C-348/20

Nord Stream 2 AG , so sídlom v Zugu (Švajčiarsko), v zastúpení: na účely písomnej a ústnej časti konania L. Van den Hende, advocaat, L. Malý, solicitor-advocate, J. Penz‑Evren, Rechtsanwältin, a M. Schonberg, solicitor-advocate,

odvolateľka,

ďalší účastníci konania:

Európsky parlament , v zastúpení: I. McDowell, L. Visaggio, J. Etienne a O. Denkov, splnomocnení zástupcovia,

Rada Európskej únie , v zastúpení: pôvodne A. Lo Monaco, K. Pavlaki a S. Boelaert, neskôr A. Lo Monaco a K. Pavlaki, splnomocnené zástupkyne,

žalovaní v prvostupňovom konaní,

v zložení: predseda K. Lenaerts, predsedovia komôr A. Arabadžiev, A. Prechal (spravodajkyňa), K. Jürimäe, C. Lycourgos, S. Rodin, I. Jarukaitis a N. Jääskinen, sudcovia J.‑C. Bonichot, M. Safjan, F. Biltgen, P. G. Xuereb, N. Piçarra, L. S. Rossi a A. Kumin,

generálny advokát: M. Bobek,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 6. októbra 2021,

vyhlásil tento

Sporná smernica zmenila smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES ( Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 94 ). Odôvodnenia 1 až 4 a 9 spornej smernice znejú takto:

„(1)

Cieľom vnútorného trhu so zemným plynom, ktorý sa postupne zavádza v celej [Európskej ú]nii od roku 1999, je ponúknuť všetkým koncovým odberateľom v Únii, či ide o občanov, alebo podniky, skutočný výber, nové obchodné príležitosti, spravodlivé podmienky hospodárskej súťaže, konkurenčné ceny, účinné investičné signály a vyšší štandard služieb a prispieť k bezpečnosti dodávok a udržateľnosti.

(2)

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/55/ES [z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa ruší smernica 98/30/ES ( Ú. v. EÚ L 176, 2003, s. 57 ; Mim. vyd. 12/002, s. 230)] a [2009/73] významne prispeli k vytvoreniu vnútorného trhu so zemným plynom.

(3)

…“

3

V súlade so svojím článkom 1 ods. 1 smernica 2009/73, zmenená spornou smernicou (ďalej len „smernica 2009/73“), ustanovuje spoločné pravidlá pre prepravu, distribúciu, dodávku a uskladňovanie zemného plynu a ustanovuje pravidlá týkajúce sa organizácie a fungovania plynárenstva, prístupu na trh, kritérií a postupov vzťahujúcich sa na udeľovanie povolení na prepravu, distribúciu, dodávku a uskladňovanie zemného plynu a na prevádzku sietí.

4

Podľa znenia odôvodnenia 13 smernice 2009/73: „Zriadenie prevádzkovateľa siete alebo prevádzkovateľa prepravnej siete nezávislého od dodávateľských a ťažobných záujmov by malo vertikálne integrovanému podniku umožniť zachovať si svoje vlastníctvo aktív siete a súčasne zabezpečiť účinné oddelenie záujmov za predpokladu, že takýto nezávislý prevádzkovateľ siete alebo nezávislý prevádzkovateľ prepravnej siete vykonáva všetky funkcie prevádzkovateľa siete a že sa zaviedla dôkladná regulácia a rozsiahly regulačný kontrolný mechanizmus.“

5

b)

tá istá osoba alebo tie isté osoby neboli oprávnené:

i)

priamo alebo nepriamo vykonávať kontrolu nad podnikom, ktorý vykonáva ťažobnú alebo dodávateľskú činnosť, a priamo alebo nepriamo vykonávať kontrolu nad prevádzkovateľom prepravnej siete alebo prepravnou sieťou, alebo si v súvislosti s nimi uplatňovať akékoľvek právo, ani

ii)

priamo alebo nepriamo vykonávať kontrolu nad prevádzkovateľom prepravnej siete alebo nad prepravnou sieťou a priamo alebo nepriamo vykonávať kontrolu nad podnikom, ktorý vykonáva ťažobnú alebo dodávateľskú činnosť, alebo si v súvislosti s ním uplatňovať akékoľvek právo;

Dotknuté členské štáty v takom prípade:

a)

určia nezávislého prevádzkovateľa siete v súlade s článkom 14 alebo

b)

uplatňujú ustanovenia kapitoly IV.

9. Ak prepravná sieť patrila k 3. septembru 2009 vertikálne integrovanému podniku a sú zavedené opatrenia, ktoré zaručujú väčšiu nezávislosť prevádzkovateľa prepravnej siete než ustanovenia kapitoly IV, členský štát sa môže rozhodnúť, že nebude uplatňovať odsek 1 tohto článku.

9

Článok 41 ods. 6, 8 a 10 smernice 2009/73 s názvom „Povinnosti a právomoci regulačného orgánu“ stanovuje:

„6. Regulačné orgány sú zodpovedné minimálne za ustanovenie alebo schválenie metodík používaných na výpočet alebo stanovenie podmienok, a to v dostatočnom časovom predstihu predtým, ako nadobudnú účinnosť, pre:

a)

pripojenie a prístup do národných sietí vrátane prepravných a distribučných taríf a podmienky a tarify súvisiace s prístupom do zariadení LNG. Týmito tarifami alebo metodikami sa musia umožniť investície do sietí a zariadení LNG potrebné na zabezpečenie životaschopnosti sietí a zariadení LNG;

…

10

Článok 49a tejto smernice, nazvaný „Odchýlky týkajúce sa prepravných plynovodov do tretích krajín a z nich“, bol vložený spornou smernicou a uvádza:

„1. Pokiaľ ide o prepravné plynovody medzi členským štátom a treťou krajinou, ktoré boli dokončené pred 23. májom 2019, členský štát, v ktorom sa nachádza prvé miesto pripojenia takéhoto prepravného plynovodu k sieti členského štátu, sa môže rozhodnúť odchýliť sa od článkov 9, 10, 11 a 32 a článku 41 ods. 6, 8 a 10, pokiaľ ide o tie časti takéhoto prepravného plynovodu, ktoré sa nachádzajú na jeho území a v jeho pobrežnom mori, a to z objektívnych dôvodov, akým je napríklad umožniť návratnosť uskutočnenej investície, alebo z dôvodov bezpečnosti dodávok, a to za predpokladu, že by sa uplatnením odchýlky nenarušila hospodárska súťaž ani účinné fungovanie vnútorného trhu so zemným plynom, ani bezpečnosť dodávok v Únii.

