C-405/20

JS,

DP

proti

Versicherungsanstalt öffentlich Bediensteter, Eisenbahnen und Bergbau (BVAEB)

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Článok 157 ZFEÚ – Protokol (č. 33) k článku 157 ZFEÚ – Rovnosť odmeňovania mužov a žien – Obmedzenie časovej pôsobnosti – Smernica 2006/54/ES – Rovnosť príležitostí a rovnaké zaobchádzanie s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania – Články 5 a 12 – Zákaz nepriamej diskriminácie na základe pohlavia – Zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia – Dôchodky štátnych zamestnancov – Počet mužov v skupine poberateľov najvyšších dôchodkov – Právna úprava stanovujúca ročnú valorizáciu starobných dôchodkov – Zostupná valorizácia s úplným vylúčením dôchodkov nad určitú sumu – Odôvodnenia“

V prejednávanej veci sú EB, JS a DP (ďalej len „navrhovatelia vo veci samej“) rakúski spolkoví úradníci mužského pohlavia na dôchodku. Na základe vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa valorizácie starobných dôchodkov v roku 2018, ktorá sa na nich vzťahuje, sa uskutočnila zostupná valorizácia s úplným vylúčením dôchodkov nad určitú sumu, v dôsledku čoho k zvýšeniu ich dôchodku nedošlo, alebo k nemu došlo v zanedbateľnej miere na rozdiel od dôchodkov u poberateľov nižších starobných dôchodkov.

4.

V rámci sporu s Versicherungsanstalt öffentlich Bediensteter, Eisenbahnen und Bergbau (BVAEB) (Poisťovňa pre štátnych zamestnancov a zamestnancov orgánov verejnej správy, železníc a ťažobného sektora, Rakúsko, ďalej len „BVAEB“) navrhovatelia vo veci samej tvrdili pred Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko) – vnútroštátnym súdom, že uvedená právna úprava zakladá nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia, lebo spolkoví úradníci poberajúci najvyššie starobné dôchodky sú prevažne muži.

5.

Uvedený súd požiadal Súdny dvor o výklad článku 157 ZFEÚ, Protokolu (č. 33) k článku 157 ZFEÚ a smernice 2006/54 na účely zistenia, či je dotknutá úprava v súlade s právom Únie.

6.

„Účelom tejto smernice je zabezpečiť vykonávanie zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnania a povolania.

V tomto ohľade smernica obsahuje ustanovenia na vykonávanie zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o:

…

c) zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia.

…“

8.

f)

‚zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia‘: systémy, ktoré neupravuje smernica Rady 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením[ ( 7 )] prijatá s cieľom zabezpečiť pre pracovníkov, či už zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby, v podniku alebo v skupine podnikov, v istej oblasti hospodárskej činnosti, v povolaní alebo v skupine povolaní, dávky dopĺňajúce dávky poskytované v rámci zákonných systémov sociálneho zabezpečenia alebo také, ktoré ich nahrádzajú bez ohľadu na to, či je účasť v takýchto systémoch povinná alebo voliteľná.“

9.

Článok 5 smernice 2006/54 uvedený v hlave II kapitole 2, nazvanej „Rovnaké zaobchádzanie v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia“, stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 4, nesmie dochádzať k žiadnej priamej alebo nepriamej diskriminácii z dôvodu pohlavia v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, najmä pokiaľ ide o:

…

„Akékoľvek opatrenia vykonávajúce túto kapitolu, pokiaľ ide o pracovníkov, sa vzťahujú na všetky dávky v rámci zamestnaneckých systémov sociálneho zabezpečenia odvodené z dôb zamestnania po 17. máji 1990 a spätne sa uplatňujú k tomuto dátumu bez toho, aby sa to dotklo pracovníkov alebo osôb, ktoré si za nich nárokujú, ktorí pred týmto dátumom navrhli začatie súdneho konania alebo uplatnili rovnocenný nárok podľa vnútroštátneho práva. V takomto prípade sa vykonávacie opatrenia uplatňujú so spätnou účinnosťou k 8. aprílu 1976 a vzťahujú sa na všetky dávky odvodené z dôb zamestnania po tomto dátume. Pre členské štáty, ktoré pristúpili do Spoločenstva po 8. apríli 1976 a pred 17. májom 1990, sa tento dátum nahrádza dátumom, od ktorého sa začal uplatňovať článok 141 zmluvy [teraz článok 157 ZFEÚ] na ich území.“

B.

Rakúske právo

12.

