C-567/20
ECLI:EU:C:2022:76
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62020CC0567
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62020CC0567
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 3. februára 2022 ( 1 )
Vec C‑567/20
A. H.
proti
Zagrebačka banka d.d.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Općinski građanski sud u Zagrebu (Mestský civilný súd Záhreb, Chorvátsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Nekalé podmienky v zmluvách o spotrebiteľskom úvere – Smernica 93/13/EHS – Článok 6 ods. 1 – Článok 10 ods. 1 druhý pododsek – Časová uplatniteľnosť smernice – Právomoc Súdneho dvora – Uzavretie zmluvy pred pristúpením členského štátu k Únii – Článok 1 ods. 2 – Vylúčenie podmienok, ktoré odrážajú kogentné zákonné alebo regulačné ustanovenia“
I. Úvod
1.
Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 ( 2 ) ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách neboli záväzné pre spotrebiteľa. Pokiaľ je to možné, zmluva má pritom naďalej existovať bez nekalých podmienok. Ak sa výnimočne prostredníctvom zásahu zákonodarcu nekalá podmienka v takej zmluve nahradí novou podmienkou, podľa ustálenej judikatúry musí byť zaručené, aby sa tým navrátila právna a skutková situácia, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by predmetná podmienka neexistovala. Spotrebiteľ musí mať najmä nárok domáhať sa vrátenia všetkých výhod, ktoré predajca alebo dodávateľ neoprávnene získal na základe uvedenej nekalej podmienky na úkor spotrebiteľa (tzv. reštitučný účinok). ( 3 )
2.
V spore vo veci samej sa žalobkyňa v podstate domnieva, že novela prijatá chorvátskym zákonodarcom v roku 2015, ktorá priznala spotrebiteľom právo so spätnou účinnosťou konvertovať úvery denominované vo švajčiarskych frankoch na eurá, bola v tomto smere nedostatočná. Zákonom stanovené úpravy zmluvy podľa jej názoru najmä neviedli k vráteniu všetkých súm, ktoré boli zaplatené bez právneho dôvodu, spotrebiteľom.
3.
Tento prípad je špecifický tým, že zmluva o úvere so žalobkyňou bola uzavretá už v roku 2007, teda pred pristúpením Chorvátskej republiky k Únii. K nahradeniu nekalých podmienok v dôsledku uvedenej novely zákona však došlo až po pristúpení. Za týchto okolností konanie vyvoláva otázku týkajúcu sa časovej uplatniteľnosti článku 6 ods. 1 smernice 93/13 v spore vo veci samej, pokiaľ ide o reštitučný účinok predmetnej zákonnej úpravy. Inak povedané, treba určiť, či právna úprava prijatá po pristúpení členského štátu musí zaručiť tento reštitučný účinok aj v prípade nekalých podmienok v zmluve, ktorá bola uzatvorená pred pristúpením.
II. Právny rámec
A.
Právo Únie
1. Dokumenty týkajúce sa pristúpenia Chorvátskej republiky k Európskej únii
4.
Podľa článku 3 ods. 3 Zmluvy medzi členskými štátmi Európskej únie a Chorvátskou republikou o pristúpení Chorvátskej republiky k Európskej únii ( 4 ) táto zmluva nadobúda platnosť 1. júla 2013, ak boli pred týmto dňom uložené všetky ratifikačné listiny.
5.
Článok 2 Aktu o podmienkach pristúpenia Chorvátskej republiky a o úpravách Zmluvy o Európskej únii, Zmluvy o fungovaní Európskej únie a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( 5 ) v prvom odseku stanovuje:
„Odo dňa pristúpenia sú ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých inštitúciami pred pristúpením záväzné pre Chorvátsko a uplatňujú sa v Chorvátsku za podmienok stanovených v uvedených zmluvách a v tomto akte.“
6.
Podľa článku 46 prvej vety aktu o pristúpení z roku 2012 sa pristúpením Chorvátsko v súlade s pôvodnými zmluvami považuje za adresáta smerníc a rozhodnutí podľa článku 288 ZFEÚ.
2. Smernica 93/13
7.
Trináste odôvodnenie smernice 93/13 znie takto:
„keďže sa v zákonných alebo regulačných opatreniach [ustanoveniach – neoficiálny preklad ] členských štátov, ktoré priamo alebo nepriamo určujú podmienky spotrebiteľských zmlúv, nepredpokladá, že budú obsahovať nekalé podmienky; keďže sa z toho dôvodu nejaví potrebné zaoberať sa podmienkami odrážajúcimi povinné [kogentné – neoficiálny preklad ] zákonné alebo regulačné opatrenia [ustanovenia – neoficiálny preklad ]…; keďže v tomto ohľade znenie ‚kogentné zákonné alebo regulačné opatrenia [ustanovenia – neoficiálny preklad ]‘ uvedené v článku 1 ods. 2 zahŕňa pravidlá, ktoré podľa zákona platia medzi zmluvnými stranami za predpokladu, že neboli vytvorené žiadne iné dohody“.
