C-475/20

62020CJ0475

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 22. septembra 2022 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sloboda usadiť sa – Obmedzenia – Hazardné hry – Koncesie na prevádzkovanie hier na hracích automatoch – Vnútroštátna právna úprava ukladajúca koncesionárom odvod – Zásada ochrany legitímnej dôvery“

V spojených veciach C‑475/20 až C‑482/20,

ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) z 31. augusta 2020 a doručené Súdnemu dvoru 28. septembra 2020, ktoré súvisia s konaniami:

Snaitech SpA , predtým Cogetech SpA (C‑481/20),

Snaitech SpA , predtým Snai SpA (C‑482/20)

proti

Agenzia delle Dogane e dei Monopoli a i.,

Ministero dell’Economia e delle Finanze (C‑475/20, C‑477/20),

Presidenza del Consiglio dei Ministri (C‑475/20, C‑477/20, C‑481/20),

v zložení: predsedníčka druhej komory A. Prechal, sudcovia J. Passer (spravodajca), F. Biltgen, N. Wahl a M. L. Arastey Sahún,

generálny advokát: A. Rantos,

tajomník: C. Di Bella, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 27. januára 2022,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Sisal Entertainment SpA a Snaitech SpA, v zastúpení: A. Lauteri a L. Medugno, avvocati,

–

IGT Lottery SpA a Lottomatica Videolot Rete SpA, v zastúpení: S. Fidanzia a A. Gigliola, avvocati,

–

Coordinamento delle associazioni per la tutela dell’ambiente e dei diritti degli utenti e consumatori (Codacons), v zastúpení: M. Servino, avvocata,

–

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článkov 49 a 56 ZFEÚ, ako aj zásady ochrany legitímnej dôvery.

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi spoločnosťami Admiral Gaming Network Srl (vec C‑475/20), Cirsa Italia SpA (vec C‑476/20), Codere Network SpA (vec C‑477/20), Gamenet SpA (vec C‑478/20), NTS Network SpA (vec C‑479/20), Sisal Entertainment SpA (vec C‑480/20) a Snaitech SpA, predtým Cogetech SpA a Snai SpA (veci C‑481/20 a C‑482/20), pôsobiacimi v odvetví hazardných hier na jednej strane a Agenzia delle Dogane e dei Monopoli (Agentúra pre clá a monopoly, Taliansko) (ďalej len „ADM“), ako aj inými talianskymi orgánmi na druhej strane vo veci zníženia provízií, na ktoré majú nárok prevádzkovatelia vykonávajúci organizovanú činnosť prijímania stávok prostredníctvom hracích automatov.

Právny rámec

3

5

Článok 110 ods. 6 regio decreto n. 773 – Approvazione del testo unico delle leggi di pubblica sicurezza (kráľovský dekrét č. 773 o schválení konsolidovaného znenia zákonov o verejnej bezpečnosti) z 18. júna 1931 (GURI č. 146 z 26. júna 1931) v znení uplatňujúcom sa na spory vo veci samej (ďalej len „kráľovský dekrét č. 773 z 18. júna 1931“) stanovuje:

„Za legálne hracie automaty sa považujú:

a)

také, ktorým ministerstvo hospodárstva a financií… vydalo osvedčenie o súlade s platnými ustanoveniami a boli povinne pripojené k telematickej sieti uvedenej v článku 14a ods. 4 dekrétu prezidenta republiky č. 640 z 26. októbra 1972…, aktivujú sa vložením mincí alebo osobitných elektronických platobných nástrojov…, v ktorých sú okrem náhodného prvku aj prvky zručnosti…, pričom cena hry nepresahuje 1 euro, minimálna dĺžka hry je 4 sekundy a výhry vypláca automat v hotovosti, pričom každá z nich má hodnotu nepresahujúcu 100 eur. Výhry, ktoré vypočítava automat vopred neurčeným spôsobom v rámci celkového cyklu najviac 140000 hier, nesmú byť nižšie ako 75 % vkladov. V každom prípade tieto automaty nemôžu reprodukovať pokerovú hru alebo jej základné pravidlá,

b)

maximálna výška a spôsoby vyberania výhier,

4.

