C-568/20

62020CC0568

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PRIIT PIKAMÄE

prednesené 16. decembra 2021 ( 1 )

Vec C‑568/20

J

I. Právny rámec

2.

V prejednávanej veci sú relevantné články 2, 39, 41, 42, 45, 46, 52 a 53 nariadenia č. 1215/2012.

II. Skutkové okolnosti sporu, konanie vo veci samej a prejudiciálna otázka

3.

Na základe žaloby podanej bankovou inštitúciou H Limited, založenej na dvoch rozsudkoch vydaných v Jordánsku v roku 2013, ktorými bola J ako dlžníkovi uložená povinnosť zaplatiť dlhovaný zostatok dvoch pôžičiek, High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench, Spojené kráľovstvo (ďalej len„High Court of Justice“)] uznesením z 20. marca 2019 v skrátenom konaní nariadil J, aby zaplatil H Limited sumu 10392463 amerických dolárov (USD), spolu so sumou 5422031,65 USD z titulu úrokov a sumou 125000 libier šterlingov (GBP) z titulu trov konania. Tento súd tiež vyplnil a následne vydal osvedčenie uvedené v článku 53 nariadenia č. 1215/2012 (ďalej len „osvedčenie“).

„1. Majú sa ustanovenia nariadenia č. 1215/2012, najmä jeho článok 2 písm. a) a článok 39, vykladať v tom zmysle, že o rozhodnutie, ktoré sa má vykonať, ide aj vtedy, ak je osoba označená ako dlžník v exekučnom titule po skrátenom preskúmaní v kontradiktórnom konaní, ktoré sa však týka len otázky právoplatnosti rozsudku vydaného voči tejto osobe v treťom štáte, povinná účastníkovi konania, ktorý uspel v konaní v treťom štáte, uhradiť dlžnú sumu priznanú konečným rozsudkom vydaným v tomto treťom štáte, pričom predmet konania sa v členskom štáte obmedzil len na preskúmanie toho, či existuje nárok vyplývajúci z konečného rozsudku voči osobe, proti ktorej smeruje výkon rozhodnutia?

2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku:

Majú sa ustanovenia nariadenia č. 1215/2012, najmä článok 1, článok 2 písm. a), a články 39, 45, 46 a 52 tohto nariadenia, vykladať v tom zmysle, že výkon sa zamietne bez ohľadu na existenciu niektorého z dôvodov uvedených v článku 45 nariadenia č. 1215/2012, ak skúmané rozhodnutie nie je rozhodnutím v zmysle článku 2 písm. a) alebo článku 39 nariadenia č. 1215/2012 alebo ak nárok, ktorý je základom rozhodnutia v členskom štáte pôvodu, nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012?

3. V prípade, ak je odpoveď na prvú otázku záporná a odpoveď na druhú otázku kladná:

Majú sa ustanovenia nariadenia č. 1215/2012, najmä jeho článok 1, článok 2 písm. a), článok 39, článok 42 ods. 1 písm. b) a články 46 a 53, vykladať v tom zmysle, že súd dožiadaného členského štátu musí v konaní o návrhu na zamietnutie výkonu už na základe informácií, ktoré súd krajiny pôvodu uviedol v osvedčení podľa článku 53 nariadenia č. 1215/2012, nutne vychádzať z toho, že ide o rozhodnutie, ktoré patrí do pôsobnosti nariadenia a má sa vykonať?“

Hoci rozhodnutie vnútroštátneho súdu obsahuje tri formálne odlišné prejudiciálne otázky, tieto otázky podľa môjho názoru spolu úzko súvisia a sú súčasťou jednej a tej istej právnej problematiky, a to problematiky podmienok, za ktorých môže dožiadaný súd vyhovieť návrhu na zamietnutie výkonu rozhodnutia vydaného súdom pôvodu z dôvodu neuplatniteľnosti nariadenia č. 1215/2012 napriek tomu, že súd pôvodu vydal osvedčenie osvedčujúce jeho vykonateľnosť.

9.

Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby preskúmal všetky tieto tri otázky preformulované takto:

„Majú sa ustanovenia nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že povoľujú súdu dožiadaného členského štátu, na ktorý je podaný návrh na zamietnutie výkonu podľa jeho článku 46, aby sa v rozpore s posúdením súdu členského štátu pôvodu vyplývajúcim z vydania osvedčenia upraveného v jeho článku 53, domnieval, že toto nariadenie sa neuplatňuje z dôvodu, že cieľom konania vedeného na súde členského štátu pôvodu bolo vyhlásiť za vykonateľné rozsudky vydané v občianskych a obchodných veciach v treťom štáte, a v dôsledku toho, aby odmietol výkon rozhodnutia uvedeného súdu?“

10.

Táto otázka si vyžaduje posúdenie, či v tomto prípade existuje vykonateľný rozsudok, a teda posúdenie dosahu osvedčenia, a následne posúdenie oprávnení dožiadaného súdu, na ktorý je podaný návrh na zamietnutie výkonu tohto rozsudku tak, ako sú definované nariadením č. 1215/2012.

V tomto novom systéme priameho výkonu rozsudkov zohráva osvedčenie vydané súdom pôvodu prvoradú úlohu. Z ustanovení článku 37 v spojení s ustanoveniami článku 42 nariadenia č. 1215/2012 totiž vyplýva, že na účely toho, aby bol v členskom štáte uznaný a vykonaný rozsudok vydaný v inom členskom štáte, musí navrhovateľ predložiť iba vyhotovenie dotknutého rozsudku spolu s týmto osvedčením. V súlade s článkom 42 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia uvedené osvedčenie osvedčuje, že vyššie uvedený rozsudok je vykonateľný a obsahuje výpis z neho a prípadne aj relevantné informácie o náhrade trov konania a výpočte úrokov. Toto osvedčenie sa podľa článku 43 ods. 1 uvedeného nariadenia pred každým výkonom doručí osobe, proti ktorej sa žiada o výkon. ( 4 ) V tomto kontexte a na vyzvanie generálneho advokáta Bota ( 5 ) Súdny dvor označil osvedčenie za základ uvedenia zásady priameho výkonu rozsudkov vydaných v členských štátoch do života, vďaka ktorému sa daný rozsudok môže voľne pohybovať v európskom justičnom priestore. ( 6 )

13.

Na získanie tohto osvedčenia sa navrhovateľ musí obrátiť na súd pôvodu, ktorým je súd vydávajúci rozsudok, ktorého výkon sa navrhuje, ( 7 ) ktorý najlepšie pozná spor a je z hľadiska merita veci najschopnejší potvrdiť, že rozsudok je vykonateľný. Vydaním takéhoto osvedčenia na záver konania, ktoré má súdnu povahu, ( 8 ) súd pôvodu implicitne potvrdzuje, že rozsudok, ktorý sa má uznať a vykonať v inom členskom štáte, patrí do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, keďže vydanie osvedčenia je možné iba pod touto podmienkou. V situácii, keď súd, ktorý vydal rozsudok, ktorý sa má vykonať, v štádiu jeho vydania nerozhodoval o uplatniteľnosti nariadenia č. 1215/2012, preto tento súd musí pri vydaní tohto osvedčenia overiť, či spor patrí do pôsobnosti tohto nariadenia. ( 9 )

Riešenie vyššie uvedenej problematiky sa zakladá na analýze právneho režimu zamietnutia výkonu zavedeného nariadením č. 1215/2012. Je pravda, že na odôvodnenia tvrdenia o možnom preskúmaní posúdení týkajúcich sa uplatniteľnosti tohto nariadenia vykonaných súdom pôvodu, vnútroštátny súd a nemecká vláda odkazujú na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa preskúmania osvedčenia uvedeného v článku 54 nariadenia (ES) č. 44/2001 ( 11 ).

1.

O relevancii judikatúry týkajúcej sa preskúmania osvedčenia uvedeného v článku 54 nariadenia č. 44/2001

17.

Treba pripomenúť, že nariadenie č. 44/2001 ukladalo navrhovateľovi výkonu rozsudku povinnosť, aby najprv podal návrh, aby súd alebo orgán dožiadaného členského štátu vydal vyhlásenie vykonateľnosti. K tomuto návrhu malo byť pripojené vyhotovenie dotknutého rozsudku a prípadne osvedčenie uvedené v článku 54 nariadenia č. 44/2001, pričom tieto dva dokumenty mali byť podľa odôvodnenia 17 tohto nariadenia predmetom výlučne formálnej kontroly. Súdny dvor rozhodol, že orgány dožiadaného členského štátu sa mali v prvej časti konania obmedziť na preskúmanie splnenia týchto náležitostí na účely vydania vyhlásenia vykonateľnosti rozsudku a v druhej časti konania posúdiť dôvodnosť odvolania prípadne podaného povinným proti tomuto vyhláseniu so zreteľom na dôvody odmietnutia uvedené v článkoch 34 a 35 nariadenia č. 44/2001. ( 12 )

18.

