C-633/20

proti

TC Medical Air Ambulance Agency GmbH

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) ]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Voľný pohyb osôb a služieb – Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Pojem sprostredkovanie poistenia – Skupinové poistenie – Poskytnutie možnosti spotrebiteľom pristúpiť ku skupinovému poisteniu“

I. Úvod

1.

Tento rozsudok bol však vyhlásený za skutkových okolností, ktoré sa líšia od okolností predchádzajúcich predloženiu návrhu na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci. Tento rozsudok navyše zjavne nevylučuje všetky pochybnosti, ktoré vznikajú v súvislosti s touto osobitnou právnou štruktúrou skupinového poistenia a v každom prípade neposkytuje odpoveď na otázku, kde sa nachádza hranica medzi zabezpečením poistnej ochrany prostredníctvom skupinového poistenia, ktoré sa považuje za „sprostredkovanie poistenia“, a zabezpečením takejto poistnej ochrany, ktorá nie je „sprostredkovaním poistenia“. Výslovne nerieši ani právne otázky, ktoré odôvodňujú pochybnosti vnútroštátneho súdu v prejednávanom prípade.

5.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa totiž týkajú dvoch právnych otázok, ktoré súvisia s právnou štruktúrou skupinového poistenia v podobe, v akej sa uplatňuje v súčasnom hospodárskom styku. Na jednej strane ide o otázku, či „pristúpenie ku skupinovému poisteniu“ za okolností, o aké ide vo veci samej, možno prirovnávať k „uzatvoreniu poistnej zmluvy“, a na druhej strane, či „sprostredkovateľ poistenia“ môže byť za rovnakých okolností zároveň „poistníkom“.

II. Právny ráme

A. Právo Únie

1.

Tieto činnosti sa nepovažujú za sprostredkovanie poistenia, ak ich vykonáva poisťovňa alebo zamestnanec poisťovne, ktorý koná na zodpovednosť poisťovne.

Poskytovanie príležitostných informácií v súvislosti s inou odbornou činnosťou za predpokladu, že účelom tejto činnosti nie je pomôcť zákazníkovi pri uzatvorení alebo plnení poistnej zmluvy, profesionálna správa poistných udalostí poisťovne a odhad a likvidácia poistných udalostí sa taktiež nepovažujú za sprostredkovanie poistenia.

…

5.

‚Sprostredkovateľom poistenia‘ je každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá za odmenu začína vykonávať alebo vykonáva činnosť sprostredkovania zaistenia.“

2.

…

3.

‚sprostredkovateľ poistenia‘ je každá fyzická alebo právnická osoba s výnimkou poisťovne alebo zaisťovne, alebo ich zamestnancov a s výnimkou sprostredkovateľa doplnkového poistenia, ktorá za odmenu začína vykonávať alebo vykonáva činnosť distribúcie poistenia,

…

8.

‚distribútor poistenia‘ je akýkoľvek sprostredkovateľ poistenia, sprostredkovateľ doplnkového poistenia alebo poisťovňa.“

10.

Žalovaná vo veci samej poveruje podnikateľské subjekty poskytujúce reklamné služby, aby spotrebiteľom formou podomového predaja a za odplatu ponúkali pristúpenie do skupiny „TC Medical Air Ambulance Agency GmbH Mitgliedergemeinschaft“. Členstvo v skupine oprávňuje na využívanie rozličných služieb v prípade ochorenia alebo úrazu v zahraničí. K takýmto službám patrí náhrada nákladov na lekársky nevyhnutné liečebné úkony a prepravu pacienta, organizovanie a uskutočnenie príslušnej prepravy, ako aj prístup k telefonicky dostupnej „núdzovej linke“.

11.

Plnenia, na ktoré vzniká nárok na základe členstva, sú v zmysle informácií uvádzaných vnútroštátnym súdom spravidla poskytované buď priamo z prostriedkov žalovanej vo veci samej, alebo formou nárokov zo skupinového poistenia, ktoré žalovaná postúpila na svojich zákazníkov.

12.

Žalovaná je totiž zmluvne viazaná voči spoločnosti, ktorá s pomocou svojho lekárskeho personálu a lietadla poskytuje žalovanej niektoré služby (označované vnútroštátnym súdom ako „poistné plnenia“), a tiež organizuje nepretržitú prevádzku núdzovej centrály. Za tieto služby jej žalovaná vypláca odplatu.

16.

Prvostupňový súd tejto žalobe vyhovel. Súd rozhodujúci vo veci v druhom stupni túto žalobu na základe odvolania podaného žalovanou zamietol. Druhostupňový súd sa domnieval, že sprostredkovateľom poistenia môže byť iba hospodársky subjekt, ktorý nie je poistníkom ani poistencom. Žalovaná však uzatvorila zmluvu o skupinovom poistení iba ako poistník vo vlastnom mene a na cudzí účet.

17.

V súčasnosti sa vedie spor v tejto veci pred vnútroštátnym súdom, ktorým je Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), ako súd rozhodujúci o opravnom prostriedku „Revision“. Podľa tohto súdu závisí dôvodnosť žaloby od toho, či je žalovaná podľa nemeckého práva povinná získať povolenie na to, aby mohla za odplatu sprostredkúvať spotrebiteľom pristúpenie ku skupinovému poisteniu. Odpoveď na túto otázku závisí preto od výkladu článku 2 bodov 3 a 5 smernice 2002/92 (definície pojmov „sprostredkovanie poistenia“ a „sprostredkovateľ poistenia“), ako aj článku 2 ods. 1 bodov 1, 3 a 8 smernice 2016/97 (definície pojmov „distribúcia poistenia“, „sprostredkovateľ poistenia“ a „distribútor poistenia“).

18.

Za týchto okolností Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) uznesením z 15. októbra 2020, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené 25. novembra 2020, prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o tejto otázke:

21.

