C-139/20
ECLI:EU:C:2022:240
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62020CJ0139
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62020CJ0139
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 31. marca 2022 ( *1 )
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Zdaňovanie energetických výrobkov používaných energeticky náročnými podnikmi – Smernica 2003/96/ES – Článok 17 ods. 1 písm. b) a článok 17 ods. 4 – Podniky, na ktoré sa vzťahuje systém Európskej únie obchodovania s emisnými kvótami – Oslobodenie od spotrebnej dane“
Vo veci C‑139/20,
ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, podaná 16. marca 2020,
Európska komisia , v zastúpení: pôvodne M. Siekierzyńska a A. Armenia, neskôr A. Armenia, splnomocnené zástupkyne,
žalobkyňa,
proti
Poľskej republike , v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
žalovanej,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: podpredseda Súdneho dvora L. Bay Larsen, vykonávajúci funkciu predsedu prvej komory, sudcovia J.‑C. Bonichot (spravodajca) a M. Safjan,
generálny advokát: G. Hogan,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 30. septembra 2021,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Európska komisia svojou žalobou navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Poľská republika si tým, že pri vykonávaní práva, ktoré priznáva úplné oslobodenie od spotrebnej dane pre energetické výrobky, ktoré používajú energeticky náročné podniky, na ktoré sa vzťahuje systém Európskej únie obchodovania s emisnými kvótami, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 17 ods. 1 písm. b) a článku 17 ods. 4 smernice Rady 2003/96/ES z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny ( Ú. v. EÚ L 283, 2003, s. 51 ; Mim. vyd. 09/001, s. 405).
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 2003/96
2
Odôvodnenia 28 a 29 smernice 2003/96 znejú:
„(28)
určité oslobodenia od daní alebo daňové úľavy sa môžu ukázať ako nevyhnutné; zvlášť kvôli nedostatočnému zosúladeniu na úrovni spoločenstva, kvôli rizikám straty konkurencieschopnosti na medzinárodnej úrovni alebo kvôli sociálnym alebo environmentálnym dôvodom.
(29)
podniky, ktoré uzatvárajú dohody s cieľom značného zvýšenia ochrany prírody a úspory energie si zasluhujú pozornosť; medzi týmito podnikmi si osobitný prístup zasluhujú energeticky náročné podniky.“
3
Článok 4 tejto smernice stanovuje:
„1. Úrovne zdaňovania, ktoré členské štáty uplatňujú na energetické výrob[k]y a elektrinu vymenované v článku 2 nemôžu byť nižšie ako minimálne úrovne zdaňovania predpísané touto smernicou.
2. Na účely tejto smernice je ‚úroveň zdaňovania‘ celková záťaž uložená ohľadom všetkých nepriamych daní (okrem [dane z pridanej hodnoty (DPH)]) vypočítavaná priamo alebo nepriamo z množstva energetických výrobkov a elektriny v čase uvoľnenia na spotrebu.“
4
Článok 17 uvedenej smernice stanovuje:
„1. Za podmienky, že sa dodržiavajú minimáln[e] úrovne zdaňovania predpísané touto smernicou v priemere za všetky podniky, smú členské štáty uplatňovať daňové úľavy na spotrebu energetických výrobkov používaných na vykurovacie účely alebo na účely článku 8 ods. 2 písm. b) a c) a na elektrinu v týchto prípadoch:
a)
v prospech energeticky náročného podniku
‚Energeticky náročný podnik‘ je podnikateľský subjekt uvedený v článku 11, v ktorom buď nákupy energetických výrobkov a elektriny dosahujú prinajmenšom 3,0 % výrobnej hodnoty alebo výška platenej vnútroštátnej energetickej dane dosahuje prinajmenšom 0,5 % pridanej hodnoty. V rámci tejto definície smú členské štáty uplatňovať obmedzujúcejšie pojmy, vrátane definícií predajnej hodnoty, procesu a sektora.
‚Nákupy energetických výrobkov a elektriny‘ sú skutočné náklady na energiu nakúpenú alebo vyrobenú v rámci podniku. Patrí sem iba elektrina, teplo a energetické výrobky, ktoré sa používajú na vykurovacie účely alebo na účely článku 8 ods. 2 písm. b) a c). Zahrnú sa všetky dane, okrem odpočítateľnej DPH.
‚Výrobná hodnota‘ je obrat, vrátane dotácií priamo spojených s cenou výrobku, plus alebo mínus zmeny v zásobách dokončených výrobkov, prebiehajúca práca a tovary a služby nakupované na ďalší predaj, mínus nákupy tovarov a služieb na ďalší predaj.
‚Pridaná hodnota‘ je celkový obrat podliehajúci DPH, vrátane exportných predajov, mínus celkové nákupy podliehajúce DPH, vrátane dovozov.
