C-704/20

proti

C,

B (C‑704/20)

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad van State (Štátna rada, Holandsko)]

a

X

Problematiku týkajúcu sa preskúmania ex offo , pokiaľ ide o dôvod založený na porušení práva Únie zo strany vnútroštátneho súdu, už Súdny dvor viackrát skúmal v rôznych oblastiach práva Únie. Vnímanie tejto problematiky v kontexte zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín, s tým, že v nej ide o ochranu práva na slobodu ( 2 ), umožňuje do značnej miery oživiť prístup, ktorý sa zastával doposiaľ. Význam tohto práva a zásadná úloha, ktorú zohráva súd pri jeho ochrane, totiž vedú k tomu, že sa na procesné normy, ktoré obmedzujú právomoc súdu v tejto oblasti, hľadí s určitou nedôverou.

2.

Predmetné návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa v podstate týkajú výkladu článku 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( 3 ), článku 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu ( 4 ), a článku 28 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov ( 5 ), v spojení s článkami 6 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

3.

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi B, C a X, štátnymi príslušníkmi tretích krajín, a Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko, ďalej len „štátny tajomník“) vo veci zákonnosti opatrení zaistenia alebo ďalšieho trvania zaistenia.

V týchto návrhoch navrhnem Súdnemu dvoru, aby v odpovedi na prejudiciálnu otázku týkajúcu sa preskúmania podmienok zákonnosti zaistenia ex offo rozhodol tak, že článok 15 smernice 2008/115, článok 9 smernice 2013/33 a článok 28 nariadenia č. 604/2013, vykladané v spojení s článkami 6 a 47 Charty, sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý má preskúmať zákonnosť zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ďalšieho trvania jeho zaistenia, musí na základe skutkových a právnych okolností, ktoré považuje za relevantné, preveriť dodržanie všeobecných a abstraktných pravidiel, ktoré určujú jeho podmienky a podrobnosti vykonania, a to bez ohľadu na dôvody a tvrdenia uvádzané týmto štátnym príslušníkom na podporu jeho opravného prostriedku. Tieto isté ustanovenia bránia vnútroštátnej procesnej norme, v ktorej dôsledku sa tomuto súdu zakazuje uskutočniť takéto preverenie ex offo a prepustiť štátneho príslušníka tretej krajiny na slobodu, hoci by aj konštatoval, že takéto zaistenie je v rozpore s právom Únie.

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

7.

Článok 15 smernice 2008/115, články 8 a 9 smernice 2013/33, článok 28 nariadenia č. 604/2013, ako aj články 6 a 47 Charty sú ustanoveniami, ktoré sú stredobodom prejednávaných vecí.

Podľa § 59 ods. 5 Vw 2000 nesmie zaistenie uvedené v odseku 1 tohto paragrafu v zásade presiahnuť šesť mesiacov. Podľa § 59 ods. 6 Vw 2000 sa však lehota uvedená v odseku 5 môže predĺžiť o ďalších dvanásť mesiacov, ak je napriek všetkému primeranému úsiliu pravdepodobné, že odsun bude trvať dlhšie, pretože cudzinec na ňom nespolupracuje, alebo pretože stále chýbajú dokumenty pochádzajúce z tretích krajín, potrebné na tento účel.

10.

Ustanovenie § 59a Vw 2000 stanovuje, že cudzí štátni príslušníci, na ktorých sa uplatňuje [nariadenie č. 604/2013], môžu byť pri dodržaní článku 28 tohto nariadenia zaistení na účely ich odovzdania do zodpovedného členského štátu.

11.

V § 59b Vw 2000 sa uvádza, že niektorí cudzí štátni príslušníci, ktorí požiadali o povolenie na pobyt, môžu byť zaistení, ak je to potrebné na zistenie totožnosti alebo štátnej príslušnosti žiadateľa alebo na zistenie ďalších skutočností potrebných na posúdenie žiadosti, predovšetkým ak existuje riziko vyhýbania sa povinností.

12.

4. Súd bezodkladne stanoví termín prejednania na verejnom zasadnutí. Verejné zasadnutie sa uskutoční najneskôr štrnásty deň od doručenia návrhu alebo stanoviska. …

5. … Písomný rozsudok sa vydá do siedmich dní od skončenia zasadnutia. …

6. Ak sa konajúci súd domnieva, že uplatnenie alebo vykonanie opatrenia je v rozpore s týmto zákonom, alebo ak po zvážení všetkých dotknutých záujmov usúdi, že opatrenie nie je odôvodnené, opravnému prostriedku vyhovie. V tomto prípade súd nariadi zrušenie opatrenia alebo zmenu podmienok jeho výkonu.

…“

14.

V § 96 Vw 2000 sa uvádza:

„1. Konajúci súd rozhodne na základe opravného prostriedku, predložených dokumentov, predbežného vyšetrovania a prejednania na verejnom zasadnutí.

2. Súd doplní právne dôvody z úradnej moci.

3. Súd môže doplniť skutkový stav z úradnej moci.“

16.

Podľa § 8:77 Awb:

„1. V písomnom rozhodnutí sa uvádza:

Spory týkajúce sa B a C (C‑704/20)

17.

B, alžírsky štátny príslušník, vyjadril svoj zámer požiadať o azyl v Holandsku. Štátny tajomník ho rozhodnutím z 3. júna 2019 zaistil podľa § 59b Vw 2000, okrem iného na účely zistenia skutočností potrebných na posúdenie žiadosti.

18.

B proti tomuto rozhodnutiu podal opravný prostriedok na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ‘s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenbosch, Holandsko).

19.

Rozsudkom z 19. júna 2019 tento súd rozhodol, že dôvody uvádzané C sú nedôvodné, no napriek tomu opravnému prostriedku vyhovel z dôvodu, že štátny tajomník nezorganizoval odovzdanie do Talianska so všetkou požadovanou náležitou starostlivosťou. Uvedený súd preto nariadil zrušenie opatrenia zaistenia a priznal C náhradu škody.

23.

Štátny tajomník sa proti obidvom rozsudkom odvolal na Raad van State (Štátna rada, Holandsko). Štátna rada chce, aby sa Súdny dvor vyjadril k tvrdeniu, ktoré zastávajú B a C, ako aj niektoré holandské súdy, a podľa ktorého právo Únie zaväzuje súdy k tomu, aby ex offo skúmali všetky podmienky, ktoré musí opatrenie zaistenia spĺňať na to, aby bolo zákonné.

24.

Vnútroštátny súd konštatuje, že B a C mali v čase zaistenia legálny pobyt v Holandsku. Hoci sa preto tento súd domnieva, že relevantnými pravidlami v oblasti zaistenia v prejednávaných veciach sú pravidlá obsiahnuté v smernici 2013/33 a nariadení č. 604/2013, chce, aby sa pri skúmaní položenej otázky zohľadnila aj smernica 2008/115, keďže táto smernica upravuje značný počet aspektov zaistenia.

25.

28.

Štátny tajomník vo svojom odvolaní vychádzal z judikatúry vnútroštátneho súdu, v ktorej bol uplatnený tento rozsudok Súdneho dvora v oblasti zaistenia. V tejto súvislosti tento súd zdôrazňuje, že Súdny dvor sa ešte nevyjadril k tomu, či sú závery vyvodené z uvedeného rozsudku uplatniteľné aj v oblasti zaistenia.

29.

S cieľom vysvetliť dôvody svojej otázky v tejto súvislosti uvedený súd uvádza určité charakteristické vlastnosti súdneho prieskumu v holandskom správnom práve procesnom. Podľa § 8:69 ods. 1 Awb tak rámec sporu určuje podaný opravný prostriedok, pričom súd je povinný ex offo skúmať iba porušenie noriem verejného poriadku. Podľa § 8:69 ods. 2 Awb musí sudca ex offo doplniť právne dôvody, čo znamená, že navrhovateľ musí iba vyjadriť svoje dôvody opravného prostriedku svojimi vlastnými slovami, pričom sudca musí následne tieto dôvody previesť do právnych pojmov. Sudca je okrem toho oprávnený doplniť skutkový stav ex offo , na základe § 8:69 ods. 3 Awb. Od účastníkov konania sa teda očakáva, aby predložili neúplný dôkaz, pričom súd ho môže následne doplniť, napríklad tým, že položí otázky alebo predvolá svedkov.

30.

Vnútroštátny súd tiež poukazuje na ďalšie pravidlá a záruky uplatniteľné v rámci súdneho preskúmania v oblasti zaistenia, akými sú predloženie opatrenia zaistenia na preskúmanie súdom ex offo , povinnosť osobného vypočutia štátneho príslušníka tretej krajiny, súdne rozhodnutie o zákonnosti zaistenia, vydané v krátkom čase, a právo na bezplatnú právnu pomoc zo strany obhajcu.

34.

Naopak, ani § 8:69 Awb, ani žiadne podobné ustanovenie sa neuplatňuje v rámci trestnoprávneho konania v oblasti predbežnej väzby. Trestný súd sa preto nemusí obmedziť len na dôvody alebo tvrdenia, ktoré v súvislosti s pozbavením slobody uvádza podozrivý alebo officier van justitie (prokurátor, Holandsko). Vnútroštátny súd však zdôrazňuje, že v rámci trestného konania ukladá opatrenie spočívajúce v pozbavení slobody práve samotný trestný súd, čo predstavuje významný rozdiel oproti opatreniam patriacim do rámca správneho práva, ktoré navyše nemajú sankčný účel. Preskúmanie opatrenia zaistenia sudcom ex offo môže byť z pohľadu tohto súdu mysliteľné porovnať jedine s preskúmaním zákonnosti policajnej väzby trestným súdom, pri ktorom sa tento sudca nemusí obmedziť na dôvody uvádzané podozrivým. Aj v tomto prípade však rozdiely medzi týmito dvomi druhmi konaní bránia tomu, aby sa dospelo k záveru, že procesné normy uplatniteľné v oblasti zaistenia sú nezlučiteľné so zásadou ekvivalencie.

35.

Podľa vnútroštátneho súdu § 8:69 Awb neporušuje ani zásadu efektivity, pretože štátni príslušníci tretích krajín, ktorí boli zaistení, majú rýchly a bezplatný prístup k spravodlivosti a môžu uvádzať akékoľvek dôvody, ktoré len chcú. Tento záver judikatúra Súdneho dvora nevyvracia. Je pravda, že Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 4. októbra 2012, Byankov ( 9 ), rozhodol, že nemožnosť preskúmať správny akt, ktorý obmedzuje voľný pohyb občana Únie, je nezlučiteľná so zásadou efektivity. Opatrenia zaistenia však majú odlišný rozsah pôsobnosti a možnosť preskúmať ich je zabezpečená tak právom Únie, ako aj holandským právom.

Pokiaľ ide o judikatúru Súdneho dvora v oblasti práv spotrebiteľov, vnútroštátny súd síce uznáva, že zaistené osoby, rovnako ako niektorí spotrebitelia, sú v určitom zmysle zraniteľnou skupinou vo vzťahu k štátnemu tajomníkovi, a že tak existuje situácia nerovnosti, no zdôrazňuje rozdiel medzi spotrebiteľskými vecami, v ktorých sú obidvaja proti sebe stojaci účastníci konania súkromnoprávnymi osobami, a vecami v oblasti zaistenia, v ktorých stojí fyzická osoba proti správnemu orgánu. Keďže správny orgán musí konať vo všeobecnom záujme a rešpektovať všeobecné zásady riadnej správy vecí verejných, situácia nerovnosti medzi účastníkmi sporu je menej výrazná, keďže správne konanie bolo koncipované práve na zmiernenie tejto nerovnosti. Občianske právo procesné naopak v zásade vychádza z myšlienky, že účastníci konania sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo si v oblasti práv spotrebiteľov vyžaduje odstránenie situácie nerovnosti, ktorá v tejto oblasti vzniká na základe toho, že jednotlivec zvyčajne stojí proti veľkej spoločnosti.

39.

B.

Spor týkajúci sa X (C‑39/21)

42.

X je marocký štátny príslušník, narodený v roku 1973. Štátny tajomník ho rozhodnutím z 1. novembra 2020 zaistil na základe § 59 ods. 1 úvodnej vety a písm. a) Vw 2000, ktorý patrí medzi ustanovenia, ktorými Holandsko prebralo smernicu 2008/115. Zaistenie bolo odôvodnené ochranou verejného poriadku, keďže existovalo riziko, že X sa bude vyhýbať kontrolám a brániť odsunu.

43.

Rozsudkom zo 14. decembra 2020 Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ‘s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenbosch) zamietol opravný prostriedok podaný X proti tomuto opatreniu zaistenia. X podal proti tomuto rozsudku odvolanie. Raad van State (Štátna rada) vyhlásila rozsudkom z 2. júna 2021 ( 19 ) odvolanie X za nedôvodné.

47.

Vnútroštátny súd považuje za potrebné objasniť požiadavky vyplývajúce z práva Únie, pokiaľ ide o intenzitu súdneho preskúmania v prípadoch zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín.

48.

Tento súd síce uznáva význam zásady procesnej autonómie členských štátov, no nevylučuje, že tak požiadavky ekvivalencie a efektivity, s ktorými je táto zásada spojená, ako aj základné práva zakotvené v článkoch 6, 24 a 47 Charty, bránia obmedzeniam, ktoré sú uložené holandským súdom, pokiaľ ide o ich preskúmanie zákonnosti zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín v situáciách uvedených v smerniciach 2008/115 a 2013/33 a nariadení č. 604/2013.

49.

Po tom, ako vnútroštátny súd pripomenul holandskú procesnú normu, ktorá súdu zakazuje, aby pri vecnom preskúmaní zákonnosti zaistenia skúmal skutkové alebo právne okolnosti ex offo , tento súd poznamenáva, že takýto zákaz sa uplatňuje rovnako aj vtedy, keď je dotknutá osoba „zraniteľnou osobou“ v zmysle práva Únie, akou je napríklad maloletá osoba.