špecifikácie nemennosti a bezpečnosti, ktoré sa vzťahujú aj na systém spracovania, na ktorý sú tieto prístroje napojené,

5.

riešenia na zvýšenie zodpovednosti hráčov na automatoch, ktoré sa majú prijať,

6.

8

Článok 14 legge n. 23 – Delega al Governo recante dispositioni per un sistema fiscale più equo, trasparente e orientato alla crescita (zákon č. 23, ktorým sa vláda splnomocňuje na prijatie opatrení na vytvorenie spravodlivejšieho a transparentného daňového systému orientovaného na rast) z 11. marca 2014 (GURI č. 59 z 12. marca 2014) v znení uplatňujúcom sa na spory vo veci samej (ďalej len „zákon č. 23 z 11. marca 2014“) stanovuje:

„1. Vláda sa splnomocňuje na to, aby prostredníctvom legislatívnych dekrétov uvedených v článku 1 vykonala reorganizáciu platných ustanovení v oblasti hier tak, že sa všetky platné predpisy zreorganizujú do podoby kódexu obsahujúceho ustanovenia o hrách, a to bez toho, aby tým bol dotknutý organizačný model založený na systéme koncesií a povolení, v rozsahu, v akom je tento nevyhnutný na ochranu legitímnej dôvery, verejného poriadku a bezpečnosti, na zosúladenie záujmov štátnej pokladnice s miestnymi záujmami, ako aj všeobecnými záujmami v oblasti verejného zdravia, na zabránenie opätovnému využívaniu príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti, ako aj na zabezpečenie pravidelného odvádzania daní z hier.

2. Reorganizácia uvedená v odseku 1 sa vykoná v súlade s týmito zásadami a usmerneniami:

…

g)

celkovú sumu stávok zozbieraných prostredníctvom vyššie uvedených zariadení, po odpočítaní vyplatených výhier, vyplácajú koncesionárom prevádzkovatelia odvetvia. Koncesionári oznámia [ADM] meno prevádzkovateľov v odvetví, ktorí takúto platbu neuskutočnia, a to najmä na účely prípadnej sťažnosti na príslušný súdny orgán;

b)

koncesionári v rámci výkonu im zverených verejných právomocí zaplatia nad rámec toho, čo sa bežne platí štátu z titulu daní a iných poplatkov splatných podľa platných právnych predpisov a na základe koncesných zmlúv, navyše každoročne, v období od apríla do októbra, sumu 500 miliónov eur, a to každý v pomere k počtu zariadení, ktorý mu bol pridelený k 31. decembru 2014. Počet zariadení uvedených v článku 110 ods. 6 písm. a) a b) kráľovského dekrétu č. 773 z 18. júna 1931, pridelený každému koncesionárovi, ako aj spôsoby vykonania platby, sa stanovia rozhodnutím riaditeľa [ADM], ktoré sa po preskúmaní údajov prijme najneskôr do 15. januára 2015. Podobným rozhodnutím sa bude uskutočňovať zmena počtu zariadení stanovených v súlade s vyššie uvedeným, a to od roku 2016;

c)

koncesionári v rámci výkonu im zverených verejných právomocí rozdelia medzi ostatných prevádzkovateľov v odvetví zvyšné sumy, ktoré im boli poskytnuté na ich odplaty a odmeny, pričom opätovne dojednajú príslušné zmluvy a odplaty a odmeny vyplatia výlučne so zreteľom na uzavretie opätovne dojednaných zmlúv.“

10

Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

12

Žalobkyne vo veciach samých sú spoločnosťami pôsobiacimi v odvetví hier prostredníctvom povolených hracích automatov uvedených v článku 110 ods. 6 kráľovského dekrétu č. 773 z 18. júna 1931. Tieto spoločnosti boli vybrané ako koncesionári siete na zber stávok v mene štátu v rámci výberového konania uvedeného v bode 7 tohto rozsudku. Každá z nich podala žalobu na Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko, ďalej len „TAR Lazio“) na zrušenie dekrétu č. 388 z 15. januára 2015 z dôvodu, že významne znižuje ich ziskovú maržu a je protiprávna, keďže ustanovenia, ktoré vykonáva, podľa nich porušujú právo Únie alebo Ústavu Talianska.