§ 41 Bundesgesetz über die Pensionsansprüche der Bundesbeamten, ihrer Hinterbliebenen und Angehörigen (Pensionsgesetz 1965) [spolkový zákon o nárokoch na dôchodok spolkových úradníkov, ich pozostalých a rodinných príslušníkov (dôchodkový zákon z roku 1965)] z 18. novembra 1965 ( 8 ), v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej ( 9 ) (ďalej len „PG 1965“), nazvaný „Účinky budúcich zmien tohto spolkového zákona a valorizácia pravidelne vyplácaných dávok“, stanovuje:

„…

§ 108f ASVG v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej ( 11 ) stanovuje:

„1. Spolkový minister sociálneho zabezpečenia, generačných záležitostí a ochrany spotrebiteľa stanoví na každý kalendárny rok valorizačný koeficient, pričom sa zohľadní referenčná hodnota.

2. Referenčná hodnota sa stanoví tak, aby bolo zvýšenie dôchodkov v dôsledku valorizácie v súlade s referenčnou hodnotu zvýšených spotrebiteľských cien podľa odseku 3. Referenčná hodnota sa zaokrúhli na tri desatinné miesta.

3. Zvýšenie spotrebiteľských cien sa vypočíta na základe priemerného zvýšenia počas dvanástich kalendárnych mesiacov do júla toho roka, ktorý predchádza roku valorizácie, pričom sa uplatní index spotrebiteľských cien v roku 2000 alebo iný index, ktorý ho nahradí. Na tento účel by sa mal vypočítať aritmetický priemer ročných mier inflácie uverejnený Statistik Austria [Rakúsky štatistický úrad, Rakúsko] za výpočtové obdobie.“

14.

§ 108 h ASVG v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej ( 12 ) stanovuje:

15.

Odsek 1 § 711 ASVG v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej ( 13 ) znie takto:

„Odchylne od § 108 h ods. 1 prvej vety a § 108 h ods. 2 sa zvýšenie dôchodkov v kalendárnom roku 2018 nevykoná podľa valorizačného koeficientu, ale [sa vykoná] takto: celková výška dôchodku (odsek 2) sa zvýši:

(1) ak jeho suma nie je vyššia ako 1500 eur mesačne, o 2,2 %;

(2) ak jeho suma je vyššia ako 1500 eur až do 2000 eur mesačne, o 33 eur;

(3) ak jeho suma je vyššia ako 2000 eur až do 3355 eur mesačne, o 1,6 %;

Navrhovatelia vo veci samej požiadali BVAEB o vydanie rozhodnutia stanovujúceho výšku ich starobného dôchodku od 1. januára 2018. BVAEB rozhodla, že výška starobného dôchodku EB a DP sa nebude valorizovať, lebo tento dôchodok presahuje sumu hornej hranice valorizácie vo výške 4980 eur mesačne stanovenú v § 711 ods. 1 ASVG. Pokiaľ ide o starobný dôchodok JS, jeho výška bola určená v sume zodpovedajúcej valorizácii o 0,2989 %.

18.

Navrhovatelia vo veci samej podali proti týmto rozhodnutiam odvolanie na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko), pričom tvrdili, že § 41 ods. 4 PG 1965 v spojení s § 711 ods. 1 bodom 4, ako aj s § 711 ods. 1 poslednou vetou ASVG (ďalej len „dotknutá právna úprava“), ktorá ich úplne alebo takmer úplne pripravila o valorizáciu v roku 2018 z dôvodu výšky ich dôchodku na rozdiel od poberateľov nižšieho dôchodku, nie je v súlade s právom Únie z dôvodu nepriamej diskriminácie na základe pohlavia.

19.

Na podporu svojho odvolania uviedli, že právne predpisy v oblasti odmeňovania a dôchodkov, ktoré sa na nich vzťahujú, sa postupne od roku 1995 vyvinuli v ich neprospech, a že od 31. decembra 1998 valorizácia dôchodkov už nenasleduje vývoj príjmov úradníkov v aktívnej službe tak, ako doposiaľ stanovovali dovtedy platné predpisy, a že teraz sa ich valorizácia uskutočňuje na základe valorizačného koeficientu, ktorý v zásade odráža vývoj kúpnej sily. Ďalej uviedli, že valorizácia dôchodkov, ktorá bola podľa nich potrebná na „zachovanie vnútornej peňažnej hodnoty“ a ktorá bola v zásade stanovená právnou úpravou valorizácie dôchodkov, sa v predchádzajúcich rokoch neuskutočnila vždy.

23.

Navrhovatelia vo veci samej podali proti týmto rozsudkom opravný prostriedok „Revision“ na vnútroštátny súd, ktorý veci spojil.

24.

