C-501/20

62020CC0501

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 24. februára 2022 ( 1 )

Vec C‑501/20

M P A

„Zásada blízkosti… viac vystihuje život a dáva mu pečať vznešenosti. Učí nás skromnosti a tomu, že nijaká politická vôľa, nijaký sudca, akokoľvek ušľachtilé by boli jeho úmysly, nemôže dlhodobo regulovať ľudské vzťahy podľa svojich pravidiel, pretože na ne nemá dosah.“ ( 2 ) Slová, ktorých autorom je Paul Lagarde, síce vznikli v roku 1986, no sú stále relevantné. Zásada blízkosti je totiž v súčasnosti samotnou podstatou nariadení Únie v manželských veciach a vo veciach týkajúcich sa vyživovacej povinnosti.

2.

Vo všeobecnosti možno povedať, že ak je občan členského štátu vyslaný z pracovných dôvodov do iného členského štátu alebo do tretieho štátu, ide v súčasnosti o bežnú situáciu. Tá sa komplikuje v prípade, že sa tento občan rozhodne pre rozluku alebo rozvod a ešte viac vtedy, keď konajúci súd členského štátu musí určiť svoju medzinárodnú právomoc jednak v súvislosti so zrušením tohto zväzku a rodičovskými právami a povinnosťami vo vzťahu k maloletým deťom, a jednak, pokiaľ ide o výživné na tieto deti, a tiež o využívanie rodinného bývania v treťom štáte. Práve o takúto situáciu ide v prejednávanej veci.

3.

Svojim prejudiciálnymi otázkami Audiencia Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona, Španielsko) žiada Súdny dvor o výklad článkov 3, 7, 8 a 14 nariadenia (ES) č. 2201/2003 ( 3 ) a článkov 3 a 7 nariadenia (ES) č. 4/2009 ( 4 ), ako aj článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

4.

a)

o vecnú žalobu týkajúcu sa súkromnej nehnuteľnosti na území prijímajúceho štátu, okrem prípadu, že ju vlastní v zastúpení vysielajúceho štátu pre účely misie;

b)

o žalobu týkajúcu sa dedičstva, v ktorom je diplomatický zástupca ako súkromná osoba a nie ako splnomocnenec vysielajúceho štátu vykonávateľom poslednej vôle, správcom dedičstva, dedičom alebo odkazovníkom;

c)

o žalobu týkajúcu sa akéhokoľvek slobodného povolania alebo obchodnej činnosti, ktorú diplomatický zástupca vykonáva v prijímajúcom štáte popri svojich úradných funkciách.“

7.

Článok 3 nariadenia č. 2201/2003 nazvaný „Všeobecná právomoc“ stanovuje:

„1. Vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu:

a)

na ktorého území:

–

v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo

–

má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo

–

má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má ‚domicil‘;

b)

má obvyklý pobyt na území členského štátu; alebo

b)

je štátnym príslušníkom členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, má svoj ‚domicil‘ na území jedného z týchto členských štátov,

možno žalovať v inom členskom štáte iba v súlade s článkami 3, 4 a 5.“

9.

Článok 7 tohto nariadenia nazvaný „Zostatková právomoc“ vo svojom odseku 1 uvádza:

„Ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 8 až 13, právomoc v každom členskom štáte sa určí podľa práva tohto štátu.“

2.

Nariadenie č. 4/2009

12.

Článok 3 nariadenia č. 4/2009 má názov „Všeobecné ustanovenia o právomoci“ a znie takto:

„V členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:

d)

súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.“

13.

Článok 7 tohto nariadenia nazvaný „ Forum necessitatis “ stanovuje:

„Ak podľa článkov 3, 4, 5 a 6 nemá právomoc žiadny súd členského štátu, súdy členského štátu môžu vo výnimočných prípadoch vo veci rozhodovať, ak sa konanie nemôže účinne začať alebo uskutočniť [alebo je úplne nemožné – neoficiálny preklad ] v treťom štáte, ktorý má so sporom úzku väzbu.

Spor musí mať dostatočnú väzbu s členským štátom konajúceho súdu.“

vo veciach osobných a majetkových vzťahov medzi manželmi, anulovania manželstva, rozluky a rozvodu a ich zmien, pokiaľ nemá právomoc žiadny iný zahraničný súd, ak obaja manželia majú obvyklý pobyt v Španielsku v čase podania návrhu, alebo ak mali v Španielsku posledný obvyklý pobyt a jeden z nich tam má [stále] pobyt, alebo ak má odporca obvyklý pobyt v Španielsku, alebo v prípade návrhu podaného so vzájomným súhlasom, ak má v Španielsku pobyt jeden z manželov, alebo ak mal navrhovateľ aspoň jeden rok pred podaním návrhu obvyklý pobyt v Španielsku, alebo ak je navrhovateľ španielskym štátnym príslušníkom a aspoň šesť mesiacov pred podaním návrhu mal obvyklý pobyt v Španielsku, a tiež v prípade, ak sú obaja manželia španielskymi štátnymi príslušníkmi.

d)

vo veciach rodičovstva a vzťahov medzi rodičmi a deťmi, ochrany maloletých a rodičovských práv a povinností, ak má dieťa alebo maloletý v čase podania návrhu obvyklý pobyt v Španielsku, alebo navrhovateľ je španielskym štátnym príslušníkom, alebo má v Španielsku obvyklý pobyt alebo v každom prípade pobyt aspoň šesť mesiacov pred podaním návrhu.“

15.

Článok 22g OZSM uvádza:

„1. Španielske súdy nemajú právomoc v prípadoch, v ktorých kritériá právomoci stanovené v španielskych zákonoch neurčujú uvedenú právomoc.

M P A, španielska štátna príslušníčka, a LC D N M T, portugalský štátny príslušník, uzavreli manželstvo 25. augusta 2010 na veľvyslanectve Španielskeho kráľovstva v Guinei Bissau. Majú dve maloleté deti, ktoré sa narodili 10. októbra 2007 a 30. júla 2012 v Manrese (provincia Barcelona, Španielsko) a majú dvojitú, teda španielsku a portugalskú štátnu príslušnosť.

18.

Manželia bývali v Guinei Bissau od augusta 2010 do februára 2015, keď sa presťahovali do Lomé (Togo). Po ich rozluke v júli 2018 navrhovateľka vo veci samej naďalej bývala s maloletými deťmi v bydlisku manželov v Togu, kým jej manžel býval v hoteli v tej istej krajine.

19.

Obaja manželia pracujú pre Európsku komisiu ako zmluvní zamestnanci pridelení k Delegácii Európskej únie v Togu. Podľa vnútroštátneho súdu majú zmluvní zamestnanci, teda zamestnanci Únie v jej členských štátoch, postavenie diplomatických zástupcov Únie len v krajine určenia.

20.

23.

Navrhovateľka vo veci samej sa domáha aj uplatnenia forum necessitatis , ktoré upravuje nariadenie 4/2009, a opisuje situáciu, v ktorej sa nachádzajú togské súdy. Predkladá v tejto súvislosti správy, ktoré vypracovala Rada OSN pre ľudské práva. Zdôrazňuje, že v jednej z týchto správ pochádzajúcej zo 17. augusta 2016 sa konštatuje absencia primeraného a sústavného vzdelávania sudcov a pretrvávajúca atmosféra beztrestnosti za porušovanie ľudských práv. Ďalšia z uvedených správ, vypracovaná 22. augusta 2016, vyjadruje obavu OSN, pokiaľ ide o nezávislosť súdnej moci, prístup k spravodlivosti a beztrestnosť za porušovanie ľudských práv. Navrhovateľka uvádza, že Výbor pre odstránenie diskriminácie žien vyzval Togskú republiku, aby zabezpečila účinný prístup žien k súdom.

