C-385/20

62020CC0385

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE

prednesené 6. októbra 2021 ( 1 )

Vec C‑385/20

EL,

1.

Svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania Juzgado de Primera Instancia n o 49 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 49 Barcelona, Španielsko) položil Súdnemu dvoru dve otázky týkajúce sa výkladu smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( 2 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi EL a TP, dvoma spotrebiteľmi, a finančnou inštitúciou Caixabank SA vo veci odmeny advokáta, ktorú títo spotrebitelia požadujú od uvedenej inštitúcie v rámci konania o určení trov konania. Toto konanie nadväzuje na rozsudok vo veci samej, ktorým súd na návrh týchto spotrebiteľov určil nekalú povahu zmluvných podmienok uvedených v zmluve o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania, nariadil vrátenie súm bezdôvodne zaplatených uvedenými spotrebiteľmi na základe týchto podmienok a uložil finančnej inštitúcii Caixabank povinnosť nahradiť trovy konania.

3.

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity vyžadujú od členských štátov, aby vo svojom vnútroštátnom práve stanovili, pokiaľ ide o občianskoprávne konania týkajúce sa nekalých podmienok, právo spotrebiteľov, ktorí boli v spore úspešní, získať od neúspešných predajcov alebo dodávateľov plnú náhradu súdnych výdavkov vzniknutých týmto spotrebiteľom, vrátane odmeny ľubovoľne dohodnutej s ich advokátmi, ( 3 ) bez toho, aby tieto štáty mohli v tejto oblasti stanoviť určité limity.

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa…“

6.

Podľa článku 7 ods. 1 tejto smernice:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

B.

…

Súdny úradník zníži odmeny advokátov a iných odborníkov, ktorí nepodliehajú osobitnej tarifnej sadzbe, ak uvedené odmeny presahujú hornú hranicu uvedenú v článku 394 ods. 3 a ak súd nevyslovil, že účastník konania, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, postupoval nerozvážne.“

9.

Článok 251 LEC stanovuje:

„Hodnota sporu sa určí v závislosti od hospodárskeho záujmu na spore, ktorý sa vyčísli podľa týchto pravidiel:

1. Ak sa požaduje určitá peňažná suma, táto suma predstavuje hodnotu sporu, a ak nie je určená, ani v relatívnej forme, za hodnotu sporu sa považuje neurčitá suma.

3. Ak sa podľa odseku 1 tohto článku uloží účastníkovi, ktorý nemal vo veci úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, zo sumy zodpovedajúcej odmene advokáta alebo iného zástupcu z povolania nepodliehajúceho tarife nákladov alebo odmeny mu možno uložiť povinnosť nahradiť len sumu nepresahujúcu jednu tretinu tej, ktorej sa týka spor, za každého z účastníkov sporu, ktorý dosiahol takéto rozhodnutie vo svoj prospech. V tejto súvislosti sa návrhy, ktoré nemožno oceniť, považujú za majúce hodnotu 18000 eur, ak súd z dôvodu zložitosti veci nerozhodne inak.

Ustanovenia predchádzajúceho odseku sa nepoužijú, ak súd rozhodne, že účastník konania, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, postupoval nerozvážne.“

11.

Článok 411 LEC stanovuje:

„Žiadna zmena bydliska účastníkov konania, spornej veci alebo predmetu sporu, ku ktorej dôjde po začatí konania, nemá vplyv na príslušnosť súdu, ktorá sa určuje podľa okolností daných v čase podania žaloby.“

III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

15.

Rozsudkom z 29. novembra 2018 Juzgado de Primera Instancia n o 49 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 49 Barcelona) žalobe EL a TP vyhovel. Tento súd konštatoval neplatnosť napadnutých „menových“ doložiek a uložil finančnej inštitúcii Caixabank povinnosť vrátiť spotrebiteľom prípadné sumy presahujúce sumu, ktorú by zaplatili, ak by bol úver od začiatku denominovaný v eurách, spolu so zákonnými úrokmi. Okrem toho uvedený súd uložil finančnej inštitúcii Caixabank povinnosť nahradiť trovy konania. Tento rozsudok sa potom stal právoplatným.

16.

