C-338/20

62020CJ0338

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

zo 6. októbra 2021 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Vzájomné uznávanie – Peňažné sankcie – Rámcové rozhodnutie 2005/214/SVV – Dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu rozhodnutia – Článok 20 ods. 3 – Rozhodnutie, ktorým sa ukladá peňažná sankcia – Rešpektovanie práva na obhajobu – Oznámenie dokumentov v jazyku, ktorému odsúdená osoba nerozumie – Preklad podstatných častí rozhodnutia“

Vo veci C‑338/20,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Rejonowy dla Łodzi‑Śródmieścia w Łodzi (Okresný súd Lodž‑Centrum, Poľsko) zo 7. júla 2020 a doručený Súdnemu dvoru 22. júla 2020, ktorý súvisí s konaním týkajúcim sa uznania a výkonu peňažnej sankcie uloženej:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Prokuratura Rejonowa Łódź‑Bałuty, v zastúpení: J. Szubert, Prokurator Regionalny,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie ( Ú. v. EÚ L 76, 2005, s. 16 ), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24 ) (ďalej len „rámcové rozhodnutie“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania, ktoré začala Centraal Justitieel Incassobureau, Ministerie van Veiligheid en Justitie (CJIB) [Ústredná justičná inkasná agentúra Ministerstva bezpečnosti a spravodlivosti (CJIB), Holandsko] s cieľom dosiahnuť v Poľsku uznanie a výkon peňažnej sankcie uloženej D. P. v Holandsku z dôvodu porušenia pravidiel cestnej premávky.

(2)

Zásada vzájomného uznávania by sa mala uplatňovať na peňažné sankcie, ktoré uložili justičné alebo správne orgány s cieľom uľahčiť výkon týchto sankcií v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sú uložené.“

4

Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Definície“, stanovuje:

„Na účely tohto rámcového rozhodnutia:

a)

…;

b)

‚peňažná sankcia‘ znamená povinnosť zaplatiť:

i)

určitú peňažnú čiastku uloženú rozhodnutím o odsúdení pre trestný čin;

…“

7

Článok 5 rámcového rozhodnutia 2005/214, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Nasledujúce trestné činy, ak sú trestné v štáte pôvodu, a tak, ako sú vymedzené právom štátu pôvodu[,] sú dôvodom[,] v súlade s podmienkami tohto rámcového rozhodnutia a bez posudzovania obojstrannej trestnosti činu, na uznanie a výkon rozhodnutí:

…

–

správanie porušujúce pravidlá cestnej premávky vrátane porušenia predpisov vzťahujúcich sa na čas jazdy a odpočinku a predpisov o nebezpečnom tovare,

„…

2. Príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže tiež odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie, ak sa zistí, že:

…

g)

podľa osvedčenia uvedeného v článku 4 dotknutá osoba v prípade písomného konania nebola v súlade s právom štátu pôvodu osobne alebo prostredníctvom zástupcu oprávneného podľa vnútroštátneho práva poučená o svojom práve podať opravný prostriedok a o lehotách na jeho podanie;

…

§ 611ff ods. 1 Kodeks postępowania karnego (trestný poriadok) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„Ak členský štát Únie, označený v tejto kapitole ako ‚štát pôvodu‘, požiada o vykonanie právoplatného rozhodnutia o uložení peňažnej sankcie, je na účely vykonania tohto rozhodnutia príslušný okresný súd, v obvode ktorého má páchateľ majetok, dosahuje príjmy alebo má obvyklý, resp. prechodný pobyt…“

12

§ 611fg ods. 1 bod 9 trestného poriadku v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej oprávňuje poľské súdy odmietnuť výkon súdneho rozhodnutia, ak z obsahu osvedčenia vyplýva, že osoba, ktorej sa toto rozhodnutie týka, nebola náležite poučená o svojej možnosti alebo svojom práve podať opravný prostriedok voči uvedenému rozhodnutiu.

Holandské právo

13

16

CJIB v odpovedi na žiadosť o informácie, ktorú jej tento súd zaslal, uviedla, že rozhodnutie z 22. júla 2019 nebolo oznámené adresátovi spolu s jeho prekladom do poľského jazyka. Ďalej uviedla, že toto rozhodnutie bolo vyhotovené v holandskom jazyku a boli k nemu priložené dodatočné vysvetlenia v anglickom, francúzskom a nemeckom jazyku, ako aj odkaz na internetovú stránku www.cjib.nl, na ktorej sa nachádzali aj informácie v poľskom jazyku týkajúce sa okrem iného spôsobu, akým môže dotknutá osoba zaplatiť pokutu, podať proti nej opravný prostriedok a kontaktovať CJIB s cieľom položiť otázky alebo získať dodatočné vysvetlenia.

