C-624/20

proti

Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame, Holandsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom – Pobyty vylúčené z pôsobnosti smernice 2003/109/ES – Pobyt z dočasných dôvodov – Pobyt na základe odvodeného práva založeného na článku 20 ZFEÚ“

I. Úvod

1.

Tento súd sa pýta, či osobitná povaha uvedeného pobytu neumožňuje jeho zaradenie do kategórie dočasných pobytov v zmysle článku 3 ods. 2 písm. e) smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktor[í] sú osobami s dlhodobým pobytom ( 4 ). Ak je to tak, tento pobyt nepatrí do pôsobnosti tejto smernice.

5.

V týchto návrhoch som dospel k záveru, že pojem dočasný pobyt v zmysle článku 3 ods. 2 písm. e) uvedenej smernice je pojmom práva Únie a že odvodené právo na pobyt vyplývajúce z článku 20 ZFEÚ patrí do tejto kategórie.

II. Právny rámec

A.

Smernica 2003/109

hlavným kritériom na získanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom by mala byť dĺžka pobytu na území členského štátu. Pobyt by mal byť oprávnený a zároveň nepretržitý, aby sa preukázalo, že osoba sa v krajine usadila. Vypracujú sa ustanovenia s určitým druhom flexibility, takže by sa brali do úvahy okolnosti, za ktorých by osoba mohla dočasne opustiť územie;

…

(17)

zosúladenie podmienok na získanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom podporuje vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi. Určité členské štáty vydávajú povolenia s trvalou alebo neobmedzenou platnosťou za podmienok, ktoré sú priaznivejšie ako podmienky ustanovené touto smernicou. Možnosť uplatnenia priaznivejších vnútroštátnych ustanovení zmluva nevylučuje. Na účely tejto smernice sa však zabezpečí, že povolenia vydané za priaznivejších podmienok nezakladajú právo na pobyt v iných členských štátoch.“

7.

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

Článok 3 ods. 2 písm. e) uvedenej smernice stanovuje:

„Táto smernica sa nevzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín ktorí:

…

e)

sa zdržiavajú len dočasne [majú pobyt výlučne z dôvodov dočasnej povahy napríklad – neoficiálny preklad ] ako ‚au pair‘ alebo sezónny pracovník, alebo ako pracovník vyslaný poskytovateľom služieb s cieľom cezhraničného poskytovania služieb, alebo ako cezhraniční poskytovatelia služieb, alebo v prípadoch, v ktorých bolo ich povolenie na pobyt formálne obmedzené[.]“

9.

§ 8 písm. e) Vreemdelingenwet 2000 (zákon o cudzincoch z roku 2000) ( 5 ) z 23. novembra 2000 stanovuje:

„Cudzinec má právo oprávnene sa zdržiavať v Holandsku len:

…

e)

ako štátny príslušník [Únie], ak sa tento štátny príslušník zdržiava [v Holandsku] na základe právnej úpravy prijatej podľa Zmluvy o [FEÚ] alebo Dohody o Európskom hospodárskom priestore [z 2. mája 1992 ( 6 )].“

11.

c)

bol právoplatným rozsudkom odsúdený za trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na tri alebo viac rokov, alebo mu bol v tejto súvislosti uložený trest podľa § 37a Wetboek van Strafrecht [Trestný zákon];

d)

predstavuje nebezpečenstvo pre národnú bezpečnosť;

e)

zriadil si svoje hlavné bydlisko mimo Holandska;

12.

§ 45b Vw 2000 znie:

„1. Žiadosť o udelenie povolenia na pobyt osoby s dlhodobým pobytom – EÚ sa zamietne, ak cudzinec bezprostredne pred podaním žiadosti:

a)

má právo na pobyt dočasnej povahy na základe povolenia na pobyt na dobu určitú podľa § 14;

b)

má pobyt na základe povolenia na pobyt na dobu určitú uvedeného v § 28, ktoré bolo udelené podľa § 29 ods. 2, u cudzinca, ktorý je držiteľom povolenia na pobyt podľa § 28, ktoré nebolo udelené podľa § 29 ods. 1 písm. a) alebo b).

2. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1, žiadosť o udelenie povolenia na pobyt osoby s dlhodobým pobytom – EÚ možno zamietnuť len vtedy, ak cudzinec:

a)

nemal počas piatich rokov nepretržite a bezprostredne pred podaním žiadosti oprávnený pobyt uvedený v § 8 vzhľadom na odsek 3;

b)

v období uvedenom v písmene a) býval mimo Holandska buď počas šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov alebo viac, alebo celkovo počas desiatich mesiacov alebo viac;

f)

nemá dostatočné zdravotné poistenie pre seba a nezaopatrených rodinných príslušníkov; alebo

g)

nezložil skúšku uvedenú v § 7 ods. 1 písm. a) [zákona o občianskej integrácii] alebo nezískal diplom, osvedčenie alebo iný doklad podľa § 5 ods. 1 písm. c) tohto zákona.

3. Na účely výpočtu obdobia uvedeného v odseku 2 písm. a) sa nezapočítava pobyt v zmysle odseku 1 a pobyt v zmysle odseku 2 písm. b) s výnimkou pobytu na účely štúdia alebo odborného vzdelávania, ktorý sa započíta v polovičnom rozsahu.

4. Pravidlá týkajúce sa uplatňovania odsekov 1 a 2 môžu byť stanovené všeobecným správnym opatrením alebo na jeho základe.“

pobytu ako rodinný príslušník, ak referenčná osoba:

1° má právo na dočasný pobyt alebo

2° je držiteľom povolenia na dočasný pobyt na základe azylu;

b)

sezónnej práce;

c)

štúdia;

g)

výskumu a vykonávania zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti;

h)

výmeny, či už na základe zmluvy, alebo nie;

i)

4. Ak je povolenie na pobyt udelené s iným obmedzením, než sú obmedzenia uvedené v odseku 2, nie je dočasné, pokiaľ nebolo pri jeho udelení rozhodnuté inak.“

III. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

14.

Žalobkyňa vo veci samej, E.K., narodená 30. novembra 1960, je ghanskou štátnou príslušníčkou. Má syna, ktorý sa narodil 10. februára 2002 a má holandskú štátnu príslušnosť. Dňa 9. septembra 2013 jej bolo na základe článku 20 ZFEÚ udelené povolenie na pobyt v EÚ s poznámkou „rodinný príslušník občana Únie“.

15.

Dňa 18. februára 2019 E.K. podala žiadosť o „povolenie na pobyt osoby s dlhodobým pobytom – EÚ.“ Táto žiadosť bola 30. augusta 2019 zamietnutá štátnym tajomníkom pre spravodlivosť a bezpečnosť, ktorý sa domnieval, že keďže právo E.K. na pobyt má dočasnú povahu, nemôže získať požadované povolenie.

19.

Ten istý súd uvádza, že hoci smernica 2004/38/ES ( 10 ) umožňuje držiteľovi odvodeného práva na pobyt získať právo na trvalý pobyt, táto právna úprava bola prijatá členskými štátmi, na rozdiel od odvodeného práva na pobyt vyplývajúceho z článku 20 ZFEÚ, ktoré je dielom judikatúry.

20.

Vnútroštátny súd pripomína, že článok 3 ods. 2 úvodná časť a písm. e) smernice 2003/109 vylučuje z pôsobnosti tejto smernice štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú pobyt výlučne z dôvodov dočasnej povahy. Tento súd uvádza, že tieto dôvody zahŕňajú prípady, keď štátny príslušník nemá zámer dlhodobo sa usadiť v dotknutej krajine. Z toho vyvodzuje, že na posúdenie toho, či pobyt založený na článku 20 ZFEÚ má alebo nemá dočasný charakter, treba použiť kritérium zámeru dlhodobo sa usadiť. Uvedený súd dodáva, že žalovaný vo veci samej pripúšťa, že povolenie udelené rodičovi maloletej osoby na základe rodinného života, založené na článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( 11 ), nemá dočasnú povahu.

21.