Vnútroštátny súd uvádza, že navrhovatelia vo veci samej nepoberajú starobné dôchodky podľa ASVG, ale podľa PG 1965, ktorého ustanovenia v rozsahu relevantnom v predmetnej veci upravujú dôchodky úradníkov narodených pred rokom 1955, ktorým vznikol verejnoprávny služobný pomer najneskôr do roku 2005 a ktorí následne odišli do dôchodku.

25.

Podľa vnútroštátneho súdu dôchodky poberané navrhovateľmi vo veci samej patria vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora pod pojem „odmena“ v zmysle článku 157 ZFEÚ a majú sa považovať za dávky vyplácané zo „zamestnaneckého systému sociálneho zabezpečenia“ v zmysle Protokolu (č. 33) k článku 157 ZFEÚ a kapitoly 2 hlavy II smernice 2006/54.

29.

Podľa druhej výkladovej alternatívy predchádzajúce obdobia zamestnania bránia dovolávať sa uplatnenia zásady rovnosti zaobchádzania v rozsahu, v akom sa týkajú období pred rozhodným dňom. V prípade jednotlivých navrhovateľov vo veci samej je preto potrebné určiť pomer medzi obdobiami ich zamestnania, ktoré pripadajú na čas po 1. januári 1994, a celkovým obdobím ich zamestnania a len v súvislosti s touto časťou im nediskriminačným spôsobom priznať valorizáciu starobného dôchodku.

30.

Tretia výkladová alternatíva spočíva v tom, že obmedzenie časovej pôsobnosti zásady rovnosti zaobchádzania sa neuplatňuje na časti dávky, o aké ide v prípade ročnej valorizácie starobných dôchodkov. Podľa vnútroštátneho súdu judikatúra Súdneho dvora podporuje tento výklad.

31.

Vnútroštátny súd ďalej poukazuje na to, že podľa § 108 h ASVG sa výška starobných dôchodkov musí každoročne valorizovať podľa miery inflácie. Na základe dotknutej právnej úpravy sú však úradníci, ktorí poberajú mesačný starobný dôchodok nad určitú sumu, znevýhodňovaní v porovnaní s úradníkmi s nižším dôchodkom, lebo sa im valorizácia dôchodkov na rozdiel od uvedených úradníkov v roku 2018 v celom rozsahu alebo takmer vôbec nepriznala. Otázka, či prípadnú nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia, ktorá mohla vyplynúť z tejto právnej úpravy, by s ohľadom na právo Únie bolo možné považovať za odôvodnenú, má teda rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veciach samých.

Vnútroštátny súd má pochybnosti o nevyhnutnosti, vhodnosti a predovšetkým koherentnosti dotknutej právnej úpravy. Obmedzuje sa totiž na poberateľov starobných dôchodkov, hoci existujú vhodné nástroje sociálnej politiky, ktorých pôsobnosť je vecne vymedzená, ako sú progresívne zdaňovanie príjmov, platby prevodom a iné podporné plnenia financované z daní. Okrem toho podľa vnútroštátneho práva sa osoby dotknuté § 41 PG 1965, a to úradníci na dôchodku, nachádzajú v osobitnej situácii, ktorá sa zásadne líši od situácie poberateľov dôchodkov zo systémov sociálneho zabezpečenia, keďže starobný dôchodok úradníka je odmenou podľa verejného práva, ktorú treba považovať za náhradu za vykonanú službu. Podľa judikatúry Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd, Rakúsko) hlavná charakteristická črta starobných dôchodkov úradníkov vyplýva okrem iného aj zo skutočnosti, že v prípade služobného pomeru úradníka ide o právny vzťah uzavretý na celý život, v rámci ktorého starobný dôchodok predstavuje dávku vyplácanú výlučne služobným zamestnávateľom. Hoci napríklad dôchodky vyplácané zo systémov sociálneho zabezpečenia vychádzajú zo zásady príspevkového financovania a vypláca ich poisťovací orgán, príspevky úradníkov v aktívnom služobnom pomere sa neodvádzajú žiadnemu z orgánov dôchodkového poistenia, ale do štátneho rozpočtu.

34.

Okrem toho, vnútroštátny zákonodarca síce pristúpil k výraznej valorizácii dôchodkov úradníkov v roku 2018, avšak neprijal takéto opatrenie „sociálnej rovnosti“ vo vzťahu k úradníkom v aktívnom služobnom pomere, v prípade ktorých sa pri valorizácii odmien v roku 2018 neuplatnilo žiadne odstupňovanie. V prípade úradníkov v aktívnom služobnom pomere údajne došlo k celkovému navýšeniu o 2,33 %, ktoré sa neobmedzilo len na valorizáciu o mieru inflácie, ale zahŕňalo aj ďalšie dodatočné navýšenie odôvodnené tým, že úradníci majú mať osoh z výdobytkov hospodárskeho rastu. Vnútroštátny zákonodarca takisto zasiahol len v rámci zamestnaneckého systému sociálneho zabezpečenia uplatniteľného na úradníkov a zároveň sa zdržal porovnateľných zásahov do iných zamestnaneckých systémov sociálneho zabezpečenia, napríklad v súkromnom sektore, čo sa nejaví ako koherentné.