Tento súd sa domnieva, že z takéhoto stručného spisu nie je možné vyvodiť všetky skutkové okolnosti relevantné na posúdenie toho, či je ďalšie trvanie zaistenia zákonné. V predmetnom prípade sa zamýšľa nad tým, prečo sa holandské orgány domnievajú jednak to, že existuje primeraná perspektíva odsunu, hoci už bolo zaslaných 21 písomných upomienok s cieľom získať cestovný doklad, a jednak že netreba zvážiť uloženie miernejšieho donucovacieho opatrenia, než je zaistenie. Okrem toho, aj keby tieto orgány boli schopné dostatočne odôvodniť, že iné opatrenia by neumožnili pripraviť vrátenie na hranicu, bez toho, aby tomuto vráteniu bránila tá skutočnosť, že sa mu X vyhýba, uvedený súd si kladie otázku, prečo by si osobná situácia X napriek tomu nevyžadovala, aby orgány upustili od zaistenia. V súvislosti s druhou uvedenou skutočnosťou zo spisu okrem iného vyplýva, že X čelí problému závislosti. Bolo by preto potrebné vedieť, aké konkrétne služby existujú v centre pre zaistené osoby s cieľom pomôcť X, aby čelil tomuto problému.

53.

Vnútroštátny súd vzhľadom na to, že nie je oprávnený skúmať takéto skutočnosti ex offo , považuje seba samého za zbaveného možnosti posúdiť zákonnosť ďalšieho trvania zaistenia s ohľadom na všetky relevantné skutočnosti. Takáto situácia by sa mohla považovať za nezlučiteľnú so základným právom na účinný prostriedok nápravy zakotveným v článku 47 Charty, a to tým viac, že proti rozhodnutiam, ktoré sa týkajú ďalšieho trvania opatrení zaistenia, nie je možné podať odvolanie.

54.

Na to, aby bola súdna ochrana v tomto druhu prípadov účinná, je podľa vnútroštátneho súdu potrebné, aby bol súd schopný v plnom rozsahu zabezpečiť rešpektovanie základného práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty. Vzhľadom na článok 5 EDĽP, článok 6 a článok 52 ods. 1 Charty je dôležité, aby súd mohol zabezpečiť dodržiavanie pravidla, podľa ktorého nikoho nemožno pozbaviť slobody, s výnimkou určitých presne vymedzených prípadov a v súlade so zákonnými postupmi. V prípade zaistenia podľa článku 15 smernice 2008/115 by teda súd mal mať možnosť úplne a dôkladne preveriť, či sú splnené požiadavky stanovené v tomto článku. Holandské právo, tak ako ho vykladá Raad van State (Štátna rada), takéto úplné preskúmanie nezaručuje.

Pokiaľ ide o judikatúru Súdneho dvora, vnútroštátny súd poznamenáva, že v bode 49 rozsudku zo 6. novembra 2012, Otis a i. ( 20 ), sa spresnilo, že „na to, aby ‚súd‘ mohol v súlade s článkom 47 Charty rozhodnúť o rozdielnych názoroch na práva a povinnosti vyplývajúce z práva Únie, treba, aby mal právomoc preskúmať všetky skutkové a právne otázky, ktoré sú relevantné na účely sporu, o ktorom rozhoduje“. Odkazuje tiež na body 36 a 40 rozsudku z 15. marca 2017, Al Chodor ( 21 ), podľa ktorých zaistenie predstavuje vážny zásah do práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty, ako aj na body 62 a 63 rozsudku z 5. júna 2014, Mahdi ( 22 ), v ktorých Súdny dvor okrem iného rozhodol, že nad rámec skutkových okolností a dôkazov uplatnených správnym orgánom, ktorý nariadil prvotné zaistenie, a prípadných pripomienok dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny musí byť súdny orgán rozhodujúci o žiadosti o predĺženie zaistenia schopný zistiť si akúkoľvek inú skutočnosť relevantnú na rozhodnutie v prípade, že to považuje za nevyhnutné, pričom jeho právomoci v rámci preskúmania nemôžu byť v žiadnom prípade obmedzené iba na skutočnosti predložené zo strany správneho orgánu.

57.

Vnútroštátny súd okrem toho cituje body 140 a 142 rozsudku zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság ( 23 ), v ktorom Súdny dvor zdôraznil, že článok 47 Charty nemusí byť spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátneho práva na to, aby jednotlivcom priznával uplatniteľné právo, a že hoci je na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu, aby upravil procesné podmienky prostriedkov nápravy určených na zabezpečenie ochrany individuálnych práv odvodených z právneho poriadku Únie, členské štáty sú však zodpovedné za to, aby bolo v každom prípade zabezpečené dodržanie práva na účinnú súdnu ochranu týchto práv.

„1.

Môžu členské štáty vzhľadom na článok 47 Charty v spojení s jej článkami 6 a 53, ako aj vzhľadom na článok 15 ods. 2 písm. b) [smernice 2008/115], článok 9 ods. 3 [smernice 2013/33] a článok 28 ods. 4 [nariadenia č. 604/2013] upraviť súdne konanie, v rámci ktorého možno napadnúť zaistenie cudzieho štátneho príslušníka, o ktorom rozhodli správne orgány, takým spôsobom, že súdu bude zakázané, aby ex offo skúmal a posúdil všetky aspekty zákonnosti zaistenia, a v prípade, ak ex offo zistí, že toto zaistenie je nezákonné, aby ho okamžite zrušil a nariadil okamžité prepustenie tohto cudzieho štátneho príslušníka na slobodu? Ak podľa Súdneho dvora takáto vnútroštátna právna úprava odporuje právu Únie, znamená to tiež, že v prípade, ak uvedený cudzí štátny príslušník požiada o prepustenie na slobodu, je tento súd vždy povinný aktívne a podrobne ex offo skúmať a posúdiť všetky relevantné skutočnosti a aspekty zákonnosti opatrenia spočívajúceho v zaistení?

2.

Vzhľadom na článok 24 ods. 2 Charty v spojení s článkom 3 bodom 9 smernice 2008/115, článok 21 [smernice 2013/33] a článok 6 [nariadenia č. 604/2013] je odpoveď na prvú otázku odlišná, ak je orgánmi zaistený cudzí štátny príslušník maloletou osobou?

3.

IV. Konanie na Súdnom dvore

61.

Súdny dvor v prvom rade rozhodol o začatí naliehavého prejudiciálneho konania vo veci C‑39/21 PPU, keďže X bol v čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania zaistený, a teda bol pozbavený slobody, pričom odpoveď Súdneho dvora na prejudiciálne otázky by navyše mohla byť rozhodujúca pre ukončenie alebo ďalšie trvanie tohto zaistenia. Z dôvodu vzájomnej súvislosti s touto vecou sa rovnako postupovalo aj vo veci C‑704/20.

62.

V druhom rade Súdny dvor rozhodol, že obidve tieto veci sa majú prejednávať v rámci riadneho konania. Toto rozhodnutie nasledovalo po oznámení Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ‘s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenbosch) z 31. marca 2021, podľa ktorého tento posledný uvedený súd medzitýmnym rozhodnutím z 26. marca 2021 ukončil zaistenie X.

63.

65.