Odchýlka je časovo obmedzená na najviac 20 rokov na základe objektívneho odôvodnenia, pričom môže byť v odôvodnených prípadoch obnovená, a môže podliehať podmienkam, ktoré prispievajú k dosiahnutiu vyššie uvedených podmienok.

…

3. Rozhodnutia podľa odsekov 1 a 2 sa prijmú do 24. mája 2020. Členské štáty oznámia všetky takéto rozhodnutia [Európskej k]omisii a uverejnia ich.“

a)

verejného záujmu týkajúceho sa:

…

–

medzinárodných vzťahov,

…

Okolnosti predchádzajúce sporu

13

Okolnosti predchádzajúce sporu, ktoré sú uvedené v bodoch 1 až 11 napadnutého uznesenia, možno na účely tohto konania zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

14

Odvolateľka, Nord Stream 2, je spoločnosť založená podľa švajčiarskeho práva, ktorej jediným akcionárom je ruská verejná akciová spoločnosť Gazprom. Nord Stream 2 zodpovedá za plánovanie, výstavbu a prevádzku morského plynovodu Nord Stream 2, ktorého financovanie vo výške 9,5 miliárd eur je z 50 % zabezpečené spoločnosťami ENGIE SA, OMV AG, Royal Dutch Shell plc, Uniper SE a Wintershall Dea GmbH.

15

18

Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 26. júla 2019 podala odvolateľka na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť spornej smernice v celom jej rozsahu, v ktorej na tento účel uviedla šesť žalobných dôvodov.

19

Samostatnými podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 10. októbra a 14. októbra 2019 Parlament a Rada vzniesli námietku neprípustnosti tejto žaloby smerujúcej k zrušeniu spornej smernice.

20

Okrem toho samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. októbra 2019 Rada navrhla, aby Všeobecný súd nariadil, aby určité dokumenty neboli založené do spisu, alebo pokiaľ ide o dokumenty predložené odvolateľkou, aby boli zo spisu vyňaté. V rámci tohto incidenčného návrhu Rada uviedla, že dostala viacero žiadostí podľa nariadenia č. 1049/2001, ktoré sa týkali dokumentov súvisiacich s rokovaniami s cieľom uzavrieť dohodu medzi Úniou a Ruskou federáciou, ako aj legislatívneho postupu prijímania spornej smernice, že ku dňu predloženia uvedeného incidenčného návrhu neumožnila prístup k žiadnemu z týchto dokumentov a že ku dňu podania žaloby odvolateľkou nebola na Všeobecnom súde podaná žiadna námietka týkajúca sa zamietnutia týchto žiadostí o prístup k dokumentom.

23

Napadnutým uznesením Všeobecný súd, pokiaľ ide na jednej strane o incidenčný návrh na vyňatie dokumentov podaný Radou 11. októbra 2019, nariadil, aby dokumenty predložené odvolateľkou v prílohách A 14 (odporúčanie prijaté Komisiou 9. júna 2017 určené Rade na účely prijatia rozhodnutia o povolení začatia rokovaní týkajúcich sa medzinárodnej dohody medzi Úniou a Ruskou federáciou o prevádzke plynovodu Nord Stream 2, ďalej len „odporúčanie Komisie“) a O 20 (stanovisko právneho servisu Rady z 27. septembra 2017 k tomuto odporúčaniu určené stálym predstaviteľom členských štátov Únie pri tejto inštitúcii, ďalej len „stanovisko právneho servisu Rady“) boli vyňaté zo spisu a aby sa nezohľadnili pasáže žaloby a jej príloh, v ktorých sú reprodukované výňatky z týchto dokumentov. Pokiaľ ide na druhej strane o návrh na vyňatie dokumentov podaný Radou 17. januára 2020 v jej pripomienkach k návrhu na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktorý podala odvolateľka, Všeobecný súd nariadil, aby boli oba dokumenty predložené odvolateľkou v prílohách M 26 a M 30 (dokumenty obsahujúce pripomienky Spolkovej republiky Nemecko v rámci legislatívneho procesu, ktorý viedol k prijatiu spornej smernice, ďalej len „pripomienky Spolkovej republiky Nemecko“) vyňaté zo spisu.

24

V tejto súvislosti Všeobecný súd v prvom rade v bodoch 38 až 45 napadnutého uznesenia v podstate konštatoval, pričom vychádzal najmä z uznesenia zo 14. mája 2019, Maďarsko/Parlament ( C‑650/18 , neuverejnené, EU:C:2019:438 ), a z rozsudku z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko ( C‑457/18 , EU:C:2020:65 ), že hoci ustanovenia nariadenia č. 1049/2001 nie sú uplatniteľné v konaní, v ktorom rozhodoval, tieto ustanovenia majú určitú orientačnú hodnotu na účely zváženia záujmov potrebných na rozhodnutie o incidenčnom návrhu na vyňatie dokumentov uvedených v bode 23 tohto rozsudku.

Napokon v bodoch 125 až 135 napadnutého uznesenia Všeobecný súd preskúmal pripomienky Spolkovej republiky Nemecko. Zastávajúc názor, že na jednej strane odvolateľka nepreukázala, že znenia oboch dokumentov obsahujúcich tieto pripomienky, ktoré neboli vymazané, boli získané riadne, a na druhej strane, že zverejnenie týchto dvoch dokumentov by mohlo konkrétne a skutočne porušiť ochranu verejného záujmu týkajúceho sa medzinárodných vzťahov Únie v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001, najmä tým, že by oslabilo pozíciu Únie v rozhodcovskom konaní, ktoré proti nej začala odvolateľka, Všeobecný súd rozhodol, že bolo potrebné vyhovieť žiadosti Rady o vyňatie týchto dokumentov zo spisu, pričom spresnil, že uvedené dva dokumenty v žiadnom prípade nemohli preukázať, že odvolateľka bola priamo dotknutá spornou smernicou v zmysle článku 263 štvrtého odseku druhej časti vety ZFEÚ, takže neexistuje dôvod, aby od Rady požadoval ich predloženie.