V treťom rade sa vnútroštátny súd pýta, či Holandské kráľovstvo vykonáva článok 3 ods. 2 úvodnú časť a písm. e) smernice 2003/109 za predpokladu, že by sa mala zachovať dočasná povaha pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na základe odvodeného práva na pobyt vyplývajúceho z článku 20 ZFEÚ. § 45b Vw 2000 totiž stanovuje, že iba vnútroštátne povolenia zakladajúce právo na pobyt dočasnej povahy predstavujú dôvody zamietnutia povolenia na dlhodobý pobyt – EÚ. Naopak, práva na pobyt dočasnej povahy, ktoré sú založené na práve Únie, umožňujú získať povolenie na dlhodobý pobyt.

3.

Má právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, ktoré je vzhľadom na svoju povahu odvodené od existencie vzťahu závislosti medzi štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, a je zrejmé, že zanikne, dočasnú povahu?

4.

Ak má právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ dočasnú povahu: má sa článok 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá z možnosti získať postavenie osoby s dlhodobým pobytom, tak ako je uvedené v [tejto] smernici, vylučuje iba povolenia na pobyt podľa vnútroštátneho práva?“

23.

E.K., holandská, dánska a nemecká vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky. Títo účastníci konania s výnimkou dánskej vlády predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 7. decembra 2021.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či pojem „dočasný pobyt“ uvedený najmä v článku 3 ods. 2 úvodnej časti a písm. e) smernice 2003/109 je pojmom práva Únie alebo či patrí do právomoci členských štátov.

26.

Rovnako ako všetci účastníci konania s výnimkou dánskej vlády sa domnievam, že tento pojem je pojmom práva Únie, ktorý musí byť v rámci Únie predmetom autonómneho a jednotného výkladu.

27.

Ustálená judikatúra Súdneho dvora totiž umožňuje vyvodiť dve pravidlá.

28.

Navrhujem teda odpovedať na túto prvú otázku tak, že pojem „dočasný pobyt“ najmä v zmysle článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 je pojmom práva Únie, ktorý sa má vykladať autonómne a jednotne.

B.

O druhej a tretej prejudiciálnej otázke týkajúcich sa toho, či odvodené právo na pobyt založené na článku 20 ZFEÚ má alebo nemá dočasnú povahu v zmysle článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109

32.

Svojou druhou a treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd na jednej strane pýta, či existuje rozdiel medzi odvodeným právom na pobyt založeným na článku 20 ZFEÚ a odvodeným právom na pobyt priznaným rodinnému príslušníkovi občana Únie, ktoré stanovuje smernica 2004/38, a na druhej strane, či skutočnosť, že odvodené právo na pobyt vyplývajúce z článku 20 ZFEÚ závisí od vzťahu závislosti medzi štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý ho požíva, a týmto občanom Únie, postačuje na kvalifikáciu tohto pobytu ako dočasného. Tieto otázky môžu byť posudzované spoločne, pretože sa nimi Súdny dvor v podstate žiada o poskytnutie odpovede na to, či pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má odvodené právo na pobyt založené na článku 20 ZFEÚ, má alebo nemá dočasnú povahu v zmysle článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109.

33.

Táto otázka je odlišná od otázky, či po dovŕšení plnoletosti jej dieťaťa, ktoré je občanom Únie, žalobkyňa vo veci samej ešte môže mať odvodené právo na pobyt súvisiace so závislosťou jej dieťaťa od nej, čo podľa všetkého nevyvoláva zásadné ťažkosti z hľadiska judikatúry pod podmienkou, že vnútroštátny súd preukáže túto závislosť, ktorá bude posúdená prísnejšie než v prípade dieťaťa v nízkom veku. ( 16 )

37.

V tejto súvislosti treba uviesť, že E.K. má v súčasnosti, ako bolo pripomenuté na pojednávaní, právo na pobyt nazývané „súkromný a rodinný život“ založené na článku 8 EDĽP, ktoré jej poskytne po uplynutí päťročnej lehoty právo na priznanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom.

38.

Predmetné teórie v skutočnosti na seba narážajú v súvislosti s tým, či riešenie závisí výlučne od filozofie, na ktorej je založená smernica 2003/109, alebo či treba zohľadniť osobitosť tohto odvodeného práva na pobyt založeného na článku 20 ZFEÚ, aby sa mu dali striktne obmedzené účinky zodpovedajúce cieľu, ktorý viedol k jeho uznaniu v judikatúre, a to zabezpečiť, aby občan Únie skutočne požíval podstatu práv, ktoré mu vyplývajú z jeho postavenia. Cieľom sledovaným Súdnym dvorom nebolo priznať vlastné práva štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sprevádza a stará sa o tohto občana Únie, ktorý je od neho závislý, ani aby v skutkovej situácii vytvoril vlastné práva v prospech tohto štátneho príslušníka mimo tohto vzťahu závislosti.

39.

42.

V druhom rade z teleologického hľadiska je naopak posúdenie skôr opačné. Z cieľov smernice 2003/109 uvedených v odôvodneniach 4 a 6 totiž vyplýva, že dlhodobé usadenie sa a dĺžka oprávneného a nepretržitého pobytu na dotknutom území sú základnými prvkami na získanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom a dosiahnutie hospodárskej a sociálnej súdržnosti.

43.

Je nesporné, že skutočnosť, že dieťa je vychovávané počas celej doby jeho maloletosti v určitej krajine, môže viesť, bez toho, aby to tak bolo vždy, k dlhodobému usadeniu sa a relatívne dlhej, či dokonca veľmi dlhej dobe pobytu, ktorá môže byť dlhšia ako päť rokov vyžadovaných smernicou 2003/109 na získanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom.

44.

Treba tiež odkázať na príklady poskytnuté touto smernicou, pokiaľ ide o dôvody dočasnej povahy pobytu uvedené v článku 3 ods. 2 písm. e) uvedenej smernice, a to osoby vykonávajúce činnosť „au pair“, sezónni pracovníci alebo zamestnanci vyslaní poskytovateľom služby na účely poskytovania cezhraničných služieb. Tieto príklady preukazujú, že tento pobyt je od začiatku plánovaný ako krátkodobý. Z toho možno vyvodiť, že na jednej strane skutočnosť, že dieťa je vychovávané v určitej krajine, nie je porovnateľná s pobytom „au pair“ alebo sezónnou prácou, a na druhej strane, že dočasná povaha uvedeného pobytu nie je rovnaká ako dočasná povaha pobytov uvedených ako príklad v tej istej smernici. Vzhľadom na ciele smernice 2003/109 sa teda zdá, že dočasnú povahu pobytu možno vykladať tak, že od začiatku pobytu sa nepredpokladá dlhodobé usadenie sa.

Zdá sa teda, že práve úmysel usadiť sa musí umožniť objasniť pojem „dôvody dočasnej povahy“ uvedený v článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109. Teda práve v okamihu, keď bolo priznané právo na dočasný pobyt, treba analyzovať, či mal pobyt trvať a či mal rodič, ktorý sprevádzal občana Únie, úmysel usadiť sa. To vedie k odchýleniu sa od subjektívneho pojmu zámer usadiť sa, ktorý by mohol existovať v prípade niektorých práv na dočasný pobyt výslovne vylúčených z pôsobnosti tejto smernice, ako je to v prípade osôb vykonávajúcich činnosť „au pair“, ktoré by mohli mať zámer usadiť sa na určitú dobu. Na druhej strane je jasné, že osoba, ktorá má povolenie na pobyt na to, aby pracovala ako „au pair“ v rodine, nemá z tohto titulu úmysel usadiť sa. Rovnako by sa nemala zohľadniť integrácia, pretože, ako som uviedol v predchádzajúcom bode, ide o ďalšiu podmienku na získanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom, ktorá zohľadňuje spôsob, akým sa pobyt uskutočnil, a nie dôvod, pre ktorý bol povolený.

48.

V treťom rade ani použitie subjektívneho výkladu neumožňuje jasne vyvodiť analýzu v prospech zahrnutia odvodeného práva na pobyt založeného na článku 20 ZFEÚ do pôsobnosti smernice 2003/109.

49.

Hoci sa totiž na prvý pohľad v dôvodovej správe k návrhu smernice spomína úmysel usadiť sa v prípade rodiny občanov Únie, ( 20 ) treba tiež zohľadniť skutočnosť, že toto tvrdenie možno vysvetliť len tým, že v tomto návrhu sa pôvodne nachádzal článok 3 ods. 3, ktorý je špecifický pre rodiny týchto občanov Únie, ktorí využili svoju slobodu pohybu. ( 21 ) Tento odsek bol odstránený v priebehu legislatívneho postupu, keďže sa považoval za málo zrozumiteľný, a otázku bolo potrebné riešiť v rámci smernice o voľnom pohybe. ( 22 ) Situácia rodinných príslušníkov teda bola spomenutá a neskôr vylúčená v rámci prerokovávania uvedeného návrhu iba pre prípad predchádzajúceho výkonu tejto slobody zo strany občana.