Hneď na úvod spresňujem, že ustanoveniami, ktorých výklad treba poskytnúť, sú vo veci C‑39/21 článok 15 smernice 2008/115 a vo veci C‑704/20 článok 9 smernice 2013/33, ako aj článok 28 ods. 4 nariadenia č. 604/2013 ( 24 ). Hoci sa vec C‑704/20 týka súdneho preskúmania zaistenia, zatiaľ čo vec C‑39/21 sa týka súdneho preskúmania ďalšieho trvania zaistenia, vedome som sa rozhodol odkazovať na článok 15 smernice 2008/115 a článok 9 smernice 2013/33 ako celok, pretože, ako vysvetlím ďalej, domnievam sa, že závery by sa mali vyvodiť z viacerých ustanovení každého z týchto článkov, ktoré sú vhodné na to, aby sa vykladali spoločne. ( 25 )

66.

V rámci spoločných noriem prijatých normotvorcom Únie tvoria právny základ zaistenia, čo sa týka štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území Únie, v podstate články 15 až 17 smernice 2008/115 a pokiaľ ide o štátnych príslušníkov tretích krajín a osoby bez štátnej príslušnosti, ktorí sú žiadateľmi o medzinárodnú ochranu, články 8 až 11 smernice 2013/33, ako aj článok 28 nariadenia č. 604/2013.

67.

Dôvody zaistenia podľa práva Únie sú v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území Únie, stanovené v článku 15 smernice 2008/115 a v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú žiadateľmi o medzinárodnú ochranu, v článku 8 smernice 2013/33, ako aj v článku 28 nariadenia č. 604/2013. Tieto ustanovenia tým, že vymedzujú režim uplatniteľný na zaistenie a ďalšie trvanie zaistenia, umožňujú určiť podmienky zákonnosti opatrení zaistenia. Tieto podmienky sa týkajú najmä právomoci orgánu, ktorý prijal akt o zaistení, rizika úteku zaistenej osoby, dostatočnosti iných, menej obmedzujúcich opatrení, než je zaistenie, náležitej starostlivosti správneho orgánu v konaní o odsune, ako aj ochrany, ktorú požívajú zraniteľné osoby.

Zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území Únie, teda musí v súlade s článkom 15 ods. 2 smernice 2008/115 ( 27 ) nariadiť správny alebo súdny orgán prostredníctvom písomného a odôvodneného rozhodnutia. V prípade, že zaistenie nariadil správny orgán, dotknutý členský štát je povinný buď [prípad článku 15 ods. 2 písm. a) tejto smernice] zabezpečiť „rýchle súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia“, alebo [prípad článku 15 ods. 2 písm. b) uvedenej smernice] poskytnúť „dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny právo podať návrh na začatie konania, v rámci ktorého sa zákonnosť zaistenia preverí postupom rýchleho súdneho preskúmania“. Okrem toho sa v článku 15 ods. 3 tejto smernice stanovuje, že zaistenie sa musí „preskúma[ť] v primeraných lehotách buď na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ex offo “ a že „v prípade predĺženia lehoty zaistenia na preskúmanie dohliada súdny orgán“.

71.

Pokiaľ ide o štátnych príslušníkov tretích krajín a osoby bez štátnej príslušnosti žiadajúce o medzinárodnú ochranu, smernica 2013/33 stanovuje analogické pravidlá tak pre súdne preskúmanie zaistenia (článok 9 ods. 3 tejto smernice), ako aj pre preskúmanie ďalšieho trvania zaistenia (článok 9 ods. 5 uvedenej smernice).

72.

Vo všetkých týchto ustanoveniach normotvorca Únie stanovuje súdne preskúmanie, ktoré sa môže vykonať buď na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny, alebo ex offo . Cieľom uvedených ustanovení, ktoré majú vzhľadom na význam základného práva na slobodu a závažnosť zásahu do tohto práva, ktorý predstavuje zaistenie, ( 28 ) chrániť štátnych príslušníkov tretích krajín pred svojvoľnou väzbou, je teda zabezpečiť vo všetkých členských štátoch existenciu súdneho preskúmania rozhodnutí o zaistení, a následne o ďalšom trvaní zaistenia, s cieľom overiť zákonnosť týchto rozhodnutí.

76.

Z toho vyplýva, že dve kumulatívne podmienky, a to dodržanie zásady ekvivalencie a efektivity, musia byť splnené na to, aby členský štát mohol uplatniť zásadu procesnej autonómie v situáciách, ktoré sú upravené právom Únie. ( 30 )

77.

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, Súdny dvor už rozhodol, že každý prípad, v ktorom vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Únie, sa musí preskúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v rámci celého konania, na priebeh tohto konania a jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. Za týchto okolností treba prípadne zohľadniť základné zásady vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obhajobu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania. ( 31 )

78.

Vzhľadom na uvedené treba zdôrazniť, že zásada efektivity je splnená len pod podmienkou, že predmetná procesná norma je v súlade s právom na účinnú súdnu ochranu zaručenú článkom 47 Charty. ( 32 ) Povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z práva Únie, je teda súčasťou požiadavky súdnej ochrany zakotvenej v článku 47 Charty, ktorú je vnútroštátny súd povinný rešpektovať. Táto ochrana musí platiť tak pri zriadení súdov príslušných na rozhodovanie o žalobách založených na práve Únie, ako aj pokiaľ ide o vymedzenie procesných podmienok upravujúcich také žaloby. ( 33 )

82.

V tejto súvislosti poukazujem na to, že § 8:69 ods. 1 Awb nemá za dôsledok to, že by štátnym príslušníkom tretích krajín zabraňoval uvádzať jeden alebo viacero dôvodov založených na nesúlade ich zaistenia alebo ďalšieho trvania zaistenia s podmienkami stanovenými príslušnými normami sekundárneho práva Únie. ( 36 ) Konajúcemu súdu tak toto vnútroštátne ustanovenie nebráni skúmať dôvody založené na porušení práva Únie, ktoré uvádza navrhovateľ na podporu opravného prostriedku proti jeho väzbe alebo ďalšiemu trvaniu jeho väzby. Tento súd teda môže s ohľadom na dôvody, ktoré sú pred ním uvedené, uplatniť neobmedzenú právomoc pri preskúmaní, ktorej význam Súdny dvor potvrdil vo svojom rozsudku z 5. júna 2014, Mahdi ( 37 ).

83.

Na obhajobu zlučiteľnosti § 8:69 ods. 1 Awb s právom Únie v konkrétnom kontexte zaistenia holandská vláda tak, ako som už uviedol, tvrdí, že štátni príslušníci tretích krajín nie sú obmedzení v možnosti predložiť vnútroštátnemu súdu všetky výhrady, ktoré považujú za relevantné, pričom tento súd má navyše schopnosť previesť skutkové okolnosti, ktoré uvádzajú títo štátni príslušníci, do právnej roviny. Táto vláda dodáva, že na rozdiel od toho, čo existuje vo všeobecnom správnom práve, sú v oblasti zaistenia stanovené dodatočné záruky, medzi ktoré patrí systematické preskúmanie súdom, a to aj v prípade, že nie je podaný opravný prostriedok, vypočutie a pomoc právneho zástupcu špecializujúceho sa na túto oblasť. Okrem toho má príslušný správny orgán povinnosť preveriť kritériá zákonnosti zaistenia a ďalšieho trvania zaistenia, čo odôvodňuje, aby súd nebol povinný opätovne vykonať také rozsiahle preskúmanie, idúce nad rámec výhrad uvádzaných dotknutou osobou.

