C-483/20

62020CC0483

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PRIIT PIKAMÄE

prednesené 30. septembra 2021 ( 1 )

Vec C‑483/20

XXXX

A. Právo Únie

B. Belgické právo

II. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

III. Konanie na Súdnom dvore

IV. Právna analýza

A. Úvodné poznámky

a) O článku 23 smernice 2011/95

b) O smernici 2003/86

3. O vzťahu medzi žiadateľom a jeho rodinným príslušníkom

D. Predbežný záver

E. O dôsledkoch prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu

V. Návrh

Právo Únie

3.

Okrem niektorých ustanovení primárneho práva, konkrétne článku 78 ZFEÚ a článkov 7, 18 a 24 Charty, sú v rámci prejednávanej veci relevantné články 2, 14, 33 a 34 smernice 2013/32, články 2, 23, 24 smernice 2011/95/EÚ ( 3 ), ako aj články 2, 3 a 10 smernice 2003/86/ES ( 4 ).

B.

Belgické právo

4.

Článok 57/6 loi sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers (zákon o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhosťovaní cudzincov) v znení zákona z 21. novembra 2017 ( Moniteur belge z 12. marca 2018, s. 19712), stanovuje:

„…

3. Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Generálny komisár pre utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti) môže vyhlásiť žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, pokiaľ:

…

3° žiadateľovi už bola priznaná medzinárodná ochrana v inom členskom štáte Európskej únie;

…“

Žalobca vo veci samej podal 21. mája 2019 kasačný opravný prostriedok proti tomuto rozsudku na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tvrdí, že rešpektovanie zásady celistvosti rodiny a najlepšieho záujmu dieťaťa za okolností prejednávanej veci bráni tomu, aby Belgické kráľovstvo mohlo využiť možnosť vyhlásiť jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú. Tiež tvrdí, že rešpektovanie tej istej zásady vyžaduje, aby mu bola táto ochrana priznaná najmä na účely priznania výhod stanovených v článkoch 24 až 35 smernice 2011/95, v čom je určitá spojitosť s logikou medzinárodnej ochrany.

9.

Podľa žalovaného vo veci samej sa zásada celistvosti rodiny, ktorá môže viesť k priznaniu „odvodeného“ postavenia, v prejednávanej veci neuplatňuje, keďže žalobca vo veci samej a jeho deti už majú medzinárodnú ochranu. Okrem toho sa domnieva, že samotný najlepší záujem dieťaťa nemôže odôvodniť uplatnenie tejto zásady ani priznanie tejto ochrany.

10.

Za týchto podmienok Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„Bráni právo Európskej únie, predovšetkým články 18 a 24 [Charty], články 2, 20, 23 a 31 smernice [2011/95] a článok 25 ods. 6 [smernice 2013/32] tomu, aby pri výkone svojho oprávnenia podľa článku 33 ods. 2 písm. a) [smernice 2013/32] členský štát zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že ochranu už poskytol iný členský štát, pokiaľ je žiadateľom otec maloletého dieťaťa bez sprievodu, ktoré získalo ochranu v prvom členskom štáte, pokiaľ je pre dieťa jediným prítomným príbuzným z užšej rodiny, ktorý s ním žije a ktorému bol týmto štátom priznaný výkon rodičovských práv k dieťaťu? Nevyžaduje naopak zásada celistvosti rodiny a zásada sledovania najlepšieho záujmu dieťaťa, aby bola tomuto rodičovi poskytnutá ochrana štátom, v ktorom jeho dieťa získalo ochranu?“

12.

Na úvod považujem za potrebné uviesť niekoľko poznámok týkajúcich sa rozsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania v súvislosti s obsahom písomných vyjadrení dotknutých osôb, keďže uvedený návrh formálne obsahuje dve otázky zaslané Súdnemu dvoru:

–

prvá otázka sa týka možnosti členského štátu na základe článku 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 vyhlásiť za neprípustnú žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú rodičom žijúcim po boku svojho maloletého dieťaťa, ktoré je oprávnenou osobou na doplnkovú ochranu v tomto štáte, ak iný členský štát predtým poskytol takúto ochranu uvedenému rodičovi,

–

druhá sa odvoláva na potrebu poskytnutia medzinárodnej ochrany tomuto rodičovi štátom, v ktorom jeho dieťa získalo doplnkovú ochranu, a to na základe „zásady celistvosti rodiny a rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa“.

15.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 v spojení s článkami 7 a 18 a článkom 24 ods. 2 Charty ( 5 ) vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát využil možnosť, ktorú toto ustanovenie ponúka, zamietnuť žiadosť o priznanie medzinárodnej ochrany ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľovi už bola poskytnutá takáto ochrana iným členským štátom, ak je tento žiadateľ otcom maloletého dieťaťa, ktorému bola priznaná doplnková ochrana v štáte, ktorému je uvedená žiadosť určená, a je jediným jeho rodičom, ktorý žije s ním, a preto je držiteľom rodičovských práv. Podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho doslovné znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 6 )

1. O doslovnom, systematickom a teleologickom výklade

16.

18.

Táto zmienka Súdneho dvora o zmiernení povinnosti členských štátov posúdiť žiadosti o medzinárodnú ochranu predstavuje jeden z cieľov sledovaných normotvorcom Únie prostredníctvom zakotvenia článku 33 smernice 2013/32, a to cieľ hospodárnosti konania. ( 12 ) Úmyslom normotvorcu je teda umožniť druhému členskému štátu, ktorému je žiadosť o medzinárodnú ochranu určená, neuskutočniť nové úplné vecné posúdenie tejto žiadosti, ktorá už bola posúdená a vyhovel jej prvý členský štát. Cieľom tohto mechanizmu neprípustnosti je zjednodušiť a zľahčiť úlohu preskúmania, ktorú majú príslušné vnútroštátne orgány, aby zabránili akémukoľvek zahlteniu systému tým, že tieto orgány by museli spracovať viacero žiadostí podaných tým istým žiadateľom. ( 13 ) Význam hospodárnosti konania je okrem toho neoddeliteľný od cieľa rýchlosti, ktorý sleduje smernica 2013/32, keďže prijatie čo najrýchlejšieho rozhodnutia je podľa znenia odôvodnenia 18 tejto smernice opísané ako záujem členských štátov, aj žiadateľov o medzinárodnú ochranu.

19.