17

Na pojednávaní pred vnútroštátnym súdom D. P. vysvetlil, že začiatkom decembra 2019 mu bol doručený list z Holandska, ktorý neobsahoval preklad do poľského jazyka, takže vzhľadom na to, že nepoznal jeho obsah, nemohol naň odpovedať.

18

Vnútroštátny súd, ktorý uznáva, že rámcové rozhodnutie 2005/214 neobsahuje žiadne ustanovenie, z ktorého by výslovne vyplývalo, že adresátovi rozhodnutia o uložení peňažnej sankcie treba oznámiť jeho preklad, sa však domnieva, že rovnako ako oznámenia týkajúce sa deliktov, ktoré patria do pôsobnosti smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/413 z 11. marca 2015, ktorou sa uľahčuje cezhraničná výmena informácií o dopravných deliktoch súvisiacich s bezpečnosťou cestnej premávky ( Ú. v. EÚ L 68, 2015, s. 9 ), a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 280, 2010, s. 1 ), musí byť každé rozhodnutie, ktorým sa ukladá peňažná sankcia v zmysle rámcového rozhodnutia 2005/214, oznámené pokutovanej osobe v jazyku, ktorému rozumie, aby mohla vykonať svoje právo na obhajobu a aby bolo zaručené jej právo na spravodlivý proces.

21

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2005/214 vykladať v tom zmysle, že umožňuje, aby orgán vykonávajúceho členského štátu odmietol vykonať rozhodnutie v zmysle článku 1 písm. a) tohto rámcového rozhodnutia, ktorým sa ukladá peňažná sankcia, ak bolo toto rozhodnutie oznámené jeho adresátovi bez poskytnutia jeho prekladu do jazyka, ktorému rozumie.

22

Na úvod treba pripomenúť, ako to vyplýva predovšetkým z jeho článkov 1 a 6, ako aj z odôvodnení 1 a 2, že cieľom rámcového rozhodnutia 2005/214 je vytvoriť účinný cezhraničný mechanizmus vzájomného uznávania a výkonu právoplatných rozhodnutí, ktorými sa ukladajú peňažné sankcie fyzickej alebo právnickej osobe v dôsledku dopustenia sa niektorého z trestných činov či priestupkov vymenovaných v jeho článku 5 (rozsudok zo 4. marca 2020, Bank BGŻ BNP Paribas, C‑183/18 , EU:C:2020:153 , bod 48 a citovaná judikatúra).

23

Cieľom rámcového rozhodnutia 2005/214 totiž je bez toho, aby pristúpilo k harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa trestného práva, zabezpečiť výkon peňažných sankcií v rámci týchto štátov vďaka zásade vzájomného uznávania (rozsudok zo 4. marca 2020, Bank BGŻ BNP Paribas, C‑183/18 , EU:C:2020:153 , bod 49 ).

27

Ak teda osvedčenie uvedené v článku 4 rámcového rozhodnutia 2005/214, ktoré je pripojené k rozhodnutiu o uložení peňažnej sankcie, vedie k domnienke možného porušenia základných práv alebo základných právnych zásad zakotvených v článku 6 ZEÚ, môžu príslušné orgány vykonávacieho členského štátu odmietnuť uznanie a výkon takéhoto rozhodnutia, ak sú dané dôvody pre odmietnutie uznania a výkonu vymenované v článku 7 ods. 1 a 2 tohto rámcového rozhodnutia a tiež na základe jeho článku 20 ods. 3 [rozsudok z 5. decembra 2019, Centraal Justitieel Incassobureau (Uznávanie a výkon peňažných sankcií), C‑671/18 , EU:C:2019:1054 , bod 30 a citovaná judikatúra].

28

Medzi tieto základné práva patrí jednak právo na spravodlivý proces, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou práva na účinnú súdnu ochranu, a jednak právo na obhajobu zakotvené v článku 47 druhom odseku a článku 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, ktoré podľa vysvetliviek k Charte ( Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 ) zodpovedajú odsekom 1 a 3 článku 6 EDĽP.

29

Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 75 svojich návrhov, Súdny dvor uznal, že dopravný priestupok predstavuje „trestný čin“ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (pokutové body), C‑439/19 , EU:C:2021:504 , body 86 až 93 a citovanú judikatúru]. V dôsledku toho a ako vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 6 EDĽP, ktorý treba podľa článku 52 ods. 3 Charty základných práv zohľadniť na účely výkladu článku 47 druhého odseku a článku 48 ods. 2 tejto Charty, konanie týkajúce sa peňažnej sankcie uloženej za takéto protiprávne správanie vrátane štádia pred fázou rozhodnutia patrí do pôsobnosti článku 6 ods. 1 a 3 EDĽP (pozri v tomto zmysle rozsudky ESĽP z 19. októbra 2004, Falk v. Holandsko, CE:ECHR:2004:1019DEC006627301, a z 20. októbra 2015, Dvorski v. Chorvátsko, CE:ECHR:2015:1020JUD 0025, § 76, ako aj citovanú judikatúru).