8.
Článok 1 ods. 2 tejto smernice v nadväznosti na vyššie uvedené stanovuje:
„Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné [kogentné – neoficiálny preklad ] zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.“
9.
V článku 6 ods. 1 tejto smernice sa uvádza:
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“
10.
V článku 7 ods. 1 tejto smernice je stanovené, že členské štáty zabezpečia, „aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvisl[é]mu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov“.
11.
Článok 10 ods. 1 tejto smernice znie:
„Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do 31. decembra 1994. Bezodkladne o tom informujú Komisiu.
Tieto ustanovenia sa uplatnia na všetky zmluvy uzatvorené po 31. decembri 1994.“
B.
Chorvátske právo
12.
Dňa 30. septembra 2015 bol prijatý Zakon o izmjeni i dopunama Zakona o potrošačkom kreditiranju (zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o spotrebiteľskom úvere, ďalej len „zákon z roku 2015“) ( 6 ), ktorým bola spotrebiteľom ponúknutá možnosť konvertovať svoj úverový záväzok v švajčiarskych frankoch na záväzok v eurách. § 19e zákona z roku 2015 vyžaduje, aby veritelia do 45 dní od nadobudnutia účinnosti tohto zákona ponúkli spotrebiteľom buď novú zmluvu o úvere, alebo dodatok k existujúcej zmluve o úvere. Spotrebitelia môžu akceptovať konverziu úveru do 30 dní. V opačnom prípade sa musí úver splatiť za nezmenených podmienok.
13.
Zákon z roku 2015 stanovuje v prípade tejto konverzie určitý postup na výpočet novej výšky dlhu spotrebiteľa. Tento postup spočíva v podstate v porovnaní splátok úveru, ktoré spotrebiteľ skutočne uhrádza, s fiktívnym úverom v eurách. Tým sa k 30. septembru 2015 určí nový zostatok úveru v eurách, ktorý je od tohto okamihu smerodajný pre splatenie úveru dlžníkom.
14.
Ako vyplýva z § 19b zákona z roku 2015, cieľom tohto zákona je zrovnoprávnenie dlžníkov s úvermi vo švajčiarskych frankoch s dlžníkmi s úvermi v eurách.
15.
Zakon o obveznim odnosima (zákon o záväzkových vzťahoch) v znení z 5. apríla 2018 ( 7 ) v § 148 ods. 1 a v § 326 stanovuje, že neplatná zmluva sa nestane platnou prostredníctvom neskoršieho zániku dôvodu neplatnosti ani nováciou. Podľa § 322 tohto zákona sa predpokladá, že neplatný právny úkon nebol urobený, a zmluvné strany ho nemôžu právnym úkonom potvrdiť, nahradiť alebo konvalidovať.
III. Skutkový stav a spor vo veci samej
16.
Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu žalobkyňa v spore vo veci samej, A. H., v postavení spotrebiteľa uzavrela 15. októbra 2007 so žalovanou v spore vo veci samej, Zagrebačka banka, zmluvu o úvere na bývanie na sumu, ktorá bola denominovaná vo švajčiarskych frankoch, ale vyplatená v chorvátskych kunách. V štandardnej zmluve sa zmluvné strany okrem iného dohodli, že výška splátok úveru je viazaná na švajčiarsky frank a že banka môže jednostranne meniť uplatniteľnú pohyblivú úrokovú sadzbu.
17.
Dňa 30. septembra 2015 bol prijatý zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o spotrebiteľskom úvere (zákon z roku 2015). ( 8 )
18.
Následne žalobkyňa v spore vo veci samej a Zagrebačka banka 8. januára 2016 uzavreli dodatok k zmluve o úvere s cieľom vykonať konverziu stanovenú v zákone z roku 2015, takže opätovne vypočítaná istina úveru bola od 30. septembra 2015 viazaná na euro a bola použitá nová metóda výpočtu úrokov.
19.