Následne v rámci osobitného konania o určení trov konania advokát EL a TP predložil príslušnému súdnemu úradníkovi žiadosť o náhradu výdavkov spojených s konaním vo výške 25188,91 eura, vrátane vyúčtovania odmeny advokáta vo výške 19007,89 eura. Na účely výpočtu predmetnej odmeny sa v tejto žiadosti vychádzalo zo sumy 127269,15 eura, ako hodnoty predmetu sporu, čo bol zostatok úveru ku dňu podania žaloby. ( 4 )

17.

„1. Je súdny výklad článku 251, článku 394 ods. 3 a článku 411 [LEC], ktorým sa riadi uznesenie z 1. októbra 2019 a podľa ktorého sa trovy konania stotožňujú s ekonomickým záujmom sporu, a ktorý vedie k zníženiu odmeny, ktorú spotrebiteľ zaplatil svojmu advokátovi, pričom za základ sa považuje pevná suma (18000 eur) stanovená z právneho hľadiska výlučne v prípade neoceniteľnej sumy, a nie v prípade neurčitej sumy, v rozpore s článkom 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice [93/13], keďže nie je možné navrátenie právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala, napriek určeniu nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím v jeho prospech, a keďže nedošlo k odstráneniu neprimeranej procesnej požiadavky týkajúcej sa obmedzenia trov, teda k odstráneniu, ktoré by spotrebiteľovi zabezpečilo primerané a účinné prostriedky na legitímne uplatňovanie jeho práv?

2. Je článok 394 ods. 3 [LEC] sám osebe v rozpore s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice [93/13] a znemožňuje alebo nadmerne sťažuje súdne vymáhanie práv, ktoré táto smernica priznáva spotrebiteľom, keďže predpokladá obmedzenie, ktoré uvedený článok ukladá spotrebiteľovi v tom zmysle, že spotrebiteľ musí znášať časť svojich vlastných trov konania, keďže nie je možné navrátenie právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala, napriek určeniu nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím v jeho prospech, a keďže nedošlo k odstráneniu neprimeranej procesnej požiadavky týkajúcej sa obmedzenia trov, teda k odstráneniu, ktoré by spotrebiteľovi zabezpečilo primerané a účinné prostriedky na legitímne uplatňovanie jeho práv?“

Na úvod španielska vláda a v podstate aj Caixabank namietajú nedostatok právomoci Súdneho dvora rozhodovať o týchto prejudiciálnych otázkach.

21.

Túto námietku treba podľa môjho názoru zamietnuť. Hoci je pravda, že otázky týkajúce sa určenia výšky trov konania v občianskoprávnych konaniach ako také nepatria do pôsobnosti smernice 93/13, pripomínam, že spor vo veci samej sa týka nekalej povahy viacerých zmluvných podmienok v zmysle tejto smernice. Tieto procesné otázky sú teda položené v rámci sporu, ktorého predmetom sú práva, ktoré spotrebiteľom vyplývajú z uvedenej smernice. V tejto súvislosti ide o to, či článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 tej istej smernice v spojení so zásadou efektivity bránia španielskym pravidlám v oblasti trov konania. Situácia teda naozaj spadá do pôsobnosti práva Únie a položené otázky sa týkajú výkladu tohto práva. Súdny dvor tak má zjavne právomoc o nej rozhodnúť. ( 5 )

B.

O prípustnosti

22.

Zdá sa mi, že v tomto bode skutočne existuje v návrhu na začatie prejudiciálneho konania rozpor. V tomto návrhu tiež nie sú vysvetlené dôvody, pre ktoré bola použitá suma 30000 eur namiesto sumy stanovenej v uvedenom článku 394 ods. 3 Tento rozpor však podľa môjho názoru nepostačuje na to, aby boli položené otázky vyhlásené za neprípustné. Súdny dvor totiž bude musieť poskytnúť všeobecnú odpoveď, pokiaľ ide o zlučiteľnosť vnútroštátneho režimu určovania trov konania, ktorý stanovuje hornú hranicu nahraditeľných odmien advokáta v závislosti od hodnoty predmetu sporu, bez ohľadu na hodnotu skutočne použitú vo veci samej. Táto suma teda nie je pre požadovaný výklad rozhodujúca.

26.

Po tretie Caixabank a španielska vláda tvrdia, že návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje nepodložené, či dokonca nesprávne tvrdenia. Vnútroštátny súd v ňom konkrétne naznačuje, že žalobcovia vo veci samej zaplatili alebo prinajmenšom budú musieť zaplatiť celú odmenu požadovanú ich advokátom v rámci určenia trov konania, pričom toto tvrdenie nijako nepodložil a zo skutočností uvedených v spise vyplýva, že to tak nie je. Z rovnakého dôvodu sú položené otázky hypotetické. Niet pochýb o tom, že na základe španielskych pravidiel v oblasti trov konania získajú žalobcovia vo veci samej od finančnej inštitúcie Caixabank náhradu všetkých súdnych výdavkov, ktoré im vznikli. ( 6 )

27.

