C-498/20

62020CC0498

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 28. októbra 2021 ( 1 )

Vec C‑498/20

ZK, ako nástupca JM, správca konkurznej podstaty spoločnosti BMA Nederland BV

2.

Na základe pokynu Súdneho dvora sa tieto návrhy zamerajú len na prejudiciálnu otázku, ktorá sa týka článku 4 nariadenia (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky ( 3 ). Keďže pripomienky účastníkov konania tiež odrážajú rozdielne názory na oblasť pôsobnosti tohto nariadenia, ktorých vyriešenie je v záujme Súdneho dvora, moje návrhy sa budú vzťahovať aj na ne.

3.

Nebudem sa naproti tomu zaoberať prejudiciálnymi otázkami, ktoré sa týkajú medzinárodnej súdnej právomoci na určenie súdu, ktorý má spor rozhodnúť, v závislosti od miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a v prípade zásahu tretích osôb. ( 4 )

I. Právny rámec

A.

vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.“

5.

Podľa článku 8 ods. 2:

„Osobu s bydliskom [so sídlom – neoficiálny preklad ] na území členského štátu možno tiež žalovať:

2.

ako tretiu osobu v konaní o záruke alebo ručení alebo v inom konaní súvisiacom s treťou osobou na súde, na ktorom sa vedie hlavné konanie, ak sa toto konanie nezačalo výlučne s úmyslom vyňať ju z právomoci súdu, ktorý by inak mal právomoc.“

„Jednotné pravidlá by mali zvýšiť predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a zabezpečiť primeranú rovnováhu medzi záujmami osoby, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, a záujmami poškodenej osoby. Väzba s krajinou, na území ktorej vznikla priama škoda ( lex loci damni ), vytvára spravodlivú rovnováhu medzi záujmami osoby, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, a poškodenej osoby a tiež zohľadňuje moderný prístup k občianskoprávnej zodpovednosti a vývoj systémov objektívnej zodpovednosti.“

8.

Podľa odôvodnenia 17:

„Rozhodné právo by sa malo určiť na základe miesta, kde vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky. V dôsledku toho by teda krajinou, na území ktorej vznikla škoda, mala byť v prípade ujmy na zdraví krajina, kde došlo k tejto ujme, a v prípade škody na majetku krajina, kde sa poškodil majetok.“

9.

Článok 1 ods. 2 písm. d) stanovuje:

2. Ak však osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, ako aj poškodená osoba majú svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine v čase vzniku škody, civilný delikt sa spravuje právnym poriadkom tejto krajiny.

3. Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že civilný delikt má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny. Zjavne užšia väzba s inou krajinou sa môže zakladať najmä na už existujúcom vzťahu medzi stranami, ako napríklad zmluva, ktorý je úzko spojený s predmetným civilným deliktom.“

B.

Vnútroštátne právo

11.

Podľa článku 3:305a ods. 1 Burgerlijk Wetboek (holandský Občiansky zákonník): ( 5 )

14.

BMA Groep je vo výlučnom vlastníctve nemeckej spoločnosti BMA Braunschweigische Maschinenbauanstalt AG (ďalej len „BMA AG“).

15.

BMA Groep bola oprávnená menovať a odvolávať konateľov spoločnosti BMA NL. Počas určitých období boli zamestnanci BMA AG vymenovaní za štatutárnych zástupcov spoločnosti BMA NL.

16.

Dôležité rozhodnutia a konania štatutárneho orgánu spoločnosti BMA NL bolo potrebné predložiť spoločnosti BMA Groep, ktorá si následne vyžiadala súhlas spoločnosti BMA AG.

20.

Ostatní neuspokojení veritelia majú sídlo v rôznych krajinách vrátane krajín, ktoré nie sú súčasťou Európskej únie. Konkurzná podstata nepostačuje na úplné uspokojenie všetkých veriteľov.

21.

Správca konkurznej podstaty spoločnosti BMA NL podal v záujme všetkých veriteľov proti spoločnosti BMA AG Peeters/Gatzenovu žalobu na Rechtbank Midden‑Nederland (súd pre stredné Holandsko, Holandsko).