„1.

Má sa obmedzenie časovej pôsobnosti požiadavky rovnosti zaobchádzania medzi mužmi a ženami v zmysle rozsudku vo veci C‑262/88, Barber, ako aj v zmysle protokolu (č. 33) k článku 157 ZFEÚ a článku 12 smernice [2006/54] vykladať v tom zmysle, že (rakúsky) poberateľ dôchodku nie je vôbec oprávnený odvolávať sa na zásadu rovnosti zaobchádzania alebo sa na túto zásadu môže odvolávať len (pomerne) v súvislosti s časťou nároku na dôchodok, ktorá pripadá na obdobie zamestnania po 1. januári 1994, na účely námietky, že bol diskriminovaný na základe takých právnych úprav týkajúcich sa schémy valorizácie starobných dôchodkov úradníkov platnej pre rok 2018, ako je úprava uplatnená v konaní vo veci samej?

2.

Má sa požiadavka rovnosti zaobchádzania medzi mužmi a ženami (podľa článku 157 ZFEÚ v spojení s článkom 5 smernice 2006/54) vykladať v tom zmysle, že nepriama diskriminácia, akou je tá, ktorá – prípadne – vyplýva z právnych úprav týkajúcich sa valorizácie starobných dôchodkov v roku 2018 uplatniteľných v konaní vo veci samej, aj s ohľadom na už prijaté podobné opatrenia a významnú stratu starobných dôchodkov (v jednotlivých prípadoch až 25 % skutočnej hodnoty) vyplývajúcu z kumulatívneho účinku týchto opatrení, vo vzťahu k valorizácii skutočnej hodnoty dôchodkových dávok v závislosti od inflácie, odôvodnená najmä

–

cieľom zabrániť vzniku ‚priepasti‘ (ktorá by vznikla v prípade pravidelnej valorizácie vo výške jednotnej sadzby) medzi vyššími a nižšími dôchodkovými dávkami, hoci by takáto priepasť mala len formálny charakter a pomer relatívnych hodnôt týchto dôchodkov by sa nezmenil,

–

preto, že táto právna úprava je ako pozitívne opatrenie v zmysle článku 157 ods. 4 ZFEÚ prípustná?“

38.

Písomné pripomienky predložili navrhovatelia vo veci samej, rakúska vláda a Európska komisia. DP tiež predložil doplňujúce písomné pripomienky.

IV. Analýza

A.

V súlade s článkom 157 ods. 2 ZFEÚ „odmena“ je obvyklá základná alebo minimálna mzda alebo plat a všetky dávky, ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo nepriamo, v hotovosti alebo v naturáliách, pracovníkovi v pracovnom pomere . Podľa judikatúry Súdneho dvora sa pojem „odmeňovanie“ [odmena] v zmysle tohto ustanovenia má vykladať extenzívne a zahŕňa najmä všetky dávky v hotovosti alebo v naturáliách, súčasné alebo budúce, pokiaľ sú zamestnávateľom priznané, hoc aj nepriamo, pracovníkovi z dôvodu jeho zamestnania, a to buď na základe pracovnej zmluvy, právnych predpisov alebo dobrovoľne. ( 15 )

42.

Pokiaľ ide konkrétne o dôchodky priznané spolkovým úradníkom podľa PG z roku 1965, Súdny dvor uviedol, že výška starobného dôchodku závisí od období služby a porovnateľných období, ako aj platu, ktorý poberal úradník. Starobný dôchodok predstavuje budúcu platbu v hotovosti vyplatenú zamestnávateľom svojim zamestnancom priamo v dôsledku pracovného pomeru týchto zamestnancov. Tento dôchodok je vo vnútroštátnom práve považovaný za odmenu, ktorá sa naďalej vypláca v oblasti služobného pomeru, ktorý pokračuje po tom, čo úradník začne poberať dôchodkové dávky. Súdny dvor preto rozhodol, že uvedený dôchodok z tohto dôvodu predstavuje odmenu v zmysle článku 157 ods. 2 ZFEÚ. ( 16 )

43.

