zásade pripojený preklad tohto rozhodnutia.

36.

Podľa môjho názoru musí byť odpoveď na túto otázku záporná.

Článok 6 rámcového rozhodnutia 2005/214 stanovuje, že „príslušné orgány vykonávajúceho štátu uznajú rozhodnutie, ktoré bolo zaslané v súlade s článkom 4, bez toho, aby boli požadované akékoľvek ďalšie náležitosti [,] a bezodkladne prijmú všetky potrebné opatrenia na jeho výkon, pokiaľ príslušný orgán nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov odmietnutia uznania alebo odmietnutia výkonu, ktoré sú stanovené v článku 7“ ( 8 ).

40.

Znenie tohto ustanovenia je pomerne jasné: ak orgány žiadajúceho štátu splnia formálne požiadavky stanovené v tomto rámcovom rozhodnutí, orgány vykonávajúceho štátu v zásade musia uznať rozhodnutie a prijať všetky opatrenia potrebné na jeho výkon. Vykonávajúce orgány nemôžu žiadať od žiadajúcich orgánov „akékoľvek ďalšie náležitosti“ a nemôžu odmietnuť uznanie a výkon okrem prípadu, že sa uplatňuje niektorý z dôvodov odmietnutia uznania alebo odmietnutia výkonu, ktoré sú tam stanovené. Takéto dôvody sú vymenované v článku 7 rámcového rozhodnutia 2005/214 a podľa judikatúry Súdneho dvora možno ďalší dôvod neuznania nájsť v článku 20 ods. 3 tohto rozhodnutia. ( 9 )

41.

V tomto kontexte po prvé poukazujem na to, že žiadne ustanovenie rámcového rozhodnutia 2005/214 neobsahuje medzi formalitami, ktoré musia splniť žiadajúce orgány na to, aby mohli požiadať o uznanie a výkon rozhodnutia ukladajúceho peňažnú sankciu jednotlivcovi, poskytnutie prekladu tohto rozhodnutia. ( 10 )

42.

Takéto konštatovania sú v súlade s raison d’être tohto nástroja: na účely výkonu rozhodnutí je základné rozhodnutie (obrazne povedané) „absorbované“ v dokumente, ktorý ho stručne a schematicky zhŕňa a vysvetľuje, teda v osvedčení upravenom v článku 4 rámcového rozhodnutia 2005/214, ktorého štandardná forma sa nachádza v prílohe tohto rozhodnutia. V súlade so zásadou vzájomnej dôvery má vykonávajúci štát dôverovať obsahu osvedčenia, pokiaľ nie sú dôvody na opačný postoj. Toto vysvetľuje, prečo článok 16 rámcového rozhodnutia 2005/214 upravuje jazykové požiadavky týkajúce sa osvedčenia, a nie základného rozhodnutia. ( 13 )

46.

V tejto súvislosti sa zdá relevantný článok 16 ods. 2 Ten znie: „Výkon rozhodnutia sa môže pozastaviť na čas potrebný na získanie prekladu na náklady vykonávajúceho štátu.“ Toto ustanovenie potvrdzuje, že podľa rámcového rozhodnutia 2005/214: i) v štádiu výkonu je kľúčový jazyk osvedčenia a ii) preklad pôvodného rozhodnutia sa automaticky nevyžaduje.

47.

V dôsledku toho usudzujem, že z ustanovení rámcového rozhodnutia 2005/214 nemôže vyplývať nijaká výslovná ani implicitná požiadavka poskytnúť osobe, voči ktorej sa žiada o výkon rozhodnutia o uložení sankcie, úplný preklad tohto rozhodnutia do určitého jazyka.

48.

51.

