C-411/20

proti

Familienkasse Niedersachsen‑Bremen der Bundesagentur für Arbeit

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Finanzgericht Bremen (Finančný súd Brémy, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Voľný pohyb osôb – Občianstvo Únie – Rovnosť zaobchádzania – Štátny príslušník členského štátu, ktorý nie je ekonomicky aktívny a ktorý sa zdržiava na území iného členského štátu menej ako tri mesiace – Vylúčenie tejto osoby z nároku na rodinné dávky – Nariadenie (ES) č. 883/2004 – Článok 4 – Rovnosť zaobchádzania – Smernica 2004/38/ES – Článok 6 – Pobyt v trvaní menej ako tri mesiace – Článok 24 ods. 2 – Výnimka z rovnosti zaobchádzania – Pojem ‚sociálna pomoc‘“

Obsah

I. Úvod

A. O uplatniteľnosti článku 24 ods. 2 smernice 2004/38

1. Kontext judikatúry

a) Rozsudky Dano, Alimanovic a García Nieto a i.

b) Rozsudok Jobcenter Krefeld

2. Osobitosti prejednávanej veci

3. Právo na pobyt podľa článku 6 smernice 2004/38

1. O vzťahu medzi článkom 24 ods. 1 smernice 2004/38 a článkom 4 nariadenia č. 883/2004

2. O existencii priamej diskriminácie zakázanej článkom 4 nariadenia č. 883/2004

C. Predbežný návrh

D. O existencii diskriminácie zakázanej článkom 24 ods. 1 smernice 2004/38

1. O tvrdeniach Komisie týkajúcich sa porovnateľnosti predmetných situácií

2. O objektívnej odôvodnenosti alebo neodôvodnenosti zamietnutia nároku, o ktoré ide v prejednávanej veci

1.

Môže členský štát vylúčiť občanov Európskej únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, z poberania rodinných dávok počas prvých troch mesiacov ich pobytu v tomto členskom štáte, ak počas tohto obdobia nepoberajú v tomto členskom štáte príjmy, zatiaľ čo štátny príslušník uvedeného členského štátu po tom, čo sa v súlade s právom Únie zdržiaval v inom členskom štáte a vrátil sa do uvedeného členského štátu, môže tieto dávky poberať hneď od svojho návratu bez toho, aby musel poberať uvedené príjmy?

2.

To je otázka položená vnútroštátnym súdom v rámci sporu medzi S, bulharskou štátnou príslušníčkou, a Familienkasse Niedersachsen‑Bremen der Bundesagentur für Arbeit (Úrad pre rodinné dávky pre Dolné Sasko a Brémy Spolkovej agentúry práce, Nemecko, ďalej len „Familienkasse“) vo veci, v ktorej jej tento úrad odmietol poskytnúť rodinné dávky.

3.

V tejto súvislosti má Súdny dvor podať výklad článku 24 smernice 2004/38/ES ( 2 ) a článku 4 nariadenia (ES) č. 883/2004 ( 3 ) a musí určiť, či táto otázka plne patrí do línie judikatúry, ktorú tvoria rozsudky Dano ( 4 ), Alimanovic ( 5 ) a García‑Nieto a i. ( 6 ).

B. Nemecké právo

6.

§ 62 Einkommensteuergesetz (zákon o dani z príjmov, ďalej len „EStG“) v znení uplatniteľnom na okolnosti sporu vo veci samej znie takto:

„(1) 1 Pokiaľ ide o deti v zmysle § 63, nárok na rodinné dávky podľa tohto zákona má každá osoba

1. ktorá má bydlisko alebo obvyklý pobyt v tuzemsku

…

…“

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore

7.

Žalobkyňa vo veci samej, S, jej manžel, V, a ich tri deti, narodené v rokoch 2003, 2005 a 2010, sú bulharskými štátnymi príslušníkmi.

8.

V máji 2015 S prvýkrát požiadala Familienkasse o priznanie rodinných dávok na svoje tri deti.

12.

Rozhodnutím z 1. augusta 2018, ktoré bolo doručené verejnou vyhláškou, uvedený orgán žiadosť zamietol v podstate z toho dôvodu, že S nemala svoje bydlisko alebo obvyklý pobyt v Nemecku.

13.

Dňa 28. októbra 2019 podala S na Familienkasse novú žiadosť o rodinné dávky na svoje tri deti.

14.

Rozhodnutím z 27. decembra 2019 Familienkasse zamietla túto žiadosť za obdobie od augusta 2019. Familienkasse dospela k záveru, že S, V a ich deti bývali v Nemecku od 19. augusta 2019, čo je deň ich vstupu na územie tohto členského štátu z Bulharska a ich prisťahovania sa do bytu v Bremerhavene. Familienkasse totiž dospela k záveru, že S nepoberala vnútroštátne príjmy v priebehu prvých troch mesiacov od získania pobytu v Nemecku, takže nespĺňala podmienky stanovené v § 62 ods. 1a EStG na to, aby mohla za toto obdobie získať nárok na rodinné dávky.

18.

V prvom rade vnútroštátny súd uvádza, že predmetné rodinné dávky patria pod pojem „rodinné dávky“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004, v spojení s článkom 1 písm. z) uvedeného nariadenia. ( 7 ) Rodinné dávky, financované z daní, sa totiž priznávajú poberateľom na základe zákonom definovaného postavenia, nezávisle od príjmu rodičov a bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného hodnotenia osobných potrieb žiadateľa. Sledujú dvojaký cieľ, konkrétne umožniť ústavnoprávne vyžadované oslobodenie životného minima dieťaťa od dane a, v rozsahu, v akom nie sú nevyhnutné na tento účel, podporovať rodinu z hľadiska práva sociálneho zabezpečenia.

19.