22.

Uznesením z 23. mája 2018 tento súd vyhlásil, že podľa článku 3 nariadenia (EÚ) 2015/848 ( 7 ) má právomoc rozhodovať o tejto žalobe.

26.

Z tohto dôvodu BMA AG navrhla, aby vnútroštátny súd preskúmal uznesenia z 23. mája 2018 a 30. januára 2019.

27.

Súd prvého stupňa zastáva názor, že jeho rozhodnutie z 23. mája 2018 treba zrušiť, avšak má pochybnosť o tom, či má právomoc rozhodovať z dôvodu kritéria právomoci podľa nariadenia č. 1215/2012.

28.

Za týchto okolností kladie Rechtbank Midden‑Nederland (súd pre stredné Holandsko, Holandsko) Súdnemu dvoru niekoľko prejudiciálnych otázok, z ktorých uvádzam len štvrtú otázku, ktorá je rozdelená do štyroch častí:

d)

Má okolnosť, že medzi holandskou insolventnou spoločnosťou a jej zastrešujúcou materskou spoločnosťou existovali dojednania o financovaní, ktorých súčasťou bola dohoda o voľbe právomoci nemeckých súdov a v ktorých bol za rozhodný určený nemecký právny poriadok, za následok, že údajné protiprávne konanie spoločnosti BMA AG má podľa článku 4 ods. 3 nariadenia Rím II zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je Holandsko?“

III. Konanie na Súdnom dvore

29.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 29. septembra 2020.

30.

33.

Odpoveď na túto námietku si vyžaduje výklad pojmov nariadenia Rím II podľa obvyklých výkladových kritérií. K nim sa prostredníctvom odkazu normotvorcu pridáva potreba zabezpečiť súlad medzi týmto nástrojom, nariadením č. 1215/2012, a nástrojmi, ktoré sa týkajú rozhodného práva pre zmluvné záväzky. ( 10 )

34.

Dôvod nevyhnutného súladu, pokiaľ ide o nariadenie č. 1215/2012, vyplýva zo skutočnosti, že kodifikácia kolíznych ustanovení má vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim právomoc súdov doplňujúci charakter. Pokiaľ ide o kolízne normy v zmluvných veciach, stačí pripomenúť, že nariadenie Rím II bolo koncipované ako „prirodzené rozšírenie zjednocujúceho diela pravidiel medzinárodného práva súkromného, pokiaľ ide o zmluvné a mimozmluvné záväzky občianskoprávnej alebo obchodnej povahy na úrovni Spoločenstva“ ( 11 ).

35.

Koherentnosť výkladu týchto nástrojov však nie je absolútnou požiadavkou. Rovnako je dôležité zachovať vnútorný súlad každého z týchto nástrojov a ich vlastné ciele, ako aj ciele predmetnej normy. ( 12 )

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania, (údajná) mimozmluvná zodpovednosť spoločnosti BMA AG vyplýva z porušenia jej povinnosti starostlivosti voči tretím osobám. Vnútroštátny súd, ktorý nepochybuje o uplatniteľnosti nariadenia Rím II, sa obmedzuje na uvedenie rozdielov v tvrdeniach účastníkov sporu týkajúcich sa tejto otázky. ( 15 )

38.

Neexistuje žiaden záznam o tom, že by Stichting uplatnila pred vnútroštátnym súdom akúkoľvek výnimku z rozhodného práva. Na druhej strane tak urobila pred Súdnym dvorom.

39.

Podľa Stichting je sporná žaloba vylúčená z pôsobnosti nariadenia Rím II, keďže je založená na zodpovednosti spoločnosti BMA AG ako konateľa alebo akcionára holandskej spoločnosti, ktorá sa nachádza v platobnej neschopnosti. Povinnosť starostlivosti, ktorú porušila BMA AG, vyplýva z práva obchodných spoločností, takže zodpovednosť je vylúčená z nariadenia Rím II. ( 16 )

40.

43.

Neprináleží mi vyjadrovať sa k výkladu alebo rozsahu holandského práva, ale iba k pôsobnosti nariadenia Rím II, pokiaľ ide o vylúčenie stanovené v článku 1 ods. 2 písm. d).