24.

Odporca vo veci samej tvrdí, že on ani jeho manželka nie sú diplomatickými zástupcami svojich krajín, ale sú pracovníkmi Delegácie Európskej komisie v Togu a pôsobia ako zmluvní zamestnanci. V tejto súvislosti odporca poukazuje na to, že ich preukaz nie je diplomatickým pasom, ale cestovým preukazom alebo dokladom platným výhradne na území tretích krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie. Okrem toho zastáva názor, že sa nemá uplatňovať Viedenský dohovor, ale Protokol (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie ( 8 ). Tento protokol sa pritom uplatňuje výhradne na konanie úradníkov a zamestnancov inštitúcií Únie pri výkone ich úradných právomocí a neumožňuje použitie forum necessitatis .

25.

Vnútroštátny súd v súvislosti s okolnosťami veci samej konštatuje, že neexistuje judikatúra týkajúca sa pojmu „obvyklý pobyt“ manželov na účely určenia súdnej právomoci v rozvodových veciach. Podľa tohto súdu neexistuje ani judikatúra týkajúca sa „obvyklého pobytu“ maloletých detí v prípade otázky, aký vplyv na určenie obvyklého pobytu má diplomatický alebo iný obdobný štatút osôb, ktoré vykonávajú úlohy ako zamestnanci alebo pracovníci Únie a sú vyslané do tretích štátov na plnenie uvedených úloh. Vnútroštátny súd uvádza, že dôvodom a príčinou prítomnosti takýchto osôb v týchto krajinách je výkon úloh alebo prác pre Úniu.

3.

V prípade, ak sa konštatuje, že maloleté deti nemajú obvyklý pobyt v tomto treťom štáte, možno na účely určenia obvyklého pobytu podľa článku 8 nariadenia č. 2201/2003 vziať do úvahy väzbu založenú na štátnej príslušnosti matky, jej pobyt v Španielsku pred uzavretím manželstva, španielsku štátnu príslušnosť maloletých detí a ich narodenie v Španielsku?

4.

V prípade, ak sa určí, že obvyklý pobyt rodičov a maloletých detí sa nenachádza v členskom štáte a vzhľadom na to, že podľa nariadenia č. 2201/2003 neexistuje žiadny iný členský štát, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o návrhoch, bráni okolnosť, že odporca je štátnym príslušníkom členského štátu, uplatneniu ustanovenia o zostatkovej právomoci, ktoré sa nachádza v článkoch 7 a 14 [tohto nariadenia]?

5.

V prípade, ak sa určí, že obvyklý pobyt rodičov a maloletých detí sa nenachádza v členskom štáte, ako sa má na účely určenia výživného na deti vykladať forum necessitatis v zmysle článku 7 nariadenia č. 4/2009? Konkrétne, ktoré podmienky musia byť splnené na to, aby sa konštatovalo, že konanie sa nemôže riadne začať alebo uskutočniť, alebo je úplne nemožné v treťom štáte, ktorý má so sporom úzku väzbu (v tomto prípade v Togu)? Je potrebné, aby účastník konania preukázal, že neúspešne podal alebo sa pokúsil podať návrh na začatie konania v uvedenom štáte? Predstavuje štátna príslušnosť niektorého z účastníkov konania dostatočnú väzbu s členským štátom [konajúceho súdu]?

29.

Písomné pripomienky predložili španielska a česká vláda, rovnako ako Rada Európskej únie a Komisia. Účastníci konania vo veci samej a uvedené subjekty sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. septembra 2021.

IV. Analýza

A. O prvej prejudiciálnej otázke

30.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, ako treba vykladať pojem „obvyklý pobyt“, ktorý sa používa v článku 3 nariadenia č. 2201/2003 a v článku 3 nariadenia č. 4/2009, ak sú manželia zmluvnými zamestnancami Únie a svoje úlohy vykonávajú v treťom štáte, v ktorom majú údajne diplomatický štatút.

a)

O pojme „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 3 nariadenia č. 2201/2003

33.

Z odôvodnenia 1 nariadenia č. 2201/2003 vyplýva, že toto nariadenie prispieva k vytvoreniu priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb. Na tento účel uvedené nariadenie najmä v kapitolách II a III stanovuje pravidlá upravujúce právomoc, ako aj uznávanie a výkon rozsudkov vo veciach zrušenia manželských zväzkov, pričom cieľom týchto pravidiel je zabezpečenie právnej istoty ( 9 ).

34.

36.

V súvislosti s výkladom tohto autonómneho pojmu konkrétne v rámci prejednávanej veci, je vzhľadom na neprítomnosť jeho definície v nariadení č. 2201/2003 potrebné zohľadniť ustanovenia, ktoré tento pojem používajú, a tiež ciele uvedeného nariadenia ( 19 ). Najprv však poukážem na niektoré prvky analýzy znenia článku 3 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia a odkážem pritom na relevantnú judikatúru Súdneho dvora.

1) Doslovný, historický, systematický a teleologický výklad článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003

37.

Po prvé chcem poukázať na to, že Súdny dvor v rozsudku IB v kontexte určenia obvyklého pobytu manželov nedávno rozhodol, že viaceré ustanovenia nariadenia č. 2201/2003, a najmä jeho článok 3 ods. 1 písm. a), neuvádzajú pojem „obvyklý pobyt“ v množnom, ale naopak v jednotnom čísle. Uvedené nariadenie totiž „odkazuje na súdy členského štátu ‚obvyklého pobytu‘ jedného a/alebo druhého manžela alebo dieťaťa v závislosti od konkrétneho prípadu, pričom systematicky používa jednotné číslo bez toho, aby predpokladalo, že tá istá osoba môže mať súčasne viacero obvyklých pobytov alebo obvyklý pobyt na viacerých miestach“ ( 20 ).

38.

41.

To znamená, že aby sa pobyt na určitom mieste považoval za „obvyklý“, musí byť jeho súčasťou objektívny prvok („stabilita“ alebo „pravidelnosť“), a tiež subjektívny prvok, teda úmysel („vôľa“). Keďže posúdenie týchto prvkov zo strany vnútroštátneho súdu má zásadne skutkovú povahu, musí uvedený súd zohľadniť všetky konkrétne okolnosti prejednávanej veci ( 28 ). Súdny dvor vo svojej judikatúre stanovil súbor kritérií, ktorý umožňuje určiť obvyklý pobyt dotknutej osoby. V nasledujúcom texte poukážem na tie kritériá, ktoré považujem v kontexte prejednávanej veci za relevantné.

2) Objektívny a subjektívny prvok

i) Stálosť alebo pravidelnosť

42.

44.

Okrem toho pripomínam, že podľa Súdneho dvora zodpovedá obvyklý pobyt osoby miestu, kde má stredobod svojho života ( 34 ). Zohľadniť preto možno okolnosti spojené so zamestnaním, ako je dĺžka vyslania alebo možnosť jeho predĺženia, a najmä skutočnosť, že pracovná činnosť, ktorú táto osoba na danom mieste vykonáva, spadá do pracovného pomeru na dobu neurčitú. Za rozhodujúcu okolnosť naopak nemožno považovať pobyty tejto osoby na území členského štátu, z ktorého pochádza, v rámci jej dovolenky alebo v období sviatkov ( 35 ).

45.