Napokon treba citovať ďalší cieľ sledovaný normotvorcom Únie prostredníctvom viacerých právnych nástrojov tvoriacich spoločný európsky azylový systém, a to nariadením č. 604/2013 ( 14 ), smernicou 2011/95 ( 15 ) a smernicou 2013/32 ( 16 ), ktorým je obmedzenie sekundárnych pohybov žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Únii. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o aproximáciu procesných pravidiel, ak by bol druhý členský štát nútený z vecného hľadiska preskúmať žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorej sa už vyhovelo v prvom členskom štáte, mohlo by to podnecovať to, že niektorí štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú držiteľmi medzinárodnej ochrany, by vyhľadávali lepšiu úroveň ochrany alebo výhodnejšie hmotné životné podmienky, čo je v rozpore s vyššie uvedeným cieľom.

V tejto súvislosti táto smernica jednoznačne stanovuje povinnosť poskytnúť žiadateľovi o medzinárodnú ochranu príležitosť na osobný pohovor pred prijatím rozhodnutia o jeho žiadosti. Článok 14 ods. 1 smernice 2013/32 tak v súlade s tým, čo stanovoval článok 12 ods. 1 smernice 2005/85, stanovuje, že pred rozhodnutím rozhodujúceho orgánu sa žiadateľovi poskytne príležitosť na osobný pohovor o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu s osobou, ktorá je podľa vnútroštátneho práva príslušná uskutočňovať tento pohovor. Táto povinnosť, ktorá tvorí súčasť základných zásad a záruk uvedených v kapitole II týchto smerníc, platí tak pre rozhodnutia o prípustnosti, ako aj pre rozhodnutia vo veci samej. Okolnosť, že uvedená povinnosť sa uplatňuje aj na rozhodnutia o prípustnosti, je výslovne potvrdená v článku 34 smernice 2013/32, nazvanom „Osobitné pravidlá týkajúce sa pohovoru o prípustnosti“, ktorý v odseku 1 stanovuje, že predtým, ako rozhodujúci orgán prijme rozhodnutie o prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu, členské štáty umožnia žiadateľovi, aby vysvetlil svoje stanovisko týkajúce sa uplatnenia dôvodov uvedených v článku 33 tejto smernice na jeho konkrétnu situáciu, a že na tento účel vykonajú osobný pohovor týkajúci sa prípustnosti žiadosti. ( 18 )

23.

Článok 34 ods. 1 smernice 2013/32 tiež spresňuje, že členské štáty môžu stanoviť výnimku z pravidla, podľa ktorého vykonajú osobný pohovor so žiadateľom, pokiaľ ide o prípustnosť jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, len v súlade s článkom 42 tejto smernice v prípade následnej žiadosti. ( 19 ) Okolnosť, že normotvorca Únie sa v rámci uvedenej smernice rozhodol stanoviť jednak jasnú a výslovnú povinnosť členských štátov poskytnúť žiadateľovi o medzinárodnú ochranu možnosť osobného pohovoru pred prijatím rozhodnutia o jeho žiadosti a jednak vyčerpávajúci zoznam výnimiek z tejto povinnosti, svedčí o zásadnom význame, ktorý takému osobnému pohovoru pripisuje na účely azylového konania. ( 20 )

27.

Z tejto judikatúry vyplýva, že domnienka dodržiavania základných práv vyplývajúca zo zásady vzájomnej dôvery má vyvrátiteľnú povahu a že ak Súdny dvor v odpovedi na prejudiciálne otázky položené v tomto zmysle vnútroštátnym súdom zakotvil výnimku z uplatňovania mechanizmu neprípustnosti stanoveného v článku 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 vzhľadom na porušenie článkov 1 a 4 Charty, predpoklad odôvodnenia uplatnený Súdnym dvorom sa týka všetkých základných práv ( 24 ), vrátane článku 7 týkajúceho sa ochrany rodinného života a článku 24 ods. 2 Charty, týkajúceho sa povinnosti zohľadniť najlepší záujem dieťaťa, ako aj článku 18 Charty. ( 25 )

28.

V rámci tohto prejudiciálneho konania vzniká otázka, či vyhlásenie neprípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu môže za okolností vo veci samej viesť k porušeniu základných práv žiadateľa.

C.

O vážnom riziku zaobchádzania v rozpore s článkom 7 Charty v spojení s článkami 18 a 24 Charty

Cieľom smernice 2011/95 je zabezpečiť úplné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a práva na azyl „žiadateľov o azyl a ich sprevádzajúcich rodinných príslušníkov“ (odôvodnenie 16) a výslovne ukladá štátom povinnosť zabezpečiť zachovanie celistvosti rodiny tým, že stanovuje určité práva v prospech rodinných príslušníkov osoby požívajúcej medzinárodnú ochranu (článok 23 ods. 1 a 2), pričom cieľom je uľahčiť integráciu týchto osôb v hostiteľskom členskom štáte. Odôvodnenie 60 smernice 2013/32 uvádza, že táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané Chartou. Cieľom tejto smernice je najmä zabezpečiť úplné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a podporovať uplatňovanie najmä článkov 18 a 24 Charty a táto smernica sa musí zodpovedajúcim spôsobom vykonať. Hoci ochrana rodinného života stanovená v článku 7 Charty nepatrí medzi hlavné ciele uvedenej smernice, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa tento článok má vykladať v spojení s povinnosťou zohľadniť najlepší záujem dieťaťa uznaný v jej článku 24 ods. 2 Charty a s prihliadnutím na potrebu dieťaťa pravidelne udržiavať osobné vzťahy s obidvoma svojimi rodičmi, vyjadrenú v odseku 3 toho istého článku. ( 29 )

32.

34.

Posúdenie vážneho rizika, že sa so žiadateľom bude zaobchádzať v rozpore s článkom 7 Charty v spojení s jej článkami 18 a 24, možno vykonať až po tom, čo sa žiadateľovi poskytne príležitosť predložiť počas osobného pohovoru o prípustnosti žiadosti podľa článku 14 ods. 1 a článku 34 ods. 1 smernice 2013/32 všetky skutočnosti, najmä osobné skutočnosti, ktoré môžu potvrdiť existenciu tohto rizika. Preto ak zodpovedný orgán zamýšľa považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú na základe dôvodu uvedeného v článku 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32, tento pohovor musí mať za cieľ poskytnúť žiadateľovi nielen príležitosť vyjadriť sa k otázke, či mu iný členský štát skutočne poskytol medzinárodnú ochranu, ale najmä možnosť uviesť všetky skutočnosti charakterizujúce jeho konkrétnu situáciu, aby sa tomuto orgánu umožnilo vylúčiť, že by tento žiadateľ bol vystavený v prípade vrátenia do tohto iného členského štátu vyššie uvedenému riziku. ( 36 )

35.