44.

Nariadenie neobsahuje všeobecnú definíciu otázok upravených „právom obchodných spoločností“, avšak v tomto ohľade ani neodkazuje na právne poriadky členských štátov. Výklad tohto pojmu preto musí byť autonómny. ( 19 )

45.

Vylúčenie sa riadi pravidlom uvedeným v článku 1 ods. 2 písm. e) Rímskeho dohovoru ( 20 ) a bolo prevzaté do článku 1 ods. 2 písm. f) nariadenia Rím I s doplnením zodpovednosti audítorov voči obchodnej spoločnosti alebo jej členov za vykonávanie zákonného auditu účtovných dokladov.

49.

Súdny dvor pri rozhodovaní o vylúčení v oblasti zmluvných záväzkov preberá vysvetlenia správy k Rímskemu dohovoru a zdôrazňuje rozdiel medzi vzťahmi alebo interným „životom“ spoločnosti (predmet vylúčenia) a vonkajšími vzťahmi (na ktoré sa vzťahujú nariadenia). ( 25 )

50.

Dôraz Súdneho dvora na toto rozlíšenie možno uplatniť na prvú z troch kategórií oblastí vylúčenia uvedených v článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II: vznik, právna subjektivita, vnútorná organizácia a zánik obchodných spoločností. Všetky sú prvkami interného života spoločnosti, ktoré sa riadia výlučne právom obchodných spoločností.

51.

Na druhej strane pochybujem, že kritérium „interného života“ postačuje na výklad a vymedzenie ďalších dvoch vylúčených kategórií: a) osobná zodpovednosť členov a konateľov za záväzky obchodnej spoločnosti alebo právnickej osoby; a b) osobná zodpovednosť audítorov voči obchodnej spoločnosti alebo jej členom za vykonávanie zákonného auditu účtovných dokladov.

55.

Pripúšťam, že praktické uplatnenie tohto kritéria nie je jednoduché, a to nielen z dôvodu znenia nariadenia Rím II, ale aj z dôvodu samotnej neistoty v oblasti obchodných spoločností.

3. Mimozmluvné záväzky vyplývajúce z „osobnej zodpovednosti konateľov a členov za záväzky obchodnej spoločnosti alebo právnickej osoby“

56.

Na účely určenia, či sa na mimozmluvný záväzok vzťahuje (alebo nevzťahuje) článok 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II, je potrebné preskúmať dôvodnosť ( ratio legis ) pripísania zodpovednosti spoločníkom a konateľom s cieľom stanoviť jej pôvod alebo ukotvenie v oblasti obchodných spoločností:

–

Nárok tohto veriteľa, ktorý je založený na všeobecnej povinnosti starostlivosti erga omnes , ktorá sa odlišuje od osobitnej povinnosti starostlivosti vyplývajúcej zo vzťahu medzi konateľom a spoločnosťou, spadá do vecnej pôsobnosti nariadenia. ( 27 )

59.

Formálnou indíciou, že požadovaná zodpovednosť patrí do rámca obchodných spoločností, je to, že povinnosť a príslušná žaloba, sú upravené súborom právnych noriem práva obchodných spoločností, a nie súborom všeobecných noriem týkajúcich sa mimozmluvnej zodpovednosti. Predstavuje to však len nepriamy dôkaz toho, že sa nedá použiť mechanicky ani automaticky.

60.

V právnych poriadkoch, v ktorých je uplatniteľný právny režim formálne rovnaký – všeobecné pravidlo o mimozmluvnej zodpovednosti vo všetkých prípadoch – bude rozlišovanie zložitejšie ako v právnych poriadkoch, kde existujú osobitné ustanovenia. Problém sa nemení na nemožnosť, pretože judikatúra tieto rozdiely nepochybne spresní.

