C-500/20

62020CC0500

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

TAMARA ĆAPETA

prednesené 3. februára 2022 ( 1 )

Vec C‑500/20

ÖBB‑Infrastruktur Aktiengesellschaft

V júli 2015 sa na železničnej stanici Kufstein (Rakúsko) vykoľajila vlaková súprava, ktorú tvorilo šesť lokomotív, pričom boli poškodené dve lokomotívy. Oprava poškodených lokomotív trvala šesť a osem mesiacov a po dobu ich opravy si prepravca prenajal dve náhradné lokomotívy. Predmetom tohto sporu sú základ a rozsah zodpovednosti za náklady, ktoré vyplynuli z prenájmu.

2.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania predložený zo strany Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) sa týka výkladu časti Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) z 9. mája 1980, zmeneného a doplneného Vilniuským protokolom z 3. júna 1999, vo vzťahu k zodpovednosti prevádzkovateľa železničnej infraštruktúry. Vnútroštátny súd sa na úvod pýta, či Súdny dvor má právomoc vykladať ustanovenia COTIF, ktorý bol uzatvorený Úniou a jej členskými štátmi v oblasti dopravy, v ktorej majú Únia a členské štáty spoločnú právomoc. Nie je to prvýkrát, čo je Súdny dvor vyzvaný, aby rozhodol o svojej vlastnej právomoci v súvislosti so zmiešanými dohodami. ( 2 ) Vzhľadom na zložitosť zmiešaných dohôd vo vonkajšej činnosti Únie ( 3 ) to tiež s najväčšou pravdepodobnosťou nebude posledný prípad.

3.

V prípade, že Súdny dvor je príslušný, je tiež požiadaný o výklad rozsahu zodpovednosti prevádzkovateľov železničnej infraštruktúry podľa jednotných právnych predpisov pre zmluvu o využívaní železničnej infraštruktúry v medzinárodnej železničnej preprave (ďalej len „jednotné právne predpisy CUI“) ( 4 ), ako aj prípadných výnimiek, ktoré z nich vyplývajú. Súdny dvor ešte nemal príležitosť vykladať jednotné právne predpisy CUI.

Jednotné právne predpisy CUI ( 6 ) sa vzťahujú na každú zmluvu o používaní železničnej infraštruktúry na účely medzinárodnej železničnej prepravy, ako je zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania.

6.

Článok 4 jednotných právnych predpisov CUI s názvom „Záväzné právo“ znie takto:

„Ak tieto jednotné právne predpisy výslovne nepovoľujú odchýlky, je každá dohoda, ktorá sa priamo alebo nepriamo odchyľuje od týchto jednotných právnych predpisov, neplatná a právne neúčinná. Neplatnosť týchto dohôd nemá za následok neplatnosť ostatných ustanovení zmluvy. Bez ohľadu na to môžu zmluvné strany rozšíriť svoju zodpovednosť a svoje povinnosti vyplývajúce z týchto jednotných právnych predpisov, alebo môžu obmedziť výšku odškodnenia za vecné škody.“

7.

Článok 8 jednotných právnych predpisov CUI s názvom „Zodpovednosť prevádzkovateľa“ v § 1 a 4 stanovuje:

majetkové škody, ktoré vyplývajú z toho, že dopravca uhradí odškodnenia podľa CIV a CIM,

ktoré boli spôsobené dopravcovi alebo jeho pomocnému personálu počas využívania infraštruktúry, a ktoré vznikli z dôvodu nedostatkov v infraštruktúre.

…

§ 4 Zmluvné strany môžu uzavrieť dohody o tom, či a do akej miery prevádzkovateľ zodpovedá za škody, ktoré dopravcovi vzniknú v dôsledku omeškania alebo prevádzkových porúch.“

8.

Článok 19 jednotných právnych predpisov CUI s názvom „Iné nároky“ v § 1 stanovuje:

10.

Okrem toho článok 7 Dohody o pristúpení spresňuje spôsob určenia rozsahu právomoci Únie:

„Rozsah právomoci Únie je formulovaný všeobecnou formou v písomnom vyhlásení prijatom Úniou v čase uzavretia tejto dohody. Uvedené vyhlásenie sa môže v prípade potreby upraviť oznámením Únie adresovaným organizácii OTIF. Nenahrádza ani nijakým spôsobom neobmedzuje záležitosti, na ktoré sa môžu vzťahovať oznámenia o právomoci Únie vykonané pred rozhodovaním v rámci organizácie OTIF formálnym hlasovaním alebo iným spôsobom.“

C.

Rozhodnutie 2013/103 ( 8 )

11.

13.

Podľa vnútroštátneho súdu ustanovenia § 1293 a nasl. rakúskeho Občianskeho zákonníka (Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch) (ďalej len „ABGB“) upravujú zodpovednosť za náhradu škody, ktorej vznik zavinil pôvodca škody. V zmluvných vzťahoch prináleží dlžníkovi, aby preukázal, že nezavinil nesplnenie zmluvných povinností (§ 1298 ABGB). Dlžník znáša zodpovednosť aj za zavinenie osôb, ktoré použil na splnenie záväzku (§ 1313a ABGB). Pod podmienkou zavinenia, ktoré možno pripísať žalovanej, sa uplatňované náklady na nájom náhradných lokomotív považujú podľa vnútroštátneho práva za nahraditeľné.

III. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

14.

V decembri 2014 uzatvorili spoločnosť Lokomotion Gesellschaft für Schienentraktion mbH, ktorá je súkromným železničným dopravným podnikom so sídlom v Nemecku (ďalej len „Lokomotion“) a spoločnosť ÖBB‑Infrastruktur Aktiengeselschaft, ktorá je rakúskym podnikom železničnej infraštruktúrny (ďalej len „ÖBB‑Infrastruktur“), zmluvu o využívaní železničnej infraštruktúry spoločnosťou Lokomotion za odplatu na účely medzinárodnej prepravy.

15.

Lokomotion sa domáha od spoločnosti ÖBB‑Infrastruktur zaplatenia sumy 629110 eur (s príslušenstvom) ako náhrady nákladov na prenájom náhradných lokomotív v dôsledku nehody. Tvrdí, že príčinou nehody boli nedostatky železničnej infraštruktúry poskytnutej spoločnosťou ÖBB‑Infrastruktur. Táto si podľa spoločnosti Lokomotion v rozpore so zákonom a v dôsledku vlastného zavinenia nesplnila svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú z právnych predpisov železničného práva, pokiaľ ide o riadnu výrobu, preskúšanie, údržbu, renováciu a opravy koľajníc. Náklady na náhradný prenájom sa musia považovať za vecnú škodu v zmysle článku 8 § 1 písm. b) jednotných právnych predpisov CUI.

19.

ÖBB‑Infrastruktur namieta, že príčinou nehody bol vytiahnutý, už pred vykoľajením neprimerane namáhaný, spojovací hák vykoľajenej lokomotívy, čo zavinila Lokomotion. ÖBB‑Infrastruktur namieta, že ide výlučne o náhradu majetkovej škody, ktorú v zmysle uplatniteľných jednotných právnych predpisov CUI nemožno nahradiť.

20.

Prvostupňový súd v čiastkovom rozsudku zamietol žalobný návrh spoločnosti Lokomotion. Zastával právny názor, že uplatniteľné jednotné právne predpisy CUI vylučujú všetky ostatné úpravy zodpovednosti ABGB. Vyjadril súhlas s tvrdením spoločnosti ÖBB‑Infrastruktur, že náklady na nájom sa nemôžu považovať za „vecnú škodu“ v zmysle článku 8 § 1 písm. b) jednotných právnych predpisov CUI.

21.

Má Súdny dvor Európskej únie právomoc vykladať [jednotné právne predpisy CUI]?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

Má sa článok 8 § 1 písm. b) [jednotných právnych predpisov CUI] vykladať v tom zmysle, že zodpovednosť prevádzkovateľa za vecnú škodu upravená v tomto ustanovení zahŕňa aj náklady, ktoré vzniknú prepravcovi tým, že z dôvodu poškodenia jeho lokomotív je nútený si prenajať iné náhradné lokomotívy?

3.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku a zápornej odpovede na druhú otázku:

25.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či má Súdny dvor právomoc vykladať jednotné právne predpisy CUI, ktoré sú súčasťou COTIF, medzinárodného dohovoru uzatvoreného ako zmiešaná dohoda.

26.

Zmiešané dohody sú medzinárodné dohody uzavreté súčasne Úniou a všetkými alebo niektorými jej členskými štátmi. ( 9 ) Zmiešané dohody, ktoré nie sú výslovne upravené Zmluvami, sú výtvorom politickej a právnej reality Európskej únie. Sú odrazom jedinečnosti a zložitosti vytvorenia integrovanej Európy. ( 10 )

27.

Ak medzinárodná dohoda upravuje oblasti spadajúce do prenesenej právomoci Únie a oblasti mimo tejto prenesenej právomoci, Únia nemá ústavnú právomoc potrebnú na uzatvorenie celej takejto dohody. Z tohto dôvodu musia byť zmluvnými stranami popri Únii aj členské štáty, aby sa zabezpečilo platné uzatvorenie dohody v tých častiach, ktoré patria do výlučnej právomoci členských štátov. Táto takzvaná „povinná zmiešanosť“ ( 11 ) je dôsledkom uplatnenia zásady prenesenia právomocí, ( 12 ) ktorou sa riadia právomoci Únie v oblasti vnútornej i vonkajšej činnosti. ( 13 )

31.

Dohoda, o ktorú ide v prejednávanej veci, je fakultatívnou zmiešanou dohodou v oblasti dopravnej politiky, teda v oblasti, v ktorej má Únia spoločnú právomoc so svojimi členskými štátmi. ( 16 ) Žiadna časť predmetnej dohody nepatrí do oblasti výlučnej právomoci členského štátu a ani to nie je v prejednávanej veci sporné. Inými slovami, Európska únia môže regulovať všetky oblasti, na ktoré sa vzťahuje COTIF. Niekoľko otázok bolo do značnej miery upravených vnútorne ešte pred pristúpením Únie ku COTIF. ( 17 )

32.

No jednotné právne predpisy CUI sa vzťahujú na oblasť, ktorá v čase pristúpenia Únie ku COTIF patrila k potenciálnym spoločným právomociam. ( 18 ) To znamená, že právomoc prijímať právne predpisy v tejto oblasti bola na Úniu prenesená, ale táto možnosť nebola (zatiaľ) využitá. Pokiaľ teda otázku vnútroštátneho súdu formulujeme presnejšie, týka sa toho, či má Súdny dvor právomoc vykladať časti zmiešanej dohody v oblasti, kde je právomoc na základe Zmlúv prenesená na Úniu, ale vo vzťahu ku ktorej Únia doteraz neprijala vnútorné právne predpisy.

33.

Na túto otázku zatiaľ neexistuje jasná odpoveď.

Vyplýva to aj z rôznorodosti odpovedí, ktoré účastníci konania predložili v súvislosti s prvou otázkou. Lokomotion spochybňuje právomoc Súdneho dvora a tvrdí, že jednotné právne predpisy CUI nie sú súčasťou Zmlúv, lebo nie sú aktom inštitúcie Únie, a že Súdny dvor v každom prípade jednotné právne predpisy CUI nikdy nevykladal, a nemá teda príslušnosť. Naopak, ÖBB‑Infrastruktur a Komisia zastávajú názor, že Súdny dvor má právomoc vykladať jednotné právne predpisy CUI. Predkladajú však rôzne argumenty a opierajú sa o rôznu judikatúru. ÖBB‑Infrastruktur sa odvoláva na rozsudok vo veci COTIF I ( 22 ) a dospieva k záveru, že Súdny dvor je príslušný na výklad jednotných právnych predpisov CUI vzhľadom na to, že Únia má právomoc vo vzťahu ku COTIF. Komisia sa naopak domnieva, že nestačí, že je daná právomoc Únie, ale keďže sa jednotné právne predpisy CUI týkajú oblasti, ktorá je z veľkej časti upravená právnymi predpismi Únie, môže Súdny dvor mať právomoc. V tomto smere sa Komisia opiera prevažne o rozsudok vo veci Lesoochranárske zoskupenie ( 23 ).

36.

Podľa môjho názoru treba pri odpovedi na otázku príslušnosti Súdneho dvora zohľadniť zložitosť ústavného rozdelenia právomocí, ktoré stojí za zmiešanými dohodami. Odpoveď na otázku, či má Súdny dvor právomoc vo vzťahu k určitému ustanoveniu zmiešanej dohody, preto musí zohľadňovať dôvody, na základe ktorých sa Únia stala stranou takejto dohody. Domnievam sa, že Súdny dvor má právomoc iba vo vzťahu k tým ustanoveniam zmiešanej dohody, ktorých prijímaním vykonávala Únia svoju právomoc.

37.

Hoci v tomto zmysle chýba explicitné vysvetlenie, domnievam sa, že existujúcu judikatúru možno chápať tak, že umožňuje dospieť k záveru, že Súdny dvor nie je automaticky príslušný na výklad všetkých ustanovení zmiešanej dohody, ale môže vykladať iba tie ustanovenia, vo vzťahu ku ktorým Únia vykonala svoju právomoc. Tým sa budem zaoberať v prvej časti.

Vysvetlenie právomocí Súdneho dvora vykladať medzinárodné dohody začalo rozsudkom vo veci Haegeman v roku 1974 ( 24 ). Táto vec sa týkala právomoci Súdneho dvora vykladať medzinárodné dohody všeobecnejšie, nielen zmiešané dohody. Otázka v uvedenej veci vznikla preto, že článok 177 Zmluvy o EHS (teraz článok 267 ZFEÚ) výslovne medzi aktmi, ktoré môže Súdny dvor vykladať, neuvádza medzinárodné dohody. Súdny dvor rozhodol, že má právomoc na výklad dohody o pristúpení medzi EHS a Gréckom, vzhľadom na to, že bola uzatvorená Radou, a preto je neoddeliteľnou súčasťou práva Únie. ( 25 ) Ako však poznamenal [bývalý sudca Súdneho dvora] Timmermans, „začlenenie zmiešanej dohody do právneho systému Únie neznamená… neobmedzenú právomoc Súdneho dvora vo vzťahu k celej dohode“ ( 26 ).

41.

Otázka právomoci Súdneho dvora vykladať zmiešané dohody z dôvodu, že sú súčasťou práva Únie, alebo skôr vzhľadom na to, že konkrétne ustanovenie, ktoré sa má vykladať, patrí do pôsobnosti právomocí Únie, sa objavila po prvýkrát vo veci Demirel ( 27 ). Vlády Nemecka a Spojeného kráľovstva tvrdili, že Súdny dvor nemá právomoc vo vzťahu k tým ustanoveniam zmiešanej dohody s Tureckom, pri ktorých členské štáty uplatnili svoje vlastné právomoci. ( 28 ) Súdny dvor na tieto tvrdenia odpovedal tak, že predmetná otázka nespadá do výlučnej právomoci členských štátov, a tvrdenie, že Únia doteraz neuplatnila svoju potenciálnu právomoc, odmietol ako irelevantné, ale nevysvetlil dôvod. ( 29 )

42.

Hoci by rozsudok vo veci Demirel mohol byť preto vykladaný tak, že Súdny dvor založil svoju právomoc vykladať všetky ustanovenia zmiešanej dohody, s výnimkou tých, ktoré sa týkajú oblasti, ktorá je stále vo výlučnej právomoci členských štátov, Súdny dvor túto pozíciu jasne neuviedol ani nevysvetlil. Tento počiatočný rozsudok teda nemožno považovať za konečné stanovisko k všeobecnej otázke právomoci Súdneho dvora vykladať zmiešané dohody. ( 30 )

45.

Tento výklad nie je bezprostredne zrejmý, najmä pokiaľ ide o prvú skupinu rozsudkov. Svoj postoj teda vysvetlím na základe rozsudku vo veci Hermès ( 39 ). V uvedenej veci Súdny dvor rozhodoval o situácii, v ktorej nebolo jasné, či vnútroštátne prechodné opatrenie týkajúce sa ochrannej známky Beneluxu spadá do pôsobnosti článku 50 dohody TRIPS upravujúceho dočasné opatrenia. Jediným právnym predpisom Únie v oblasti, na ktorú sa vzťahuje príslušné ustanovenie dohody TRIPS, bolo nariadenie o ochranných známkach Spoločenstva ( 40 ). Tento spor sa však týkal ochrannej známky Beneluxu, a nie Spoločenstva. Súdny dvor však konštatoval, že je založená jeho právomoc vzhľadom na to, že článok 50 dohody TRIPS sa môže vzťahovať na situácie patriace do pôsobnosti vnútroštátneho práva, aj práva Únie. Súdny dvor vysvetlil, že jeho jednotný výklad je zjavne v záujme Únie. ( 41 )

46.

Odvolávanie sa Súdneho dvora na „záujem na jednotnom výklade“ by mohlo viesť k záveru, že taký záujem bol hlavným dôvodom pre založenie právomoci na výklad článku 50 dohody TRIPS.

47.

Súdny dvor však musel v uvedenej veci, rovnako ako v iných veciach patriacich do prvej skupiny, odpovedať na dve rôzne otázky týkajúce sa jeho právomoci, ktoré treba oddeliť. Prvou otázkou je, či Súdny dvor má v zásade právomoc vykladať konkrétne ustanovenia zmiešanej dohody (článok 50 dohody TRIPS vo veci Hermès). Druhou otázkou je, či Súdny dvor môže vykladať príslušné ustanovenia zmiešanej dohody, pokiaľ má byť tento výklad použitý v spore pred vnútroštátnym súdom mimo pôsobnosti práva Únie.

51.

Táto logika bola jasnejšie rozvinutá v druhej skupine prípadov, v ktorých Súdny dvor uviedol priamejšiu súvislosť medzi obsahom dohody a výkonom právomocí Únie. Právomoc bola založená buď preto, že otázka, ktorej sa týkala zmiešaná dohoda, bola upravená existujúcimi pravidlami Únie, alebo pokiaľ nebola, usúdil, že patrí do oblasti, ktorá je do značnej miery upravená pravidlami Únie. Pokiaľ však takáto súvislosť nebola zistená, Súdny dvor konštatoval, že nemá výkladovú právomoc, aj keby podľa Zmlúv existovala prípadná spoločná právomoc.

52.

Tak to bolo vo veci Merck ( 45 ). Súdny dvor bol opäť poverený výkladom dohody TRIPS, tentoraz jej článku 33 upravujúceho dobu platnosti ochrany patentu. Súdny dvor konštatoval, že jeho právomoc závisí od toho, či Únia uplatnila svoju právomoc v príslušnej oblasti dohody TRIPS. Po tom, čo Súdny dvor dospel k záveru, že patenty nie sú (alebo sú len sporadicky) upravené právom Únie, usúdil, že o otázke, či má článok 33 dohody TRIPS priamy účinok, musí rozhodnúť vnútroštátny súd. Povedané priamo slovami Súdneho dvora „treba prijať záver, že keďže článok 33 dohody TRIPS patrí do oblasti, v ktorej vykonávajú v tomto štádiu vývoja práva Spoločenstva svoju právomoc najmä členské štáty, tieto môžu tomuto ustanoveniu priznať alebo nepriznať priamy účinok“ ( 46 ).

53.

Preložené do jazyka právomoci to znamenalo, že Súdny dvor nemal právomoc vykladať článok 33 dohody TRIPS, pretože Únia zatiaľ neuplatnila svoju spoločnú právomoc v oblasti ochrany patentov.

57.

Ďalej vysvetlím, prečo je tento záver v rámci súčasného ústavného poriadku Únie nevyhnutný a jediný možný.