Skôr, ako sa budem podrobnejšie venovať prejudiciálnej otázke, chcel by som poukázať na niekoľko terminologických osobitostí, ktoré môžu byť relevantné pre správne pochopenie tejto otázky.

22.

Je pravda, že prejudiciálnu otázku tak, ako ju formuloval vnútroštátny súd, možno chápať aj v tom zmysle, že sa ňou pýta, či sa žalovaná vo veci samej považuje za „sprostredkovateľa poistenia“ v zmysle smernice 2002/92 a „distribútora poistenia“ v zmysle smernice 2016/97.

23.

Prijatím smernice 2016/97 sa totiž zmenili definície podľa článku 2 bodu 3 a 5 smernice 2002/92.

27.

Čo sa týka normatívnej časti smernice v rozsahu, v akom môže byť relevantná pre odpoveď na prejudiciálnu otázku, je potrebné poznamenať, že smernica 2002/92 používa pojem „sprostredkovanie poistenia“ (ako aj „sprostredkovateľ poistenia“, ktorým sa rozumie osoba vykonávajúca sprostredkovanie poistenia), kým v smernici 2016/97 sa namiesto toho používa pojem „distribúcia poistenia“. Vecná a osobná pôsobnosť tohto pojmu je širšia.

28.

Pojem „distribúcia poistenia“ zahŕňa okrem navrhovania a vykonávania prípravných prác vedúcich k uzavretiu zmlúv o poistení, uzatvárania poistných zmlúv alebo spolupôsobenia pri ich správe a plnení, ktoré sa uvádzajú aj v rámci definície „sprostredkovania poistenia“ v smernici 2002/92, výslovne aj „poradenstvo“ ( 8 ).

29.

Koherentná legislatívna technika nachádza svoje vyjadrenie aj v zakotvení definície pojmu „distribútor poistenia“.

33.

V prejednávanej veci sa vôbec neuvažuje o tom, že by sa žalovaná mala považovať za „poisťovňu“.

34.

Prejudiciálna otázka sa naopak týka okrem iného výkladu pojmov „distribúcia poistenia“ a „distribútor poistenia“ použitých v článku 2 ods. 1 bodoch 1 a 8 smernice 2016/97. Posledný uvedený pojem zahŕňa aj pojem „sprostredkovateľ doplnkového poistenia“.

35.

Vzniká otázka, či je na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu potrebné objasniť, či je žalovaná „sprostredkovateľom doplnkového poistenia“, s čím by sa spájalo jej postavenie „distribútora poistenia“.

39.

Čo sa týka právneho sporu v prejednávanej veci, vnútroštátny súd po prvé vôbec neuvažuje nad tým, že by žalovanú vo veci samej považoval za „sprostredkovateľa doplnkového poistenia“ a v rámci svojej prejudiciálnej otázky nežiada o výklad článku 2 ods. 1 bodu 4 smernice 2016/97. Okrem toho sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vôbec neuvádza, že by v prípade žalovanej vo veci samej šlo o sprostredkovateľku doplnkového poistenia. Po druhé sa pochybnosti vnútroštátneho súdu netýkajú otázky, či sa časť „plnení“ poskytovaných zákazníkom žalovanej vo veci samej mala považovať za vedľajšiu činnosť v porovnaní s ostatnými plneniami, ale otázky, či tomu, aby sa žalovaná považovala za „sprostredkovateľa poistenia“, bráni tá okolnosť, že vykonáva činnosť, ktorej predmetom je pristúpenie ku skupinovému poisteniu (a nie „uzatváranie poistných zmlúv“), a preto ju tento súd samotnú považuje za „poistníka“ ( 13 ).

40.

Skôr, ako sa budem venovať samotnému rozboru prejudiciálnej otázky, je najskôr potrebné objasniť, či a ktoré smernice sa na žalovanú vzťahujú z hľadiska ich časovej a vecnej pôsobnosti.

A. O časovej pôsobnosti smerníc

41.

44.

Ďalej je potrebné preskúmať, či činnosť žalovanej vo veci samej patrí do vecnej pôsobnosti smerníc 2002/92 a 2016/97.

45.

Žalovaná vo veci samej sa domnieva, že ju nemožno považovať za „sprostredkovateľa poistenia“ v zmysle ustanovení, ktoré sú predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. S ohľadom na jej „obchodný model“ by ju bolo maximálne možné považovať za „sprostredkovateľa doplnkového poistenia“ (článok 2 ods. 1 bod 4 smernice 2016/97). Poistná ochrana, na ktorú majú zákazníci žalovanej nárok, je len jedným z plnení, ktoré ponúka. Podľa jej článku 1 ods. 3 sa smernica totiž nevťahuje na „sprostredkovateľov doplnkového poistenia“. Žalovaná odôvodňuje toto tvrdenie aj odôvodnením 12 smernice 2002/92 a odôvodnením 14 smernice 2016/97.

46.

Otázka vnútroštátneho súdu sa netýka ani článku 1 ods. 3 smernice 2016/97, ani článku 2 ods. 1 bodu 4 tejto smernice. Ako vyplýva už z bodu 39 vyššie, žiadna skutočnosť nenasvedčuje tomu, že by vnútroštátny súd zvažoval možnosť posúdenia žalovanej vo veci samej ako „sprostredkovateľa doplnkového poistenia“ v zmysle posledného uvedeného ustanovenia.

50.

Bez toho, aby bolo potrebné zaoberať sa podmienkami upravenými v oboch smerniciach, ide v tejto súvislosti o poistenia, ktoré dopĺňajú služby poskytované sprostredkovateľom a ktorých cieľom je okrem iného chrániť pred rizikom nevyužitia iného plnenia alebo rizikami súvisiacimi s rezervovanou cestou. ( 15 ) Nemožno takmer vôbec uvažovať o riziku nevyužitia inej „plánovanej“ služby alebo cesty, ak ide o poistenie, ktoré sa vzťahuje na vrátenie nákladov na ošetrenie a prepravu poistenej osoby, v prípade ktorých ide prirodzene o nepredvídateľné náklady.