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že manželia sa so svojimi deťmi usadili v Togu vo februári 2015 a ich pobyt v tomto štáte preto má isté trvanie, stálosť a nepretržitosť. Ich nepretržitú fyzickú prítomnosť v Togu mimo dovoleniek a období sviatkov totiž potvrdil vnútroštátny súd. Je dôležité spresniť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že po tom, ako došlo k rozluke manželov, ani jeden z nich sa nepresťahoval späť do svojho členského štátu.

46.

V tejto súvislosti je nepochybne pravda, že pobyt manželov v Togu má priamu väzbu na výkon ich úloh ako zmluvných zamestnancov Únie a že tento pobyt sa môže meniť podľa uvedených úloh a potrieb Komisie. Z písomných pripomienok Komisie však vyplýva, že v zmysle informácií, ktoré jej doručila Európska služba pre vonkajšiu činnosť, účastníci konania vo veci samej podpísali zmluvy na dobu neurčitú a nepodliehajú rotačnému pravidlu v sídle v Bruseli ( 36 ).

V situácii ako vo veci samej teda vlastne môže vzniknúť otázka, ktorý prvok má prednosť, ak dôjde ku konfliktu medzi objektívnym prvkom (fyzická prítomnosť, stále centrum záujmov na danom mieste) a subjektívnym prvkom (vôľa vrátiť sa do členského štátu pôvodu).

50.

V tejto súvislosti Komisia v odpovedi na otázku Súdneho dvora položenú na pojednávaní vysvetlila, že pokiaľ ide o pracovné pozície na delegáciách Únie, akou je delegácia v Togu, vyžaduje sa fyzická prítomnosť, pričom o uvedené pracovné pozície žiadajú dobrovoľne osoby, ktoré o ne majú záujem ( 38 ). Okrem toho táto inštitúcia uviedla, že v prejednávanej veci bol úmysel manželov usadiť sa v Španielsku po skončení ich misie v Togu len hypotetickou skutočnosťou, ktorú nebolo možné vziať do úvahy na účely posúdenia ich obvyklého pobytu.

51.

S týmto stanoviskom súhlasím. V niektorých výnimočných prípadoch totiž možno pri zohľadnení istých hmatateľných prvkov alebo vonkajších znakov ( 39 ) dospieť k záveru, že úmysel manželov alebo jedného z manželov usadiť sa v inom členskom štáte alebo sa opäť usadiť v členskom štáte pôvodu a získať tak nový „obvyklý pobyt“, a zároveň stratiť predchádzajúci obvyklý pobyt, môže doplniť alebo nahradiť také prvky, akými sú trvanie, pravidelnosť alebo stálosť fyzickej prítomnosti, ktoré za normálnych okolností charakterizujú pojem „obvyklý pobyt“ ( 40 ). Samotný úmysel vrátiť sa do členského štátu pôvodu po uplynutí pracovného pobytu v inom členskom štáte alebo v treťom štáte nijako nespochybňuje aktuálny obvyklý pobyt dotknutej osoby. V každom prípade v situácii ako vo veci samej neexistuje medzi objektívnym a subjektívnym prvkom konflikt.

54.

V tomto kontexte vzniká otázka, či je potrebné pojem „obvyklý pobyt“ tak v nariadení č. 2201/2003, ako aj v nariadení č. 4/2009, definovať rovnako.

55.

Odpoveď na túto otázku je podľa mňa očividne kladná.

56.

Aby bolo uplatňovanie práva Únie zrozumiteľné a jednotné, mala by sa definícia a výklad pojmu „obvyklý pobyt“ v kontexte týchto dvoch nariadení riadiť rovnakými zásadami ( 45 ). Túto definíciu však možno pre potreby určenia obvyklého pobytu prispôsobiť konkrétnym prípadom. Pripomínam, že vzhľadom na to, že pojem „obvyklý pobyt“ a jeho výklad v rámci nariadenia č. 4/2009 sú rovnako ako v prípade nariadenia č. 2201/2003 autonómne, musí sa zmysel a pôsobnosť tohto pojmu určiť vzhľadom na kontext ustanovení a cieľ tohto nariadenia, najmä vzhľadom na cieľ uvedený v jeho odôvodnení 15. V zmysle tohto odôvodnenia sa kritériá právomoci osobitne v oblasti sporov týkajúcich sa vyživovacej povinnosti určili tak, aby boli splnené dva ciele, a to ochrana záujmov oprávnených ( 46 ) a podpora riadneho výkonu spravodlivosti ( 47 ).

2.

O pôsobnosti postavenia diplomatických zástupcov Únie v štáte, v ktorom sa nachádza obvyklý pobyt manželov, na účely uplatnenia článku 3 nariadenia 2201/2003

60.

Španielska vláda tvrdí, že súdom príslušným na rozhodovanie o rozvode je v zmysle nariadenia č. 2201/2003 súd obvyklého pobytu manželov. S ohľadom na odôvodnenie 14 tohto nariadenia však uvedená vláda uvádza, že ak tento súd nemôže svoju právomoc uplatniť vzhľadom na to, že manželia majú postavenie diplomatických zástupcov, pretože sú zmluvnými zamestnancami Únie, mala by sa právomoc určiť podľa pravidiel platných v členskom štáte, v ktorom dotknuté osoby uvedené postavenie nemajú, a to podľa práva štátu konajúceho súdu, teda podľa článku 40 španielskeho Občianskeho zákonníka. Španielska vláda totiž poukazuje na to, že podľa článku 31 ods. 1 Viedenského dohovoru, ktorý sa uplatňuje v Togu, sú diplomatickí zástupcovia vyňatí z civilnej jurisdikcie prijímajúceho štátu. Uznanie takého postavenia diplomatického zástupcu preto neumožní uplatniť kritérium obvyklého pobytu manželov s cieľom určiť medzinárodnú súdnu právomoc v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na rozvod.

61.

Česká vláda sa obmedzuje na tvrdenie, že osoba vyslaná ako diplomatický zástupca do tretieho štátu má aj naďalej svoj obvyklý pobyt v členskom štáte, v ktorom bývala pred týmto vyslaním.

65.

Chcel by som zdôrazniť, že toto odôvodnenie potvrdzuje, že podľa medzinárodného práva súdy členského štátu nemôžu vykonávať svoju právomoc, ak má dotknutá osoba v tomto štáte diplomatický štatút. Aj v prípade, že takáto osoba má diplomatickú imunitu, však vzniká otázka, do akej miery môže jej existencia vylúčiť právomoc togských súdov. V prejednávanej veci však nejde o takú situáciu.

66.

Vzhľadom na uvedené zdieľam názor Komisie, podľa ktorého citované odôvodnenie nie je v spore vo veci samej relevantné. Vnútroštátny súd totiž uviedol, že zmluvní zamestnanci majú postavenie diplomatických zástupcov Únie v krajine, do ktorej boli vyslaní ( 51 ). Toto postavenie však nemajú v členských štátoch Únie. Na dotknutých manželov sa preto v nijakom členskom štáte nevzťahuje diplomatická imunita v zmysle článku 31 Viedenského dohovoru. Okrem toho Komisia v odpovedi na otázku, ktorú jej položil Súdny dvor na pojednávaní, poukázala na to, že diplomatická imunita, ktorá sa na manželov vzťahuje v Togu, má za cieľ chrániť úradníkov alebo zamestnancov delegácie pri výkone ich úloh.

3.

Predbežný záver

69.

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či možno na účely určenia obvyklého pobytu detí podľa článku 8 nariadenia č. 2201/2003 vziať do úvahy kritériá, ako sú štátna príslušnosť matky, jej pobyt v členskom štáte pred uzavretím manželstva, štátna príslušnosť maloletých detí, ako aj ich narodenie v tomto členskom štáte.