2. Nevyhnutná súvislosť medzi ustanovením, o ktorého výklad sa žiada a výkonom právomocí Únie

58.

Výkon právomocí, ktoré má Únia spoločné s členskými štátmi, je upravený Zmluvami. Ústavná voľba spôsobu usporiadania právomocí predstavuje odôvodnenie aj obmedzenie právomocí Súdneho dvora vykladať zmiešané dohody.

a) Ako pravidlá Zmluvy o FEÚ týkajúce sa výkonu právomocí odôvodňujú právomoc Súdneho dvora

62.

Možno teda dospieť k záveru, že keď sa pristúpením k medzinárodnej dohode Únia rozhodla vykonať (do tej doby iba potenciálne) spoločné právomoci, stávajú sa príslušné ustanovenia tejto dohody okamihom jej uzatvorenia vykonávanou právomocou Únie, a teda súčasťou práva Únie.

63.

Zdá sa, že určité nejasnosti vyplývajú zo zmiešavania otázky výkonu spoločných právomocí navonok (uzatvorením medzinárodnej dohody), a otázky, či sú tieto vonkajšie právomoci výlučné. To je výsledkom zakotvenia zásady AETR ( 56 ) v dnešnom článku 3 ods. 2 ZFEÚ. Uvedený článok stanovuje, že Únia má „výlučnú“ právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu, pokiaľ táto dohoda môže ovplyvniť alebo zmeniť tie právomoci, ktoré už boli vykonávané spoločnými pravidlami.

64.

Na rozdiel od vonkajších vzťahov Únie hovorí Zmluva o FEÚ v prípade vnútorných situácií o výlučných alebo spoločných právomociach. Výlučné právomoci bránia členským štátom v činnosti, ale podobne aj spoločné právomoci, keď ich Únia vykoná, bránia členským štátom v činnosti. Vo vnútornej oblasti sa tomu však nehovorí výlučné právomoci; hovorí sa tomu prednosť (aj keď Zmluva o FEÚ tento výraz nepoužíva). Prednosť je upravená v článku 2 ods. 2 ZFEÚ.

68.

Či už Únia vykonáva spoločnú právomoc uzavretím medzinárodnej dohody, alebo vytvorením právnych predpisov v rámci svojho právneho poriadku, účinok by mal byť rovnaký: členské štáty nemôžu toto pravidlo jednostranne meniť. V tejto súvislosti je teda irelevantné, či Únia vykonala svoju právomoc vnútorne alebo navonok. Dôvod, prečo členské štáty nemôžu jednostranne meniť ustanovenia medzinárodnej dohody v rámci svojho vnútorného právneho poriadku, je rovnaký ako dôvod, pre ktorý nemôžu jednostranne meniť opatrenia prijaté v rámci právneho poriadku Únie: zabezpečenie koherentného a jednotného uplatňovania práva Únie.

69.

Opieranie sa o pojem „prednosť“ umožňuje vyriešiť ďalšiu častú nejasnosť vo vonkajších vzťahoch Únie, a to tú, pri ktorej je otázka implicitnej vonkajšej právomoci Únie zmiešaná s otázkou výlučnosti jej vonkajšej právomoci. ( 58 ) Únia má totiž implicitnú vonkajšiu právomoc vo všetkých oblastiach, v ktorých má právomoc vnútornú (výlučnú alebo spoločnú). Výkon právomoci, ktorá je vnútorne predpokladaná ako spoločná, bráni tomu, aby členské štáty vykonávali túto právomoc vnútorne alebo navonok. ( 59 )

70.

Z vyššie uvedeného je ďalej zrejmé, že hľadanie existujúcich vnútorných predpisov Únie, alebo posúdenie, či sa na danú oblasť už v širokej miere vzťahujú predpisy Únie, slúži na určenie, či členským štátom nebolo zabránené v tom, aby sa pokúsili danú záležitosť upraviť. To tiež odôvodňuje výkladovú právomoc Súdneho dvora.

Uznanie právomoci Únie vykonávať spoločnú právomoc prvýkrát na medzinárodnej úrovni je ústavne citlivé, pretože táto voľba ovplyvňuje regulačnú schopnosť členských štátov v dotknutej oblasti. Je to tak preto, že väčšina spoločných právomocí má na základe Zmlúv prednostný účinok: hneď, ako určitú záležitosť upraví Únia, nemôžu ju členské štáty samy upraviť, kým bude v platnosti právna úprava Únie.

74.

Zjednodušiť otázku príslušnosti Súdneho dvora tým, že sa rozšíri na všetky ustanovenia zmiešanej dohody len preto, že sa takáto dohoda stala súčasťou práva Únie, a preto, že to zvyšuje jednotnosť výkladu práva Únie, je lákavou predstavou. ( 60 ) Ako však správne uviedol generálny advokát Cosmas ( 61 ), tento záujem Únie nemôže odôvodniť zrušenie existujúceho rozdelenia právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi. Toto rozdelenie bolo odsúhlasené v Zmluvách, ktoré tvoria ústavnú listinu právneho a politického systému Únie. Hoci teda spojenie výkonu právomocí Únie s príslušnosťou Súdneho dvora robí z príslušnosti Súdneho dvora „rukojemníka svojej zložitosti“ ( 62 ), nemôže tento nedostatok sám osebe ospravedlniť ignorovanie ústavnej voľby týkajúcej sa spôsobu vymedzenia právomocí Únie a jej členských štátov.

75.

Preto môže Súdny dvor založiť právomoc iba vo vzťahu k tým ustanoveniam zmiešanej dohody, pri ktorých Únia vykonala svoju regulačnú právomoc. Pri vnútorných právnych predpisoch prijatých v oblasti spoločných právomocí je vždy zrejmé, že cieľom Únie bolo upraviť všetko, čo je v týchto aktoch obsiahnuté. V prípade zmiešaných dohôd to naopak nie je samozrejmé, ale musí to potvrdiť analýza každej konkrétnej dohody v jej vlastnom kontexte.

Generálny advokát Cosmas poukázal na ďalší ústavný prvok, ktorý by nemal byť pri určovaní právomoci Súdneho dvora v prípade zmiešaných dohôd opomínaný. Ide o vymedzenie právomocí na horizontálnej úrovni medzi Súdnym dvorom a ostatnými orgánmi Únie. Ako zdôraznil, aj keď je všeobecnej úlohe Súdneho dvora vlastná úloha tvorcu práva, neznamená to, že Súdny dvor by mal vykonávať legislatívnu iniciatívu. ( 67 ) Rozhodnutie, či v určitej oblasti harmonizovať vnútroštátne právne predpisy, v prejednávanej veci vo vzťahu k zodpovednosti prevádzkovateľa železničnej infraštruktúry, prislúcha politickým inštitúciám Únie a rozhodovaciemu procesu predvídanému Zmluvami. Ak by Súdny dvor automaticky dospel k záveru, že všetky ustanovenia zmiešanej dohody sú výsledkom výkonu právomocí Únie (výsledkom automatického založenia právomoci Súdneho dvora), vlastným posúdením by v skutočnosti nahradil posúdenie príslušných politických orgánov Únie týkajúce sa toho, či je harmonizácia v danej oblasti nevyhnutná, alebo nie.