13

Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio) sa obrátil na Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko) s otázkou ústavnosti článku 1 ods. 649 zákona o stabilite v roku 2015, ktorým sa zaviedol ročný odvod. Tento súd rozsudkom č. 125 z 8. mája 2018 vrátil túto vec na Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio) z dôvodu legislatívnej zmeny, ktorú v priebehu konania zaviedol článok 1 ods. 920 a 921 zákona o stabilite v roku 2016.

14

Po prvé opatrenie uložené článkom 1 ods. 649 zákona o stabilite v roku 2015, ako bolo zrušené a vyložené článkom 1 ods. 920 a 921 zákona o stabilite v roku 2016, malo podľa neho za následok, že žalobkyniam vo veci samej bol uložený peňažný odvod. Podľa neho ide o obmedzenie slobôd zaručených článkami 49 a 56 ZFEÚ. Odvod za rok 2015 mal mať retroaktívny účinok v tom zmysle, že bol uložený v roku 2015 a vzťahoval sa na príjmy dosiahnuté v roku 2014.

18

Vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či možno odvod za rok 2015 považovať za vychádzajúci z naliehavých dôvodov všeobecného záujmu. Zdá sa mu totiž, že jeho prijatie bolo odôvodnené výlučne ekonomickou potrebou zvýšiť daňové príjmy štátu, ako vyplýva z článku 1 ods. 649 zákona o stabilite v roku 2015, ktorý zdôrazňuje, aby sa týmto odvodom „prispelo k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v ozdravení verejných financií“.

19

Po druhé sa mu zdá, že odvod v roku 2015 bol prijatý v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery. Toto opatrenie malo mať vplyv na existujúce koncesné vzťahy. Malo značne sprísniť hospodárske podmienky a byť nepredvídateľné pre obozretného a starostlivého podnikateľa.

20

21

Žiadosťou o vysvetlenie zo 16. novembra 2020 Súdny dvor vyzval vnútroštátny súd, aby spresnil svoje stanovisko, pokiaľ ide o určité skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na určenie prípustnosti jeho návrhov na začatie prejudiciálneho konania.

22

Podaním zo 17. decembra 2020 vnútroštátny súd odpovedal na túto výzvu tak, že najskôr v podstate uviedol, že žalobkyniam vo veci samej boli udelené predmetné koncesie v rámci verejného obstarávania otvoreného všetkým podnikom Únie. Hoci všetky žalobkyne vo veci samej sú talianskymi spoločnosťami, štyri z nich sú úplne ovládané spoločnosťami z iných členských štátov. Najmenej jeden podnik z iného členského štátu je správcom zodpovedným za výber stávok do hier prostredníctvom stálej prevádzkarne nachádzajúcej sa v Taliansku. Napokon porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery spôsobené odvodom za rok 2015 podľa neho spôsobilo obrátenú diskrimináciu koncesionárov, ktorých tento odvod zaťažuje, v prospech všetkých prevádzkovateľov porovnateľných hier na internete, medzi ktorými sú mnohé podniky z iných členských štátov Európskej únie. Tento odvod má teda nepriamo, či dokonca priamo ovplyvňovať finančný výsledok spoločností z iných členských štátov pôsobiacich na talianskom trhu hier.

23

Rozhodnutím z 26. januára 2021 spojil predseda Súdneho dvora tieto veci na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj na účely vyhlásenia rozsudku.

26

V prejednávanej veci však treba podotknúť, že hoci bol článok 1 ods. 649 zákona o stabilite v roku 2015, uvedený v prejudiciálnych otázkach, v roku 2016 zrušený a z tohto dôvodu sa uplatňoval iba v roku 2015, predstavuje, hoci len v znení, ktoré so spätnou účinnosťou vykladá článok 1 ods. 920 a 921 zákona o stabilite v roku 2016, základ odvodu za rok 2015. Navyše prípadné určenie, že toto ustanovenie porušilo slobody zaručené článkami 49 a 56 ZFEÚ, by mohlo viesť k tomu, že vnútroštátny súd konštatuje protiprávnosť tohto odvodu. V prejednávanej veci nie je zjavné, že by požadovaný výklad práva Únie nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo že by išlo o problém hypotetickej povahy.

27

Talianska vláda spochybnila prípustnosť prvej položenej otázky tvrdením, že vnútroštátny súd v rozpore s článkom 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora neuviedol dôvody, prečo by zníženie provízií a odmien mohlo byť v rozpore s článkami 49 a 56 ZFEÚ, keďže k nemu došlo výlučne vo vzťahu k prevádzkovateľom hier prebiehajúcich na hracích automatoch, ale nie vo vzťahu k ostatným prevádzkovateľom v odvetví hier v Taliansku, ani v tejto súvislosti neposkytol komparatívne vyhodnotenie týchto rôznych kategórií prevádzkovateľov, ktoré by umožnilo posúdiť takto uvádzané rozdielne zaobchádzanie.

28

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako vyplýva z článku 94 písm. a) a c) rokovacieho poriadku, návrh na začatie prejudiciálneho konania musí najmä obsahovať „stručné zhrnutie predmetu sporu, ako aj relevantné skutočnosti, ktoré zistil vnútroštátny súd, alebo aspoň zhrnutie skutkového stavu, z ktorého prejudiciálne otázky vychádzajú“, ako aj „uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a svojou právnou úpravou uplatniteľnou vo vnútroštátnom konaní“.

Hoci by v prejednávanej veci bolo nepochybne žiaduce, aby vnútroštátny súd podrobnejšie vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k názoru, že ustanovenia práva Únie, ktorých sa týka jeho prvá otázka, mohli byť v prejednávanej veci porušené, z informácií uvedených v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že odvod za rok 2015 sa vzťahuje jedine na držiteľov koncesií na prevádzkovanie hier na hracích automatoch a ich zmluvných partnerov na nižších stupňoch, no nie na ostatné subjekty v odvetví hier, akými sú prevádzkovatelia hier na internete. Preto ani nedostatok presnej identifikácie a opisu rôznych iných kategórií prevádzkovateľov v odvetví hier zo strany vnútroštátneho súdu, ani nedostatok podrobnejšieho vysvetlenia toho istého súdu, pokiaľ ide o otázku, do akej miery takéto obmedzenie dotýkajúce sa pôsobnosti uvedeného odvodu môže zohrávať úlohu pri určovaní, či sa v prejednávanej veci musí konštatovať porušenie článkov 49 a 56 ZFEÚ, nebránia dostatočnému pochopeniu kontextu, do ktorého patria návrhy na začatie prejudiciálneho konania, a súvislosti, ktoré môžu existovať medzi uvedenými ustanoveniami práva Únie a právnou úpravou dotknutou vo veci samej, ani tomu, aby Súdny dvor poskytol uvedenému súdu určité minimálne údaje, ktoré by ho mohli usmerniť pri jeho prípadnom uplatnení uvedených ustanovení v rámci sporov, ktoré mu boli predložené vo veci samej.

31

Z toho vyplýva, že prejudiciálne otázky, ktoré položila Consiglio di Stato (Štátna rada), sú prípustné.

O veci samej

O prvej otázke

32

Okrem toho najmä zo spresnení uvedených v bode 22 tohto rozsudku vyplýva, že medzi koncesionármi dotknutými odvodom za rok 2015 sa nachádzajú talianske spoločnosti ovládané spoločnosťami so sídlom v iných členských štátoch.