Prípustnosť žalôb

28

Všeobecný súd, ktorý rozhodoval o námietkach neprípustnosti vznesených Parlamentom a Radou, začal na jednej strane v bode 78 napadnutého uznesenia pripomenutím, že samotná okolnosť, že žaloba bola podaná proti smernici, nestačí na vyhlásenie tejto žaloby za neprípustnú, a na druhej strane v bodoch 79 až 85 tohto uznesenia uviedol, že sporná smernica predstavuje legislatívny akt určený členským štátom a uplatňujúci sa na všetky dotknuté hospodárske subjekty, takže prípustnosť uvedenej žaloby je podľa článku 263 štvrtého odseku druhej časti vety ZFEÚ podmienená tým, že odvolateľka je priamo a osobne dotknutá touto smernicou.

32

V bodoch 110 a 111 napadnutého uznesenia Všeobecný súd konštatoval, že v prejednávanej veci subjekty, ako je odvolateľka, budú podliehať povinnostiam vyplývajúcim zo smernice 2009/73, až prostredníctvom vnútroštátnych opatrení na prebratie spornej smernice, a že ku dňu podania žaloby odvolateľky na Všeobecný súd takéto opatrenia na prebratie chýbali, pokiaľ ide o Spolkovú republiku Nemecko.

33

V tomto bode 111, ako aj v bodoch 112 až 115 napadnutého uznesenia Všeobecný súd v podstate uviedol, že členské štáty v každom prípade disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri vykonávaní ustanovení smernice 2009/73. V tejto súvislosti na jednej strane uviedol, že od nadobudnutia účinnosti spornej smernice majú členské štáty možnosť na základe článku 9 ods. 8 prvého pododseku a článku 9 ods. 9 tejto smernice rozhodnúť, že na prepojenia sa neuplatní povinnosť oddelenia prepravných sietí a prevádzkovateľov prepravných sietí stanovená v článku 9 ods. 1 uvedenej smernice. Na druhej strane na základe zmien vykonaných spornou smernicou, najmä zmien týkajúcich sa článku 36 a článku 49a smernice 2009/73, sa vnútroštátne orgány môžu teraz rozhodnúť, že novým veľkým plynárenským infraštruktúram a prepravným plynovodom medzi členskými štátmi a tretími krajinami dokončeným pred 23. májom 2019 poskytnú výnimky týkajúce sa niektorých článkov smernice 2009/73.

34

Napokon v bode 117 napadnutého uznesenia Všeobecný súd usúdil, že odvolateľka sa na účely podpory svojej argumentácie smerujúcej k preukázaniu, že je priamo dotknutá spornou smernicou, nemôže odvolávať na riešenie prijaté Súdnym dvorom v rozsudku z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM ( C‑125/06 P , EU:C:2008:159 ). Právna a skutková situácia vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, totiž nie je vôbec porovnateľná so situáciou v prejednávanej veci, keďže predmetom tejto veci je len smernica, ktorá navyše nie je „atypická“ z hľadiska článku 288 tretieho odseku ZFEÚ.

zamietol námietku neprípustnosti, vyhlásil žalobu za prípustnú a vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie vo veci samej,

–

subsidiárne vyhlásil, že je spornou smernicou priamo dotknutá, a vrátil vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol o otázke, či je touto smernicou osobne dotknutá, alebo aby spojil preskúmanie tejto otázky s vecou samou, a

–

uložil Parlamentu a Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

36

Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 22. októbra, 12. a 19. novembra 2020 bolo, v uvedenom poradí, Estónskej republike, Lotyšskej republike a Poľskej republike povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Parlamentu a Rady.

38

Dňa 16. júla 2021 v nadväznosti na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania prijaté sudcom spravodajcom a generálnym advokátom podľa článku 62 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora odvolateľka predložila Súdnemu dvoru dokumenty, ktoré už predtým predložila Všeobecnému súdu v prílohách A 14, O 20, M 26 a M 30.

39

Listom zo 17. marca 2022 zástupcovia odvolateľky informovali Súdny dvor o tom, že od 1. marca 2022 už nezastupujú odvolateľku, pričom uviedli, že jeden z týchto zástupcov môže zostať kontaktným bodom medzi Súdnym dvorom a odvolateľkou dovtedy, kým odvolateľka neurčí nového zástupcu.

O odvolaní

42

Na účely preskúmania odvolania treba uviesť, že prípustnosť žaloby podanej odvolateľkou o neplatnosť spornej smernice sa musí preskúmať z hľadiska podmienok stanovených v článku 263 štvrtom odseku druhej časti vety ZFEÚ, podľa ktorých je takáto žaloba prípustná len vtedy, ak je žalobca priamo a osobne dotknutý napadnutým aktom. Keďže odvolateľka nie je podľa Všeobecného súdu priamo dotknutá spornou smernicou a tieto podmienky sú kumulatívne, tento súd zamietol žalobu ako neprípustnú bez toho, aby sa vyjadril k otázke, či je odvolateľka osobne dotknutá touto smernicou.

43

Podľa ustálenej judikatúry, ktorú Všeobecný súd pripomenul v bode 102 napadnutého uznesenia, požiadavka, podľa ktorej sa musí opatrenie, ktoré je predmetom žaloby, priamo týkať fyzickej osoby alebo právnickej osoby, si vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok, a to konkrétne po prvé, aby sporné opatrenie priamo ovplyvňovalo právne postavenie tejto osoby, a po druhé, aby neponechávalo žiaden priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (rozsudok z 28. februára 2019, Rada/Growth Energy a Renewable Fuels Association, C‑465/16 P , EU:C:2019:155 , bod 69 , ako aj citovaná judikatúra).

44

To isté platí, ako to Všeobecný súd tiež uviedol v bode 103 napadnutého uznesenia, ak možnosť adresátov nevykonať napadnutý akt Únie je čisto hypotetická, pričom ich vôľa vyvodiť následky v súlade s týmto aktom je nepochybná (rozsudky z 23. novembra 1971, Bock/Komisia, 62/70 , EU:C:1971:108 , body 6 až 8 , ako aj zo 4. decembra 2019, PGNiG Supply & Trading/Komisia, C‑117/18 P , neuverejnený, EU:C:2019:1042 , bod 30 a citovaná judikatúra).