51.

Na druhej strane pojem „sprostredkovanie poistenia“ v zmysle článku 2 bodu 3 tretej vety smernice 2002/92 nezahŕňa „poskytovanie príležitostných informácií v súvislosti s inou odbornou činnosťou za predpokladu, že účelom tejto činnosti [nebolo] pomôcť zákazníkovi pri uzatvorení alebo plnení poistnej zmluvy“. Aj odôvodnenie 12 tejto smernice odkazuje na takýto dôvod vylúčenia. V odôvodnení 14 smernice 2016/97, ako aj v jej článku 2 ods. 2 písm. a) v normatívnej časti sa taktiež odkazuje na tento dôvod vylúčenia.

52.

Žiadna okolnosť však nepoukazuje na to, že by žalovaná vo veci samej „príležitostne“ a občasne poskytovala informácie o poistných zmluvách v súvislosti s inou odbornou činnosťou. Aj v samotnom opise jej „obchodného modelu“ žalovaná uvádza, že sporné činnosti patrili v súvislosti so skupinovým poistením k jej obvyklým plneniam poskytovaným jej zákazníkom, avšak ide o výlučne „doplnkové“ opatrenia. Okrem toho nespochybňuje, že táto činnosť sa obmedzuje len na poskytovanie „všeobecných informácií“ o poistných produktoch.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu o tom, že na takto položenú otázku možno odpovedať kladne, zjavne vyplývajú z dvoch právnych hľadísk, ktoré sú v zásade odôvodnené osobitnou právnou štruktúrou skupinového poistenia. S tým súvisiace pochybnosti vnútroštátneho súdu sa zjavne týkajú nasledujúcich bodov:

–

po prvé možno „pristúpenie ku zmluve o skupinovom poistení“ prirovnať k „uzavretiu poistnej zmluvy“, ak ide o rozhodnutie o tom, či „sprostredkovanie poistenia“ v zmysle článku 2 bodu 5 smernice 2002/92 súvisí s „distribúciou poistenia“ v zmysle článku 2 ods. 1 bodu 3 smernice 2016/97 a

–

po druhé v prípade „sprostredkovateľa poistenia“ musí ísť podľa smerníc o externý hospodársky subjekt, ktorý nie je účastníkom právneho vzťahu zakladajúceho poistnú zmluvu (okrem iného vrátane zmluvy o skupinovom poistení)?

56.

59.

V judikatúre a v odbornej literatúre preto prevažuje názor, že „poistníka…, ktorý distribuuje členstvo v tomto skupinovom poistení za odplatu, nemožno považovať za sprostredkovateľa poistenia… a nemá ani postavenie podobné postaveniu sprostredkovateľa“.

60.

Niektorí právni teoretici však zastávajú názor, že posúdenie osoby, ktorá uzatvára skupinové poistenie ako sprostredkovateľa („poistník zo skupinovej poistnej zmluvy“) prichádza do úvahy v tom prípade, ak poistník neuzatvára skupinové poistenie (len) v záujme poistených, ( 16 ) ale (aj) vo vlastnom hospodárskom záujme, pričom takýmto spôsobom sa poukazuje na to, že predmetná zmluva sa má považovať za rámcovú zmluvu ( 17 ).

61.

Okrem toho odkazuje vnútroštátny súd na názor zastávaný v judikatúre a literatúre, v zmysle ktorého sa povinnosť získať povolenie príslušnej priemyselnej a obchodnej komory musí posudzovať aj z hľadiska nezákonného obchádzania povoľovacej povinnosti.

63.

Je síce pravda, že v normatívnej časti smernice 2002/92 a 2016/97 sa výslovne neodkazuje na zmluvu o skupinovom poistení.

64.

V priebehu legislatívnych prác na smernici 2016/97 sa však spoločne s návrhom na začlenenie pojmu „distribúcia poistenia“ (a v nadväznosti na to „distribútor poistenia“) ( 18 ) taktiež navrhovalo doplniť odôvodnenie 49, ktoré bolo následne zahrnuté do smernice bez toho, aby sa zmenil jej obsah. Takéto doplnenie síce nebolo osobitne vysvetlené, avšak z príslušného odôvodnenia vyplýva, že „v prípade skupinových poistení by mal pojem ‚zákazník‘ predstavovať zástupcu skupiny členov, ktorý uzatvára poistnú zmluvu v mene skupiny členov v prípade, keď sa jednotlivý člen skupiny nemôže samostatne rozhodnúť o pripojení sa k skupine, ako napríklad pri povinných zamestnaneckých dôchodkových schémach“ ( 19 ).

65.

V smernici 2016/97 nie je pojem „zákazník“ sám osebe definovaný. ( 20 ) Tento pojem sa však objavuje v mnohých jej ustanoveniach. Vo všeobecnosti z tejto smernice vyplýva, že má za cieľ chrániť „zákazníkov“, ako osoby, ktoré využívajú poistné produkty alebo majú záujem na využívaní týchto produktov („má záujem o poistenie, pozri odôvodnenie 51 smernice), pričom sa majú použiť distribučné kanály, ktorých je „distribútor poistenia“ súčasťou.

b)

Štruktúra skupinového poistenia v práve členských štátov

69.