Členským štátom, ktoré v súčasnosti uplatňujú vnútroštátne energetické daňové sústavy, v ktorých energeticky náročné podniky sú vymedzené podľa iných kritérií, ako sú náklady na energiu v porovnaní s výrobnou hodnotou a platená vnútroštátna energetická daň v porovnaní s pridanou hodnotou, sa poskytuje prechodné obdobie najneskôr do 1. januára 2007, aby sa prispôsobili vymedzeniu stanovenému v prvom pododseku písm. a);
b)
keď sa dohody uzatvárajú s podnikmi alebo združeniami podnikov, alebo keď sa vykonávajú systémy obchodovateľných povolení alebo ekvivalentné opatrenia, pokiaľ vedú k dosahovaniu cieľov ochrany životného prostredia alebo k zvýšeniam úspory energie.
2. Napriek článku 4 ods. 1 smú členské štáty uplatňovať úroveň zdaňovania zníženú až na nulu na energetické výrobky a elektrinu vymedzené v článku 2, ak sa používajú energeticky náročnými podnikmi vymedzenými v odseku 1 tohoto článku.
3. Napriek článku 4 ods. 1 smú členské štáty uplatňovať úroveň zdaňovania zníženú až na 50 % minimálnych úrovní v tejto smernici na energetické výrobky a elektrinu vymedzené v článku 2, ak sa používajú podnikmi vymedzenými v článku 11, ktoré nie sú energeticky náročnými podnikmi vymedzenými v odseku 1 tohoto článku.
4. Podniky, ktoré majú prospech z možností uvedených v odsekoch 2 a 3, uzatvárajú dohody, systémy obchodovateľných povolení alebo ekvivalentné opatrenia uvedené v odseku 1 písm. b). Dohody, systémy obchodovateľných povolení alebo ekvivalentné opatrenia musia viesť k dosahovaniu environmentálnych cieľov alebo zvýšenej úspory energie, ako by to bolo v prípade dodržiavania štandardných minimálnych sadzieb spoločenstva.“
5
Príloha I k smernici 2003/96 stanovuje minimálne úrovne zdaňovania uplatňované na motorové palivá, vykurovacie palivá a elektrinu.
Smernica 2003/87/ES
6
Článok 10b smernice 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003 o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Únii, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES ( Ú. v. EÚ L 275, 2003, s. 32 ; Mim. vyd. 15/007, s. 631), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/410 zo 14. marca 2018 ( Ú. v. EÚ L 76, 2018, s. 3 ) (ďalej len „smernica 2003/87“), nazvaný „Prechodné opatrenia na podporu niektorých energeticky náročných odvetví v prípade úniku uhlíka“, stanovuje:
„1. Odvetvia a pododvetvia, v súvislosti s ktorými súčin ich intenzity obchodu s tretími krajinami, vymedzenej ako pomer celkovej hodnoty vývozu do tretích krajín plus hodnoty dovozu z tretích krajín a celkovej veľkosti trhu Európskeho hospodárskeho priestoru (ročný obrat plus celkový dovoz z tretích krajín), a ich intenzity emisií meranej v kgCO2, vydelený ich hrubou pridanou hodnotou (v eurách) presahuje 0,2, sa považujú za vystavené riziku úniku uhlíka. Takýmto odvetviam a pododvetviam sa v období do roku 2030 prideľujú kvóty bezodplatne v rozsahu 100 % množstva určeného podľa článku 10a.
2. Odvetvia a pododvetvia, v súvislosti s ktorými súčin ich intenzity obchodu s tretími krajinami a ich intenzity emisií presahuje 0,15, možno začleniť do skupiny uvedenej v odseku 1 pomocou údajov za roky 2014 až 2016 na základe kvalitatívneho posúdenia a týchto kritérií:
a)
miera, do akej možno znížiť úrovne emisií alebo spotrebu elektrickej energie jednotlivých zariadení v predmetnom odvetví alebo pododvetví;
b)
aktuálne a predpokladané charakteristiky trhu, a ak je to relevantné, aj vrátane, spoločnej referenčnej ceny;
c)
ziskové marže ako potenciálny ukazovateľ rozhodnutí týkajúcich sa dlhodobých investícií alebo premiestňovania zohľadňujúce zmeny výrobných nákladov súvisiace so znižovaním emisií.
3. Odvetvia a pododvetvia, ktoré nepresahujú prahovú hodnotu uvedenú v odseku 1, ale pri ktorých podiel intenzity emisií meranej v kgCO2 a ich hrubej pridanej hodnoty (v eurách) presahuje 1,5, sa takisto posudzujú na úrovni štvormiestneho číselného kódu (kód NACE‑4). Komisia zverejní výsledky tohto posúdenia.
Do troch mesiacov od zverejnenia uvedeného v prvom pododseku môžu odvetvia a pododvetvia uvedené v danom pododseku požiadať Komisiu buď o kvalitatívne posúdenie ich vystavenia riziku úniku uhlíka na úrovni štvormiestneho číselného kódu (kód NACE‑4), alebo o posúdenie na základe klasifikácie tovaru používanej na štatistické účely v odvetví priemyselnej produkcie v Únii na úrovni osemmiestneho číselného kódu (Prodcom). Na tento účel odvetvia a pododvetvia predložia spolu so žiadosťou riadne podložené, úplné a nezávisle overené údaje, ktoré umožnia Komisii vykonať posúdenie.
