C-646/20

62020CC0646

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ANTHONY COLLINS

prednesené 5. mája 2022 ( 1 )

Vec C‑646/20

Senatsverwaltung für Inneres und Sport, Standesamtsaufsicht

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Opatrenia týkajúce sa rodinného práva – Právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Manželské veci a veci rodičovských práv – Verejné listiny a dohody – Zrušenie manželských zväzkov po vyhlásení urobenom pred talianskym matrikárom“

I. Úvod

1.

Opatrenia určené na uľahčenie automatického uznávania zmien osobného stavu v celej Únii sú nepochybným prínosom pre občanov Únie, ktorí uplatňujú práva na voľný pohyb priznané Zmluvami. Ruka v ruke s tým, ako normotvorca Únie rozširuje oblasti, na ktoré sa tieto opatrenia vzťahujú, naráža ich výklad a uplatňovanie na aspekty práva upravujúceho osobný stav osôb v rôznych členských štátoch. Skutočnosť, že sa názory na to, čo spadá do pôsobnosti daného opatrenia a čo mimo neho, líšia, by teda nemala byť prekvapujúca. V tomto prípade sa vec týka rozvodu dohodou uskutočneného mimosúdnym postupom podľa talianskeho práva a jeho automatického uznania v Nemecku. Presnejšie povedané, týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania kladie Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) Súdnemu dvoru otázku, či nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov [rozhodnutí – neoficiálny preklad ] v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 ( 2 ), zaväzuje členské štáty, aby bez ďalších požiadaviek uznali rozhodnutie o rozvode vydané orgánmi s občianskoprávnou pôsobnosťou iného členského štátu na základe mimosúdneho postupu založeného na dohode medzi manželskými partnermi.

Na účely nariadenia č. 2201/2003 článok 2 v odsekoch 1, 2 a 4 vymedzuje tieto pojmy:

„1.

pojem ‚súd‘ označuje všetky orgány v členských štátoch s právomocou vo veciach, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti [nariadenia]; ( 3 )

2.

pojem ‚sudca‘ označuje sudcu alebo úradníka, ktorý má právomoci rovnocenné právomociam sudcu vo veciach, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia; ( 4 )

…

6.

Napokon podľa článku 46 nariadenia č. 2201/2003 s názvom „verejné listiny a dohody“ listiny, ktoré sa úradne vyhotovili alebo zaregistrovali ako verejné listiny a ktoré sú vykonateľné v jednom členskom štáte, ako aj dohody medzi účastníkmi, ktoré sú vykonateľné v členskom štáte, v ktorom boli uzatvorené, sa uznávajú a vyhlasujú za vykonateľné za rovnakých podmienok ako rozhodnutia.

B.

Nemecké právo

7.

V § 97 ods. 1 druhej vete Gesetz über das Verfahren in Familiensachen und in den Angelegenheiten der freiwilligen Gerichtsbarkeit zo 17. decembra 2008 (zákon o konaní v rodinných a nesporových veciach; ďalej len „FamFG“) stanovuje:

C.

Talianske právo

10.

Článok 12 Decreto Legge No 132 – Misure urgenti di degiurisdizionalizzazione ed altri interventi per la definizione dell’arretrato in materia di processo civile z 12. septembra 2014 (zákonný dekrét č. 132 o neodkladných opatreniach na mimosúdne riešenie a iné zásahy na zníženie prieťahov v občianskoprávnom konaní; ďalej len „zákonný dekrét č. 132/2014“) ( 6 ), ktorý bol prebratý do formy zákona zmenou vykonanou Legge č. 162 (zákon č. 162) z 10. novembra 2014, stanovuje:

„1. Manželskí partneri môžu v súlade s článkom 1 výnosu prezidenta republiky č. 396 z 3. novembra 2000 pred starostom obce bydliska jedného z nich alebo obce, v ktorej je manželstvo zapísané, konajúcim v postavení matričného úradníka, uzavrieť, prípadne aj za asistencie právnika, dohodu o rozluke alebo v prípadoch uvedených v prvom pododseku článku 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 898 z 1. decembra 1970 uzavrieť dohodu týkajúcu sa zrušenia manželstva alebo zániku občianskoprávnych účinkov manželstva alebo dohodu o zmene podmienok rozluky alebo rozvodu.