70.

Po prvé pripomínam, že pokiaľ ide o obvyklý pobyt detí v sporoch o rodičovských právach a povinnostiach, článok 8 nariadenia č. 2201/2003 neobsahuje výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť význam a pôsobnosť pojmu „obvyklý pobyt“; to znamená, že „toto určenie sa musí vykonať s ohľadom na kontext ustanovení [tohto] nariadenia a jeho cieľ, najmä ten, ktorý vyplýva z jeho odôvodnenia č. 12, podľa ktorého ním stanovené kritériá právomoci sú konštruované tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, a najmä kritériu blízkosti ( 53 ).

71.

Po druhé podľa judikatúry Súdneho dvora sa obvyklý pobyt dieťaťa musí určiť na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu ( 54 ). V tejto súvislosti Súdny dvor formuloval súbor faktorov, ktoré vnútroštátnemu súdu umožnia dospieť k tomuto určeniu.

75.

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že deti sa narodili v rokoch 2007 a 2012 v Španielsku a majú dvojitú, teda španielsku a portugalskú štátnu príslušnosť. Okrem toho rodičia mali v období od augusta 2010 do februára 2015 pobyt v Guinei‑Bissau, a následne sa presťahovali do Toga, kde doteraz žijú. Ako som už totiž zdôraznil, vnútroštátny súd jasne uvádza, že deti sa po rozluke svojich rodičov nepresťahovali . Miestom, kde sa v skutočnosti nachádza „stredobod ich života“ teda zrejme nie je Španielsko.

76.

Vnútroštátny súd nemôže na účely prijatia záveru, že deti majú svoj obvyklý pobyt v Španielsku, zohľadniť len kritériá, ako sú španielska štátna príslušnosť matky a dvoch maloletých detí, a tiež skutočnosť, že sa narodili v tomto členskom štáte alebo tam trávia prázdniny ( 61 ).

77.

Preto je potrebné konštatovať, že obvyklý pobyt detí v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 sa nenachádza v Španielsku, čo ešte musí posúdiť vnútroštátny súd a vziať pritom do úvahy všetky konkrétne skutkové okolnosti veci samej.

Naopak španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že skutočnosť, že otec detí je štátnym príslušníkom členského štátu, nemôže byť prekážkou uplatnenia článkov 7 a 14 nariadenia č. 2201/2003.

1.

Zostatková právomoc v rozvodových veciach: vzťah medzi článkami 6 a 7 nariadenia č. 2201/2003, dvojité hierarchické riešenie

81.

Článok 7 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že „ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 3, 4 a 5, právomoc sa určí v každom členskom štáte podľa práva tohto štátu“. Hoci sa zdá, že toto ustanovenie vnímané izolovane umožňuje manželom, ktorí majú obvyklý pobyt mimo Únie a zároveň odlišnú štátnu príslušnosť, aby mali k dispozícii subsidiárny príslušný súd na základe vnútroštátnych pravidiel o právomoci súdov ( 62 ), pôsobnosť tohto ustanovenia je obmedzená článkom 6 rovnakého nariadenia. Z výkladu článku 6 v spojení s článkom 7 tohto nariadenia totiž vyplýva, že uvedené nariadenie umožňuje uplatnenie vnútroštátnych pravidiel o právomoci len za niektorých podmienok, ktorých cieľom je ochrana odporcu ( 63 ).

82.

Okrem toho takýto výklad by bol v rozpore s cieľom nariadenia č. 2201/2003. V tejto súvislosti pripomínam, že odôvodnenie 1 tohto nariadenia odkazuje na vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, „v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb“. Pokiaľ ide o tento cieľ, Súdny dvor už konštatoval, že uvedené nariadenie má za cieľ zaviesť jednotné kolízne normy v rozvodových veciach na zabezpečenie čo najvoľnejšieho pohybu osôb ( 66 ). Napokon pripomínam, že cieľom rovnakého nariadenia je podpora vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí ( 67 ).

86.

Nereštriktívny výklad, ku ktorému sa prikláňam, má oporu aj v judikatúre Súdneho dvora. Tento súd už totiž vo svojom rozsudku Sundelind Lopez ( 68 ) rozhodol, že odporca, ktorý má obvyklý pobyt na území členského štátu alebo je štátnym príslušníkom členského štátu, môže byť žalovaný vzhľadom na výlučnú povahu právomoci stanovenú v článkoch 3 až 5 nariadenia č. 2201/2003 na súde iného členského štátu iba na základe týchto ustanovení, a teda nie na základe pravidiel právomoci stanovených vnútroštátnym právom ( 69 ).

87.

89.

Navrhovateľka vo veci samej, by však mohla, ako to navrhuje Komisia, podať návrh na rozvod v Portugalsku.

90.

V takom prípade by bolo možné položiť si otázku, aká by bola situácia manžela alebo manželky v prípade, že by pravidlá o právomoci členského štátu ich štátnej príslušnosti nestanovovali zostatkovú právomoc vo vzťahu k nariadeniu 2201/2003. V takom prípade by totiž nemal v zmysle tohto nariadenia právomoc nijaký súd členského štátu. K tejto otázke sa ešte vrátim v rámci analýzy šiestej prejudiciálnej otázky ( 72 ).

91.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhujem na túto otázku odpovedať v tom zmysle, že ak pri návrhoch na rozvod nemôže konajúci súd založiť svoju právomoc na článkoch 3 až 5 nariadenia č. 2201/2003, čo musí overiť vnútroštátny súd, článok 6 tohto nariadenia bráni uplatneniu ustanovenia o zostatkovej právomoci v zmysle článku 7 ods. 1 tohto nariadenia, a z toho vyplýva, že odporca, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, môže byť žalovaný výhradne na súdoch tohto členského štátu ( 73 ).

94.

V prejednávanej veci článok 14 nariadenia č. 2201/2003 umožňuje konajúcemu súdu, aby uplatnil pri určovaní svojej právomoci vlastné pravidlá o právomoci vrátane pravidiel, ktoré mu priznávajú právomoc podľa štátnej príslušnosti dieťaťa, a to aj v prípade, že odporca je štátnym príslušníkom iného členského štátu, pretože článok 6 tohto nariadenia sa uplatňuje iba na návrhy na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva ( 76 ).

95.

Uvedené možno zhrnúť v tom zmysle, že z preskúmania článkov 6, 7 a 14 nariadenia č. 2201/2003 vyplýva možnosť, že medzinárodná právomoc v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností bude prináležať rôznym súdom. Je pravda, že pluralita súdov, ktorá je v súlade so zásadou favor divortii prejavujúcou sa v práve väčšiny členských štátov, podporuje rozdrobenie rozvodových sporov. Mohli by sme si potom položiť otázku, či takéto rozdrobenie neohrozuje najlepší záujem dieťaťa.

96.

99.

Odpoveď na túto otázku si vyžaduje preskúmanie pôsobnosti zásady forum necessitatis vyplývajúcej z článku 7 nariadenia č. 4/2009.

1.

O pôsobnosti zásady forum necessitatis vyplývajúcej z článku 7 nariadenia č. 4/2009

100.

Článok 7 prvý odsek nariadenia č. 4/2009 stanovuje, po prvé, že ak podľa článkov 3, 4, 5 a 6 tohto nariadenia nemá právomoc žiadny súd členského štátu, súdy členského štátu môžu vo výnimočných prípadoch vo veci rozhodovať, ak sa konanie nemôže účinne začať alebo uskutočniť alebo je úplne nemožné v treťom štáte, ktorý má so sporom úzku väzbu a po druhé, že spor musí mať dostatočnú väzbu s členským štátom konajúceho súdu.