Ak sa odvetvie alebo pododvetvie rozhodne pre posúdenie na úrovni štvormiestneho číselného kódu (kód NACE‑4), možno ho začleniť do skupiny uvedenej v odseku 1 na základe kritérií uvedených v odseku 2 písm. a), b) a c). Ak sa odvetvie alebo pododvetvie rozhodne pre posúdenie na úrovni osemmiestneho číselného kódu (Prodcom), začlení sa do skupiny uvedenej v odseku 1, ak sa na tejto úrovni prekročí prahová hodnota 0,2 uvedená v odseku 1.
Odvetvia a pododvetvia, pre ktoré sa bezodplatné prideľovanie vypočítava na základe referenčných úrovní uvedených v článku 10a ods. 2 štvrtom pododseku, môžu takisto požiadať o posúdenie v súlade s tretím pododsekom tohto odseku.
Odchylne od odsekov 1 a 2 môže členský štát do 30. júna 2018 požiadať, aby sa v súvislosti s klasifikáciami na úrovni šesťmiestneho alebo osemmiestneho číselného kódu (Prodcom) odvetvie alebo pododvetvie uvedené v prílohe k [rozhodnutiu Komisie 2014/746/EÚ z 27. októbra 2014, ktorým sa podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES určuje zoznam odvetví a pododvetví, ktoré sa považujú za odvetvia a pododvetvia vystavené vysokému riziku úniku uhlíka medzi rokmi 2015 až 2019 ( Ú. v. EÚ L 308, 2014, s. 114 )] považovalo za začlenené do skupiny uvedenej v odseku 1. O takejto žiadosti sa uvažuje len v prípade, ak žiadajúci členský štát zistí, že uplatnenie tejto výnimky možno odôvodniť na základe riadne podložených, úplných, overených a auditovaných údajov za posledných päť rokov, ktoré poskytne príslušné odvetvie alebo pododvetvie, a do svojej žiadosti zahrnie všetky relevantné informácie. Na základe týchto údajov sa príslušné odvetvie alebo pododvetvie začlení v súvislosti s uvedenými klasifikáciami tak, že v rámci heterogénneho štvormiestneho číselného kódu (kód NACE‑4) sa preukáže, že má podstatne vyššiu intenzitu obchodu a emisií na úrovni šesťmiestneho alebo osemmiestneho číselného kódu (Prodcom), prekračujúcu prahovú hodnotu stanovenú v odseku 1.
4. Pri iných odvetviach a pododvetviach sa vychádza z predpokladu, že sú schopné premietnuť väčšiu časť ceny kvót do cien produktov, a kvóty sa im prideľujú bezodplatne v rozsahu 30 % množstva stanoveného podľa článku 10a. Pokiaľ sa nerozhodne inak v rámci preskúmania podľa článku 30, bezodplatné prideľovanie kvót iným odvetviam a pododvetviam s výnimkou diaľkového vykurovania sa po roku 2026 znižuje o rovnaké množstvá tak, aby sa v roku 2030 žiadne kvóty neprideľovali bezodplatne.
5. Komisia je splnomocnená prijať do 31. decembra 2019 delegované akty v súlade s článkom 23 na doplnenie tejto smernice, pokiaľ ide o určenie odvetví a pododvetví, ktoré sa považujú za vystavené riziku úniku uhlíka, ako sa uvádza v odsekoch 1, 2 a 3 tohto článku, v súvislosti s činnosťami na úrovni štvormiestneho číselného kódu (kód NACE‑4), pokiaľ sa to týka odseku 1 tohto článku, pričom východiskom sú údaje za posledné tri kalendárne roky.“
Poľské právo
7
§ 31a Ustawa o podatku akcyzowym (zákon o spotrebnej dani) zo 6. decembra 2008 (Dz. U. z roku 2014, položka 752) v znení uplatniteľnom na túto žalobu (ďalej len „zákon o spotrebnej dani“) vo svojom odseku 1 bode 8 stanovuje:
„Zdaniteľné transakcie, ktoré podliehajú spotrebnej dani, sú oslobodené od spotrebnej dane, ak sa týkajú výrobkov z uhlia na účely vykurovania:
…
8.
energeticky náročným podnikom používajúcim výrobky z uhlia, v ktorom bol zavedený systém na dosiahnutie cieľov ochrany životného prostredia alebo bola zavedená zvýšená úspora energie.“
8
Článok 31b zákona o spotrebnej dani vo svojom odseku 1 bode 5 stanovuje:
„Zdaniteľné transakcie, ktoré podliehajú spotrebnej dani, sú oslobodené od spotrebnej dane, ak sa týkajú plynových výrobkov na účely vykurovania:
…
5.