33

Normotvorca Únie tým, že tak odkázal na právnu úpravu členských štátov, ponechal týmto členským štátom právomoc, aby rozhodli o spôsobe, ako poučiť dotknutú osobu o jej práve podať opravný prostriedok, o lehote na jeho podanie, ako aj o okamihu, keď táto lehota začína plynúť, pokiaľ je oznámenie skutočne vykonané a pokiaľ sú dodržanie práva na účinnú súdnu ochranu a výkon práva na obhajobu zaručené [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2019, Centraal Justitieel Incassobureau (Uznávanie a výkon peňažných sankcií), C‑671/18 , EU:C:2019:1054 , bod 35 a citovanú judikatúru].

34

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dodržiavanie práva na účinnú súdnu ochranu vyžaduje nielen záruku skutočného a účinného prijatia rozhodnutí, teda ich oznámenie adresátom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2019, Centraal Justitieel Incassobureau (Uznávanie a výkon peňažných sankcií), C‑671/18 , EU:C:2019:1054 , bod 39 , ako aj citovanú judikatúru], ale aj to, aby im takéto oznámenie umožňovalo presne sa oboznámiť s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nim, ako aj s opravnými prostriedkami proti takému rozhodnutiu a lehotou stanovenej na tento účel – tak, aby mohli účinne brániť svoje práva a rozhodnúť sa s plnou znalosťou veci, či je užitočné napadnúť uvedené rozhodnutie pred súdom (pozri analogicky rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10, C‑593/13 a C‑595/10 , EU:C:2013:518 , bod 100 a citovanú judikatúru).

35

Navyše podľa článku 6 ods. 3 EDĽP dodržanie práva na obhajobu zahŕňa právo dotknutej osoby byť bez meškania a „v jazyku, ktorému rozumie“ podrobne informovaná o povahe a dôvode obvinenia vzneseného proti nej.

39

Z bodov 34 až 38 tohto rozsudku tak vyplýva, že na základe dodržiavania práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu majú orgány členských štátov, ktoré ukladajú peňažnú sankciu v zmysle článku 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2005/214, povinnosť zabezpečiť, aby pri oznámení rozhodnutia obsahujúceho túto sankciu bola dotknutá osoba informovaná v jazyku, ktorému rozumie, a to o častiach uvedeného rozhodnutia, ktoré sú podstatné na to, aby mohla pochopiť, čo sa jej vytýka, a aby bola schopná vykonať v plnom rozsahu svoje právo na obhajobu, alebo o možnosti získať v prípade potreby preklad týchto častí. Uvedené časti zahŕňajú najmä skutkové okolnosti, na ktorých sa zakladá oznámené rozhodnutie, zistené porušenie, uloženú sankciu, opravné prostriedky proti tomuto rozhodnutiu, lehotu stanovenú na tento účel a určenie orgánu, ktorému sa má predložiť opravný prostriedok. V prípade, že dotknutá osoba tvrdí, že je potrebný preklad, príslušným orgánom členského štátu pôvodu prináleží prijať všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa tento preklad čo najskôr vykonal.

40

V dôsledku toho môže príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu na základe článku 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2005/214 namietať proti uznaniu a vykonaniu rozhodnutia v zmysle článku 1 písm. a) tohto rámcového rozhodnutia, ktorým sa jeho adresátovi ukladá peňažná sankcia, ak mu bolo toto rozhodnutie oznámené bez poskytnutia prekladu informácií uvedených v predchádzajúcom bode do jazyka, ktorému rozumie, a bez toho, aby mu prípadne bola poskytnutá možnosť získať takýto preklad.

44

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2005/214 sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje, aby orgán vykonávajúceho členského štátu odmietol vykonať rozhodnutie v zmysle článku 1 písm. a) tohto rámcového rozhodnutia, ktorým sa ukladá peňažná sankcia za dopravný priestupok, ak bolo toto rozhodnutie oznámené jeho adresátovi bez poskytnutia prekladu častí rozhodnutia, ktoré sú podstatné na to, aby mohol pochopiť, čo sa mu vytýka, a vykonať v plnom rozsahu svoje právo na obhajobu, do jazyka, ktorému rozumie, a bez toho, aby mu bola poskytnutá možnosť získať takýto preklad na svoju žiadosť.

O trovách

45

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: