C-617/20

a

N. N.

proti

E. G.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hanseatisches Oberlandesgericht in Bremen (Hanzový vyšší krajinský súd v Brémach, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (EÚ) č. 650/2012 – Prijatie alebo odmietnutie dedičstva, odkazu alebo povinného dedičského podielu – Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva, ktoré bolo urobené pred súdom členského štátu, v ktorom má osoba, ktorá urobila toto vyhlásenie, obvyklý pobyt – Platnosť

Za rozhodujúcu otázku, ktorej zodpovedanie umožní rozptýliť tieto pochybnosti, treba podľa môjho názoru považovať určenie znakov, ktoré sú charakteristické pre formu vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva. Inak povedané, ide o vymedzenie rozsahu pôsobnosti rozhodného práva pre dedenie a pre formu, a to na základe nariadenia č. 650/2012. Ako ukážem vo svojich návrhoch, zodpovedanie tejto otázky umožní rozptýliť výkladové pochybnosti vnútroštátneho súdu.

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

4.

V odôvodneniach 7, 32 a 33 nariadenia č. 650/2012 sa uvádza:

V snahe zjednodušiť život dedičov a odkazovníkov, ktorí majú obvyklý pobyt v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom sa koná alebo bude konať v dedičskej veci, by toto nariadenie malo umožniť každej osobe, ktorá je oprávnená podľa rozhodného práva pre dedenie, vydať vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva, odkazu alebo povinného dedičského podielu alebo o obmedzení svojej zodpovednosti za dlhy patriace do dedičstva, a to vo forme ustanovenej právnym poriadkom členského štátu, v ktorom má obvyklý pobyt, pred súdmi tohto členského štátu. To by nemalo brániť tomu, aby sa takéto vyhlásenia vydávali pred inými orgánmi v tomto členskom štáte, ktoré sú príslušné na prijímanie takýchto vyhlásení podľa vnútroštátneho právneho poriadku. Osoby, ktoré sa rozhodli pre možnosť vydať vyhlásenia v členskom štáte svojho obvyklého pobytu, by mali informovať súd alebo orgán, ktorý koná alebo bude konať v dedičskej veci, o existencii takýchto vyhlásení v lehote stanovenej v rozhodnom práve pre dedenie.

(33)

Osobe, ktorá chce obmedziť svoju zodpovednosť za dlhy v rámci dedičstva, by sa nemalo umožniť urobiť tak jednoduchým vyhlásením na tento účel pred súdmi alebo inými príslušnými orgánmi členského štátu, v ktorom má obvyklý pobyt, ak rozhodné právo pre dedičstvo od nej vyžaduje, aby iniciovala osobitné súdne konanie pred príslušným súdom, napríklad konanie o súpise majetku. Vyhlásenie, ktoré za týchto okolností vykoná osoba v členskom štáte svojho obvyklého pobytu formou ustanovenou v právnom poriadku tohto členského štátu, by preto nemalo byť oficiálne platné na účely tohto nariadenia. Písomnosti, ktoré sú návrhom na začatie súdneho konania, by sa taktiež nemali považovať za vyhlásenia na účely tohto nariadenia.“

2. Uvedené právo upravuje najmä:

…

e)

prechod majetku, práv a záväzkov tvoriacich časť dedičstva na dedičov, prípadne odkazovníkov, vrátane podmienok a účinkov prijatia alebo odmietnutia dedičstva či odkazu;

…“

7.

B.

Nemecké právo

8.

V ustanoveniach Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“) sa uvádza:

„§ 1942 Dedenie a odmietnutie dedičstva

(1) Dedičstvo prechádza na povolaného dediča bez toho, aby bolo dotknuté právo odmietnuť ho (dedenie).

(3) Lehota je šesť mesiacov, ak mal zosnulý posledné bydlisko výlučne v zahraničí alebo ak sa dedič v čase začatia plynutia lehoty zdržiava v zahraničí.

§ 1945 Forma odmietnutia

(1) Dedičstvo sa odmieta vyhlásením voči súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci; vyhlásenie treba urobiť do zápisnice pred súdom, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, alebo formou úradne overenej listiny.“

9.