energeticky náročným podnikom používajúcim plynové produkty, v ktorom bol zavedený systém na dosiahnutie cieľov ochrany životného prostredia alebo bola zavedená zvýšená úspora energie.“
9
§ 31c zákona o spotrebnej dani znie takto:
„Nasledujúce systémy sa považujú za systémy na dosiahnutie cieľov v oblasti ochrany životného prostredia alebo na zvýšenie úspory energie uvedené v § 31a ods. 1 bode 8 a § 31b ods. 1 bode 5:
1)
systém Únie obchodovania s emisnými kvótami v súlade s ustawa o systemie handlu uprawnieniami do emisji gazów cieplarnianych [(zákon o systéme obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov) z 12. júna 2015 (Dz. U. z roku 2015, položka 1223, a Dz. U. z roku 2016, položky 266, 542, 1579 a 1948)] a ustanovenia prijaté na základe § 25 ods. 4 a § 29 ods. 1 uvedeného zákona;
…“
Konanie pred podaním žaloby
10
Dňa 3. februára 2016 Komisia upozornila Poľskú republiku na možný nesúlad zákona o spotrebnej dani s článkom 17 ods. 1 písm. b) a článkom 17 ods. 4 smernice 2003/96 v rozsahu, v akom táto vnútroštátna právna úprava oslobodzuje energetické výrobky (výrobky uhlia a plynu) používané energeticky náročnými podnikmi od spotrebnej dane, pokiaľ sa na ne vzťahuje systém Únie obchodovania s emisnými kvótami stanovený smernicou 2003/87. Komisia sa totiž domnievala, že tieto podniky nemôžu automaticky, len na základe skutočnosti, že patria do tohto systému, využívať oslobodenie od dane podľa článku 17 smernice 2003/96, ale že na tento účel musia zaviesť systémy, ktoré vedú k dosiahnutiu environmentálnych cieľov alebo k zvýšeniu úspory energie vyšších, než sú tie, ktoré možno dosiahnuť v rámci tohto systému.
11
Poľská republika vo svojej odpovedi z 31. marca 2016 uviedla, že uvedený systém treba považovať za systém umožňujúci dosiahnutie environmentálnych cieľov alebo zvýšenie úspory energie a že samotná skutočnosť, že energeticky náročné podniky patria do toho istého systému postačuje na to, aby im mohlo byť udelené oslobodenie od dane na základe článku 17 smernice 2003/96.
12
Dňa 8. marca 2018 Komisia zaslala Poľskej republike formálnu výzvu, v ktorej tomuto členskému štátu vytýkala, že si tým, že udelil úplné oslobodenie od spotrebnej dane pre energetické výrobky, ktoré používajú energeticky náročné podniky, na ktoré sa vzťahuje systém Únie obchodovania s emisnými kvótami, nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 17 ods. 1 písm. b) a článku 17 ods. 4 smernice 2003/96.
13
Listom z 8. mája 2018 Poľská republika v celom rozsahu odmietla výhrady Komisie najmä z dôvodu, že systém Únie obchodovania s emisnými kvótami predstavuje „systém obchodovateľných povolení“ v zmysle článku 17 ods. 1 písm. b) a článku 17 ods. 4 smernice 2003/96.
14
Dňa 26. júla 2019 Komisia zaslala Poľskej republike odôvodnené stanovisko, v ktorom konštatovala, že si tento členský štát nesplnil povinnosti vyplývajúce z týchto ustanovení.
15
Poľská republika vo svojej odpovedi z 19. septembra 2019 zotrvala na svojom stanovisku.
16
Vzhľadom na to, že Komisia nebola spokojná s odpoveďami Poľskej republiky, rozhodla sa podať na Súdny dvor túto žalobu.
O žalobe
Tvrdenia účastníkov konania
17
Na podporu svojej žaloby Komisia uvádza jediný žalobný dôvod založený na tom, že Poľská republika si tým, že udelila oslobodenie od spotrebnej dane pre energetické výrobky, ktoré používajú energeticky náročné podniky z dôvodu, že sa na tieto podniky vzťahuje systém Únie obchodovania s emisnými kvótami, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 17 ods. 1 písm. b) a článku 17 ods. 4 smernice 2003/96.
18
Komisia sa domnieva, že na to, aby energeticky náročné podniky mohli toto oslobodenie využívať, musia uplatňovať dohody, systémy obchodovateľných povolení alebo ekvivalentné opatrenia uvedené v týchto ustanoveniach.
19
Podľa tejto inštitúcie systém Únie obchodovania s emisnými kvótami však nemôže predstavovať „systém obchodovateľných povolení“ v zmysle uvedených ustanovení.
20
Je pravda, že Komisia uznáva, že systém Únie obchodovania s emisnými kvótami je systémom obchodovateľných povolení, ktorého cieľom je podpora znižovania emisií skleníkových plynov, a teda ochrana životného prostredia.