21.

Obsah tohto bodu vyvoláva vážne otázky, ktoré podľa môjho názoru musia vylučovať jeho zohľadnenie v prejednávanej veci. Zdôrazňujem, že dotknutý bod sa zaoberá problematikou, ktorá nie je priamo nastolená prejudiciálnou otázkou, a to výkladom článku 54 nariadenia č. 44/2001 na účely určenia, či je možné preskúmanie uplatniteľnosti tohto nariadenia zo strany príslušného orgánu pred vydaním osvedčenia upraveného v tomto ustanovení. Myslím si, že uvedený bod obsahuje odôvodnenie, ktoré je vo vzťahu k riešeniu už odôvodnenému v bode 33 daného rozsudku nadbytočné.

22.

V každom prípade sa nariadenie č. 1215/2012 neuplatňovalo ratione temporis a jednoduchý odkaz naň v rámci porovnávacieho posúdenia bez akéhokoľvek vysvetlenia nemožno považovať za užitočný precedens, ktorý by mohol uzavrieť diskusiu o rozsahu právomocí dožiadaného súdu, a to tým skôr, že systémy uznávania a výkonu rozsudkov zavedené nariadeniami č. 44/2001 a č. 1215/2012 sú výrazne odlišné. ( 15 )

2.

O dôvodoch zamietnutia výkonu upravených nariadením č. 1215/2012

25.

V druhom rade treba pripomenúť, že zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ktorá má v práve Únie podstatný význam, ukladá, najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, každému z týchto štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a predovšetkým základné práva uznané týmto právom. Ako vyplýva z odôvodnenia 26 nariadenia č. 1215/2012, režim uznávania a výkonu upravený v tomto nariadení sa zakladá práve na vzájomnej dôvere vo výkon súdnictva v Únii. Takáto dôvera najmä vyžaduje, aby súdne rozhodnutia vydané v členskom štáte boli automaticky uznané a vykonané v inom členskom štáte. V tomto systéme musia byť ustanovenia nariadenia č. 1215/2012, ktoré taxatívne ( 20 ) uvádzajú dôvody, ktoré možno uviesť proti uznaniu alebo výkonu rozsudku, vykladané reštriktívne, keďže predstavujú prekážku dosiahnutia jedného zo základných cieľov tohto nariadenia. ( 21 )

26.

Päť dôvodov zamietnutia sa týka zjavného rozporu s verejným poriadkom dožiadaného členského štátu, nedoručenia návrhu na začatie konania v dostatočnom čase v prípade, keď je vydaný rozsudok pre zmeškanie, nezlučiteľnosti s rozhodnutím medzi tými istými účastníkmi vydaným v dožiadanom členskom štáte, nezlučiteľnosti so skorším rozhodnutím vydaným v inom štáte, ako aj nerešpektovania niektorých pravidiel o právomoci súdom členského štátu pôvodu. Tento taxatívny zoznam neobsahuje zmienku o uplatniteľnosti nariadenia č. 1215/2012 alebo porušení článku 2 písm. a) a článku 39 tohto nariadenia, ktorý vyžaduje, aby rozsudok, ktorého výkon sa navrhuje, bol vydaný v členskom štáte.