61.

zodpovednosť štatutárneho zástupcu, ktorý si nesplní svoju povinnosť podať návrh na zrušenie (alebo vyhlásenie konkurzu) spoločnosti, ak mu to ukladá zákon, ( 31 )

–

žaloba proti spoločníkom z dôvodu, že nevykonali kroky potrebné na dokončenie založenia spoločnosti s ručením obmedzeným, ( 32 )

–

žaloba proti členom predstavenstva, ktorí sú zodpovední za dlhy vzniknuté spoločnosti v prípade, že neprijmú určité formálne opatrenia na kontrolu ekonomickej situácie uvedenej spoločnosti, ak táto spoločnosť nemá dostatočné finančné prostriedky. Táto zodpovednosť sa týkala článku 18 nachádzajúceho sa v kapitole 25 Aktiebolagslag (švédsky zákon o akciových spoločnostiach), ktorý bol analyzovaný v rozsudku ÖFAB.

64.

Štvrtá prejudiciálna otázka

1. Písmeno a): rozhodné právo pre záväzok spoločnosti BMA AG

67.

Podľa článku 4 nariadenia Rím II sa rozhodné právo v zásade spravuje miestom, kde vznikla škoda, pokiaľ: i) strany si nezvolili iné právo ( 33 ) v zmysle článku 14 alebo ii) nenastal jeden z prípadov, na ktoré sa vzťahujú osobitné kolízne normy uvedené v článku 5 a nasl.

68.

Na účely spresnenia, kde došlo ku škode vo veci samej:

–

„hoci je pravda… že pojem ‚miesto, kde vznikla škoda‘ uvedený v článku 5 ods. 3 Dohovoru, môže označovať miesto, kde vznikla škoda, má sa vykladať len v tom zmysle, že označuje miesto, kde udalosť, z ktorej vyplynula mimozmluvná zodpovednosť, priamo spôsobila svoje škodlivé účinky na osobu, ktorá je bezprostredným poškodeným z tejto udalosti“ ( 36 ),

–

„ujma, ktorej sa materské spoločnosti dovolávali… je len nepriamym následkom finančnej straty, ktorá najprv vznikla ich dcérskym spoločnostiam v dôsledku odstúpenia od úverov a následného ukončenia prác“ ( 37 ),

–

„požadovaná náhrada škody nebola ničím iným než nepriamym následkom škody utrpenej pôvodne inými priamo poškodenými právnickými osobami, ktorým škoda vznikla na mieste odlišnom od toho, kde nepriamy poškodený následne utrpel svoju vlastnú škodu“ ( 38 ),

73.

V rozsudku Lazar ( 40 ) mal Súdny dvor určiť uplatniteľné právo pre náhradu ujmy požadovanú rodinnými príslušníkmi obete smrteľnej dopravnej nehody, ku ktorej došlo v inom členskom štáte, ako je členský štát sídla žalobcov. Na tieto účely:

–

pripomenul, že podľa článku 2 nariadenia Rím II „pojem škoda označuje každý následok civilného deliktu“; a že „nepriamymi následkami“ v zmysle článku 4 je ujma spojená s úmrtím osoby pri nehode, ku ktorej došlo v jednom členskom štáte a ktorú utrpeli rodinní príslušníci so sídlom v inom členskom štáte ( 41 ),

–

uviedol, že škodou, ktorú treba zohľadniť na účely určenia miesta, kde táto škoda vznikla, je priama škoda.

Vnútroštátny súd chce vedieť, či určenie rozhodného práva môže závisieť od toho, či sú žaloby podané: i) správcom konkurznej podstaty v rámci jeho zákonnej úlohy speňažiť konkurznú podstatu; alebo ii) zástupcom kolektívnych záujmov v prospech (avšak nie v mene) všetkých veriteľov.

76.

Z dôvodov uvedených v predchádzajúcom bode nie je potrebné zaoberať sa touto otázkou. Miesto vzniku škody zostáva rovnaké, či už jediný veriteľ platobne neschopnej spoločnosti podá žalobu, alebo ju podá správca konkurznej podstaty na ochranu konkurznej podstaty alebo Stichting vo vzťahu k niektorým veriteľom. ( 46 )

77.

