C-272/20

62020CJ0272

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

zo 6. októbra 2021 ( *1 )

„Odvolanie – Verejná služba – Zamestnanci Európskej centrálnej banky (ECB) – Odmena – Výberové konanie – Rovnosť zaobchádzania medzi internými a externými uchádzačmi – Zaradenie do platového stupňa“

Vo veci C‑272/20 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 19. júna 2020,

v zložení: predseda piatej komory E. Regan (spravodajca), sudcovia M. Ilešič, E. Juhász, C. Lycourgos a I. Jarukaitis,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

3

Dňa 1. októbra 2015 ECB na základe výberového konania prijala do zamestnania S. Veita na dobu od 1. októbra 2015 do 30. septembra 2018 ako analytika v oblasti dohľadu na generálnom riaditeľstve (GR) pre mikroprudenciálny dohľad IV. Zmluva odvolateľa bola uzatvorená na dobu určitú, ktorá sa po jej uplynutí mohla zmeniť na zmluvu na dobu neurčitú.

4

Pri prijímaní do zamestnania bol odvolateľ v súlade s oznámením o voľnom pracovnom mieste zaradený do platového pásma E/F podľa platovej štruktúry ECB. V rámci tohto pásma mu ECB priznala 70. platový stupeň na základe jeho predchádzajúcej odbornej praxe v Deutsche Bundesbank (Spolková centrálna banka Nemecka) v trvaní približne jedenásť a pol roka, ktorá sa podľa ustálenej administratívnej praxe, kodifikovanej v dokumente s názvom Salary Proposal Guidelines (Usmernenia k návrhu platov), ktorý 30. apríla 2012 prijalo GR pre ľudské zdroje ECB (ďalej len „ustálená administratívna prax pre výpočet platov nových zamestnancov“), započítavala v rozsahu šesť platových stupňov za každý rok predchádzajúcej relevantnej odbornej praxe dosiahnutej na rovnakej alebo vyššej úrovni ako obsadzované pracovné miesto, teda 6 × 11,5 = 69 platových stupňov, ktoré sa pripočítali k prvému platovému stupňu platového pásma E/F, čo predstavovalo 70. platový stupeň.

5

V rámci každoročnej revízie odmien a príplatkov za obdobie od 1. septembra 2015 do 31. augusta 2016 boli odvolateľovi priznané štyri dodatočné platové stupne a dosiahol tak 74. platový stupeň platového pásma E/F.

9

Zaradenie odvolateľa do 17. platového stupňa platového pásma F/G v spornom rozhodnutí vychádzalo z článku 5 ods. 1 administratívneho obežníka 2/2011 z 19. júla 2011 o povýšení (ďalej len „obežník 2/2011“), podľa ktorého sa základná mzda interného uchádzača, ktorý bol povýšený do vyššieho platového pásma, pri nadobudnutí účinnosti povýšenia určí v prvom platovom stupni platového pásma, ktorému zodpovedá nové pracovné miesto, alebo sa zvýši o 3 %, a to podľa toho, ktorá suma je vyššia. V prejednávanej veci bola základná mzda odvolateľa zodpovedajúca jeho pracovnému miestu analytika v oblasti dohľadu, zaradeného do 74. platového stupňa platového pásma E/F, zvýšená o 3 %, pričom táto výška zodpovedala 17. platovému stupňu platového pásma F/G.

10

Emailom z 8. februára 2018 odvolateľ požiadal o preskúmanie sporného rozhodnutia pred podaním žaloby. V podstate žiadal o zaradenie do 83. platového stupňa platového pásma F/G.

11

Zástupca generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje ECB túto žiadosť zamietol rozhodnutím z 27. februára 2018.

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol túto žalobu. Všeobecný súd najmä konštatoval, že interní uchádzači a externí uchádzači, ktorí uspeli v dotknutom výberovom konaní, sa nachádzajú v porovnateľných situáciách na účely ich zaradenia do platového stupňa. Okrem toho uviedol, že uplatnenie odlišných pravidiel na tieto účely – na interných uchádzačov, akým je odvolateľ, sa uplatnil článok 5 ods. 1 obežníka 2/2011, a na externých uchádzačov sa uplatnila ustálená administratívna prax pre výpočet platov nových zamestnancov – môže viesť k odlišným výsledkom, hoci relevantná predchádzajúca odborná prax interných a externých uchádzačov je rovnaká. Všeobecný súd však rozhodol, že toto rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené a primerané.