47

V tejto súvislosti odvolateľka po prvé tvrdí, že dôvod Všeobecného súdu v napadnutom uznesení, podľa ktorého smernica sama osebe nemôže pred prijatím opatrení na prebratie dotknutým členským štátom alebo uplynutím lehoty stanovenej na tento účel priamo ovplyvniť právne postavenie subjektu, je vo svojej podstate nesprávny. Znamenalo by to totiž zabrániť akejkoľvek žalobe proti smernici na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, pretože v praxi by lehota na podanie žaloby systematicky uplynula pred prijatím potrebných opatrení na prebratie. Na základe tohto dôvodu Všeobecný súd nerešpektoval judikatúru citovanú v bode 78 napadnutého uznesenia, podľa ktorej skutočnosť, že akt bol prijatý vo forme smernice, sama osebe nepostačuje na vylúčenie možnosti, aby sa jej ustanovenia mohli priamo a osobne týkať jednotlivca.

48

Po druhé odvolateľka tvrdí, že okolnosť zdôraznená Všeobecným súdom v bode 111 napadnutého uznesenia, že ku dňu podania jej žaloby ešte Spolková republika Nemecko neprebrala spornú smernicu, je irelevantná. Podľa odvolateľky totiž skutočnosť, že právne postavenie osoby je priamo dotknuté smernicou, závisí od obsahu tejto smernice a nie od prípadného prijatia opatrení na jej prebratie. V tejto súvislosti dodáva, že podmienka prípustnosti, podľa ktorej musí byť žalobca priamo dotknutý napadnutým aktom v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, je totožná, či ide o druhú alebo tretiu časť vety tohto ustanovenia, čo nevyhnutne znamená, že podmienka vyžadujúca, aby napadnutý akt „nevyžadoval vykonávacie opatrenia“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety, je ďalšou podmienkou, odlišnou od tejto podmienky prípustnosti.

52

Podľa Parlamentu Všeobecný súd dôvodne rozhodol, že smernica, vrátane spornej smernice, nemôže sama osebe pred prijatím opatrení na prebratie alebo uplynutím lehoty stanovenej na tento účel priamo ovplyvniť právne postavenie hospodárskeho subjektu v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

53

Okrem toho sa Parlament domnieva, že argumentácia odvolateľky, podľa ktorej sa lehota na prebratie podobá na „jednoduché odloženie plnej účinnosti“ dotknutého opatrenia, je tiež nesprávna. Táto argumentácia vychádza z predpokladu, že toto opatrenie je vo všeobecnosti spôsobilé vyvolať priame účinky na právne postavenie odvolateľky, čo nie je tento prípad.

54

Okrem toho Parlament súhlasí s analýzou Všeobecného súdu, podľa ktorej by vyhovenie argumentácii odvolateľky malo za následok, že podmienka, podľa ktorej musí byť žalobca priamo dotknutý opatrením, ktoré je predmetom jeho žaloby, by bola zbavená akéhokoľvek potrebného účinku. Každá nová právna úprava sa teda priamo týka každej fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá pôsobí v oblasti, ktorú upravuje.

58

Estónska, lotyšská a poľská vláda v podstate podporujú argumentáciu Parlamentu a Rady.

59

Poľská vláda dodáva, že na jednej strane smernica 2009/73 bola uplatniteľná na plynovod Nord Stream 2 už pred prijatím spornej smernice, keďže cieľom tejto smernice je len stanoviť praktické pravidlá na prebratie a uplatňovanie smernice 2009/73 vo vzťahu k plynovodom, akým je plynovod Nord Stream 2.

60

Na druhej strane podľa tejto vlády podmienka, podľa ktorej musí byť žalobca priamo dotknutý opatrením, ktoré je predmetom jeho žaloby, musí byť splnená v čase podania žaloby, čo v prejednávanej veci nevyhnutne chýba. Je totiž nesporné, že plynovod Nord Stream 2 nebol ukončený ani k dátumu nadobudnutia účinnosti spornej smernice, ani ku dňu podania žaloby podanej odvolateľkou.

Pri určení, či akt vyvoláva takéto účinky, a teda či môže byť napadnutý žalobou o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, je potrebné zamerať sa na podstatu tohto aktu a posúdiť tieto účinky podľa objektívnych kritérií, akými je obsah uvedeného aktu, a prípadne zohľadniť kontext, v akom bol tento akt prijatý, ako aj právomoci inštitúcie, ktorá je jeho autorom (rozsudok z 3. júna 2021, Maďarsko/Parlament, C‑650/18 , EU:C:2021:426 , bod 38 ).

64

Spôsobilosť aktu vyvolať priamo účinky na právne postavenie fyzickej alebo právnickej osoby teda nemožno posudzovať len na základe skutočnosti, že akt má formu smernice.

65

Aj keď Všeobecný súd v bode 78 napadnutého uznesenia zdôraznil, že samotná okolnosť, že žaloba bola podaná proti smernici, nestačí na vyhlásenie tejto žaloby za neprípustnú, v ďalšej časti jeho odôvodnenia, najmä v bodoch 106 a 107 tohto uznesenia, sa zdá, že Všeobecný súd vychádzal pri prijatí záveru, že sporná smernica nemala priame účinky na právne postavenie odvolateľky, hlavne z toho, že smernica nemôže sama osebe zakladať povinnosti na ťarchu jednotlivca, alebo byť priamym a bezprostredným zdrojom takýchto povinností, ak neexistujú opatrenia na prebratie.

66

Podľa ustálenej judikatúry má každý z členských štátov, ktorým je určená smernica, povinnosť prebrať do svojho vnútroštátneho právneho poriadku všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie úplnej účinnosti smernice v súlade s cieľom sledovaným smernicou (rozsudok z 8. mája 2008, Danske Svineproducenter, C‑491/06 , EU:C:2008:263 , bod 28 ).

70

Potvrdenie prístupu Všeobecného súdu uvedeného v bode 68 tohto rozsudku by však viedlo k záveru, že smernice nemôžu nikdy priamo vytvárať účinky na právne postavenie jednotlivcov, keďže tieto účinky sú vždy spojené s opatreniami prijatými na účely ich prebratia, a nie so samotnými smernicami.