V druhom rade tento súd v podstate poznamenáva, že § 62 ods. 1a EStG, ktorý je výsledkom legislatívnej zmeny z júla 2019, zavádza rozdielne zaobchádzanie medzi štátnym príslušníkom iného členského štátu, ktorý získal bydlisko alebo obvyklý pobyt v Nemecku, a nemeckým štátnym príslušníkom, ktorý po pobyte v inom členskom štáte získal bydlisko alebo obvyklý pobyt na nemeckom území. V tejto súvislosti uvádza, že na základe tohto ustanovenia sa štátnemu príslušníkovi iného členského štátu, akým je S, odopiera poskytnutie rodinných dávok počas prvých troch mesiacov jeho pobytu, pokiaľ nepredloží dôkaz o tom, že poberá vnútroštátne príjmy pochádzajúce z výkonu zárobkovej činnosti, zatiaľ čo nemecký štátny príslušník rodinné dávky poberá aj vtedy, ak takúto činnosť nevykonáva.

20.

22.

Za týchto okolností rozhodnutím z 20. augusta 2020, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 2. septembra 2020, rozhodol Finanzgericht Bremen (Finančný súd Brémy) prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 24 [smernice 2004/38] a článok 4 [nariadenia č. 883/2004] vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave členského štátu, na základe ktorej nemá štátny príslušník iného členského štátu, ktorý má v tuzemsku svoje bydlisko alebo miesto obvyklého pobytu a ktorý nepredloží dôkaz o jeho vnútroštátnych príjmoch z poľnohospodárskej alebo lesníckej činnosti, z podnikania, samostatnej zárobkovej činnosti alebo práce zamestnanca, počas prvých troch mesiacov od založenia bydliska alebo obvyklého pobytu, nijaký nárok na rodinné dávky v zmysle článku 3 ods. 1 písm. j) v spojení s článkom 1 písm. z) nariadenia [č. 883/2004], kým štátny príslušník dotknutého členského štátu, ktorý sa nachádza v rovnakej situácii, má na rodinné dávky podľa článku 3 ods. 1 písm. j) v spojení s článkom 1 písm. z) nariadenia [č. 883/2004] nárok bez toho, aby musel preukázať, že má príjmy z poľnohospodárskej alebo lesníckej činnosti, z podnikania, samostatnej zárobkovej činnosti alebo práce zamestnanca?“

23.

Písomné pripomienky predložili S, nemecká, česká a poľská vláda, ako aj Európska komisia. Vo veci sa nekonalo pojednávanie. Účastníci konania písomne odpovedali na otázky Súdneho dvora.

IV. Úvodné poznámky

Svojou jedinou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 24 smernice 2004/38 a článok 4 nariadenia č. 883/2004 majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že občan Únie, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, môže poberať rodinné dávky počas prvých troch mesiacov svojho pobytu v tomto členskom štáte len pod podmienkou, že bude počas tohto obdobia poberať vnútroštátne príjmy, zatiaľ čo štátny príslušník uvedeného štátu, ktorý sa do neho vracia po tom, čo podľa práva Únie býval v inom členskom štáte, môže tieto rodinné dávky poberať od svojho návratu, bez splnenia podmienky príjmov.

27.

S cieľom navrhnúť Súdnemu dvoru užitočnú odpoveď na túto otázku v prvom rade preskúmam, či situácia žalobkyne vo veci samej a jej detí patrí do pôsobnosti článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 (oddiel A). Keďže, ako vyplýva z mojich úvah nižšie, sa domnievam, že to tak nie je, v druhom rade sa budem zaoberať otázkou, či je vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, v súlade so zásadou zákazu diskriminácie zakotvenou v článku 18 ZFEÚ a konkretizovanou v článku 24 ods. 1 tejto smernice a článku 4 nariadenia č. 883/2004 (oddiel B).

A. O uplatniteľnosti článku 24 ods. 2 smernice 2004/38

28.

Treba predovšetkým pripomenúť, že podľa článku 24 ods. 1 smernice 2004/38 „všetci občania Únie, ktorí sa na základe tejto smernice zdržiavajú na území hostiteľského členského štátu, využívajú rovnaké zaobchádzanie ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu v rámci pôsobnosti zmluvy“. Článok 24 ods. 2 tejto smernice uvádza, že „ako výnimka z odseku 1 hostiteľský členský štát nie je povinný udeliť nárok na sociálnu pomoc počas prvých troch mesiacov pobytu ani prípadne počas dlhšieho obdobia stanoveného v článku 14 ods. 4 písm. b)… osobám iným, ako sú pracovníci, samostatne zárobkovo činné osoby, osoby, ktoré si zachovávajú takýto štatút a ich rodinní príslušníci“.

a)

Rozsudky Dano, Alimanovic a García‑Nieto a i.

31.

Súdny dvor v rozsudkoch Dano, Alimanovic a García‑Nieto a i. určil podmienky, za ktorých sa hostiteľský členský štát ekonomicky nečinného občana Únie, štátneho príslušníka iného členského štátu, môže v oblasti sociálnej pomoci odchýliť od práva na rovnosť zaobchádzania stanoveného v článku 24 ods. 1 smernice 2004/38 a článku 4 nariadenia č. 883/2004, ktoré má taký občan Únie. Veci, v ktorých boli vydané tieto rozsudky, sa týkali odmietnutia zo strany nemeckých orgánov poskytnúť štátnym príslušníkom iných členských štátov „základné dávky“ upravené nemeckou právnou úpravou, najmä „dávky na zabezpečenie existenčného minima“.

32.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Alimanovic ( 16 ), pani Alimanovicová, ktorá bývala v Nemecku viac ako tri mesiace , požiadala o sociálnu pomoc pre seba a svoju dcéru. Boli pracovne činné v rámci krátkodobých zamestnaní alebo získali pracovné príležitosti na obdobie kratšie ako jeden rok a, v deň, v ktorý im bol odmietnutý nárok na predmetné dávky, už nemali postavenie uchádzača o zamestnanie podľa článku 7 ods. 3 písm. c) smernice 2004/38. ( 17 ) Súdny dvor uviedol, že hoci, podľa vnútroštátneho súdu, pani Alimanovicová a jej dcéra mohli založiť svoje právo na pobyt na článku 14 ods. 4 písm. b) tejto smernice, treba uviesť, že hostiteľský členský štát mohol využiť výnimku uvedenú v článku 24 ods. 2 tejto smernice s cieľom nepriznať im požadovanú sociálnu pomoc. ( 18 ) Súdny dvor spresnil, že táto možnosť výnimky je založená na postupnom systéme zachovania štatútu pracovníka, ktorý je zameraný na zabezpečenie práva na pobyt a prístupu k sociálnym dávkam. Súdny dvor tak konštatoval, že v rozsahu, v akom vytvára uvedený systém, smernica 2004/38 „zohľadňuje rôzne faktory, ktoré charakterizujú individuálnu situáciu každého žiadateľa o sociálnu dávku, a najmä trvanie výkonu pracovnej činnosti“; v rámci uplatnenia tejto výnimky hostiteľským členským štátom sa teda nevyžadovalo individuálne preskúmanie, či už na účely zohľadnenia individuálnej situácie dotknutej osoby alebo na účely konštatovania, že dotknutý občan Únie spôsobuje v rámci svojho pobytu neprimeranú záťaž pre systém sociálnej pomoci. ( 19 )

34.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok García‑Nieto a i., boli žalobcovia vo veci samej, ktorí bývali v Nemecku menej ako tri mesiace , uchádzačmi o zamestnanie. ( 20 ) Súdny dvor rozhodol, že zo znenia článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 výslovne vyplýva, že hostiteľský členský štát môže odmietnuť priznať akúkoľvek sociálnu pomoc počas prvých troch mesiacov pobytu osobám, ktoré nie sú pracovníkmi, samostatne zárobkovo činnými osobami alebo osobami, ktoré si zachovávajú takýto štatút. ( 21 )

37.

Súdny dvor dospel k záveru, že situácia takého občana Únie, ako je JD, sa podstatne odlišuje, z hľadiska cieľa zachovania finančnej rovnováhy systému sociálnej pomoci členských štátov, od situácie žalobcov vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky Dano (neexistencia práva na pobyt na základe smernice 2004/38), Alimanovic [právo na pobyt založené výlučne na článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 z dôvodu hľadania zamestnania] a García‑Nieto a i. (právo na pobyt na základe článku 6 ods. 1 tejto smernice). ( 26 ) Na účely tohto záveru Súdny dvor pripomenul, že právo na pobyt priznané deťom (bývalého) migrujúceho pracovníka na zabezpečenie ich práva na prístup k vzdelávaniu a, odvodene od toho, rodičovi, ktorý sa o deti stará, pôvodne vyplýva z postavenia tohto rodiča ako pracovníka. Hneď, ako však dôjde k nadobudnutiu tohto práva, toto právo sa stáva samostatným a môže trvať aj po strate tohto postavenia. ( 27 ) Súdny dvor ďalej konštatoval, že osoby, ktoré majú takéto právo na pobyt, majú tiež právo na rovnosť zaobchádzania s vlastnými štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu v oblasti priznania sociálnych výhod, ktoré stanovuje nariadenie č. 492/2011 ( 28 ), a to aj vtedy, ak sa už nemôžu dovolávať postavenia pracovníka, z ktorého odvodili svoje pôvodné právo na pobyt. ( 29 )

38.

Niektoré prvky judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov Dano, Alimanovic, García‑Nieto a i. a Jobcenter Krefeld sa mi zdajú byť užitočné na účel analýzy otázky položenej v prejednávanej veci vnútroštátnym súdom, a to najmä tie, ktoré sa týkajú pojmu „sociálnej pomoci“. Vynára sa teda takáto otázka: možno poznatky vyvodené z tejto judikatúry uplatniť na vec, o ktorú ide v spore vo veci samej? Mám v tejto veci pochybnosti.

41.

Za týchto okolností musím vyjadriť svoje pochybnosti o možnosti hostiteľského členského štátu dovolávať sa, vzhľadom na okolnosti tejto veci, obmedzení upravených v článku 24 ods. 2 smernice 2004/38. Predtým, než sa nad touto otázkou zamyslím, treba určiť, či S a jej deti majú právo na rovnosť zaobchádzania upravenú v článku 24 ods. 1 tejto smernice, a s týmto cieľom overiť, či majú v tomto členskom štáte legálny pobyt. ( 32 )

3.

Právo na pobyt podľa článku 6 smernice 2004/38

a)

Úvodné poznámky

44.

Komisia vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že hoci občania Únie majú počas prvých troch mesiacov právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte podľa článku 6 smernice 2004/38, môže ísť o „legálny pobyt“ len pri dodržaní podmienok článku 7 ods. 1 uvedenej smernice. Komisia objasnila toto tvrdenie vo svojej písomnej odpovedi na otázku položenú v tejto súvislosti Súdnym dvorom, keď uviedla, že „právo na pobyt občana Únie pochádzajúceho z iného členského počas prvých troch mesiacov… nepredstavuje… ešte ‚právo na legálny pobyt v zmysle článku 7 ods. 1 [tejto smernice]‘“ ( 37 ).

45.

Nesúhlasím s názorom Komisie a zastávam názor, že použité výrazy môžu viesť k nejasnostiam.

46.

48.

Okrem toho sa Komisia na podporu svojho tvrdenia opiera o body 68 a 75 rozsudku Komisia/Spojené kráľovstvo ( 41 ). Treba však konštatovať, že všeobecný odkaz Súdneho dvora na „podmienky na získanie legálneho práva na pobyt v hostiteľskom členskom štáte“ ( 42 ), uvedený v týchto bodoch, sa týka nielen podmienok na získanie práva na pobyt na viac ako tri mesiace uvedeného v článku 7 smernice 2004/38, ale tiež podmienok na získanie práva na pobyt v trvaní najviac tri mesiace. ( 43 ) Pripomínam ešte, že stupňovitý systém zavedený touto smernicou, pokiaľ ide o právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, vyžaduje, aby mal občan Únie a jeho rodinní príslušníci možnosť dosiahnuť jednu alebo viacero etáp pri výkone ich slobody pohybu v hostiteľskom členskom štáte, pokiaľ spĺňajú podmienky stanovené uvedenou smernicou, ktoré sa menia podľa dĺžky trvania pobytu.

