C-203/20

62020CJ0203

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

zo 16. decembra 2021 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Európsky zatykač – Charta základných práv Európskej únie – Pôsobnosť – Článok 51 – Vykonávanie práva Únie – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Právomoc Súdneho dvora – Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred vydaním európskeho zatykača – Prípustnosť – Zásada ne bis in idem – Článok 50 – Pojmy ‚oslobodenie‘ a ‚odsúdenie‘ – Amnestia v členskom štáte vydávajúcom zatykač – Právoplatné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania – Zrušenie amnestie – Zrušenie rozhodnutia o zastavení trestného stíhania – Opätovné pokračovanie v trestnom stíhaní – Potreba vydania rozhodnutia po posúdení trestnoprávnej zodpovednosti dotknutej osoby – Smernica 2012/13/EÚ – Právo na informácie v trestnom konaní – Pôsobnosť – Pojem ‚trestné konanie‘ – Legislatívny postup na prijatie uznesenia o zrušení amnestie – Súdne konanie o preskúmaní súladu tohto uznesenia s vnútroštátnou ústavou“

Vo veci C‑203/20,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III (Slovenská republika) z 11. mája 2020 a doručený Súdnemu dvoru 11. mája 2020, ktorý súvisí s trestným konaním proti:

IJ,

LM,

PR,

ST,

UV,

WZ,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory A. Prechal vykonávajúca funkciu predsedu tretej komory, sudcovia J. Passer, F. Biltgen, L. S. Rossi (spravodajkyňa) a N. Wahl,

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 6. mája 2021,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Krajská prokuratúra v Bratislave, v zastúpení: R. Remeta a V. Pravda, splnomocnení zástupcovia,

–

slovenská vláda, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Grünheid a A. Tokár, splnomocnení zástupcovia,

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti osobám AB, CD, EF, NO, JL, GH, IJ, LM, PR, ST, UV, WZ, BC, DE a FG (ďalej len „obvinené osoby“), v ktorom vnútroštátny súd zamýšľa vydať voči jednej z týchto osôb európsky zatykač.

Právny rámec

Právo Únie

Rámcové rozhodnutie 2002/584

3

Článok 17 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Lehoty a postupy pre rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača“, v odseku 1 stanovuje:

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku [uloženia trestu – neoficiálny preklad ] a rozhodnutia o opravnom prostriedku.“

Slovenské právo

Ústava v znení zmien

6

Podľa článku 86 Ústavy Slovenskej republiky, v znení ústavného zákona č. 71/2017 Z. z. z 30. marca 2017 (ďalej len „Ústava v znení zmien“):

Článok 129a tejto Ústavy stanovuje:

„Ústavný súd [Slovenskej republiky] rozhoduje o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti prijatého podľa čl. 86 písm. i) s Ústavou Slovenskej republiky. Ústavný súd začne konanie vo veci podľa prvej vety bez návrhu…“

8

Článok 154f uvedenej Ústavy stanovuje:

„1. Ustanovenia čl. 86 písm. i), čl. 88a a čl. 129a sa vzťahujú aj na článok V a článok VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997…

2. Zrušením amnestií a milostí podľa odseku 1

§ 48b v rámci šiesteho oddielu druhej hlavy tretej časti zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov znení zákona č. 72/2017 Z. z. z 30. marca 2017 (ďalej len „zákon o Ústavnom súde v znení neskorších predpisov“) v odsekoch 1 až 3 stanovoval:

„1. Ústavný súd začne konanie vo veci podľa čl. 129a Ústavy bez návrhu, konanie sa začína dňom vyhlásenia uznesenia schváleného Národnou radou Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. i) Ústavy v Zbierke zákonov.

2. Účastníkom konania je len Národná rada Slovenskej republiky.