71

Okrem toho tie isté body napadnutého uznesenia nezohľadňujú rozlišovanie medzi podmienkou, podľa ktorej sa akt, ktorý je predmetom žaloby, musí priamo týkať žalobcu, a podmienkou, podľa ktorej takýto akt nemusí vyžadovať vykonávacie opatrenia, ktorá sa nachádza v tretej časti vety článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

72

75

V treťom rade, pokiaľ ide o preskúmanie schopnosti spornej smernice vytvárať priamo účinky na právne postavenie odvolateľky v súlade s kritériami uvedenými v bode 63 tohto rozsudku, je potrebné konštatovať, že sporná smernica tým, že rozšírila pôsobnosť smernice 2009/73 na prepojenia nachádzajúce sa medzi členskými štátmi a tretími krajinami, ako je prepojenie, ktoré chce prevádzkovať odvolateľka, má za následok, že prevádzka tohto prepojenia sa bude riadiť pravidlami stanovenými v tejto poslednej uvedenej smernici, čím sa na odvolateľku stanú uplatniteľnými osobitné povinnosti, ktoré v tejto súvislosti táto smernica stanovuje, vrátane najmä povinností týkajúcich sa oddelenia prepravných sietí a prevádzkovateľov prepravných sietí podľa článku 9 smernice 2009/73, a povinností týkajúcich sa systému prístupu tretích strán do siete na základe taríf uverejnených a schválených príslušným regulačným orgánom alebo vypočítaných na základe metodík schválených týmto orgánom, ktoré sú uvedené v článku 32 smernice 2009/73.

76

V tejto súvislosti, ako bolo poznamenané v bode 74 tohto rozsudku, skutočnosť, že zavedenie týchto povinností si vyžaduje prijatie opatrení na prebratie dotknutým členským štátom, v tomto prípade Spolkovou republikou Nemecko, je sama osebe irelevantná, keďže tento členský štát nemá v súvislosti s týmito opatreniami na prebratie žiadnu mieru voľnej úvahy, ktorá by mohla zabrániť tomu, aby uvedené povinnosti boli odvolateľke uložené. V prípade neexistencie takejto miery voľnej úvahy totiž uvedené opatrenia na prebratie nespochybňujú priamu povahu vzťahu existujúceho medzi spornou smernicou a uložením tých istých povinností.

80

Na druhej strane na rozdiel od toho, čo tvrdí poľská vláda, skutočnosť, že sporná smernica priamo ovplyvňuje právne postavenie odvolateľky, nemôže byť vylúčená ani z dôvodu, že ani k dátumu nadobudnutia účinnosti tejto smernice, ani ku dňu podania žaloby proti nej, prepojenie odvolateľky ešte nebolo ukončené. Na jednej strane totiž odvolateľka v čase prijatia a nadobudnutia účinnosti uvedenej smernice už uskutočnila významné investície na účely výstavby tohto prepojenia, ktoré bolo v pokročilom štádiu. Na druhej strane smernica 2009/73, najmä v jej článku 36, ktorý za určitých podmienok umožňuje udeliť výnimku pre projekty plynárenskej infraštruktúry, zohľadňuje práve hypotézu výstavby nových plynovodov a v dôsledku toho upravuje aj hypotézu plánovaných plynovodov, ktoré ešte neboli realizované.

81

Za týchto podmienok sa musí prvej časti prvého odvolacieho dôvodu vyhovieť.

O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu

– Tvrdenia účastníkov konania

85

Po tretie odvolateľka tvrdí, že pokiaľ ide o existenciu prípadnej miery voľnej úvahy, ktorú mal dotknutý členský štát k dispozícii v rámci uplatňovania výnimiek stanovených v článkoch 36 a 49a smernice 2009/73, takáto miera voľnej úvahy mala byť stanovená s odkazom na jej osobitnú situáciu a predmet jej žaloby, pričom treba spresniť, že táto žaloba sa týka najmä článku 49a smernice 2009/73 zavedeného spornou smernicou. Pokiaľ ide o výnimku stanovenú v tomto poslednom uvedenom ustanovení, normotvorca Únie tým, že ju obmedzil len na prepravné plynovody „dokončené pred 23. májom 2019“, nechcel ponechať Spolkovej republike Nemecko nijakú mieru voľnej úvahy, keďže dátum tohto obmedzenia bol presne zvolený na to, aby sa odvolateľka vylúčila z využitia tejto výnimky. Rovnako je nesporné, že jej plynovod nie je oprávnený na výnimku stanovenú v článku 36 smernice 2009/73 bez toho, aby nemecké orgány mali v tejto súvislosti priestor na voľnú úvahu.

86

Parlament a Rada naopak súhlasia s úvahami Všeobecného súdu.

87

Parlament tvrdí, že po prvé judikatúra vyplývajúca z rozsudku z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia ( C‑132/12 P , EU:C:2014:100 ), citovaného odvolateľkou, sa týka regulačných aktov a nie legislatívnych aktov, pričom táto judikatúra nemôže spochybniť reštriktívny prístup, pokiaľ ide o žaloby jednotlivcov proti týmto aktom.

91

Po druhé Rada tvrdí, že argumentácia, podľa ktorej neexistovala nijaká pochybnosť o spôsobe prebratia spornej smernice Spolkovou republikou Nemecko, je zásadne nesprávna. Súdny dvor v rozsudku zo 4. decembra 2019, Polskie Górnictwo Naftowe i Gazownictwo/Komisia ( C‑342/18 P , neuverejnený, EU:C:2019:1043 ), rozhodol, že článok 36 smernice 2009/73 priznáva vnútroštátnym regulačným orgánom mieru voľnej úvahy na účely udelenia výnimiek z pravidiel zavedených touto smernicou. Rovnaká logika sa uplatní, pokiaľ ide o výnimku stanovenú v článku 49a uvedenej smernice.

92

Po tretie podľa Rady Všeobecný súd tiež správne dospel k záveru, že právna a skutková situácia odvolateľky nie je porovnateľná so situáciou vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM ( C‑125/06 P , EU:C:2008:159 ). Na rozdiel od aktu napadnutého v tejto veci je totiž sporná smernica svojou formou a obsahom „typickou“ smernicou v zmysle článku 288 tretieho odseku ZFEÚ, teda „je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť“, pričom „sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom“. V dôsledku toho neexistuje príčinná súvislosť medzi spornou smernicou a účinkami vytváranými na právne postavenie odvolateľky.

93

Estónska, lotyšská a poľská vláda v podstate podporujú argumentáciu Parlamentu a Rady.

Na druhej strane samotná okolnosť, že napadnutý akt musí byť predmetom vykonávacích opatrení, vrátane, pokiaľ ide o smernicu, opatrení na prebratie na účely jej vykonania, nevyhnutne neznamená existenciu určitej miery voľnej úvahy vo vzťahu k osobám, ktorým je takýto akt určený, ako to bolo uvedené v bode 74 tohto rozsudku.