29.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zákazom meritórneho preskúmania cudzieho rozsudku článok 52 nariadenia č. 1215/2012 zakazuje súdu dožiadaného členského štátu, aby odmietol uznať alebo vykonať tento rozsudok iba z dôvodu, že existuje rozdiel medzi právnou normou uplatnenou súdom členského štátu pôvodu a právnou normou, ktorú by uplatnil súd dožiadaného členského štátu, ak by rozhodoval v spore. Súd dožiadaného členského štátu nemôže preskúmať ani správnosť právnych alebo skutkových posúdení, ktoré vykonal súd členského štátu pôvodu. Využitie výhrady verejného poriadku teda prichádza do úvahy iba v situácii, keď by uznanie alebo výkon rozsudku vydaného v inom členskom štáte neprijateľným spôsobom narúšali právny poriadok dožiadaného členského štátu, keďže by porušovali niektorú jeho základnú zásadu. Aby bol dodržaný zákaz meritórneho preskúmania cudzieho rozsudku, musí toto porušenie predstavovať zjavné porušenie právnej normy, ktorá je považovaná za podstatnú v právnom poriadku dožiadaného členského štátu alebo práva, ktoré je v tomto právnom poriadku považované za základné. ( 24 )

30.

S prihliadnutím na tieto úvahy treba preskúmať, či informácie uvedené vnútroštátnym súdom môžu preukazovať, že výkon uznesenia High Court of Justice z 20. marca 2019 by predstavoval zjavné porušenie rakúskeho verejného poriadku v zmysle článku 45 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012. Tieto informácie sa týkajú toho, že neoddeliteľný právny celok, ktorý tvorí toto rozhodnutie a k nemu pripojené osvedčenie, porušuje hmotnoprávne pravidlo, konkrétne zjavne nesprávne uplatnenie článku 2 písm. a) a článku 39 tohto nariadenia, ktorý vyžaduje, aby rozsudok, ktorého výkon sa navrhuje, bol vydaný v členskom štáte a v dôsledku toho určuje vecnú pôsobnosť uvedeného nariadenia, pokiaľ ide o dotknuté rozsudky.

Na základe rozsudku Cour Owens Bank ( 26 ) sa vnútroštátny súd domnieva, že nariadenie č. 1215/2012 sa nemôže uplatniť na rozhodnutie súdu pôvodu vydané na základe návrhu sledujúceho výkon rozsudkov vydaných v treťom štáte ( actio iudicati ), ktoré je výsledkom skráteného preskúmania spočívajúceho v overení, či tieto rozsudky skutočne zaviazali dlžníka, aby zaplatil veriteľskej banke určitú sumu bez toho, aby bol predmetom meritórneho preskúmania právny vzťah, ktorý je základom dlhu uznaného uvedenými rozsudkami. V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že Dohovor z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach ( 27 ) v znení zmien sa neuplatňuje na konania, ani na otázky, ktoré vzniknú v konaniach v zmluvných štátoch, ktoré sa týkajú uznávania a výkonu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach v tretích štátoch. Myslím si, že toto riešenie treba použiť aj v prejednávanej veci.

33.

Najprv treba pripomenúť, že zo samotného znenia článku 2 písm. a) a článku 39 nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že konania o uznanie a výkon upravené v kapitole III tohto nariadenia sa uplatňujú iba v prípade rozsudkov vydaných v členskom štáte. Pokiaľ ide o pravidlá právomoci, treba uviesť, že ustanovenia kapitoly II nariadenia č. 1215/2012, prijaté na základe článku 81 ZFEÚ ako nevyhnutné na riadne fungovanie vnútorného trhu, neupravujú miesto súdu pre konania o uznanie a výkon rozsudkov vydaných v treťom štáte. ( 28 )

34.

Ďalej je nevyhnutné preskúmať predmet konania vedeného na súde pôvodu a určiť, či toto konanie malo vytvoriť podmienky pre nútený výkon súdneho rozhodnutia vydaného v občianskych a obchodných veciach v treťom štáte. ( 29 ) V tejto súvislosti informácie uvedené vnútroštátnym súdom, pripomenuté vyššie v týchto návrhoch, podľa môjho názoru odôvodňujú kladnú odpoveď. ( 30 )

Zdôrazňujem, že na rozdiel od rozsudku Diageo Brands sa nesprávne posúdenie súdu pôvodu netýka hmotnoprávneho ustanovenia smernice upravujúcej minimálnu harmonizáciu, ktorá má za cieľ čiastočne priblížiť rôznorodé právne úpravy členských štátov v oblasti ochranných známok ( 33 ), ale ustanovení nariadenia. V tejto súvislosti odôvodnenie 6 nariadenia č. 1215/2012 uvádza, že na dosiahnutie cieľa voľného obehu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach je potrebné a vhodné, aby normy upravujúce právomoc súdov, uznávanie a výkon rozsudkov sa upravili právnym aktom Únie, ktorý je záväzný a priamo uplatniteľný.