36

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že sloboda usadiť sa, ktorú článok 49 ZFEÚ priznáva štátnym príslušníkom členských štátov a ktorá zahŕňa ich právo začať a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, ako aj právo založiť a viesť podniky za rovnakých podmienok, ako sú podmienky stanovené právnou úpravou členského štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa, pre jeho vlastných štátnych príslušníkov, zahŕňa v súlade s článkom 54 ZFEÚ aj právo spoločností, ktoré sú založené podľa právnej úpravy členského štátu a ktoré majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavnú prevádzkareň v Únii, vykonávať svoju činnosť v dotknutom členskom štáte prostredníctvom dcérskej spoločnosti, organizačnej zložky alebo obchodného zastúpenia (rozsudok z 21. decembra 2016, AGET Iraklis, C‑201/15 , EU:C:2016:972 , bod 45 a citovaná judikatúra).

37

Sloboda usadiť sa sa tak vzťahuje najmä na situáciu, keď spoločnosť so sídlom v členskom štáte zriadi dcérsku spoločnosť v inom členskom štáte. Podľa ustálenej judikatúry to platí rovnako vtedy, ak takáto spoločnosť alebo štátny príslušník členského štátu nadobudne na základnom imaní spoločnosti so sídlom v inom členskom štáte podiel, ktorý mu dáva určitý vplyv na rozhodnutia tejto spoločnosti a umožňuje mu určovať jej činnosti (rozsudok z 21. decembra 2016, AGET Iraklis, C‑201/15 , EU:C:2016:972 , bod 46 a citovaná judikatúra).

41

Pritom treba poznamenať, že odvod za rok 2015 má povahu daňového opatrenia, ako to zdôraznila talianska vláda najmä vo svojich pripomienkach, a že vyplýva z výrazu „odvádzani[e] daní z hier“ uvedeného v článku 14 ods. 1 zákona č. 23 z 11. marca 2014.

42

V tejto súvislosti treba na úvod spresniť, že hoci priame dane nepochybne patria do právomoci členských štátov, z ustálenej judikatúry vyplýva, že tieto členské štáty musia napriek tomu pri jej výkone dodržiavať právo Únie, a najmä základné práva zaručené Zmluvou o FEÚ (rozsudok z 11. júna 2015, Berlington Hungary a i., C‑98/14 , EU:C:2015:386 ; bod 34).

43

45

Nie je ani zreteľne jasné, čo musí takisto overiť vnútroštátny súd, že by ten istý odvod mohol mať za následok vytvorenie prekážky ziskovému prevádzkovaniu hracích automatov existujúcich koncesionárov tým, že by sa uprednostnili iné odvetvia hier, najmä odvetvie hier na internete, alebo akým spôsobom by v takomto prípade boli cezhraničné situácie diskriminované v porovnaní s vnútroštátnymi situáciami (pozri v tejto súvislosti rozsudok z 11. júna 2015, Berlington Hungary a i., C‑98/14 , EU:C:2015:386 , body 39 až 41 ).

46

V tejto súvislosti vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či Talianska republika, či už v rámci odvetvia hier prebiehajúcich na hracích automatoch, alebo medzi týmto odvetvím a inými odvetviami hier, účinkom odvodu za rok 2015 uloženého prevádzkovateľom hier uplatňovaných na hracích automatoch zaviedla diskriminačné zaobchádzanie s cezhraničnými situáciami v porovnaní s vnútroštátnymi situáciami vzhľadom na slobodu zaručenú článkom 49 ZFEÚ.

47

Jedine v prípade takéhoto konštatovania obmedzenia uvedenej slobody je nastolená otázka prípadného odôvodnenia tohto obmedzenia.