79.

Vo veci COTIF I Spolková republika Nemecko tvrdila, že keďže výkon spoločnej právomoci vo vonkajšej oblasti bez toho, aby sa tak najskôr stalo vnútorne, vytvára riziko vyhnutia sa účasti Európskeho parlamentu a obchádzaniu riadneho legislatívneho postupu. ( 68 ) Tento argument má opodstatnenie vo svetle ústavného poriadku Únie.

80.

Postup podľa článku 218 ZFEÚ však zabezpečuje, že inštitúcie Únie majú pri výkone právomocí vo vonkajších vzťahoch podobné právomoci, aké majú v rámci vnútorných legislatívnych postupov. Súdny dvor to uznal vo svojej judikatúre. Potvrdil, že článok 218 ods. 6 písm. a) bod v) ZFEÚ ( 69 ) stanovuje postup uplatniteľný v prípade dohôd v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje riadny legislatívny postup. ( 70 ) Podľa Súdneho dvora zaisťujú obe konania podobnú inštitucionálnu rovnováhu. ( 71 ) V oboch prípadoch má Komisia právomoc iniciatívy, Rada rozhoduje kvalifikovanou väčšinou a vyžaduje sa súhlas Európskeho parlamentu.

84.

Zmiešané dohody, ktorých zmluvnou stranou sa stáva Únia, môžu byť veľmi odlišné. ( 73 ) Môžu byť dvojstranné alebo viacstranné, dohodnuté ako nové dohody, alebo mohli existovať predtým, než Únia získala právomoc stať sa ich stranou. Okolnosti uzatvorenia každej dohody jednotlivo sa môžu líšiť. Zodpovedanie otázky, či Únia vykonala svoju spoločnú právomoc, je obzvlášť ťažké v prípade viacstranných dohôd, ktorých zmluvnými stranami boli členské štáty predtým, ako sa Únia k takejto dohode pripojila. To, či Súdny dvor má právomoc vykladať zmiešanú dohodu, teda podľa môjho názoru nemožno vopred určiť ako všeobecné pravidlo platné pre každú dohodu.

85.

Súdny dvor musí posúdiť okolnosti účasti Únie na konkrétnej dohode, aby mohol dospieť k záveru, či Únia vykonala svoju spoločnú právomoc vo vzťahu ku konkrétnemu ustanoveniu takej dohody. Ak to tak bolo, Súdny dvor získal právomoc vykladať také ustanovenie zmiešanej dohody na účely jeho uplatnenia v rámci právneho poriadku Únie.

86.

Je možné si predstaviť situáciu, že Súdny dvor nebude môcť z prípravných dokumentov, postupu vedúceho k uzatvoreniu, znenia zmiešanej dohody alebo inej relevantnej okolnosti vyvodiť, že pristúpením k dotknutej dohode mala Únia v úmysle vykonávať niektoré zo svojich spoločných právomocí. Domnievam sa, že by potom musel dospieť k záveru, že v záujme rešpektovania ústavného usporiadania právomocí prislúchajú aj naďalej tieto právomoci členským štátom. V takom prípade by mal Súdny dvor vyhlásiť, že nemá právomoc. V prejednávanej veci to tak však nie je.

Vyhlásenie však nemožno chápať tak, že obsahuje taxatívny výpočet oblastí, v ktorých Únia pristúpením ku COTIF vykonala svoju právomoc, pretože výkon vnútorných právomocí Únie sa neustále vyvíja. ( 76 ) To v dôsledku toho nebráni výkladu, podľa ktorého Únia vykonala svoje spoločné právomoci (prvýkrát) už samotným pristúpením ku COTIF.

90.

Jednotné právne predpisy CUI ako súčasť COTIF pokrývajú oblasť dopravnej politiky Únie, ktorá doteraz nebola (alebo bola len okrajovo) ( 77 ) vnútorne upravená. Jednotné právne predpisy CUI sa týkajú zmlúv o používaní železničnej infraštruktúry a zodpovednosti za škody prevádzkovateľa železničnej siete, ktoré môžu pri takomto používaní vzniknúť.

91.

Vykonala Únia tým, že sa pripojila k jednotným právnym predpisom CUI ako súčasti COTIF svoju spoločnú právomoc v oblasti dopravy a zabránila členským štátom v úprave zmlúv o používaní železničnej infraštruktúry a súvisiacej zodpovednosti za škody v prípadoch zmlúv uzavretých v rámci Únie? Ak áno, Súdny dvor má výkladovú právomoc týkajúcu sa príslušných ustanovení jednotných právnych predpisov CUI.

92.

Článok 2 Dohody o pristúpení chápem ako vyjadrenie zámeru Únie upraviť zodpovednosť súvisiacu s plnením zmlúv o použití železničných sietí v cezhraničnej doprave v rámci Únie tým, že sa na tieto vzťahy uplatňujú jednotné právne predpisy CUI. Inými slovami, Únia sa rozhodla upraviť zodpovednosť prevádzkovateľa siete prijatím jednotných právnych predpisov CUI aj pre situácie v rámci Únie.

96.

Okrem toho príloha II k rozhodnutiu 2013/103 ( 79 ) vysvetľuje význam zvýrazneného spojenia nasledovne: „Pojmom ‚(pravidlo) upravujúce danú konkrétnu otázku‘ sa rozumie (pravidlo), ktoré sa uplatní na konkrétny prípad upravený ustanovením dohovoru, vrátane jeho dodatkov, ktorý nie je upravený právnymi predpismi Európskej únie.“

97.

Formulácia „len v prípade, že neexistuje žiadne pravidlo Únie upravujúce danú konkrétnu otázku“ sa má podľa môjho názoru vykladať tak, že Únia má používať COTIF ako svoje vlastné pravidlá upravujúce dopravu v rámci Únie. Únia teda tento dohovor uplatňuje v oblastiach, ktoré doposiaľ vnútorne neupravila, a to aj na účely úpravy situácií v rámci Únie, nad ktorými má spoločnú právomoc.