Návrhy účastníkov konania

15

Svojím odvolaním odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok, ako aj sporné rozhodnutie, ako bolo spresnené rozhodnutím z 25. mája 2018, a

–

uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania.

O odvolaní

O prípustnosti

Argumentácia účastníkov konania

17

20

Pokiaľ ide o údajné neodôvodnenie rozdielneho zaobchádzania, ECB konkrétnejšie po prvé tvrdí, že odkaz odvolateľa v odvolaní na bod 61 a nasledujúce body napadnutého rozsudku nespĺňa požiadavky vyplývajúce z článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, podľa ktorého uvádzané právne dôvody a tvrdenia presne identifikujú časti odôvodnenia rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré sa napádajú.

21

Po druhé argumentáciou, že Všeobecný súd nezohľadnil hodnotu odbornej praxe, ktorú odvolateľ získal pred svojím nástupom do služby v ECB, odvolateľ podľa nej poukazuje na skutkové tvrdenia, ktoré sú zjavne neprípustné v štádiu odvolania. Konkrétne tvrdenie, podľa ktorého je odborná prax získaná v Deutsche Bundesbank tiež „relevantná“ v rámci zaradenia dotknutej osoby do platového pásma po tom, čo bola prijatá jej žiadosť na pracovné miesto úradníka dohľadu zaradeného do platového pásma F/G, by si vyžadovalo, aby sa táto prax považovala za „relevantnú“ v zmysle ustálenej administratívnej praxe pri výpočte odmien nových zamestnancov. Táto kvalifikácia však podľa nej zodpovedá skutkovému posúdeniu, ktoré nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania.

22

Po tretie je údajne neprípustná argumentácia odvolateľa, ktorou Všeobecnému súdu vytýka, že sa v bode 73 napadnutého rozsudku domnieval, že uplatnením ustálenej administratívnej praxe pri výpočte odmien nových zamestnancov v prejednávanej veci vzniká nebezpečenstvo dvojitého zohľadnenia tej istej odbornej praxe. Odvolateľ tak údajne vytýka Všeobecnému súdu, že nezohľadnil skutočnosť, že jeho odborná prax získaná v Deutsche Bundesbank mala byť započítaná dvakrát z dôvodu, že bola „relevantná“ tak v rámci jeho prijatia do zamestnania v platovom pásme E/F, ako aj v platovom pásme F/G po skončení dotknutého výberového konania.

Ako totiž vyplýva z bodu 71 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd sa obmedzil na konštatovanie, že „nie je vylúčené“, že uplatnenie ustálenej administratívnej praxe pri výpočte odmien nových zamestnancov na interných uchádzačov, akým je odvolateľ, by mohlo viesť k zaradeniu do vyššieho platového stupňa.

26

Podľa ustálenej judikatúry z článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie je obmedzené na právne otázky. Všeobecný súd je preto ako jediný oprávnený konštatovať a posúdiť relevantné skutočnosti. Posúdenie tohto skutkového stavu teda nezakladá, s výnimkou jeho skreslenia, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudok z 26. marca 2019, Komisia/Taliansko, C‑621/16 P , EU:C:2019:251 , bod 97 a citovaná judikatúra).

27

Súdnemu dvoru teda neprislúcha, aby určil, či v prípade, ak by sa na odvolateľa uplatnila ustálená administratívna prax pri výpočte odmien nových zamestnancov, by bol odvolateľ skutočne zaradený do 83. platového stupňa namiesto 17. platového stupňa platového pásma F/G.