Po prvé vnútroštátny súd naznačuje, že skutočnosť, že v rámcovom rozhodnutí 2005/214 sa nenachádza osobitné ustanovenie týkajúce sa jazykového režimu rozhodnutia, ktoré sa má vykonať, vyplýva z dnes už relatívne vzdialeného dátumu jeho prijatia. Vnútroštátny súd uvádza, že (súčasnú) vôľu normotvorcu Únie v danej oblasti možno vyvodiť z ustanovení týkajúcich sa jazykových požiadaviek, ktoré boli vložené do novších právnych nástrojov prijatých v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Vnútroštátny súd konkrétne poukazuje na ustanovenia smernice 2010/64 a smernice 2015/413, ktoré zahŕňajú určité povinnosti orgánov členských štátov poskytnúť preklad rozhodnutí, o ktorých výkon sa žiada.

52.

Vnútroštátny súd v podstate navrhuje, aby sa z iných nástrojov práva Únie vyvodila všeobecná zásada, ktorá by zaväzovala orgány poskytnúť v takých situáciách, o akú ide vo veci samej, preklad každého aktu spôsobujúceho ujmu jednotlivcovi do jeho materinského jazyka (alebo prípadne do akéhokoľvek iného jazyka, ktorému rozumie).

53.

Toto tvrdenie ma nepresvedčilo.

57.

Napríklad smernice Únie prijaté v oblasti trestného konania pochopiteľne poskytujú jednotlivcom, voči ktorým sa vedie trestné stíhanie, vyššiu úroveň ochrany. Tieto smernice Únie však nie sú jednotné. Smernica 2010/64 vyžaduje preklad „základných dokumentov“„v rodnom jazyku podozrivých alebo obvinených osôb alebo v akomkoľvek inom jazyku, ktorým hovoria“ ( 16 ). Smernica 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní ( 17 ) vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili, „aby sa podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré sú zatknuté alebo zadržané, bezodkladne poskytlo písomné poučenie o právach“. Toto poučenie sa vypracuje „v jednoduchej a zrozumiteľnej forme“, „v jazyku, ktorému rozumejú“ ( 18 ).

58.

Okrem pôsobnosti ustanovení práva Únie týkajúcich sa trestných konaní jednotlivci zvyčajne nemôžu z legislatívnych nástrojov Únie v rôznych oblastiach právnej úpravy Únie vyvodzovať subjektívne jazykové práva. Ak sa legislatívne nástroje vôbec zaoberajú jazykovou oblasťou, zvyčajne tak robia s cieľom uľahčiť vzájomnú pomoc medzi členskými štátmi. Aj keď sa totiž zohľadní situácia adresáta, nič nezaručuje, že bude predmetnému dokumentu rozumieť, pretože mu môže byť doručený napríklad v úradnom jazyku členského štátu, v ktorom má táto osoba bydlisko, ( 19 ) alebo v jazyku členského štátu, v ktorom je evidované vozidlo zapojené do dopravného deliktu. ( 20 )

59.

V Únii preto v súčasnosti neexistuje žiadny jediný prístup k jazykovému režimu cezhranične doručovaných dokumentov. V závislosti od konkrétnej dotknutej oblasti práva Únie môže byť požiadavka, aby orgány žiadajúceho členského štátu poskytli dokumenty a/alebo informácie v jazyku adresáta aktu, viac či menej významná. Preto si nemyslím, že ustanovenia smernice 2010/64 a smernice 2015/413 (alebo ani akéhokoľvek iného nástroja) možno vykladať ako vyjadrenie skutočného alebo celkového zámeru normotvorcu Únie, ktorý by bol jednotný bez ohľadu na dotknutý právny nástroj, a to aj za predpokladu ( quod non ), že by takýto zámer bol z hermeneutického hľadiska relevantný.

63.

