C-190/20

62020CJ0190

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 15. júla 2021 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Humánne lieky viazané na lekársky predpis – Smernica 2001/83/ES – Pôsobnosť – Reklama zásielkovej lekárne, ktorá sa nesnaží ovplyvniť výber zákazníka pre určitý liek, ale výber lekárne – Výherná hra – Voľný pohyb tovaru – Vnútroštátna právna úprava – Zákaz ponúkať, oznamovať alebo poskytovať výhody a iné reklamné dary v oblasti farmaceutických výrobkov – Spôsoby predaja, ktoré nespadajú do pôsobnosti článku 34 ZFEÚ“

Vo veci C‑190/20,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) z 20. februára 2020 a doručený Súdnemu dvoru 5. mája 2020, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

DocMorris NV, v zastúpení: A. Feissel a K. Wodarz, Rechtsanwältinnen,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 87 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/83/ES zo 6. novembra 2001, ktorou sa ustanovuje zákonník Spoločenstva o humánnych liekoch ( Ú. v. ES L 311, 2001, s. 67 ; Mim. vyd. 13/027, s. 69), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2012/26/EÚ z 25. októbra 2012 ( Ú. v. EÚ L 299, 2012, s. 1 ; Mim. vyd. 13/034, s. 262) (ďalej len „smernica 2001/83“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou DocMorris NV, založenou podľa holandského práva prevádzkujúcou zásielkovú lekáreň usadenú v Holandsku, a Apotherkerkammer Nordrhein (Lekárnická komora Severného Porýnia, Nemecko) vo veci reklamného prospektu, ktorý DocMorris zasielala svojim zákazníkom v Nemecku na „veľkú výhernú hru“, v rámci ktorej sa ako podmienka účasti vyžadovalo zaslanie lekárskeho predpisu na liek viazaný na lekársky predpis.

…

2.

‚Služba‘ je každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb.“

Smernica 2000/31/ES

4

Článok 1 ods. 1 a 2 smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) ( Ú. v. ES L 178, 2000, s. 1 ; Mim. vyd. 13/025, s. 399), stanovuje:

Obsah hlavy VIII s názvom „Reklama“ smernice 2001/83 obsahuje článok 86, ktorý stanovuje:

„1. Na účely tejto hlavy, ‚reklama liekov‘ zahŕňa akúkoľvek formu podomového oboznamovania [informovania – neoficiálny preklad ], agitačnú činnosť alebo podnecovanie smerujúce k podpore predpisovania, vydávania, predaja alebo spotreby lieku; rozumie sa ňou najmä:

–

reklama liekov u širokej verejnosti,

–

reklama liekov u osôb kvalifikovaných na ich predpisovanie alebo vydávanie,

–

sponzorovanie propagačných stretnutí, na ktorých sa zúčastňujú osoby kvalifikované na predpisovanie alebo vydávanie liekov,

–

sponzorovanie vedeckých kongresov, na ktorých sa zúčastňujú osoby kvalifikované na predpisovanie alebo vydávanie liekov, a najmä s tým súvisiace preplácanie ich cestovných a ubytovacích výloh.

2. Táto hlava sa nevzťahuje na:

–

informácie, týkajúce sa zdravia alebo chorôb ľudí, za predpokladu, že neexistuje žiadny, ani nepriamy odkaz na lieky.“

7

Článok 87 ods. 3 tejto smernice uvádza:

„Reklama liekov [Reklama na lieky – neoficiálny preklad ]:

–

musí podporovať racionálne používanie lieku prostredníctvom objektívnej prezentácie a bez zveličovania jeho vlastností,

sa smú vydávať len na základe lekárskeho predpisu, v súlade s hlavou VI;

…

2. Lieky môžu byť predmetom reklamy pre širokú verejnosť, ak sú vzhľadom na svoje zloženie a účel určené na užívanie bez zásahu praktického lekára pri určovaní diagnózy alebo pri liečbe alebo sledovaní liečby, v prípade potreby, s poučením od lekárnika.