2. Ustanovenia tohto článku sa neuplatňujú, ak majú manželskí partneri maloleté deti alebo deti závislé od starostlivosti, zdravotne ťažko postihnuté plnoleté deti v zmysle článku 3 ods. 3 zákona č. 104 z 5. februára 1992 alebo ekonomicky nesamostatné deti.

Z článku 7 a článku 95 Decreto del Presidente della Repubblica No 396 – Regolamento per la revisione e la semplificazione dell’ordinamento dello stato civile, a norma dell’articolo 2, comma 12, della legge 15 maggio 1997, No 127 (dekrét prezidenta republiky č. 396 – nariadenie o revízii a zjednodušení zákona o osobnom stave v súlade s článkom 2 ods. 12 zákona č. 127 z 15. mája 1997) vyplýva, že matrikár rozvod odmietne, ak nie sú splnené príslušné zákonné podmienky. Manželia môžu toto odmietnutie napadnúť na súde.

13.

Podľa Circolare No 6/15 – Articoli 6 e 12 del decreto‑legge 12 settembre 2014, No 132 – Chiarimenti applicativi (obežník č. 6/15 – články 6 a 12 zákonného dekrétu č. 132 z 12. septembra 2014) by sa mala tretia veta článku 12 ods. 3 zákonného dekrétu č. 132/2014 vykladať v tom zmysle, že bráni manželským partnerom zahrnúť do tohto typu rozvodového konania akúkoľvek dohodu o prevode vlastníckeho práva medzi nimi.

14.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že podľa postupu stanoveného v článku 12 zákonného dekrétu č. 132/2014 urobí každý z manželských partnerov pred matrikárom osobné vyhlásenie, že sa chcú rozviesť. Matrikár túto dohodu potvrdí najskôr po tridsiatich dňoch, a po tom, čo overil, či boli splnené zákonom požadované podmienky na zrušenie manželstva, teda že manželia nemajú maloleté deti ani plnoleté deti závislé od starostlivosti, ani zdravotne ťažko postihnuté plnoleté deti alebo ekonomicky nesamostatné deti a neuzavreli medzi sebou žiadne dohody o prevode majetku. Rozvod vykonaný matrikárom má rovnaké právne účinky ako rozvod vykonaný príslušným súdom.

Dňa 15. februára 2018 sa na matričný úrad dostavili opäť a s odkazom na svoje vyhlásenie z 30. marca 2017 uviedli, že si želajú zrušiť svoje manželstvo. Po tom, ako tieto vyhlásenia potvrdili matričnému úradu, matričný úrad 2. júla 2018 vystavil osvedčenie, v ktorom sa potvrdzuje rozvedenie manželstva s účinnosťou od 15. februára 2018.

18.

TB podala žiadosť na dotknutý matričný úrad v Berlíne, aby tento rozvod zapísal do knihy manželstiev. Matričný úrad však má pochybnosti, či predpokladom zápisu nie je predchádzajúce uznanie tohto rozvodu podľa § 107 ods. 1 FamFG, a preto vec predložil Amtsgericht Berlin (Okresný súd Berlín, Nemecko). Amtsgericht Berlin (Okresný súd Berlín) uznesením z 1. júla 2019 matričnému úradu nariadil, že zápis rozvodu do knihy manželstiev je možný až po jeho uznaní príslušným orgánom podľa § 107 ods. 1 FamFG. Senatsverwaltung für Justiz, Verbraucherschutz und Antidiskriminierung Berlin (Krajinské ministerstvo vnútra a športu spolkovej krajiny Berlín, Nemecko) však zastáva názor, že rozvod by mal byť uznaný automaticky. Preto odmietlo postup podľa § 107 ods. 1 FamFG uplatniť. ( 7 )

19.