Pokiaľ ide o určenie vážneho rizika zásahu do tohto základného práva na rešpektovanie rodinného života, ktoré sa posudzuje v korelácii s povinnosťou zohľadniť najlepší záujem dieťaťa, toto určenie implikuje zohľadnenie dvoch prvkov: právneho postavenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, kde býva v spoločnosti svojho rodinného príslušníka, ktorému bola priznaná uvedená ochrana, na jednej strane a povahy vzťahov udržiavaných dotknutou osobou s týmto rodinným príslušníkom na druhej strane.

2. O postavení žiadateľa v hostiteľskom členskom štáte

36.

Kapitola VII smernice 2011/95 s názvom „Obsah medzinárodnej ochrany“ má za cieľ definovať práva, ktoré môžu mať žiadatelia o postavenie utečenca alebo o doplnkovú ochranu, ktorých žiadosti sa vyhovelo, ( 37 ) a medzi ktoré patrí zachovanie celistvosti rodiny v súlade s článkom 23 tejto smernice. Tento článok totiž ukladá členským štátom povinnosť upraviť svoje vnútroštátne právo takým spôsobom, aby rodinní príslušníci, v zmysle uvedenom v článku 2 písm. j) uvedenej smernice, osoby s postavením utečenca alebo postavením osoby, ktorej bola priznaná doplnková ochrana, mohli za určitých podmienok požadovať výhody uvedené v článkoch 24 až 35 smernice 2011/95, ktoré zahŕňajú najmä vydanie povolenia na pobyt, prístup k zamestnaniu alebo prístup k vzdelávaniu a ktorých cieľom je zachovanie celistvosti rodiny. ( 38 ) Cieľom tohto osobitného právneho režimu je čo najlepšie zabezpečiť integráciu osoby s postavením medzinárodnej ochrany a jej rodinných príslušníkov v hostiteľskom členskom štáte.

38.

Uplatnenie článku 23 smernice 2011/95 podlieha splneniu troch kumulatívnych podmienok. Po prvé potenciálnym príjemcom predmetných výhod musí byť rodinný príslušník v zmysle článku 2 písm. j) tejto smernice. Po druhé nemá individuálne spĺňať podmienky potrebné na získanie medzinárodnej ochrany. Po tretie jeho osobný právny status musí byť zlučiteľný s priznaním výhod stanovených smernicou 2011/95. ( 39 ) Považujem za relevantné podrobnejšie preskúmať prvé dve podmienky.

39.

Otec maloletej dcéry, ktorá je zjavne nezosobášená a má nárok na doplnkovú ochranu, ktorý je žiadateľom vo veci samej, môže patriť do kategórie „rodinných príslušníkov“ uvedenej v článku 2 písm. j) tretej zarážke smernice 2011/95, pokiaľ spĺňa obe vyššie uvedené podmienky, čo zjavne nevyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru v súvislosti s druhou z nich. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z kasačného opravného prostriedku podaného žalobcom vo veci samej totiž vyplýva, že utiekol zo svojej krajiny koncom roka 2013 a prišiel do Rakúska v roku 2014, kde 1. decembra 2015 získal postavenie utečenca. Následne odišiel z Rakúska začiatkom roka 2016 s cieľom „pripojiť sa“ k svojim dcéram v Belgicku, ktorým bolo v tejto krajine priznané postavenie doplnkovej ochrany 14. decembra 2016 a svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu tam podal až 14. júna 2018. Z tohto pripomenutia skutkových okolností možno vyvodiť, že žalobca a jeho deti išli rozdielnou migračnou trasou, pričom prvý menovaný nesprevádzal svoje dcéry v rámci ich cesty z krajiny pôvodu až do hostiteľského členského štátu.

41.

Možno si tiež položiť otázku o možnosti zohľadniť, len pokiaľ ide o túto osobitnú otázku uplatniteľnosti článku 23 ods. 2 smernice 2011/95, osobitný dôvod neprípustnosti stanovený v článku 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32. Pôvodné rozhodnutie o poskytnutí medzinárodnej ochrany po preskúmaní žiadosti z vecného hľadiska v tomto zmysle, je súčasťou normatívneho systému obsahujúceho pojmy a kritériá spoločné členským štátom, zavedeného smernicou 2011/95. Pripomínam, že článok 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 predstavuje v rámci spoločného azylového konania zavedeného touto smernicou vyjadrenie zásady vzájomnej dôvery, ktorá najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti ukladá každému členskému štátu, aby vychádzal z toho, že s výnimkou výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie. ( 44 ) Hoci za súčasného stavu práva neexistuje „európske“ postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu, ktoré by bolo spoločné pre všetky členské štáty, uplatnenie článku 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 predstavuje formu implicitného uznania správneho posúdenia dôvodnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu prvým členským štátom.

43.

Za týchto okolností, či už ide o rozhodnutie o neprípustnosti žiadosti z hľadiska jej samotnej procesnej povahy alebo v spojení s už citovaným osobitným dôvodom neprípustnosti, zdá sa mi, že situácia vytvorená touto žiadosťou môže odôvodniť záver o neoprávnenosti žalobcu vo veci samej, ktorý má zjavne postavenie utečenca, na výhody stanovené v článkoch 24 až 35 smernice 2011/95, a to z dôvodu neuplatniteľnosti článku 23 ods. 2 tej istej smernice. ( 45 ) Toto posledné uvedené ustanovenie teda nemôže žalobcovi vo veci samej zaručiť riešenie na získanie povolenia na pobyt, ktoré by mu umožnilo mať pobyt v tom istom členskom štáte ako jeho deti, čím by sa vylúčilo akékoľvek riziko porušenia základného práva na rešpektovanie rodinného života.