103.

Pokiaľ ide v prvom rade o alternatívne a nehierarchické kritériá právomoci stanovené v článku 3 nariadenia č. 4/2009, musí konajúci súd konštatovať, že navrhovateľ ani odporca nemajú obvyklý pobyt v členskom štáte. Ak je to tak, súd musí ešte overiť, že nijaký súd členského štátu nemá právomoc v zmysle kritérií stanovených v článku 3 písm. c) a d) tohto nariadenia. Z týchto dvoch ustanovení, ktoré upravujú koncentráciu súdnych konaní, totiž vyplýva, že právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti patrí súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave , pričom vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním [písm. c)] alebo súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach , pričom vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním [písm. d)] (v tomto prípade v prospech dieťaťa), pokiaľ sa uvedené právomoci nezakladajú výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov konania.

104.

V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor vo svojom rozsudku A ( 81 ) formuloval výklad článku 3 písm. c) a d) nariadenia č. 4/2009, a to najmä prostredníctvom objasnenia vzťahu medzi kritériami právomoci, ktoré sú v tomto ustanovení uvedené. Súdny dvor pri výklade uvedených kritérií právomoci zdôraznil nevyhnutnosť zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa, pričom konštatoval, že spomenuté ustanovenie sa musí vykladať v tom zmysle, že pokiaľ je na jeden súd podaný návrh na rozluku alebo rozvod manželstva rodičov maloletých detí a na druhý súd návrh týkajúci sa rodičovských práv a povinností vo vzťahu k týmto deťom, návrh na určenie vyživovacej povinnosti týkajúcej sa uvedených detí „môže byť považovaný za vedľajší návrh len v rámci konania vo veci rodičovských práv a povinností“ ( 82 ).

b)

O tom, že je nemožné alebo takmer nemožné začať alebo uskutočniť konanie v treťom štáte, ktorý má so sporom úzku väzbu

108.

Na úvod pripomínam, že ako vyplýva z odôvodnenia 16 nariadenia č. 4/2009, forum necessitatis stanovené v jeho článku 7 má za cieľ napraviť prípady odoprenia spravodlivosti v situácii, keď by za normálnych okolností nemal právomoc nijaký súd členského štátu.

109.

Forum necessitatis preto umožňuje súdom členského štátu vo výnimočných prípadoch vo veci rozhodovať, ak sa konanie nemôže účinne začať alebo uskutočniť, alebo je úplne nemožné v treťom štáte, ktorý má so sporom úzku väzbu.

113.

Druhá kategória sa týka situácie, v ktorej sa konanie nemôže účinne začať alebo uskutočniť v treťom štáte.

114.

V tejto súvislosti odôvodnenie 16 nariadenia č. 4/2009 uvádza isté situácie, ktoré sa považujú za výnimočné a môžu slúžiť pri výklade tejto podmienky ako usmernenie. Nevyhnutnosť tak môže vyplývať z veľmi závažných situácií, ku ktorým patrí napríklad občianska vojna, alebo keď od navrhovateľa nemožno rozumne očakávať, že v treťom štáte začne alebo bude viesť konanie ( 91 ). V rovnakej línii môže konajúci súd uplatniť forum necessitatis za istých okolností, ako na ne poukazuje Komisia, keď je prístup k spravodlivosti neprimerane sťažený, najmä ak je zastupovanie na súdoch nadmerne nákladné, trvanie konania je pridlhé, v súdnom systéme existujú závažné problémy spojené s korupciou alebo existujú nedostatky, pokiaľ ide o základné záruky spravodlivého procesu ( 92 ), prípadne systémové zlyhania. Konajúci súd musí z hľadiska všetkých okolností veci posúdiť existenciu skutočnosti, že sa konanie nemôže začať alebo uskutočniť, a to bez ohľadu na to, či má táto skutočnosť procesnú alebo skutkovú povahu.

115.

Považujem za dôležité zdôrazniť, že konajúci súd musí pri zosúlaďovaní výnimočnej povahy návrhu na uplatnenie forum necessitatis a širokej miery voľnej úvahy, ktorú má k dispozícii, postupovať veľmi obozretne. Forum necessitatis totiž možno uplatniť len vo veľmi závažných alebo naliehavých situáciách, v ktorých existuje riziko odopretia spravodlivosti. V tejto súvislosti chcem zdôrazniť, že ani očakávanie, že riešenie, ktoré sa predpokladá v prípade konajúceho súdu, by bolo priaznivejšie ako riešenie súdu, ktorý má právomoc v zmysle nariadenia č. 4/2009 ( 93 ), ani očakávanie nápravy odopretia spravodlivosti spojeného s reštriktívnym výkladom základov právomoci podľa tohto nariadenia, nemôžu byť v nijakom prípade dôvodom uplatnenia zásady forum necessitatis ( 94 ), z ktorej nevyplýva alternatívne určenie právomoci, ale jej určenie v naliehavých prípadoch.

118.

Rovnako je potrebné poznamenať, že predmet návrhu na priznanie výživného má zvyčajne finančnú povahu a z praktického hľadiska môže byť skutočnosť, že povinná osoba vlastní majetok na území členského štátu, v ktorom sa nachádza konajúci súd, považovaná za hraničný ukazovateľ, ktorý konajúci súd môže vziať do úvahy pri posudzovaní situácie v konkrétnom prípade. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že nariadenie č. 4/2009 nemá za cieľ zaviesť všeobecné pokrytie v oblasti výživného ( 98 ).

119.

V každom prípade sa domnievam, že akýkoľvek výklad článku 7 tohto nariadenia musí brať do úvahy články 24 a 47 Charty.

120.

V tejto súvislosti pripomínam, že podľa Súdneho dvora sa nariadenie č. 4/2009 musí uplatňovať v súlade s článkom 24 ods. 2 Charty, podľa ktorého pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa ( 99 ).

123.

Preto je potrebné preskúmať, či okolnosti, na ktoré poukazuje navrhovateľka vo veci samej, možno považovať za relevantné, aby konajúci súd s ohľadom na ne mal možnosť posúdiť, či sú splnené podmienky uplatnenia forum necessitatis stanovené v článku 7 prvom odseku nariadenia č. 4/2009, a najmä zistiť, či konanie naozaj nemožno účinne začať alebo uskutočniť v treťom štáte, ktorý má so sporom úzku väzbu, teda v tomto prípade v Togu, prípadne je v tomto štáte úplne nemožné.

124.

V tejto súvislosti sa domnievam, že preskúmanie článku 7 prvého odseku nariadenia č. 4/2009, ako som ho analyzoval v bodoch 100 až 118 vyššie, môže byť pre vnútroštátny súd usmernením.

125.

V tomto kontexte je podľa mňa potrebné poukázať na to, že aj keď okolnosti, ako sú tie, ktoré uvádza navrhovateľka vo veci samej, možno považovať za relevantné a môžu konajúci súd usmerniť pri rozhodovaní, či nimi možno v zmysle článku 7 prvého odseku nariadenia č. 4/2009 odôvodniť uplatnenie forum necessitatis , tento súd musí posudzovanie podmienok, ktorých splnenie toto ustanovenie požaduje, založiť, s ohľadom na kritériá uvedené v bode 114 vyššie, nielen na okolnostiach uvedených navrhovateľkou vo veci samej, ale aj na zisteniach vyplývajúcich z objektívnych informácií a údajov. Najmä zistenie o sťaženom prístupe žien k súdom alebo o ich diskriminácii v Togu ( 101 ) by tomuto súdu mohli umožniť dospieť k záveru, že existuje nebezpečenstvo odopretia spravodlivosti, a teda že sú splnené podmienky uplatnenia forum necessitatis uvedené v článku 7 tohto nariadenia.