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ patrí posúdenie skutkového stavu veci do právomoci vnútroštátneho súdu. Súdny dvor je oprávnený rozhodnúť o výklade ustanovenia práva Únie len na základe skutkového stavu, ktorý mu opíše tento súd. ( 7 ) Caixabank a španielska vláda teda nemôžu v konaní na Súdnom dvore spochybňovať skutkový predpoklad, ktorý uviedol vnútroštátny súd vo svojich otázkach a podľa ktorého žalobcovia vo veci samej zaplatili odmenu požadovanú ich advokátom, alebo prinajmenšom tak budú musieť urobiť v rozsahu, v akom nebude možné preniesť úhradu tejto odmeny na žalovanú vo veci samej.

30.

V prejednávanej veci EL a TP uzavreli takúto zmluvu o úvere vyjadrenú v japonských jenoch s finančnou inštitúciou Caixabank. Títo spotrebitelia však podali žalobu, ktorou sa domáhali určenia nekalej povahy „menových“ doložiek obsiahnutých v tejto zmluve, v dôsledku ktorých boli mesačné splátky indexované na kurz tejto meny.

31.

Prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom sa netýkajú zlučiteľnosti sporných doložiek s právom Únie. Ich nekalú povahu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 už konštatoval tento súd v rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť. ( 11 ) V tejto súvislosti uvedený súd v súlade s článkom 6 ods. 1 tejto smernice vylúčil uplatnenie týchto doložiek (konštatovaním ich absolútnej neplatnosti, ako stanovuje španielske právo) a v zostávajúcej časti ponechal zmluvu v platnosti, čím sa euro stalo jedinou menou úveru. ( 12 ) Ten istý súd tiež uložil finančnej inštitúcii Caixabank povinnosť vrátiť žalobcom vo veci samej prípadné sumy, ktoré bezdôvodne zaplatili na základe týchto doložiek, čo si vyžadovalo prepočítanie výšky mesačných splátok, ktoré by zaplatili, ak by bol úver od začiatku vyjadrený v eurách, ako aj určenie výšky nákladov a provízií fakturovaných touto bankou v súvislosti s mechanizmom „viacerých mien“.

32.

Tieto prejudiciálne otázky sa naopak týkajú otázky presnej výšky trov konania, a to konkrétne odmeny advokáta, ktorej vrátenie si môžu podľa španielskeho práva nárokovať žalobcovia vo veci samej voči finančnej inštitúcii Caixabank po skončení tohto konania.

36.

V tomto kontexte na druhej strane musí byť podľa článku 251 LEC hodnota predmetu sporu spresnená v žalobe v závislosti od ekonomického záujmu, ktorý predstavuje žaloba pre žalobcu. V tejto súvislosti odsek 1 tohto článku stanovuje, že ak sa požaduje určitá peňažná suma, hodnotu predmetu sporu predstavuje táto suma, a v prípade neurčenia sumy, hoci aj v relatívnej forme, sa hodnota predmetu sporu považuje za neurčitú.

37.

V prejednávanej veci EL a TP pôvodne vo svojej žalobe uviedli, že hodnota predmetu sporu je neurčitá. V tejto súvislosti v podstate spresnili, že hoci ekonomický záujem, ktorý pre nich predstavuje žaloba, zodpovedá zostatku úveru ku dňu jej podania (približne 120000 eur), tento zostatok by mal byť revidovaný v dôsledku zrušenia sporných „menových“ doložiek. Preto na presné určenie uvedenej hodnoty bolo potrebné počkať do rozhodnutia vo veci samej. Následne v rámci určenia trov konania žalobcovia vo veci samej uviedli na účely výpočtu nahraditeľnej odmeny advokáta tú istú hodnotu zodpovedajúcu zostatku úveru.

38.