Tieto podmienky, stanovené v kapitole V smernice 2003/86, sa doslovne týkajú len zlúčenia rodiny „utečencov“. Článok 3 ods. 2 písm. c) tejto smernice najmä spresňuje, že táto smernica sa neuplatňuje, ak garant je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý je oprávnený zdržiavať sa v členskom štáte na základe „doplnkových foriem ochrany“ v súlade s medzinárodnými záväzkami, vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou členských štátov. Takáto formulácia sa vysvetľuje tým, že v práve Únie v čase prijatia smernice 2003/86 neexistovalo postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu. Treba konštatovať, že európsky normatívny rámec azylu sa značne vyvíjal s priznaním takého postavenia v smernici 2004/83/ES ( 47 ) a aproximáciou oboch systémov ochrany so smernicou 2011/95. Z odôvodnení 8, 9 a 39 tejto smernice vyplýva, že normotvorca Únie chcel zaviesť jednotné postavenie v prospech všetkých osôb s postavením medzinárodnej ochrany, a preto sa rozhodol priznať osobám oprávneným na doplnkovú ochranu rovnaké práva a výhody, aké majú utečenci, s výnimkou nevyhnutných a objektívne odôvodnených výnimiek. ( 48 )

46.

48.

V prvom rade vykonanie smernice 2003/86 môže viesť k dočasnému rozdeleniu rodiny. V súlade s článkom 2 písm. a) až d) smernice 2003/86 sa táto smernica vzťahuje len na garantov – štátnych príslušníkov tretích krajín, inak povedané na akúkoľvek osobu, ktorá nie je občanom Únie v zmysle článku 20 ods. 1 ZFEÚ, ktorá sa „oprávnene… zdržiav[a] v členskom štáte“ a ktorá žiada o zlúčenie rodiny alebo ktorej rodinní príslušníci žiadajú, aby sa k nej mohli pripojiť, ako aj na rodinných príslušníkov štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorí sa ku garantovi pripájajú s cieľom zachovať celistvosť rodiny, či už rodinné väzby vznikli pred alebo po vstupe garanta. Táto žiadosť sa v zásade podá a posúdi, keď sa rodinní príslušníci zdržiavajú mimo územia členského štátu, v ktorom sa zdržiava garant. ( 51 ) Žalobca vo veci samej by teda mohol byť prípadne nútený opustiť Belgicko a svoje dcéry, ( 52 ) aby sa vrátil a samostatne sa usadil v Rakúsku, teda krajine, v ktorej má legálny pobyt vzhľadom na postavenie utečenca, ktoré mu bolo priznané. Jeho deti naopak nemôžu vstúpiť do tejto krajiny v čase obdobia posudzovania žiadosti, ktoré môže trvať deväť mesiacov, pričom táto lehota môže byť predĺžená. Článok 5 ods. 3 druhý pododsek a odôvodnenie 7 smernice 2003/86 však umožňujú členským štátom odchýliť sa od všeobecného pravidla prvého pododseku a pripustiť, aby bola podaná žiadosť, hoci sa rodinní príslušníci už nachádzajú na ich území a to „za primeraných okolností“, ktorých určenie patrí do ich širokej miery voľnej úvahy.

49.

51.

Po štvrté zlúčenie rodiny v Rakúsku by malo v skutočnosti za následok to, že deti by stratili postavenie osôb, ktorým bola priznaná doplnková ochrana Belgickým kráľovstvom, ako aj z toho plynúce výhody. Ak by sa dotknuté osoby navyše rozhodli podať žiadosti o medzinárodnú ochranu v Rakúsku, mohli by narážať na ten istý dôvod neprípustnosti, ako je dôvod uplatňovaný v prípade žiadosti ich otca a ktorý je predmetom sporu vo veci samej. ( 54 ) Po zlúčení rodiny, priznanom na základe smernice 2003/86 by mali deti žalobcu vo veci samej postavenie rodinných príslušníkov garanta, teda z právneho hľadiska by vznikla situácia závislosti od garanta, ktorá by mohla trvať niekoľko rokov, kým tieto deti získajú samostatné povolenie na pobyt. ( 55 ) Okrem toho existujú skutočné rozdiely medzi výhodami, ktoré majú rodinní príslušníci štátneho príslušníka tretej krajiny na základe smernice 2003/86, a právami priznanými osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu, pričom porovnanie je v neprospech prvých menovaných osôb. ( 56 ) K tomuto konštatovaniu sa pridávajú predvídateľné ťažkosti adaptovať sa v novom bydlisku v inom členskom štáte po viacerých rokoch strávených v Belgicku a prerušenie sociálnych a citových väzieb vytvorených v tejto krajine.

52.

Pokiaľ ide o druhé riešenie založené na zlúčení rodiny, ktoré za určitých podmienok povoľuje belgická právna úprava, treba pripomenúť možnosť, ktorú členským štátom priznáva článok 3 ods. 5 smernice 2003/86, a to priznať len na základe ich vnútroštátneho práva právo na vstup a pobyt za priaznivejších podmienok. V tejto súvislosti Komisia vo svojich usmerneniach k uplatňovaniu smernice 2003/86 uviedla, že potreby humanitárnej ochrany osôb oprávnených na doplnkovú ochranu sa nelíšia od potrieb utečencov a v dôsledku toho podporuje členské štáty, aby prijali pravidlá poskytujúce podobné práva utečencom a osobám požívajúcim doplnkovú alebo dočasnú ochranu. ( 58 ) Hoci veľký počet členských štátov vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovuje možnosť osôb s postavením doplnkovej ochrany podať žiadosť o zlúčenie rodiny za rovnakých podmienok, ako to môžu urobiť utečenci, pretrvávajú rozdiely v uvedených právnych úpravách, keďže niektoré obsahujú stále značné rozdiely v zaobchádzaní s utečencami a osobami s postavením doplnkovej ochrany, pokiaľ ide o podmienky prístupu k zlúčeniu rodiny. ( 59 ) V prejednávanej veci treba konštatovať, že z kasačného opravného prostriedku, ktorý podal žalobca vo veci samej na vnútroštátny súd, vyplýva, že sa neúspešne pokúsil dosiahnuť zlúčenie rodiny v prípade svojej maloletej dcéry, pretože nemohol predložiť dokumenty ad hoc požadované príslušnou obecnou správou. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa ďalej uvádza, že dotknutá osoba nemá povolenie na pobyt v Belgicku. ( 60 )

54.

3. O vzťahu medzi žiadateľom a jeho rodinným príslušníkom

55.