§ 184 Gerichtsverfassungsgesetz (zákon o organizácii súdnictva) v znení z 9. mája 1975 ( 4 ) stanovuje:

„Súdne konanie sa vedie v nemeckom jazyku. …“

Amtsgericht Bremen (Okresný súd Brémy, Nemecko) ako súd, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, listom z 19. júna 2019 informoval účastníkov konania T. N. a N. N. o podaní žiadosti o vydanie osvedčenia o dedičstve a vyzval ich, aby predložili určité listiny.

13.

Dňa 13. septembra 2019 účastníci konania T. N. a N. N. urobili na Rechtbank Den Haag (Okresný súd Haag, Holandsko) vyhlásenie o odmietnutí dedičstva po zosnulom, ktoré bolo 30. septembra 2019 zapísané do dedičského registra vedeného na tomto súde.

14.

Po tom, čo navrhovateľka E. G. predložila listiny, Amtsgericht Bremen (Okresný súd Brémy) listom z 22. novembra 2019 zaslal účastníkom konania T. N. a N. N. žiadosť o vydanie osvedčenia o dedičstve a vyzval ich, aby sa k nej vyjadrili.

15.

Amtsgericht Bremen (Okresný súd Brémy) uznesením z 27. februára 2020 podľa § 352e ods. 1 Gesetz über das Verfahren in Familiensachen und in den Angelegenheiten der freiwilligen Gerichtsbarkeit (zákon o konaní v rodinných veciach a o nesporovom konaní) zo 17. decembra 2008 ( 5 ) určil skutočnosti potrebné na vydanie osvedčenia o dedičstve. Rozhodol, že po zosnulom dedia aj účastníci konania T. N. a N. N.

19.

Účastníci konania napadli toto uznesenie listom z 19. marca 2020. V tejto súvislosti požiadali o predĺženie lehoty na účely predloženia ďalších dôkazov. Dňa 30. júla 2020 potom predložili farebné kópie listín, ktoré vyhotovil Rechtbank Den Haag (Okresný súd Haag), ako aj ich preklady do nemčiny. Následne 17. augusta 2020 predložili originálne listiny.

20.

Amtsgericht Bremen (Okresný súd Brémy) uznesením z 2. septembra 2020 postúpil vec na Hanseatisches Oberlandesgericht in Bremen (Hanzový vyšší krajinský súd v Brémach, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, aby o nej rozhodol. Amtsgericht Bremen (Okresný súd Brémy) to odôvodnil tým, že účastníci konania T. N. a N. N. sa stali (spolu)dedičmi zosnulého, lebo zmeškali lehotu na odmietnutie dedičstva. Na to, aby bolo dedičstvo účinne odmietnuté, nepostačuje samotný odkaz na odmietnutie dedičstva urobené na holandskom súde ani zaslanie kópií listín. Toto vyhlásenie je účinné až vtedy, keď sa súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, doručia originálne listiny. Tieto listiny mu však boli predložené až po uplynutí šesťmesačnej lehoty na odmietnutie dedičstva.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že ak sa uplatní prevládajúci názor, ktorý je založený na substitúcii vyhlásenia o odmietnutí dedičstva, vyhlásenie o odmietnutí dedičstva by nadobudlo účinnosť už 13. septembra 2019, keď bolo urobené voči Rechtbank Den Haag (Okresný súd Haag). Zákonná lehota stanovená v § 1944 ods. 3 BGB by bola dodržaná a účastníci konania by sa nestali dedičmi. Ak sa naopak na základe odôvodnenia 32 nariadenia č. 650/2012 nevychádza z úplnej substitúcie, účinnosť odmietnutia by navyše mohla závisieť od toho, či sa súd, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, dozvedel o existencii vyhlásenia. V takom prípade je však otázne, aké formálne požiadavky musia byť splnené, aby sa odmietnutie dedičstva považovalo za účinné, najmä či postačuje samotné informovanie súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, prípadne predloženie obyčajných kópií listín, resp. informovanie v jazyku súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, alebo či je potrebné predložiť originálne listiny spolu s ich úradným prekladom do jazyka súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci.

23.

Za týchto okolností Hanseatisches Oberlandesgericht in Bremen (Hanzový vyšší krajinský súd v Brémach) rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článkov 13 a 28 nariadenia č. 650/2012:

„1.