3. Členské štáty majú právo zakázať na svojom území reklamu liekov pre širokú verejnosť, ak sú uhrádzané na základe zdravotného poistenia.“

Nemecké právo

9

a)

sa poskytujú v určitej peňažnej sume alebo sa vypočítavajú určitým spôsobom…

…

Výhody a reklamné dary na lieky podľa písm. a) sú zakázané, pokiaľ sú poskytované v rozpore s cenovými ustanoveniami platnými na základe zákona o liekoch…

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

13

Vnútroštátny súd spresňuje, že do pôsobnosti HWG patrí len reklama na konkrétny výrobok, no nie už všeobecná reklama na určitý podnik. Reklama celej škály výrobkov lekárne, o ktorú ide vo veci samej, by sa však tiež mohla považovať za reklamu zameranú na výrobok. Okrem toho z článku 86 ods. 1 a článku 88 ods. 1 až 3 smernice 2001/83 podľa tohto súdu vyplýva, že táto smernica sa vzťahuje nielen na reklamu týkajúcu sa určitých konkrétnych liekov, ale aj na reklamu liekov vo všeobecnosti.

14

Vnútroštátny súd sa pýta, či je zásadný zákaz reklamných darov stanovený v § 7 ods. 1 prvej vete HWG v súlade s cieľmi a ustanoveniami smernice 2001/83. Domnieva sa, že takýto zákaz by mohol byť odôvodnený vzhľadom na článok 87 ods. 3 tejto smernice, keďže jeho cieľom je zabrániť riziku, že pri rozhodovaní o použití lieku by spotrebiteľ mohol byť ovplyvnený vyhliadkou na reklamné dary spojené s kúpou tohto lieku. V tejto súvislosti usudzuje, že rozhodnutie pacienta, či si liek viazaný na lekársky predpis kúpi v tuzemskej alebo zahraničnej zásielkovej lekárni, a nie v kamennej lekárni, ktorá by mohla poskytnúť objektívne potrebné poradenstvo, by podľa jeho názoru malo spočívať v objektívnych dôvodoch a nemalo by podliehať takýmto stimulom.

15

Vnútroštátny súd však konštatuje, že smernica 2001/83 neobsahuje žiadne osobitné ustanovenie týkajúce sa reklamy na liek, ktorá má formu hry zahŕňajúcej žrebovanie. Okrem toho z rozsudku Deutsche Parkinson Vereinigung ( C‑148/15 , EU:C:2016:776 ) vyplýva, že zásielkovým lekárňam so sídlom v iných členských štátoch nemožno zakázať súťažiť cenami s kamennými lekárňami so sídlom na území dotknutého členského štátu s cieľom kompenzovať obmedzenosť ponuky ich služieb, ktorá vyplýva z nemožnosti poskytovať pacientom individuálne poradenstvo na mieste.

18

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či ustanovenia hlavy VIII smernice 2001/83, a najmä jej článok 87 ods. 3, bránia vnútroštátnej právnej úprave zakazujúcej lekárni, ktorá predáva lieky zásielkovým predajom, organizovať reklamnú kampaň vo forme výhernej hry umožňujúcej účastníkom vyhrať predmety každodenného života iné ako lieky, ak zapojenie sa do tejto hry je podmienené zaslaním objednávky humánneho lieku viazaného na lekársky predpis spolu s týmto lekárskym predpisom.

19

V tejto súvislosti treba uviesť, že táto otázka spočíva na predpoklade, že smernica 2001/83 je uplatniteľná v spore vo veci samej.

20

Hlava VIII smernice 2001/83 týkajúca sa reklamy na lieky, ktorá obsahuje článok 87 ods. 3 tejto smernice, sa vzťahuje na normatívnu úpravu obsahu reklamného oznamu a spôsobov reklamy na konkrétne lieky, no neupravuje reklamu na služby zásielkového predaja liekov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2020, A (Reklama a online predaj liekov) ( C‑649/18 , EU:C:2020:764 , body 49 a 50 )].