Dňa 12. júna 2019 podala žalobkyňa v spore vo veci samej žalobu proti spoločnosti Zagrebačka banka na vnútroštátnom súde, ktorým je Općinski građanski sud u Zagrebu (Mestský civilný súd Záhreb). Svojou žalobou sa domáha na jednej strane určenia, že podmienka týkajúca sa indexácie vo švajčiarskych frankoch, ktorá bola obsiahnutá v jej pôvodnej zmluve, a podmienka týkajúca sa pohyblivej úrokovej sadzby sú tak podľa chorvátskeho práva, ako aj podľa práva Únie nekalé, a preto neplatné. Na odôvodnenie uvádza konanie o hromadnej žalobe na Trgovački sud u Zagrebu (Obchodný súd Záhreb, Chorvátsko), v rámci ktorého sa právoplatne konštatovalo, že menové doložky, ako je doložka, o ktorú ide v spore vo veci samej, sú nekalé.
20.
Na druhej strane žalobkyňa na základe znaleckého posudku, ktorý si dala vypracovať, navrhuje uložiť banke povinnosť vrátiť žalobkyni všetky výhody, ktoré banka na základe týchto podmienok neoprávnene získala. Podľa názoru žalobkyne v spore vo veci samej ju ustanovenia zákona z roku 2015, resp. zákonom stanovený dodatok totiž úplne nevracajú do situácie, v ktorej by sa nachádzala, ak by pôvodná zmluva neobsahovala nijaké nekalé podmienky. Žalobkyňa sa domnieva, že sa tiež vôbec nevzdala týchto práv, ktoré jej patria ako spotrebiteľovi.
21.
Dňa 4. marca 2020 Vrhovni sud Republike Hrvatske (Najvyšší súd Chorvátskej republiky) vo vzorovom konaní vydal rozhodnutie, ktoré je pre všetky nižšie súdy záväzné a podľa ktorého dodatok uzavretý na základe zákona z roku 2015 vyvoláva právne účinky a je platný aj v prípade, ak sú podmienky zmluvy o úvere týkajúce sa pohyblivej úrokovej sadzby a menovej doložky neplatné. Na otázku týkajúcu sa odškodnenia spotrebiteľa napriek konverzii pritom výslovne neodpovedal.
22.
Podľa názoru banky však treba toto rozhodnutie chápať tak, že v dôsledku konverzie stanovenej v zákone z roku 2015 a uzavretia dodatku k zmluve o úvere už neexistuje právny základ na konštatovanie nekalej povahy podmienok pôvodnej zmluvy, a teda ani na príslušné odškodnenie, keďže úver bol so spätnou účinnosťou prepočítaný, ako keby bol denominovaný v eurách.
23.
Vnútroštátny súd považuje za nesporné, že žalobkyňa v spore vo veci samej sa nevzdala úplného odškodnenia a súdnej ochrany svojich záujmov. Navyše je podľa jeho názoru preukázané, že zostávajúca suma úveru je napriek konverzii vyššia, než by bola v prípade nezohľadnenia nekalých podmienok. Vnútroštátny súd sa domnieva, že je možné určiť výšku sumy, ktorú banka získala v dôsledku nekalej povahy týchto podmienok.
IV. Prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
24.
Za týchto okolností Općinski građanski sud u Zagrebu (Mestský civilný súd Záhreb) rozhodol o prerušení konania a podľa článku 267 ZFEÚ položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1.
Má sa článok 6 ods. 1 [smernice 93/13] v súlade s jeho výkladom v judikatúre Súdneho dvora, najmä [v rozsudku zo 14. marca 2019, Dunai ( C‑118/17 , EU:C:2019:207 )], vykladať v tom zmysle, že zásah zákonodarcu do vzťahov medzi spotrebiteľom v postavení dlžníka a bankou nemôže zbaviť spotrebiteľa práva napadnúť na súde zmluvné podmienky pôvodnej zmluvy alebo dodatku k zmluve uzavretého na základe zákona, a to s cieľom uplatniť si nárok na vrátenie všetkých výhod, ktoré banka neoprávnene získala na úkor spotrebiteľa v dôsledku uplatnenia nekalých zmluvných podmienok, v situácii, keď spotrebiteľ dobrovoľne súhlasil so zmenou pôvodného zmluvného vzťahu na základe zákonnej povinnosti uloženej bankám v dôsledku zásahu zákonodarcu, ktorá spočívala v ponúknutí takejto možnosti spotrebiteľovi, a k tejto zmene nedošlo priamo na základe zákona predstavujúceho zásah, ako to bolo vo veci Dunai?
2.
V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, je vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v konaní medzi dvoma subjektmi, a to dlžníkom a bankou, a ktorý nemôže vyložiť ustanovenia vnútroštátneho zákona, konkrétne Zakon o izmjenama i dopunama Zakona o potrošačkom kreditiranju [zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o spotrebiteľskom úvere], ako ich vyložil Vrhovni sud (Najvyšší súd, Chorvátsko), v súlade s požiadavkami smernice 93/13, oprávnený a/alebo povinný neuplatniť na základe tejto smernice a článkov 38 a 47 Charty základných práv Európskej únie tento vnútroštátny zákon, ako ho vyložil Vrhovni sud (Najvyšší súd)?“
25.