TB podala proti uzneseniu z 1. júla 2019 Amtsgericht Berlin (Okresný súd Berlín) odvolanie na Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko). Odvolací súd rozhodol v jej prospech a berlínskemu matričnému úradu uložil bez ďalšieho konania zapísať rozvod do matriky. Senatsverwaltung für Inneres und Sport (Krajinské ministerstvo vnútra a športu, Nemecko), ktoré vykonáva dohľad nad matričnými úradmi, podalo proti rozhodnutiu Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín) dovolanie na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko). Ministerstvo spravodlivosti, ochrany spotrebiteľov a boja proti diskriminácii spolkovej krajiny Berlín a Ministerstvo vnútra a športu spolkovej krajiny Berlín majú na túto záležitosť zjavne odlišné názory.

23.

Za týchto okolností Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol prerušiť konanie a predložil Súdnemu dvoru dve prejudiciálne otázky:

„1

Ide v prípade zrušenia manželstva na základe článku 12 [zákonného dekrétu č. 132/2014] o rozhodnutie o rozvode manželstva v zmysle [nariadenia č. 2201/2003]?

2

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku: Má sa so zrušením manželstva na základe článku 12 [zákonného dekrétu č. 132/2014] zaobchádzať podľa právnej úpravy v článku 46 [nariadenia č. 2201/2003] týkajúcej sa verejných listín a dohôd?“

Podstatou prvej otázky vnútroštátneho súdu je, či zrušenie manželstva zákonom stanoveným postupom, v rámci ktorého každý z manželských partnerov urobí osobné vyhlásenie, že sa chcú rozviesť, pred matrikárom, ktorý najskôr po tridsiatich dňoch v ich prítomnosti túto dohodu potvrdí po tom, čo overil, že sú splnené zákonom požadované podmienky pre zánik manželstva, t. j. že manželskí partneri nemajú maloleté deti ani plnoleté deti závislé od starostlivosti, ani zdravotne ťažko postihnuté plnoleté deti alebo ekonomicky nesamostatné deti, neuzavreli medzi sebou žiadne dohody o prevode majetku, predstavuje rozhodnutie o rozvode manželstva na účely nariadenia č. 2201/2003.

26.

Nemecká vláda podporovaná na pojednávaní poľskou vládou tvrdí s odkazom na znenie, štruktúru a účel nariadenia č. 2201/2003, ako aj na zámer normotvorcu Únie, že na túto otázku je potrebné odpovedať záporne.

27.

Po prvé nemecká vláda poznamenáva, že definícia pojmu rozsudok v článku 2 ods. 4 nariadenia č. 2201/2003 neuvádza presnú povahu alebo intenzitu zásahu orgánu verejnej moci pri rozvode. Použitie slov „vydaný súdom“ na opis spôsobu, akým má byť rozvod vykonaný, naznačuje, že zásah orgánu verejnej moci musí mať to, čo nemecká vláda opisuje ako konštitutívny účinok, teda že zásah orgánu verejnej moci zakladá nový právny stav. Táto podmienka nie je splnená, ak sa funkcia orgánu verejnej moci v konaní obmedzuje na uznanie a zápis rozvodu dohodou.

28.

31.

Talianska vláda podporovaná estónskou vládou a Komisiou tvrdí, že odpoveď na prvú otázku by mala byť kladná, pretože rozvod, o ktorého uznanie sa v Nemecku žiada, nie je súkromným rozvodom. Komisia konkrétne uvádza, že hlavným cieľom nariadenia č. 2201/2003 je zabezpečiť vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí ako základného piliera na vytvorenie skutočného súdneho priestoru. Z tohto dôvodu musia byť všetky rozhodnutia prijaté v členskom štáte, ktoré patria do pôsobnosti nariadenia č. 2201/2003, uznávané na celom území členských štátov bez toho, aby sa na tento účel vyžadoval formálny postup uznávania.

32.

Kľúčom k odpovedi na prvú otázku je význam, ktorý je na účely nariadenia č. 2201/2003 potrebné prisudzovať pojmom „súd“, „sudca“ a „rozhodnutie“, ako sú definované v článku 2 uvedeného nariadenia.

33.

V súlade s ustálenou judikatúrou treba pri výklade ustanovení práva Únie zohľadniť znenie predmetných ustanovení, kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou. ( 10 )

37.