85.

Nemyslím si však, že vymenované záruky sú takej povahy, že by zabezpečovali účinnosť súdnej ochrany, ktorá sa má poskytnúť štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú predmetom opatrenia zaistenia alebo ďalšieho trvania zaistenia, keďže § 8:69 ods. 1 Awb môže ohroziť plnú účinnosť opravného prostriedku, ktorého cieľom je dosiahnuť rozhodnutie súdu o zákonnosti takéhoto opatrenia.

86.

88.

Navyše charakteristické znaky opravných prostriedkov zavedených členskými štátmi s cieľom umožniť štátnym príslušníkom tretích krajín uplatnenie ich práv sa musia stanoviť v súlade s článkom 47 Charty, podľa ktorého každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. ( 44 ) Členské štáty sú totiž pri vykonávaní práva Únie povinné zabezpečiť dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 prvom odseku Charty, ktorý predstavuje potvrdenie zásady účinnej súdnej ochrany. ( 45 )

89.

Okrem toho treba uviesť, že podľa Súdneho dvora vzhľadom na to, že rozhodnutie nariaďujúce zaistenie alebo predĺženie zaistenia dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny môže porušiť právo na slobodu zakotvené v článku 6 Charty, podlieha dodržiavaniu prísnych záruk, a to najmä ochrany pred svojvoľnosťou. Takáto ochrana však okrem iného znamená, že zaistenie možno nariadiť alebo predĺžiť len pri dodržaní všeobecných a abstraktných pravidiel, ktoré stanovujú jeho podmienky a postupy. ( 46 ) Práve účinnosť súdneho preskúmania zaistenia alebo ďalšieho trvania zaistenia umožňuje zaručiť štátnym príslušníkom tretích krajín práva, ktoré im vyplývajú z týchto pravidiel. ( 47 )

90.

Treba tiež uviesť, že obmedzenie rozsahu preskúmania, ktoré musí súd vykonať pri preskúmaní zákonnosti zaistenia alebo ďalšieho trvania zaistenia, predstavuje obmedzenie práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom v zmysle článku 47 Charty, ktoré je v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty odôvodnené len vtedy, ak je ustanovené zákonom, ak rešpektuje podstatu uvedeného práva a ak je za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality nevyhnutné a skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je potrebné na ochranu práv a slobôd iných. ( 48 )

Skutočnosť, že súd môže reagovať len na dôvody a tvrdenia, ktoré sú pred ním uvedené, bez toho, aby mohol ex offo skúmať ďalšie dôvody a tvrdenia, môže mať za dôsledok to, že osoba bude zaistená alebo jej zaistenie bude ďalej trvať, hoci aj podmienky na zaistenie nie sú splnené. Z viacerých ustanovení sekundárneho práva Únie, ktorými sa upravujú podrobnosti práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného v článku 47 Charty, a ochrany pred svojvoľnou väzbou vyplývajúcej z článku 6 Charty, pritom vyplýva, že okamžité prepustenie na slobodu je nutnosťou v prípade, že je zaistenie nezákonné alebo už nie je odôvodnené. V poslednej vete článku 15 ods. 2 smernice 2008/115 sa tak uvádza, že „ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený“. Okamžité prepustenie dotknutej osoby na slobodu sa vyžaduje aj podľa článku 15 ods. 4 tejto smernice, keď zaistenie už nie je odôvodnené, t. j. „ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1“. Okrem toho článok 9 ods. 3 smernice 2013/33 stanovuje, že „dotknutý žiadateľ musí byť bezodkladne prepustený, ak je podľa súdneho preskúmania jeho zaistenie nezákonné“.

93.

Procesné záruky uvádzané holandskou vládou podľa môjho názoru neumožňujú zabrániť akémukoľvek riziku toho, že z dôvodu nemožnosti konajúceho súdu uplatniť určité dôvody a tvrdenia ex offo bude osoba premetom opatrenia zaistenia alebo ďalšieho trvania zaistenia napriek tomu, že podmienky takéhoto opatrenia nie sú splnené, čo je v priamom rozpore s ustanoveniami sekundárneho práva Únie, ktoré som citoval vyššie a ktoré sa musia vykladať v súlade so základnými právami chránenými Chartou.

Domnievam sa teda, že obmedzenie rozsahu preskúmania súdom len na dôvody a tvrdenia uvádzané navrhovateľom môže viesť k porušeniu ustanovení sekundárneho práva Únie, ktoré vnútroštátnym orgánom ukladajú povinnosť prepustiť osobu, ktorá je predmetom nezákonného opatrenia pozbavenia slobody, na slobodu. Automatická povaha a nutnosť prepustenia na slobodu v prípade, že podmienky zaistenia alebo ďalšieho trvania zaistenia nie sú splnené, teda podľa môjho názoru obmedzuje mieru voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty k dispozícii na vymedzenie procesných podmienok súdnych opravných prostriedkov, tým, že im ukladajú povinnosť výsledku. Táto spočíva v zabezpečení toho, aby boli tieto opravné prostriedky organizované takým spôsobom, aby štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú predmetom zaistenia, umožňovali dosiahnuť to, aby príslušné vnútroštátne orgány nemohli toto zaistenie nechať ďalej trvať v prípade, že podmienky takéhoto opatrenia nie sú splnené. Vzhľadom na význam práva na slobodu, ktorý Súdny dvor opakovane zdôrazňuje, sa mi zdá mimoriadne nevhodné akceptovať, aby vnútroštátna procesná norma mohla prispievať k pretrvávaniu pochybností, pokiaľ ide o zákonnosť aktu, ktorý má za následok zaistenie alebo ďalšie trvanie zaistenia. ( 50 )

96.

98.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že keď má súd preskúmať zákonnosť zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ďalšieho trvania jeho zaistenia, musí preveriť dodržanie všeobecných a abstraktných pravidiel, ktoré určujú jeho podmienky a podrobnosti vykonania. ( 52 ) Uplatnenie § 8:69 ods. 1 Awb v kontexte preskúmania zákonnosti opatrenia zaistenia je na základe toho, že toto preskúmanie sa obmedzuje len na dôvody a tvrdenia uvádzané navrhovateľom, podľa môjho názoru v rozpore s právom Únie, keďže nerešpektuje zásadu efektivity.

99.

Na podporu tohto záveru o nezlučiteľnosti tiež poukazujem na to, že táto procesná norma vedie k tomu, aby opatrenie spočívajúce v pozbavení slobody podliehalo súdnemu preskúmaniu, ktorého rozsah sa líši podľa toho, či ide o zaistenie, o ktorom rozhodol správny orgán, alebo o väzbu, o ktorej rozhodol trestný súd.

100.