Preto sa vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy domnievam, že článok 7 nariadenia č. 4/2009 sa má vykladať v tom zmysle, že stav nevyhnutnosti môže vyplývať z výnimočných, veľmi závažných alebo naliehavých situácií, pri ktorých možno dospieť k záveru, že konanie sa nemôže účinne začať alebo uskutočniť alebo je úplne nemožné v treťom štáte, ktorý má so sporom úzku väzbu. Tieto podmienky sú splnené najmä vtedy, ak súd tretieho štátu, ktorý má so sporom úzku väzbu, odmietne svoju právomoc alebo existujú neprimerané procesné podmienky, ďalej ak je vzhľadom na občianske nepokoje alebo prírodné katastrofy nebezpečné ísť na isté miesta a nemôže prebiehať bežná činnosť tretieho štátu, a napokon ak je prístup k spravodlivosti neprimerane sťažený, najmä v prípade, že zastupovanie na súdoch je nadmerne nákladné, trvanie konania je pridlhé alebo v súdnom systéme existujú závažné problémy spojené s korupciou, prípadne existujú nedostatky, pokiaľ ide o základné záruky spravodlivého procesu, alebo systémové zlyhania. Účastníci konania nie sú v zmysle uvedeného ustanovenia povinní preukázať existenciu takýchto okolností na základe listinných dôkazov.

F. O šiestej prejudiciálnej otázke

129.

Svojou šiestou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či situácia, v ktorej manželia majú úzke väzby s členskými štátmi, najmä vzhľadom na ich štátnu príslušnosť alebo ich predchádzajúci pobyt, pričom nijaký členský štát zrejme nemá v zmysle uplatniteľných nariadení právomoc, je v rozpore s článkom 47 Charty.

130.

Rada sa predovšetkým domnieva, že nariadenie č. 2201/2003 nie je v rozpore s článkom 47 Charty, a to napriek tomu, že v situácii ako vo veci samej nemá podľa kritéria obvyklého pobytu stanoveného v tomto nariadení nijaký súd členského štátu právomoc rozhodovať v rozvodovom konaní a/alebo v konaní o rodičovských právach a povinnostiach začatom na návrh manželov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členských štátov Únie alebo v nich mali v minulosti pobyt, pričom v čase začatia konania mali obvyklý pobyt v treťom štáte. Samotná skutočnosť, že príslušný súd sa nachádza v treťom štáte, nemôže viesť k záveru, že na dotknuté osoby sa nevzťahuje účinná súdna ochrana.

134.

Po prvé článok 51 ods. 1 Charty stanovuje, že jej ustanovenia sú určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie ( 102 ).

135.

Po druhé, pokiaľ ide konkrétne o nariadenie č. 2201/2003, vnútroštátne kritériá právomoci sa uplatňujú výhradne vtedy, ak v zmysle pravidiel právomoci vyplývajúcich z tohto nariadenia nemá právomoc nijaký súd členského štátu. Uvedené vnútroštátne pravidlá právomoci sú súčasťou kaskádovitého systému kritérií právomoci, ktorý zahŕňa aj kritériá právomoci vyplývajúce z nariadení Únie. Za týchto okolností sú členské štáty povinné dodržiavať článok 47 Charty aj v situáciách, v ktorých majú ich súdy v zmysle vnútroštátneho práva právomoc rozhodovať o sporoch spadajúcich do pôsobnosti tohto nariadenia ( 103 ).

136.

138.

Preto navrhujem Súdnemu dvoru, aby na túto otázku odpovedal, že články 7 a 14 nariadenia č. 2201/2003 o subsidiárnej právomoci v oblasti rozvodu, rozluky a anulovania manželstva, ako aj článok 7 nariadenia č. 4/2009 o forum necessitatis v oblasti vyživovacej povinnosti, má konajúci súd vykladať s ohľadom na článok 47 Charty. Vnútroštátne pravidlá o zostatkovej právomoci vrátane pravidiel týkajúcich sa forum necessitatis sa musia uplatňovať s ohľadom na uvedený článok.

V. Návrh

139.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Audiencia Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona, Španielsko) odpovedal takto:

1.

4.

Článok 7 nariadenia č. 4/2009 sa má vykladať v tom zmysle, že stav nevyhnutnosti môže vyplývať z výnimočných, veľmi závažných alebo naliehavých situácií, pri ktorých možno dospieť k záveru, že konanie sa nemôže účinne začať alebo uskutočniť alebo je úplne nemožné v treťom štáte, ktorý má so sporom úzku väzbu. Tieto podmienky sú splnené najmä vtedy, ak súd tretieho štátu, ktorý má so sporom úzku väzbu, odmietne svoju právomoc alebo existujú neprimerané procesné podmienky, ďalej, ak je vzhľadom na občianske nepokoje alebo prírodné katastrofy nebezpečné ísť na isté miesta a nemôže prebiehať bežná činnosť tretieho štátu, a napokon, ak je prístup k spravodlivosti neprimerane sťažený, najmä v prípade, že zastupovanie na súdoch je nadmerne nákladné, trvanie konania je pridlhé alebo v súdnom systéme existujú závažné problémy spojené s korupciou, prípadne existujú nedostatky, pokiaľ ide o základné záruky spravodlivého procesu, alebo systémové zlyhania. Účastníci konania nie sú povinní preukázať, že podali neúspešne návrh na začatie konania v tomto štáte alebo sa o podanie takého návrhu pokúšali.

5.

Články 7 a 14 nariadenia č. 2201/2003 o subsidiárnej právomoci v oblasti rozvodu, rozluky a anulovania manželstva a v oblasti rodičovských práv a povinností, ako aj článok 7 nariadenia č. 4/2009 o forum necessitatis v oblasti vyživovacej povinnosti, má konajúci súd vykladať s ohľadom na článok 47 Charty. Vnútroštátne pravidlá o zostatkovej právomoci vrátane pravidiel týkajúcich sa forum necessitatis sa musia uplatňovať s ohľadom na uvedený článok.

( 7 ) BOE č. 174, z 22. júla 2015, s. 61593, ďalej len „OZSM“.

( 8 ) Ú. v. EÚ C 202, 2016, s. 266 , ďalej len „protokol o výsadách a imunitách“.

( 9 ) Rozsudky z 13. októbra 2016, Mikołajczyk ( C‑294/15 , EU:C:2016:772 , bod 33 a citovaná judikatúra), a z 25. novembra 2021, IB (Obvyklý pobyt manžela – Rozvod) (C‑289/20, ďalej len „rozsudok IB, EU:C:2021:955 , bod 31 ).

( 10 ) Pozri najmä rozsudok zo 16. júla 2009, Hadadi ( C‑168/08 , EU:C:2009:474 , bod 48 ). Neexistencia hierarchie medzi kritériami súvisí s tým, že situácia sa v manželských krízach môže rýchlo meniť.

( 11 ) Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že tieto kritériá sú objektívne, alternatívne a výlučné a zodpovedajú nevyhnutnosti právnej úpravy prispôsobenej osobitným potrebám sporov v oblasti zrušenia manželského zväzku (rozsudok IB, bod 32). Pokiaľ ide o výber kritérií právomoci, A. Borrás spresnila, že „prijaté kritériá právomoci zodpovedajú objektívnym potrebám a záujmov účastníkov konania; vytvárajú pružnú právnu úpravu, ktorá je prispôsobená mobilite dotknutých osôb a v konečnom dôsledku je v ich prospech bez toho, aby bola oslabená právna istota“: dôvodová správa k Dohovoru uzavretému podľa článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach, ktorú vypracovala Alegría Borrás, profesorka medzinárodného práva súkromného na Univerzite v Barcelone ( Ú. v. ES C 221, 1998, s. 27 , ďalej len „správa Borrás“), s. 36, bod 27.