Pôsobnosť nariadenia č. 2201/2003, ako je opísaný v článku 1 uvedeného nariadenia, poskytuje kontext na účel výkladu článku 2. Článok 1 ods. 1 stanovuje, že nariadenie č. 2201/2003 sa uplatňuje v občianskych veciach týkajúcich sa okrem iného rozvodu. Vzhľadom na to, že na tieto účely je „súd“ definovaný tak, ako je opísané v článku 2 ods. 1 tohto nariadenia, je zrejmé, že vyššie uvedené definície sa uplatnia v súvislosti s uznávaním uznesení, príkazov alebo rozsudkov o rozvode vydaných v iných členských štátoch, než v ktorých sa o uznanie takýchto rozhodnutí usiluje.

38.

Pokiaľ ide o ciele, ktoré nariadenie č. 2201/2003 sleduje, z odôvodnení vyplýva, že jeho cieľom je zabezpečiť súdnu spoluprácu v občianskych veciach týkajúcich sa rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva a je založené na zásade vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí ako základu na vytvorenie skutočného súdneho priestoru. ( 11 ) Ako uviedol Súdny dvor, nariadenie č. 2201/2003 je založené na vzájomnej dôvere, ktorá si vyžaduje vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí. ( 12 ) Okrem toho je vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí nevyhnutné na predchádzanie prekážkam brániacim riadnemu fungovaniu vnútorného trhu, ( 13 ) keďže odmietnutie uznania súdnych rozhodnutí v občianskych veciach, vrátane rozvodu, môže brániť občanom Únie vo výkone práv na voľný pohyb priznaných právom Únie.

39.

Článok 21 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 preto stanovuje, že rozhodnutie vydané v niektorom členskom štáte sa v ostatných členských štátoch uznáva bez toho, aby sa na tento účel vyžadovalo osobitné konanie. Nariadenie č. 2201/2003 tak zavádza systém automatického uznávania definovaných kategórií nástrojov zo strany členských štátov. Hoci rozvodové právo nie je v rámci členských štátov harmonizované, podľa nariadenia č. 2201/2003 sa teda na rozvod, ktorý bol uskutočnený v členskom štáte a zodpovedá definíciám obsiahnutým v tomto nariadení, vzťahuje automatické uznanie vo všetkých ostatných členských štátoch s výhradou obmedzeného počtu výnimiek.

41.

Rozsudok

vo veci Sahyouni objasňuje, že systém automatického uznávania zavedený nariadením č. 2201/2003 sa vzťahuje iba na rozhodnutia o rozvode vydané vnútroštátnym súdom alebo orgánom verejnej moci alebo pod jeho dohľadom. Potvrdzuje tak platnosť tézy, že podľa nariadenia č. 2201/2003 môže byť rozhodnutie o rozvode vydané orgánom verejnej moci, ktorému nie je zverená súdna právomoc, alebo pod jeho dohľadom, automaticky uznané v inom členskom štáte. Dodal by som, že podľa môjho názoru nebol Súdnemu dvoru predložený žiadny argument, ktorý by odôvodňoval rozlišovanie medzi rozvodovým konaním vedeným pred vnútroštátnym súdom a rozvodovým konaním vedeným pred úradníkom, ako je matrikár, za okolností, keď sa pár usiluje o rozvod na základe dohody. Vo všetkých týchto prípadoch je úlohou osoby vedúcej konanie overiť, či každý z manželských partnerov s rozvodom manželstva vyslovil platný súhlas a či sú na zrušenie manželstva splnené všetky zákonné požiadavky.

42.

44.

Vo svetle znenia článku 2 a článku 21 nariadenia č. 2201/2003 a prístupu Súdneho dvora k definícii pojmu rozvod v kontexte nariadenia č. 1259/2010 možno s istotou dospieť k záveru, že úloha matrikára, ktorú pri rozvode manželstva v rámci postupu opísaného v článku 12 zákonného dekrétu č. 132/2014 vykonáva, zaraďuje rozvody vykonané podľa tohto zákonného dekrétu do pôsobnosti nariadenia č. 2201/2003.

45.