21
Domnieva sa však, že samotná skutočnosť, že daný prevádzkovateľ patrí do tohto povinného systému obchodovania, nemôže oprávňovať členský štát, aby mu udelil oslobodenie od spotrebnej dane alebo jej zníženie na základe článku 17 ods. 2 smernice 2003/96.
22
Z vyhlásenia Rady Európskej únie vloženého do prílohy k zápisnici zo zasadnutia, na ktorom bola prijatá smernica 2003/96, vyplýva, že táto inštitúcia sa zaviazala „konštruktívne preskúmať daňové opatrenia, ktoré budú sprevádzať budúcu implementáciu systému Spoločenstva obchodovania s emisnými kvótami, najmä s cieľom vyhnúť sa prípadom dvojitého zdanenia“. Podľa Komisie to znamená, že zámerom normotvorcu Únie bolo skutočne umožniť koexistenciu systému zdaňovania zavedeného smernicou 2003/96 a uplatňovania systému Únie obchodovania s emisnými kvótami. Toto vyhlásenie sa teda nemôže vykladať v tom zmysle, že oprávňuje členské štáty oslobodiť od spotrebnej dane energetické výrobky používané podnikmi, na ktoré sa vzťahuje systém Únie obchodovania s emisnými kvótami.
23
Okrem toho odôvodnenia 28 a 29 smernice 2003/96 potvrdzujú vôľu tohto normotvorcu zabezpečiť, aby daňové výhody stanovené v článku 17 tejto smernice prispeli k zlepšeniu ochrany životného prostredia alebo úspore energie. Takéto ciele by sa však nedosiahli, ak by sa oslobodenie od dane udelilo na základe tohto ustanovenia jednoducho preto, že sa na daného prevádzkovateľa vzťahuje iný záväzný nástroj práva Únie, ako je napríklad systém obchodovania s emisnými kvótami. Podľa Komisie sa preto pojem „systémy obchodovateľných povolení“ v zmysle článku 17 ods. 1 písm. b) a článku 17 ods. 4 smernice 2003/96 vzťahuje iba na systémy umožňujúce dosiahnutie environmentálnych cieľov alebo zvýšenú energetickú úsporu presahujúcu výsledky implementácie ďalších povinných systémov stanovených aktmi Únie. Ciele ochrany životného prostredia alebo zvýšenia úspory energie uvedené v týchto ustanoveniach by preto mali byť cieľmi, ktoré presahujú rámec toho, čo sa vyžaduje v záväzných nástrojoch práva Únie, ako je napríklad systém obchodovania s emisnými kvótami.
24
Komisia tiež tvrdí, že medzi súčasným znením článku 17 smernice 2003/96 a znením jej návrhu smernice Rady z 13. apríla 2011, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2003/96 [KOM(2011) 169], nie je žiadny rozpor. Tento návrh by totiž zaviedol rozdiel medzi všeobecným zdaňovaním spotreby energie na jednej strane a novou formou zdaňovania osobitne spojenou s CO 2 na druhej strane. Hoci sa teda v článku 14 ods. 1 písm. d) uvedeného návrhu stanovilo oslobodenie od zdaňovania súvisiaceho s CO 2 v prípade činností, na ktoré sa vzťahuje systém Únie obchodovania s emisnými kvótami, v tom istom prípade sa nepredpokladal žiadny systém oslobodenia od všeobecného zdaňovania spotreby energie. Práve z dôvodu tohto navrhovaného rozdielneho zaobchádzania so zdaňovaním CO 2 a všeobecným zdaňovaním spotreby energie Komisia v odôvodnení 22 toho istého návrhu a v jeho článku 17 ods. 2 výslovne uviedla, že na systém Únie obchodovania s emisnými kvótami sa nevzťahuje pojem „systémy obchodovateľných povolení“ v zmysle jeho článku 17 ods. 1 písm. b) a článku 17 ods. 4 Naopak, keďže normotvorca Únie toto navrhované rozlíšenie do smernice 2003/96 nezahrnul, nebolo potrebné zahrnúť rovnaké objasnenie. Podľa Komisie, ak by mal normotvorca Únie v úmysle zahrnúť systém Únie obchodovania s emisnými kvótami pod pojem „systémy obchodovateľných povolení“ v zmysle článku 17 ods. 1 písm. b) a článku 17 ods. 4 smernice 2003/96, urobil by tak výslovne pri jej prijatí.
25
Okrem toho sa Komisia domnieva, že tvrdenie Poľskej republiky, podľa ktorého zdanenie podnikov, na ktoré sa vzťahuje systém Únie obchodovania s emisnými kvótami na základe smernice 2003/96 porušuje zásadu, že „náhradu škody hradí znečisťovateľ“ uvedenú v článku 191 ods. 2 ZFEÚ, nemôže uspieť.