49.

Po tomto objasnení a vzhľadom na skutočnosť, že je zjavné, že S sa môže dovolávať práva na legálny pobyt podľa článku 6 ods. 1 smernice 2004/38 v priebehu obdobia, ktorého sa týka zamietnutie jej žiadosti o rodinné dávky a ktoré zodpovedá prvým trom mesiacom jej pobytu v Nemecku, sa budem teraz zaoberať vecnou pôsobnosťou článku 24 tejto smernice, a teda pojmu „sociálna pomoc“ tak, ako je definovaný Súdnym dvorom v jeho judikatúre s cieľom určiť, či sa článok 24 ods. 2 uvedenej smernice uplatňuje na situáciu, o ktorú ide vo veci samej.

4.

Patria predmetné rodinné dávky pod pojem „sociálna pomoc“ v zmysle smernice 2004/38?

52.

V druhom rade poznamenávam, že v spore vo veci samej sú podľa informácií vnútroštátneho súdu uvedených v bode 18 vyššie tieto rodinné dávky financované z daní a sú poskytované príjemcom na základe zákonom definovanej situácie, ktorá nezávisí od príjmu rodičov a nezohľadňuje individuálnu situáciu osobných potrieb žiadateľa. Z týchto informácií tiež vyplýva, že podľa právnej vedy rodinné dávky predstavujú dávky sociálneho zabezpečenia v pravom zmysle slova, keďže ich poskytovanie nepodlieha podmienke zdrojov . Inými slovami, ako tiež vyplýva z pripomienok nemeckej vlády, ( 46 ) priznanie týchto dávok nezávisí ani od príjmu rodičov, ani od osobných potrieb žiadateľov a ich cieľom nie je ani zabezpečiť prostriedky na živobytie žiadateľa a jeho rodiny. Hoci tieto príspevky majú umožniť oslobodenie životného minima dieťaťa od dane, ich cieľom je tiež, ako to jasne uvádza vnútroštátny súd, podporovať rodinu z hľadiska sociálneho práva.

53.

V tejto súvislosti treba podľa môjho názoru zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora dávky, ktoré sa poskytujú automaticky rodinám, ktoré spĺňajú určité objektívne požiadavky týkajúce sa najmä ich veľkosti, príjmov a prostriedkov, bez ohľadu na individuálne a diskrečné posúdenie osobných potrieb, a ktorých cieľom je kompenzovať rodinné výdavky, sa musia považovať za dávky sociálneho zabezpečenia . ( 47 ) Ak teda uplatníme tieto kritériá na rodinné dávky, o ktoré ide v spore vo veci samej, tieto rodinné dávky by sa mali, pod podmienkou overenia tejto kvalifikácie, ktoré prináleží uskutočniť vnútroštátnemu súdu, považovať za „sociálne zabezpečenie“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 1 písm. z) tohto nariadenia. ( 48 )

56.

S týmto názorom sa nestotožňujem.

57.

V prvom rade pripomínam, že situácia S a jej detí je situáciou občana Únie, ktorý zakladá svoje právo na pobyt na území hostiteľského členského štátu na článku 6 smernice 2004/38. Je pravda, že Súdny dvor dospel k záveru, že keďže členské štáty nemôžu vyžadovať od občanov Únie, aby mali počas maximálne trojmesačného pobytu na ich územiach dostatočné zdroje na zabezpečenie svojich základných potrieb a osobné zdravotné poistenie, je opodstatnené, aby sa uvedeným členským štátom neukladala povinnosť uhrádzať náklady týchto občanov počas tohto obdobia. ( 49 ) Treba však zdôrazniť, že toto tvrdenie poukazuje na cieľ ochrany finančnej rovnováhy systému sociálnej pomoci členských štátov sledovaný smernicou 2004/38 (odôvodnenie 10), čo je cieľ, s ktorým je výnimka upravená v článku 24 ods. 2 tejto smernice v súlade. Z tohto ustanovenia jasne vyplýva, že sa týka len „sociálnej pomoci“.

58.

60.

Vzhľadom na všetko vyššie uvedené sa domnievam, že sporné rodinné dávky nespadajú pod pojem „sociálna pomoc“ v zmysle článku 24 ods. 2 smernice 2004/38, ako ho definuje Súdny dvor. Hostiteľský členský štát sa preto nemôže opierať o toto ustanovenie, aby sa, pokiaľ ide o poskytovanie týchto dávok, odchýlil od práva na rovnosť zaobchádzania stanoveného v článku 24 ods. 1 tejto smernice, ktoré majú občania Únie.

B. O súlade právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, s právom na rovnosť zaobchádzania stanoveným v článku 24 ods. 1 smernice 2004/38 a článku 4 nariadenia č. 883/2004

1.

O vzťahu medzi článkom 24 ods. 1 smernice 2004/38 a článkom 4 nariadenia č. 883/2004

61.

V tejto súvislosti česká a poľská vláda zastávajú názor, že predmetné vnútroštátne ustanovenie zavádza priamu diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti, ktorá je zakázaná článkom 24 ods. 1 smernice 2004/38 a článkom 4 nariadenia č. 883/2004 a ktorú nemožno odôvodniť odvolaním sa na výnimku uvedenú v článku 24 ods. 2 smernice 2004/38. ( 56 )

65.

Teraz sa teda vynára otázka, či také rozdielne zaobchádzanie, aké konštatoval vnútroštátny súd, predstavuje diskrimináciu zakázanú článkom 24 ods. 1 smernice 2004/38 alebo článkom 4 nariadenia č. 883/2004.

2.

O existencii priamej diskriminácie zakázanej článkom 4 nariadenia č. 883/2004

66.