Treba zdôrazniť, že ako vyplýva z vysvetliviek k Charte a v súlade s článkom 52 ods. 3 tohto aktu, práva zaručené v článku 7 Charty majú rovnaký zmysel a rozsah ako práva zaručené v článku 8 EDĽP, ako ho vykladá judikatúra ESĽP. Vo veciach spájajúcich rodinný život ( 63 ) a prisťahovalectvo ESĽP zvažuje existujúce záujmy, a to osobný záujem dotknutých jednotlivcov viesť rodinný život na danom území a všeobecný záujem sledovaný štátom, v tomto prípade kontrolu prisťahovalectva. Pokiaľ ide o deti, ESĽP zastáva názor, že treba zohľadniť ich najlepšie záujmy. K tomuto konkrétnemu bodu pripomína, že myšlienka, podľa ktorej najlepšie záujmy detí musia mať prednosť vo všetkých rozhodnutiach, ktoré sa ich týkajú, je predmetom širokého konsenzu, najmä v medzinárodnom práve. Tento záujem určite nie je sám osebe rozhodujúci, ale treba mu určite priznať veľkú váhu. V prípadoch zlúčenia rodiny preto ESĽP venuje osobitnú pozornosť situácii dotknutých maloletých, najmä ich veku, ich situácii v dotknutej krajine alebo krajinách a miere ich závislosti od svojich rodičov. ( 64 )

56.

Poukazujem na to, že tento pojem „vzťah závislosti“ používa aj Súdny dvor vo svojej judikatúre týkajúcej sa migračných sporov. ( 65 ) To isté platí pre priznanie odvodeného práva na pobyt na území Únie štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na základe článkov 20 a 21 ZFEÚ, priznaného jeho rodinnému príslušníkovi, ktorý má postavenie občana Únie, ak medzi oboma existuje vzťah závislosti, ktorý by viedol k tomu, že by bol občan Únie nútený sprevádzať uvedeného štátneho príslušníka a opustiť územie Únie ako celok. ( 66 ) Je tiež možné odkázať na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa individuálneho posúdenia žiadostí o zlúčenie rodiny stanoveného článkom 17 smernice 2003/86, ktoré musí zohľadniť všetky relevantné skutočnosti daného prípadu s osobitnou pozornosťou na záujmy dotknutých detí a snahu uprednostniť rodinný život, pričom miera závislosti od rodičov je súčasťou týchto prvkov. ( 67 )

59.

Pokiaľ ide o hospodárnosť konania, nemožno sa platne odvolávať na dodatočnú alebo neprimeranú pracovnú záťaž, ktorá zaťažuje príslušné vnútroštátne orgány vzhľadom na procesné požiadavky už stanovené smernicou 2013/32 a konkrétnejšie na povinnosť individuálneho pohovoru pred akýmkoľvek rozhodnutím, vrátane neprípustnosti žiadosti. Uskutočnenie takéhoto pohovoru umožňuje spresniť rodinnú situáciu žiadateľa a zároveň prípadne posúdiť potreby medzinárodnej ochrany žiadateľa. Tento postup teda umožňuje príslušnému orgánu čo najlepšie a čo najrýchlejšie posúdiť situáciu žiadateľa v záujme tak dotknutej osoby, ako aj členského štátu, čo prispieva k cieľu rýchlosti a k požiadavke úplnosti posúdenia žiadosti.

60.

Riešenie navrhované v týchto návrhoch je podľa môjho názoru úplne v súlade s inými cieľmi sledovanými normotvorcom Únie prostredníctvom vypracovania spoločného európskeho azylového systému, t. j. harmonizáciou noriem najmä v oblasti azylových konaní, ochrany a integrácie osôb s postavením medzinárodnej ochrany a ich rodinných príslušníkov v hostiteľskom členskom štáte, ako aj prevahy najlepších záujmov dieťaťa pri prijímaní rozhodnutí. Navrhovaný výklad článku 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 považujem za vhodný v kontexte, ktorý sa vyznačuje rozmanitosťou možných situácií žiadateľov o medzinárodnú ochranu v rámci Únie. Skutočnosť, že toto ustanovenie je pre členské štáty fakultatívne, že postavenie utečenca sa automaticky priznáva odvodene rodinnému príslušníkovi osoby s postavením medzinárodnej ochrany niektorými vnútroštátnymi právnymi úpravami vykonávajúcimi článok 3 smernice 2011/95 a že vnútroštátne prebratia smernice 2003/86 niekedy viedli k zosúladeniu postavenia utečenca s postavením osoby s doplnkovou ochranou, prispieva k tejto heterogénnosti v rozpore s cieľom postupu harmonizácie, v ktorom by sa so žiadateľmi o medzinárodnú ochranu zaobchádzalo rovnako a primerane, kdekoľvek by sa nachádzali v rámci územia Únie.

E.

O dôsledkoch prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu

62.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2011/95 vykladať v tom zmysle, že ukladá hostiteľskému členskému štátu povinnosť rozšíriť nárok na medzinárodnú ochranu priznanú maloletému dieťaťu na rodiča žijúceho s ním v súlade s právom na rešpektovanie rodinného života zakotveným v článku 7 Charty v spojení s povinnosťou zohľadniť najlepší záujem dieťaťa stanovenou v článku 24 ods. 2 Charty. Odpoveď na túto otázku podľa môjho názoru zahŕňa formuláciu viacerých pripomienok v súvislosti s dôsledkami nemožnosti, aby hostiteľský členský štát využil možnosť, ktorú mu ponúka článok 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32, a teda s prípustnosťou žiadosti o medzinárodnú ochranu.

Preto za predpokladu, že by členský štát čelil situácii, ktorá mu bráni využiť možnosť, ktorú mu poskytuje článok 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32, prináleží mu posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá mu bola predložená, a overiť, či žiadateľ o medzinárodnú ochranu spĺňa hmotnoprávne podmienky poskytnutia tejto ochrany, ako sú opísané vyššie. Členský štát teda musí považovať dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny za žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktorý podal žiadosť po prvýkrát, a zaobchádzať s ním tak, nezávisle od toho, že mu už bola priznaná ochrana iným členským štátom. Dôsledky takejto situácie normotvorca Únie jasne predvídal v rámci mechanizmu neprípustnosti stanoveného v článku 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 ( 71 ) a bez toho, aby bolo toto ustanovenie zbavené akéhokoľvek potrebného účinku, okolnosť týkajúca sa predchádzajúceho uznania medzinárodnej ochrany prvým členským štátom nemôže byť znovu akýmkoľvek spôsobom zohľadnená v rámci meritórneho posúdenia žiadosti. ( 72 )

65.