Rozlišovanie medzi zmluvami o skupinovom poistení, v prípade ktorých je pristúpenie povinné (k pristúpeniu dochádza automaticky z dôvodu príslušnosti k určitej skupine, pretože nastanú určité okolnosti alebo preto, že dotknutá osoba spĺňa vybrané kritériá, ktoré obvykle vyplývajú z tej skutočnosti alebo poukazujú na to, že existuje určitý vzťah k osobe, ktorá konala s cieľom umožniť iným hospodárskym subjektom využívať poistnú ochranu) ( 22 ) a zmluvami o skupinovom poistení, ku ktorým možno pristúpiť dobrovoľne tak, ako sa zrejme uvádza v odôvodnení 49 smernice 2016/97, nie je v právnej teórii poistenia a vnútroštátnych právnych poriadkoch neznáme, aj keď je pravdou, že sa s ním spájajú mnohé pochybnosti ( 23 ).

70.

Okrem toho bol podobne, ako v prípade návrhu spoločného referenčného rámca pre európske súkromné právo [Draft Common Frame of Reference (DCFR)] ( 24 ) prostredníctvom komparatívneho právneho posúdenia vyhotovený návrh základných noriem Európskeho poistného práva [Principles of European Insurance Contract Law ([PEICL)]. ( 25 ) V tomto návrhu sa osoba, ktorá uzavrie zmluvu s poisťovateľom takým spôsobom, že následne môžu ostatné hospodárske subjekty využívať poistnú ochranu, označuje ako „vedúci skupiny“. Použitím tohto pojmu sa predchádza terminologickým ťažkostiam a je a priori ustálené, že sa „vedúcim skupiny“ v tomto ohľade rozumie „poistník“ v zmysle ustanovení poistného práva, resp. „zákazník“ v zmysle smerníc 2002/92 a 2016/97. ( 26 ) V ďalšom texte týchto návrhov budem preto používať pojem „vedúci skupiny“.

Rozlišovanie v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov medzi skupinovými poisteniami, v prípade ktorých vzniká povinné členstvo, a skupinovými poisteniami, ku ktorým možno pristúpiť dobrovoľne, môže mať vplyv aj na posúdenie právnych vzťahov, na ktorých sú tieto poistenia založené. Ak je pristúpenie k poisteniu povinné, je poistná ochrana, ktorú požívajú členovia skupiny, založená na poistnej zmluve medzi vedúcim skupiny a poistiteľom. Takýto vedúci skupiny môže byť následne považovaný za poistníka. Ak má však pristúpenie k poisteniu dobrovoľnú povahu, uzatvára vedúci skupiny s poistiteľom rámcovú zmluvu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých následne vzniká poistná ochrana, ak pristupujúce osoby samy uzatvoria poistné zmluvy. V takomto prípade sa stávajú poistníkmi, ktorí zároveň ako poistenci požívajú poistnú ochranu. ( 27 ) V tejto súvislosti ide prirodzene o zaradenie, ktoré sa vykoná s ohľadom a na účely vnútroštátnych poistných predpisov. Otázka, kto je poistníkom, sa v zásade spravuje týmito ustanoveniami.

73.

Je potrebné zdôrazniť, že aj napriek mnohým spoločným znakom je skupinové poistenie v tomto ohľade v porovnaní s viacerými samostatnými poisteniami, ktoré uzatvoril každý člen skupiny samostatne a na vlastný účet (alebo prostredníctvom inej osoby pre každého člena skupiny samostatne), výhodnejšie, pretože umožňuje „centralizáciu“ pri dojednávaní podmienok poistnej ochrany (ku ktorému obvykle v prípade individuálnych poistení v zásade nedochádza, keďže uzatvorenie zmluvy má obvykle podobu pristúpenia) a účastníci môžu zároveň získať poistnú ochranu za nižšie poistné.

76.

Takýto predpoklad sa odráža aj v úvahách vnútroštátneho súdu, ktorý pri objasňovaní názoru zastávaného časťou teórie v súvislosti s chápaním pojmu „sprostredkovateľ poistenia“ uvádza okrem iného právne štruktúry, v prípade ktorých dochádza k uzatvoreniu „rámcovej zmluvy“ ( 28 ).

77.

Pri posudzovaní tejto otázky je potrebné zohľadniť pochybnosti vnútroštátneho súdu, ktoré, ako pripomínam, po prvé prirovnávajú možnosť pristúpiť ku skupinovej poistnej zmluve k uzatvoreniu poistnej zmluvy a po druhé sa týkajú postavenia „sprostredkovateľa poistenia“ mimo poistného vzťahu.

2.

Pristúpenie ku skupinovému poisteniu

80.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu zjavne vychádzajú z predpokladu, že definície pojmov „sprostredkovanie poistenia“ v smernici 2002/92 a „distribúcia poistenia“ v smernici 2016/97 sa vo svojej podstate týkajú činnosti, ktorá je zameraná na uzatváranie poistných zmlúv“.

81.

Je pravda, že „činnosti“ sprostredkovania poistenia („distribúcie poistenia“) sú v zásade prinajmenšom z gramatického hľadiska zamerané na sprostredkovanie pri „uzatváraní poistných zmlúv“. Uvedené síce samo osebe ešte nevyhnutne neodôvodňuje záver v tom zmysle, že „pristúpenie ku skupinovému poisteniu“ možno prirovnávať k „uzatvoreniu zmlúv o poistení“, avšak Súdny dvor už konštatoval, že „činnosti“, ktoré patria k „sprostredkovaniu poistenia“ sú rovnako, ako „distribúcia poistenia“ v zmysle smernice 2016/97 upravené široko. ( 29 )

82.