Nahrádza vyhlásenie dediča o odmietnutí dedičstva, ktoré dedič urobí pred súdom členského štátu príslušným podľa miesta jeho obvyklého pobytu v súlade s formálnymi požiadavkami platnými v tomto štáte, vyhlásenie o odmietnutí dedičstva, ktoré sa má urobiť pred súdom iného členského štátu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, takým spôsobom, že sa považuje za účinne uskutočnené v čase urobenia [prvého uvedeného] vyhlásenia (substitúcia)?

Je na nadobudnutie účinnosti vyhlásenia o odmietnutí dedičstva, najmä na dodržanie lehôt, ktorým podlieha uskutočnenie vyhlásenia v mieste, kde bolo urobené, potrebné, aby sa podanie pred súdom, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, urobilo v jazyku používanom v mieste jeho sídla?

b)

Je na nadobudnutie účinnosti vyhlásenia o odmietnutí dedičstva, najmä na dodržanie lehôt, ktorým podlieha uskutočnenie vyhlásenia v mieste, kde bolo urobené, potrebné, aby sa súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, predložili verejné listiny vyhotovené súdom, ktorý je príslušný podľa miesta obvyklého pobytu osoby odmietajúcej dedičstvo, v súvislosti s odmietnutím dedičstva v originálnom vyhotovení spolu s prekladom?“

24.

Španielska a talianska vláda, ako aj Európska komisia predložili v konaní na Súdnom dvore písomné pripomienky. Pojednávanie sa nekonalo.

IV. Posúdenie

27.

Podľa názoru talianskej vlády sa otázky vnútroštátneho súdu týkajú formálnej platnosti vyhlásenia o odmietnutí dedičstva a najmä otázky, či je toto vyhlásenie účinné, ak nebolo vyhotovené v úradnom jazyku miesta, v ktorom došlo k dedeniu.

28.

Komisia na základe skutkových okolností konania vo veci samej chápe prvú a druhú otázku v tom zmysle, že vnútroštátny súd chce vedieť, či v situácii, v ktorej rozhodné právo pre dedenie stanovuje, že vyhlásenie o odmietnutí dedičstva možno urobiť len v určitej lehote, dodržanie tejto lehoty závisí od toho, kedy bolo urobené vyhlásenie pred súdom, ktorý je príslušný podľa článku 13 nariadenia č. 650/2012, alebo naopak od toho, kedy bol súd, ktorý má všeobecnú právomoc konať v dedičskej veci, informovaný o existencii tohto vyhlásenia.

29.

V konaní podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ má Súdny dvor podať výklad ustanovení práva Únie spôsobom, ktorý je užitočný pre vnútroštátny súd v konaní, v ktorom tento súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

32.

Prejudiciálne otázky chápem v tomto kontexte. Vychádzam preto z toho, že sa netýkajú spôsobu, akým sa má v ktoromkoľvek súdnom konaní preukázať, že bolo účinne urobené vyhlásenie o odmietnutí dedičstva. ( 8 ) Chápem ich tak, že sa týkajú platnosti vyhlásenia o odmietnutí dedičstva, ktoré bolo urobené pred súdom štátu, v ktorom má dedič obvyklý pobyt, ak rozhodné právo pre dedenie stanovuje, že podmienkou hmotnoprávnej platnosti takého vyhlásenia je, aby sa urobilo v určitej lehote voči súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, t. j. voči súdu, v obvode ktorého mal zosnulý v čase smrti obvyklý pobyt. ( 9 )

33.

Keďže vnútroštátny súd stavia do stredobodu svojej prvej otázky substitúciu, predpokladám, že tento súd vychádza z toho, že požiadavka, aby sa vyhlásenie o odmietnutí dedičstva urobilo voči súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, stanovená v nemeckom práve nie je formálnou náležitosťou vyhlásenia v zmysle článku 28 nariadenia č. 650/2012. Otázka týkajúca sa prípadnej substitúcie však bude opodstatnená až vtedy, keď sa tento predpoklad potvrdí. Najprv totiž treba preskúmať, či je táto požiadavka podmienkou formálnej alebo hmotnoprávnej platnosti tohto úkonu. ( 10 )

34.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor preformuloval otázky a najprv určil, či sa články 13 a 28 nariadenia č. 650/2012 majú vykladať v tom zmysle, že požiadavka, aby sa vyhlásenie o odmietnutí dedičstva urobilo voči súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, t. j. voči súdu, v obvode ktorého mal zosnulý v čase smrti obvyklý pobyt, ktorá vyplýva z rozhodného práva pre dedenie, sa má kvalifikovať ako podmienka formálnej platnosti tohto vyhlásenia v zmysle článku 28 nariadenia č. 650/2012.