Okrem toho správca konkurznej podstaty (prostredníctvom Peeters/Gatzenovej žaloby) a Stichting (na základe článku 3:305a ods. 1 Burgerlijk Wetboek) majú ius agendi , a nie vlastné hmotné právo, ktoré zakladá ich nárok. ( 47 )

78.

81.

V každom prípade pripomínam, že spoločné sídlo – v skutočnosti obvyklý pobyt – strán (chápané ako osoba zodpovedná za škodu a priamy poškodený) je relevantné na účely článku 4 ods. 2, ktorý má prednosť pred pravidlo uvedeným v odseku 1.

82.

Skutočnosť, že z dôvodu situácie tohto spoločného obvyklého pobytu v treťom štáte musí súd Únie uplatniť právo nečlenského štátu, nie je dôsledok, ktorý nariadenie Rím II, ktoré má univerzálny charakter, považuje za zvláštny alebo nechcený. ( 48 )

4. Písmeno d): takzvaná úniková klauzula

a) Akcesorická príslušnosť k už existujúcemu vzťahu medzi osobou zodpovednou za škodu a poškodenou osobou

86.

Použitie tohto pravidla, nazývaného tiež „úniková klauzula“, ( 49 ) a „akcesorická príslušnosť“ alebo príslušnosť k zmluve alebo predchádzajúcemu vzťahu ako jeho súčasť, naznačuje viacero úvah.

87.

Na to, aby sa uplatnila úniková klauzula a aby sa nahradilo právo krajiny, kde došlo k priamej škode, musí existovať zjavne užšia väzba medzi civilným deliktom ( 50 ) a inou krajinou, s ohľadom na všetky okolnosti veci . ( 51 )

88.

Prípravné práce ukazujú, že neexistuje zhoda v tom, aké sú tieto okolnosti. ( 52 ) Neexistencia obmedzení ma privádza k myšlienke, že je potrebné zvážiť tak podmienky účastníkov konania, ako aj podmienky týkajúce sa príčinnej udalosti alebo samotnej škody. ( 53 )

92.

Tieto výhody však neodôvodňujú automatické uplatnenie zmluvného práva na mimozmluvnú zodpovednosť. V rámci článku 4 ods. 3 nariadenia Rím II, ( 55 ) ako som uviedol, má súd priestor na posúdenie, či existuje významná väzba medzi mimozmluvným záväzkom a krajinou, ktorej právny poriadok upravuje už existujúci vzťah. ( 56 )

93.

Podľa môjho názoru má táto miera voľnej úvahy zmysel najmä z hľadiska toho, že rozhodné právo pre zmluvu alebo už existujúci vzťah nemusí byť určené objektívne, ale môže vyplývať z voľby strán. V prvom prípade kritérium väzby vedúce k rozhodnému právu bude označovať skutočné územné alebo geografické prepojenie; v druhom prípade iba právne prepojenie, ktoré vyplýva z vôle zmluvných strán.

94.

Domnievam sa preto, že už existujúca dohoda o financovaní medzi spoločnosťami BMA AG a BMA NL je len jednou z ďalších okolností, ktoré možno zohľadniť pri rozhodovaní, či civilný delikt, ktorý je (údajne) pripísateľný spoločnosti BMA AG, má zjavne užšie väzby s inou krajinou ako Holandsko v zmysle článku 4 ods. 3 nariadenia Rím II.

Podľa môjho názoru existujú argumenty na podporu toho, že na už existujúci vzťah medzi zmluvnými stranami sa na účely prejednávanej veci môžu odvolávať osoby, ktoré nemajú toto postavenie:

–

v prvom rade pripomínam, že škoda, ktorá vznikla „sprostredkovane“, nie je relevantná na riadne určenie rozhodného práva podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II. V súlade s uvedeným by na únikovú klauzulu nemala mať vplyv ani skutočnosť, že žalobcovia, ktorí sú nepriamo dotknutí, nie sú súčasťou zmluvného vzťahu (medzi osobou zodpovednou za škodu a bezprostredným poškodeným), čo predstavuje len výnimku z pravidla,

–

v druhom rade tento záver možno vysvetliť aj závislosťou nepriamej škody vo vzťahu k osobám alebo majetku, ktorá v prvom rade vzniká inému poškodenému. Ak škoda, ktorá vznikla tomuto poškodenému, súvisí s predchádzajúcim vzťahom, a z tohto vzťahu pochádza užšia väzba medzi určitým právnym poriadkom a civilným deliktom, nepovažujem za rozporuplné uplatniť rovnaký právny poriadok na škodu vyplývajúcu z tej istej skutočnosti, ktorá vznikla tretej osobe.