Pri výklade ustanovenia práva Únie sa však neprihliada len na jeho význam, ale aj súvislosti a ciele, ktoré sleduje právna úprava, ktorej sú súčasťou. ( 30 )

Sprostredkovateľov poistenia viažu informačné povinnosti (články 12 a 13 smernice 2002/92, ako aj článok 17 a nasl. smernice 2016/97) a zároveň poradenské povinnosti (článok 12 ods. 3 smernice 2002/92 a článok 20 smernice 2016/97), hoci v prípade poslednej uvedenej smernice vyplývajú výslovne z definície „distribúcie poistenia“. Sprostredkovatelia preto musia disponovať primeranými znalosťami a schopnosťami (článok 4 ods. 1 smernice 2002/92 a článok 10 ods. 1 smernice 2016/97). Okrem toho sú povinní udržiavať v platnosti povinné poistenie odbornej činnosti. Nejde pritom len o čisté formálne náležitosti, pretože suma záruky je pre každú nahlásenú škodovú udalosť najmenej 1 milión eur (článok 4 ods. 3 smernice 2002/92; pozri tiež článok 10 ods. 4 smernice 2016/97). Poistné odvádzané zákazníkmi je chránené (pozri článok 4 ods. 4 smernice 2002/92 a článok 10 ods. 6 smernice 2016/97). Sprostredkovatelia sú taktiež povinní zamedziť konfliktu záujmov. ( 31 )

85.

Ak sa smernice 2002/92 a 2016/97 posudzujú zo širokého uhla pohľadu, možno konštatovať, že „sprostredkovateľom poistenia“ ukladajú určité povinnosti v prospech osôb, ktoré majú záujem uzavrieť poistnú zmluvu a chcú využiť poistnú ochranu, resp. osôb, ktoré už požívajú takúto ochranu. ( 32 ) Inými slovami, v tejto súvislosti ide v súlade s terminológiou smernice o povinnosti, ktoré majú byť prospešné pre „zákazníkov“ ( 33 ).

86.

Informačné a poradenské povinnosti upravené v smerniciach majú zrejme predovšetkým za cieľ umožniť „zákazníkom“ prijať rozhodnutie o tom, či uzatvoria poistnú zmluvu prostredníctvom distribučného kanála pre také poistné produkty, ktoré predpokladajú účasť sprostredkovateľa poistenia. Na vyššie uvedené poukazujú ustanovenia smerníc, v zmysle ktorých sprostredkovatelia poistenia majú v zásade povinnosť poskytnúť zákazníkom určité informácie „v dostatočnom predstihu pred uzatvorením poistnej zmluvy“ [článok 18 písm. a) a článok 19 smernice 2016/97].

Osoby, ktoré sa samostatne a dobrovoľne rozhodnú pristúpiť ku skupinovému poisteniu, využijú na tento účel za odplatu účasť vedúceho skupiny a nepriamo platia poistné, sú v zásade vystavené rovnakým rizikám, ako osoby, ktoré samostatne uzatvoria poistnú zmluvu prostredníctvom distribučných kanálov, ktoré predpokladajú účasť sprostredkovateľa poistenia. Podľa systematického výkladu sú smernice 2002/92 a 2016/97 zamerané na úpravu požiadaviek a povinností zaťažujúcich sprostredkovateľov poistenia, a to aj voči tejto prvej uvedenej kategórii osôb. Uvedené podporuje výklad uvedených smerníc v tom zmysle, že takáto forma pristúpenia ku skupinovému poisteniu môže byť považovaná za „uzatvorenie poistnej zmluvy“ v zmysle definície pojmov „sprostredkovanie poistenia“ a „distribúcia poistenia“.

90.

Na rozdiel od toho v prípade takých skupinových poistení, ktoré predpokladajú povinné pristúpenie, nevznikajú nijaké porovnateľné riziká, resp. ak vznikajú, tak v omnoho menšej miere. Uvedené odporuje tomu, aby sa len samotné získanie poistnej ochrany v rámci skupinového poistenia, ku ktorému dochádza povinne a automaticky, prirovnávalo k „uzatvoreniu poistnej zmluvy“.

91.

Možno si samozrejme predstaviť, že osoba povinne a automaticky pristúpi k poisteniu z dôvodu jej príslušnosti k určitej skupine, vzniku určitých okolností alebo preto, že dotknutá osoba má určité vlastnosti. Zároveň je však možné, že členovia skupiny si budú môcť vybrať, či využijú niektoré možnosti a rozšíria resp. zúžia rozsah poistnej ochrany. V takejto situácii vznikajú už uvedené riziká a nemožno vylúčiť, že došlo k „uzatvoreniu poistnej zmluvy“ ( 34 ). V tomto konaní však nejde o takýto prípad.

Z uvedeného vyplýva, že členovia skupiny financujú poistné. Možno totiž len ťažko predpokladať, že poistná ochrana sa im poskytuje bezodplatne alebo že je financovaná samostatne a že žalovaná vo veci samej v tejto súvislosti nezískava nijaké výhody. Členovia skupiny však takto postupujú s podporou vedúceho skupiny, čo navyše zodpovedá úlohe „sprostredkovateľa poistenia“ upravenej v smerniciach. Smernice totiž členským štátom ukladajú povinnosť prijať ochranné opatrenia pre zákazníkov v súvislosti s postúpením poistného prostredníctvom sprostredkovateľov poistenia. ( 35 )

3) Poistené riziko

95.

V prejednávanej veci nie je úplne jasné, aké riziko je pokryté poistnou ochranou vyplývajúcou zo skupinového poistenia. Vzniká preto otázka, či osoby, na ktoré sa žalovaná vo veci samej obracia so svojou ponukou, skutočne pristúpia ku skupinovému poisteniu, ktoré je pre nich určené („uzatvoriť poistnú zmluvu“). Inými slovami, je otázne, či sa takéto riziko vzťahuje bezprostredne na členov skupiny a dotýka sa náhrady nevyhnutných nákladov na lekársku starostlivosť a prepravu, alebo či ide o riziko samotnej žalovanej vo veci samej, pretože je povinná znášať tieto náklady.

96.

Nejde pritom o neobvyklú otázku, ale skôr o fenomén, ktorý sa príležitostne objavuje v kontexte skupinového poistenia vzhľadom na jeho osobitné znaky.