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zavedeného článkom 267 ZFEÚ, prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. V dôsledku toho, hoci z formálneho hľadiska vnútroštátny súd svoje otázky obmedzil iba na výklad určitého ustanovenia práva Únie, táto okolnosť nebráni Súdnemu dvoru podať vnútroštátnemu súdu všetky prvky výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorá mu bola predložená, bez ohľadu na to, či ich vnútroštátny súd uviedol, alebo neuviedol v znení svojich otázok. V tejto súvislosti Súdnemu dvoru prináleží zo všetkých skutočností, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, abstrahovať prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu vo veci samej (rozsudok z 18. septembra 2019, VIPA, C‑222/18 , EU:C:2019:751 , bod 50 a citovaná judikatúra).

24

V prejednávanej veci na rozdiel od toho, čo tvrdili viaceré dotknuté subjekty vo svojich odpovediach na písomnú otázku, ktorú Súdny dvor zaslal účastníkom konania a ďalším dotknutým subjektom v zmysle článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, treba uviesť, že z informácií poskytnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že výklad smernice 2000/31 by bol relevantný pre rozhodnutie sporu vo veci samej.

25

Ako totiž vyplýva z článkov 1 a 2 tejto smernice, táto smernica sa vzťahuje sa na „služby informačnej spoločnosti“ definované v jej článku 2 písm. a) odkazom na článok 1 prvý odsek bod 2 smernice 98/34, pričom toto posledné ustanovenie spresňuje, že ide o „každ[ú] služb[u], ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb“.

29

V tejto súvislosti treba uviesť, že vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje organizovanie hry určenej na propagáciu predaja liekov, o ktorú ide vo veci samej, môže súvisieť tak so slobodným poskytovaním služieb, keďže sa takáto právna úprava uplatňuje na lekárne, ktorých predmetom činnosti je najmä maloobchodný predaj liekov, a obmedzuje ich prostriedky, ktorými môžu propagovať svoje služby, vrátane zásielkového predaja, ako aj na voľný pohyb tovaru, keďže vymedzuje určitú formu uvádzania liekov na trh, o ktorých je nesporné, že spadajú pod pojem „tovar“ v zmysle ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa voľného pohybu tovaru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. septembra 2019, VIPA, C‑222/18 , EU:C:2019:751 , body 57 a 60 ).

30

Pokiaľ vnútroštátne opatrenie spadá tak pod voľný pohyb tovaru, ako aj pod voľné poskytovanie služieb, Súdny dvor ho preskúma v zásade len s ohľadom na jednu z týchto dvoch základných slobôd, ak sa ukáže, že jedna z uvedených zásad je úplne sekundárna vo vzťahu k druhej a možno ju do nej zahrnúť (rozsudok z 18. septembra 2019, VIPA, C‑222/18 , EU:C:2019:751 , bod 58 a citovaná judikatúra).

31

V prejednávanej veci sa HWG netýka výkonu činnosti lekárnika alebo služby zásielkového predaja ako takých, ale upravuje určitú formu reklamnej kampane na lieky ponúkané na predaj. Okrem toho za takých okolností, o aké ide vo veci samej, šírenie reklamných oznamov týkajúcich sa služby zásielkového predaja liekov, hoci nemá za cieľ propagovať konkrétne lieky, predstavuje sekundárny prvok vo vzťahu k propagácii predaja týchto liekov, ktorá je konečným cieľom reklamnej kampane.

35

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v zmysle judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku nemôže byť obchod medzi členskými štátmi priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne narušený, ak sa na výrobky pochádzajúce z iných členských štátov uplatnia vnútroštátne ustanovenia obmedzujúce alebo zakazujúce určité spôsoby predaja podmienené dvomi podmienkami, t. j. jednak pokiaľ sa uplatňujú na všetky dotknuté subjekty vykonávajúce svoju činnosť na štátnom území a jednak pokiaľ ovplyvňujú rovnakým spôsobom tak z právneho, ako aj z faktického hľadiska uvádzanie domácich výrobkov a výrobkov pochádzajúcich z iných členských štátov na trh. Ak sú tieto podmienky splnené, uplatnenie predpisov tohto typu na predaj výrobkov, ktoré pochádzajú z iného členského štátu a zodpovedajú pravidlám tohto štátu, nie je takej povahy, aby bránilo prístupu týchto výrobkov na trh alebo mu v tom bránilo viac ako prístupu domácich výrobkov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard, C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 , bod 16 , ako aj z 21. septembra 2016, Etablissements Fr. Colruyt, C‑221/15 , EU:C:2016:704 , bod 35 a citovanú judikatúru).