Podľa ustálenej judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) však v súlade s procesnou zásadou „ perpetuatio jurisdictionis “, zakotvenou v článku 411 LEC, hodnotu predmetu sporu, ktorá bola stanovená v rozhodnutí o prípustnosti žaloby na základe informácií uvedených v žalobe, už nemožno meniť v neskoršom štádiu konania, a už vôbec nie po jeho skončení v rámci určenia trov konania. Túto judikatúru uplatnil súdny úradník vo veci samej. Uviedol, že v prejednávanej veci sa hodnota predmetu sporu musí považovať po celý čas, a to aj na účely určenia trov konania, za neurčitú. ( 17 )

42.

V tomto kontexte sa na jednej strane druhá otázka vnútroštátneho súdu, ktorou sa treba zaoberať v prvom rade, v podstate týka toho, či článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok 394 ods. 3 LEC, ktorá v rámci určenia trov konania vzniknutých stranám v spore týkajúcom sa nekalej povahy určitej zmluvnej podmienky stanovuje hornú hranicu uplatniteľnú na odmenu advokáta, ktorú má nahradiť spotrebiteľovi úspešnému v spore predajca alebo dodávateľ zaviazaný na náhradu trov konania, v závislosti od hodnoty predmetu sporu. V prvej časti vysvetlím, prečo to tak v zásade nie je.

43.

Na druhej strane svojou prvou otázkou, ktorou sa treba zaoberať v druhom rade, sa vnútroštátny súd pýta, či je súdny výklad článku 251, článku 394 ods. 3 a článku 411 LEC, podľa ktorého ak spotrebiteľ vo svojej žalobe uviedol, že hodnota predmetu sporu je neurčitá, nemôže už tento údaj zmeniť v rámci určenia trov konania, a podľa ktorého sa na účely výpočtu nahraditeľnej odmeny advokáta spory s neurčitou hodnotou odhadnú na sumu 18000 eur (alebo v prejednávanej veci skôr na sumu 30000 eur), v rozpore s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice 93/13. V druhej časti uvediem dôvody, pre ktoré si myslím, že s výhradou overenia vnútroštátnym súdom to tak nie je.

1. O skutočnosti, že právo Únie v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje výšku trov konania nahraditeľných spotrebiteľovi (druhá otázka)

44.

V tejto súvislosti pripomínam, že uvedený článok 6 ods. 1 stanovuje cieľ, podľa ktorého nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa nesmú byť pre spotrebiteľa „záväzné“. V rozsudku Gutiérrez Naranjo Súdny dvor spresnil, že podľa tohto ustanovenia nekalú podmienku „treba v zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky“. Určenie nekalej povahy zmluvnej podmienky súdnym rozhodnutím teda „v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala“ ( 22 ).

48.

Prostredníctvom tohto posledného uvedeného tvrdenia Súdny dvor vyvodil z toho istého článku 6 ods. 1 určitú „nápravu“ ( remedy ) v prospech spotrebiteľov, a to právo na vrátenie prípadných súm bezdôvodne zaplatených na základe nekalej podmienky, aby mohli byť v čo najväčšej miere spätne odstránené účinky, ktoré takáto podmienka už vyvolala v rozpore s cieľom stanoveným v tomto ustanovení. ( 23 )

49.

V prejednávanej veci žalobcovia vo veci samej úspešne uplatnili toto právo na súde. Účinky, ktoré už sporné „menové“ doložky vyvolali, musia byť v súlade s konečným rozsudkom vyhláseným vnútroštátnym súdom spätne odstránené finančnou inštitúciou Caixabank. Z právneho hľadiska teda došlo k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľov, v ktorej by sa nachádzali, ak by uvedená podmienka neexistovala, v zmysle výkladu Súdneho dvora.

50.

Skutočnosť, že podanie takejto žaloby si vyžaduje pomoc advokáta, čo je zrejme prax v Španielsku, a že spotrebiteľ musí znášať prinajmenšom časť odmeny advokáta, tak nie je sama osebe v rozpore so zásadou efektivity. ( 28 ) Keďže však táto odmena vo všeobecnosti tvorí podstatnú časť nákladov vynaložených v rámci súdneho konania, ( 29 ) ak by spotrebiteľ v prípade úspechu vo veci nemohol preniesť na predajcu alebo dodávateľa obchodníka viac ako len malú časť tejto odmeny, alebo dokonca vôbec nič, mohlo by ho to vážne odradiť od podania žaloby. ( 30 ) Výdavky na advokáta by tak v mnohých situáciách mohli byť v závislosti od uplatňovaných tarifných sadzieb a ich pomeru k prospechu, ktorý by spotrebiteľ žalobou prípadne získal, neúnosne vysoké, čo by nadmerne sťažilo uplatnenie práv na súde, ktoré mu vyplývajú zo smernice 93/13. ( 31 )

54.