28

30

Ďalej v rozsahu, v akom odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že nezohľadnil hodnotu odbornej praxe, ktorú získal pred nástupom do služby v ECB, snaží sa preukázať, že vzhľadom na dĺžku relevantných období zamestnania mimo ECB a krátke obdobie jeho činnosti v ECB sa na neho mala uplatniť zásada, podľa ktorej si účastníci verejného výberového konania zasluhujú rovnaké zaobchádzanie, ako ju vyložil Súdny dvor v rozsudku z 15. januára 1985, Samara/Komisia ( 266/83 , EU:C:1985:9 ).

31

Touto argumentáciou teda odvolateľ nežiada Súdny dvor, aby vykonal nové posúdenie skutkového stavu, ale spochybňuje výklad príslušnej judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti, ktorý podal Všeobecný súd. Uvedená argumentácia je preto prípustná.

32

Pokiaľ odvolateľ napokon vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 73 napadnutého rozsudku sa domnieval, že uplatnením ustálenej administratívnej praxe pri výpočte odmien nových zamestnancov v prejednávanej veci vzniká nebezpečenstvo dvojitého zohľadnenia tej istej odbornej praxe, ktorú získal, odvolateľ nespochybňuje posúdenie tohto skutkového stavu Všeobecným súdom ako také. Naproti tomu spochybňuje posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého zásada rovnosti zaobchádzania nevyžaduje, aby sa rovnaká odborná prax interného uchádzača zohľadnila druhýkrát, hoci v závislosti od konkrétneho prípadu pôvodné zohľadnenie tejto praxe neumožňuje zaradenie tohto uchádzača do rovnako výhodného platového stupňa, ako by bol ten, ktorý by vyplýval z uplatnenia príslušných pravidiel vzťahujúcich sa na externých uchádzačov. Argumentácia, ktorú odvolateľ v tejto súvislosti uvádza, je prípustná.

Pokiaľ ide po prvé o posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa existencie odôvodnenia, odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd v bode 61 a nasledujúcich bodoch napadnutého rozsudku nezohľadnil významný rozdiel medzi článkom 32 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) a ustálenou administratívnou praxou pri výpočte odmien nových zamestnancov. Relevantná predchádzajúca odborná prax externých uchádzačov, ktorí uspeli vo výberovom konaní, totiž údajne môže byť prakticky neobmedzene zohľadnená v platovom pásme a môže viesť k zaradeniu do oveľa vyššieho platového stupňa, než je stupeň priznaný interným uchádzačom, akým je odvolateľ. Tento významný rozdiel si v situáciách, ako je situácia odvolateľa, podľa neho vyžaduje uplatnenie ustálenej administratívnej praxe pri výpočte platov nových zamestnancov. Posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 66 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o porovnateľnosť článku 32 služobného poriadku a tejto praxe, podľa neho nie je v prejednávanej veci presvedčivé.

35

Podľa odvolateľa na rozdiel od toho, čo rozhodol Všeobecný súd, judikatúru týkajúcu sa služobného poriadku nemožno uplatniť na také situácie, o aké ide v prejednávanej veci, najmä vzhľadom na skutočnosť, že úradníci Únie majú odlišné postavenie ako iní zamestnanci Únie, ktorí nemajú postavenie úradníka. V prípade odvolateľa toto odlišné postavenie údajne jasne vyplýva zo skutočnosti, že najskôr bol prijatý do zamestnania iba na dobu určitú. Uplatnenie právnej logiky článku 46 služobného poriadku, ktorého cieľom je zabezpečiť čo najväčšiu kontinuitu vo vývoji odpracovaných rokov a odmeny, údajne nie je prispôsobené zamestnancom, ktorí nie sú úradníkmi, keďže sa na nich vzťahuje iný služobný poriadok. Tento účel uvedeného ustanovenia predstavuje podľa neho pre dotknutých zamestnancov čisto ekonomickú úvahu. V každom prípade podľa neho nejde o primerané odôvodnenie v zmysle článku 52 ods. 2 Charty.