Po druhé, pokiaľ ide najmä o sociálne zabezpečenie , na ktoré sa nevzťahuje výnimka stanovená v článku 24 ods. 2 smernice 2004/38, keďže stanovuje dve špecifické podmienky, článok 4 nariadenia č. 883/2004 predstavuje lex specialis vo vzťahu k článku 24 ods. 1 tejto smernice. Článok 4 tohto nariadenia totiž uvádza, že „pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, poberajú tie isté dávky a majú tie isté povinnosti podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci daného členského štátu“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

70.

Po tretie, keďže nariadenie č. 883/2004 nepredstavuje opatrenie na harmonizáciu vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia, ale akt smerujúci ku koordinácii týchto systémov, členské štáty zostávajú príslušné na určenie podmienok poberania dávok systému sociálneho zabezpečenia v ich právnych predpisoch, pri rešpektovaní práva Únie. ( 58 )

71.

Hoci v prejednávanej veci má taký členský štát, ako je Spolková republika Nemecko, v súlade s nariadením č. 883/2004 právomoc rozhodnúť o podmienkach priznania rodinných dávok na svojom území, článok 4 tohto nariadenia zavádza právo na rovnosť zaobchádzania a neobsahuje žiadnu výnimku, ktorá by mohla odôvodniť také rozdielne zaobchádzanie, o aké ide v spore vo veci samej. V dôsledku toho sa členský štát nemôže zbaviť svojej povinnosti zabezpečiť rovnosť zaobchádzania medzi štátnymi príslušníkmi iných členských štátov a jeho vlastnými štátnymi príslušníkmi.

72.

75.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom tak, že článok 4 nariadenia č. 883/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že občan Únie, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, môže poberať rodinné dávky počas prvých troch mesiacov svojho pobytu v tomto členskom štáte len pod podmienkou, že bude počas tohto obdobia poberať vnútroštátne príjmy, zatiaľ čo štátny príslušník uvedeného štátu, ktorý sa do neho vracia po tom, čo podľa práva Únie býval v inom členskom štáte, môže tieto rodinné dávky poberať od svojho návratu, bez splnenia podmienky príjmov.

D. O existencii diskriminácie zakázanej článkom 24 ods. 1 smernice 2004/38

76.

Ak Súdny dvor prijme môj návrh týkajúci sa preskúmania predmetnej nerovnosti zaobchádzania z hľadiska článku 4 nariadenia č. 883/2004, nebude potrebné odpovedať na otázku vnútroštátneho súdu z hľadiska článku 24 ods. 1 smernice 2004/38.

77.

Z písomnej odpovede Komisie na otázku položenú Súdnym dvorom týkajúcu sa najmä odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania, ktoré konštatoval vnútroštátny súd, vyplýva, že podľa Komisie nie sú tieto dve situácie porovnateľné. V tejto súvislosti tvrdí, že právo na pobyt, ktoré majú na základe článku 6 ods. 1 smernice 2004/38 občania Únie počas prvých troch mesiacov pobytu alebo počas kratšieho obdobia, nepredstavuje ešte právo na legálny pobyt v zmysle článku 7 ods. 1 tejto smernice. Občan Únie sa môže dovolávať zákazu diskriminácie, pokiaľ ide o sociálnu pomoc, až získaním práva na legálny pobyt v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia.

80.

Tieto tvrdenia nemôžu obstáť.

81.

Je pravda, že, ako to vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, v zásade nič nebráni tomu, aby poskytovanie sociálnej dávky ekonomicky nečinným občanom Únie podliehalo hmotnoprávnej požiadavke, aby títo občania spĺňali podmienky na získanie legálneho práva na pobyt v hostiteľskom členskom štáte. ( 61 ) Úvahy uvedené v bodoch 43 až 49 vyššie ma však vedú k záveru, že keďže štátny príslušník iného členského štátu, ktorý má pobyt v Nemecku na základe článku 6 smernice 2004/38, a nemecký štátny príslušník, ktorý sa do tohto členského štátu vracia po tom, čo mal pobyt v inom členskom štáte, majú obaja právo na legálny pobyt v tomto členskom štáte, nachádzajú sa v situácii, ktorá je, ak už nie rovnaká, ( 62 ) tak prinajmenšom porovnateľná.

82.

Nemecká vláda tvrdí, že § 62 ods. 1a EStG nezavádza nerovnosť zaobchádzania medzi štátnymi príslušníkmi iných členských štátov a nemeckými štátnymi príslušníkmi. V každom prípade sa domnieva, vychádzajúc najmä z úvah Súdneho dvora uvedených v bode 80 rozsudku, Komisia/Spojené kráľovstvo ( 64 ), týkajúceho sa rodinných dávok, že vylúčenie rodín, ktoré nie sú ekonomicky aktívne, z nároku na dávky je odôvodnené v tom zmysle, že je spôsobilé, nevyhnutné a vhodné na dosiahnutie cieľa ochrany verejných financií. Cieľom tohto ustanovenia je teda predísť neprimeranému využívaniu dávok sociálneho zabezpečenia v Nemecku vzhľadom na riziko pre verejné financie, ktoré predstavuje jednak zvýšenie počtu žiadostí o rodinné dávky podaných štátnymi príslušníkmi iných členských štátov medzi rokmi 2010 a 2017 a jednak zvýšenie počtu zneužívajúcich žiadostí o rodinné dávky. Zvýšenie počtu žiadostí totiž dosiahlo 46,67 miliárd eur v roku 2020, z ktorých 21,28 % bolo vyplatených cudzím štátnym príslušníkom. Okrem toho došlo v priebehu týchto posledných rokov k značnému zvýšeniu množstva zamestnancov z ostatných členských štátov, ako aj, v určitých prípadoch, množstva detí, ktoré pochádzajú z ostatných členských štátov a ktoré dostávajú rodinné dávky. ( 65 ) Okrem toho priemerný počet detí rodiny, ktorá pochádza z iného členského štátu, je vyšší ako priemerný počet detí nemeckých rodín, a teda finančné náklady na dávky vyplácané rodinám cudzích štátnych príslušníkov sú o približne 15 % vyššie ako finančné náklady na dávky vyplácané nemeckým rodinám.