Vyhlásenie dediča o prijatí alebo odmietnutí dedičstva je v zásade jednostranným právnym úkonom, ktorým osoba, ktorej v rámci dedenia po zosnulom prináležia určité práva, rozhoduje o tom, či na ňu majú prejsť práva a povinnosti, ktoré sú spojené s dedičstvom, resp. či chce nadobudnúť tieto práva s obmedzením zodpovednosti za dlhy patriace do dedičstva. ( 12 )

37.

Keďže tieto vyhlásenia majú ďalekosiahly význam nielen pre osoby, ktoré dedením nadobudli určité práva, ale aj pre veriteľov zosnulého, príslušné právne poriadky stanovujú určité požiadavky týkajúce sa platnosti týchto vyhlásení. Z dôvodov právnej istoty a ochrany veriteľov je potrebné najmä stanoviť zákonnú lehotu, v ktorej dedičia môžu urobiť také vyhlásenia, pričom ich neuskutočnenie v tejto lehote spravidla vedie k definitívnemu nadobudnutiu dedičstva. Tieto dôvody tiež svedčia v prospech stanovenia osobitných požiadaviek týkajúcich sa formy takých vyhlásení, najmä účasti súdu alebo notára.

38.

Prejudiciálne otázky vnútroštátneho súdu sa týkajú vyhlásení o odmietnutí dedičstva urobených pred súdom, ktorý má právomoc podľa článku 13 nariadenia č. 650/2012, na ktoré sa uplatní článok 28 tohto nariadenia. Podľa môjho názoru treba súhlasiť s názormi, ktoré sa objavujú v právnej náuke, podľa ktorých sa má článok 13 nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že sa uplatní len na vyhlásenia, ktoré sa urobia až po dedení ( 13 ), a že sa neuplatní, ak je na vyvolanie určitých právnych účinkov, ktoré stanovuje rozhodné právo pre dedenie, potrebné, aby súd prijal opatrenia, ktoré prekračujú rámec samotného prijatia vyhlásenia, napríklad aby vydal rozhodnutie alebo začal ďalšie konanie. ( 14 )

Jednou z týchto podmienok je požiadavka, aby sa vyhlásenie o odmietnutí dedičstva urobilo voči súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, stanovená v nemeckom práve.

42.

K podmienkam platnosti vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva patria najmä podmienky hmotnoprávnej a formálnej platnosti stanovené v dedičskom práve. Pokiaľ ide o podmienky hmotnoprávnej platnosti, sú nimi podmienky, ktoré stanovujú predpisy dedičského práva, a nie podmienky, ktoré podliehajú iným štatútom, napr. osobnému štatútu. ( 16 )

43.

Ak ten istý právny poriadok určuje tak hmotnoprávnu, ako aj formálnu platnosť, úvahy o tom, ktoré podmienky týkajúce sa takého vyhlásenia treba zaradiť k podmienkam hmotnoprávnej platnosti a ktoré k podmienkam formálnej platnosti, nemajú väčší praktický význam. Inak je to v prípade, ak skutkový stav zahŕňa cudzí prvok a platné kolízne normy medzinárodného práva súkromného stanovujú, že podmienky hmotnoprávnej platnosti a podmienky formálnej platnosti tohto právneho úkonu určujú odlišné právne poriadky (štatúty).

44.

47.

Okrem toho článok 13 nariadenia č. 650/2012 priznáva dodatočnú právomoc na prijatie vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva súdom, v obvode ktorých má dedič obvyklý pobyt.

48.

Článok 23 ods. 1 a článok 23 ods. 2 písm. e) nariadenia č. 650/2012 na jednej strane v spojení s článkom 13 a článkom 28 písm. b) tohto nariadenia na druhej strane vedú k tomu, že v prípade vyhlásení urobených pred súdmi, ktoré majú právomoc podľa článku 13 nariadenia č. 650/2012, bude v zásade potrebné preskúmať ich hmotnoprávnu platnosť na základe rozhodného práva pre dedenie, zatiaľ čo pre formálnu platnosť bude smerodajné rozhodné právo v mieste obvyklého pobytu dediča, ktoré je zároveň právom súdu, ktorý prijíma vyhlásenie dediča.