3. Vedľajším účastníkom konania je vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ak sa koná o uznesení, ktorým sa zrušila amnestia a prezident Slovenskej republiky, ak sa koná o uznesení, ktorým sa zrušila individuálna milosť.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

10

Dňa 4. apríla 2017 nadobudol účinnosť ústavný zákon č. 71/2017, ako aj zákon č. 72/2017.

14

Uznesením z 5. apríla 2017 Národná rada Slovenskej republiky na základe článku 86 písm. i) Ústavy v znení zmien zrušila amnestiu z roku 1998.

15

Nálezom z 31. mája 2017 Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 129a Ústavy v znení zmien rozhodol, že toto uznesenie je v súlade s Ústavou.

16

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uviedol, že z jeho pohľadu je v prejednávanej veci uplatniteľné rámcové rozhodnutie 2002/584 a v dôsledku toho aj Charta, a následne vysvetlil, že pred vydaním európskeho zatykača sa musí osobitne ubezpečiť, že bude zaručená ochrana základných práv dotknutej osoby. Na tento účel chce v prvom rade vedieť, či sa na právoplatné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vzťahuje zásada ne bis in idem zakotvená v článku 50 Charty, a to osobitne v kontexte, keď bolo takéto rozhodnutie prijaté na základe amnestie a následne zrušené účinkami legislatívneho opatrenia, ktoré uvedenú amnestiu zrušilo bez osobitného súdneho rozhodnutia alebo súdneho konania.

20

Vnútroštátny súd sa ďalej pýta, či taký legislatívny postup, o aký ide vo veci samej, ktorého predmetom je zrušenie amnestie s účinkom zrušenia právoplatného individuálneho rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, patrí do pôsobnosti smernice 2012/13, ktorá zakotvuje právo každého obvineného v každom štádiu trestného konania na všetky informácie týkajúce sa tohto konania, ak sú potrebné na zaručenie spravodlivého procesu, a tiež právo na prístup k spisovému materiálu. Tento súd poznamenáva, že v prípade kladnej odpovede podľa jeho názoru tak postup na úrovni Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky bránia tomu, aby mohol účastník konania, ktorého sa týka niektoré z týchto konaní, realizovať svoje základné procesné práva, čo podľa neho môže predstavovať nielen porušenie ustanovení uvedenej smernice, ale aj článkov 47 a 50 Charty, ako aj článku 82 ZFEÚ.

2.

Je v súlade s právom na spravodlivé súdne konanie, ktoré je garantované [článkom 47 Charty], ako i s právom nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin, ktoré je garantované [článkom 50 Charty], ako i s článkom [82 ZFEÚ], také ustanovenie vnútroštátneho zákona, ktoré bez rozhodnutia vnútroštátneho súdu priamo ruší rozhodnutie vnútroštátneho súdu o zastavení trestného stíhania, ktoré má podľa vnútroštátnej úpravy charakter konečného rozhodnutia s účinkami oslobodenia spod obvinenia, a na základe ktorého bolo trestné konanie s konečnou účinnosťou zastavené dôsledkom amnestie, ktorá bola vydaná v súlade s vnútroštátnym zákonom?

3.

Je v súlade so zásadou lojality podľa článku 4 odseku 3 [ZEÚ] a článku 267 [ZFEÚ], ako i s článkom 82 [ZEÚ], ako i s právom na spravodlivé súdne konanie, ktoré je garantované [článkom 47 Charty], ako i s právom nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin, ktoré je garantované článkom 50 [Charty], také ustanovenie vnútroštátneho zákona, ktoré obmedzuje [Ústavný súd Slovenskej republiky] pri preskúmavaní uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti prijatého podľa článku 86 písm. i) [Ústavy v znení zmien], len na posúdenie [jeho] súladnosti s Ústavou SR, bez ohľadu na záväzné akty prijaté Európskou úniou, a to najmä [Chartu], [Zmluvu o FEÚ], ako i [Zmluvu o EÚ]?“

O konaní na Súdnom dvore

O návrhu na uplatnenie naliehavého prejudiciálneho konania

Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 22. júna 2021 AB požiadal o opätovné začatie ústnej časti konania.