Okrem toho článok 1 písm. c) smernice 2006/54 stanovuje, že smernica obsahuje ustanovenia na vykonávanie zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o „zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia“. Článok 2 ods. 1 písm. f) tejto smernice definuje tieto systémy ako „systémy, ktoré neupravuje smernica [79/7], ktorých cieľom je zabezpečiť pre pracovníkov, či už zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby, v podniku alebo v skupine podnikov, v istej oblasti hospodárskej činnosti, v povolaní alebo v skupine povolaní, dávky dopĺňajúce dávky poskytované v rámci zákonných systémov sociálneho zabezpečenia alebo také, ktoré ich nahrádzajú bez ohľadu na to, či je účasť v takýchto systémoch povinná alebo voliteľná“.

Pokiaľ ide o takéto dávky, právo Únie stanovilo časové obmedzenie pôsobnosti zásady rovnosti odmeňovania pre mužov a ženy. V tejto súvislosti Súdny dvor vo veci Barber rozhodol, že naliehavé úvahy týkajúce sa právnej istoty bránia tomu, aby boli spochybňované právne situácie, ktoré v minulosti prestali mať právne účinky, lebo ak by spochybňované boli, finančná rovnováha mnohých obvykle vylúčených dôchodkových systémov by mohla byť spätne narušená, a že by sa jednako len mala urobiť výnimka v prospech osôb, ktoré včas podnikli kroky na zachovanie svojich nárokov. Podľa tohto rozsudku nie je prípustné žiadne obmedzenie účinkov uvedeného výkladu, pokiaľ ide o nárok na dôchodok odo dňa vydania tohto rozsudku, takže priameho účinku článku 119 Zmluvy o EHS (zmenený, teraz článok 157 ZFEÚ) sa nemožno dovolávať na účely žiadosti o priznanie nároku na dôchodok s účinnosťou odo dňa predchádzajúceho dňu vydania toho istého rozsudku, s výnimkou pracovníkov alebo osôb, ktoré si oprávnene uplatňujú daný nárok, ktorí pred týmto dátumom podali návrh na začatie súdneho konania, alebo uplatnili rovnocenný nárok podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva . ( 18 )

47.

Na základe rozsudku Barber sa teda na účely uplatnenia zásady rovnosti zaobchádzania vo veciach zamestnaneckých dôchodkov možno odvolávať na priamy účinok článku 119 Zmluvy o EHS (zmenený, teraz článok 157 ZFEÚ) iba vo vzťahu k splatným dávkam týkajúcim sa obdobia zamestnania po 17. máji 1990 , čo je dátum vydania tohto rozsudku, s výhradou stanovenej výnimky. ( 19 ) Toto obmedzenie je prebraté Protokolom (č. 33) k článku 157 ZFEÚ, ktorého znenie je zhodné s Protokolom (č. 2) k článku 119 Zmluvy o ES, ktorý má jasnú súvislosť s rozsudkom Barber, keďže odkazuje okrem iného na ten istý dátum 17. máj 1990. ( 20 ) Takéto obmedzenie je obsiahnuté aj v článku 12 ods. 1 smernice 2006/54.

51.

Súhlasím s analýzou vnútroštátneho súdu. V uvedenom protokole sa totiž uvádza, že na účely článku 157 ZFEÚ sa dávky v systéme zamestnaneckého sociálneho zabezpečenia nepokladajú za odmenu, ak sa týkajú obdobia zamestnania pred 17. májom 1990, s výnimkou prípadov pracovníkov alebo oprávnených rodinných príslušníkov, ktorí pred týmto dátumom podali súdnu žalobu alebo začali podobné konanie podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva. ( 23 ) Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, ( 24 ) tento protokol treba vykladať s ohľadom na rozsudok Barber. V tomto ohľade sa vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, týkala skutočnosti, že pracovníčka mala po prepustení z hospodárskych dôvodov nárok na okamžitý starobný dôchodok, zatiaľ čo v danom prípade mal pracovník – muž rovnakého veku nárok len na odložený dôchodok. ( 25 ) Súdny dvor rozhodol, že na priamy účinok článku 119 Zmluvy EHS (zmenený, teraz článok 157 ZFEÚ) sa nemožno odvolávať na účely žiadosti o priznanie nároku na dôchodok s účinnosťou odo dňa, ktorý bol skorší ako dátum uvedeného rozsudku. ( 26 )

52.

V prejednávanej veci sa však spory vo veci samej netýkajú priznania nároku na dôchodok. Navrhovatelia vo veci samej odišli do dôchodku po 1. januári 1994 a poberajú dôchodok, ktorého dátum priznania ani pôvodne stanovenú výšku nespochybňujú. Výšku svojho dôchodku nespochybňujú ani v súvislosti so sumami, ktoré im boli vyplatené v minulosti alebo obdobiami zamestnania pred 1. januárom 1994.