4. Rozlíšenie znakov hmotnoprávnej a formálnej platnosti vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva

49.

Prípadné konštatovanie, že dotknutá podmienka platnosti sa týka formy úkonu, automaticky vylučuje jej zaradenie k hmotnoprávnym podmienkam platnosti. Ten istý znak totiž nemožno súčasne posudzovať z hľadiska dvoch rôznych štatútov (v tomto prípade dedičského štatútu a formálneho štatútu).

C.

Požiadavka, aby sa vyhlásenie o odmietnutí dedičstva urobilo voči súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, ako podmienka platnosti tohto vyhlásenia

1. Dosah týchto návrhov

53.

Dosah týchto návrhov je vymedzený rozsahom prejudiciálnych otázok vnútroštátneho súdu, ako aj predmetom sporu vo veci samej. Právna otázka, ktorá je predmetom týchto návrhov, je vymedzená dvoma otázkami, ktorými sú druh urobeného vyhlásenia a podmienky jeho platnosti podľa nemeckého práva. Prejudiciálne otázky vnútroštátneho súdu sa konkrétne týkajú vyhlásenia o odmietnutí dedičstva, ktoré urobili dedičia, a podmienky platnosti vyhlásenia o odmietnutí dedičstva podľa nemeckého práva, podľa ktorej sa toto vyhlásenie musí urobiť v zákonnej lehote voči súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, t. j. voči súdu, v obvode ktorého mal zosnulý v čase smrti obvyklý pobyt.

2. Kvalifikácia požiadavky, aby sa vyhlásenie o odmietnutí dedičstva urobilo voči súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, ako podmienky formálnej platnosti

57.

Pojem „forma“ právneho úkonu vo všeobecnosti označuje právom stanovený spôsob, ktorým musí dotknutá osoba vyjadriť svoju vôľu, aby dosiahla právne účinky, a ktorého nedodržanie má za následok, že tieto účinky nenastanú. ( 21 ) Urobenie vyhlásenia pred súdom umožňuje osobe, ktorá urobí vyhlásenie, prejaviť svoju vôľu. Spravidla sa však predpokladá, že požiadavka prijatia vyhlásenia adresátom nie je formálnou náležitosťou. ( 22 ) Tento argument by svedčil v neprospech kvalifikácie spornej požiadavky stanovenej v nemeckom právnom poriadku ako podmienky formálnej platnosti vyhlásenia.

58.

Článok 13 nariadenia č. 650/2012 teda výslovne odkazuje – aj keď sa tým má len určiť, za akých podmienok má súd právomoc – na právny poriadok štátu, v ktorom má dedič obvyklý pobyt. Nasvedčuje to záveru, že úkony, ktoré sa musia urobiť pred súdom, treba určiť podľa právneho poriadku štátu súdu, v obvode ktorého má dedič obvyklý pobyt. Tomu zodpovedá ustanovenie článku 28 nariadenia č. 650/2012, podľa ktorého sa úkony v súvislosti s vyhláseniami o odmietnutí dedičstva, ktoré treba urobiť pred súdom, musia určiť buď podľa rozhodného práva pre dedenie, alebo podľa právneho poriadku súdu, v obvode ktorého má dedič obvyklý pobyt. Z toho vyplýva, že všetky úkony, ktoré treba urobiť pred súdom, musí určiť jeden alebo druhý právny poriadok. Pokiaľ sa tieto úkony týkajú spôsobu, ktorým dedič prejavuje svoju vôľu odmietnuť dedičstvo, stanovujú formu vyhlásení o odmietnutí dedičstva. Všetky tieto úkony určujú formu uvedených vyhlásení. Účasť súdu na uskutočnení týchto úkonov treba považovať za súčasť uvedenej formy.

60.

Pokiaľ ide o účel tejto právnej úpravy, tento účel výslovne vyplýva z prvej časti odôvodnenia 32 nariadenia č. 650/2012. V snahe zjednodušiť život dedičov a odkazovníkov sa má umožniť urobiť vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva pred súdmi členského štátu, v ktorom majú obvyklý pobyt, a to vo forme ustanovenej právnym poriadkom tohto členského štátu.