Z uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že spotrebiteľ, ktorý uspel na súde so svojou žalobou, by nemal mať možnosť vymôcť od neúspešného predajcu alebo dodávateľa na základe určenia trov konania celú odmenu dohodnutú so svojím advokátom, ale iba sumu opodstatnenú a primeranú vo vzťahu k výdavkom, ktoré musel objektívne vynaložiť na podanie takejto žaloby, teda sumu dostatočnú na zmiernenie prípadnej neúnosnosti uvedených odmien. V opačnom prípade, ako zdôraznila Caixabank, by spotrebitelia mohli v rámci takéhoto určenia trov konania požadovať náhradu odmeny ľubovoľne dohodnutej so svojím advokátom, ktorá by prekračovala, dokonca značne, rámec toho, čo bolo objektívne nevyhnutné. ( 32 )

55.

58.

Vec, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, sa konkrétne týkala článku 394 ods. 1 a 2 LEC. Pripomínam, že zatiaľ čo prvý odsek stanovuje, že strana, ktorá nemala v konaní úspech, musí znášať trovy konania, ktoré vznikli úspešnej strane, druhý odsek uvádza, že v prípade čiastočného uznania nárokov jednej zo strán alebo ich zamietnutia musí každá strana v zásade znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť polovicu spoločných nákladov. V zmysle týchto ustanovení, ak spotrebiteľ v rámci tej istej žaloby podal návrh na vyhlásenie neplatnosti podmienky, ako aj návrh na vrátenie súm bezdôvodne zaplatených na základe tejto podmienky, a ak bol prvý návrh uznaný za dôvodný, ale suma požadovaná v rámci druhého návrhu nezodpovedala sumám, na ktoré mal spotrebiteľ v skutočnosti nárok, predajcovi alebo dodávateľovi v zásade nie je uložená povinnosť nahradiť všetky trovy konania. ( 35 ) Práve toto pravidlo o rozdelení trov konania Súdny dvor považoval za nezlučiteľné s právom Únie.

59.

Na jednej strane mám voči tomuto výkladu určité výhrady. Domnievam sa, že pravidlo, podľa ktorého každá strana znáša svoje vlastné náklady, keď sa niektorým návrhom vyhovie a iné sa zamietnu, je spravodlivé, často sa nachádza v práve členských štátov (ako aj v Rokovacom poriadku Súdneho dvora ( 36 )), a nevedie k tomu, že by spotrebiteľom „prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval“ výkon práv, ktoré im vyplývajú zo smernice 93/13. Ak spotrebiteľ s časťou svojich žalobných návrhov neuspeje, hoci sudca správne uplatnil právo Únie a prípadne z úradnej moci vyhlásil nekalú povahu sporných podmienok, nevidím dôvod, prečo by sa trovy konania nemali rozdeliť medzi strany sporu.

63.

Na druhej strane pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora na uplatnenie zásady efektivity sa každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska treba prípadne vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú zásada právnej istoty alebo dodržiavanie práva na obhajobu. ( 38 )

64.

V prvom rade pritom táto posledná uvedená zásada svedčí v prospech hornej hranice, ako je stanovená v článku 394 ods. 3 prvom pododseku prvej vete LEC. Pravidlá v oblasti trov konania by totiž mali byť v čo najväčšej miere jednoduché a ich výsledky predvídateľné ( 39 ). V tejto súvislosti, ako tvrdí španielska vláda, táto horná hranica prispieva práve k predvídateľnosti trov konania, ktoré by potenciálne mohli znášať strany sporu.

65.

Ďalej , ako tvrdí španielska a poľská vláda, horná hranica nahraditeľných trov konania vedie v záujme dodržania práva na obhajobu k vyváženiu medzi prospechom, ktorý môžu osoby podliehajúce súdnej právomoci získať v súdnom konaní, a rizikom, ktoré podstupujú svojou účasťou na konaní. Z tohto hľadiska takáto horná hranica poskytuje spotrebiteľom ochranu. Ak by totiž spotrebiteľ pri neexistencii takejto hornej hranice ( 40 ) riskoval, že bude musieť v plnej výške znášať odmenu advokáta predajcu alebo dodávateľa (ktorá by mohla byť veľmi vysoká) v prípade, že by tento posledný uvedený mal v konaní úspech, mohlo by ho to vážne odradiť od podania žaloby. ( 41 ) Z tohto hľadiska také ustanovenie, akým je článok 394 ods. 3 LEC, spotrebiteľov neodrádza, ale naopak ich povzbudzuje, aby sa domáhali svojich práv na súde.