Celkovo možno dospieť k záveru, že z funkčného hľadiska sa individuálne a dobrovoľné pristúpenie ku skupinovému poisteniu, ktoré sa spája s povinnosťou nepriameho financovania poistného, zjavne nelíši od tradične chápaného uzavretia poistnej zmluvy do takej miery, že by osoby, ktoré k takémuto poisteniu pristúpia, bolo možné vylúčiť z okruhu hospodárskych subjektov, ktorým sa má poskytnúť ochrana podľa smerníc 2002/92 a 2016/97. Na základe systematického výkladu majú tieto smernice za cieľ upraviť požiadavky a povinnosti, ktoré zaväzujú sprostredkovateľov poistenia aj vo vzťahu k osobám, ktoré pristúpia k takémuto skupinovému poisteniu.

100.

Zistenia vyplývajúce zo systematického výkladu oboch smerníc podporujú výklad ich ustanovení v tom zmysle, že výkon činnosti, ktorá spočíva v tom, že sa tretím osobám umožní získanie poistnej ochrany na základe individuálneho a dobrovoľného pristúpenia ku skupinovému poisteniu, pričom tieto osoby nepriamo financujú poistné, patrí do pôsobnosti pojmov „sprostredkovanie poistenia“ a „distribúcia poistenia“.

101.

K rovnakým záverom dospieva aj teleologický výklad pojmov, ktoré sú predmetom prejudiciálnej otázky.

c)

Keďže medzi uzatvorením individuálnej poistnej zmluvy a pristúpením ku skupinovému poisteniu, ku ktorému dôjde na individuálnom a dobrovoľnom základe, ( 42 ) neexistujú dostatočne významné funkčné rozdiely, nič nepodporuje záver v tom zmysle, že tretie osoby, ktoré sú účastníkmi týchto prvých uvedených zmlúv, sa považujú za sprostredkovateľov poistenia, kým osoby, ktoré sa podieľajú na organizácii pristúpenia k druhým uvedeným zmluvám, sa nemajú považovať za takýchto sprostredkovateľov. De facto ide v tejto súvislosti z hľadiska osôb, ktoré využívajú poistnú ochranu, o konkurenčné poistné produkty.

105.

Čo sa týka cieľa spočívajúceho v zlepšení ochrany spotrebiteľa, dosiahnutie tohto cieľa si s ohľadom na riziká, ktorým sú vystavené osoby, ktoré dobrovoľne pristúpia ku skupinovému poisteniu alebo majú záujem k nemu pristúpiť a ktoré sa vo svojej podstate nelíšia od obvyklých rizík pri uzatvorení individuálnej poistnej zmluvy, vyžaduje, aby vedúci skupiny, ktorý uzatvára zmluvu s poisťovateľom, mohol byť prinajmenšom považovaný za „sprostredkovateľa poistenia“. Takáto možnosť vzniká na základe teleologického výkladu, v zmysle ktorého sa činnosť, ktorou sa má umožniť individuálne a dobrovoľné pristúpenie ku skupinovému poisteniu, môže považovať za „uzatvorenie poistnej zmluvy“ v zmysle definícií pojmov „sprostredkovanie poistenia“ uvedených v smernici 2002/92 a „distribúcia poistenia“ v smernici 2016/97.

106.

Jednoznačné závery systematického ( 43 ) a teleologického výkladu ( 44 ) preto odôvodňujú predpoklad, že aj individuálne a dobrovoľné pristúpenie osoby, ktorá nepriamo financuje poistné, ku skupinovému poisteniu s podporou vedúceho skupiny sa má považovať za „uzavretie poistnej zmluvy“ v zmysle definícií pojmov „sprostredkovanie poistenia“ a „distribúcia poistenia“.

109.

Z tohto pohľadu vzniká otázka, či si smernice 2002/92 a 2016/97 vyžadujú, aby mal „sprostredkovateľ poistenia“ s ohľadom na právny vzťah, z ktorého vyplýva poistná ochrana, postavenie tretej osoby. V prejednávanej veci je v zásade otázne, či v prípade skupinového poistenia predpoklad, že sa vedúci skupiny považuje za „poistníka“ podľa uplatniteľných vnútroštátnych predpisov poistného práva, vylučuje možnosť, aby sa tento vedúci skupiny považoval za „sprostredkovateľa poistenia“ v zmysle oboch smerníc.

110.

Ako už bolo uvedené, z úvah vnútroštátnej súdu zrejme vyplýva, že vyššie uvedený záver zodpovedá prevládajúcej mienke v nemeckej judikatúre a odbornej literatúre ( 45 ), tento súd však poukazuje aj na opačný názor objavujúci sa v právnej teórii, podľa ktorého sa vedúci skupiny v prípade skupinového poistenia s dobrovoľným pristúpením môže považovať za „sprostredkovateľa poistenia“ ( 46 ).

111.

Žalujúci zväz, nemecká a talianska vláda, ako aj Európska komisia sa zjavne prikláňajú k tomuto druhému uvedenému názoru právnej teórie a v zásade sa domnievajú, že vedúci skupiny v prípade skupinového poistenia s dobrovoľným členstvom, ktorý koná za odplatu, môže byť považovaný za „sprostredkovateľa poistenia“.

115.

V kontexte smerníc 2002/92 a 2016/97 však ide o spojenie „zákazníkov“ a „poistníkov“ ( 48 ).

116.

Zároveň sa nezdá byť potrebné automaticky posudzovať rovnako pojmy „zákazník“ a „poistník“ a na tomto základe vylúčiť osobu, ktorá podľa vnútroštátneho poistného práva koná ako „poistník“, v každom prípade z okruhu prípadných „sprostredkovateľov poistenia“.

117.

Po prvé normotvorca Únie nepoužíva náhodou pojem „zákazník“ v oboch smerniciach bez toho, aby v tomto ohľade výlučne odkazoval na ustanovenia vnútroštátneho práva alebo v ňom uvedenú právnu kvalifikáciu.

121.

Po štvrté síce platí, že Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci EEAE a i. ( 50 ) konštatoval, že smernica 2002/92 (a teda a fortiori aj smernica 2016/97) má umožniť „zabezpečenie zvýšenej úrovne ochrany na trhu s poistením, t. j. …[pre] „poistencov“. Súdny dvor však pritom použil pojem „spotrebiteľ“ a nie „zákazník“. Z tohto záveru Súdneho dvora v nijakom prípade nevyplýva, že by bolo cieľom smernice chrániť iné osoby, ako „poistníkov“. Okrem toho Súdny dvor v rozsudku vo veci Länsförsäkringar Sak Försäkringsaktiebolag a i. ( 51 ), ktorý vyhlásil taktiež v kontexte smernice 2002/92, v rámci definície „poistnej zmluvy“, ktorej sa týka činnosť „sprostredkovateľa poistenia“ podľa tejto smernice, použil pojem „poisťovacia transakcia“, ktorý si zo svojej podstaty vyžaduje „existenciu zmluvného vzťahu medzi poskytovateľom poisťovacích služieb a osobou, ktorej riziká sú poistením pokryté, t. j. poisteným“.

122.

Judikatúra Súdneho dvora teda potvrdzuje, že osobné vzťahy v rámci poistení sa nezriedka vyznačujú zložitým charakterom a účasťou veľkého počtu hospodárskych subjektov, ktorých právne postavenie je takýmito poisteniami dotknuté. Preto predpoklad, v zmysle ktorého musí určitý pojem práva Únie harmonizovaný smernicami 2002/92 a 2016/97 zodpovedať určitému pojmu v poistnom práve, ktorý nie je nevyhnutne harmonizovaný, resp. prinajmenšom nie je harmonizovaný na základe týchto smerníc, môže viesť k záverom, ktoré len ťažko zodpovedajú cieľom sledovaným týmito smernicami.

123.

126.

Skutočnosť, že vnútroštátny súd zvažuje odpoveď na prejudiciálnu otázku, ku ktorej sa prikláňa menšinový názor v odbornej literatúre, však môže znamenať, že predpoklad, v zmysle ktorého sa žalovaná podľa vnútroštátneho poistného práva považuje za „poistníka“, nebráni tomu, aby sa žalovaná nepovažovala za „zákazníka“ v zmysle smerníc 2002/92 a 2016/97, ale za „sprostredkovateľa poistenia“. V rámci repliky predloženej na pojednávaní vo veci samej žalovaná navyše uvádza, že nie je „spotrebiteľkou poistnej zmluvy“, aj keď túto zmluvu podpísala a vo vzťahu k poisťovateľovi vystupuje ako poistník.

127.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa majú ustanovenia smerníc 2002/92 a 2016/97 vykladať v tom zmysle, že vedúci skupiny, ktorý sa podľa vnútroštátnych právnych predpisov poistného práva, ktoré nepreberajú tieto smernice, sa môže v zmysle týchto smerníc považovať za „sprostredkovateľa poistenia“, ak vykonáva činnosť „za odplatu“ v oblasti „sprostredkovania poistenia“ a „distribúcie poistenia“.

128.

Čo sa týka pochybností, ktoré vyjadrila česká vláda vo svojom stanovisku, stačí poznamenať, že pojem „odplata“ je v oboch smerniciach upravený široko. ( 52 ) Je však potrebné prihliadnuť na to, že osoba vykonávajúca činnosť, ktorá v celom rozsahu zodpovedá definíciám pojmov „sprostredkovanie poistenia“ a „distribúcia poistenia“, sa nemôže považovať za „sprostredkovateľa poistenia“, a preto jej nemožno uložiť nijaké s tým súvisiace povinnosti, ak takúto činnosť nevykonáva „za odplatu“.

( 1 ) Jazyk konania: poľština.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 9. decembra 2002 o sprostredkovaní poistenia ( Ú. v. ES L 9, 2003, s. 3 ; Mim. vyd. 06/004, s. 330).

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/97 z 20. januára 2016 o distribúcii poistenia (prepracované znenie) ( Ú. v. EÚ L 26, 2016, s. 19 ).

( 4 ) Pozri JERRY, R. H., RICHMOND, D. R.: Understanding Insurance Law . New Providence: LexisNexis, 2018, s. 791, poznámka pod čiarou 1.

( 5 ) Pozri rozsudok z 24. februára 2022, A a i. (Poistné zmluvy Unit‑Linked) ( C‑143/20 a C‑213/20 , EU:C:2022:118 , body 87 a 88 ).

( 6 ) Je pravda, že vnútroštátny súd v prejudiciálnej otázke používa pojmy „zákazníci“ a „spotrebitelia“. V prípade skutkového stavu vo veci samej však ide o tie isté osoby.

( 13 ) Pozri bod 55 nižšie.

( 14 ) Pozri body 8 a 9 nižšie.

( 15 ) Pozri článok 1 ods. 2 písm. e) smernice 2002/92 a článok 1 ods. 3 písm. a) smernice 2016/97.

( 16 ) Vnútroštátny súd síce poukazuje na to, že zmluvy sa neuzatvárajú „v záujme poistencov“, ale v záujme osoby, ktorá zmluvu uzatvára. Prostredníctvom uvádzaných prípadov však vysvetľuje, že sa tým okrem iného nemyslí uzavretie zmluvy o skupinovom poistení „výlučne v záujme [poistencov]“.