Žalobkyňa v spore vo veci samej, Zagrebačka banka, chorvátska vláda, ako aj Európska komisia predložili v písomnej časti konania na Súdnom dvore pripomienky k týmto prejudiciálnym otázkam.
V. Právne posúdenie
26.
Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 6 ods. 1 smernice 93/13 bráni vnútroštátnej právnej úprave prijatej po pristúpení členského štátu k Únii, ktorá bankám ukladá povinnosť ponúknuť spotrebiteľovi, s ktorým pred pristúpením tohto členského štátu uzavreli určitý typ zmluvy o úvere, dodatok, ak zákonom stanovený obsah tohto dodatku nemá za následok úplné vrátenie všetkých výhod, ktoré banka získala na základe nekalých podmienok, ktoré boli pôvodne obsiahnuté v zmluve o úvere.
27.
Inak povedané, tento súd sa pýta, či chorvátsky zákonodarca ustanoveniami zákona z roku 2015 splnil požiadavky článku 6 ods. 1 smernice 93/13, najmä pokiaľ ide o reštitučný účinok, ktorý sa musí podľa judikatúry zabezpečiť. ( 9 )
28.
V tejto súvislosti má predovšetkým pochybnosti, či vzhľadom na článok 1 ods. 2 smernice 93/13 môže preskúmať súlad dodatku uzavretého na základe zákona z roku 2015 s článkom 6 ods. 1 tejto smernice. ( 10 ) Podľa prvého uvedeného ustanovenia totiž zmluvné podmienky, ktoré odrážajú kogentné zákonné alebo regulačné ustanovenia, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.
29.
V prvom rade však treba určiť, či sa smernica 93/13, najmä článok 6 ods. 1, uplatní na prejednávaný skutkový stav. Podmienkou právomoci Súdneho dvora na zodpovedanie prejudiciálnej otázky týkajúcej sa právneho predpisu Únie totiž podľa ustálenej judikatúry je, aby sa tento predpis uplatnil na skutkové okolnosti sporu vo veci samej. ( 11 )
A.
O časovej uplatniteľnosti článku 6 ods. 1 smernice 93/13 v spore vo veci samej (právomoc Súdneho dvora)
30.
Pôvodná zmluva o úvere, ktorá bola denominovaná vo švajčiarskych frankoch, bola uzavretá medzi žalobkyňou v spore vo veci samej a spoločnosťou Zagrebačka banka 15. októbra 2007. Chorvátska republika však pristúpila k Únii až s účinnosťou k 1. júlu 2013. Dňa 8. januára 2016 zmluvné strany uzavreli dodatok založený na zákone z roku 2015, ktorým bol úver so spätnou účinnosťou naviazaný na euro.
31.
Súdny dvor má právomoc vykladať právo Únie v novom členskom štáte, len pokiaľ ide o jeho uplatňovanie v členskom štáte od dátumu pristúpenia tohto štátu k Únii. ( 12 ) V zásade platí, že právo Únie sa nemôže automaticky uplatniť na udalosti, ktoré nastali pred pristúpením nového členského štátu. Zároveň platí, že akt o pristúpení nového členského štátu je v podstate založený na všeobecnej zásade okamžitého a úplného uplatnenia ustanovení práva Únie na tento štát a výnimky sú povolené len v prípade, že ich výslovne stanovujú prechodné ustanovenia. ( 13 ) Pokiaľ v zmluve o pristúpení nového členského štátu nie je stanovené niečo iné, právo Únie sa preto uplatňuje v zásade odo dňa pristúpenia aj na budúce účinky situácií, ktoré vznikli pred pristúpením. ( 14 )
32.
Pokiaľ však ide o smernicu 93/13, táto smernica obsahuje osobitné ustanovenia týkajúce sa jej časovej uplatniteľnosti.
33.
Podľa článku 10 ods. 1 druhého pododseku smernice 93/13 sa táto smernica uplatní len na zmluvy uzatvorené po 31. decembri 1994, čo je dátum uplynutia lehoty na jej prebratie. Súdny dvor z toho vyvodzuje, že časová uplatniteľnosť ustanovení smernice 93/13 na spotrebiteľskú zmluvu závisí len od dátumu uzavretia tejto zmluvy, pričom obdobie, v ktorom táto zmluva vyvoláva účinky, nie je relevantné. ( 15 ) Čo sa týka členských štátov, ktoré pristúpili k Únii až po 31. decembri 1994 a pre ktoré sa smernica 93/13 stala záväznou až ich pristúpením, táto smernica sa teda uplatní len na zmluvy, ktoré boli uzavreté po dátume pristúpenia dotknutého členského štátu. ( 16 )
34.