84.

b)

Posúdenie

87.

V prvom rade pripomínam, že nerovnosť zaobchádzania vyplývajúca z ustanovenia, o ktoré ide v prejednávanej veci, môže byť z hľadiska práva Únie odôvodnená len vtedy, ak je založená na objektívnych hľadiskách všeobecného záujmu, ktoré sú nezávislé od štátnej príslušnosti dotknutých osôb a ak je primeraná cieľu, ktorý legitímne sleduje vnútroštátne právo. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že opatrenie je primerané vtedy, ak popri tom, že je spôsobilé realizovať sledovaný cieľ, nejde nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie toho cieľa. ( 66 ) Hoci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v tomto zmysle rozhodol, Súdny dvor mu môže poskytnúť informácie potrebné na účel rozhodnutia.

1) O existencii preukázaných rizík pre verejné financie

88.

V dôsledku toho zastávam názor, že nie je preukázané, že by zvýšenie výdavkov týkajúcich sa predmetných rodinných dávok bolo spôsobené štátnymi príslušníkmi iných členských štátov (alebo ich deťmi). Podľa môjho názoru totiž skutočnosť, že taká položka výdavkov, ako je položka rodinných dávok, sa zvyšuje, nemôže byť sama osebe negatívnym ukazovateľom hospodárskej situácie členského štátu. Považujem totiž za dôležité pripomenúť, že vo všeobecnosti môžu sociálne výdavky prispievať k sociálnej súdržnosti a hospodárskej činnosti tým, že poberateľom umožnia, aby boli aktívnejší a viac prispievali k trhu práce. Okrem toho treba posúdiť účinky na rozpočtové príjmy a na dynamiku ekonomiky z dlhodobého hľadiska, v kontexte integrácie trhu práce na úrovni Únie. Prijímanie štátnych príslušníkov iných členských štátov so zvýšením sociálnych výdavkov, najmä spočiatku, a prípadne výdavkov na vzdelávanie, môže reagovať na potreby ekonomiky členského štátu tým, že prinesie vhodnú pracovnú silu pre určité odvetvia, v ktorých pracovná sila chýba, a môže tak prispieť k zvýšeniu jeho konkurencieschopnosti. ( 68 )

92.

Podľa môjho názoru, pokiaľ ide o dávky sociálneho zabezpečenia, ktoré majú univerzálnu povahu a ktoré sa rovnako ako predmetné rodinné dávky týkajú detí, je potrebné vychádzať z presných a jasných údajov, aby bolo možné dospieť k záveru, že nerovnosť zaobchádzania je odôvodnená. Ak by sme teda pripustili, aby všeobecné úvahy týkajúce sa financií, ktoré majú neurčitú a nepresnú povahu, mohli odôvodniť rozdiel v zaobchádzaní medzi štátnymi príslušníkmi iných členských štátov a štátnymi príslušníkmi daného členského štátu, vyplývalo by z toho, že uplatňovanie a dosah tak základného pravidla práva Únie, akým je zásada zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, by sa mohlo meniť v čase a priestore podľa stavu verejných financií členských štátov, ( 69 ) a to bez toho, aby dotknutý členský štát predložil presné a prísne dôkazy, ktoré by preukazovali existenciu skutočného ohrozenia verejných financií. ( 70 )

96.

V tejto súvislosti sa domnievam, ako už o tom rozhodol Súdny dvor, že skutočnosť, že členský štát čelí, ako to tvrdí nemecká vláda, vysokému počtu prípadov zneužívania práva alebo podvodu zo strany štátnych príslušníkov iných členských štátov, ktorí majú nárok na rodinné dávky tým, že používajú podvodné praktiky, nemôže odôvodniť prijatie takého vnútroštátneho ustanovenia, o aké ide v spore vo veci samej, ktoré spočíva na hľadiskách všeobecnej prevencie a ktoré vylučuje akékoľvek konkrétne posúdenie vlastného správania dotknutej osoby. ( 74 )

97.

V prejednávanej veci je zrejmé, že dôkazy predložené nemeckou vládou nemožno považovať za konkrétne dôkazy spojené s individuálnym správaním žalobkyne vo veci samej. Tieto dôkazy totiž nespĺňajú podmienky vyžadované z objektívneho a subjektívneho hľadiska na účely konštatovania zneužitia práva v konkrétnom prípade, ako tieto podmienky vyplývajú z bodov 94 a 95 vyššie. V tejto súvislosti vnútroštátny súd nepoukázal na existenciu zneužitia práva, ktorého sa dopustila žalobkyňa vo veci samej. V každom prípade neuvádza, že by žalobkyňa vo veci samej vykonávala svoju slobodu pohybu „len preto, aby [jej] bola priznaná sociálna pomoc“ z Nemecka. ( 75 )

98.

Taktiež treba pripomenúť, že všeobecná domnienka podvodu nemôže byť postačujúca na odôvodnenie opatrenia, ktoré porušuje ciele smernice 2004/38. ( 76 ) V tejto súvislosti by súhlas s uplatňovaním opatrení so všeobecnou pôsobnosťou zo strany Spolkovej republiky Nemecko znamenal umožniť členskému štátu obchádzať právo na voľný pohyb a na rovnosť zaobchádzania a mal by ten následok, že aj iné členské štáty by mohli prijať takéto opatrenia a jednostranne pozastaviť konkrétne uplatňovanie článku 24 ods. 1 uvedenej smernice. ( 77 ) Nemožno teda vychádzať z toho, že by S prišla do Nemecka na účely označované ako „sociálna turistika“ s jediným cieľom poberať tam rodinné dávky, pričom túto skutočnosť musí overiť vnútroštátny súd.