26

Na podporu svojho návrhu AB poznamenáva, že generálna advokátka v bodoch 53 a 54 svojich návrhov poukázala na existenciu určitých nepresností v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. V tejto súvislosti chce AB ako novú okolnosť spresniť, že Okresný súd Bratislava III vo svojom rozhodnutí z 29. júna 2001 neodôvodnil zastavenie trestného stíhania z dôvodu amnestie, ale na základe zásady vnútroštátnej právnej úpravy ne bis in idem .

27

Podľa článku 83 rokovacieho poriadku Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, okrem iného vtedy, ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, o ktorom sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

28

Okrem toho, pokiaľ sa AB svojím návrhom na opätovné začatie ústnej časti konania snaží odpovedať na návrhy generálnej advokátky, postačuje uviesť, že obsah návrhov generálneho advokáta ako taký nemôže predstavovať novú skutočnosť, lebo inak by účastníci konania mali možnosť na uvedené návrhy odpovedať prostredníctvom uplatnenia takej skutočnosti. Účastníci konania však nemôžu diskutovať o návrhoch generálneho advokáta. Súdny dvor už mal príležitosť zdôrazniť, že v súlade s článkom 252 ZFEÚ úlohou generálneho advokáta je verejne, nestranne a nezávisle predkladať odôvodnené návrhy vo veciach, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť s cieľom pomôcť Súdnemu dvoru pri plnení jeho úlohy, ktorou je zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv. Podľa článku 20 štvrtého odseku tohto štatútu a článku 82 ods. 2 rokovacieho poriadku sa po prednesení návrhov generálneho advokáta skončí ústna časť konania. Keďže návrhy generálneho advokáta nepatria do rámca diskusie medzi účastníkmi konania, otvárajú fázu porady Súdneho dvora. Nejde teda o stanovisko určené sudcom alebo účastníkom konania, ktoré by pochádzalo od orgánu mimo Súdneho dvora, ale o individuálny, odôvodnený a verejne vyjadrený názor člena samotnej inštitúcie (rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 21 a citovaná judikatúra).

32

V prejednávanej veci Súdny dvor po vypočutí generálnej advokátky konštatuje, že skutočnosti, ktoré uviedol AB, nepoukázali na nijakú novú skutočnosť, ktorá by mohla zásadne ovplyvniť rozhodnutie, ktoré má v tejto veci prijať, ani že by sa o tejto veci malo rozhodnúť na základe tvrdenia, o ktorom sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo oprávnené subjekty. Okrem toho, keďže Súdny dvor má po skončení písomnej a ústnej časti konania k dispozícii všetky potrebné informácie, zastáva názor, že má dostatok informácií na to, aby rozhodol.

O právomoci Súdneho dvora

35

Slovenská vláda spochybňuje právomoc Súdneho dvora rozhodnúť o prvej prejudiciálnej otázke z dôvodu, že keďže na vec samu sa podľa jej názoru neuplatňuje žiadne ustanovenie práva Únie, nie je uplatniteľná ani Charta. Podľa nej sa vnútroštátny súd v skutočnosti snaží dosiahnuť zo strany Súdneho dvora posúdenie slovenského vnútroštátneho práva v oblasti amnestií, čo nepatrí do jeho právomoci. Okrem toho podľa nej právo Únie nie je uplatniteľné ani z hľadiska ratione temporis , keďže všetky skutkové okolnosti vo veci samej nastali pred pristúpením Slovenskej republiky k Únii.

36

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že prvá prejudiciálna otázka sa týka článku 50 Charty.

37

V prejednávanej veci je pravda, ako uvádza Európska komisia, že konanie vo veci samej sa týka trestných činov, ktoré nie sú v práve Únie harmonizované, pričom toto právo navyše ani neupravuje prijímanie a zrušenie amnestie.