61.

Na účely uskutočnenia tohto cieľa normotvorca Únie v článku 13 nariadenia č. 650/2012 priznal súdom štátu, v ktorom má osoba povolaná dediť obvyklý pobyt, dodatočnú právomoc prijať vyhlásenie o odmietnutí dedičstva. Článok 28 písm. b) tohto nariadenia stanovuje, že vyhlásenie o odmietnutí dedičstva je z formálneho hľadiska platné aj vtedy, keď spĺňa náležitosti podľa právneho poriadku štátu, v ktorom má osoba, ktorá urobila vyhlásenie, obvyklý pobyt. ( 23 )

65.

V opačnom prípade by musela osoba, ktorá odmieta dedičstvo, urobiť celý rad úkonov, aby určila rozhodné právo pre dedenie, okrem iného zistením obvyklého pobytu zosnulého v čase smrti (článok 21 nariadenia č. 650/2012) ( 26 ) a určením, či si zosnulý zvolil rozhodné právo pre dedenie (článok 22 nariadenia č. 650/2012). Následne by bolo potrebné zistiť, ktorý súd dotknutého členského štátu je miestne príslušný na prijatie vyhlásenia, a príslušné listiny by sa museli preložiť do úradného jazyku súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, a zaslať tomuto súdu. Všetky tieto úkony by sa museli urobiť pred uplynutím lehoty, ktorú stanovuje rozhodné právo pre dedenie. Bolo by úplne neprimerané takýmto spôsobom zaťažovať osobu, ktorá nechce dediť, a to bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok sa uplatní na dedenie. ( 27 )

66.

Sotva možno protirečiť názoru Komisie, že vzhľadom na obmedzenú právomoc súdu uvedeného v článku 13 nariadenia č. 650/2012 by predpoklad, že vyhlásenie urobené pred týmto súdom nie je postačujúce, znamenal, že článok 13 nariadenia č. 650/2012 je pre dedičov úplne zbytočný. Dokonca sa zdá, že využitie možnosti, ktorá je v ňom stanovená, namiesto zrýchlenia vybavenia dedičskej veci dedičom, ktorý dedičstvo odmietne, predlžuje konanie. Existuje priam riziko, že článok 13 nariadenia č. 650/2012 vyvolá na strane dediča nesprávnu predstavu o platnosti úkonov, ktoré urobí pred súdom, v obvode ktorého má obvyklý pobyt, čím mu môže vzniknúť škoda. To by malo za následok, že by sa nielen nedosiahli ciele uvedené v odôvodneniach 7 a 32 nariadenia č. 650/2012, ale naopak nariadenie č. 650/2012 by prispelo k zväčšeniu neistoty, pokiaľ ide o právne postavenie dediča.

3. Význam odôvodnenia 32 nariadenia č. 650/2012

70.

V tomto kontexte vyvstávajú pochybnosti, na ktorých sú založené otázky vnútroštátneho súdu, týkajúce sa výkladu poslednej vety odôvodnenia 32 nariadenia č. 650/2012. Z tejto vety výslovne vyplýva, že osoby, ktoré urobia vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva v členskom štáte svojho obvyklého pobytu, by mali informovať súd alebo orgán, ktorý koná alebo bude konať v dedičskej veci, o existencii takýchto vyhlásení v lehote stanovenej v rozhodnom práve pre dedenie.

71.

Význam poslednej vety odôvodnenia 32 nariadenia č. 650/2012 je v právnej náuke sporný. Podľa niektorých autorov ustanovenia tohto nariadenia, najmä jeho články 13 a 28, nestanovujú povinnosť informovať súdy v inom členskom štáte o existencii vyhlásenia o odmietnutí dedičstva alebo zaslať také vyhlásenia. Podľa ich názoru taká povinnosť, najmä ak má byť jej splnenie podmienkou platnosti vyhlásenia, nemôže vyplývať len z odôvodnenia nariadenia. ( 29 )

72.

74.