53.

Navrhovatelia vo veci samej sa odvolávajú na zásadu rovnosti odmeňovania len vo vzťahu k schéme valorizácie starobných dôchodkov v roku 2018. Táto schéma platí len pre tento rok a neuplatňuje sa spätne. Za týchto podmienok sa domnievam, že nie je potrebné obmedziť pôsobnosť zásady rovnosti odmeňovania v súvislosti s časťou ich nároku na dôchodok, ktorá pripadá na obdobie zamestnania po 1. januári 1994. Navrhovatelia vo veci samej sa naopak môžu v plnom rozsahu odvolávať na zásadu rovnosti odmeňovania, pričom časová pôsobnosť tejto zásady nie je obmedzená.

56.

Podľa článku 5 písm. c) smernice 2006/54 je zakázaná akákoľvek priama alebo nepriama diskriminácia na základe pohlavia pri výpočte dávok v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, ktoré v súlade s článkom 7 ods. 1 písm. a) bodom iii) tejto smernice zabezpečujú ochranu najmä pre prípad „staroby“ ( 27 ).

57.

Hneď na začiatku treba poznamenať, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, nepredstavuje priamu diskrimináciu na základe pohlavia, keďže sa uplatňuje bez rozdielu na pracovníkov mužského a ženského pohlavia.

58.

Pokiaľ ide o otázku, či predmetná právna úprava zakladá nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia, táto diskriminácia je na účely smernice 2006/54 definovaná v článku 2 ods. 1 písm. b) tejto smernice ako situácia, keď by zjavne neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax priviedli osoby jedného pohlavia do osobitnej nevýhody v porovnaní s osobami druhého pohlavia, pokiaľ toto ustanovenie, kritérium alebo prax nie sú objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a potrebné.

62.

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora o takýto prípad ide najmä vtedy, ak zvolené prostriedky slúžia legitímnemu cieľu sociálnej politiky, sú primerané na dosiahnutie cieľa sledovaného dotknutou právnou úpravou a sú potrebné na tieto účely, pričom ich možno považovať za vhodné na zabezpečenie uvedeného cieľa len vtedy, ak skutočne zodpovedajú snahe dosiahnuť ho a ak sa uplatňujú koherentne a systematicky. ( 31 ) Prináleží dotknutému členskému štátu ako subjektu, ktorý vydal údajne diskriminačné pravidlo, aby preukázal, že uvedené pravidlo zodpovedá legitímnemu cieľu jeho sociálnej politiky, že tento cieľ nesúvisí s akoukoľvek diskrimináciou na základe pohlavia a že sa mohol odôvodnene domnievať, že zvolené prostriedky sú vhodné na dosiahnutie uvedeného cieľa. ( 32 ) Súdny dvor navyše rozhodol, že členské štáty pri výbere opatrení vhodných na dosiahnutie cieľov ich sociálnej politiky a politiky zamestnanosti disponujú veľkou mierou voľnej úvahy. ( 33 )

63.

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že aj keď nakoniec prislúcha vnútroštátnemu súdu, ktorý je jediný príslušný na posúdenie skutkových okolností a na výklad vnútroštátnej právnej úpravy, aby určil, či a v akom rozsahu je dotknuté právne ustanovenie odôvodnené takouto objektívnou skutočnosťou, Súdny dvor, ktorý má vnútroštátnemu súdu v rámci prejudiciálneho konania poskytnúť užitočnú odpoveď, má právomoc poskytnúť usmernenia vyplývajúce zo spisu vo veci samej, ako aj z písomných a ústnych pripomienok, ktoré mu boli predložené, aby umožnil vnútroštátnemu súdu rozhodnúť. ( 34 )

67.

V prejednávanej veci a s výhradou overení, ktoré v tejto súvislosti prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, sa zdá, že dotknutá právna úprava sleduje práve takéto ciele. Úspory dosiahnuté v dôsledku neuskutočnenia valorizácie najvyšších starobných dôchodkov na jednej strane umožnili valorizovať nižšie dôchodky a zároveň dosiahnuť rozpočtové úspory pre štát, ktorých cieľom je zaručiť dlhodobé financovanie dôchodkov úradníkov. ( 37 )

68.