V tejto súvislosti pripomínam, že Raad van State (Štátna rada) vo svojom rozhodnutí, ktorým podala návrh na začatie prejudiciálneho konania, uvádza, že § 8:69 Awb sa neuplatňuje na trestné konania. Z toho vyplýva, že trestný súd nie je povinný sa obmedziť len na dôvody alebo tvrdenia uvádzané podozrivým alebo prokurátorom v rámci svojho preskúmania predmetného opatrenia spočívajúceho v pozbavení slobody. Raad van State (Štátna rada) v tejto súvislosti zdôrazňuje, že takéto opatrenie potom ukladá práve samotný trestný súd, čo je podľa jej názoru významný rozdiel oproti prijatiu opatrenia zaistenia príslušným správnym orgánom.

Dodávam, že predmetná vnútroštátna procesná norma nie je podľa môjho názoru zlučiteľná so skutočnosťou, že dôkazné bremeno vo vzťahu k nevyhnutnosti a primeranosti opatrenia zaistenia alebo ďalšieho trvania zaistenia nesie orgán, ktorý rozhodol o vydaní takéhoto opatrenia. Táto norma totiž môže viesť k tomu, že pokiaľ navrhovateľ neuvedie konkrétny dôvod alebo tvrdenie, konajúci súd bude zbavený možnosti preveriť najmä to, či príslušný správny orgán preukázal, že menej obmedzujúce opatrenie by nebolo dostatočné. Domnievam sa však, že bez ohľadu na dôvody a tvrdenia uvádzané navrhovateľom musí mať tento súd právomoc preveriť, či daný orgán správne uniesol dôkazné bremeno, ktoré mu prináleží. Ak sa uvedený súd domnieva, že spis, ktorý mu predložil uvedený orgán, prípadne doplnený o dôkazy zhromaždené v rámci kontradiktórneho zasadnutia, ktoré sa pred ním uskutočnilo, nie je dostatočný na odôvodnenie opatrenia zaistenia alebo ďalšieho trvania zaistenia, žiadna vnútroštátna procesná norma mu nesmie brániť v okamžitom prepustení osoby, ktorá je predmetom takéhoto opatrenia, na slobodu.

103.

Domnievam sa tiež, že svojvoľnú väzbu nemožno primerane odôvodniť zásadou právnej istoty. Pokiaľ ide o riadny priebeh konania, najmä čo sa týka prieťahov spojených s posudzovaním nových dôvodov, ( 53 ) domnievam sa, že rýchlosť, akou sa súdne preskúmanie musí viesť, nemôže odôvodňovať čiastočné preskúmanie zákonnosti zaistenia.

104.

Okrem toho treba zdôrazniť, že na základe práva Únie môže o opatrení zaistenia alebo ďalšieho trvania zaistenia rozhodnúť buď súdny orgán, alebo správny orgán.

108.

Rovnaká požiadavka jednotnosti súdneho preskúmania zákonnosti zaistenia platí podľa môjho názoru aj na posúdenie v závislosti od toho, či sa členský štát rozhodol pre automatické preskúmanie alebo preskúmanie na základe podania dotknutej osoby.

109.

Stručne zhrnuté, domnievam sa, že rozhodnutie, ktoré je ponechané na členských štátoch, jednak medzi prijatím opatrenia zaistenia, resp. ďalšieho trvania zaistenia správnym orgánom alebo súdnym orgánom, a jednak medzi súdnym preskúmaním takéhoto opatrenia, o ktorom rozhodol správny orgán, ex offo alebo na základe opravného prostriedku, sa nesmie v praxi prejaviť v rozdieloch medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o rozsah súdnej kontroly zákonnosti tohto opatrenia.

110.

112.

Vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či je táto možnosť skráteného odôvodnenia, ktorá sa takto poskytuje Raad van State (Štátnej rade) pri rozhodovaní v druhom a poslednom stupni o zákonnosti rozhodnutia o zaistení, v súlade s právom Únie.

113.

Holandská vláda sa domnieva, že tretia prejudiciálna otázka položená vo veci C‑39/21 je neprípustná.

114.

Je síce pravda, že pravidlo stanovené v § 91 ods. 2 Vw 2000, ktoré zmierňuje povinnosť odôvodnenia v odvolacích konaniach, sa nemá uplatňovať v rámci konania vedeného na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ‘s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenbosch) (vec C‑39/21), ale len v rámci odvolacieho konania pred Raad van State (Štátna rada) (vec C‑704/20). Napriek týmto okolnostiam sa mi však dá ťažko usudzovať, že je tretia prejudiciálna otázka položená vo veci C‑39/21 úplne irelevantná v rámci konania pred Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ‘s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenbosch), ktoré sa týka ďalšieho trvania zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny.

116.

Okrem toho vzhľadom na to, že Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ‘s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenbosch) uvádza, pričom cituje rozhodnutie Raad van State (Štátna rada), že Štátna rada nechcela položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku v tejto súvislosti, ( 56 ) len ťažko si viem predstaviť iný spôsob ako ten, ktorý uplatnil tento súd, by problematika týkajúca sa zlučiteľnosti skráteného odôvodnenia rozhodnutí, ktoré vydala Raad van State (Štátna rada) v odvolacom konaní, s právom Únie, mohla byť predložená Súdnemu dvoru, prinajmenšom pokiaľ ide o prejudiciálne konanie. ( 57 )

117.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti nie je podľa môjho názoru zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť so skutočnosťou alebo predmetom konania vo veci samej, alebo že nastolený problém má hypotetickú povahu, ( 58 ) keďže odpoveď na otázku, ktorú položil Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ‘s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenbosch), pokiaľ ide o skrátené odôvodnenie rozsudkov vydaných v odvolacom konaní Raad van State (Štátna rada) vo veci zaistenia, môže mať dopady na následné konania týkajúce sa tohto zaistenia, akým je aj konanie, v ktorom sa napáda ďalšie trvanie zaistenia dotknutej osoby, čo je práve prípad sporu vo veci samej vo veci C‑39/21.

118.

V dôsledku uvedeného usudzujem, že pri tretej prejudiciálnej otázke položenej v tejto veci sa vzhľadom na to, že sa týka súladu praxe Raad van State (Štátna rada) spočívajúcej v skrátenom odôvodnení jej rozhodnutia pri rozhodovaní v druhom a poslednom stupni o zákonnosti rozhodnutia o zaistení, s právom Únie, musí uplatniť prezumpcia relevantnosti a Súdny dvor na ňu musí odpovedať z hmotnoprávneho hľadiska. Spojenie vecí C‑704/20 a C‑39/21 sa napokon tiež zasadzuje za zvolenie tohto smeru, pretože umožňuje posúdiť celé holandské konanie o preskúmaní zaistenia a ďalšom trvaní zaistenia na jednotlivých jeho stupňoch z hľadiska práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného článkom 47 Charty.