Prevzatiu tejto kvalifikácie však bránia – ako vyplýva z týchto návrhov – ustanovenia nariadenia č. 650/2012. V takej situácii vzhľadom na neexistenciu jednotného systému prijímania vyhlásení o odmietnutí dedičstva v práve Únie, ktorý by upravoval zaslanie vyhlásení týkajúcich sa dedičstva po dotknutom zosnulom súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, treba poslednú vetu odôvodnenia 32 chápať ako odkaz na to, že osoba, ktorá urobila vyhlásenie o odmietnutí dedičstva, musí urobiť úkony smerujúce k informovaniu súdu, ktorý koná v dedičskej veci, o existencii platného vyhlásenia. Uskutočnením týchto úkonov sa predíde riziku vydania rozhodnutia, ktoré vychádza z nesprávneho predpokladu, že nebolo urobené nijaké vyhlásenie o odmietnutí dedičstva. Neuskutočnenie týchto úkonov a neinformovanie súdu, ktorý koná v dedičskej veci, však nemôžu mať za následok neplatnosť urobeného vyhlásenia.

4. Návrh odpovede

75.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že články 13 a 28 nariadenia č. 650/2012 sa majú vykladať v tom zmysle, že požiadavka stanovená v rozhodnom práve pre dedenie, aby sa vyhlásenie o odmietnutí dedičstva urobilo voči súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, t. j. voči súdu, v obvode ktorého mal zosnulý v čase smrti obvyklý pobyt, je podmienkou formálnej platnosti tohto vyhlásenia. Nedodržanie tejto požiadavky ako také preto nespôsobuje neplatnosť vyhlásenia urobeného pred súdom, ktorý má právomoc podľa článku 13 nariadenia č. 650/2012, ak sa formálna platnosť tohto vyhlásenia posudzuje podľa právneho poriadku uvedeného v článku 28 písm. b) tohto nariadenia.

78.

Vzhľadom na odôvodnenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania však treba predpokladať, že podľa názoru vnútroštátneho súdu v prejednávanej veci nevzniká problém nedodržania procesných požiadaviek zo strany účastníkov konania T. N. a N. N. Vnútroštátny súd totiž nepochybuje o tom, že títo účastníci konania včas urobili všetky úkony, ktoré sú podľa holandského práva potrebné na odmietnutie dedičstva. Tiež je nepochybné, že všetky listiny, ktoré si vyžiadal súd, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, boli napokon predložené tomuto súdu spolu s prekladmi v úradnom jazyku, ktorý sa používa v konaní na tomto súde. Napokon treba vzhľadom na obsah návrhu na začatie prejudiciálneho konania vychádzať z toho, že Amtsgericht Bremen (Okresný súd Brémy) nevydal napadnuté uznesenie, ktorého obsah sa kritizuje, preto, lebo účastníci konania T. N. a N. N. v konaní vedenom na tomto súde riadne nepreukázali odmietnutie dedičstva pred Rechtbank Den Haag (Okresný súd Haag), alebo preto, lebo si nesplnili procesné povinnosti, ale preto, lebo v lehote stanovenej v § 1944 BGB neurobili voči súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, úkony, od ktorých závisí platnosť ich vyhlásení o odmietnutí dedičstva.

79.

V tomto prípade podľa môjho názoru na poskytnutie odpovede, ktorá bude užitočná pre rozhodnutie o veci samej, vnútroštátnemu súdu nie je nevyhnutné zaoberať sa otázkou, či v súdnom konaní, ktoré sa vedie v jednom členskom štáte, treba predložiť kópie, originály a preklady listín vyhotovených v druhom členskom štáte, ktorými sa má preukázať, že bolo urobené platné vyhlásenie o odmietnutí dedičstva.

( 3 ) Na účely zjednodušenia budem v nasledujúcich bodoch týchto návrhov všetky tieto vyhlásenia spoločne označovať slovným spojením „vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva“.

( 4 ) BGBl. I, s. 1077.

( 5 ) BGBl. I, s. 2586.

( 6 ) NAJDECKI, D. W.: BGB § 1945 Form der Ausschlagung. In: BURANDT, W., ROJAHN, D. (éds.): Erbrecht . 3. vyd. München: C. H. Beck, 2019, marg. č. 2; HEINEMANN, J.: BGB § 1945 Form der Ausschlagung. In: beck‑online. GROßKOMMENTAR . München: C. H. Beck, stav k 15. júlu 2021, marg. č. 10.