Na druhej strane, ako zdôraznila Komisia, valorizácia hodnoty dôchodkov podľa miery inflácie sama osebe nemení rozdiely vo výške jednotlivých dôchodkov a rozdiel medzi týmito dôchodkami zostáva z matematického hľadiska nezmenený. Zámer vnútroštátneho zákonodarcu zvýšiť ochranu nižších dôchodkov pred účinkami inflácie je však prijateľným cieľom sociálnej politiky, keďže rastúce ceny majú väčší vplyv na životnú úroveň poberateľov nízkych dôchodkových dávok. Keďže v prejednávanej veci sa dotknutá právna úprava týka len dávok, ktorých výška presahuje určitú prahovú hodnotu, ich účinkom je priblíženie týchto dávok úrovni nižších dôchodkov. ( 38 )

69.

Nezdá sa, že by táto právna úprava viedla k opatreniam, ktoré idú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaných cieľov, pokiaľ obmedzenia zvýšenia dôchodkov stanovené v § 711 ASVG sú odstupňované v závislosti od výšky poskytovaných dávok. ( 39 )

73.

Po tretie vnútroštátny súd poukazuje na to, že vnútroštátny zákonodarca síce vykonal výraznú valorizáciu dôchodkov úradníkov v roku 2018, avšak takéto opatrenie „sociálnej rovnosti“ neprijal vo vzťahu k úradníkom v aktívnom služobnom pomere, v prípade ktorých neuplatnil žiadne odstupňovanie v rámci valorizácie platov v roku 2018. Domnievam sa však, že na overenie, či sa prostriedky zvolené na dosiahnutie legitímneho cieľa sociálnej politiky uplatňujú koherentne a systematicky, je potrebné odkázať na dotknutú kategóriu, a síce na kategóriu úradníkov na dôchodku. V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal, či sa dotknutá právna úprava, ako tvrdí rakúska vláda, uplatňuje rovnako na všetkých poberateľov štátneho dôchodku. Ak to tak podľa názoru vnútroštátneho súdu nie je, táto právna úprava nie je v tomto ohľade koherentná. Ak to tak je, v takom prípade rozdiel medzi starobnými dôchodkami úradníkov a platmi úradníkov v aktívnom služobnom pomere podľa môjho názoru nepatrí do pôsobnosti článku 5 smernice 2006/54, ktorý má za cieľ iba zakázať akúkoľvek priamu alebo nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia.

74.

Po štvrté vnútroštátny súd tvrdí, že vnútroštátny zákonodarca zasiahol len do zamestnaneckého systému sociálneho zabezpečenia, ktorý je relevantný pre úradníkov, avšak k porovnateľným zásahom nepristúpil vo všetkých ostatných zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, napríklad súkromných. Pokiaľ ide o toto tvrdenie, aj v jeho prípade sa domnievam, že nepatrí do pôsobnosti článku 5 smernice 2006/54. Treba totiž preskúmať, či je vo vzťahu k predmetnému zamestnaneckému systému sociálneho zabezpečenia a podobným systémom dodržaná zásada rovnosti odmeňovania pre mužov a ženy. Uplatnenie tejto zásady nepredpokladá, že sa vnútroštátna právna úprava uplatní rovnako na všetky zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia v členskom štáte vrátane tých, ktoré nepatria do pôsobnosti článku 2 ods. 1 písm. f) smernice 2006/54.

77.

Vnútroštátny súd si napokon kladie otázku, či zvýhodnenie žien pri valorizácii starobných dôchodkov z dôvodu, že boli v minulosti znevýhodnené v pracovnom živote, predstavuje legitímny cieľ v zmysle článku 157 ods. 4 ZFEÚ. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa toto ustanovenie nemôže uplatniť na vnútroštátnu právnu úpravu, pokiaľ len poskytuje ženám vyšší dôchodok, pričom nenapráva problémy, s ktorými sa mohli stretnúť počas svojej profesionálnej kariéry, a nezdá sa, že zvýšenie dôchodku je spôsobilé vyvážiť znevýhodnenie, ktorému boli ženy vystavené, tým, že im v tejto kariére pomôže, a konkrétne tým zabezpečí v praxi úplnú rovnosť zaobchádzania s mužmi a ženami v zamestnaní. ( 40 )

78.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, s výhradou overení, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, že právna úprava, o akú ide vo veci samej, sa uplatňuje koherentne a systematicky.

79.