( 12 ) Článok 3 ods. 1 písm. a) prvá až štvrtá zarážka nariadenia č. 2201/2003 výslovne odkazuje na kritérium obvyklého pobytu manželov a obvyklého pobytu odporcu. Článok 3 ods. 1 písm. a) piata a šiesta zarážka tohto nariadenia umožňujú uplatnenie pravidla právomoci forum actoris . Pozri najmä rozsudok z 13. októbra 2016, Mikołajczyk ( C‑294/15 , EU:C:2016:772 , bod 41 ).

( 16 ) V tejto súvislosti je potrebné spresniť, že neexistencia definície tohto pojmu má svoj pôvod v tradícii Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného. Takáto definícia „by spôsobila riziko narušenia výkladu mnohých iných dohôd, ktoré tento pojem používajú“. Pozri v tejto súvislosti dôvodovú správu z 19. októbra 1996, ktorej autorom je P. Lagarde a týka sa Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa (znenie tohto dohovoru prijaté na 18. zasadaní Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného je vo francúzštine prístupné na tejto internetovej adrese: http://www.hcch.net/upload/expl34.pdf) (ďalej len „správa Lagarde“). Akty a dokumenty z 18. zasadania Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného, 1996, zv. II, s. 552, bod 40. V súvislosti s významom správy Lagarde pre výklad ustanovení nariadenia č. 2201/2003 pozri najmä odôvodnenie 3 tohto nariadenia. Pokiaľ ide konkrétne o nariadenie č. 2201/2003, pozri správu Borrás, s. 38, bod 32.

( 17 ) Pokiaľ ide o pojem „obvyklý pobyt“ dieťaťa, pozri rozsudky z 2. apríla 2009, A ( C‑523/07 , EU:C:2009:225 , bod 31 ), a z 9. októbra 2014, C ( C‑376/14 PPU , EU:C:2014:2268 , bod 50 ). Pokiaľ ide o pojem „obvyklý pobyt“ dojčaťa, pozri rozsudky z 22. decembra 2010, Mercredi ( C‑497/10 PPU , EU:C:2010:829 , body 44 až 46 ); z 8. júna 2017, OL ( C‑111/17 PPU , EU:C:2017:436 , bod 40 ), a z 28. júna 2018, HR (C‑512/17, ďalej len „rozsudok HR, EU:C:2018:513 , bod 40 ). K tejto judikatúre sa vrátim v rámci mojej analýzy týkajúcej sa tretej prejudiciálnej otázky.

( 24 ) Pozri najmä rozsudok HR (body 45 a 46, ako aj citovaná judikatúra).

( 25 ) Z tejto správy vyplýva, že „sa zohľadnila najmä skutočnosť, že Súdny dvor viackrát, hoci nie v rámci [Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (podpísaného 27. septembra 1968) ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42, ďalej len „Bruselský dohovor z roku 1968“)], definoval obvyklý pobyt ako ‚miesto, na ktorom si dotknutá osoba vytvorila trvalé a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom dať mu stabilný charakter, pričom pri určovaní takého pobytu je potrebné zohľadniť všetky skutkové okolnosti, ktoré ho vytvárajú‘“ (správa Borrás, s. 38, bod 32).

( 26 ) Pozri bod 33 vyššie.

( 27 ) Rozsudok IB (bod 44). Pozri aj odôvodnenie 1 nariadenia č. 2201/2003, ako aj správu Borrás, s. 36, bod 27.

( 28 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok HR (bod 41 a citovaná judikatúra).

( 29 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok IB (bod 56).

( 36 ) V tejto súvislosti Komisia poukázala na to, že pracovné pozície na delegáciách sú veľmi žiadané a rozhodnutie týkajúce sa vyslania sa prijíma s ohľadom na želania vyslaných osôb.

( 37 ) Pripomínam, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v priebehu obdobia od augusta 2010 do februára 2015 mali manželia pobyt v Guinei‑Bissau.

( 38 ) Pozri v tejto súvislosti poznámku pod čiarou 36, ako aj bod 48 vyššie.

( 39 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok HR (bod 46 a citovaná judikatúra).

( 40 ) Pozri, pokiaľ ide o výklad článku 3 ods. 1 písm. a) piatej a šiestej zarážku nariadenia č. 2201/2003, návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci IB (Obvyklý pobyt manžela – Rozvod) ( C‑289/20 , EU:C:2021:561 , bod 66 ).

( 41 ) O takú situáciu nejde v prípade pobytu spojeného s pracovným preložením do tretieho štátu, ktoré sa týka lekárov alebo sestier v rámci jednorazových misií humanitárnych organizácií, alebo vojakov v rámci istého typu misií.

( 48 ) Pozri bod 50 vyššie.

( 49 ) Pokiaľ ide o vzťah medzi pojmom „obvyklý pobyt“ v nariadení č. 4/2009 a týmto pojmom nachádzajúcim sa v článku 3 (v súvislosti s dospelými osobami) a článku 7 (v súvislosti s deťmi) nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí ( Ú. v. EÚ L 178, 2019, s. 1 ), pozri HESS, B.: Towards a Uniform Concept of Habitual Residence in European Procedural and Private International Law? In: Polski Proces Cywilny . 2021, č. 4, s. 523 až 542, najmä s. 528.

( 50 ) Tento text bol prijatý na 21. zasadaní Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného, ďalej len „správa Bonomi“.

( 51 ) Pozri WOUTERS, J. a DUQUET, S.: The EU and International Diplomatic Law: New Horizons? In: The Hague Journal of Diplomacy . 2012, roč. 7, č. 1, s. 31 až 49, najmä s. 44. Podľa týchto autorov „diplomatická sieť [Únie] podlieha Viedenskému dohovoru prostredníctvom konkrétnych dohôd uzavretých s hostiteľskými krajinami. Väčšina štátov akceptuje skutočnosť, že na delegácie [Únie], ich zamestnancov a majetok sa vzťahujú výsady a imunity. Osobitné ustanovenia a právne rámce sa však môžu odlišovať podľa konkrétnej zmluvnej strany“.

( 52 ) Chcem spresniť, že ide o obvyklý pobyt rôznych osôb, teda v prejednávanej veci o obvyklý pobyt manželov, otca alebo matky a osoby oprávnenej z hľadiska vyživovacej povinnosti.

( 53 ) Pokiaľ ide o pojem „obvyklý pobyt“ dieťaťa, pozri rozsudky z 2. apríla 2009, A ( C‑523/07 , EU:C:2009:225 , body 34 a 35 ), a z 9. októbra 2014, C ( C‑376/14 PPU , EU:C:2014:2268 , bod 50 ). V súvislosti s pojmom „obvyklý pobyt“ dojčaťa, pozri rozsudky z 22. decembra 2010, Mercredi ( C‑497/10 PPU , EU:C:2010:829 , body 44 až 46 ); z 8. júna 2017, OL ( C‑111/17 PPU , EU:C:2017:436 , bod 40 ), a HR (bod 40).

( 60 ) Pozri najmä rozsudok HR (body 45 a 46, ako aj citovaná judikatúra).

( 61 ) V tejto súvislosti pozri v tomto zmysle najmä rozsudok HR (body 52 až 54 a citovaná judikatúra).