26
Navyše podľa Komisie skutočnosť, že Poľská republika zaviedla do svojej právnej úpravy daňové výhody pre energeticky náročné podniky produkujúce CO 2 len preto, že sa zúčastňujú na systéme Únie obchodovania s emisnými kvótami, môže viesť k narušeniu hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu. Smernica 2003/87 totiž už stanovuje osobitné nástroje na boj proti narušeniam hospodárskej súťaže, akými sú napríklad bezodplatné prideľovanie emisných kvót CO 2 alebo kompenzácia nepriamych nákladov na emisie.
27
Komisia vo svojich písomných odpovediach na otázky, ktoré položil Súdny dvor spresňuje, že oslobodenie od dane stanovené zákonom o spotrebnej dani sa udeľuje aj vtedy, ak dotknuté podniky už využili bezodplatné prideľovanie emisných kvót CO 2 na základe smernice 2003/87. Týmto spôsobom sa podľa Komisie výhody vyplývajúce z oslobodenia od spotrebnej dane systematicky kumulujú s bezodplatným prideľovaním emisných kvót CO 2 na základe článku 10b uvedenej smernice.
28
Komisia ďalej uvádza, že Poľská republika oznámila systém štátnej pomoci na roky 2019 a 2020, v rámci ktorého mohli niektoré podniky požiadať o kompenzáciu časti svojich nepriamych nákladov na emisie. Komisia sa domnievala, že tento systém je zlučiteľný s vnútorným trhom pod podmienkou, že predmetná pomoc nebola kumulovaná s oslobodením od dane podľa zákona o spotrebnej dani. Komisia spresňuje, že uvedený systém štátnej pomoci využilo iba veľmi málo podnikov. Domnieva sa, že daňové výhody poskytnuté podľa tejto vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré sa poskytujú automaticky na uhlie a plyn používané podnikmi na účely vykurovania, keď sa na energeticky náročný podnik vzťahuje systém obchodovania s emisnými kvótami, sú pre podnikateľov atraktívnejšie ako systém kompenzácie nepriamych nákladov na emisie.
29
Napokon podľa Komisie by oslobodenie energeticky náročných podnikov, na ktoré sa vzťahuje systém Únie obchodovania s emisnými kvótami, od spotrebnej dane oslabilo environmentálne stimuly vyplývajúce z tohto systému, keďže náklady, ktoré podnikom vznikli v súvislosti s účasťou na tomto povinnom systéme, by mohli byť kompenzované predmetným oslobodením od dane.
30
Poľská republika nespochybňuje, že zákon o spotrebnej dani stanovuje úplné oslobodenie od spotrebnej dane v súvislosti s energetickými výrobkami, najmä výrobkami uhlia a plynu, ktoré používajú podniky pod podmienkou, že tieto podniky podliehajú systému Únie obchodovania s emisnými kvótami.
31
Poľská republika vo svojich písomných odpovediach na otázky položené Súdnym dvorom potvrdila, že podľa zákona o spotrebnej dani sa úplné oslobodenie od spotrebnej dane automaticky uplatňuje jednoducho preto, že na energeticky náročné podniky sa vzťahuje systém Únie obchodovania s emisnými kvótami. Potvrdila tiež, že toto oslobodenie sa uplatňuje bez ohľadu na to, či energeticky náročné podniky, ktoré z toho majú prospech, už dostali alebo dostávajú emisné kvóty bezodplatne podľa smernice 2003/87.
32
Domnieva sa však, že systém Únie obchodovania s emisnými kvótami predstavuje „systém obchodovateľných povolení“ v zmysle článku 17 ods. 1 písm. b) a článku 17 ods. 4 smernice 2003/96.
33
Podľa tohto členského štátu je totiž na jednej strane systém Únie obchodovania s emisnými kvótami systémom obchodovateľných povolení vo forme kvót, ktorých je možné sa vzdať alebo ich získať. Na druhej strane by takýto systém umožnil dosiahnutie environmentálnych cieľov tým, že by podporoval najmä podstatné znižovanie emisií skleníkových plynov ekonomicky efektívnym a účinným spôsobom, aby boli dodržané záväzky Únie a členských štátov vzhľadom na Kjótsky protokol, ako to Súdny dvor pripomenul v rozsudku z 29. marca 2012, Komisia/Poľsko ( C‑504/09 P , EU:C:2012:178 ).
34
Poľská republika sa na rozdiel od Komisie domnieva, že na to, aby mohol byť sporný systém považovaný za „systém obchodovateľných povolení“ v zmysle článku 17 ods. 1 písm. b) a článku 17 ods. 4 smernice 2003/96, nesmie byť takej povahy, aby umožňoval dosiahnutie environmentálnych cieľov alebo zvýšenú energetickú úsporu presahujúcu výsledky implementácie ďalších povinných systémov stanovených aktmi Únie. Podľa Poľskej republiky smernica 2003/96 takúto požiadavku nestanovuje.