Smernica 93/13 sa preto neuplatní na pôvodnú zmluvu o úvere z októbra 2007.
35.
Rozhodujúcou okolnosťou pre uplatnenie práva Únie, ktorá nastala po pristúpení Chorvátskej republiky k Únii, teda môže byť len uzavretie dodatku v roku 2016, resp. prijatie zákona z roku 2015.
36.
Predmetom sporu vo veci samej však nie je práve údajná nekalá povaha podmienok dodatku, ktoré sú založené na zákone z roku 2015, ako taká alebo vrátenie výhod získaných v dôsledku nej . ( 17 ) Žalobkyňa v spore vo veci samej sa naopak domáha vrátenia všetkých výhod, ktoré banka získala v dôsledku údajnej nekalej povahy podmienok obsiahnutých v zmluve z roku 2007. Za týchto okolností sa vnútroštátny súd pýta, či prostredníctvom zákona z roku 2015 a dodatku k zmluve o úvere, ktorý bol uzavretý na základe neho, prípadne dochádza k obmedzeniu práv žalobkyne, pokiaľ ide o nekalú povahu týchto pôvodných podmienok.
37.
Ide teda – podobne ako vo veciach Dunai a OTP Jelzálogbank a i. ( 18 ) – o účinky tohto dodatku, resp. zákona z roku 2015 na povinnosť Chorvátskej republiky zabezpečiť úplné vrátenie všetkých výhod, ktoré banka získala v súvislosti s podmienkami, ktoré boli pôvodne obsiahnuté v zmluve o úvere, vyplývajúcu z článku 6 ods. 1 smernice 93/13.
38.
Taká povinnosť však môže vyplývať z článku 6 ods. 1 smernice 93/13 len vtedy, keď sa táto smernica uplatní na pôvodnú zmluvu. ( 19 ) Ako som však už vysvetlila ( 20 ), nie je to tak.
39.
Ani po pristúpení Chorvátska k Únii – teda v čase prijatia zákona z roku 2015 – totiž tento členský štát nemal z hľadiska práva Únie povinnosť prijať v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami, ktoré boli uzavreté pred pristúpením k Únii, opatrenia na zabezpečenie, aby nekalé podmienky, ktoré sú prípadne obsiahnuté v týchto zmluvách, neboli záväzné pre spotrebiteľov (článok 6 ods. 1 smernice 93/13). Chorvátsko tiež nemuselo zaviesť v súvislosti s takými zmluvami primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok zo strany predajcov alebo dodávateľov (pozri článok 7 ods. 1 smernice 93/13). Pokiaľ však neexistuje taká povinnosť, prípadné obmedzenie možností vrátenia prostredníctvom nového zákona, resp. dodatku uzavretého na základe neho tiež nemôže patriť do pôsobnosti smernice 93/13.
40.
Povinnosť zabezpečiť úplné vrátenie neexistuje ani v súvislosti s výhodami, ktoré banka získala na základe takej zmluvy až po pristúpení, teda v prejednávanom prípade v období od 1. júla 2013 do 8. januára 2016. Aj tieto výhody sú totiž založené na potenciálnej nekalej povahe podmienok obsiahnutých v zmluve z roku 2007, ktorú však pomocou smernice 93/13 nemožno napraviť, keďže táto smernica sa neuplatní na daný prípad.
41.
Také rozlišovanie medzi obdobím pred pristúpením a obdobím po pristúpení, aké bolo vykonané napríklad vo veci Milivojević v súvislosti s uplatniteľnosťou základných slobôd ( 21 ), v prípade uplatnenia smernice 93/13 nie je možné. Odporovalo by to totiž účelu článku 10 ods. 1 druhého pododseku tejto smernice. Podľa tohto ustanovenia sa má smernica buď uplatniť na zmluvu ako celok vrátane všetkých jej právnych účinkov, alebo – ak bola zmluva uzavretá pred 1. januárom 1995, resp. pred pristúpením dotknutého členského štátu – sa nemá vôbec uplatniť, a to ani v prípade, ak táto zmluva vyvoláva účinky aj po tomto dátume. ( 22 )
42.