98.

2.

Článok 4 ods. 1 nariadenia Rím II sa má vykladať v tom zmysle, že „miesto, kde vznikla škoda“, je miesto, kde má spoločnosť svoje sídlo, ak škoda spôsobená jej veriteľom je nepriamym následkom finančnej straty, ktorá najprv vznikla samotnej spoločnosti. Skutočnosť, že žaloby podal správca konkurznej podstaty v rámci svojej zákonnej úlohy speňažiť konkurznú podstatu alebo zástupca kolektívnych záujmov v prospech (avšak nie v mene) všetkých veriteľov, nemá vplyv na určenie tohto miesta. Rovnako nie je relevantné, že sídlo niektorých veriteľov sa nachádza mimo Európskej únie.

3.

Článok 4 ods. 3 nariadenia Rím II sa má vykladať v tom zmysle, že už existujúci vzťah medzi osobou zodpovednou za škodu a priamym poškodeným (ako napríklad dohoda o financovaní, v súvislosti s ktorou si strany zvolili rozhodné právo) je prvkom, ktorý treba zvážiť spolu s ostatnými okolnosťami na účely zistenia, či medzi civilným deliktom a určitou krajinou existuje zjavne užšia väzba ako väzba toho istého deliktu a krajiny, ktorej právo by sa malo uplatniť podľa článku 4 ods. 1 alebo 2.

( 1 ) Jazyk prednesu: španielčina.

( 2 ) V pôvodnom konaní bola podaná takzvaná „žaloba Peeters/Gatzenova žaloba“ správcom konkurznej podstaty a kolektívna žaloba zo strany „Stichting“ alebo nadácie. Hoge Raad (Najvyšší súd, Holandsko) v rozsudku zo 14. januára 1983, Peeters/Gatzen, po prvýkrát rozhodol, že správca konkurznej podstaty môže podať žalobu na náhradu škody spôsobenej protiprávnym konaním proti tretej osobe, ktorá sa podieľala na vzniku škody spôsobenej veriteľom konkurzného dlžníka, aj keď takúto žalobu nemohol podať samotný dlžník v konkurznom konaní.

( 9 ) Nariadenie Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

( 10 ) Odôvodnenie 7 nariadenia Rím II. Pozri tiež odôvodnenie 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6 ; ďalej len „nariadenie Rím I“); a v judikatúre Súdneho dvora, okrem iného rozsudok z 31. januára 2019, Da Silva Martins ( C‑149/18 , EU:C:2019:84 , bod 28 ).

( 11 ) Návrh (Komisie) týkajúci sa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II), KOM(2003) 427 v konečnom znení z 22. júla 2003, s. 3.

( 12 ) Rozsudky zo 16. januára 2014, Kainz ( C‑45/13 , EU:C:2014:7 , bod 20 ), a z 3. októbra 2019, Petruchová ( C‑208/18 , EU:C:2019:825 , bod 63 ).

( 13 ) Nariadenie Rím II použilo ako kritérium výlučne miesto vzniku škody, navyše ako zostatkové, v rámci systému, ktorý z teoretického hľadiska uprednostňuje výber dohodnutý stranami (pozri článok 14), a stanovuje odlišné riešenia pre niektoré protiprávne konania (článok 5 a nasl.).