38.

Nariadenie č. 1215/2012, ktorého právnym základom je článok 67 ods. 4 ZFEÚ, ktorý má uľahčiť prístup k spravodlivosti, najmä prostredníctvom zásady vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí, smeruje v oblasti spolupráce v občianskych a obchodných veciach k posilneniu zjednodušeného a efektívneho systému kolíznych noriem, uznávania a výkonu súdnych rozhodnutí, zavedeného právnymi nástrojmi, na ktoré toto nariadenie nadväzuje, aby sa uľahčila súdna spolupráca s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného Únii, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi. ( 34 ) Článok 2 písm. a) a článok 39 nariadenia č. 1215/2012, ktoré určujú jeho pôsobnosť, pokiaľ ide o dotknuté súdne rozhodnutia, treba podľa môjho názoru považovať za podstatné, keďže ich dodržanie je nevyhnutné na dosiahnutie vyššie uvedeného cieľa Únie. ( 35 )

39.

41.

Nie je sporné, že bod 64 rozsudku zo 16. júla 2015, Diageo Brands ( C‑681/13 , EU:C:2015:471 ), podľa ktorého s výnimkou osobitných okolností, ktoré by príliš sťažovali alebo znemožnili uplatnenie opravných prostriedkov v členskom štáte pôvodu, osoby podliehajúce súdnej právomoci musia v tomto členskom štáte využiť všetky dostupné prostriedky nápravy na zabránenie porušenia verejného poriadku, vyvolal rozsiahlu diskusiu týkajúcu sa jeho presného významu. Na rozdiel od toho, čo bolo uvedené, predchádzajúce úvahy nemožno analyzovať tak, že vyjadrujú predchádzajúcu podmienku preskúmania dôvodu založeného na porušení verejného poriadku. V tejto súvislosti sa stačí zamerať na jednoznačnú formuláciu bodu 68 tohto rozsudku, v ktorom sa uvádza, že ak skúma „prípadnú existenciu zjavného porušenia verejného poriadku štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, súd tohto štátu musí zohľadniť“ to, že s výnimkou osobitných okolností, ktoré by príliš sťažovali alebo znemožnili uplatnenie opravných prostriedkov v členskom štáte pôvodu, musia osoby podliehajúce súdnej právomoci v tomto členskom štáte využiť všetky dostupné opravné prostriedky, aby vopred predišli takémuto porušeniu. Požiadavka vyčerpania opravných prostriedkov v členskom štáte pôvodu je iba jedným kritériom pri posúdení dôvodu zamietnutia založeného na rozpore s verejným poriadkom. ( 40 )

42.

3.

O dôvodoch zamietnutia výkonu, uvedených v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012

44.

Keďže vnútroštátny súd sa pýta na možnosť zamietnuť výkon rozsudku nezávisle od zistenia niektorého z dôvodov uvedených v článku 45 nariadenia č. 1215/2012, treba posúdiť článok 41 ods. 2 tohto nariadenia, podľa ktorého „bez ohľadu na odsek 1 sa dôvody zamietnutia alebo prerušenia výkonu podľa právneho poriadku dožiadaného členského štátu uplatnia, pokiaľ nie sú nezlučiteľné s dôvodmi uvedenými v článku 45“. Úprimne povedané, znenie tohto ustanovenia sa nevyznačuje presnosťou a skrýva v sebe určitú nejednoznačnosť z dôvodu použitia výrazu „dôvody zamietnutia výkonu“, ktorý odkazuje na formuláciu článkov 45 a 46 nariadenia č. 1215/2012 ( 44 ), keďže potreba priznať článku 41 ods. 2 tohto nariadenia potrebný účinok zjavne vyžaduje, aby dôvody uvedené v týchto rôznych ustanoveniach neboli totožné.

45.