51

Článok 14 ods. 2 toho istého zákona stanovoval, že pri tejto reorganizácii sa musia dodržiavať určité zásady a usmernenia, medzi ktoré podľa písmena g) tohto ustanovenia patria okrem iného „revízia odplát a provízií, ktoré prináležia koncesionárom a iným prevádzkovateľom v súlade s kritériom progresivity súvisiacej s objemom zberu stávok“.

52

Článok 1 ods. 649 zákona o stabilite na rok 2015 však uvádza, že príspevok požadovaný od koncesionárov z titulu odvodu za rok 2015 sa vyberá „na to, aby sa prispelo k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v ozdravení verejných financií, a do okamihu, kedy dôjde k dôkladnej reorganizácii odplát a odmien prináležiacich koncesionárom a iným prevádzkovateľom v odvetví v rámci siete zberu stávok na účet štátu na základe uplatnenia článku 14 ods. 2 písm. g) zákona č. 23 z 11. marca 2014“.

53

Zo znenia článku 1 ods. 649 zákona o stabilite v roku 2015 teda zrejme vyplýva, že odvod za rok 2015 bol zavedený bez toho, aby taliansky zákonodarca naďalej odkazoval na naliehavý dôvod všeobecného záujmu, akým je ochrana spotrebiteľov a predchádzanie podvodom a hráčskej závislosti, keďže toto ustanovenie sa týka výlučne cieľa ozdravenia verejných financií.

57

V rozsahu, v akom by vnútroštátny súd v rámci preskúmania, ktoré mu prislúcha, konštatoval, že odvod za rok 2015, bez ohľadu na znenie článku 1 ods. 649 zákona o stabilite v roku 2015 pripomenutého v bode 52 tohto rozsudku, skutočne sledoval hlavne naliehavé ciele všeobecného záujmu, prislúchalo by mu určiť, či obmedzenie uložené týmto odvodom spĺňalo podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, pokiaľ ide o jeho proporcionalitu, teda či bolo spôsobilé zaručiť dosiahnutie sledovaných cieľov a či nešlo nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie uvedených cieľov. V tejto súvislosti treba okrem toho pripomenúť, že vnútroštátna právna úprava je spôsobilá zaručiť dosiahnutie uvedených cieľov len vtedy, ak skutočne zodpovedá úsiliu dosiahnuť ich koherentne a systematicky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2015, Berlington Hungary a i., C‑98/14 , EU:C:2015:386 , bod 64 , ako aj citovanú judikatúru).

58

Za týchto podmienok treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ sa preukáže, že vnútroštátna právna úprava ukladajúca odvod, ktorého účinkom je zníženie odmeny koncesionárov poverených správou hier na hracích automatoch, predstavuje obmedzenie slobody zaručenej týmto ustanovením Zmluvy o FEÚ, uvedené ustanovenie bráni tomu, aby takéto obmedzenie mohlo byť odôvodnené cieľmi, ktoré sú založené výlučne na úvahách spojených s ozdravením verejných financií.

O druhej otázke

59

Podľa ustálenej judikatúry možnosť odvolávať sa na zásadu ochrany legitímnej dôvery má každý hospodársky subjekt, v prípade ktorého vnútroštátny orgán vzbudil legitímne očakávanie. Ak však mohol opatrný a obozretný hospodársky subjekt predvídať prijatie opatrenia, ktoré sa týka jeho záujmov, nemôže sa po jeho prijatí odvolávať na uvedenú zásadu. Okrem toho hospodárske subjekty nemôžu vkladať legitímnu dôveru do zachovania existujúceho stavu, ktorý môžu vnútroštátne orgány zmeniť v rámci svojej voľnej úvahy [rozsudok z 15. apríla 2021, Federazione nazionale delle imprese elettrotecniche ed elettroniche (Anie) a i., C‑798/18 a C‑799/18 , EU:C:2021:280 , bod 42 , ako aj citovaná judikatúra].

63

Naproti tomu sú podľa uvedenej zásady takéto hospodárske subjekty naďalej dôvodne oprávnené spochybniť spôsob vykonania takýchto zmien (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2015, Berlington Hungary a i., C‑98/14 , EU:C:2015:386 , bod 78 , ako aj citovanú judikatúru).