Tvrdenie, podľa ktorého by sa ustanovenia rámcového rozhodnutia 2005/214 mali vykladať s prihliadnutím na novšie legislatívne nástroje, je ešte mätúcejšie, ak sa zohľadní, že normotvorca Únie zmenil a doplnil toto rámcové rozhodnutie v roku 2009 ( 22 ) bez zavedenia akéhokoľvek súvisiaceho osobitného ustanovenia. Normotvorca Únie mal v priebehu desaťročia nasledujúceho po týchto zmenách mnoho príležitostí opäť zmeniť a doplniť znenie rámcového rozhodnutia, ak by to chcel urobiť. Zjavne sa však rozhodol tak neurobiť.

64.

Na záver tejto problematiky a nezávisle od údajného úmyslu normotvorcu Únie nenachádzam žiadnu všeobecnú zásadu, ktorá by zaväzovala vnútroštátne orgány poskytnúť v takých situáciách, o akú ide vo veci samej, preklad každého aktu spôsobujúceho ujmu jednotlivcovi do jeho materinského jazyka (alebo prípadne do akéhokoľvek iného jazyka, ktorému rozumie).

65.

Podobne nachádzam ďalšie, hoci nepriame potvrdenie absencie predmetnej všeobecnej zásady v rôznych normách práva Únie týkajúcich sa potenciálnych dôsledkov vyplývajúcich z toho, že akt, ktorý sa doručuje alebo o ktorého výkon sa žiada, alebo informácia týkajúca sa tohto aktu, neboli oznámené v danom jazyku. Normotvorca Únie skutočne v mnohých nástrojoch práva neupravil v tejto súvislosti žiadne osobitné pravidlo. ( 23 ) Tam, kde tak urobil, sa tieto pravidlá vyznačujú určitou rozmanitosťou. ( 24 )

69.

Podobnú opatrnosť a pragmatizmus v súvislosti s jazykovými právami možno nájsť aj v praxi súdnych orgánov Únie. Napríklad, ak mali súdy Únie uznať a chrániť jazykové práva vyplývajúce z práva Únie, snažili sa zabezpečiť ochranu dotknutých jednotlivcov, no ponechávali príslušným orgánom určitú mieru voľnej úvahy. ( 27 ) Navyše v judikatúre Súdneho dvora nie je žiadna zmienka o ďalekosiahlej povinnosti vnútroštátnych orgánov poskytnúť preklad akéhokoľvek dokumentu doručeného alebo vykonávaného v cudzine.

70.

Vzhľadom na vyššie uvedené som dospel k záveru, že za súčasného stavu práva Únie neexistuje všeobecná zásada, ktorá by všetkým správnym orgánom členských štátov ukladala povinnosť poskytnúť úplný preklad akéhokoľvek aktu spôsobujúceho ujmu jednotlivcovi do jeho materinského jazyka (alebo akéhokoľvek iného jazyka, ktorému rozumie).

3. Porušenie práva na spravodlivý proces vo veci samej?

71.

Z článku 6 ods. 3 ZEÚ a článku 52 ods. 1 Charty vyplýva, že článok 47 Charty sa má vykladať a uplatňovať v súlade s článkom 6 EDĽP (ďalej len „právo na spravodlivé súdne konanie“). ( 29 ) Účastníci tohto konania vo veľkej miere súhlasia s tým, že odsek 3 posledného uvedeného ustanovenia – ktorý sa týka osôb „obvinených z trestného činu“ – sa na prejednávanú vec vzťahuje.

75.

Súhlasím. Ako Súdny dvore nedávno rozhodol, ( 30 ) dopravné priestupky , vrátane menej závažných, v súlade s judikatúrou ESĽP vo všeobecnosti predstavujú „trestné činy“ na účely článku 6 EDĽP bez ohľadu na ich kvalifikáciu podľa vnútroštátneho práva. ( 31 ) Navyše štrasburský súd objasnil, že práva zakotvené v článku 6 ods. 3 EDĽP musia byť zaručené vo všetkých štádiách konania vrátane štádia pred začatím súdneho konania . ( 32 )

76.