Judikatúra Súdneho dvora vychádzajúca z rozsudku z 29. januára 1985, Michel/Komisia ( 273/83 , EU:C:1985:31 , bod 25 ), na ktorú Všeobecný súd odkazuje v bode 72 napadnutého rozsudku a podľa ktorej skutočnosť, že sa zohľadnili odborné skúsenosti interných a externých uchádzačov, ktorí uspeli v tom istom výberovom konaní, prostredníctvom dvoch odlišných systémov, nebola v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, ak sa obe skupiny objektívne odlišovali, pričom tieto dva systémy boli prispôsobené osobitným potrebám v každej z nich, sa podľa neho v prejednávanej veci nemá uplatňovať. V bodoch 40, 45 a 51 tohto posledného uvedeného rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že interní a externí uchádzači, ktorí uspeli v tom istom výberovom konaní, sa nachádzajú v porovnateľných situáciách, v každom prípade pokiaľ ide o ich zaradenie do platového stupňa. Domnievať sa, že medzi týmito dvomi dotknutými skupinami existujú objektívne rozdiely, by podľa neho predstavovalo protirečenie.

39

Všeobecný súd sa v bode 73 napadnutého rozsudku podľa neho rovnako nesprávne domnieval, že uplatnením ustálenej administratívnej praxe pri výpočte odmien nových zamestnancov v prejednávanej veci vzniká nebezpečenstvo dvojitého zohľadnenia tej istej odbornej praxe odvolateľa. Je pravda, že keď bol odvolateľ pri pôvodnom prijatí do zamestnania zaradený do platového pásma E/F, pri jeho zaradení do 70. platového stupňa sa zohľadnila relevantná odborná prax. V rámci vyššieho platového pásma F/G zodpovedajúceho pracovnému miestu, na ktoré bol odvolateľ povýšený, by však zohľadnenie odbornej praxe viedlo k zaradeniu do oveľa vyššieho platového stupňa. Pri zaradení do nižšieho, 17. platového stupňa, bola relevantná predchádzajúca odborná prax údajne zohľadnená len v obmedzenej miere.

43

ECB tvrdí, že odvolanie je nedôvodné.

Posúdenie Súdnym dvorom

44

Najskôr treba poznamenať, že odvolateľ vo svojom odvolaní nespochybňuje posúdenia Všeobecného súdu, podľa ktorých na jednej strane interní a externí uchádzači, ktorí uspeli v dotknutom výberovom konaní, sa nachádzajú v porovnateľných situáciách na účely zaradenia do platového stupňa, a na druhej strane uplatnenie odlišných pravidiel na tieto účely – na interných uchádzačov, akým je odvolateľ, sa uplatnil článok 5 ods. 1 obežníka 2/2011 a na nových zamestnancov sa uplatnila predchádzajúca administratívna prax pri výpočte odmien nových zamestnancov – môže viesť k odlišným výsledkom, aj keď je relevantná predchádzajúca odborná prax interných a externých uchádzačov totožná.

45

V rámci výkladu ustanovení služobného poriadku týkajúcich sa zaradenia úradníka v aktívnom služobnom pomere, vymenovaného na nové pracovné miesto na základe verejného výberového konania, do platového stupňa Súdny dvor už rozhodol, že služobný poriadok neobsahuje konkrétne ustanovenia upravujúce toto zaradenie. Podľa čisto doslovného výkladu na jednej strane postup úradníka v aktívnom služobnom pomere z jednej do druhej kategórie nepredstavuje na účely článku 32 služobného poriadku „prijatie do zamestnania“, keďže tento úradník už bol prijatý do zamestnania predtým, a na druhej strane tento prechod nepredstavuje ani „povýšenie“ na účely článku 46 služobného poriadku, keďže takéto vymenovanie nevyplýva z postupov, ktoré služobný poriadok stanovuje na účely úpravy povyšovania úradníkov. Súdny dvor teda vyložil tieto ustanovenia s prihliadnutím na kontext, do ktorého patria, a na ich účel (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. januára 1985, Samara/Komisia, 266/83 , EU:C:1985:9 , bod 13 , a z 29. januára 1985, Michel/Komisia, 273/83 , EU:C:1985:31 , bod 18 ).

48

Súdny dvor najmä rozhodol, že cieľom článku 32 služobného poriadku je predovšetkým poskytnúť menovaciemu orgánu možnosť zohľadniť, hoci v pomerne striktných medziach, vzdelanie a odbornú prax, ktoré uchádzač získal pred svojím nástupom do služby ako úradník (rozsudok z 29. januára 1985, Michel/Komisia, 273/83 , EU:C:1985:31 , bod 20 ).

49

Naproti tomu cieľom článku 46 služobného poriadku je najmä zabezpečiť počas služobného postupu úradníka čo najväčšiu kontinuitu vo vývoji jeho odpracovaných rokov a platu. Nevyhnutnosť takéhoto ustanovenia vyplýva najmä zo skutočnosti, že podľa tabuľky základných platov platy zodpovedajúce najvyšším platovým stupňom v platovej triede a platy zodpovedajúce najnižším platovým stupňom vyššej platovej triedy sa čiastočne prekrývajú. Rovnaké čiastočné prekrývanie existuje medzi jednotlivými kategóriami. Aby sa zabránilo tomu, že úradník jednej z najvyšších platových tried určitej kategórie utrpí často značnú stratu odpracovaných rokov a platu oproti svojim kolegom počas svojho postupu do vyššej kategórie, je teda nevyhnutné uplatniť zásady stanovené v článku 46 služobného poriadku (rozsudok z 29. januára 1985, Michel/Komisia, 273/83 , EU:C:1985:31 , body 21 a 22 ).

53

Ako totiž Všeobecný súd uviedol v tomto bode 66, tak v prípade služobného poriadku, ako aj ustanovení, o ktoré ide v prejednávanej veci, ide o určenie, či zaradenie do platového stupňa zamestnanca v aktívnom služobnom pomere, vymenovaného do nového zamestnania na základe verejného výberového konania, sa musí riadiť buď ustanoveniami týkajúcimi sa prijatia do zamestnania, konkrétne článkom 32 služobného poriadku alebo ako v prejednávanej veci ustálenou administratívnou praxou pri výpočte platov nových zamestnancov, alebo ustanoveniami týkajúcimi sa povyšovania, konkrétne článkom 46 služobného poriadku, alebo ako v prejednávanej veci článkom 5 ods. 1 obežníka 2/2011.

54

Okrem iného Všeobecný súd v bode 57 napadnutého rozsudku uviedol bez toho, aby odvolateľ v tejto súvislosti preukázal nesprávne právne posúdenie alebo skreslenie skutkového stavu alebo dôkazov, že cieľ, z ktorého vychádza článok 5 ods. 1 obežníka 2/2011, spočíva v zabezpečení čo najväčšej kontinuity vývoja odmeny zamestnanca v aktívnom služobnom pomere v ECB počas bežného služobného postupu, čo je cieľom, ktorý je porovnateľný s cieľom, ktorý sleduje článok 46 služobného poriadku.

55

Okrem toho, ako Všeobecný súd správne pripomenul v bode 59 napadnutého rozsudku, závery vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora a judikatúry Všeobecného súdu, týkajúce sa služobného poriadku, sú v prejednávanej veci relevantné, pokiaľ sa týkajú všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania zakotvenej v článku 20 Charty, ktorá sa na základe jej článku 51 ods. 1 uplatňuje na všetky inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vrátane ECB.

59

Ako totiž vyplýva z bodu 25 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd v bode 71 napadnutého rozsudku uznal, že nie je vylúčené, že uplatnenie ustálenej administratívnej praxe pri výpočte odmien nových zamestnancov na interných uchádzačov, akým je odvolateľ, namiesto článku 5 ods. 1 obežníka by mohlo viesť k zaradeniu do vyššieho platového stupňa.

60

Ako však Všeobecný súd správne pripomenul v bode 72 napadnutého rozsudku, skutočnosť, že sa zohľadnili odborné skúsenosti interných a externých uchádzačov, ktorí uspeli v tom istom výberovom konaní, prostredníctvom dvoch odlišných systémov, nie je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, ak sa obe skupiny objektívne odlišovali a tieto dva systémy sú prispôsobené osobitným potrebám v každej z nich (rozsudok z 29. januára 1985, Michel/Komisia, 273/83 , EU:C:1985:31 , bod 25 ).