V tejto súvislosti je možné poznamenať, že nič v článku 21 nariadenia č. 2201/2003 nepodporuje myšlienku, že na to, aby rozhodnutie mohlo byť v inom členskom štáte automaticky uznaný, musí mať okrem požiadaviek v ňom obsiahnutých nejaký ďalší znak. V rozsahu, v akom sa nemecká vláda opiera o slovo „vydané“ v definícii pojmu „rozhodnutie“ v článku 2 ods. 4 nariadenia č. 2201/2003, mi pripadá výstižný jeden z významov tohto slova, a to „vyhlásiť“. Vyhlásiť existenciu daného stavu vecí znamená uznať jeho existenciu. Povahe vyhlásenia nie je vlastné ani to, že by osoba, ktorá ho robí, musela predmet tohto vyhlásenia vždy vytvoriť. Uznanie vzájomnej vôle manželských partnerov rozviesť manželstvo zo strany matrikára, ak sú splnené určité zákonom predpísané podmienky, je zjavne vyhlásením, a teda vydaním rozhodnutia o jeho rozvedení.

46.

Aby mohol matrikár manželstvo podľa článku 12 zákonného dekrétu č. 132/2014 rozviesť, musí sa v každom prípade uistiť, že sú splnené zákonné požiadavky v ňom obsiahnuté, inak musí rozvod odmietnuť. Matrikár sa musí presvedčiť, či sú splnené zákonné požiadavky na výkon právomocí, ktoré mu zákon zveruje. Domnievam sa, že tento postup zahŕňa rozhodnutie matrikára o existencii súboru zákonom stanovených požiadaviek, ktoré majú za následok rozvod manželstva, pričom toto rozhodnutie má zo svojej podstaty pre osobný stav dotknutých osôb konštitutívne účinky.

Na podporu svojej pozície sa nemecká a poľská vláda snažili vyvodiť analógie s rozsudkami Súdneho dvora vo veciach Mærsk Olie & Gas ( 22 ) a Solo Kleinmotoren ( 23 ), ktoré oba zahŕňali výklad Bruselského dohovoru ( 24 ). V rozsudku vo veci Mærsk Olie & Gas ( 25 ) bola v zmluvnom štáte podaná žaloba o náhradu škody, ktorej predmetom bolo predbežné uznesenie nariaďujúce žalovanému zriadiť fond obmedzujúci zodpovednosť, ktoré vydal súd v inom zmluvnom štáte. Súdny dvor rozhodol, že na účely Bruselského dohovoru musí byť „rozhodnutie“ vydané súdnym orgánom zmluvného štátu, ktorý rozhoduje vo vlastnej právomoci, sporné veci medzi účastníkmi konania. ( 26 ) Rozsudok vo veci Solo Kleinmotoren ( 27 ) nastolil otázku, či je možné súdny zmier dosiahnutý pred súdom v zmluvnom štáte považovať za „rozhodnutie“, ktoré možno v inom zmluvnom štáte uznať. Súd rozhodol, že zmier nie je rozhodnutím, hoci je dosiahnutý pred súdom a ukončuje súdne konanie, pretože má zmluvnú povahu. ( 28 )

50.

Skutkový stav ani právna úprava dotknutá vo veci samej nie sú podobné tým, o aké išlo vo vyššie uvedených rozsudkoch. Pokiaľ ide o rozsudok vo veci Mærsk Olie & Gas, ( 29 ) rozsah aktov, ktoré možno uznať podľa nariadenia č. 2201/2003, je výslovne definovaný širšie ako rozsah aktov, ktoré možno uznať podľa Bruselského dohovoru. Vo vzťahu k rozsudku vo veci Solo Kleinmotoren ( 30 ) nie je možné rozvod dohodou prirovnať k zmieru uzavretému v rámci súdneho konania. V druhom prípade sa dohodou medzi stranami ukončuje súdne konanie, pričom súd túto právne záväznú dohodu iba vezme na vedomie s cieľom ukončiť pred ním riešený spor. Naproti tomu v prípade manželských partnerov, ktorí sa chcú rozviesť dohodou, je na to, aby mal rozvod právne záväzný účinok, potrebný akt orgánu verejnej moci.