Medzi „minimálne práva“, ktoré musia byť podľa článku 6 ods. 3 EDĽP zaručené každému, kto je obvinený zo spáchania trestného činu, sa nachádza právo „byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu“ (bod a). Informácie, ktoré sa majú poskytnúť dotknutej osobe v jazyku, ktorému rozumie, zahŕňajú, ako spresnil ESĽP, nielen „dôvod obvinenia, teda skutky, ktoré údajne spáchala a na ktorých sa zakladá obvinenie, ale aj ich právnu kvalifikáciu“ ( 33 ).

77.

80.

Stručne povedané, z vyššie citovanej judikatúry ESĽP vyplýva, že i) určenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie si vyžaduje posúdenie každého jednotlivého prípadu, ii) informácie, ktoré sa majú oznámiť, musia byť dostatočne podrobné na to, aby obvinenému umožnili prakticky a účinne vykonať svoje právo na obhajobu, iii) tieto informácie môžu byť poskytnuté v akomkoľvek jazyku, ktorému dotknutá osoba rozumie, a prípadne aj ústne, a iv) nie je potrebné poskytnúť písomné preklady všetkých dokumentov.

81.

Tieto zásady, ktoré vylučujú akýkoľvek automatický postup a vyznačujú sa určitou flexibilitou, sa zdajú byť o to relevantnejšie, pokiaľ ide o taký prípad, o aký ide vo veci samej. Samotný ESĽP totiž opakovane uznal, že existujú „trestné obvinenia“ rôznej závažnosti a že v situáciách, ktoré nepatria do tvrdého jadra trestného práva, sa trestnoprávne záruky stanovené v článku 6 ods. 3 EDĽP „nutne neuplatnia úplne prísnym spôsobom“ ( 46 ). Podľa môjho názoru to osobitne platí v prípadne menej závažných dopravných deliktov, ako je ten, o aký ide vo veci samej. ( 47 )

82.

Pokiaľ ide o judikatúru Únie, treba konštatovať, že Súdny dvor ešte nemal príležitosť vytvoriť tak rozsiahly a podrobný súbor judikatúry týkajúcej sa práva na spravodlivý proces, ako to urobil ESĽP. Súdny dvor však vo svojich doteraz vydaných rozhodnutiach často a výslovne citoval rozsudky ESĽP týkajúce sa článku 6 ods. 3 EDĽP a „začlenil“ do právneho poriadku Únie zásady, ktoré z nich vyplývajú. ( 48 )

86.

Môj výklad relevantných ustanovení rámcového rozhodnutia 2005/214 je zrejme potvrdený aj znením jeho článku 20 ods. 3, ktorý umožňuje odmietnuť výkon, „ak osvedčenie uvedené v článku 4 vedie k domnienke možného porušenia základných práv alebo základných právnych zásad…“ ( 52 ). Toto ustanovenie naznačuje, že odmietnutie sa nemôže zakladať na abstraktných alebo všeobecných dôvodoch, ale naopak vyžaduje, aby vykonávajúci súd posúdil konkrétne okolnosti každej veci, ako vyplývajú zo spisu. ( 53 )

87.

Takýto výklad sa zdá tiež viac v súlade s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa zásad vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery. Súdny dvor opakovane rozhodol, že tieto zásady ukladajú členským štátom, „najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti… aby vychádzal[i] z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a najmä základné práva týmto právom uznané“ ( 54 ). Členské štáty tak môžu byť pri uplatňovaní práva Únie povinné „predpokladať dodržiavanie základných práv zo strany ostatných členských štátov“ ( 55 ).

88.

Vzhľadom na vyššie uvedené som dospel k záveru, že skutočnosť, že také rozhodnutie, o aké ide vo veci samej, nebolo doručené adresátovi spolu s prekladom do jazyka, ktorému mohol porozumieť, nevyhnutne nespôsobuje v rámci pôvodného správneho konania porušenie všeobecnej zásady práva Únie alebo porušenie práva na spravodlivý proces.

4. Prejednávaná vec

92.