Z článku 10 ods. 1 druhého pododseku smernice 93/13 v tejto súvislosti vyplýva, že normotvorca nechcel, aby zmluva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá už bola uzatvorená, musela byť od okamihu, keď má táto smernica v členských štátoch úplné záväzné účinky, alebo dokonca so spätnou účinnosťou, v súlade s ustanoveniami tejto smernice. Skutočnosti, ktoré nastali pred týmto okamihom, sa nemajú dodatočne materiálne prehodnocovať. ( 23 )
43.
V tomto smere nemožno súhlasiť s tvrdením Komisie, že rozhodujúce je len to, že zákon z roku 2015 bol prijatý po okamihu, od ktorého bola Chorvátska republika viazaná smernicou 93/13, a tento zákon preto musí spĺňať požiadavky smernice, najmä jej článku 6 ods. 1 Spor vo veci samej sa totiž netýka abstraktnej zlučiteľnosti zákona z roku 2015 s ustanoveniami tejto smernice. To by ani vôbec nemohlo byť samostatne predmetom prejudiciálnej otázky týkajúcej sa výkladu smernice 93/13; naopak pritom musí vždy existovať súvislosť so spotrebiteľskou zmluvou. ( 24 )
44.
Súdny dvor v súlade s vyššie uvedeným vo veci SKP rozhodol, že účelom smernice 93/13 je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. V dôsledku toho sa táto smernica týka výlučne ustanovení obsiahnutých v takých zmluvách, a nie napríklad vnútroštátnych (procesných) predpisov. ( 25 ) Keďže však jediná zmluva, ktorá bola v tomto konaní relevantná, bola uzavretá pred pristúpením Slovenskej republiky k Únii, Súdny dvor rozhodol, že predmetná prejudiciálna otázka je zjavne neprípustná. ( 26 )
45.
V konečnom dôsledku je teda vzhľadom na žalobný návrh žalobkyne v spore vo veci samej a predmet prejudiciálnych otázok rozhodujúce len to, či sa smernica 93/13 uplatní na pôvodnú zmluvu o úvere. Keďže táto smernica sa v prejednávanom prípade neuplatní, Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na prejudiciálne otázky.
B.
Subsidiárne: O uplatniteľnosti smernice 93/13 na dodatok
46.
Je pravda, že prejudiciálne otázky sa výslovne týkajú len povinnosti vrátiť všetky výhody vyplývajúce z podmienok, ktoré boli pôvodne obsiahnuté v zmluve o úvere. V rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa však poukazuje na to, že žalobkyňa v spore vo veci samej tiež tvrdí, že pri konverzii prostredníctvom dodatku boli uplatnené nekalé pohyblivé úrokové sadzby.
47.
Pokiaľ teda v spore vo veci samej ide (aj) o samotnú nekalú povahu podmienok obsiahnutých v dodatku – čo musí posúdiť vnútroštátny súd –, prejednávaná vec síce patrí do časovej pôsobnosti smernice 93/13, avšak obsahové preskúmanie predmetných podmienok je aj tak vylúčené.
48.
Dodatok uzavretý na základe zákona z roku 2015 je totiž podľa článku 1 ods. 2 smernice 93/13 vyňatý z pôsobnosti tejto smernice. Podľa tohto ustanovenia zmluvné podmienky, ktoré odrážajú kogentné zákonné alebo regulačné ustanovenia, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.
49.
Súdny dvor vykladá článok 1 ods. 2 smernice 93/13 v tom zmysle, že do pôsobnosti tejto smernice nepatria žiadne podmienky odrážajúce kogentné vnútroštátne zákonné alebo regulačné ustanovenia, ktoré boli po uzavretí zmluvy o úvere so spotrebiteľom vložené do tejto zmluvy prostredníctvom zákona a majú nahradiť neplatnú podmienku obsiahnutú v tejto zmluve. ( 27 )
50.
V prejednávanom prípade síce k nahradeniu podmienok nedošlo – na rozdiel od vecí citovaných v predchádzajúcom bode – priamo prostredníctvom zákona z roku 2015. Toto nahradenie je naopak závislé od súhlasu spotrebiteľa. Zákon v tomto smere dovoľuje zmluvným stranám uzavrieť buď novú zmluvu o úvere, alebo dodatok k jestvujúcej zmluve o úvere. Samotná požiadavka týkajúca sa súhlasu spotrebiteľa však neznamená, že sa nemá konštatovať, že tieto podmienky neodrážajú kogentné zákonné ustanovenia. Banky majú v prejednávanom prípade na základe zákona z roku 2015 povinnosť predložiť v určenej lehote spotrebiteľom zodpovedajúcu ponuku. Pre spotrebiteľov je jedinou alternatívou k súhlasu zachovanie pôvodnej zmluvy vrátane podmienok, ktoré sú pre nich nevýhodné a ktoré zákonodarca považuje za nekalé. Okrem toho obsah prípadného dodatku slobodne neurčuje predajca alebo dodávateľ, ale v celom rozsahu ho určuje uvedený zákon.