V prvom rade, pokiaľ ide o spôsobilosť takého vnútroštátneho ustanovenia, ako je vnútroštátne ustanovenie vo veci samej, pripomínam, že situácia S a jej detí nie je žiadnou z takých situácií, o ktoré išlo vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky Dano, Alimanovic a García‑Nieto a i. ( 78 ) Vnútroštátny súd musí teda overiť, či vnútroštátne orgány v rámci poskytovania takých rodinných dávok, o aké ide v spore vo veci samej, dodržiavajú, pokiaľ ide o právo na pobyt obmedzené na tri mesiace, požiadavky článku 6 smernice 2004/38, pričom podmienky článku 7 tejto smernice sa uplatňujú len na pobyt dlhší ako tri mesiace. V tomto kontexte sa mi totiž zdá ťažké predstaviť si uloženie podmienky bydliska počas určitej doby ako integračnej väzby s hostiteľským členským štátom, keďže ak by táto podmienka presiahla tri mesiace pobytu, dostala by sa do priameho rozporu s povahou a podmienkami práva na pobyt stanovenými v článku 6 uvedenej smernice a bola by potenciálne v rozpore s podmienkami stanovenými v článku 7 tej istej smernice pre pobyty dlhšie ako tri mesiace.

102.

V druhom rade, pokiaľ ide o primeranosť takého vnútroštátneho ustanovenia, o aké ide vo veci samej, vynára sa otázka, či existujú menej obmedzujúce opatrenia umožňujúce dosiahnuť cieľ ochrany verejných financií.

103.

V tomto kontexte s cieľom zachovať vnútornú súdržnosť smernice 2004/38 nie je v situácii takých osôb, ako je S a jej deti, relevantná vnútorná logika rozsudkov Dano, Alimanovic a García‑Nieto a i., podľa ktorej sa v rámci článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 nevyžaduje individuálne preskúmanie hostiteľským členským štátom. ( 79 ) Keďže sa totiž na ich situáciu nevzťahuje článok 24 ods. 2 smernice 2004/38, preskúmavanie na účel zistenia individuálnej situácie dotknutých osôb vzťahujúce sa na priznanie rodinných dávok za rovnakých podmienok, ako majú štátni príslušníci predmetného členského štátu, sa mi zdá byť relevantné na účely overenia, či tieto osoby skutočne majú bydlisko na území hostiteľského členského štátu, ( 80 ) a z tohto dôvodu si už nemôžu nárokovať rodinné dávky v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi.

VI. Návrh

107.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Finanzgericht Bremen (Finančný súd Brémy, Nemecko), takto:

Článok 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že občan Únie, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, môže poberať rodinné dávky počas prvých troch mesiacov svojho pobytu v tomto členskom štáte len pod podmienkou, že poberá počas tohto obdobia vnútroštátne príjmy, zatiaľ čo štátny príslušník uvedeného štátu, ktorý sa do neho vracia po tom, čo býval v inom členskom štáte, podľa práva Únie môže tieto rodinné dávky poberať od svojho návratu, bez splnenia podmienky príjmov.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS ( Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77 ; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

( 9 ) Rozsudok Alimanovic (body 40 až 43 a 46).

( 10 ) Rozsudok zo 6. októbra 2020 (C‑181/19, ďalej len „rozsudok Jobcenter Krefeld, EU:C:2020:794 ).

( 11 ) Rozsudok Dano (bod 78).

( 12 ) Rozsudok Dano (body 69 a 81).

( 13 ) Pozri návrhy prednesené vo veci Dano ( C‑333/13 , EU:C:2014:341 , bod 106 ).

( 14 ) Rozsudok Dano (bod 79).

( 21 ) Rozsudok García‑Nieto a i. (bod 44).

( 22 ) Rozsudok Dano (bod 84 a výrok).

( 23 ) Rozsudok García‑Nieto a i. (bod 53 a výrok).

( 24 ) Rozsudok Alimanovic (bod 63 a výrok).

( 25 ) Pozri rozsudky Dano (bod 74); Alimanovic (bod 50), a García‑Nieto a i. (bod 39).

( 26 ) Rozsudok Jobcenter Krefeld (body 67 a 68).

( 29 ) Rozsudok Jobcenter Krefeld (bod 54). Okrem toho, ako zdôraznila právna veda s odkazom na body 64 a 65 tohto rozsudku, článok 24 ods. 2 smernice 2004/38 „nevykonal úplnú kodifikáciu podmienok, za ktorých občania Únie využívajúci svoje právo na voľný pohyb majú právo na rovnosť zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu a výnimka z tejto zásady uvedená v tomto ustanovení sa uplatňuje iba v situáciách, kedy je právo na pobyt založené na tejto smernici“: LENAERTS, K., ADAM, S.: La solidarité, valeur commune aux États membres et principe fédératif de l’Union européenne. In: Cahiers de droit européen . 2021, č. 2, s. 307 až 417, najmä s. 327. Treba tiež v tejto súvislosti pripomenúť, ako to uviedol generálny advokát Richard de la Tour vo svojich návrhoch prednesených vo veci The Department for Communities in Northern Ireland ( C‑709/20 , EU:C:2021:515 , bod 75 a poznámka pod čiarou 62), že právo na pobyt môže byť založené na inom ustanovení práva Únie (pozri rozsudok Jobcenter Krefeld, bod 90 a výrok), ale rovnako aj na priaznivejšom ustanovení vnútroštátneho práva (pozri najmä rozsudky zo 7. septembra 2004, Trojani, C‑456/02 , EU:C:2004:488 , a zo 14. júna 2016, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑308/14 , EU:C:2016:436 ).

( 30 ) Pozri body 32 a 33 vyššie. Článok 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38 uvádza, že „všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak… majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 37 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 38 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 39 ) Na pripomenutie, pokiaľ ide o celkový kontext smernice 2004/38, táto upravuje „stanovený stupňovitý systém v súvislosti s právom na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, ktorý tým, že v podstate preberá etapy a podmienky stanovené v rôznych nástrojoch práva Únie a v judikatúre z obdobia pred prijatím tejto smernice, smeruje k právu na trvalý pobyt“. Pozri najmä rozsudok z 21. decembra 2011, Ziolkowski a Szeja ( C‑424/10 et C‑425/10 , EU:C:2011:866 , body 38 a 39 ).