61

Platí to najmä v prípade, keď odborná prax získaná internými uchádzačmi pred nástupom do služby v dotknutej inštitúcii, orgáne, úrade alebo agentúre Únie už bola zohľadnená pri ich prijatí do zamestnania, pričom ich odborná prax získaná v rámci tejto inštitúcie, tohto orgánu alebo úradu alebo tejto inštitúcie bola navyše zohľadnená aj pri ich postupe do vyššieho platového stupňa alebo pri ich povýšení. V takom prípade nie je vôbec diskriminačné hodnotiť odbornú prax získanú externými uchádzačmi uplatnením ustanovení v oblasti prijímania do zamestnania, zatiaľ čo odborná prax získaná internými uchádzačmi zostáva uznaná uplatnením ustanovení, ktoré zabezpečujú kontinuitu vo vývoji odmeňovania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. januára 1985, Michel/Komisia, 273/83 , EU:C:1985:31 , body 24 až 26 ).

65

Na druhej strane za predpokladu, že by sa relevantná prax, ktorú uvádza odvolateľ pred svojím nástupom do služby v ECB, mala považovať za „relevantnú“ v zmysle ustálenej administratívnej praxe pri výpočte odmien nových zamestnancov, situácia dotknutej osoby sa odlišuje od situácie žalobkyne vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 15. januára 1985, Samara/Komisia ( 266/83 , EU:C:1985:9 ). Konkrétne, ako vyplýva z bodu 15 uvedeného rozsudku, vymenovanie žalobkyne na nové pracovné miesto nebolo súčasťou bežného priebehu jej služobného postupu, v dôsledku čoho rozdiely medzi funkciou pisárky, ktorú predtým zastávala ako úradníčka, a funkciou sekretárky‑pisárky na stroji, ktorá bola predmetom jej vymenovania, boli spôsobilé odôvodniť skutočnosť, že sa dovolávala svojej predchádzajúcej praxe v tejto poslednej uvedenej oblasti.

66

Z toho vyplýva, že krátkosť obdobia, ktoré odvolateľ strávil v ECB predtým, ako uspel v dotknutom výberovom konaní, v porovnaní s obdobiami zamestnania, ktoré absolvoval pred jeho prijatím do zamestnania zo strany ECB, je relevantná len v prípade, keď je vylúčené akékoľvek zohľadnenie jeho odbornej praxe pred nástupom do funkcie, čo nie je tento prípad.

67

Po druhé je pravda, že v bode 51 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru o porovnateľnosti situácie interných uchádzačov a situácie externých uchádzačov v dotknutom výberovom konaní, hoci následne v bode 72 napadnutého rozsudku v rámci svojho posúdenia týkajúceho sa odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania a s odkazom na judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 29. januára 1985, Michel/Komisia ( 273/83 , EU:C:1985:31 ), uviedol, že tieto dve skupiny sa objektívne odlišujú.

71

V tejto súvislosti stačí uviesť, že táto argumentácia nemôže spochybniť posúdenie Všeobecného súdu, a preto je neúčinná, keďže z toho, čo bolo uvedené, vyplýva, že Všeobecný súd mohol bez toho, aby vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, dospieť k záveru, že na jednej strane rôzne spôsoby zohľadnenia predchádzajúcej odbornej praxe interných a externých uchádzačov v dotknutom výberovom konaní boli odôvodnené tým, že ustanovenia uplatňujúce sa na každú z týchto skupín sledovali rozdielne ciele, a že na druhej strane to, že v závislosti od prípadu mohlo uplatnenie ustálenej administratívnej praxe pri výpočte odmien nových zamestnancov viesť k zaradeniu do vyššieho platového stupňa, samo osebe neznamená porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.

72

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, je potrebné zamietnuť jediný odvolací dôvod, ktorý uviedol odvolateľ, a v dôsledku toho zamietnuť odvolanie ako celok.

O trovách

73

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Sebastian Veit znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej centrálnej banke.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.