51.
Článok 1 ods. 2 smernice 93/13 podľa trinásteho odôvodnenia tejto smernice vychádza z predpokladu, že zákonné alebo regulačné ustanovenia členských štátov, ktoré priamo alebo nepriamo určujú podmienky spotrebiteľských zmlúv, neobsahujú nekalé podmienky, ale zavádzajú rovnováhu medzi právami spotrebiteľov a predajcov alebo dodávateľov. ( 28 ) Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, práve to bolo tiež cieľom chorvátskeho zákonodarcu. Za týchto okolností treba vychádzať z toho, že predmetné podmienky „odrážajú“ kogentné zákonné ustanovenia v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 93/13.
52.
Z toho vyplýva, že prejednávaná vec nepatrí ani do vecnej pôsobnosti smernice 93/13.
VI. Návrh
53.
Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Općinski građanski sud u Zagrebu (Mestský civilný súd Záhreb, Chorvátsko), takto:
Súdny dvor Európskej únie nemá právomoc odpovedať na otázky, ktoré mu rozhodnutím z 15. októbra 2020 položil Općinski građanski sud u Zagrebu (Mestský civilný súd Záhreb).
( 1 ) Jazyk prednesu: nemčina.
( 2 ) Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288) (ďalej len „smernica 93/13“).
( 3 ) Rozsudky z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. ( C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15 , EU:C:2016:980 , body 61 a 62 ); zo 14. marca 2019, Dunai ( C‑118/17 , EU:C:2019:207 , body 41 a 44 ), a z 29. apríla 2021, Bank BPH ( C‑19/20 , EU:C:2021:341 , body 77 a 78 ).
( 4 ) Ú. v. EÚ L 112, 2012, s. 14 .
( 5 ) Ú. v. EÚ L 112, 2012, s. 21 .
( 6 ) Narodne novine, br. 102/2015.
( 7 ) Narodne novine, br. 35/05, 41/08, 125/11, 78/15 a 29/18.
( 8 ) Pokiaľ ide o jeho obsah, pozri body 12 a 13 vyššie.
( 9 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. ( C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15 , EU:C:2016:980 , body 61 a 62 ); zo 14. marca 2019, Dunai ( C‑118/17 , EU:C:2019:207 , body 41 a 44 ), a z 29. apríla 2021, Bank BPH ( C‑19/20 , EU:C:2021:341 , body 77 a 78 ).
( 10 ) Vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti odvoláva najmä na rozsudok zo 14. marca 2019, Dunai ( C‑118/17 , EU:C:2019:207 ).
( 11 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 1997, Leur‑Bloem ( C‑28/95 , EU:C:1997:369 , bod 26 ); z 30. januára 2020, Generics (UK) a i. ( C‑307/18 , EU:C:2020:52 , bod 26 ), a z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , body 31 až 33 ).
( 12 ) Uznesenia z 3. apríla 2014, Pohotovosť ( C‑153/13 , EU:C:2014:1854 , bod 24 ), a z 3. júla 2014, Tudoran ( C‑92/14 , EU:C:2014:2051 , bod 27 ), ako aj rozsudok z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Societé Générale ( C‑698/18 a C‑699/18 , EU:C:2020:537 , bod 41 ).
( 13 ) Rozsudok z 9. marca 2017, Pula Parking ( C‑551/15 , EU:C:2017:193 , bod 24 ).
( 14 ) Pozri rozsudky z 29. januára 2002, Pokrzeptowicz‑Meyer ( C‑162/00 , EU:C:2002:57 , bod 50 ), a zo 14. februára 2019, Milivojević ( C‑630/17 , EU:C:2019:123 , body 42 a 43 ).
( 15 ) Uznesenie z 3. júla 2014, Tudoran ( C‑92/14 , EU:C:2014:2051 , bod 28 ), ako aj rozsudok z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Societé Générale ( C‑698/18 a C‑699/18 , EU:C:2020:537 , bod 42 ).
( 16 ) Pozri uznesenia z 8. novembra 2012, SKP ( C‑433/11 , EU:C:2012:702 , body 33 až 35 ), a z 3. júla 2014, Tudoran ( C‑92/14 , EU:C:2014:2051 , bod 28 ), ako aj rozsudok z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Societé Générale ( C‑698/18 a C‑699/18 , EU:C:2020:537 , body 43 a 44 ).