97

V druhom rade, ak tak ako v prejednávanej veci môže mať daný akt viacero právnych účinkov v závislosti od rôznych situácií, na ktoré sa tento akt má uplatniť, existencia voľnej úvahy sa musí nevyhnutne posudzovať s ohľadom na konkrétne právne účinky uvedené v žalobe, ktoré môžu skutočne nastať vo vzťahu k právnemu postaveniu dotknutej osoby.

98

Na účely posúdenia, či akt ponecháva svojim adresátom mieru voľnej úvahy na jeho vykonanie, treba preskúmať právne účinky vytvárané ustanoveniami tohto aktu, voči ktorým smeruje žaloba, na situáciu osoby, ktorá sa odvoláva na právo podať žalobu na základe článku 263 štvrtého odseku tretej časti ZFEÚ (pozri analogicky rozsudky z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia, C‑132/12 P , EU:C:2014:100 , body 50 a 51 , a z 13. marca 2018, European Union Copper Task Force/Komisia, C‑384/16 P , EU:C:2018:176 , body 38 a 39 ).

99

V tejto súvislosti, pokiaľ ide po prvé o výnimky stanovené v článkoch 36 a 49a smernice 2009/73, Všeobecný súd v bodoch 114 a 115 napadnutého uznesenia pripomenul existenciu týchto možností výnimky, pričom spresnil, že vnútroštátne regulačné orgány disponujú na účely uplatnenia výnimky stanovenej v tomto článku 49a širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o udelenie takejto výnimky.

103

Všeobecný súd však pritom s prihliadnutím na situáciu odvolateľky a so zameraním sa na podstatu týchto výnimiek nepreskúmal, či sa tieto výnimky mohli uplatniť na jej situáciu a či sporná smernica ponechávala dotknutému členskému štátu mieru voľnej úvahy v rámci jej vykonania vo vzťahu k odvolateľke.

104

Pokiaľ ide o existenciu takejto miery voľnej úvahy na základe výnimiek stanovených v článkoch 36 a 49a smernice 2009/73, je potrebné konštatovať, ako to v podstate uviedol aj generálny advokát v bodoch 74 a 75 svojich návrhov, že žiadna z týchto výnimiek sa nemôže uplatniť na situáciu odvolateľky, keďže na jednej strane o investíciách do plynovodu Nord Stream 2 už ku dňu prijatia spornej smernice bolo rozhodnuté, čo vylučuje, aby sa na tento plynovod vzťahovala výnimka podľa článku 36 smernice 2009/73, ktorá je uplatniteľná na nové veľké plynárenské infraštruktúry alebo významné zvýšenie kapacity existujúcich infraštruktúr, a na druhej strane k tomuto dátumu bolo jasné, že tento plynovod nemohol byť dokončený pred 23. májom 2019, čo bráni udeleniu výnimky podľa článku 49a tejto smernice.

105

Takéto konštatovanie však nemôže stačiť na preukázanie existencie právomoci voľnej úvahy vnútroštátnych orgánov, pokiaľ ide o povinnosť oddelenia stanovenú v článku 9 smernice 2009/73.

109

Z odôvodnenia 13 smernice 2009/73 totiž vyplýva, že hoci by obe alternatívy poskytnuté v súvislosti s povinnosťou oddelenia uvedenou v článku 9 ods. 1 tejto smernice mali „vertikálne integrovanému podniku umožniť zachovať si svoje vlastníctvo aktív siete“, tieto by okrem toho mali „zabezpečiť účinné oddelenie záujmov“, pričom nezávislý prevádzkovateľ siete alebo nezávislý prevádzkovateľ prepravnej siete musí „vykonáva[ť] všetky funkcie prevádzkovateľa siete“ a podliehať „dôkladn[ej] reguláci[i] a rozsiahl[emu] regulačn[ému] kontroln[ému] mechanizmu“.

110

Z toho vyplýva, ako to v podstate tiež uviedol generálny advokát v bodoch 80 a 81 svojich návrhov, že bez ohľadu na možnosť, ktorá by sa nakoniec uprednostnila spomedzi tých, ktoré sú uvedené v bode 107 tohto rozsudku, právne postavenie odvolateľky bude nevyhnutne zmenené, keďže článok 9 smernice 2009/73 ponúka členským štátom iba výber prostriedkov, ktorými sa má dosiahnuť presne definovaný výsledok, a to efektívne oddelenie prepravných štruktúr od ťažobných a dodávateľských štruktúr. Hoci teda členské štáty nie sú zbavené akejkoľvek miery voľnej úvahy na vykonanie tohto článku 9, nemajú žiadnu voľnú úvahu, pokiaľ ide o povinnosť oddelenia uvádzanú týmto ustanovením, takže odvolateľka sa jej nemôže zbaviť bez ohľadu na voľbu vykonanú spomedzi troch metód stanovených v uvedenom ustanovení.

111

114

V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že sporná smernica ponecháva členským štátom mieru voľnej úvahy, bez toho, aby zohľadnil situáciu odvolateľky a skutočnosť, že nadobudnutie účinnosti spornej smernice malo za priamy následok podriadenie odvolateľky povinnostiam, ktorých výsledok nebolo možné zmeniť. Za týchto okolností treba druhej časti prvého odvolacieho dôvodu tiež vyhovieť.

115

Vzhľadom na už vyššie uvedené úvahy treba dospieť k záveru, že prvý odvolací dôvod je dôvodný, keďže Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že odvolateľka nebola priamo dotknutá spornou smernicou. Z toho vyplýva, že bod 4 výroku napadnutého uznesenia treba zrušiť v rozsahu, v akom v ňom bola žaloba podaná odvolateľkou zamietnutá ako neprípustná z tohto dôvodu.

O druhom odvolacom dôvode

– Argumentácia účastníkov konania

Po druhé odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa tiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď na predmetné dokumenty uplatnil reštriktívny právny rámec definovaný Súdnym dvorom za závažných a osobitných okolností vecí, v ktorých bolo vydané uznesenie zo 14. mája 2019, Maďarsko/Parlament ( C‑650/18 , neuverejnené, EU:C:2019:438 ), a rozsudok z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko ( C‑457/18 , EU:C:2020:65 ). Domnieva sa najmä, že všetky tieto dokumenty sú súčasťou prípravných prác k spornej smernici, takže patria do pôsobnosti zásady zvýšenej transparentnosti zakotvenej v rozsudku z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada ( C‑39/05 P a C‑52/05 P , EU:C:2008:374 ). Všeobecný súd navyše neodpovedal na argumentáciu, podľa ktorej samotné inštitúcie Únie vo veľkej miere spomenuli niektoré časti stanoviska právneho servisu Rady v návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa mení smernica 2009/73 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom.