41

Prvá otázka sa však netýka výkladu vnútroštátnej právnej úpravy týchto trestných činov alebo takejto amnestie, ale výkladu článku 50 Charty v rámci konania o vydaní európskeho zatykača, ktoré má vnútroštátny súd v úmysle začať.

42

Takéto konanie pritom patrí do pôsobnosti ratione materiae a ratione temporis rámcového rozhodnutia 2002/584, takže vzhľadom na to, že toto rozhodnutie sa môže uplatniť na konanie o vydaní európskeho zatykača, ktoré má vnútroštátny súd v úmysle začať, na toto konanie sa môže uplatniť aj Charta.

43

46

Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí domnienka relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke predloženej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na položené otázky (rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 28 a citovaná judikatúra).

47

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu jasne vyplýva, že Okresný súd Bratislava III sa domnieva, že podmienky vydania európskeho zatykača voči jednej z obvinených osôb sú v zásade splnené a že má v úmysle vydať takýto európsky zatykač, pretože je možné, že táto osoba sa nachádza alebo sa bude nachádzať na území niektorého z členských štátov. Okrem toho zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že vydanie európskeho zatykača vnútroštátnym súdom závisí od odpovede Súdneho dvora na prvú prejudiciálnu otázku.

48

Za týchto podmienok by bolo zjavne v rozpore s účelom uvedeného článku 267 ZFEÚ tvrdiť, že vnútroštátny súd, ktorý má pochybnosti o zákonnosti vydania európskeho zatykača vzhľadom na uplatniteľné ustanovenia práva Únie, má najprv vydať takýto zatykač, aby následne mohol podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania.

51

Pokiaľ teda ide o opatrenie, ktoré, tak ako vydanie európskeho zatykača, môže zasiahnuť do práva dotknutej osoby na osobnú slobodu, táto ochrana zahŕňa požiadavku, aby bolo minimálne na jednej z dvoch úrovní uvedenej ochrany prijaté rozhodnutie spĺňajúce požiadavky účinnej súdnej ochrany [rozsudok z 27. mája 2019, OG a PI (Prokuratúry v Lübecku a Zwickau), C‑508/18 a C‑82/19 PPU , EU:C:2019:456 , bod 68 ].

52

V dôsledku toho platí, že keď vydávajúci súdny orgán predloží Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu s cieľom zabezpečiť, aby vydanie európskeho zatykača spĺňalo povinnosti vyplývajúce z práva Únie, jeho úmyslom je splniť povinnosti vyplývajúce z rámcového rozhodnutia 2002/584, a teda vykonať právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.

53

Okrem toho na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia, takáto úvaha nemá za následok uplatniteľnosť práva Únie na trestné konanie, v rámci ktorého môže dôjsť k vydaniu tohto európskeho zatykača, keďže toto trestné konanie sa odlišuje od konania o vydaní takéhoto zatykača, na ktoré sa ako jediné vzťahuje rámcové rozhodnutie 2002/584, a teda právo Únie.

Na účely určenia, či súdne rozhodnutie predstavuje rozhodnutie, ktorým sa s konečnou platnosťou rozhodlo o osobe, je potrebné osobitne overiť, či bolo toto rozhodnutie vydané po meritórnom posúdení veci [pozri analogicky, pokiaľ ide o článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19. júna 1990 ( Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19 ; Mim. vyd. 19/002, s. 9), rozsudky z 10. marca 2005, Miraglia, C‑469/03 , EU:C:2005:156 , bod 30 ; z 5. júna 2014, M, C‑398/12 , EU:C:2014:1057 , bod 28 , a z 29. júna 2016, Kossowski, C‑486/14 , EU:C:2016:483 , bod 42 ].

57

Tento výklad potvrdzuje tiež znenie článku 50 Charty, keďže, ako uviedla generálna advokátka v bode 51 svojich návrhov, pojmy „odsúdenie“ a „oslobodenie“, na ktoré odkazuje toto ustanovenie, nevyhnutne znamenajú, že došlo k preskúmaniu trestnoprávnej zodpovednosti dotknutej osoby a v tejto súvislosti bolo vydané rozhodnutie.