( 17 ) Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu v každom prípade nevyplýva, že podľa názoru žalobkyne samotná povinnosť splatiť zostatok úveru, ktorý je teraz vyjadrený v eurách a náležite upravený, v chorvátskych kunách spôsobuje značnú nerovnováhu na úkor žalobkyne. Pokiaľ ide o subsidiárne úvahy týkajúce sa nekalej povahy doložky o úprave úrokov, pozri bod 46 a nasl. nižšie.
( 18 ) Rozsudky zo 14. marca 2019, Dunai ( C‑118/17 , EU:C:2019:207 , bod 38 ), a z 2. septembra 2021, OTP Jelzálogbank a i. ( C‑932/19 , EU:C:2021:673 , bod 30 ).
( 19 ) Súdny dvor napríklad v rozsudku z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. ( C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15 , EU:C:2016:980 , bod 58 ), v rámci svojich úvah týkajúcich sa ochrany stanovenej v smernici 93/13 vychádzal z predpokladu, že ide o „nekalú povahu zmluvnej podmienky patriac[ej] do pôsobnosti smernice 93/13“. Pozri tiež uznesenie z 8. novembra 2012, SKP ( C‑433/11 , EU:C:2012:702 , bod 35 ), v ktorom sa Súdny dvor zameral na „jedin[ú] zmluv[u] uzavret[ú] medzi predajcom a dodávateľom [predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom – neoficiálny preklad ], ktorá je predmetom sporu vo veci samej a na ktorú prejudiciálny návrh odkazuje“. Tento problém vo veciach citovaných v bode 37 vyššie nevznikol.
( 20 ) Pozri už body 33 a 34 vyššie.
( 21 ) Rozsudok zo 14. februára 2019, Milivojević ( C‑630/17 , EU:C:2019:123 , body 41 až 43 ).
( 22 ) Pozri v tomto zmysle uznesenie z 3. júla 2014, Tudoran ( C‑92/14 , EU:C:2014:2051 , body 26 až 28 ), a rozsudok z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Societé Générale ( C‑698/18 a C‑699/18 , EU:C:2020:537 , bod 42 ).
( 23 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Pula Parking ( C‑551/15 , EU:C:2016:825 , bod 35 ), podľa ktorých má byť právomoc Súdneho dvora vylúčená, ak by v opačnom prípade došlo k materiálnemu prehodnoteniu predchádzajúcich udalostí, ktoré nastali pred pristúpením.
( 24 ) Inak to bolo v už spomenutom rozsudku zo 14. februára 2019, Milivojević ( C‑630/17 , EU:C:2019:123 ), v ktorom išlo o otázku, či sa na zákon prijatý po pristúpení Chorvátskej republiky uplatnia základné slobody. V tomto prípade Súdny dvor rozhodol, že má právomoc, hoci v spore vo veci samej boli spochybnené účinky tohto zákona na zmluvu o úvere, ktorá bola uzavretá pred pristúpením. Skutočnosť, že tento zákon sa vzťahoval aj na zmluvy o úvere, ktoré boli uzavreté pred pristúpením, nemôže viesť k tomu, že nie je potrebné rešpektovať základné slobody. Keďže dotknutým zákonom sa menili aj účinky spornej zmluvy o úvere, ktoré táto zmluva vyvolávala po pristúpení, spor vo veci samej patril do pôsobnosti práva Únie, konkrétne dotknutých základných slobôd.
( 25 ) Pozri uznesenie z 8. novembra 2012, SKP ( C‑433/11 , EU:C:2012:702 , body 33 a 34 ).
( 26 ) Uznesenie z 8. novembra 2012, SKP ( C‑433/11 , EU:C:2012:702 , body 35 a 37 ).
( 27 ) Pozri rozsudky z 20. septembra 2018, OTP Bank a OTP Faktoring ( C‑51/17 , EU:C:2018:750 , body 62 až 64 a 70 ); zo 14. marca 2019, Dunai ( C‑118/17 , EU:C:2019:207 , bod 37 ), a z 2. septembra 2021, OTP Jelzálogbank a i. ( C‑932/19 , EU:C:2021:673 , body 28 a 29 a tam citovaná judikatúra).
( ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. marca 2013, RWE Vertrieb ( C‑92/11 , EU:C:2013:180 , bod 28 ); z 3. apríla 2019, Aqua Med ( C‑266/18 , EU:C:2019:282 , bod 33 ), a z 26. marca 2020, Mikrokasa a Revenue Niestandaryzowany Sekurytyzacyjny Fundusz Inwestycyjny Zamknięty ( C‑779/18 , EU:C:2020:236 , bod 54 ).