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dodržanie zásady ekvivalencie vyžaduje rovnaké zaobchádzanie so žalobami vychádzajúcimi z porušenia vnútroštátneho práva a s podobnými žalobami vychádzajúcimi z porušenia práva Únie, a nie ekvivalenciu medzi vnútroštátnymi procesnými pravidlami, ktoré sú uplatniteľné na rôzne druhy konaní. ( 62 ) Na jednej strane treba teda identifikovať porovnateľné konania alebo žaloby a na druhej strane určiť, či sa so žalobami vychádzajúcimi z vnútroštátneho práva zaobchádza priaznivejšie ako so žalobami týkajúcimi sa ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie. ( 63 ) Pokiaľ ide o porovnateľnosť žalôb, prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý priamo pozná uplatniteľné vnútroštátne procesné pravidlá, aby overil podobnosť dotknutých žalôb z hľadiska ich predmetu, dôvodu a podstatných náležitostí. ( 64 ) Pokiaľ ide o podobné zaobchádzanie so žalobami, treba pripomenúť, že každý prípad, v ktorom sa vynára otázka, či je vnútroštátne procesné ustanovenie týkajúce sa žalôb založených na práve Únie menej výhodné, ako sú ustanovenia vzťahujúce sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy, musí skúmať vnútroštátny súd s prihliadnutím na postavenie dotknutých ustanovení v celom konaní, priebeh uvedeného konania a jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. ( 65 )

122.

Domnievam sa, že dôkazy, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, mu neumožňujú konštatovať, že pravidlo stanovené v § 91 ods. 2 Vw 2000 porušuje zásadu ekvivalencie, keďže sa mi nezdá byť preukázaná existencia priaznivejšieho zaobchádzania, ktoré by bolo vyhradené pre podobné opravné prostriedky založené na vnútroštátnom práve. Za týchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či bola táto zásada dodržaná, pričom zohľadní skutočnosti vyplývajúce z vyššie pripomenutej judikatúry.

126.

Okrem toho poukazujem na to, že podmienky použitia skráteného odôvodnenia Štátnou radou (Raad van State) sú upravené holandským právom. Z vysvetlení poskytnutých holandskou vládou totiž vyplýva, že ku skrátenému odôvodneniu môže dôjsť len v prípade zamietnutia odvolania podaného proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Okrem toho vzhľadom na to, že účelom odvolacieho konania je umožniť Raad van State (Štátna rada) dohliadať na jednotnosť a vývoj práva, práve len pod podmienkou, že si tieto dve požiadavky nevyžadujú odôvodnenie z hmotnoprávneho hľadiska, môže tento súd použiť skrátené odôvodnenie. Použitím tejto formy odôvodnenia sa teda podľa môjho chápania predmetného procesného pravidla vyjadruje, že Raad van State (Štátna rada) sa stotožnila s odôvodnením a výsledkom rozsudku prvého stupňa.

127.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že procesná norma uvedená v článku 91 ods. 2 Vw 2000, ktorá je takto chápaná, je v súlade so zásadou efektivity.

128.

Z vyššie uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že článok 15 smernice 2008/115 v spojení s článkami 6 a 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že pod podmienkou dodržania zásady ekvivalencie, ktorej overenie prináleží vnútroštátnemu súdu, nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v druhom a poslednom stupni o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, ktorým sa rozhodlo o zákonnosti zaistenia, môže odôvodniť svoj rozsudok v skrátenej forme, pokiaľ to znamená, že sa stotožňuje s odôvodnením a výsledkom rozsudku prvého stupňa.

131.

Súdny dvor však môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom najmä vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo ak je problém hypotetický. ( 69 )

132.

Druhá otázka a tretia otázka in fine vo veci C‑39/21 patria práve do tohto druhého prípadu. Je totiž zjavné, že tieto otázky nemajú žiadnu súvislosť s predmetom sporu vo veci samej, ktorý sa netýka maloletého. Uvedené otázky sú teda hypotetickej povahy.

133.

Z toho vyplýva, že druhá otázka a tretia otázka in fine vo veci C‑39/21 sú podľa môjho názoru neprípustné.

2.

Článok 15 smernice 2008/115 v spojení s článkami 6 a 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že pod podmienkou dodržania zásady ekvivalencie, ktorej overenie prináleží vnútroštátnemu súdu, nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v druhom a poslednom stupni o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, ktorým sa rozhodlo o zákonnosti zaistenia, môže odôvodniť svoj rozsudok v skrátenej forme, pokiaľ to znamená, že sa stotožňuje s odôvodnením a výsledkom rozsudku prvého stupňa.

3.

Druhá otázka a tretia otázka in fine vo veci C‑39/21 sú neprípustné.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Pozri v tejto súvislosti BOITEUX‑PICHERAL, C.: L’équation liberté, sécurité, justice au prisme de la rétention des demandeurs d’asile. In: Sa Justice – L’Espace de Liberté, de Sécurité et de Justice – Liber amicorum en hommage à Yves Bot . Bruxelles : Bruylant, 2022, s. 605.

( 9 ) ( C‑249/11 , EU:C:2012:608 ).

( 10 ) ( C‑146/14 PPU , EU:C:2014:1320 ).

( 11 ) ( C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 ).

( 12 ) ( C‑227/08 , EU:C:2009:792 ).

( 13 ) ( C‑147/16 , EU:C:2018:320 ).

( 14 ) ( C‑146/14 PPU , EU:C:2014:1320 ).

( 21 ) ( C‑528/15 , EU:C:2017:213 ).

( 22 ) ( C‑146/14 PPU , EU:C:2014:1320 ).

( 23 ) ( C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 ).

( 24 ) Toto ustanovenie odkazuje najmä na článok 9 smernice 2013/33.

( 25 ) Zdôrazňujem teda, že hoci sa článok 15 ods. 3 smernice 2008/115 môže javiť ako osobitne relevantný vo veci C‑39/21, keďže opravný prostriedok proti ďalšiemu trvaniu zaistenia sa chápe ako modalita „preskúmania“ zaistenia „v primeraných lehotách“, povinnosť ktorého ukladá prvá veta tohto ustanovenia, analýza musí podľa môjho názoru zohľadniť ostatné ustanovenia tohto článku, predovšetkým odsek 1, ktorý stanovuje dôvody zaistenia, a odsek 2, ktorý okrem iného stanovuje zásadu a určité podrobnosti súdneho preskúmania zaistenia. Okrem toho poznamenávam, že podľa holandského práva sú súdne preskúmanie zaistenia a súdne preskúmanie ďalšieho trvania zaistenia úzko spojené, pretože, ako vysvetľuje holandská vláda vo svojich pripomienkach, v rámci opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu trvaniu zaistenia je možné v zásade znova posúdiť všetky podmienky zaistenia.

( 26 ) Ako už na to poukázal Súdny dvor, zaistenie a ďalšie trvanie zaistenia majú podobnú povahu, pričom oboje má za následok pozbavenie dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny slobody: pozri, pokiaľ ide o smernicu 2008/115, rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn ( C‑519/20 , EU:C:2022:178 , bod 59 a citovaná judikatúra). To isté možno konštatovať o zaistení a ďalšom trvaní zaistenia.