98.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 8 § 1 písm. b) jednotných právnych predpisov CUI zahŕňa náklady, ktoré vznikli prepravcovi tým, že si musel počas opravy poškodených lokomotív prenajať náhradné lokomotívy. Súdny dvor má teda vyložiť pojem „vecná škoda“ podľa uvedeného ustanovenia. Ako už bolo spomenuté v úvode, Súdny dvor zatiaľ nemal príležitosť vykladať jednotné právne predpisy CUI.

101.

ÖBB‑Infrastruktur tvrdila, že náklady na prenájom náhradných lokomotív predstavujú majetkovú škodu spoločnosti Lokomotion, a nie škodu na samotných lokomotívach, a preto by mali byť odlíšené od nákladov súvisiacich so škodou na samotných lokomotívach. Okrem toho sa domnievala, že štruktúra jednotných právnych predpisov CUI sa zakladá na objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa železničnej infraštruktúry, čo by malo viesť k reštriktívnemu výkladu rozsahu zodpovednosti uvedenej v článku 8 § 1 písm. b) jednotných právnych predpisov CUI. ÖBB‑Infrastruktur zdôraznila, že na rozdiel od článku 15 jednotných právnych predpisov CUI ( 80 ), ktorý pri preukázaní zavinenia umožňuje rozšíriť limity zodpovednosti, požiadavka objektívnej zodpovednosti vyplývajúca z článku 8 § 1 písm. b) jednotných právnych predpisov CUI vyžaduje reštriktívny výklad pojmu „vecná škoda“.

102.

Komisia sa priklonila k tomuto výkladu a uviedla, že štruktúra COTIF a jednotných právnych predpisov CUI podporuje rozlíšenie medzi vecnou škodou a majetkovou škodou, pričom iba na prvú z nich sa vzťahuje článok 8 § 1 písm. b) jednotných právnych predpisov CUI.

103.

V prvom rade v rozpore s tým, čo uvádza Lokomotion, nič v štruktúre a kontexte článku 8 § 1 jednotných právnych predpisov CUI nenasvedčuje tomu, že by jeho účelom bolo úplné obnovenie pôvodného stavu ekonomického subjektu, vrátane odstránenia všetkých prekážok brániacich riadnemu výkonu jeho obchodnej činnosti, ktoré boli spôsobené vecnými škodami.

107.

Ustanovenie článku 8 § 1 písm. a) jednotných právnych predpisov CUI sa vzťahuje na škody spôsobené osobám (ako je usmrtenie, zranenie alebo iné poškodenie telesného alebo duševného zdravia). Napríklad v prípade zranenia zamestnancov prevádzkovateľa sa mi nezdá byť v súlade s týmto ustanovením, že by prepravca mohol v dôsledku takého zranenia požadovať náklady spojené so zamestnaním ďalšieho personálu.

108.

Rovnako náklady na opravu, ktoré vznikli spoločnosti Lokomotion, sú podľa môjho názoru náklady, ktoré majú byť nahradené podľa článku 8 § 1 písm. b) jednotných právnych predpisov CUI. Prenájom náhradných lokomotív sa podľa môjho názoru nevzťahuje na stratu alebo poškodenie majetku, ale predstavuje dodatočné náklady vyplývajúce zo zámeru spoločnosti Lokomotion pokračovať v poskytovaní služieb bez prerušenia.

109.

Nedomnievam sa, že náklady vzniknuté spoločnosti Lokomotion by spadali pod uvedené ustanovenie, pretože jej činnosť nebola podľa dostupných informácií omeškaná ani narušená. Náklady, ktoré možno nahradiť, okrem samotnej vecnej škody podľa článku 8 § 1 písm. b) jednotných právnych predpisov CUI, sú však v systéme týchto pravidiel výslovne uvedené.

113.

Článok 8 § 1 písm. c) jednotných právnych predpisov CUI odkazuje na „majetkové škody, ktoré vyplývajú z toho, že dopravca uhradí odškodnenia podľa CIV [ ( 85 )] a CIM“ ( 86 ). Majetkové škody, ktoré môžu byť nahradené na základe objektívnej zodpovednosti, sú tie, ktoré vznikli dopravcovi v dôsledku toho, že nemohol dodržať prepravnú povinnosť podľa jednotných právnych predpisov CIV a CIM. Tieto majetkové škody teda môžu byť prenesené na prevádzkovateľa infraštruktúry.

114.

Tento výklad je podľa môjho názoru v súlade s dôvodovou správou k jednotným právnym predpisom CUI, ( 87 ) podľa ktorej nie sú majetkové škody zahrnuté do článku 8 § 1 písm. b) jednotných právnych predpisov CUI.

115.

Podstatou tretej otázky vnútroštátneho súdu je, či v prípade, že sa článok 8 § 1 písm. b) jednotných právnych predpisov CUI nevzťahuje na náklady vzniknuté spoločnosti Lokomotion výmenou poškodených lokomotív, predstavuje paušálny odkaz v zmluve na ABGB platné rozšírenie zodpovednosti v porovnaní so zodpovednosťou stanovenou v jednotných právnych predpisoch CUI podľa ich článku 4 a článku 19 § 1.

118.

Táto otázka si vyžaduje, aby Súdny dvor rozhodol o primeranej rovnováhe medzi zmluvnou slobodou a kogentnou povahou jednotných právnych predpisov CUI týkajúcich sa zodpovednosti. ( 88 )

119.

Ako bolo vysvetlené vyššie, strany sa dohodli, že VOP budú tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy o využívaní železničnej infraštruktúry. ( 89 ) VOP odkazujú na viacero zdrojov, vrátane ABGB, ktoré na jednej strane stanovujú zavinenie ako podmienku vzniku zodpovednosti, ale na druhej strane umožňujú rozšíriť rozsah nárokov, ako sú náklady na prenájom v prejednávanej veci.

120.

Na úvod sa domnievam, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby základ aj rozsah zodpovednosti boli väčšie ako to, čo je stanovené v jednotných právnych predpisoch CUI. Článok 4 jednotných právnych predpisov CUI chápem skôr tak, že poskytuje stranám voľnosť pri dojednaní rozšírenia zodpovednosti.

124.

Tento výklad je v súlade s dôvodovou správou k článku 4 jednotných právnych predpisov CUI, ktorá uvádza, že účelom tohto článku je umožniť zmluvným stranám „rozšíriť svoju zodpovednosť“ ( 90 ). Dôvodová správa nerozlišuje medzi základom a rozsahom zodpovednosti.

125.

Strany preto môžu zmluvou rozšíriť zodpovednosť prevádzkovateľa siete za škody vzniknuté dopravcovi prenájmom náhradných lokomotív počas opravy poškodených lokomotív. Rovnako tak môže byť táto zodpovednosť založená na zavinení.

126.