Na záver by som chcel zdôrazniť, že ako uviedol vnútroštátny súd vo svojej druhej prejudiciálnej otázke, štatisticky omnoho vyšší počet dotknutých mužov v skupine poberateľov vyšších starobných dôchodkov možno pripísať neexistencii rovnosti príležitostí žien vo veciach zamestnanosti v porovnaní s mužmi. Rozdiel medzi výškou dôchodkov mužov a žien je totiž historicky výsledkom rozdielov v profesionálnej kariére. Cieľom uplatňovania zásady rovnosti zaobchádzania v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, ako je stanovené v článku 157 ZFEÚ a smernici 2006/54, podľa môjho názoru nie je zachovať toto nerovnaké zaobchádzanie ponechaním mužov v oveľa priaznivejšej situácii. Z toho vyplýva, že požiadavky na odôvodnenie eventuálnej nepriamej diskriminácie musia byť ešte nižšie. ( 41 )

Protokol (č. 33) k článku 157 ZFEÚ a článok 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania sa majú vykladať v tom zmysle, že obmedzenie časovej pôsobnosti zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy stanovené v týchto ustanoveniach sa nevzťahuje na vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa dávok poskytovaných v rámci zamestnaneckého systému sociálneho zabezpečenia, ktorá stanovuje ročnú valorizáciu starobných dôchodkov po 1. januári 1994, a to vrátane situácie, že obdobia zamestnania dotknutej osoby sčasti predchádzali tomuto dátumu.

2.

Článok 157 ZFEÚ a článok 5 smernice 2006/54 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje ročnú valorizáciu starobných dôchodkov štátnych zamestnancov v podobe zostupnej valorizácie s úplným vylúčením valorizácie dôchodkov nad určitú sumu a negatívne sa dotýka podstatne väčšieho počtu mužov ako žien, pokiaľ je takáto právna úprava odôvodnená objektívnymi faktormi, ktoré nijako nesúvisia s diskrimináciou na základe pohlavia.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Rozsudok z 15. júna 1978, Defrenne, nazývaný Defrenne III ( 149/77 , EU:C:1978:130 , body 26 a 27 ).

( 3 ) Rozsudok z 8. apríla 1976, Defrenne, nazývaný Defrenne II ( 43/75 , EU:C:1976:56 , bod 40 ).

( 10 ) BGBl., 189/1955.

( 11 ) BGBl. I, 29/2017.

( 12 ) BGBl. I, 111/2010.

( 13 ) BGBl. I, 151/2017.

( 14 ) Dohoda podpísaná 2. mája 1992 ( Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3 ) a schválená rozhodnutím Rady a Komisie 94/1/ES, ESUO z 13. decembra 1993 o uzavretí Dohody o Európskom hospodárskom priestore medzi Európskymi spoločenstvami, ich členskými štátmi a Rakúskou republikou, Fínskou republikou, Islandskou republikou, Lichtenštajnským kniežatstvom, Nórskym kráľovstvom, Švédskym kráľovstvom a Švajčiarskou konfederáciou ( Ú. v. ES L 1, 1994, s. 1 ; Mim. vyd. 11/019, s. 146).

( 15 ) Rozsudok z 8. mája 2019, Praxair MRC ( C-486/18 , EU:C:2019:379 , bod 70 a citovaná judikatúra).

( 22 ) Pozri body 28 až 30 vyššie.

( 23 ) Článok 12 ods. 1 smernice 2006/54 znie takmer rovnako ako formulácia v Protokole č. 33 k článku 157 ZFEÚ, keďže sa v ňom uvádza, že „a kékoľvek opatrenia vykonávajúce túto kapitolu, pokiaľ ide o pracovníkov, sa vzťahujú na všetky dávky v rámci zamestnaneckých systémov sociálneho zabezpečenia odvodené z dôb zamestnania po 17. máji 1990 a spätne sa uplatňujú k tomuto dátumu“. T ieto dve ustanovenia sa uplatňujú s výhradou výnimky, ktorú nemožno uplatniť vo veciach, akými sú veci samé.

( 24 ) Pozri bod 47 vyššie.

( 25 ) Rozsudok Barber, bod 38.

( 26 ) S výhradou výnimky, ktorá sa neuplatňuje vo veciach, akými sú veci samé.

( 27 ) Rozsudok z 24. septembra 2020, YS (Podnikové dôchodky riadiacich zamestnancov) (C‑223/19, ďalej len „rozsudok YS, EU:C:2020:753 , bod 41 ).

( 34 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok YS, bod 58 a citovanú judikatúru.

( 35 ) Podotýkam, že DP vo svojich písomných pripomienkach spochybňuje, že tieto ciele tvoria základ dotknutej právnej úpravy.

( 36 ) Rozsudok YS, body 60 a 61. Pozri tiež rozsudok z 21. januára 2021, INSS ( C‑843/19 , EU:C:2021:55 , bod 38 ).

( 37 ) Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci NK (Podnikové dôchodky riadiacich pracovníkov) ( C‑223/19 , EU:C:2020:356 , bod 79 ), podľa ktorej sa zdá, že z ákonodarca sleduje cieľ odbremenenia štátnej pokladnice komplexne a systematicky .

( 38 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok YS, bod 63.

( 39 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok YS, bod 65.