( 14 ) V doktríne, pozri okrem iného von HEIN, J.: Article 4 Rome II. In: CALLIES, G. P.: Rome Regulations . 2. vyd., Wolters Kluwer, bod 5, s ďalšími odkazmi, ktoré kladú dôraz na vzťah medzi možnosťou predvídať rozhodné právo a poistením prípadnej zodpovednosti za škodu, ktorá vznikne v budúcnosti. V kontexte článku 4 nariadenia Rím II je predvídateľnosť (osoby zodpovednej za škodu, pokiaľ ide o dôsledky jej konania a poškodenej osoby, ktorá vystaví svoj majetok alebo integritu na určitom mieste) koncipovaná abstraktne, to znamená, že sa nevzťahuje na účastníkov konania v konkrétnom spore: porovnaj ustanovenie s článkom 5 ods. 1 in fine .

( 21 ) Správa o dohovore o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ktorú vypracovali Mario Giuliano a Paul Lagarde ( Ú. v. ES C 282, 1980, s. 1 ; ďalej len „správa“), najmä s. 12. Pozri tiež rozsudok zo 7. apríla 2016, KA Finanz ( C‑483/14 , EU:C:2016:205 , bod 52 ).

( 22 ) Generálny advokát Saugmandsgaard Øe vo svojich návrhoch prednesených vo veci Verein für Konsumenteninformation ( C‑272/18 , EU:C:2019:679 ) v bode 47 , uviedol, že „je ťažké, ak nie nemožné, poskytnúť vyčerpávajúcu definíciu toho, čo predstavuje otázku upravenú právom obchodných spoločností a lex societatis . … Okrem toho podotýkam, že v niektorých právnych poriadkoch kolízne normy stanovujú výpočet otázok patriacich do pôsobnosti lex societatis . Tieto výpočty sú však len ilustratívne a členské štáty sa rozchádzajú, pokiaľ ide o otázky, na ktoré sa vzťahuje toto právo. Vzhľadom na tieto rozdiely je nepochybne potrebné zamerať sa na ‚tvrdý základ‘ otázok všeobecne akceptovaných v týchto štátoch“.

( 23 ) Alebo prípadne lex concursus : pozri tiež, pokiaľ ide o osobnú zodpovednosť štatutárnych zástupcov spoločnosti, rozsudok z 10. decembra 2015, Kornhaas ( C‑594/14 , EU:C:2015:806 ).

( 24 ) Pozri štúdiu GERNER BEUERLE, C., MUCCIARELLI, F., SCHUSTER, E., SIEMS, M.: The Private International Law of Companies in Europe . Hart, Beck, Nomos, 2019, tabuľka 4.5 podľa údajov do septembra 2018.

( 25 ) Rozsudky z 8. mája 2019, Kerr ( C‑25/18 , EU:C:2019:376 , body 33 a 34 ), a z 3. októbra 2019, Verein für Konsumenteninformation ( C‑272/18 , EU:C:2019:827 , bod 35 a nasl.).

( 26 ) Poznámka pod čiarou 11. Ešte jasnejšie bolo znenie zmeneného návrhu z 21. februára 2006, KOM(2006) 83 v konečnom znení, článok 1 ods. 2 písm. d). Konečné znenie nadväzuje na článok 1 ods. 2 písm. e) Rímskeho dohovoru.

( 33 ) Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania je v zmluvách medzi BMA AG a BMA NL uvedená doložka o voľbe nemeckého práva. Ďalej sa budem zaoberať jej možným vplyvom na určenie rozhodného práva pre nároky veriteľov spoločnosti BMA NL voči spoločnosti BMA AG.

( 34 ) Bruselský dohovor z roku 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 ).

( 35 ) Rozsudok z 11. januára 1990, Dumez France a Tracoba ( C‑220/88 , EU:C:1990:8 ; ďalej len „rozsudok Dumez France a Tracoba“). Dumez a i. sa domáhali náhrady škody, ktorá údajne vznikla z dôvodu platobnej neschopnosti dcérskych spoločností so sídlom v inom zmluvnom štáte. Platobná neschopnosť bola spôsobená upustením od programu výstavby nehnuteľností v Nemecku na žiadosť jeho developera, ktorý sa riadil rozhodnutím nemeckých bánk odstúpiť od úverov poskytnutých tomuto developerovi.

( 36 ) Tamže, bod 20. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 37 ) Tamže, bod 13.

( 38 ) Tamže, bod 14.