( 40 ) Rozsudok z 2. októbra 2019, Bajratari ( C‑93/18 , EU:C:2019:809 , bod 47 a citovaná judikatúra).

( 41 ) Rozsudok zo 14. júna 2016 ( C‑308/14 , EU:C:2016:436 ).

( 42 ) Rozsudok zo 14. júna 2016, Komisia/Spojené kráľovstvo ( C‑308/14 , EU:C:2016:436 , body 68 a 75 ): „… v zásade nič nebráni tomu, aby poskytovanie sociálnej dávky ekonomicky nečinným občanom Únie podliehalo požiadavke, aby títo občania spĺňali podmienky na získanie práva na legálny pobyt v hostiteľskom členskom štáte .“ Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 49 ) Rozsudok García‑Nieto a i. (bod 45). Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci Dano ( C‑333/13 , EU:C:2014:341 , bod 70 ).

( 50 ) V tejto súvislosti pripomínam, že judikatúra vyplývajúca z rozsudkov Dano, Alimanovic a García‑Nieto a i. je založená na výnimke stanovenej normotvorcom Únie v článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 v oblasti „sociálnej pomoci“. V týchto rozsudkoch však bolo možné vylúčiť dotknutých občanov Únie z nároku na túto sociálnu pomoc z toho dôvodu, že títo sa zdržiavali na území hostiteľského členského štátu dlhšie ako tri mesiace bez splnenia podmienok pobytu podľa článku 7 ods. 1 písm. b) tejto smernice (rozsudok Dano, body 75 a 76), alebo len na základe práva na pobyt založeného na článku 14 ods. 4 písm. b) uvedenej smernice (rozsudok Alimanovic, body 57 až 58), alebo sa na území hostiteľského členského štátu zdržiavali menej ako tri mesiace , ale dožadovali sa sociálnej pomoci (ako vo veci García‑Nieto a i.).

( 51 ) Návrhy prednesené vo veci A (Verejná zdravotná starostlivosť) ( C‑535/19 , EU:C:2021:114 , bod 153 ).

( 54 ) Pozri body 57 až 60 vyššie.

( 55 ) Pozri bod 6 vyššie.

( 56 ) Česká vláda, ako aj Komisia sa domnievajú, že otázku, či predmetné vnútroštátne ustanovenie zavádza diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, treba analyzovať výlučne z hľadiska článku 4 nariadenia č. 883/2004.

( 57 ) Pozri body 29 až 60 vyššie.

( 58 ) Pozri analogicky rozsudok z 11. apríla 2013, Jeltes a i. ( C‑443/11 , EU:C:2013:224 , bod 59 ).

( 59 ) Okrem toho vnútroštátne ustanovenie, o ktoré ide v prejednávanej veci, nie je v súlade s cieľom voľného pohybu zaručeným smernicou 2004/38 a nariadením č. 883/2004.

( 66 ) Pozri najmä a analogicky rozsudok z 26. októbra 2006, Tas‑Hagen a Tas ( C‑192/05 , EU:C:2006:676 , bod 33 a citovaná judikatúra).

( 67 ) Pozri dokument Eurostatu s názvom „Fertility Statistics“ o štatistike pôrodnosti: https://ec.europa.eu/eurostat/statistics‑explained/index.php?title=Fertility_statistics.

( 68 ) Pojem „neprimeraná záťaž“ sa musí posudzovať tak, že sa zohľadnia nielen prípadné dodatočné výdavky na začiatku obdobia, ale tiež dlhodobé hospodárske dôsledky. V tejto súvislosti možno vytvoriť paralelu s výdavkami na vzdelávanie, ktoré môžu mať v kontexte voľného pohybu osôb tendenciu rásť v určitých oblastiach ale patria do perspektívy ekonomického rastu a prispôsobovania pracovnej sily potrebám trhu práce.

( 69 ) Pozri najmä a analogicky rozsudok z 20. júna 2013, Giersch a i. ( C‑20/12 , EU:C:2013:411 , bod 52 a citovaná judikatúra).

( 70 ) Pozri v tejto súvislosti najmä a analogicky rozsudok z 13. apríla 2010, Bressol a i. ( C‑73/08 , EU:C:2010:181 , bod 71 ): „Je dôležité, aby táto objektívna, podrobná a vyčíslená analýza mohla pomocou hodnoverných, konvergentných a presvedčivých údajov preukázať, že skutočne existujú riziká pre verejné zdravie.“ Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 71 ) Pozri najmä rozsudky zo 14. decembra 2000, Emsland‑Stärke ( C‑110/99 , EU:C:2000:695 , body 52 a 53 ); zo 16. októbra 2012, Maďarsko/Slovensko ( C‑364/10 , EU:C:2012:630 , bod 58 a citovaná judikatúra); z 12. marca 2014, O. a B. ( C‑456/12 , EU:C:2014:135 ), ako aj z 18. decembra 2014, McCarthy a i. ( C‑202/13 , EU:C:2014:2450 ).

( 78 ) Pozri bod 39 a nasl. vyššie.

( 79 ) Rozsudok Alimanovic (bod 59).

( 80 ) Pripomínam, že článok 11 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 stanovuje, že „osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu“. Článok 11 ods. 3 písm. a) a e) tohto nariadenia stanovuje, že pokiaľ články 12 až 16 nestanovia inak, osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu a že ktorákoľvek iná osoba, na ktorú sa písm. a) až d) nevzťahujú, podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia tohto nariadenia zaručujúce tejto osobe dávky podľa právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov.

( ) Rozsudok z 13. septembra 2016, Rendón Marín ( C‑165/14 , EU:C:2016:675 , bod 66 a citovaná judikatúra).