53.

V rovnakom duchu nemecká vláda tvrdí, že vzhľadom na to, že zmeny nariadenia č. 2201/2003 zavedené nariadením č. 2019/1111 boli na zaradenie mimosúdnych rozvodových konaní do pôsobnosti prvého uvedeného nariadenia nevyhnutné, pričom tieto zmeny sa použijú od 1. augusta 2022, nie sú z hľadiska ratione temporis uplatniteľné na skutkové okolnosti veci prejednávanej pred vnútroštátnym súdom.

54.

K týmto argumentom mám tri poznámky. Po prvé normotvorca hovorí prostredníctvom textov, ktoré prijíma. Ak sú pojmy, ktoré používa, zjavne otvorené určitému výkladu, je povinnosťou súdnej moci tak urobiť. Po druhé nie je nijako nezvyčajné, že súdy Únie sú vyzvané, aby vykladali právne predpisy v kontexte skutkových alebo právnych okolností, ktoré nastanú po prijatí týchto právnych predpisov. Ako pripomenul generálny advokát Wathelet opierajúci sa o návrhy niekoľkých svojich predchodcov, právo Únie sa musí vykladať v zmysle aktuálnych okolností. Právo nemôže byť izolované od spoločenskej reality a musí sa čo najrýchlejšie prispôsobiť tejto realite. V opačnom prípade hrozí, že právo bude predpisovať prekonané názory, a tak bude zohrávať statickú úlohu. ( 34 ) V súlade s týmto názorom treba právo Únie vykladať dynamicky, aby sa zabránilo jeho „fosilizácii“. Po tretie nie je možné vykladať ustanovenia práva Únie vo svetle zmien obsiahnutých v neskôr prijatých právnych predpisoch. ( 35 ) Ako uznáva samotná nemecká vláda, nariadenie č. 2019/1111 sa na prejednávanú vec z hľadiska ratione temporis neuplatňuje. Preto nemožno z neho vyvodzovať žiadne závery na účely výkladu nariadenia č. 2201/2003.

Hoci je členským štátom v zásade ponechaná voľnosť určiť obsah pojmu „verejný poriadok“, jeho medze sú vymedzené odkazom na článok 22 písm. a) nariadenia č. 2201/2003. ( 40 ) Súdny dvor tak môže preskúmať medze, v rámci ktorých môžu orgány členského štátu tento pojem použiť na účely odmietnutia uznania rozhodnutia vydaného príslušným súdom alebo orgánom v inom členskom štáte. ( 41 ) Použitie výnimky verejného poriadku tak prichádza do úvahy iba v prípade, že by uznanie rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte neprijateľným spôsobom narušovalo právny poriadok členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, alebo ak, inými slovami, predstavuje zjavné porušenie právnej normy považovanej za zásadnú v právnom poriadku členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada. ( 42 ) Rozsah výnimky verejného poriadku je takisto obmedzený článkom 25 nariadenia č. 2201/2003, podľa ktorého uznanie rozhodnutia nemožno odmietnuť z dôvodu, že právny poriadok členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, by za rovnakého skutkového stavu nepripúšťal rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva.

58.

V tejto súvislosti môže byť relevantný rozsudok Súdneho dvora vo veci Coman ( 43 ). Povinnosť členského štátu uznať manželstvá osôb rovnakého pohlavia uzavreté v inom členskom štáte v súlade s právom tohto štátu len na účely priznania odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu sa nedotýka inštitúcie manželstva v tomto prvom členskom štáte. Z tejto povinnosti uznania nevyplýva, že uvedený členský štát musí upraviť vo svojom vnútroštátnom práve inštitúciu manželstva medzi osobami rovnakého pohlavia. Obmedzuje sa na povinnosť uznať takéto manželstvá uzavreté v inom členskom štáte v súlade s právom daného štátu, a to len na účely uplatnenia práv, ktoré týmto osobám vyplývajú z práva Únie. ( 44 ) Takáto povinnosť členského štátu dané manželstvo uznať neohrozuje verejný poriadok dotknutého členského štátu, aj keď právo daného členského štátu manželstvá osôb rovnakého pohlavia zakazuje. ( 45 )

B.