69.

Okrem toho, že by takáto horná hranica mohla vážne odradiť spotrebiteľov od uplatnenia ich práv na súde, zastávam totiž názor, že ak by predajca alebo dodávateľ v prípade takejto žaloby znášal len zanedbateľnú časť odmeny advokáta vystavenej spotrebiteľovi, bol by značne oslabený odradzujúci účinok, ktorý článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkom 7 ods. 1 tejto smernice prisudzuje konštatovaniu nekalej povahy zmluvnej podmienky, ako správne tvrdia EL a TP, ako aj Komisia. ( 45 )

70.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci určenia trov konania o žalobe týkajúcej sa určenia nekalej povahy určitej zmluvnej podmienky stanovuje hornú hranicu uplatniteľnú na odmenu advokáta, ktorú má nahradiť spotrebiteľovi úspešnému v spore predajca alebo dodávateľ zaviazaný na náhradu trov konania, pokiaľ táto horná hranica umožňuje tomuto spotrebiteľovi získať z tohto titulu opodstatnenú a primeranú výšku náhrady vo vzťahu k nákladom, ktoré musel objektívne vynaložiť na podanie takejto žaloby.

2. O spôsoboch určenia hodnoty predmetu sporu na účely výpočtu trov konania nahraditeľných spotrebiteľovi (prvá otázka)

71.

Predovšetkým , hoci EL a TP tvrdia, že existuje odlišná vnútroštátna judikatúra, podľa ktorej v španielskom práve musia byť v skutočnosti nahraditeľné trovy konania vždy vypočítané na základe reálneho ekonomického záujmu, ktorý predstavuje žaloba pre spotrebiteľa, a to nezávisle od hodnoty predmetu sporu stanovenej v rámci konania vo veci samej, chcem zdôrazniť, že Súdnemu dvoru neprináleží rozhodovať o rozporoch vo vnútroštátnej judikatúre. Súdny dvor musí odpovedať na položenú otázku vzhľadom na vysvetlenia poskytnuté v tejto súvislosti v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. ( 48 )

75.

Ďalej pripomínam, ako je uvedené v bode 63 vyššie, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či je vnútroštátne procesné ustanovenie v rozpore zo zásadou efektivity, musí byť preskúmaný s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na jednotlivých vnútroštátnych súdoch, a v tomto rámci aj na zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému.

76.

V tejto súvislosti Caixabank a španielska vláda tvrdia, že zásada „ perpetuatio jurisdictionis “ zakotvená v článku 411 LEC je odôvodnená najmä úvahami týkajúcimi sa právnej istoty. Táto istota si podľa nich vyžaduje, aby účastníci konania, vrátane predajcu alebo dodávateľa, mali možnosť od začiatku konania poznať možné ekonomické náklady sporu a predvídateľné finančné výdavky, ktoré sú s ním spojené. ( 49 ) Osoby podliehajúce súdnej právomoci by tomu mohli prispôsobiť svoje správanie a najmä procesnú stratégiu. Tieto úvahy sú v súlade s úvahami, ktoré som uviedol v bode 64 vyššie. Zdá sa mi teda rozumné, že hodnota predmetu sporu musí byť stanovená na začiatku konania a už ju nemožno meniť vo fáze určenia trov konania.