Domnievam sa teda, že Súdny dvor by mal odpovedať na tretiu otázku v tom zmysle, že článok 4 a článok 19 § 1 jednotných právnych predpisov CUI umožňujú zmluvným stranám rozšíriť zodpovednosť prostredníctvom paušálneho odkazu na vnútroštátne právne predpisy. Takéto rozšírenie môže viesť k širšej zodpovednosti, je však podmienené preukázaním zavinenia.

V. Návrh

130.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prejudiciálne otázky položené zo strany Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), takto:

1.

Súdny dvor Európskej únie má právomoc vykladať Jednotné právne predpisy pre zmluvu o využívaní železničnej infraštruktúry v medzinárodnej železničnej preprave (CUI) – dodatok E k Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF).

( 3 ) EECKHOUT, P.: EU External Relations Law . 2. vydanie, Oxford University Press: Oxford, 2011, s. 278.

( 4 ) Dodatok E ku COTIF z 9. júna 1999.

( 5 ) Pozri body 9 až 11 nižšie.

( 6 ) Pozri poznámku pod čiarou 4 vyššie.

( 7 ) Dohoda medzi Európskou úniou a Medzivládnou organizáciou pre medzinárodnú železničnú prepravu o pristúpení Európskej únie k Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) z 9. mája 1980, zmenenému a doplnenému Vilniuským protokolom z 3. júna 1999 ( Ú. v. EÚ L 51, 2013, s. 8 ; ďalej len „Dohoda o pristúpení“).

( 8 ) COTIF bol ratifikovaný na účely právneho poriadku Únie rozhodnutím Rady 2013/103/EÚ zo 16. júna 2011 o podpise a uzavretí Dohody medzi Európskou úniou a Medzivládnou organizáciou pre medzinárodnú železničnú prepravu o pristúpení Európskej únie k Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) z 9. mája 1980, zmenenému a doplnenému Vilniuským protokolom z 3. júna 1999 ( Ú. v. EÚ L 51, 2013, s. 1 ).

( 15 ) Rozsudky z 5. decembra 2017, Nemecko/Rada ( C‑600/14 , EU:C:2017:935 , bod 66 ), a z 20. novembra 2018, Komisia/Rada (CHMO Antarktída) ( C‑626/15 a C‑659/16 , EU:C:2018:925 , bod 126 ).

( 16 ) V článku 4 ods. 2 písm. g) ZFEÚ je medzi spoločnými právomocami uvedená dopravná politika.

( 17 ) Pozri Vyhlásenie Európskej únie, čo sa týka výkonu právomocí, bod 12 vyššie.

( 18 ) Tento pojem použil generálny advokát Cosmas vo svojich návrhoch v spojených veciach Dior a i. ( C‑300/98 a C‑392/98 , EU:C:2000:378 , bod 32 ). Použil ho tiež generálny advokát Szpunar vo svojich návrhoch vo veci Nemecko/Rada ( C‑600/14 , EU:C:2017:296 , bod 93 ), a akademikmi v právnej oblasti: napríklad HELISKOSKI, J.: The Jurisdiction of the European Court of Justice to Give Preliminary Rulings on the Interpretation of Mixed Agreements. In: Nordic Journal of International Law . 2000, zv. 69, s. 395 – 412, s. 409.

( 19 ) Najnovším z nich bol rozsudok z 2. septembra 2021, Moldavská republika ( C‑741/19 , EU:C:2021:655 ). Hlavným dôvodom pre skúmanie príslušnosti v uvedenej veci však nebolo to, že dotknutá dohoda bola dohodou zmiešanou (čo bola), ale že spor, z ktorého vyplynula otázka výkladu, bol vedený medzi dvoma účastníkmi mimo Európskej únie, ale rozhodnutie prislúchalo súdu členského štátu.

( 20 ) Pozri najmä návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro vo veci Hermès ( C‑53/96 , EU:C:1997:539 , body 20 až 21 ); návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cosmas v spojených veciach Dior a i. ( C‑300/98 a C‑392/98 , EU:C:2000:378 , body 40 a 41 ); návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Merck Genéricos – Produtos Farmacêuticos ( C‑431/05 , EU:C:2007:48 , body 47 až 54 ), a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Lesoochranárske zoskupenie ( C‑240/09 , EU:C:2010:436 , body 50 až 56 ).

( 27 ) Rozsudok z 30. septembra 1987, Demirel ( 12/86 , EU:C:1987:400 ; „Demirel“).

( 28 ) Tamže, bod 8.

( 29 ) Tamže, body 9 a 10.

( 30 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cosmas v spojených veciach Dior a i. ( C‑300/98 a C‑392/98 , EU:C:2000:378 , body 37 až 38 ).

( 31 ) Rozsudok zo 16. júna 1998, Hermès ( C‑53/96 , EU:C:1998:292 ; „Hermès“).

( 32 ) Rozsudok zo 14. decembra 2000, Dior a i. ( C‑300/98 a C‑392/98 , EU:C:2000:688 , body 35 a 39 ).

( 39 ) Rozsudok zo 16. júna 1998, Hermès ( C‑53/96 , EU:C:1998:292 ).

( 40 ) Nariadenie Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva ( Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1 ; Mim. vyd. 17/001, s. 146).

( 41 ) Rozsudok zo 16. júna 1998, Hermès ( C‑53/96 , EU:C:1998:292 , bod 32 ).

( 42 ) Rozsudok z 18. októbra 1990, Dzodzi ( C‑297/88 a C‑197/89 , EU:C:1990:360 ).

( 43 ) Rozsudok zo 17. júla 1997, Leur‑Bloem ( C‑28/95 , EU:C:1997:369 ).

( 44 ) Rozsudok zo 17. júla 1997, Giloy ( C‑130/95 , EU:C:1997:372 ).

( 51 ) Rozsudok z 20. novembra 2018, Komisia/Rada (CHMO Antarktída) ( C‑626/15 a C‑659/16 , EU:C:2018:925 , bod 126 ).

( 52 ) Takýto výklad tejto judikatúry navrhuje aj právna veda. Pozri NEFRAMI, E.: Article 216(1) TFEU and the Union’s shared external competence in the light of mixity: Germany v. Council (COTIF) In: Common Market Law Review . 2019, zv. 56, s. 489 – 520, s. 506 – 507.

( 53 ) Stanovisko 2/15 Súdneho dvora (Dohoda o voľnom obchode medzi EÚ a Singapurom) zo 16. mája 2017 ( EU:C:2017:376 ).