35
Okrem toho podľa Poľskej republiky, keďže smernica 2003/96 bola vypracovaná takmer súčasne so smernicou 2003/87, ak by normotvorca Únie chcel vylúčiť systém obchodovania s emisnými kvótami z pojmu „systém obchodovateľných povolení“, ako je uvedený v článku 17 ods. 1 písm. b) a článku 17 ods. 4 smernice 2003/96, výslovne by ho v tejto smernici uviedol.
36
Pokiaľ ide o vyhlásenie Rady uvedené v bode 22 tohto rozsudku, Poľská republika sa domnieva, že z neho vyplýva iba to, že táto inštitúcia sa zaviazala analyzovať daňové opatrenia, ktoré budú sprevádzať budúcu implementáciu systému Únie obchodovania s emisnými kvótami, aby sa tak zabránilo prípadom dvojitého zdanenia. Toto vyhlásenie sa v žiadnom prípade netýka podmienok uplatňovania článku 17 smernice 2003/96. Okrem toho podľa Poľskej republiky odôvodnenie Komisie neposkytnúť daňové výhody stanovené v článku 17 smernice 2003/96 energeticky náročným podnikom, ktoré implementovali povinný systém Únie obchodovania s emisiami, by viedlo k dvojitému zaťaženiu týchto podnikov.
37
Poľská republika spochybňuje tiež argument Komisie založený na odôvodnení 22 jej návrhu smernice, ktorý je uvedený v bode 24 tohto rozsudku. Podľa tohto členského štátu z toho nemožno vyvodiť, že pred týmto návrhom medzi systémy obchodovateľných povolení uvedené v článku 17 smernice 2003/96 nepatril systém Únie obchodovania s emisnými kvótami. Pokiaľ ide o obdobie nasledujúce po vyššie uvedenom návrhu smernice, keďže tento návrh nebol schválený, je zrejmé, že článok 17 smernice 2003/96 naďalej umožňuje členským štátom uplatňovať oslobodenie od dane na energeticky náročné podniky, na ktoré sa vzťahuje tento systém.
Posúdenie Súdnym dvorom
38
Žaloba Komisie sa zakladá na jedinom žalobnom dôvode založenom na tom, že Poľská republika porušila článok 17 ods. 1 písm. b) a článok 17 ods. 4 smernice 2003/96 z dôvodu, že pojem „systémy obchodovateľných povolení“ v zmysle týchto ustanovení sa vzťahuje len na „dobrovoľné“ systémy, ktoré majú umožniť dosiahnutie environmentálnych cieľov alebo zvýšenú energetickú úsporu „presahujúcu výsledky implementácie ďalších povinných systémov stanovených aktmi Únie“, ako je napríklad systém Únie obchodovania s emisnými kvótami v zmysle smernice 2003/87.
39
Treba pripomenúť, že podľa článku 4 smernice 2003/96 musia členské štáty zdaňovať energetické výrobky patriace do jej pôsobnosti, konkrétne motorové palivá, vykurovacie palivá a elektrinu na úrovniach zdaňovania, ktoré nemôžu byť nižšie ako minimálne úrovne zdaňovania, ktoré táto smernica predpisuje.
40
Článok 17 ods. 1 tejto smernice však umožňuje členským štátom udeliť daňové úľavy na spotrebu energetických výrobkov používaných najmä na vykurovacie účely pod podmienkou, že sa dodržiavajú minimálne úrovne zdaňovania Únie predpísané uvedenou smernicou v priemere za všetky podniky.
41
Písmeno b) toho istého ustanovenia spresňuje, že takéto úľavy sa môžu uplatniť, keď sa dohody uzatvárajú s podnikmi alebo združeniami podnikov, alebo keď sa vykonávajú systémy obchodovateľných povolení alebo ekvivalentné opatrenia, pokiaľ vedú k dosahovaniu cieľov ochrany životného prostredia alebo k zvýšeniam úspory energie.
42
Článok 17 ods. 2 smernice 2003/96 umožňuje členským štátom uplatňovať úroveň zdaňovania zníženú až na nulu na energetické výrobky a elektrinu, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, ak ich používajú energeticky náročné podniky.
43
Na to, aby sa na energeticky náročné podniky vzťahovalo takéto oslobodenie, musia spĺňať podmienky stanovené v článku 17 ods. 4 tejto smernice.
44
V tejto súvislosti sa v tomto neskôr uvedenom odseku vyžaduje, aby takéto podniky uzatvárali dohody alebo systémy obchodovateľných povolení alebo ekvivalentné opatrenia uvedené v článku 17 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice a spresňuje, že tieto dohody, systémy obchodovateľných povolení alebo ekvivalentné opatrenia musia viesť k dosahovaniu environmentálnych cieľov alebo zvýšenej úspory energie, ako by to bolo v prípade dodržiavania štandardných minimálnych sadzieb Únie.