Z informácií obsiahnutých v spise nie je podľa môjho názoru zjavné, že skutočne došlo k porušeniu práva vodiča na spravodlivý proces. Zároveň však túto možnosť nemožno úplne vylúčiť. Súvisiace konštatovanie vnútroštátneho súdu si teda vyžaduje určitú opatrnosť a podrobné posúdenie predmetnej situácie.

93.

Holandská vláda vo svojich pripomienkach vysvetlila, že miestna polícia v rámci stanovených postupov informovala vodiča v poľštine – prostredníctvom telefonicky kontaktovaného tlmočníka: i) o údajnom porušení zákona o cestnej premávke, ktorého sa dopustil, ii) o výške uloženej sankcie, iii) o jeho práve odoprieť výpoveď, iv) o možnosti napadnúť sankciu, ktorá mu bola uložená, a v) o práve na právnu pomoc, ako aj na preklad a tlmočenie.

94.

Nemyslím si však, že posúdenie v prejednávanej veci sa skutočne môže zastaviť na tomto mieste. V prvom rade je zodpovednosťou dotknutých osôb, aby na obranu svojich záujmov preukázali všetku náležitú starostlivosť. ( 58 ) Navyše ESĽP opakovane rozhodol, že „ani znenie, ani zmysel článku 6 Dohovoru nebráni osobe, aby sa zo svojej vlastnej slobodnej vôle, či už výslovne alebo mlčky, vzdala práva na záruky spravodlivého procesu“ ( 59 ).

98.

Vnútroštátny súd musí teda starostlivo posúdiť situáciu vo veci samej, pretože všetky situácie nie sú podobné. Konkrétne vidím rozdiel medzi dvoma typmi situácií.

99.

Na jednej strane sú konania úplne in absentia . V takýchto situáciách môže jednotlivec naozaj dostať „z jasného neba“ z iného členského štátu list v jazyku, ktorému nerozumie, týkajúci sa údajného porušenia právnych predpisov tohto členského štátu, o ktorom predtým nemal žiadnu informáciu.

100.

103.

Ak má vnútroštátny súd akékoľvek pochybnosti o uplatniteľných holandských právnych predpisoch a o relevantných skutočnostiach, môže o pomoc požiadať orgány štátu pôvodu. Ako totiž vyplýva z článku 7 ods. 3 a článku 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2005/214, „skôr[,] než sa prijme rozhodnutie o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní rozhodnutia, príslušný orgán vykonávajúceho štátu sa poradí s príslušným orgánom štátu pôvodu akýmkoľvek vhodným prostriedkom a prípadne ho požiada o bezodkladné poskytnutie potrebných informácií“.

104.

Ako totiž vyplýva zo samotného znenia článku 7 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia, porada je povinná a musí sa uskutočniť pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia, ktorým sa úplne alebo čiastočne zamieta výkon rozhodnutia o uložení sankcie. Toto ustanovenie je totiž prejavom zásady vzájomného uznávania a zásady lojálnej spolupráce, na ktorých je založené rámcové rozhodnutie 2005/214.

105.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal tak, že ustanovenia rámcového rozhodnutia 2005/214 bránia tomu, aby vnútroštátny súd odmietol uznanie a výkon právoplatného rozhodnutia ukladajúceho jednotlivcovi zaplatenie peňažnej sankcie, ktoré prijal správny orgán štátu pôvodu, len z toho dôvodu, že tomuto jednotlivcovi nebol doručený preklad tohto rozhodnutia do jazyka, ktorému rozumie.

Ustanovenia rámcového rozhodnutia 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie bránia tomu, aby vnútroštátny súd odmietol uznanie a výkon právoplatného rozhodnutia ukladajúceho jednotlivcovi zaplatenie peňažnej sankcie, ktoré prijal správny orgán štátu pôvodu, len z toho dôvodu, že tomuto jednotlivcovi nebol doručený preklad tohto rozhodnutia do jazyka, ktorému rozumie.