119

Po tretie odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodcovskému konaniu, ktoré iniciovala na základe Energetickej charty, podpísanej v Lisabone 17. decembra 1994 ( Ú. v. ES L 380, 1994, s. 24 ), schválenej v mene Európskych spoločenstiev rozhodnutím Rady a Komisie 98/181/ES, ESUO, Euratom z 23. septembra 1997 ( Ú. v. ES L 69, 1998, s. 1 ; Mim. Vyd. 12/002, s. 24), priznal významnú dôležitosť. Všeobecný súd odôvodnil prístup, ktorý sledoval, potrebou chrániť verejný záujem týkajúci sa medzinárodných vzťahov v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001, ale nevysvetlil, ako by predloženie predmetných dokumentov mohlo prípadne tieto vzťahy ohroziť. Rozhodcovské konanie totiž nespadá pod „medzinárodné vzťahy“ v zmysle tohto ustanovenia.

123

Po druhé Rada v tejto súvislosti spresňuje, že Všeobecný súd nerozhodol, že vo všeobecnosti dokumenty možno použiť v konaní len vtedy, ak ich autor alebo žalovaná inštitúcia povolila ich predloženie. Naopak, Všeobecný súd podrobne analyzoval všetky okolnosti veci, ktorá mu bola predložená, a dospel k záveru, že vyňatie predmetných dokumentov zo spisu bolo nevyhnutné z dôvodov verejného záujmu.

124

Po tretie Parlament tvrdí, že Všeobecný súd v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z uznesenia zo 14. mája 2019, Maďarsko/Parlament ( C‑650/18 , neuverejnené, EU:C:2019:438 ), a z rozsudku z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko ( C‑457/18 , EU:C:2020:65 ), správne konštatoval, že odvolateľka tým, že sa v prejednávanej veci opierala o stanovisko právneho servisu Rady, sa v skutočnosti usilovala konfrontovať Radu so stanoviskom, ktoré získala od jej právneho servisu, a tak prinútiť Radu, aby zaujala verejne pozíciu k tomuto stanovisku, čo by malo nepriaznivé účinky na záujem tejto inštitúcie využívať právne poradenstvo.

125

Parlament a Rada v tejto súvislosti tvrdia, že žiadny z dotknutých dokumentov, najmä právne stanovisko Rady, sa netýka legislatívneho postupu, keďže všetky tieto dokumenty predchádzali návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2009/73 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom.

Na účely preskúmania dôvodnosti druhého odvolacieho dôvodu treba v prvom rade pripomenúť, že na jednej strane zásada rovnosti zbraní, ktorá je logickým dôsledkom samotného pojmu spravodlivý proces, zaručeného najmä článkom 47 Charty základných práv Európskej únie, zahrňuje povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia vrátane dôkazov za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane (rozsudok zo 16. mája 2017, Berlioz Investment Fund, C‑682/15 , EU:C:2017:373 , bod 96 ).

129

Na jednej strane podľa ustálenej judikatúry v práve Únie platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, z ktorej vyplýva, že prípustnosť dôkazu, ktorý bol včas predložený, možno pred súdmi Únie spochybniť iba na základe toho, že tento dôkaz bol získaný nezákonne (rozsudok z 30. septembra 2021, Dvor audítorov/Pinxten, C‑130/19 , EU:C:2021:782 , bod 104 ).

130

Preto v prípade dôkazov, ktoré účastník konania predložil neoprávnene, ako sú interné dokumenty uvedené v nariadení č. 1049/2001, ktorých predloženie nebolo povolené dotknutou inštitúciou ani nariadené Súdnym dvorom Únie, je potrebné zvážiť záujmy príslušných účastníkov konania, pokiaľ ide o ich právo na spravodlivý proces, s prihliadnutím na záujmy chránené pravidlami, ktoré boli porušené alebo obídené pri získavaní takýchto dôkazov.

131

Zatiaľ čo toto nariadenie má za cieľ zlepšiť transparentnosť rozhodovacieho procesu na úrovni Únie uplatňovaním práva na prístup k dokumentom podľa článku 15 ods. 3 prvého pododseku ZFEÚ a zakotveného v článku 42 Charty základných práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, Stichting Rookpreventie Jeugd a i., C‑160/20 , EU:C:2022:101 , body 35 a 36 ), prípustnosť dôkazov závisí v konečnom dôsledku od zváženia prítomných záujmov vzhľadom na cieľ zaručiť účastníkom konania právo na spravodlivý proces, ako uviedol aj generálny advokát v bodoch 129 a 130 svojich návrhov.

135

V treťom rade, pokiaľ ide o preskúmanie predmetných dokumentov vzhľadom na vyššie uvedené zásady, treba po prvé konštatovať, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nariadil, aby bolo stanovisko právneho servisu Rady vyňaté zo spisu a aby sa nezohľadnili pasáže nachádzajúce sa v žalobe a jej prílohách, v ktorých sú reprodukované výňatky z tohto stanoviska.

136

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore s verejným záujmom, ktorý si vyžaduje, aby inštitúcie mohli využívať stanoviská svojich právnych servisov vydané celkom nezávisle, keby sa pripustilo, že takéto interné dokumenty môžu byť predložené v rámci sporu prejednávaného pred Súdnym dvorom bez toho, aby s ich predložením dotknutá inštitúcia súhlasila alebo aby to nariadil Súdny dvor (rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21 , EU:C:2022:97 , bod 53 , ako aj citovaná judikatúra).

137

V prejednávanej veci, ako konštatoval Všeobecný súd v bodoch 50 a 54 napadnutého uznesenia, stanovisko právneho servisu Rady, ktorého predloženie Rada nepovolila, sa na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, netýkalo legislatívneho procesu, ale jeho predmetom bolo odporúčanie Komisie Rade týkajúce sa začatia rokovaní medzi Úniou a tretím štátom na účely uzavretia medzinárodnej dohody. Okrem toho tento cieľ nemôže byť ovplyvnený samotnou okolnosťou, že samotné inštitúcie Únie spomenuli toto stanovisko v kontexte prijatia smernice Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2009/73 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom.

141

143

V tejto súvislosti na jednej strane, hoci pripúšťa, že záujem týkajúci sa ochrany medzinárodných vzťahov zakotvený v tomto ustanovení má v tomto kontexte indikatívnu hodnotu, stále platí, že na účely zváženia záujmov uvedeného v bode 131 tohto rozsudku treba preukázať, že zachovanie týchto dokumentov v spise by mohlo konkrétne a skutočne ohroziť záujem uvádzaný na odôvodnenie vyňatia uvedených dokumentov.