36

Súdny dvor kvalifikoval ako „ustanovenia upravujúce spôsoby predaja“ v zmysle rozsudku z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ), ustanovenia obmedzujúce najmä možnosti podniku robiť reklamu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2004, Karner, C‑71/02 , EU:C:2004:181 , bod 38 citovanú judikatúru).

37

Treba pripomenúť, že cieľom § 7 ods. 1 prvej vety HWG, ktorý je základom zákazu reklamnej kampane, o ktorú ide vo veci samej, je upraviť ponúkanie výhod a iných reklamných darov, ktoré majú peňažnú hodnotu, v oblasti predaja liekov. Z toho vyplýva, že také ustanovenie vnútroštátneho práva treba považovať za ustanovenie „upravujúce spôsoby predaja“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, treba pripomenúť, že Súdny dvor už opakovane rozhodol, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré zakazujú určité druhy reklamy v konkrétnych odvetviach, ovplyvňujú rovnakým spôsobom tak z právneho, ako aj z faktického hľadiska uvádzanie domácich výrobkov a výrobkov pochádzajúcich z iných členských štátov na trh, takže predstavujú spôsoby predaja, ktoré nespadajú do pôsobnosti článku 34 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. decembra 1993, Hünermund a i., C‑292/92 , EU:C:1993:932 , body 21 a 22 ; z 9. februára 1995, Leclerc‑Siplec, C‑412/93 , EU:C:1995:26 , body 21 až 24 , ako aj z 25. marca 2004, Karner, C‑71/02 , EU:C:2004:181 , bod 42 ). Tak to bolo najmä v prípade pravidla profesijnej etiky, ktoré lekárnikom zakazovalo robiť mimo svojej lekárne reklamu na doplnkové lekárske výrobky, ktoré boli oprávnení uvádzať na trh (rozsudok z 15. decembra 1993, Hünermund a i. ( C‑292/92 , EU:C:1993:932 , body 22 až 24 ).

41

Súdny dvor síce rozhodol, že nemožno vylúčiť, že úplný zákaz určitej formy propagácie výrobku legálne predávaného v členskom štáte bude mať väčší dosah na výrobky pochádzajúce z iných členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 1997, De Agostini a TV‑Shop, C‑34/95 až C‑36/95 , EU:C:1997:344 , bod 42 , ako aj z 8. marca 2001, Gourmet International Products, C‑405/98 , EU:C:2001:135 , bod 19 ).

42

Ako však vyplýva z bodu 21 tohto rozsudku, taký zákaz, ako bol zavedený podľa HWG, sa netýka propagácie určitého výrobku, v tomto prípade lieku, ale propagácie zásielkového predaja akéhokoľvek druhu liekov pochádzajúcich tak z Nemecka, ako aj z iných členských štátov.

O trovách

46

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/83/ES zo 6. novembra 2001, ktorou sa ustanovuje zákonník Spoločenstva o humánnych liekoch, zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2012/26/EÚ z 25. októbra 2012, sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní na vnútroštátnu právnu úpravu zakazujúcu lekárni, ktorá predáva lieky zásielkovým predajom, usporiadať reklamnú kampaň vo forme výhernej hry umožňujúcej účastníkom vyhrať predmety každodenného života iné ako lieky, ak zapojenie sa do tejto hry je podmienené zaslaním objednávky humánneho lieku viazaného na lekársky predpis spolu s týmto lekárskym predpisom.