Viacero aspektov, o ktorých sa na Súdnom dvorom široko diskutovalo, nemá totiž v konečnom dôsledku žiadny skutočný význam pre odpoveď, ktorú musí poskytnúť. V tejto súvislosti poznamenávam, že účastníci konania vo veci samej sa v prvom rade nezhodujú v otázke stavu vnútroštátnej judikatúry týkajúcej sa uvedeného článku 394 ods. 3 EL a TP totiž tvrdia, že podľa judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd) sú spormi, ktorých hodnota nie je „odhadnuteľná“, len tie spory, ktoré nemajú žiadnu majetkovú hodnotu, ako napríklad žaloby o neplatnosť volebného postupu. Naproti tomu spory, ktoré takúto majetkovú hodnotu majú, ale nie je možné ju presne určiť hneď na začiatku konania, nemožno považovať za takéto spory, a preto sa na ne toto ustanovenie nevzťahuje, čo Caixabank spochybňuje. Ďalej je medzi účastníkmi konania vo veci samej sporná otázka metódy určenia hodnoty predmetu sporu v takom prípade, o aký ide vo veci samej. Podľa EL a TP by sa v súlade s článkom 251 ods. 8 LEC malo v tejto súvislosti vychádzať zo zostatku úveru, keďže platnosť zmluvy je spochybnená, hoci len čiastočne. Podľa banky Caixabank vzhľadom na to, že zostatok úveru je pohľadávkou banky, nemožno ho zohľadniť pri určení hodnoty predmetu sporu, ktorý inicioval spotrebiteľ ako dlžník. Namiesto toho treba v súlade s článkom 251 ods. 1 tohto zákona vychádzať zo súm, ktoré spotrebitelia bezdôvodne zaplatili navyše a ktorých vrátenie požadujú. Napokon sa účastníci konania nezhodujú v tom, či v prejednávanej veci mohli EL a TP vo svojej žalobe platne uviesť určitú sumu, prinajmenšom určenú relatívne, ako hodnotu predmetu sporu.

V. Návrh

83.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Juzgado de Primera Instancia n o 49 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 49 Barcelona, Španielsko), takto:

1.

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci určenia trov konania o žalobe týkajúcej sa určenia nekalej povahy určitej zmluvnej podmienky stanovuje hornú hranicu uplatniteľnú na odmenu advokáta, ktorú má nahradiť spotrebiteľovi úspešnému v spore predajca alebo dodávateľ zaviazaný na náhradu trov konania, pokiaľ táto horná hranica umožňuje tomuto spotrebiteľovi získať z tohto titulu opodstatnenú a primeranú výšku náhrady vo vzťahu k nákladom, ktoré musel objektívne vynaložiť na podanie takejto žaloby.

2.

( 6 ) V dohode o odmene uzavretej medzi žalobcami vo veci samej a ich advokátom sa totiž uvádza, že sa dohodli na pevnej odmene a pohyblivej odmene, ktorá sa mala uplatniť v prípade, že budú mať vo veci úspech a finančnej inštitúcii bude uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Uvedení žalobcovia mali zaplatiť len pevnú časť odmeny vo výške 1200 eur (bez dane). Naproti tomu pohyblivú časť odmeny si mal advokát priamo odpočítať z výšky získaných trov konania. Suma 1200 eur je pritom nižšia ako horná hranica stanovená v článku 394 ods. 3 LEC a z veľkej časti je pokrytá sumou, ktorú Caixabank súhlasila zaplatiť ako trovy konania.

( 7 ) Pozri najmä rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH ( C‑19/20 , EU:C:2021:341 , bod 37 a citovaná judikatúra).

( 8 ) K týmto okolnostiam pozri body 76 a 77 nižšie.

( 9 ) Pozri analogicky rozsudok zo 4. októbra 1991, Society for the Protection of Unborn Children Ireland ( C‑159/90 , EU:C:1991:378 , bod 15 ).

( 10 ) Pozri najmä rozsudky z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai ( C‑26/13 , EU:C:2014:282 ); z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. ( C‑186/16 , EU:C:2017:703 ), ako aj z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance ( C‑609/19 , EU:C:2021:469 ).

( 11 ) Návrh na začatie prejudiciálneho konania nevysvetľuje dôvody, pre ktoré boli sporné doložky vyhlásené za nekalé. Z vyjadrení španielskej vlády však vyplýva, že španielske súdy tento typ „menových“ doložiek prísne kontrolujú a vo všeobecnosti ich považujú za nedostatočne transparentné pre spotrebiteľov. Pozri, pokiaľ ide o judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa požiadaviek transparentnosti vzťahujúcich sa na podobné podmienky, rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance ( C‑609/19 , EU:C:2021:469 , body 40 až 57 a citovaná judikatúra).

( 18 ) EL a TP to spochybňujú (pozri bod 74 nižšie).

( 19 ) Pokiaľ súd z dôvodu zložitosti veci nerozhodne inak.

( 20 ) Pozri body 24 a 25 vyššie.

( 21 ) Rozsudok z 21. decembra 2016 (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, ďalej len „rozsudok Gutiérrez Naranjo, EU:C:2016:980 , body 61 a 62 ).

( 22 ) Rozsudok Gutiérrez Naranjo (bod 61).