Pripomínam, že v rozsudku Ruiz Zambrano Súdny dvor stanovil zásadu, že „článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát na jednej strane zamietol štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, od ktorého sú závislé jeho maloleté deti, občania Únie, pobyt v členskom štáte bydliska týchto detí, ktorého sú tieto deti štátnymi príslušníkmi, a na druhej strane odmietol uvedenému štátnemu príslušníkovi tretieho štátu poskytnúť pracovné povolenie, keďže tieto rozhodnutia by uvedené deti zbavili možnosti účinne požívať podstatu práv, ktoré vyplývajú zo statusu občana Únie“ ( 24 ).

53.

V neskorších rozsudkoch bolo potom spresnené, že „ustanovenia Zmluvy týkajúce sa občianstva Únie nepriznávajú štátnym príslušníkom tretích štátov nijaké samostatné právo“ a že „prípadné práva priznané [týmto štátnym príslušníkom] ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa občianstva Únie totiž nie sú vlastné práva uvedených štátnych príslušníkov, ale ide o práva odvodené od práv občana Únie“ ( 25 ). Súdny dvor spresnil, že to sa týka veľmi osobitných situácií, v ktorých by bol potrebný účinok tohto občianstva Únie porušený „ak by ako dôsledok odopretia daného práva [na pobyt pre štátneho príslušníka tretieho štátu] bol tento občan [Únie] nútený opustiť územie Únie ako celku, čo by ho zbavilo možnosti účinne využívať podstatnú časť práv, ktoré mu z tohto postavenia vyplývajú“ ( 26 ).

54.

Táto línia judikatúry tak vytvorila odvodené právo na pobyt na účely pokrytia veľmi osobitných situácií v oblasti práva na pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré patria do právomoci členských štátov. Keďže toto odvodené právo na pobyt bolo priznané len občanovi Únie na to, aby bol tento zásah vyvážený, bolo rozhodnuté nestanoviť žiadne vlastné právo pre tohto štátneho príslušníka, ale len právo na pobyt vzhľadom na občianstvo Únie jeho dieťaťa, ktoré je od neho závislé, a počas trvania tohto stavu závislosti.

58.

Pokiaľ totiž existuje vzťah závislosti s dieťaťom, ktoré je občanom Únie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, rodič sa môže zdržiavať na území na účely zabezpečenia účinného požívania podstaty práv občana Únie, ktorým je jeho dieťa.

59.

Na druhej strane Súdny dvor rozhodol, že „samotná skutočnosť, že sa štátnemu príslušníkovi členského štátu môže zdať vhodné, aby… na účely zachovania jednoty rodiny na území Únie mohli rodinní príslušníci, ktorí nemajú štátnu príslušnosť členského štátu, bývať na území Únie [spolu s ním], nestačí sama osebe na stanovenie, že občan Únie bude nútený opustiť územie Únie, ak takéto právo nebude priznané“ ( 29 ). Z článku 20 ZFEÚ teda nevyplýva právo na pobyt na účely zachovania jednoty rodiny, ak by odchod štátneho príslušníka tretej krajiny nezahŕňal odchod samotného občana Únie. Nie je teda chránené právo na zlúčenie rodiny ako také, ale možnosť uvedeného občana Únie zostať na území.

60.

Ako predbežný záver uvádzam, že ak sa vezme do úvahy osobitosť odvodeného práva na pobyt založeného na článku 20 ZFEÚ, pričom osoba, ktorej sa toto právo priznáva, nemá úmysel usadiť sa, tento pobyt je podľa môjho názoru vylúčený z pôsobnosti smernice 2003/109, keďže uvedený pobyt je založený na dôvode dočasnej povahy.

Práve na tomto predpoklade sa zakladá druhá prejudiciálna otázka, ktorá odkazuje na ustanovenia smernice 2004/38, ktorej článok 16 ods. 2 stanovuje, že po uplynutí piatich rokov umožňuje odvodené právo na pobyt prístup k právu na trvalý pobyt. ( 30 ) E.K. vo svojich pripomienkach odkazuje aj na článok 15 smernice 2003/86/ES ( 31 ), ktorý stanovuje samostatné povolenie na pobyt pre rodinných príslušníkov garanta. ( 32 )

64.

Pokiaľ ide o smernicu 2004/38, analógia s mechanizmom zavedeným touto smernicou sa môže zdať na prvý pohľad lákavá, pretože skutkové okolnosti sú rovnaké, keď sa na ne pozrieme z pohľadu rodiča: rodič, štátny príslušník tretej krajiny, má odvodené právo na pobyt v súvislosti s postavením svojho dieťaťa ako občana Únie počas obdobia dlhšieho ako päť rokov. Okrem toho tieto dve odvodené práva na pobyt vznikajú v oblasti voľného pohybu osôb, pričom právo Únie týmto spôsobom chráni túto slobodu tohto občana. ( 33 ) V prípadoch, na ktoré sa vzťahuje uvedená smernica a článok 21 ZFEÚ, ( 34 ) to umožňuje rodičovi získať po piatich rokoch právo trvalého pobytu.

65.

Medzi týmito dvoma odvodenými právami na pobyt však existujú viaceré významné rozdiely.

66.

69.

Je pravda, že Súdny dvor urobil určitú analógiu medzi na jednej strane obmedzeniami voľného pohybu z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia, ktoré sú stanovené v článku 27 smernice 2004/38, a na druhej strane tými, na ktoré sa môžu členské štáty stále odvolávať v rámci občianstva Únie zavedeného článkom 20 ZFEÚ. ( 37 )

70.

Toto analogické odôvodnenie tiež nepostačuje na to, aby ma presvedčilo, pretože tento odkaz na hrozbu pre verejný poriadok sa týka možnosti alebo nemožnosti obmedziť odvodené právo na pobyt založené na článku 20 ZFEÚ, zatiaľ čo v prejednávanej veci E.K. požaduje priznanie vlastného práva na pobyt osobe, ktorá má toto odvodené právo na pobyt. Napokon, pokiaľ ide o podmienku dostatočných zdrojov, ktorá môže slúžiť aj na obmedzenie odvodeného práva na pobyt, Súdny dvor odmietol uplatniť analógiu medzi režimom zavedeným smernicou 2004/38 a režimom vyplývajúcim z článku 20 ZFEÚ, pričom uviedol, že „ak existuje vzťah závislosti… medzi občanom Únie a štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, článok 20 ZFEÚ bráni tomu, aby členský štát stanovil výnimku z odvodeného práva na pobyt, ktorú tento článok priznáva tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, len z dôvodu, že uvedený občan Únie nemá dostatočné zdroje“ ( 38 ). Aj pri posúdení obmedzení odvodeného práva na pobyt (čo nie je predmetom prejednávanej veci) tak Súdny dvor odmieta automaticky uplatniť analogické odôvodnenie.

71.

Pokiaľ ide o smernicu 2003/86, na ktorú sa odvoláva E.K., použitie analógie treba zvážiť ešte citlivejšie. Súdny dvor totiž nedávno pripomenul, že štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú manželmi občana Únie a obete domáceho násilia zo strany ich manželského partnera, sa nenachádzajú, pokiaľ ide o zachovanie ich práva na pobyt na území dotknutého členského štátu, v porovnateľnej situácii podľa toho, či sa na ich situáciu vzťahuje smernica 2004/38 alebo smernica 2003/86. ( 39 ) Okrem toho sú rodinní príslušníci týchto občanov Únie výslovne vylúčení z pôsobnosti tejto smernice. ( 40 ) Napokon, hoci prípad uvedených občanov Únie, ktorí nevyužili svoju slobodu pohybu, bol začlenený do pôvodného návrhu smernice o práve na zlúčenie rodiny, nebol prijatý v schválenom znení. ( 41 )

75.

Článok 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 sa tak má vykladať v tom zmysle, že pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, je pobytom výlučne z dôvodov dočasnej povahy.

C.

O štvrtej prejudiciálnej otázke týkajúcej sa súladu vnútroštátneho práva, ktoré z priznania postavenia osoby s dlhodobým pobytom – EÚ vylučuje len krátkodobé vnútroštátne povolenia, so smernicou 2003/109

76.

Vnútroštátny súd sa pýta na zlučiteľnosť vnútroštátneho práva so smernicou 2003/109 v tom zmysle, že vnútroštátne právo je výhodnejšie ako táto smernica, pretože v prípade povolení na dlhodobý pobyt – EÚ vylučuje len krátkodobé vnútroštátne povolenia.

Pojem „dočasný pobyt“ najmä v zmysle článku 3 ods. 2 písm. e) smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktor[í] sú osobami s dlhodobým pobytom, je pojmom práva Únie, ktorý sa má vykladať autonómne a jednotne.

2.

Článok 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 sa teda má vykladať v tom zmysle, že pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má odvodené právo na pobyt založené na článku 20 ZFEÚ, je pobytom výlučne z dôvodov dočasnej povahy.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) ( C‑34/09 , ďalej len rozsudok Ruiz Zambrano, EU:C:2011:124 ).

( 3 ) ( C‑133/15 , EU:C:2017:354 ). V Holandsku sa toto právo na pobyt nazýva „právo na pobyt Chavez‑Vilchez a i.“, pretože odkazuje na túto vec, ktorá sa týkala holandskej situácie.

( 10 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS ( Ú. v. ES L 158, 2004, s. 77 ; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

( 11 ) Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950, ďalej len „EDĽP“.

( 12 ) ( C‑133/15 , EU:C:2017:354 ).

( 13 ) Pozri rozsudok z 18. októbra 2012, Singh ( C‑502/10 , EU:C:2012:636 , bod 39 ).

( 14 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2012, Singh ( C‑502/10 , EU:C:2012:636 , body 42 a 43 ).

( 15 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2001, Grzelczyk ( C‑184/99 , EU:C:2001:458 , bod 31 ), a z 2. marca 2010, Rottmann ( C‑135/08 , EU:C:2010:104 , bod 43 ).

( 22 ) Pozri v tomto zmysle správu z 30. novembra 2001 o návrhu smernice Rady o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom [(KOM(2001) 127) – C5‑0250/2001 – 2001/0074(CNS), s. 36], ktorú predložila Komisia pre slobody a práva občanov, spravodlivosti a vnútorných záležitostí Európskeho parlamentu, dostupnú na tejto internetovej adrese: https://www.europarl.europa.eu/doceo/document/A‑5‑2001‑0436_FR.pdf.

( 23 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 11. mája 2011, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 2003/109 ( Ú. v. EÚ L 132, 2011, s. 1 ).

( 24 ) Rozsudok Ruiz Zambrano (bod 45 a výrok).

( 25 ) Rozsudok z 13. septembra 2016, Rendón Marín ( C‑165/14 , EU:C:2016:675 , body 72 a 73 , ako aj citovaná judikatúra).

( 26 ) Pozri najmä rozsudky z 13. septembra 2016, Rendón Marín ( C‑165/14 , EU:C:2016:675 , bod 74 a citovaná judikatúra), a z 8. mája 2018, K.A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku) ( C‑82/16 , EU:C:2018:308 , bod 51 ).

( 27 ) Pozri tiež všetky výnimky uvedené v článku 3 ods. 2 smernice 2003/109.

( 34 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 13. septembra 2016, Rendón Marín ( C‑165/14 , EU:C:2016:675 , bod 52 ).

( 35 ) Pozri najmä rozsudok z 5. mája 2011, McCarthy ( C‑434/09 , EU:C:2011:277 , bod 57 ).

( 36 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia) ( C‑930/19 , EU:C:2021:657 , bod 82 ).

( 37 ) Pozri najmä rozsudok z 13. septembra 2016, Rendón Marín ( C‑165/14 , EU:C:2016:675 , bod 81 ).

( 38 ) Rozsudok z 27. februára 2020, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (Manžel občana Únie) ( C‑836/18 , EU:C:2020:119 , bod 49 ).

( 39 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia) ( C‑930/19 , EU:C:2021:657 , bod 90 ).