( 7 ) Pozri napríklad DUTTA, A.: EuErbVO Artikel 28 Formgültigkeit einer Annahme – oder Ausschlagungserklärung. In: Münchener Kommentar zum Bürgerlichen Gesetzbuch . 8. vyd. München: C. H. Beck, 2020, marg. č. 5; SCHMIDT, J. P.: EuErbVO Artikel 28 Formgültigkeit einer Annahme‑ oder Ausschlagungserklärung. In: DUTTA, A., WEBER, J. (éds.): Internationales Erbrecht . 2. vyd. München: C. H. Beck, 2021, marg. č. 16. S cieľom zdôrazniť túto osobitosť budem ďalej v týchto návrhoch v súvislosti s touto požiadavkou stanovenou v nemeckom práve namiesto slovného spojenia odmietnutie dedičstva pred súdom (podľa znenia článku 13 nariadenia č. 650/2012) používať slovné spojenie odmietnutie dedičstva voči súdu (podľa § 1945 BGB).

( 8 ) Touto otázkou sa budem podrobnejšie zaoberať v oddiele D týchto návrhov.

( 14 ) Pozri v tomto zmysle napríklad WAUTELET, P.: c. d., s. 258 a 259, a LEIN, E.: c. d., marg. č. 5. Potvrdzuje to aj odôvodnenie 33 nariadenia č. 650/2012.

( 15 ) S výhradou prípadného napadnutia tohto prejavu vôle, ak rozhodné právo pre dedenie stanovuje takú možnosť.

( 16 ) Napríklad účinnosť úkonu v závislosti od veku osoby, ktorá urobí vyhlásenie.

( 17 ) LUDWICZAK, W.: c. d., s. 175.

( 18 ) Pozri rozsudok z 23. mája 2019, WB ( C‑658/17 , EU:C:2019:444 , bod 50 a tam citovaná judikatúra).

( 19 ) Pozri tiež v tomto zmysle, pokiaľ ide o článok 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6 ), LOACKER, L. D.: The Rome I Regulation. Article 11. Formal validity. In: CALLIESS, G.‑P., RENNER, M. (ed.): Rome Regulations: Commentary . 3. vyd. Alphen aan den Rijn: Wolters Kluwer, 2020, marg. č. 29, s. 302.

( 26 ) Čo nemusí byť zrejmé ani dedičom, ktorí majú viac informácií o zosnulom. Stačí poukázať na podrobné odôvodnenie 23 nariadenia č. 650/2012 týkajúce sa výkladu pojmu obvyklý pobyt, v ktorom sa uvádza: „Orgán konajúci v dedičskej veci by mal na účely určenia obvyklého pobytu celkovo posúdiť okolnosti života zosnulého počas rokov pred jeho úmrtím a v čase jeho smrti a zohľadniť všetky relevantné skutkové prvky, najmä trvanie a pravidelnosť prítomnosti zosnulého v dotknutom štáte, ako aj podmienky a dôvody tejto prítomnosti. Takto určený obvyklý pobyt by mal so zreteľom na konkrétne ciele tohto nariadenia preukazovať úzku a stabilnú väzbu s dotknutým štátom.“

( 27 ) Otázka, či dedičstvo možno v zmysle článkov 13 a 28 nariadenia č. 650/2012 odmietnuť, sa samozrejme posudzuje podľa rozhodného práva pre dedenie. Preto musí aj osoba, ktorá odmieta dedičstvo, dospieť k určitým záverom, pokiaľ ide o to, ktorý právny poriadok sa uplatní na dedenie po zosnulom. Je to tak aj preto, lebo dodatočná právomoc podľa článku 13 nariadenia č. 650/2012 je podmienená možnosťou urobiť vyhlásenie o odmietnutí dedičstva pred súdom podľa rozhodného práva pre dedenie. Platnosť vyhlásenia urobeného pred súdom však nezávisí od toho, či bolo presvedčenie osoby, ktorá robí vyhlásenie, správne, ale od toho, či rozhodné právo pre dedenie, ktoré bolo napokon záväzne určené, stanovuje možnosť odmietnuť dedičstvo urobením vyhlásenia pred súdom. V prípade vyhlásenia o odmietnutí dedičstva je navyše veľmi pravdepodobné, že predmetné vyhlásenie bude mať v rôznych právnych poriadkoch rovnaké účinky.