( 45 ) V tejto súvislosti nebola položená žiadna otázka. Zdá sa, že vnútroštátny súd neprikladá význam rozdielu medzi tým, kde sa spoločnosť „usadila“, kde má „registrované sídlo“ alebo „sídlo skutočného vedenia“ na účely určenia miesta skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody (alebo prípadne miesta, kde vznikla škoda) a určenia medzinárodnej súdnej právomoci a rozhodného práva. Komisia s odkazom na rozsudok z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxid ( C‑352/13 , EU:C:2015:335 , bod 52 ), identifikuje toto miesto so sídlom: pozri bod 34 jej písomných pripomienok. V návrhoch preberám terminológiu, ktorú použil vnútroštátny súd („domicilio“, podľa španielskeho prekladu).

( 46 ) Aj keď to nemá vplyv na uvedené, treba uviesť, že záujmy, ktoré zastupujú (alebo obhajujú) správca konkurznej podstaty a Stichting sa zhodujú len čiastočne. V prípade správcu konkurznej podstaty je to ochrana konkurznej podstaty: po jej obnovení veritelia získajú sumy, ktoré im prináležia podľa vlastných pravidiel konkurzného konania. Na druhej strane Stichting koná v záujme určitých veriteľov, aby okrem niektorých vyhlásení získala aj príkaz na zaplatenie sumy rovnajúcej sa súčtu každej individuálnej pohľadávky, a ktorý sa poskytne priamo každému individuálnemu veriteľovi.

( 47 ) Zásah týchto subjektov nemá vplyv na kolízny režim zodpovednosti, ale môže ho mať konkrétny kontext (platobná neschopnosť), v ktorom sa uplatňuje. Určite je to tak v prípade Peeters/Gatzenovej žaloby: rozsah použitia práva miesta, kde vznikla škoda alebo aspoň výsledok jeho uplatnenia bude pravdepodobne zmenený riešeniami lex concursus , akými sú riešenia týkajúce sa rozdelenia výnosov zo speňaženia majetku alebo prednosti pohľadávok, aby sa zachovali ciele vlastné právnej úprave konkurzného konania.

( 53 ) Pozri poznámku pod čiarou 51. Domnievam sa napríklad, že určenie miesta nepriamej škody by mohlo byť zohľadnené medzi ostatnými faktormi pri dodržaní jeho vylúčenia ako kritérium väzby podľa článku 4 ods. 1 Inými slovami, toto určenie nemôže samo osebe určiť rozhodné právo: to by viedlo k obchádzaniu vôle normotvorcu, ktorý sa zameriava len na priamu škodu ako kritérium väzby.

( 54 ) Tak to vyplýva z textu. Pozri tiež návrh Komisie z 22. júla 2003, citovaný v poznámke pod čiarou 11. Okrem toho ani nariadenie, ani prípravné práce nevysvetľujú, ako zmluva alebo už existujúci vzťah vytvárajú úzku väzbu s určitým štátom.

( 55 ) Pozri rozdiel medzi týmto pravidlom a prvým odsekom článkov 10, 11 a 12 nariadenia.

( 56 ) Ak súd dospeje k záveru, že takáto väzba existuje, musí uplatniť právo dotknutej krajiny.

( 57 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Saugmandsgaard Øe vo veci Verein für Konsumenteninformation ( C‑191/15 , EU:C:2016:388 , bod 78 ): hoci v inej súvislosti nevylučuje určenie rozhodného práva pre skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, tým, že zohľadní právo zvolené pre už existujúci vzťah medzi inými účastníkmi konania ako žalovaným a žalobcom. V každom prípade dodáva, že „skutočnosť, že tieto všeobecné podmienky stanovujú uplatniteľnosť luxemburského práva, nezakladá, keďže nejde o žiadny už existujúci vzťah ani medzi účastníkmi sporu, ani medzi podnikateľom a určitými identifikovanými spotrebiteľmi, zjavne užší vzťah s Luxemburskom v rámci takejto žaloby“.

( ) Môže sa teda zdať, že sa ukladá stranám, ktoré s ním nesúhlasili. Tak to chápe ZK: pozri bod 3.24 jeho pripomienok.