( 54 ) Ako vysvetlil Súdny dvor, konštatovanie v stanovisku 2/15, že v oblasti spoločnej, ale nevykonávanej právomoci úpravu „zamýšľanej dohody nemôže schváliť samotná Únia“ [Stanovisko 2/15 Súdneho dvora (Dohoda o voľnom obchode medzi EÚ a Singapurom) zo 16. mája 2017, EU:C:2017:376 , bod 244 ], bolo iba zopakovaním skutkového základu rozhodnutia uzatvoriť dohodu so Singapurom ako zmiešanú dohodu (rozsudok z 5. decembra 2017, Nemecko/Rada, C‑600/14 , EU:C:2017:935 , bod 68 ). Súdny dvor spresnil politický kontext podpisu tejto dohody: zmiešaná dohoda bola zvolená z dôvodu absencie potrebnej väčšiny v Rade na uzavretie tejto dohody bez účasti členských štátov. Zmiešaná dohoda bola teda skôr výsledkom politických okolností ako právnej potreby.

( 55 ) To platí, pokiaľ ide o právo Únie. Pokiaľ však medzinárodné právo bráni tomu, aby Únia uzatvorila medzinárodnú dohodu bez účasti všetkých alebo časti svojich členských štátov, musí byť takáto dohoda uzatvorená ako zmiešaná, aby bola v súlade s medzinárodným právom. V tomto zmysle pozri rozsudok z 20. novembra 2018, Komisia/Rada (CHMO Antarktída) ( C‑626/15 a C‑659/16 , EU:C:2018:925 , body 127 až 133 ).

( 62 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Merck Genéricos – Produtos Farmacêuticos ( C‑431/05 , EU:C:2007:48 , bod 52 ), a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Lesoochranárske zoskupenie ( C‑240/09 , EU:C:2010:436 , poznámka pod čiarou 31 v bode 47).

( 63 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl k stanovisku 3/15 (Marrákešská zmluva o uľahčení prístupu k uverejneným dielam) ( EU:C:2016:657 , bod 119 ).

( 64 ) Článok 216 ods. 1 ZFEÚ okrem iného predpokladá, že Únia môže uzatvoriť medzinárodnú dohodu, ak je uzatvorenie dohody nevyhnutné na dosiahnutie cieľov stanovených Zmluvami v rámci politík Únie.

( 65 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Nemecko/Rada ( C‑600/14 , EU:C:2017:296 , bod 118 ).

( 66 ) De BAERE, G.: Subsidiarity as a Structural Principle Governing the use of EU External Competences. In: CREMONA, M. (ed.): Structural Principles in EU External Relations . Hart Publishing: Oxford, 2018, s. 93 – 116, s. 112 – 114.

( 67 ) Návrhy generálneho advokáta Cosmas v spojených veciach Dior a i. ( C‑300/98 a C‑392/98 , EU:C:2000:378 , bod 48 ).

( 74 ) Pozri body 64 až 67 vyššie.

( 75 ) Pozri článok 7 Dohody o pristúpení a dodatok k prílohe I rozhodnutia 2013/103 s názvom „Vyhlásenie Európskej únie týkajúce sa vykonávania právomocí“.

( 76 ) V súvislosti s tým Súdny dvor vo vzťahu k pristúpeniu Únie k Dohovoru o morskom práve z 10. decembra 1982 (UNCLOS) a vyhlásením o právomoci Spoločenstva v súvislosti s týmto pristúpením konštatoval, že predstavuje užitočný referenčný základ, ktorý však nemožno považovať za vyčerpávajúci. Pozri rozsudok z 30. mája 2006, Komisia/Írsko ( C‑459/03 , EU:C:2006:345 , bod 109 ). Pozri tiež GOVAERE, I.: Beware of the Trojan Horse: Dispute Settlement in (Mixed) Agreements and the Autonomy of the EU Legal Order. In: HILLION, C., KOUTRAKOS, P. (eds.): Mixed Agreements Revisited: The EU and its Member States in the World . Hart Publishing: London, 2010, s. 187 – 207, s. 194.

( 77 ) Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2012/34/EÚ z 21. novembra 2012, ktorou sa zriaďuje jednotný európsky železničný priestor ( Ú. v. EÚ L 343, 2012, s. 32 ), ktorá nahradila niekoľko smerníc uvedených vo vyhlásení (pozri bod 12 vyššie). Komisia sa na založenie právomoci Súdneho dvora dovoláva najmä tejto smernice. Táto smernica však podľa môjho názoru nepostačuje na založenie výlučnej právomoci Únie podľa článku 3 ods. 2 ZFEÚ. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Nemecko/Rada ( C‑600/14 , EU:C:2017:296 , body 154 a 155 ).

( 78 ) Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.

( 79 ) Vyhlásenie Európskej únie týkajúce sa článku 2 Dohody, priložené ako príloha II k rozhodnutiu 2013/103.

( 86 ) Jednotné právne predpisy pre zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave tovaru. Dodatok B k Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) z 9. mája 1980. Konkrétne článok 23 ods. 1 jednotných právnych predpisov: „Dopravca zodpovedá za škodu vzniknutú úplnou alebo čiastočnou stratou alebo poškodením tovaru v čase od prevzatia tovaru po jeho dodanie a za škodu vzniknutú prekročením dodacej lehoty, a to nezávisle od toho, ktorá železničná infraštruktúra sa využíva.“

( 87 ) Konsolidovaná dôvodová správa generálneho zhromaždenia AG 12/13 Add. 8, 30.09.2015., s. 14, hlava III, bod 2. Súdny dvor už predtým odkázal na dôvodovú správu vo vzťahu k jednotným právnym predpisom CIV v rozsudku z 26. septembra 2013, ÖBB‑Personenverkehr ( C‑509/11 , EU:C:2013:613 , bod 41 ). Hoci dôvodová správa určite nie je smerodajná pre výklad jednotných právnych predpisov CUI Súdnym dvorom, domnievam sa, že ju možno použiť ako pomôcku pri výklade.

( 88 ) Napríklad dôvodová správa k jednotným právnym predpisom CUI uvádza, že „Jednotné právne predpisy pre zmluvu o používaní infraštruktúry v medzinárodnej železničnej preprave (jednotné právne predpisy CUI)... vychádzajú zo základnej myšlienky, že zmluvným stranám musí byť poskytnutá maximálna sloboda pri vytváraní ich zmluvných vzťahov, ale zodpovednosť musí byť upravená jednotným a kogentným spôsobom. Tým sa predíde najmä problémom, ktoré by mohli vzniknúť v dôsledku toho, že by štáty mali rôzne systémy zodpovednosti“. Pozri s. 3, bod 7.

( 89 ) Pozri body 15 a 16 vyššie.

( 90 ) Dôvodová správa k jednotným právnym predpisom CUI, s. 10, bod 3. Pozri poznámku pod čiarou 87 vyššie.