Článok 41 nariadenia č. 1215/2012 sa nachádza v oddiele 2 kapitoly III, ktorý sa venuje výkonu, a nie v oddiele týkajúcom sa zamietnutia výkonu, a uvádza, že konanie o výkone sa spravuje právnym poriadkom dožiadaného členského štátu. Rozsudok vydaný v členskom štáte, ktorý je vykonateľný v dožiadanom členskom štáte, sa v tomto štáte vykoná za rovnakých podmienok ako rozsudok vydaný v dožiadanom členskom štáte. Je tak vyvolané exekučné konanie vo vlastnom slova zmysle, ktoré môže priamo vykonať oprávnený z pôvodného rozsudku po tom, čo príslušnému orgánu výkonu predloží vyhotovenie rozsudku a osvedčenie, ak nedôjde k podaniu návrhu na zamietnutie výkonu alebo po jeho zamietnutí dožiadaným súdom.

49.

V tomto kontexte nemožno pripustiť, aby dožiadaný súd mohol v rámci posúdenia dôvodu zamietnutia výkonu uvedeného v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 preskúmať zákonnosť osvedčenia a v dôsledku toho uplatniteľnosť tohto nariadenia na žalobu, ktorá viedla k rozsudku, v dôsledku čoho by mohol tomuto rozsudku odňať jeho vykonateľnosť.

V. Návrh

50.

S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), takto:

Články 45 a 46 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa majú vykladať v tom zmysle, že súd dožiadaného členského štátu, na ktorý je podaný návrh na zamietnutie výkonu, mu môže vyhovieť z dôvodu, že rozsudok a osvedčenie, upravené v článku 53 tohto nariadenia, ktoré boli prijaté súdom členského štátu pôvodu, porušujú verejný poriadok dožiadaného členského štátu, pokiaľ uvádzané nesprávne právne posúdenie predstavuje zjavné porušenie právnej normy, ktorá je považovaná za podstatnú v právnom poriadku Únie, a teda v právnom poriadku tohto štátu. To je prípad nesprávneho právneho posúdenia, ktoré má vplyv na uplatňovanie článku 2 písm. a) a článku 39 uvedeného nariadenia, ktorý vyžaduje, aby rozsudok, ktorého výkon sa navrhuje, bol vydaný v členskom štáte.

( 6 ) Rozsudok z 28. februára 2019, Gradbeništvo Korana ( C‑579/17 , EU:C:2019:162 , body 37 a 39 ).

( 7 ) Článok 2 písm. f) nariadenia č. 1215/2012.

( 8 ) Rozsudok zo 4. septembra 2019, Salvoni ( C‑347/18 , EU:C:2019:661 , bod 31 ).

( 9 ) Rozsudok z 28. februára 2019, Gradbeništvo Korana ( C‑579/17 , EU:C:2019:162 , body 38 a 40 ).

( 10 ) Podľa článku 67 ods. 2 písm. a) Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( Ú. v. EÚ C 384 I, 2019, s. 1 ) a vzhľadom na dátum prijatia sporného uznesenia anglického súdu, teda 20. marec 2019, toto uznesenie nepredstavuje rozhodnutie tretieho štátu.

( 11 ) Nariadenie Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

( 18 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2019, Gradbeništvo Korana ( C‑579/17 , EU:C:2019:162 , bod 36 ). Ďalšie uvedenie výrazu „uznanie“ v bode 36 tohto rozsudku nepovažujem za správne a jeho formuláciu som neprevzal, keďže zamietnutie uznania rozsudku môže navrhnúť každý zainteresovaný účastník v súlade s článkom 45 nariadenia č. 1215/2012.

( 19 ) Vzniká otázka, či judikatúra Súdneho dvora neznamená konštatovanie viazanej právomoci dožiadaného súdu, keďže tento súd môže preskúmať iba dôvody zamietnutia namietané navrhovateľom, s vylúčením preskúmania ex offo . Zdôrazňujem však, že podľa článku 47 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 sa konanie o zamietnutie výkonu v rozsahu, v akom nie je upravené v tomto nariadení, spravuje právnym poriadkom dožiadaného členského štátu. Teda hneď ako je na súd dožiadaného členského štátu podaný návrh na zamietnutie výkonu a začaté konanie, oprávnenia tohto súdu, a konkrétnejšie možnosť alebo povinnosť preskúmať aj bez návrhu dôvod zamietnutia výkonu, sú určované procesnými pravidlami tohto štátu.

( 20 ) Rozsudky zo 6. septembra 2012, Trade Agency ( C‑619/10 , EU:C:2012:531 , bod 31 ), a z 23. októbra 2014, flyLAL‑Lithuanian Airlines ( C‑302/13 , EU:C:2014:2319 , bod 46 ).