( 62 ) Výklad, ku ktorému sa prikláňa španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach, naznačuje práve toto smerovanie. Pozri bod 80 vyššie.

( 63 ) Je potrebné poznamenať, že až na niektoré zmeny a doplnenia, ktoré mali v podstate formálnu povahu, nariadenie č. 2019/1111 nezmenilo pravidlá medzinárodnej súdnej právomoci v manželských veciach. Normotvorca Únie tak zachoval systém zostatkovej právomoci stanovený v článkoch 6 a 7 nariadenia č. 2201/2003, ktorý v súčasnosti vyplýva z článku 6 nariadenia 2019/1111. Článok 104 nariadenia 2019/1111 totiž stanovuje, že s výhradou uvedenou v článku 100 ods. 2 tohto nariadenia sa nariadenie č. 2201/2003 ruší od 1. augusta 2022.

( 64 ) Zložitosť vzťahu medzi článkami 6 a 7 nariadenia č. 2201/2003 bola mnohokrát predmetom kritiky právnej vedy. Pozri najmä BORRÁS, A.: Article 6, c. d., s. 98, bod 2. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že v návrhu nariadenia, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 2201/2003, pokiaľ ide o súdnu právomoc, a ktorým sa zavádzajú pravidlá týkajúce sa rozhodného práva v manželských veciach, zo 17. júla 2006 [KOM(2006) 399 v konečnom znení, s. 8], Komisia navrhla zrušiť článok 6: „Verejnou diskusiou sa preukázalo, že toto ustanovenie môže spôsobiť zmätok. Je tiež nadbytočné, keďže v článkoch 3, 4 a 5 sa opisuje, za akých okolností má súd výhradnú príslušnosť, ak má jeden z manželov obvyklý pobyt na území členského štátu…“.

( 69 ) Rozsudok z 29. novembra 2007, Sundelind Lopez ( C‑68/07 , EU:C:2007:740 , bod 22 ).

( 70 ) Pozri NÍ SHÚILLEABHÁIN, M., c.d., s. 157, bod 4.33. Pozri tiež KRUGER, T., SAMYN, L.: Brussels II bis: successes and suggested improvements. In: Journal of Private International Law .·2016, s. 1 až 37, najmä s. 8, ako aj CAMPIGLIO, C.: Conflitti positivi et negativi di giurisdizione in materia matrimoniale. In: Rivista di diritto internazionale privato et processuale . 2021, č. 3, s. 497 až 532, najmä s. 522.

( 71 ) PATAUT, É.: Codifier le divorce international: Quelques remarques sur le projet GEDIP. In: AUC IURIDICA . 2020, č. 66, s. 95 až 115, najmä s. 103.

( 72 ) Pozri bod 129 nižšie. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že právna veda skúma otázku, či je vhodné zachovať zostatkovú právomoc stanovenú nariadením č. 2201/2003, a tiež relevantnosť nahradenia takejto právomoci „jednotnou“ právomocou. Pozri najmä BONOMI, A.: La compétence internationale en matière de divorce. Quelques suggestions pour une (improbable) révision du règlement Bruxelles II bis. In: Revue critique de droit international privé . 2017, roč. 4, č. 4, s. 511 až 534, najmä s. 522 a nasl., ako aj PATAUT, É., c. d., s. 104 a nasl.

( 73 ) Vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 29. novembra 2007, Sundelind Lopez ( C‑68/07 , EU:C:2007:740 ), mala navrhovateľka pobyt v inom členskom štáte, ako bol členský štát jej štátnej príslušnosti. Naopak, ako vyplýva z právnej vedy, ak právne poriadky niektorých členských štátov nepoznajú právomoc, ktorú možno označiť za „zostatkovú“ s ohľadom na článok 3 nariadenia č. 2201/2003, vzniká problém v prípade, že jeden z manželov má štátnu príslušnosť členského štátu a obaja žijú v treťom štáte. Pozri správu Borrás, bod 47. Pozri tiež BORRÁS, A.: Article 6, c.d., s. 102, bod 13.

( 79 ) Rozsudok z 12. novembra 2014, L ( C‑656/13 , EU:C:2014:2364 , bod 39 ), a zo 6. októbra 2015, Matoušková ( C‑404/14 , EU:C:2015:653 , bod 36 ). Naopak voľba súdu nie je možná v rozvodových veciach.

( 80 ) Pozri FRANZINA, P.: Forum Necessitatis. In: VIARENGO, I., VILLATA, F. C.: Planning the Future of Cross Border Families: A Path Through Coordination , Studies in Private International Law . Oxford: Hart Publishing, 2020, s. 325 až 330, najmä s. 326.

( 81 ) Rozsudok zo 16. júla 2015 ( C‑184/14 , EU:C:2015:479 ).

( 82 ) Rozsudok zo 16. júla 2015, A ( C‑184/14 , EU:C:2015:479 , body 47 a 48 ).

( 83 ) Vo veciach rodičovských práv a povinností majú španielske súdy právomoc najmä, „ak je navrhovateľ španielskym štátnym príslušníkom“.

( 84 ) Podľa vnútroštátneho súdu však v zmysle článku 22c písm. d) OZSM španielske súdy nemajú právomoc rozhodovať v rozvodových veciach.

( 91 ) Najmä v prípade povodní a iných prírodných katastrof.

( 92 ) Napríklad v prípade odopretia spravodlivosti z dôvodu sexuálnej orientácie, príslušnosti k náboženstvu alebo rase, alebo v prípade, že dotknuté súdy vyžadujú neprijateľné alebo diskriminačné dôkazy.

( 93 ) LAGARDE, P.: Le for de nécessité dans les règlements européens. In: KOHLER C., HESS B., JAYME E., MANSEL H.‑P.: Europa als Rechts‑ und Lebensraum: Liber Amicorum für Christian Kohler zum 75. Geburtstag am 18 . Juni 2018 . Bielefeld, 2018, s. 255 až 267, najmä s. 262.

( 94 ) V tejto súvislosti pozri, pokiaľ ide o dedenie, návrhy, ktoré som predniesol vo veci RK (Odmietnutie vykonať právomoc) ( C‑422/20 , EU:C:2021:565 , bod 60 a poznámka pod čiarou 35).

( 95 ) Zvyčajne je to jeden z rodičov zastupujúcich oprávnenú osobu, ale môže to byť aj verejný orgán, na ktorý zo zákona prešli práva osoby oprávnenej na výživné. Pozri rozsudok zo 17. septembra 2020, Landkreis Harburg (Prechod práv osoby oprávnenej na výživné na verejný orgán) ( C‑540/19 , EU:C:2020:732 ).

( 96 ) FRANZINA, P.: Forum Necessitatis, c. d., s. 327.

( 103 ) Pozri SZPUNAR, M. a PACULA, K.: Forum of necessity in family matters within the framework of EU and international law. In: Polski Proces Cywilny . 2021, č. 4, s. 563 až 592, najmä s. 584, ako aj autorov citovaných v poznámkach pod čiarou na strane 99.

( ) Pozri v tejto súvislosti FERNÁNDEZ ARROYO, D. P.: Compétence exclusive et compétence exorbitante dans les relations privées internationales. In: Recueil des cours . Académie de droit international de La Haye, 2006, zv. 323, s. 11 až 259, najmä s. 75 a 76: „... Zdá sa, že základný cieľ forum necessitatis nespočíva v tom, že by bol súdom poskytnutý dôvod zasiahnuť do vecí, v ktorých nemajú právomoc, ale skôr v tom, že zaručuje uplatnenie základného práva na prístup k spravodlivosti.“