–

Vnútroštátny súd môže na základe článku 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2005/214 odmietnuť uznanie a výkon rozhodnutia, ak na základe konkrétneho posúdenia všetkých relevantných okolností dospeje k záveru, že orgány žiadajúceho členského štátu neposkytli obvinenému dostatočné informácie o povahe a dôvode protiprávneho konania v jazyku, ktorému by mohol porozumieť.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Ú. v. EÚ L 76, 2005, s. 16 .

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 11. marca 2015, ktorou sa uľahčuje cezhraničná výmena informácií o dopravných deliktoch súvisiacich s bezpečnosťou cestnej premávky ( Ú. v. EÚ L 68, 2015, s. 9 ).

( 10 ) Pozri najmä článok 4 tohto rozhodnutia, ktorý je hlavným ustanovením týkajúcim sa formalít, ktoré sa majú splniť, a dokumentov, ktoré sa majú zasielať.

( 11 ) Pozri rozsudky zo 14. novembra 2013, Baláž ( C‑60/12 , EU:C:2013:733 , bod 27 ), a z 5. decembra 2019, Centraal Justitieel Incassobureau (Uznávanie a výkon peňažných sankcií) ( C‑671/18 , EU:C:2019:1054 , bod 29 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiež nedávne návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Richard de la Tour vo veci LU ( C‑136/20 , EU:C:2021:412 , body 85 a 86 ).

( 12 ) Pozri rozsudky zo 14. novembra 2013, Baláž ( C‑60/12 , EU:C:2013:733 , bod 29 ), a z 5. decembra 2019, Centraal Justitieel Incassobureau (Uznávanie a výkon peňažných sankcií) ( C‑671/18 , EU:C:2019:1054 , bod 31 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 13 ) To odzrkadľuje všeobecný prístup normotvorcu Únie vo viacerých právnych nástrojoch prijatých v tejto oblasti. Všetky sa opierajú o štandardizovanú formu alebo osvedčenie pripojené k predmetnému právnemu aktu, ktoré na účely uznania a výkonu v praxi nahrádza rozhodnutie, z ktorého vychádza. Cieľom voľby založiť tieto systémy na štandardizovanom dokumente, ktorý obsahuje kľúčové prvky rozhodnutia, z ktorého vychádza, je práve obídenie problémov a komplexnosti vyplývajúcich z mnohojazyčnosti Únie.

( 14 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 15 ) Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci BV ( C‑129/19 , EU:C:2020:375 , body 117 až 123 ).

( 22 ) Pozri rámcové rozhodnutie Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní ( Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24 ).

( 23 ) Pozri napríklad absenciu akéhokoľvek ustanovenia týkajúceho sa dôsledkov porušenia povinností orgánov členských štátov vyplývajúcich z článku 5 smernice 2015/413, článku 3 smernice 2010/64 alebo článkov 4 a 5 smernice 2012/13.

( 24 ) Porovnaj ustanovenia rámcovej smernice 2005/214 napríklad s článkami 9 a 12 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1784 z 25. novembra 2020 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch (doručovanie písomností) (prepracované znenie) ( Ú. v. EÚ L 405, 2020, s. 40 ), a s článkom 22 smernice Rady 2010/24/EÚ zo 16. marca 2010 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení ( Ú. v. EÚ L 84, 2010, s. 1 ).

( 25 ) Pozri článok 3 ods. 1 a 2 tejto smernice.

( 26 ) Pozri odôvodnenie 7 tejto smernice.

( 27 ) Presnejšie a s konkrétnymi odkazmi na judikatúru pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci An tAire Talmhaíochta Bia agus Mara, Éire agus an tArd‑Aighne ( C‑64/20 , EU:C:2021:14 , body 71 až 82 ).

( 34 ) Tamže.