144

Súdny dvor tak v súvislosti s článkom 4 nariadenia č. 1049/2001 rozhodol, že samotná okolnosť, že dokument sa týka záujmu chráneného výnimkou z práva na prístup stanovenou v tomto ustanovení, nemôže stačiť na odôvodnenie uplatnenia tejto výnimky, keďže dotknutá inštitúcia musí poskytnúť vysvetlenia, pokiaľ ide o otázku, ako môže prístup k tomuto dokumentu konkrétne a skutočne ohroziť takýto záujem, a to bez ohľadu na skutočnosť, že takáto inštitúcia disponuje širokou mierou voľnej úvahy v rámci uplatnenia článku 4 ods. 1 písm. a) tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júla 2014, Rada/in‘t Veld, C‑350/12 P , EU:C:2014:2039 , body 51 , 52 , 63 a 64 ).

145

Z napadnutého uznesenia však vôbec nevyplýva, že by Všeobecný súd preskúmal vysvetlenia predložené Radou v súvislosti s týmito požiadavkami. Naopak, pokiaľ ide o odporúčanie Komisie, Všeobecný súd sa v bodoch 57 a 60 až 63 napadnutého uznesenia obmedzil na to, že vyvodil riziko konkrétneho a skutočného narušenia dotknutého záujmu len zo skutočnosti, že tento dokument sa týkal prijatia rozhodnutia týkajúceho sa medzinárodných rokovaní s tretím štátom.

149

Vzhľadom na už vyššie uvedené úvahy treba druhému odvolaciemu dôvodu vyhovieť tiež v rozsahu, v akom sa týka odporúčania Komisie a pripomienok Spolkovej republiky Nemecko. Z toho vyplýva, že bod 1 výroku napadnutého uznesenia v rozsahu, v akom sa tento bod týka odporúčania Komisie (príloha A 14), a bod 3 tohto výroku musia byť tiež zrušené.

150

V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.

O žalobe na Všeobecnom súde

151

Parlament a Rada v podstate tvrdia, že odvolateľka nie je osobne dotknutá spornou smernicou. Podľa týchto inštitúcií skutočnosť, že je možné v danom okamihu určiť počet, či dokonca identitu osôb patriacich do jej pôsobnosti, nemení nič na tom, že táto smernica sa rovnakým spôsobom týka všetkých plynovodov, či už pozemných alebo morských, existujúcich alebo dokončených, nových alebo budúcich, ktoré spájajú Úniu s tretími krajinami. Ide teda o otvorený okruh hospodárskych subjektov. V každom prípade odvolateľka nespresnila, v čom sa plynovod Nord Stream 2 odlišuje od akéhokoľvek iného cezhraničného prepojenia s treťou krajinou.

155

Rada dodáva, že na jednej strane odvolateľka spochybňuje spornú smernicu v celom rozsahu, takže jej žaloba sa neobmedzuje na platnosť podmienok výnimky uvedenej v článku 49a smernice 2009/73, ktorá bola do nej vložená spornou smernicou. Na druhej strane podľa Rady rozsudky z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM ( C‑125/06 P , EU:C:2008:159 ), a z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia ( C‑132/12 P , EU:C:2014:100 ), ktoré uvádza odvolateľka, nie sú v prejednávanej veci relevantné, keďže tieto rozsudky sa týkajú subjektov, ktoré majú predtým nadobudnuté právo, ktoré ich individualizuje vo vzťahu k akémukoľvek inému subjektu.

156

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že subjekty, ktorým rozhodnutie nie je určené, môžu tvrdiť, že sa ich osobne týka v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, iba ak má toto rozhodnutie pre nich účinky z dôvodu ich určitých osobitných vlastností alebo skutkových okolností, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných osôb, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako subjekt, ktorému je rozhodnutie určené (rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223, a z 13. marca 2018, European Union Copper Task Force/Komisia, C‑384/16 P , EU:C:2018:176 , bod 93 ).

160

Ako však bolo uvedené v bode 104 tohto rozsudku, na odvolateľku sa nemôže vzťahovať výnimka ani na základe článku 36 smernice 2009/73, ani na základe článku 49a tejto smernice.

161

V tejto súvislosti treba konštatovať, že tak spomedzi existujúcich prepojení, ako aj spomedzi prepojení, ktoré sa ešte len majú postaviť, je plynovod Nord Stream 2 jediný, ktorý sa v takejto situácii nachádza a môže nachádzať, keďže prevádzkovatelia všetkých ostatných prepojení, na ktoré sa vzťahuje smernica 2009/73, mali alebo budú mať možnosť získať výnimku na základe niektorého z ustanovení tejto smernice uvedených v predchádzajúcom bode, ako to tvrdí odvolateľka, bez toho, aby jej to bolo vyvrátené.

162

Z toho vyplýva, že po nadobudnutí účinnosti spornej smernice vzťah medzi rozšírením pôsobnosti smernice 2009/73 na prepojenia medzi členskými štátmi a tretími krajinami stanovený v článku 2 bode 17 tejto smernice na jednej strane a úpravou podmienok výnimky stanovených v článkoch 36 a 49a uvedenej smernice na strane druhej, vyvolal účinky na právne postavenie odvolateľky, ktoré by ju mohli individualizovať obdobným spôsobom ako subjekt, ktorému je rozhodnutie určené.

166

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že žaloba o neplatnosť podaná odvolateľkou na Všeobecnom súde musí byť vyhlásená za prípustnú v medziach uvedených v bode 163 tohto rozsudku.

167

Vec sa vracia Všeobecnému súdu, aby rozhodol vo veci samej o tejto žalobe o neplatnosť.

O trovách

168

3.

Žaloba o neplatnosť, ktorú podala spoločnosť Nord Stream 2 AG proti smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/692 zo 17. apríla 2019, ktorou sa mení smernica 2009/73/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, je prípustná v rozsahu, v akom smeruje proti ustanoveniam článkov 36 a 49a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES, tak ako boli zmenené a doplnené smernicou 2019/692.

4.

Vec sa vracia Všeobecnému súdu Európskej únie, aby rozhodol vo veci samej o tejto žalobe o neplatnosť uvedenej v bode 3 výroku tohto rozsudku.

5.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.