V druhom rade všetci dotknutí účastníci konania v podstate zdôrazňujú, že cieľom žiadosti podanej žalobcom vo veci samej je zabezpečiť zjednotenie rodiny, resp. je to jej jediný dôvod, keďže dotknutá osoba nepocítila potrebu medzinárodnej ochrany, ktorá už bola uspokojená v Rakúsku. Jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu teda v skutočnosti nie je takouto žiadosťou a vzhľadom na znenie, všeobecnú štruktúru a ciele smernice 2011/95 nemôže viesť k priznaniu postavenia, na ktoré sa vzťahuje táto ochrana. V tejto súvislosti považujem za potrebné jasne rozlišovať medzi samotným právnym nástrojom, žiadosťou o medzinárodnú ochranu a obsahom tvrdení a dôkazov predložených na jej podporu, ako aj prípadným odôvodnením žiadosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu.

Vo veci samej Súdny dvor rozhodol, že podľa článku 13 smernice 2011/95 členské štáty priznajú postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá spĺňa hmotnoprávne podmienky na to, aby bola považovaná za utečenca v súlade s kapitolami II a III tejto smernice, bez toho, aby mali v tejto súvislosti diskrečnú právomoc. ( 74 ) Rovnaké riešenie sa analogicky uplatní na postavenie doplnkovej ochrany vzhľadom na podobné znenie článku 18 smernice 2011/95. ( 75 ) Existencia odôvodnenia, ktoré je základom a vhodným odôvodnením zo strany žiadateľa, pokiaľ ide o zachovanie celistvosti rodiny v dotknutom členskom štáte, je v tomto prípade irelevantná od okamihu, keď sú splnené vyššie uvedené podmienky. V tomto kontexte posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré je založené len na potrebe zlúčenia rodiny s osobou s takouto ochranou, nezávisle od akéhokoľvek tvrdenia o riziku prenasledovania alebo vážneho ohrozenia žiadateľa, môže byť s ohľadom na ustanovenia smernice 2011/95 ukončené len vecným zamietnutím. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že táto smernica nestanovuje rozšírenie postavenia utečenca alebo postavenia osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu na rodinných príslušníkov osoby, ktorej bolo toto postavenie priznané, čo neznamená, že rodinná väzba nemôže byť nikdy zohľadnená, pokiaľ ide o poskytnutie medzinárodnej ochrany. ( 76 )

68.

V záujme úplnosti v súvislosti s posúdením takejto situácie poukazujem na to, že pokiaľ ide konkrétnejšie o postavenie utečenca, článok 14 smernice 2011/95 v spojení s jej článkom 11 stanovuje prípady, v ktorých členské štáty môžu alebo musia zrušiť, ukončiť alebo odmietnuť obnoviť toto postavenie. Žiadny z uvedených prípadov, ktoré majú byť predmetom reštriktívneho výkladu podľa Úradu Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov ( 80 ), nezahŕňa prípad dvojitého uznania. Treba však zdôrazniť, že článok 45 smernice 2013/32, ktorý určuje záruky, ktoré požíva dotknutá osoba, ak príslušný vnútroštátny orgán zamýšľa v súlade s článkom 14 smernice 2011/95 zrušiť medzinárodnú ochranu, ktorá jej bola priznaná, obsahuje v odseku 5 výnimky. Toto posledné uvedené ustanovenie stanovuje, že členské štáty môžu rozhodnúť, že uvedená ochrana je právne neplatná, ak sa osoba oprávnená na ňu jednoznačne vzdala jej uznania ako takého, čo by sa podľa môjho názoru mohlo vzťahovať na prípad žiadosti a následného získania ochrany priznanej v prvom členskom štáte v druhom členskom štáte. Napokon je viac ako pravdepodobné, že situácia dvojitého uznania bude mať za následok, že povolenie na prechodný pobyt, ktoré bolo automaticky získané v prvom členskom štáte na základe článku 24 smernice 2011/95, nebude obnovené, keďže dotknutá osoba v tomto zmysle už nepodá žiadosť, alebo k tomu dôjde vzhľadom na neprítomnosť tejto osoby na vnútroštátnom území počas daného obdobia, ako aj vzhľadom na nadobudnutie nového povolenia na pobyt v druhom členskom štáte. Odôvodnenie 40 smernice 2011/95 pritom uvádza, že členské štáty môžu v rámci obmedzení stanovených ich medzinárodnými záväzkami stanoviť, že priznanie výhod, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, sociálnemu zabezpečeniu, zdravotnej starostlivosti a k prostriedkom integrácie, je podmienené predchádzajúcim vydaním povolenia na pobyt. Tieto skutočnosti relativizujú význam a dôsledky dvojitého uznania medzinárodnej ochrany v praxi.

Článok 33 ods. 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát využil možnosť, ktorú toto ustanovenie ponúka, zamietnuť žiadosť o priznanie medzinárodnej ochrany ako neprípustnú z dôvodu, že iný členský štát žiadateľovi už takéto postavenie priznal, ak tomuto žiadateľovi hrozí vážne riziko, v prípade vrátenia do tohto iného členského štátu, zaobchádzania nezlučiteľného s právom na rešpektovanie rodinného života, stanoveným v článku 7 Charty základných práv Európskej únie v spojení s článkom 18 a článkom 24 ods. 2 tejto Charty.

Okolnosť, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu je rodič maloletého dieťaťa, ktoré požíva túto ochranu v hostiteľskom členskom štáte, môže viesť ku konštatovaniu existencie takéhoto rizika, pod podmienkou overenia, ktoré prináleží vykonať príslušným vnútroštátnym orgánom, či tento žiadateľ nemá právne postavenie, ktoré by mu zaručovalo stabilné bydlisko v tomto štáte, a toho, či by odlúčenie dieťaťa od jeho rodiča mohlo poškodiť ich vzťahy a rovnováhu tohto dieťaťa.

2.

Prípustnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej uvedeným žiadateľom implikuje jej vecné posúdenie na účely overenia splnenia podmienok priznania tejto ochrany stanovených v článkoch 13 a 18 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany. Táto smernica nestanovuje rozšírenie postavenia utečenca alebo postavenia osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu na rodinných príslušníkov osoby, ktorej bolo toto postavenie priznané.

( 7 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31 ).