( 35 ) Pozri rozsudky ESĽP, 24. februára 2009, Protopapa v. Turecko (CE:ECHR:2009:0224JUD001608490, § 80), a 19. decembra 1989, Kamasinski v. Rakúsko (CE:ECHR:1989:1219JUD000978382, § 74).

( 36 ) Pozri najmä rozsudok ESĽP, 25. júla 2000, Mattoccia v. Taliansko (CE:ECHR:2000:0725JUD002396994, § 60).

( 37 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 28. augusta 2018, Vizgirda v. Slovinsko (CE:ECHR:2018:0828JUD005986808, § 90).

( 38 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 19. decembra 1989, Brozicek v. Taliansko (CE:ECHR:1989:1219JUD001096484, § 41).

( 39 ) Pozri rozsudok ESĽP, 18. októbra 2006, Hermi v. Taliansko (CE:ECHR:2006:1018JUD001811402, § 68).

( 46 ) Pozri najmä rozsudok ESĽP, 23. novembra 2006, Jussila v. Fínsko (CE:ECHR:2006:1123JUD007305301, § 43).

( 47 ) Požiadavky na flexibilitu a na posúdenie okolností v každom jednotlivom prípade v štádiu posudzovania merita veci sú nevyhnutným dôsledkom nadhodnotenia pojmu „trestný čin“ v judikatúre ESĽP na účely prípustnosti na základe článku 6 EDĽP, ktoré začalo dobre známou vecou Engel (ESĽP, 8. júna 1976, Engel a i. v. Holandsko, CE:ECHR:1976:0608JUD000510071, § 80 až 82). Ak sú aj menej závažné protiprávne činy, ktoré si vyžadujú uloženie pomerne miernych sankcií, akým je dopravný delikt v tejto veci, kvalifikované ako „trestné“, pomerne prirodzene z toho vyplýva, že na účely posúdenia údajného porušenia základných práv obvineného je potrebné rozlišovanie medzi protiprávnymi činmi rôznych druhov a závažnosti, pričom treba toto rozlišovanie opäť zaviesť, aby sa tak v systéme obnovil určitý druh rozumnej rovnováhy. Je totiž zrejmé, že členské štáty sa môžu oprávnene rozhodnúť poskytnúť viac záruk (ktoré môžu byť veľmi nákladné a spôsobovať vysokú administratívnu záťaž) osobám obvineným zo spáchania zločinov, akými sú zabitie alebo terorizmus, ako osobám, ktoré dostanú pokutu za parkovanie alebo sú pristihnuté pri vedení vozidla s pneumatikami s nízkym profilom.

( 48 ) Pozri najmä rozsudky z 13. júna 2019, Moro ( C‑646/17 , EU:C:2019:489 , bod 55 ), a z 15. októbra 2015, Covaci ( C‑216/14 , EU:C:2015:686 , bod 39 ).

( 49 ) Pozri najmä rozsudok z 26. júla 2017, Sacko ( C‑348/16 , EU:C:2017:591 , bod 41 a citovaná judikatúra). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 56 ) Pozri analogicky uznesenie z 28. apríla 2016, Alta Realitat ( C‑384/14 , EU:C:2016:316 , body 57 a 58 ).

( 57 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2020, Staatsanwaltschaft Offenburg ( C‑615/18 , EU:C:2020:376 , body 57 a 64 ), ako aj moje návrhy v tejto veci ( EU:C:2020:9 , body 61 a 62 ).

( 58 ) Pozri napríklad rozhodnutie ESĽP, 4. októbra 2001, Teuschler v. Nemecko (CE:ECHR:2001:1004DEC004763699). Ide o prejav známej a všeobecne uznávanej zásady, ktorá je často vyjadrená latinským výrazom vigilantibus (non dormientibus) iura (succurrunt) .

( ) Pozri rozsudok ESĽP, 24. februára 2009, Protopapa v. Turecko (CE:ECHR:2009:0224JUD001608490, § 82 až 86 a citovaná judikatúra).