45
Na podporu tvrdenia, že systém Únie obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v zmysle smernice 2003/87 nemožno považovať za „systém obchodovateľných povolení“ v zmysle článku 17 ods. 1 písm. b) a článku 17 ods. 4 smernice 2003/96 Komisia uvádza, že tento systém vyžaduje, aby dotknuté podniky doň vstúpili dobrovoľne. Vzhľadom na záväznú povahu tohto systému to však neplatí pre podniky zúčastňujúce sa na systéme Únie obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov.
46
V tejto súvislosti treba na úvod uviesť, že smernica 2003/96 výslovne nevylučuje systém Únie obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v zmysle smernice 2003/87 z pojmu „systém obchodovateľných povolení“.
47
Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 56 svojich návrhov, znenie článku 17 ods. 4 smernice 2003/96 odkazuje na dohody alebo systémy obchodovateľných povolení alebo ekvivalentné opatrenia uvedené v článku 17 odseku 1 písm. b) tejto smernice. Podľa tohto neskôr uvedeného ustanovenia treba však rozlišovať na jednej strane dohody „uzavreté“ s podnikmi alebo združeniami podnikov a na druhej strane najmä systémy obchodovateľných opatrení, ktoré sa „implementujú“.
48
Z toho vyplýva, že tieto ustanovenia nemožno vykladať tak, že z ich pôsobnosti je vylúčená účasť podnikov na povinnom systéme, akým je systém Únie obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov.
49
Preto, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa pojem „systém obchodovateľných povolení“ uvedený v článku 17 ods. 1 písm. b) a článku 17 ods. 4 smernice 2003/96 má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje len na systémy umožňujúce dosiahnutie environmentálnych cieľov alebo zvýšenú energetickú úsporu presahujúcu výsledky implementácie ďalších povinných systémov treba konštatovať, že takýto výklad týchto ustanovení nemá oporu v ich znení.
50
Okrem toho, ako zdôraznil generálny advokát v bode 51 svojich návrhov, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia v súvislosti s vyhlásením Rady uvedeným v bode 22 tohto rozsudku, obsah takéhoto vyhlásenia, ktoré nemá nijaký normatívny dosah, nemôže byť v rozpore s jasným znením ustanovenia práva Únie.
51
Treba tiež pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že konečným cieľom systému obchodovania s emisnými kvótami je ochrana životného prostredia znížením emisií skleníkových plynov (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique a Lorraine a i., C‑127/07 , EU:C:2008:728 , bod 31 , ako aj z 29. marca 2012, Komisia/Poľsko, C‑504/09 P , EU:C:2012:178 , bod 77 ).
52
Z článku 17 ods. 4 smernice 2003/96 však vyplýva, že na to, aby bolo možné využiť úplné oslobodenie od spotrebnej dane podľa článku 17 ods. 2 tejto smernice, musia byť environmentálne stimuly, ktoré vyplývajú z toho, že podliehajú dohodám, systémom obchodovateľných povolení alebo ekvivalentným opatreniam, vo všeobecnosti rovnocenné s tým, čo by sa dosiahlo, ak by sa uplatnili minimálne úrovne zdaňovania stanovené v prílohe I k tejto smernici.
53
Z toho vyplýva, že podľa článku 17 ods. 4 smernice 2003/96 energeticky náročné podniky, na ktoré sa vzťahuje systém Únie obchodovania s emisnými kvótami, nemôžu automaticky, len na základe tejto skutočnosti, využívať úplné oslobodenie od spotrebnej dane podľa článku 17 ods. 2 tejto smernice bez toho, aby bolo preukázané splnenie podmienky uvedenej v predchádzajúcom bode.
54
Ako však konštatoval generálny advokát v bode 58 svojich návrhov, Komisia vo svojej žalobe netvrdila, že poľské právne predpisy túto podmienku nespĺňajú.
55
Z článku 120 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a z judikatúry týkajúcej sa tohto článku vyplýva, že každý návrh na začatie konania musí označovať predmet konania, uvádzané dôvody a tvrdenia, ako aj zhrnutie dôvodov a že toto označenie musí byť dostatočne jasné a presné, aby umožnilo žalovanému pripraviť si obhajobu a Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie (rozsudok zo 16. septembra 2015, Komisia/Slovensko, C‑361/13 , EU:C:2015:601 , bod 21 ).
56
Z toho vyplýva, že podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žaloba založená, musia vyplynúť koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotného návrhu a návrhy žaloby musia byť formulované jednoznačne, aby Súdny dvor nerozhodol nad rámec návrhov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. októbra 2010, Komisia/Malta, C‑508/08 , EU:C:2010:643 , bod 16 ).
57
Za týchto okolností treba jediný žalobný dôvod Komisie zamietnuť ako nedôvodný a v dôsledku toho aj žalobu ako celok, bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o otázke, či poľské právne predpisy spĺňajú podmienku uvedenú v bode 52 tohto rozsudku.
O trovách
58
Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Poľská republika navrhla uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1.
Žaloba sa zamieta.
2.
Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: poľština.