( 21 ) Pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2015, Diageo Brands ( C‑681/13 , EU:C:2015:471 , body 40 a 41 ).

( 22 ) Pozri bod 18 rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

( 23 ) Pozri analogicky rozsudok z 25. mája 2016, Meroni ( C‑559/14 , EU:C:2016:349 , body 38 až 40 ).

( 30 ) V bode 10 svojich pripomienok Komisia uviedla, že uznesenie vydané súdom pôvodu bolo vydané na záver skráteného konania týkajúceho sa výkonu dvoch rozsudkov získaných v Jordánsku. V bode 36 týchto pripomienok tiež uviedla, že predmet konania vedeného týmto súdom sa obmedzoval na preskúmanie toho, či existuje povinnosť na zaplatenie založená na právoplatnom rozsudku vo vzťahu k navrhovateľovi výkonu.

( 31 ) Pozri body 16, 25 a 27 pripomienok H Limited. Odporkyňa dodáva (bod 20), že preskúmanie týkajúce sa verejného poriadku, práva byť vypočutý pri začatí konania a nepriamej právomoci cudzieho súdu je upravené v danom konaní podľa „common law“, čo posilňuje záver, že ho možno prirovnať ku konaniu o vyhlásenie rozhodnutia za vykonateľné. Tieto informácie zodpovedajú analýze konaní o uznanie a výkon podľa „common law“ v Spojenom kráľovstve, obsiahnutej v správe P. Schlossera o Dohovore z 9. októbra 1978 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k Dohovoru o súdnej právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ako aj protokolu týkajúcemu sa výkladu tohto dohovoru Súdnym dvorom [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES C 59, 1979, s. 71 , bod 6 a nasl.).

( 32 ) Tieto námietky zodpovedajú súvisiacim otázkam, ktoré nemožno oddeliť od konania o výkon, ktorého sú súčasťou. Pripomínam, že Súdny dvor v rozsudku z 20. januára 1994, Owens Bank ( C‑129/92 , EU:C:1994:13 , body 29 až 37 ), rozhodol, že Bruselský dohovor sa neuplatňuje na konania, „ani na otázky, ktoré vzniknú v konaniach“ v zmluvnom štáte, ktoré sa týkajú uznania a výkonu rozsudkov vydaných v tretích štátoch.

( 38 ) Treba zdôrazniť, že návrh nariadenia o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (KOM/2010/0748 v konečnom znení), predložený Komisiou, obsahuje okrem zrušenia vyhlásenia vykonateľnosti aj zrušenie zjavného porušenia verejného poriadku dožiadaného členského štátu ako dôvodu nevykonania rozhodnutia prijatého v členskom štáte pôvodu. Vzhľadom na búrlivú diskusiu, ktorú vyvolal druhý návrh, a výhrady vyjadrené rôznymi členskými štátmi, však od neho napokon európsky normotvorca upustil.

( 39 ) Pozri článok 41 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 k možnému uplatneniu dôvodov zamietnutia alebo prerušenia výkonu podľa právneho poriadku dožiadaného členského štátu.

( 40 ) Tento výklad je potvrdený rozsudkom z 25. mája 2016, Meroni ( C‑559/14 , EU:C:2016:349 , body 46 a 54 ). V bode 54 tohto rozsudku Súdny dvor jasne spája vecný záver o neexistencii zjavného porušenia verejného poriadku dožiadaného členského štátu so zistením možnosti dotknutých osôb podliehajúcich súdnej právomoci uplatniť ich procesné práva na súde členského štátu pôvodu.

( 41 ) PAILLER, L.: Journal du droit international (Clunet) č. 4, október 2016, 20.

( 42 ) Pozri rozsudky z 2. apríla 2009, Gambazzi ( C‑394/07 , EU:C:2009:219 , body 42 až 45 ), a zo 6. septembra 2012, Trade Agency ( C‑619/10 , EU:C:2012:531 , bod 61 ). V rozsudku z 25. mája 2016, Meroni ( C‑559/14 , EU:C:2016:349 ), sa overenie požiadavky využitia všetkých opravných prostriedkov v členskom štáte pôvodu ešte vykonáva zo zreteľom na kvalifikáciu zjavného rozporu s procesným verejným poriadkom.