O druhej otázke

62.

V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku sa vnútroštátny súd pýta, či sa má s rozhodnutím o rozvode vydaným na základe postupu uvedeného v bode 14 vyššie zaobchádzať podľa právnej úpravy uvedenej v článku 46 nariadenia č. 2201/2003 týkajúcej sa verejných listín a dohôd.

63.

Nemecká vláda sa domnieva, že na túto otázku treba odpovedať záporne, pretože dohoda o rozvode medzi manželskými partnermi nie je podľa talianskeho práva vykonateľnou dohodou, ako to vyžaduje článok 46 nariadenia č. 2201/2003 na účely toho, aby mohla byť uznaná v rámci systému automatického uznávania stanoveného v tomto nariadení.

S ohľadom na všetko vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), odpovedal takto:

Zrušenie manželstva zákonom stanoveným postupom, v rámci ktorého každý z manželských partnerov urobí osobné vyhlásenie, že sa chce rozviesť pred matrikárom, ktorý najskôr po tridsiatich dňoch v ich prítomnosti túto dohodu potvrdí po tom, čo overil, že sú splnené zákonom požadované podmienky na zrušenie manželstva, t. j. že manželia nemajú maloleté deti ani plnoleté deti závislé od starostlivosti, ani zdravotne ťažko postihnuté plnoleté deti alebo ekonomicky nesamostatné deti a neuzavreli medzi sebou žiadne dohody o prevode majetku, predstavuje rozhodnutie o rozvode na účely nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 243.

( 3 ) Nasledujúce jazykové verzie článku 2 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 obsahujú podobnú definíciu pojmu „súd“: slovenčina, dánčina, nemčina, španielčina, francúzština, taliančina, holandčina, poľština, portugalčina, rumunčina, slovenčina a švédčina.

( 4 ) Nasledujúce jazykové verzie článku 2 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003 obsahujú podobnú definíciu pojmu „sudca“: slovenčina, dánčina, nemčina, španielčina, francúzština, taliančina, holandčina, poľština, portugalčina, rumunčina, slovenčina a švédčina.

( 11 ) Odôvodnenia č. 1 a 2 nariadenia č. 2201/2003.

( 12 ) Rozsudok zo 16. januára 2019, Liberato ( C‑386/17 , EU:C:2019:24 , body 41 a 44 a citovaná judikatúra).

( 13 ) Odôvodnenie č. 1 nariadenia č. 2201/2003.

( 14 ) Rozsudok z 20. decembra 2017 ( C‑372/16 , EU:C:2017:988 ).

( 15 ) Tamže, body 17 až 21.

( 16 ) Ú. v. EÚ L 343, 2010, s. 10 .

( 23 ) Rozsudok z 2. júna 1994 ( C‑414/92 , EU:C:1994:221 ).

( 24 ) Dohovor o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach z 27. septembra 1968, zmenený dohovorom o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k dohovoru o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ako aj k protokolu o jeho výklade Súdnym dvorom ( Ú. v. ES L 304, 1978, s. 1 ; ďalej len „Bruselský dohovor“).

( 25 ) Rozsudok zo 14. októbra 2004 ( C‑39/02 , EU:C:2004:615 ).

( 26 ) Tamže, body 45 a 46.

( 27 ) Rozsudok z 2. júna 1994 ( C‑414/92 , EU:C:1994:221 ).

( 28 ) Tamže, bod 18.

( 35 ) Pozri analogicky rozsudok z 22. novembra 2017, Aebtri ( C‑224/16 , EU:C:2017:880 , body 18 , 19 a 64 ).

( 36 ) Odôvodnenie č. 21 nariadenia č. 2201/2003.

( 37 ) Rozsudok zo 16. januára 2019, Liberato ( C‑386/17 , EU:C:2019:24 , bod 46 ).

( 38 ) Tamže, bod 55.

( 39 ) Pozri analogicky rozsudok z 25. mája 2016, Meroni ( C‑559/14 , EU:C:2016:349 , bod 38 ).

( 40 ) Tamže, analogicky, bod 39.