64

V tejto súvislosti Súdny dvor napríklad už uviedol, že hospodársky subjekt, ktorý uskutočnil nákladné investície na účely zosúladenia sa so systémom, ktorý predtým prijal zákonodarca, môže byť vo svojich záujmoch podstatne dotknutý predčasným zrušením tohto systému, a to tým viac, ak sa uskutoční náhle a nepredvídateľne bez toho, aby sa mu ponechal čas potrebný na prispôsobenie sa novej legislatívnej situácii (pozri rozsudok z 11. júna 2015, Berlington Hungary a i., C‑98/14 , EU:C:2015:386 , bod 87 ).

65

68

Pokiaľ ide o zákon č. 23 z 11. marca 2014, o ktorom talianska vláda tvrdí, že viac než dostatočne avizoval odvod za rok 2015, treba poznamenať, že sa nezdá, že tento odvod bol určený v rámci reorganizácie odmien koncesionárov, na ktorej uskutočnenie bola talianska vláda splnomocnená týmto zákonom. Ako sa výslovne uvádza v článku 1 ods. 649 zákona o stabilite na rok 2015, tento odvod bol uložený „do okamihu“ tejto reorganizácie, a teda a priori mimo nej. Zo spisu navyše vyplýva, že táto reorganizácia sa neuskutočnila, z dôvodu uplynutia doby účinnosti splnomocnenia.

69

Chýbajúcu súvislosť medzi odvodom za rok 2015 a zákonom č. 23 z 11. marca 2014 navyše zrejme odráža aj okolnosť, že na rozdiel od kritéria „progresivity súvisiacej s objemom výberu vkladov do hier“, ktoré sa malo uplatniť v rámci stanovenej reorganizácie, článok 1 ods. 649 zákona o stabilite v roku 2015 zaviedol sporný odvod na pevnej úrovni, ktorá teda nesúvisí s objemom vybratých vkladov, a rozdelil ho medzi koncesionárov na základe počtu prístrojov, ktoré každý z nich spravuje, teda opäť bez súvislosti s objemom vkladov vybratých každým z nich.

70

Pokiaľ ide napokon o tvrdenie žalobkýň vo veci samej, podľa ktorého mal odvod za rok 2015 retroaktívny účinok, treba poznamenať, že tento odvod prijatý 23. decembra 2014 sa týkal zníženia odmien koncesionárov „od roku 2015“ (pozri článok 1 ods. 649 zákona o stabilite v roku 2015) a že stanovoval platby od apríla do októbra 2015. Z tohto dôvodu odvod za rok 2015 nemal retroaktívny účinok.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

1.

Článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ sa preukáže, že vnútroštátna právna úprava ukladajúca odvod, ktorého účinkom je zníženie odmeny koncesionárov poverených správou hier na hracích automatoch, predstavuje obmedzenie slobody zaručenej týmto ustanovením Zmluvy o FEÚ, uvedené ustanovenie bráni tomu, aby takéto obmedzenie mohlo byť odôvodnené cieľmi, ktoré sú založené výlučne na úvahách spojených s ozdravením verejných financií.

2.

Pokiaľ sa článok 49 ZFEÚ uplatňuje v prípade existencie takéhoto vnútroštátneho opatrenia, zásada ochrany legitímnej dôvery sa má vykladať v tom zmysle, že v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá počas trvania koncesných zmlúv uzavretých medzi spoločnosťami a správnym orgánom dotknutého členského štátu dočasne znižuje odmeny koncesionárov dohodnuté v uvedených zmluvách, okrem prípadu, keď sa vzhľadom na rozsah vplyvu tohto zníženia na výnosnosť investícií vynaložených koncesionármi a na prípadnú náhlu a nepredvídateľnú povahu tohto opatrenia ukáže, že uvedení koncesionári nedostali potrebný čas na prispôsobenie sa tejto novej situácii.