58

Okrem toho je uvedený výklad v súlade s legitímnym cieľom, ktorým je zabrániť beztrestnosti osôb, ktoré spáchali trestný čin, čo je cieľ, ktorý patrí do kontextu priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb, stanoveného v článku 3 ods. 2 ZEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15 , EU:C:2016:630 , body 36 a 37 ; z 2. apríla 2020, Ruska Federacija, C‑897/19 PPU , EU:C:2020:262 , bod 60 , ako aj z 12. mája 2021, Bundesrepublik Deutschland (Červený obežník Interpolu), C‑505/19 , EU:C:2021:376 , bod 86 ].

O druhej otázke

62

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zakotveného v článku 267 ZFEÚ, prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, o ktorej vnútroštátny súd rozhoduje. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok z 26. októbra 2021, PL Holdings, C‑109/20 , EU:C:2021:875 , bod 34 a citovaná judikatúra).

63

Vzhľadom na dôvody návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako sú zhrnuté v bode 20 tohto rozsudku, je druhú prejudiciálnu otázku potrebné chápať tak, že jej cieľom je určiť, či sa má smernica 2012/13 vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na postup legislatívnej povahy týkajúci sa zrušenia amnestie, ako aj na súdne konanie, ktorého predmetom je preskúmanie súladu tohto zrušenia amnestie s vnútroštátnou ústavou, a v prípade kladnej odpovede, či táto smernica osobitne v spojení s článkami 47 a 50 Charty bráni takýmto postupom.

64

Na účely poskytnutia odpovede na túto otázku je potrebné uviesť, že smernica 2012/13 v súlade s jej článkom 1 stanovuje pravidlá týkajúce sa práva na informácie podozrivých alebo obvinených osôb o ich právach v trestnom konaní a o obvinení vznesenom voči nim, ako aj pravidlá týkajúce sa práva osôb, voči ktorým bol vydaný európsky zatykač, byť informované o svojich právach.

68

Okrem toho sa táto smernica v súlade s jej článkom 2 ods. 1 vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného uloženia trestu a rozhodnutia o opravnom prostriedku.

69

Z týchto ustanovení vyplýva, že uvedená smernica sa uplatňuje na konania týkajúce sa európskych zatykačov, ako aj na trestné konania v rozsahu, v akom sa tieto konania týkajú určenia, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin.

70

73

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 4 ods. 3 ZEÚ, články 82 a 267 ZFEÚ, ako aj články 47 a 50 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej je preskúmanie legislatívneho ustanovenia, ktorým sa ruší amnestia, zo strany ústavného súdu tohto členského štátu, obmedzené len na posúdenie jeho súladu s ústavou bez toho, aby bolo možné posudzovať aj jeho súlad s právom Únie.

74

V tejto súvislosti je na úvod potrebné zdôrazniť, že ako správne poznamenala slovenská vláda a ako uviedla generálna advokátka v bode 72 svojich návrhov, vnútroštátna právna úprava stanovujúca postup legislatívnej povahy týkajúci sa zrušenia amnestie a súdne konanie, ktorého predmetom je preskúmanie súladu tohto zrušenia amnestie s ústavou, nevykonáva právo Únie, keďže takéto postupy a konania nepatria do pôsobnosti tohto práva.

75

Keďže sa teda právo Únie na takúto vnútroštátnu právnu úpravu neuplatňuje, Súdny dvor vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 37 až 39 tohto rozsudku nemá právomoc odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku.

2.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na postup legislatívnej povahy týkajúci sa zrušenia amnestie, ani na súdne konanie, ktorého predmetom je preskúmanie súladu tohto zrušenia amnestie s vnútroštátnou ústavou.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: slovenčina.