( 17 ) Zástancovia názoru uvádzaného vnútroštátnym súdom argumentujú v tom zmysle, že by šlo o činnosť vo vlastnom hospodárskom záujme v tom prípade, ak by „poistník“ získal za každé pristúpenie ku skupinovému poisteniu (k „rámcovej zmluve“) odplatu, keďže by bolo v jeho vlastnom hospodárskom záujme, aby podnietil nové osoby k pristúpeniu k poisteniu. O takúto situáciu ide v prípade „rámcovej zmluvy“, ktorú ponúkajú banky a ktorá zastrešuje riziká nesplatenia úveru v prípade smrti alebo invalidity. Na rozdiel od toho uzavretie zmluvy o skupinovom poistení nie je v hospodárskom záujme „poistníka“, ak sa má uzavrieť zdravotné alebo dôchodkové poistenie pre členov zväzu alebo zamestnancov určitého zamestnávateľa. Nejde totiž o dosiahnutie zisku, pretože tieto osoby boli zaradené do systému poistenia, ale o dojednanie čo možno najvýhodnejších podmienok takejto ochrany v prospech takýchto osôb.

( 18 ) Pozri prílohu k informačnej správe Generálneho sekretariátu Rady z 27. novembra 2015, 2021/0175 (COD).

( 22 ) S cieľom vylúčiť pochybnosti, ktoré vyvoláva skutkový stav vo veci samej a ktoré by mohli viesť k umelému rozlišovaniu medzi skupinovým poistením s povinným členstvom a takýmto poistením s dobrovoľným členstvom: argumentácia založená na „obchodnom modely“ žalovanej vo veci samej, v zmysle ktorej má pristúpenie ku skupinovému poisteniu povinnú povahu, pretože je „povinné“ pre všetkých zákazníkov, ktorí s touto osobou uzatvorili zmluvu, z ktorej vyplynuli plnenia, ktoré nie sú poistnými plneniami (sprístupnenie núdzovej linky, atď.) nevyznieva presvedčivo. Táto argumentácia by sa musela zakladať na predpoklade, že uzatvorenie zmluvy so žalovanou okrem iného práve s cieľom získať poistnú ochranu, predstavuje okolnosť alebo kritérium, ktoré sú spoločné pre všetky osoby, ktoré majú záujem využívať poistnú ochranu. „Povinné“ pristúpenie by teda vyplývalo z dobrovoľného rozhodnutia uzatvoriť zmluvu s cieľom získať ochranu. Preto vyššie uvedený názor, ktorý vychádza z „obchodného modelu“ žalovanej nemožno prijať.

( 23 ) Je pravda tak, ako uvádza aj talianska vláda, že zmluvy o skupinovom poistení nie sú jednotnou kategóriou. Zmluva o skupinovom poistení je vo svojej podstate výsledkom praxe a nadobúda rôzne podoby. Vyššie uvedený úvod s menšími či väčšími spresneniami sa preto javí ako spoločný pre mnohé právne systémy členských štátov, napr. v Nemecku (pozri HERDTER, F.: Der Gruppenversicherungsvertrag: Grundlagen und ausgewählte Problemfelder . Karlsruhe: VVW GmbH, 2010, s. 14), Francúzsku [BIGOT, J., In: BIGOT, J. (ed.): Traité de Droit des assurances. Le contrat d’assurance. Tome 3 , Issy‑les‑Moulineaux Cedex: LGDJ, s. 6 a tam citovaná literatúra] a Poľsku (pozri FRAS, M.: Umowa ubezpieczenia grupowego. Aspekty prawne . Warszava: Wolters Kluwer, 2015, s. 136 a nasl; pozri tiež rozsudok Sąd Najwyższy [Najvyšší súd] z 12. januára 2018, II CSK 222/17, LEX č. 2446838).

( 30 ) Pozri v súvislosti s pojmom „sprostredkovanie poistenia“ uvedeným v článku 2 bodom 3 smernice 2002/92 rozsudky zo 17. októbra 2013, EEAE a i. ( C‑555/11 , EU:C:2013:668 , bod 21 ), a z 31. mája 2018, Länsförsäkringar Sak Försäkringsaktiebolag a i. ( C‑542/16 , EU:C:2018:369 , bod 39 ).

( 31 ) Cieľom je pritom zabrániť konfliktom medzi sprostredkovateľom a poisťovateľom, ak existuje vzťah medzi týmito dvomi hospodárskymi subjektmi. Do určitej miery smernica 2016/97 sama osebe upravuje, kedy môže byť „distribútorom poistenia“ aj poisťovňa.

( 32 ) Čo sa týka nemeckého práva, v literatúre sa uvádzalo, že povinnosti sprostredkovateľa poistenia (v širšom zmysle slova, teda osoby, ktoré sa venujú sprostredkovaniu poistenia) boli vo vzťahu k poistiteľom a poistencom upravení mimo rámca GewO. Pozri KOCH, R.: Insurance Law in Germany . Alphen aan den Rijn: Wolters Kluwer, 2018, s. 269.

( 33 ) Pozri aj bod 65 vyššie.

( 34 ) Uvedené by mohlo viesť k záveru, že v takomto prípade ide o činnosť, ktorá sa má považovať za „sprostredkovanie poistenia“ a „distribúciu poistenia“. V každom prípade by uvedené samo osebe nepostačovalo na to, aby sa osobe, ktorá vykonáva takúto činnosť, uložili všetky povinnosti upravené smernicami. Tieto povinnosti sa ukladajú „sprostredkovateľom poistenia“, ktorí takúto činnosť vykonávajú „za odplatu“. Pozri bod 128 nižšie.

( 35 ) Pozri článok 4 ods. 4 smernice 2002/92 a článok 10 ods. 6 smernice 2016/97.

( 42 ) Pozri body 89 a 99 vyššie.

( 43 ) Pozri bod 100 vyššie.

( 44 ) Pozri body 103 a 105 vyššie.

( 45 ) Pozri body 56 až 59 vyššie.

( 46 ) Pozri bod 60 vyššie.

( 47 ) Pozri bod 79 vyššie.

( ) Pozri bod 127 vyššie.