( 8 ) Pozri rozsudok z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa) ( C‑564/18 , EU:C:2020:218 , bod 29 ).

( 9 ) Rozsudok z 19. marca 2019, Ibrahim a i. (C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17, ďalej len „rozsudok Ibrahim a i.“, EU:C:2019:219 , bod 58 ). Táto fakultatívna povaha nevyhnutne vedie k možným rozdielom vo vnútroštátnych právnych úpravách týkajúcich sa mechanizmu neprípustnosti žiadostí o medzinárodnú ochranu.

( 10 ) Pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry sa výnimky musia vykladať reštriktívne [rozsudky z 29. apríla 2004, Kapper ( C‑476/01 , EU:C:2004:261 , bod 72 ); z 12. novembra 2009, TeliaSonera Finland ( C‑192/08 , EU:C:2009:696 , bod 40 ), a z 5. marca 2015, Copydan Båndkopi ( C‑463/12 , EU:C:2015:144 , bod 87 )].

( 11 ) Pozri rozsudok zo 17. marca 2016, Mirza ( C‑695/15 PPU , EU:C:2016:188 , bod 43 ).

( 12 ) Pozri rozsudok Ibrahim a i., bod 77.

( 19 ) Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že spor vo veci samej nespadá pod takýto prípad, ktorý je zakotvený v článku 33 ods. 2 písm. d) a článku 40 smernice 2013/32. V rozsudku z 9. septembra 2020, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Zamietnutie následnej žiadosti – Lehota na podanie opravného prostriedku) ( C‑651/19 , EU:C:2020:681 , bod 58 ), Súdny dvor spresnil, že akejkoľvek neskoršej žiadosti o medzinárodnú ochranu predchádza prvá žiadosť, ktorá bola s konečnou platnosťou zamietnutá a v rámci ktorej príslušný orgán vykonal vyčerpávajúce posúdenie s cieľom určiť, či dotknutý žiadateľ spĺňa podmienky na priznanie medzinárodnej ochrany.

( 20 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, Addis ( C‑517/17 , EU:C:2020:579 , body 55 a 59 ).

( 21 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, Addis ( C‑517/17 , EU:C:2020:579 , bod 64 ).

( 22 ) Pozri rozsudok Ibrahim a i., bod 101, a uznesenie z 13. novembra 2019, Hamed a Omar ( C‑540/17 a C‑541/17 , neuverejnené, EU:C:2019:964 , bod 43 ).

( 23 ) Pozri rozsudok Ibrahim a i., body 83 až 86, a uznesenie z 13. novembra 2019, Hamed a Omar ( C‑540/17 a C‑541/17 , neuverejnené, EU:C:2019:964 , bod 41 ).

( 24 ) Tento záver potvrdzuje použitie pojmu „najmä“ v bode 83 rozsudku Ibrahim a i.

( 29 ) Pozri rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa) ( C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19 , EU:C:2020:577 , bod 34 a citovaná judikatúra).

( 30 ) Zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa navyše predstavuje aspekt, ktorý je reflektovaný vo všetkých právnych nástrojoch tvoriacich spoločný európsky azylový systém.

( 31 ) Dohovor o právach dieťaťa prijatý Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov v rezolúcii 44/25 z 20. novembra 1989, ktorý nadobudol platnosť 2. septembra 1990 a je záväzný pre každý z členských štátov, tiež uznáva zásadu rešpektovania rodinného života. Tento dohovor je založený na uznaní, vyjadrenom v šiestom odôvodnení dohovoru, že v záujme harmonického rozvoja osobnosti musí dieťa vyrastať v rodinnom prostredí. Článok 9 tohto dohovoru tak stanovuje, že štáty, ktoré sú zmluvnými stranami, zabezpečia, aby dieťa nebolo odlúčené od svojich rodičov proti ich vôli (odsek 1) a musia rešpektovať právo dieťaťa oddeleného od svojich dvoch rodičov alebo jedného z nich pravidelne udržiavať osobné vzťahy a priamy kontakt s obidvomi svojimi rodičmi, pokiaľ to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2006, Parlament/Rada ( C‑540/03 , EU:C:2006:429 , bod 57 )].

( 32 ) Pozri analogicky rozsudok z 5. októbra 2010, McB. ( C‑400/10 PPU , EU:C:2010:582 , bod 60 a citovaná judikatúra).

( 33 ) Pozri rozsudok z 13. marca 2019, E. ( C‑635/17 , EU:C:2019:192 , bod 54 a citovaná judikatúra).

( 34 ) Na doplnenie je ešte možné citovať odôvodnenie 17 a článok 17 ods. 2 nariadenia č. 604/2013, z ktorých vyplýva, že každý členský štát sa môže odchýliť od kritérií zodpovednosti, najmä z humanitárnych dôvodov a z dôvodu súcitu, s cieľom umožniť zlúčenie rodinných príslušníkov, blízkych osôb alebo každého iného príbuzného a posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú na jeho území alebo na území iného členského štátu, aj keď mu podľa záväzných kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.

( 41 ) C‑91/20 , EU:C:2021:384 , bod 55 .

( 42 ) Táto druhá požiadavka predstavuje nový prvok rozlišovania systému týkajúceho sa zlúčenia rodiny zavedeného smernicou 2003/86, keďže táto smernica v článku 5 ods. 3 stanovuje, že žiadosť o zlúčenie rodiny sa podá, ak nie je stanovené inak, „keď sa rodinní príslušníci zdržiavajú mimo územia členského štátu, v ktorom sa zdržiava garant“.

( 43 ) Inými slovami, dotknutému rodinnému príslušníkovi nemožno priznať maximálnu ochranu, keďže existencia rizika prenasledovania alebo vážnych hrozieb, ktoré sa ho týkajú, nie je závažná, ale na účely zabezpečenia zachovania celistvosti rodiny s osobou požívajúcou ochranu má nárok na rôzne výhody, ktoré ho stavajú do situácie blízkej situácii tejto oprávnenej osoby.

( 44 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Ibrahim a i., body 84 a 85.