( 23 ) Pozri rozsudok Gutiérrez Naranjo (bod 62: „Povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá ukladá zaplatenie súm, ktoré sa preukážu ako neoprávnené, má v zásade reštitučný účinok, ktorý sa vzťahuje na tieto isté sumy.“).

( 30 ) Caixabank vo svojich pripomienkach zdôrazňovala skutočnosť, že odmeny požadované advokátmi v rámci konaní o určení trov konania nevyhnutne nezodpovedajú odmenám fakturovaným ich klientom, pričom znovu tvrdila, že v tomto prípade odmena, ktorú majú zaplatiť žalobcovia vo veci samej, je oveľa nižšia ako odmena požadovaná ich advokátom (pozri poznámku pod čiarou 6 vyššie). Prejudiciálne otázky sa tak podľa nej netýkajú ochrany záujmu spotrebiteľov na tom, aby nemuseli znášať súdne výdavky, ale ochrany záujmu ich advokátov požadovať vyššiu odmenu. Domnievam sa však, že medzi týmito dvoma aspektmi existuje zjavná súvislosť.

( 31 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska ( C‑176/17 , EU:C:2018:711 , bod 68 ), a analogicky návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci United Video Properties ( C‑57/15 , EU:C:2016:201 , bod 68 ). Okrem toho Súdny dvor už uviedol, že „v sporoch, ktorých hodnota je často obmedzená, môže byť odmena advokátov vyššia ako príslušný záujem, čo môže spotrebiteľa odradiť od toho, aby sa bránil voči uplatneniu nekalej podmienky“ [pozri najmä rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores ( C‑240/98 až C‑244/98 , EU:C:2000:346 , bod 26 )].

( 32 ) Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci United Video Properties ( C‑57/15 , EU:C:2016:201 , body 53 , 65 a 66 ).

( 33 ) Pokiaľ ide o podrobnú analýzu rôznych pravidiel v oblasti trov konania existujúcich v členských štátoch, pozri https://e‑justice.europa.eu/37/FR/costs?init=true.

( 40 ) Samozrejme nemožno v záujme ochrany spotrebiteľa vyžadovať, aby sa horná hranica nahraditeľných trov konania neuplatnila, keď má vo veci úspech spotrebiteľ, ale aby platila, ak je úspešný predajca alebo dodávateľ. Takýto výklad by predstavoval porušenie zásady rovnosti zbraní (alebo procesnej rovnosti), a preto by bol nezlučiteľný s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie. K tejto zásade pozri najmä rozsudok z 30. júna 2016, Toma a Biroul Executorului Judecătoresc Horažiu‑Vasile Cruduleci ( C‑205/15 , EU:C:2016:499 , body 36 a 47 ).

( 41 ) Pozri analogicky návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci United Video Properties ( C‑57/15 , EU:C:2016:201 , body 67 a 68 ).

( 42 ) Pozri najmä rozsudky z 5. decembra 2013, Asociación de Consumidores Independientes de Castilla y León ( C‑413/12 , EU:C:2013:800 , bod 42 ), a z 12. februára 2015, Baczó a Vizsnyiczai ( C‑567/13 , EU:C:2015:88 , bod 55 ).

( 43 ) Ako stanovuje článok 394 ods. 3 druhý pododsek LEC. Španielska vláda tvrdí, že v súlade s judikatúrou španielskych súdov možno od spornej hornej hranice upustiť aj vtedy, keď súdny úradník alebo príslušný súd konštatuje osobitnú zložitosť sporu. Komisia spochybňuje túto skutočnosť, pričom podľa nej možno zložitosť sporu zohľadniť len v medziach tejto hornej hranice. V každom prípade táto skutočnosť nie je podľa môjho názoru rozhodujúca pre zodpovedanie položených otázok.

( 44 ) Pozri analogicky rozsudok z 28. júla 2016, United Video Properties ( C‑57/15 , EU:C:2016:611 , body 26 , 29 , 30 a 32 ).

( ) V tejto súvislosti poznamenávam, že vnútroštátny súd nevysvetlil, prečo by malo viac ako 25000 eur požadovaných advokátom žalobcov vo veci samej predstavovať opodstatnenú a primeranú sumu. Z vyjadrení finančnej inštitúcie Caixabank naproti tomu vyplýva, že Advokátska komora v Barcelone vydala stanovisko, podľa ktorého je požadovaná suma neprimerane vysoká.