( 33 ) Pozri najmä rozsudky zo 17. júla 2014, Sánchez Morcillo a Abril García ( C‑169/14 , EU:C:2014:2099 , bod 35 a citovaná judikatúra), ako aj z 22. apríla 2021, Profi Credit Slovakia ( C‑485/19 , EU:C:2021:313 , bod 54 a citovaná judikatúra). Súdny dvor tiež uviedol, že zásada efektivity „nezahŕňa požiadavky, ktoré idú nad rámec požiadaviek vyplývajúcich zo základných práv, najmä z práva na účinnú súdnu ochranu, zaručených v Charte“: pozri rozsudok z 26. septembra 2018, Staatssecretaris van Veiligheid en justitie (Odkladný účinok odvolania) ( C‑180/17 , EU:C:2018:775 , bod 43 ).

( 34 ) Pozri najmä rozsudky zo 14. decembra 1995, van Schijndel a van Veen ( C‑430/93 a C‑431/93 , EU:C:1995:441 , bod 22 ), a zo 7. júna 2007, van der Weerd a i. ( C‑222/05 až C‑225/05 , EU:C:2007:318 , bod 36 ). Pozri tiež nedávnejšie rozsudok z 25. marca 2021, Bălgarska Narodna Banka ( C‑501/18 , EU:C:2021:249 , bod 135 a citovaná judikatúra).

( 35 ) Pozri najmä rozsudok z 26. apríla 2017, Farkas ( C‑564/15 , EU:C:2017:302 , bod 33 a citovaná judikatúra).

( 36 ) Pozri analogicky najmä rozsudok z 26. apríla 2017, Farkas ( C‑564/15 , EU:C:2017:302 , bod 34 a citovaná judikatúra).

( 37 ) ( C‑146/14 PPU , EU:C:2014:1320 ).

( 38 ) Pozri rozsudok z 5. júna 2014, Mahdi ( C‑146/14 PPU , EU:C:2014:1320 , bod 62 ). Pozri tiež rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn ( C‑519/20 , EU:C:2022:178 , bod 65 ).

( 43 ) Pokiaľ ide o smernicu 2008/115, pozri najmä rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn ( C‑519/20 , EU:C:2022:178 , bod 41 ).

( 44 ) Pozri najmä rozsudky z 10. marca 2021, Konsul Rzeczypospolitej Polskiej w N. ( C‑949/19 , EU:C:2021:186 , bod 44 ), a z 24. novembra 2020, Minister van Buitenlandse Zaken ( C‑225/19 a C‑226/19 , EU:C:2020:951 , bod 42 ).

( 45 ) Pozri najmä rozsudok z 15. apríla 2021, Belgické kráľovstvo (Okolnosti, ktoré nastali po rozhodnutí o odovzdaní) ( C‑194/19 , EU:C:2021:270 , bod 43 a citovaná judikatúra).

( 46 ) Pozri rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn ( C‑519/20 , EU:C:2022:178 , bod 62 ). Súdny dvor vo svojom rozsudku z 15. februára 2016, N. ( C‑601/15 PPU , EU:C:2016:84 ), poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k článku 5 ods. 1 EDĽP, z ktorej vyplýva, že podmienkou súladu vykonávania opatrenia spojeného s pozbavením slobody s cieľom spočívajúcim v ochrane jednotlivca pred svojvôľou je najmä to, aby orgány pri výkone tohto opatrenia nepostupovali v zlej viere alebo zavádzajúco, aby výkon tohto opatrenia zodpovedal cieľu obmedzení povolených príslušným pododsekom článku 5 ods. 1 EDĽP a aby existoval vzťah proporcionality medzi uvádzaným dôvodom a predmetným pozbavením slobody [bod 81 tohto rozsudku, s odkazom na rozsudok ESĽP z 29. januára 2008, Saadi v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2008:0129JUD001322903, § 68 až 74)].

( 47 ) V tejto súvislosti pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci D. H. ( C‑704/17 , EU:C:2019:85 ), v ktorých sa uvádza, že „je to práve efektívnosť súdneho preskúmania rozhodnutí o zaistení, ktorá určí, či hmotnoprávne podmienky uvedené v článku 8 a záruky uvedené v článku 9 smernice 2013/33 vo svetle článku 47 Charty majú také účinky ochrany žiadateľov, aké by mali mať“ (bod 70).

( 53 ) Pozri najmä rozsudky zo 7. júna 2007, van der Weerd a i. ( C‑222/05 až C‑225/05 , EU:C:2007:318 , bod 38 ), a zo 7. augusta 2018, Hochtief ( C‑300/17 , EU:C:2018:635 , bod 52 a citovaná judikatúra).

( 54 ) Návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑39/21, bod 44.

( 55 ) Tamže, bod 48.

( 56 ) Tamže, bod 47.

( 57 ) Je pravda, že by sa dalo usudzovať, že táto problematika by mohla byť predložená Súdnemu dvoru v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti. Vysvetlenia, ktoré uviedol Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ‘s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, so sídlom v ’s‑Hertogenbosch) ma však presviedča o tom, že uvedená problematika sa vzhľadom na jej potenciálne dopady na konanie, ktoré na ňom prebieha, musí preskúmať v rámci dialógu medzi danými súdmi, ktorý tento súd inicioval.

( 58 ) Pozri najmä rozsudok z 29. júla 2019, Hochtief Solutions Magyarországi Fióktelepe ( C‑620/17 , EU:C:2019:630 , bod 31 a citovaná judikatúra).

( 64 ) Pozri najmä rozsudky z 26. septembra 2018, Belastingdienst/Toeslagen (Odkladný účinok odvolania) ( C‑175/17 , EU:C:2018:776 , bod 43 a citovaná judikatúra), ako aj z 26. septembra 2018, Staatssecretaris van Veiligheid en justitie (Odkladný účinok odvolania) ( C‑180/17 , EU:C:2018:775 , bod 39 a citovaná judikatúra).

( 65 ) Pozri najmä rozsudky z 26. septembra 2018, Belastingdienst/Toeslagen (Odkladný účinok odvolania) ( C‑175/17 , EU:C:2018:776 , bod 44 a citovaná judikatúra), ako aj z 26. septembra 2018, Staatssecretaris van Veiligheid en justitie (Odkladný účinok odvolania) ( C‑180/17 , EU:C:2018:775 , bod 40 a citovaná judikatúra).

( 66 ) Pozri rozsudky z 26. septembra 2018, Belastingdienst/Toeslagen (Odkladný účinok odvolania) ( C‑175/17 , EU:C:2018:776 , bod 47 ), a z 26. septembra 2018, Staatssecretaris van Veiligheid en justitie (Odkladný účinok odvolania) ( C‑180/17 , EU:C:2018:775 , bod 43 ).

( 67 ) Alebo zhmotnené v tomto ustanovení, aby som použil pojem „zhmotnenie“, ktorý Súdny dvor použil vo svojom rozsudku zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság ( C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 289 ).

( 68 ) Pozri najmä rozsudok z 29. júla 2019, Hochtief Solutions Magyarországi Fióktelepe ( C‑620/17 , EU:C:2019:630 , bod 30 a citovaná judikatúra).

( ) Pozri najmä rozsudok z 29. júla 2019, Hochtief Solutions Magyarországi Fióktelepe ( C‑620/17 , EU:C:2019:630 , bod 31 a citovaná judikatúra).