( 49 ) Komisár pre ľudské práva Rady Európy vyslovil pochybnosti o zlučiteľnosti vylúčenia osôb s postavením doplnkovej ochrany z režimu stanoveného smernicou 2003/86 s EDĽP („Realizácia práva na zlúčenie rodiny utečencov v Európe“, Tematický dokument, 2017). ESĽP, ktorý mal rozhodnúť o súlade stanovenia trojročnej čakacej doby na priznanie zlúčenia rodiny osobám s postavením doplnkovej alebo dočasnej ochrany s článkom 8 EDĽP, dospel k záveru o porušení tohto ustanovenia v rozsudku z 9. júla 2021, M.A v. Dánsko (CE:ECHR:2021:0709JUD000669718). ESĽP však v ňom zdôraznil, že situácia osôb s postavením doplnkovej ochrany nie je rovnaká ako situácia utečencov (§ 153) a že členské štáty majú širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o prístup osôb s postavením doplnkovej ochrany k zlúčeniu rodiny (§ 155). Preto rozdiel medzi dvomi ochrannými postaveniami nie je spochybnený ESĽP.

( 50 ) Pozri rozsudky zo 7. novembra 2018, K a B ( C‑380/17 , EU:C:2018:877 , bod 33 ), a z 13. marca 2019, E. ( C‑635/17 , EU:C:2019:192 , bod 34 ). O konštatovaní právnej vedy, pokiaľ ide o reštriktívny výklad smernice 2003/86, pozri PEERS, S.: EU Justice and Home Affairs Law (Zväzok 1: EU Immigration and Asylum Law) , 4. vydanie, OUP, Oxford, 2016, s. 402.

( 51 ) Článok 5 ods. 1 smernice 2003/86 stanovuje, že členské štáty určia, či žiadosť o vstup a pobyt musí podať garant alebo rodinní príslušníci.

( 52 ) Situácia sa zdá byť osobitne zložitá, pretože podľa kasačného opravného prostriedku žije so svojou maloletou dcérou, svojou družkou (sýrskou utečenkyňou), u ktorej sa jeho dcéra nachádza ako v pestúnskej rodine, ich spoločným dieťaťom a dieťaťom jeho družky.

( 57 ) Pozri rozsudok z 13. marca 2019, E. ( C‑635/17 , EU:C:2019:192 , body 46 a 56 ).

( 58 ) COM(2014) 210 final, bod 6.2, s. 25 a 26.

( 59 ) Navyše vzhľadom na výzvy spojené s migračnou krízou v roku 2015 niektoré štáty, ako napríklad Spolková republika Nemecko a Švédske kráľovstvo, dočasne obmedzili možnosť zlúčenia rodiny pre osoby oprávnené na doplnkovú ochranu [Správa Komisie Európskemu parlamentu a Rade o uplatňovaní smernice 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny z 29. marca 2019, COM(2019) 162 final, s. 4, UNHCR „The ‚Essential Right‘ to Family Unity of Refugees and Others in Need of International Protection in the Context of Family Reunification“, s. 142 až 145, a „Réaliser le droit au regroupement familial des réfugiés en Europe [Realizovať právo na zlúčenie rodiny utečencov v Európe]“, čo je tematický dokument vydaný Komisárom pre ľudské práva Rady Európy, 2017, s. 32 až 34].

( 64 ) Rozsudok ESĽP, 3. októbra 2014, Jeunesse v. Holandsko (CE:ECHR:2014:1003JUD001273810, § 109 a 118).

( 65 ) Okrem toho z odôvodnenia 16 a článku 16 nariadenia č. 604/2013 vyplýva, že na účely zabezpečenia plného dodržiavania zásady celistvosti rodiny a v najlepšom záujme dieťaťa je existencia vzťahu závislosti medzi žiadateľom o medzinárodnú ochranu a niektorými jeho rodinnými príslušníkmi povinným kritériom zodpovednosti.

( 66 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2018, K.A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku) ( C‑82/16 , EU:C:2018:308 , bod 52 ).

( 67 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2019, E. ( C‑635/17 , EU:C:2019:192 , bod 59 ).

( 68 ) Z rozsudku zo 14. marca 2019, Y. Z. a i. (Podvod pri zlúčení rodiny) ( C‑557/17 , EU:C:2019:203 , bod 54 ), vyplýva, že možno zohľadniť dĺžka pobytu dieťaťa, ako aj jeho rodiča v hostiteľskom členskom štáte, vek, kedy toto dieťa pricestovalo do tohto členského štátu, a prípadnú okolnosť, že tam bolo vychovávané a získalo v ňom vzdelanie, ako aj existenciu jeho rodinných, hospodárskych, kultúrnych a sociálnych väzieb dieťaťa a rodiča s uvedeným členským štátom a v ňom.

( 69 ) Pozri analogicky rozsudok z 8. mája 2018, K.A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku) ( C‑82/16 , EU:C:2018:308 , body 71 až 73 ).

( 76 ) Pozri rozsudok zo 4. októbra 2018, Ahmedbekova ( C‑652/16 , EU:C:2018:801 , bod 68 ). V tomto rozsudku totiž Súdny dvor spresnil, že článok 3 smernice 2011/95 umožňuje členskému štátu v prípade priznania medzinárodnej ochrany rodinnému príslušníkovi, aby za určitých podmienok rozšíril poskytnutie tejto ochrany na iných rodinných príslušníkov. Súdny dvor tiež rozhodol, že ak by žiadosti o medzinárodnú ochranu ako takej nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že rodinný príslušník žiadateľa má oprávnenú obavu z prenasledovania alebo čelí reálnemu riziku vážneho bezprávia, treba na druhej strane zohľadniť takéto hrozby, ktorým čelí rodinný príslušník žiadateľa, aby sa určilo, či je žiadateľ z dôvodu svojej rodinnej väzby s uvedenou ohrozenou osobou sám vystavený hrozbe prenasledovania alebo vážneho bezprávia.

( 77 ) Pozri rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 , bod 79 ).

( 78 ) Pozri rozsudok z 25. júla 2018, A ( C‑404/17 , EU:C:2018:588 , bod 30 ).

( 79 ) Pozri rozsudok Ibrahim a i., a uznesenie z 13. novembra 2019, Hamed a Omar ( C‑540/17 a C‑541/17 , neuverejnené, EU:C:2019:964 ).

( 80 ) Príručka a hlavné zásady týkajúce sa postupov a kritérií, ktoré sa majú uplatniť pri určovaní postavenia utečencov vzhľadom na Dohovor z roku 1951 a Protokol z roku 1967 o právnom postavení utečencov, december 2011, HCR/1P/4/FRE/REV. 3, bod 116.

( ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Richard de la Tour vo veci Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny) ( C‑91/20 , EU:C:2021:384 , bod 108 ).