C-505/20

62020CJ0505

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 12. mája 2022 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Zaistenia a konfiškácia prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii – Smernica 2014/42/EÚ – Článok 4 – Konfiškácia – Článok 7 – Zaistenie – Článok 8 – Procesné záruky – Zaistenie a konfiškácia majetku patriaceho osobe, ktorá nie je účastníkom trestného konania – Vnútroštátna právna úprava, ktorá pre tretie osoby nepredpokladá možnosť opravného prostriedku počas súdneho konania a neumožňuje prípadné vrátenie takého majetku do skončenia trestného konania“

Vo veci C‑505/20,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) z 8. októbra 2020 a doručený Súdnemu dvoru v ten istý deň, ktorý súvisí s konaním:

generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predniesla:

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wasmeier a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania, v priebehu ktorého RR a JG ako tretie osoby zúčastnené na tomto konaní požiadali vnútroštátny súd o vrátenie svojho majetku zaisteného počas prípravnej fázy tohto konania.

Právny rámec

Právo Únie

3

Odôvodnenia 15, 31, 33, 34 a 38 smernice 2014/42 uvádzajú:

„(15)

Táto smernica podstatným spôsobom zasahuje do práv osôb, a to nielen podozrivých alebo obvinených osôb, ale aj do práv tretích osôb, ktoré nie sú trestne stíhané. Je preto potrebné stanoviť osobitné záruky a prostriedky súdnej nápravy, aby sa zaručila ochrana ich základných práv pri vykonávaní tejto smernice. To zahŕňa právo byť vypočutý pre tretie osoby, ktoré tvrdia, že sú vlastníkmi dotknutého majetku alebo ktoré tvrdia, že k nemu majú iné majetkové práva (‚vecné práva‘), ako napríklad ususfructus . Príkaz na zaistenie by sa dotknutej osobe mal oznámiť čo najskôr po jeho vykonaní. Príslušné orgány však môžu odložiť oznámenie takýchto príkazov dotknutej osobe z dôvodov týkajúcich sa potrieb vyšetrovania.

(34)

Účelom oznámenia príkazu na zaistenie je okrem iného umožniť dotknutej osobe napadnutie tohto príkazu. Preto by sa v oznámení mali aspoň v skrátenej forme uviesť dôvody vydania predmetného príkazu, pričom odôvodnenie môže byť veľmi stručné.

…

(38)

Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v [charte] a Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd [podpísanom v Ríme 4. novembra 1950] (ďalej len ‚EDĽP‘), ako ich v judikatúre vykladá Európsky súd pre ľudské práva. Táto smernica by sa mala vykonávať v súlade s týmito právami a zásadami. Touto smernicou by nemali byť dotknuté vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa právnej pomoci, ani sa ňou nestanovujú žiadne povinnosti pre systémy právnej pomoci členských štátov, ktoré by sa mali uplatňovať v súlade s chartou a EDĽP.“

…

3.

‚prostriedky‘ sú akýkoľvek majetok, ktorý bol akýmkoľvek spôsobom, celkom alebo sčasti, použitý alebo určený na spáchanie trestného činu alebo trestných činov;

4.

‚konfiškácia‘ je konečné odňatie majetku nariadené súdom v súvislosti s trestným činom;

5.

g)

rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami [( Ú. v. EÚ L 335, 2004, s. 8 )];

h)

rámcové rozhodnutie Rady 2008/841/SVV z 24. októbra 2008 o boji proti organizovanému zločinu [( Ú. v. EÚ L 300, 2008, s. 42 )];

…“

7

„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby umožnili konfiškáciu príjmov alebo iného majetku v hodnote zodpovedajúcej príjmom, ktoré podozrivá alebo obvinená osoba priamo alebo nepriamo previedla na tretie osoby alebo ktoré tretie osoby získali od podozrivej alebo obvinenej osoby, aspoň v prípadoch, keď táto tretia osoba vedela alebo mala vedieť, že účelom prevodu alebo nadobudnutia bolo predísť konfiškácii, a to na základe konkrétnych skutočností a okolností vrátane toho, že prevod alebo nadobudnutie sa uskutočnili bezodplatne alebo za protihodnotu, ktorá bola podstatne nižšia ako trhová hodnota.

2. Odsekom 1 nie sú dotknuté práva tretích osôb konajúcich v dobrej viere.“

10

Článok 7 tejto smernice s názvom „Zaistenie“ stanovuje:

„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktoré umožnia zaistenie majetku na účely prípadnej následnej konfiškácie. Uvedené opatrenia, ktoré môže nariadiť príslušný orgán, zahŕňajú naliehavé opatrenie, ktoré sa v prípade potreby prijme s cieľom zachovať majetok.

2. Zaisťovacie opatrenia na účely prípadnej následnej konfiškácie sa môžu vzťahovať na majetok v držbe tretej osoby v zmysle článku 6.“

5. Zaistený majetok, ktorý nie je následne skonfiškovaný, sa bezodkladne vráti. Podmienky alebo procesné pravidlá, na základe ktorých sa tento majetok vráti, sa stanovia vo vnútroštátnom práve.

6. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zaistia, aby každý príkaz na konfiškáciu bol odôvodnený a oznámený dotknutej osobe. Členské štáty zaistia osobe, proti ktorej bola nariadená konfiškácia, účinnú možnosť napadnúť príkaz na konfiškáciu na súde.

…

9. Tretie osoby majú právo domáhať sa titulu vlastníckeho alebo iného majetkového práva, a to aj v prípadoch uvedených v článku 6.

…“

Bulharské právo

b)

veci vo vlastníctve odsúdeného, ktoré boli predmetom úmyselného trestného činu, a to v prípadoch výslovne stanovených v osobitnej časti tohto zákona.

2. Predmetom konfiškácie v prospech štátu sú tiež:

a)

veci, ktoré boli predmetom alebo prostriedkom na spáchanie trestného činu a ktorých držba je zakázaná, a

b)

Trestný poriadok

13

§ 111 Nakazatelno‑procesualen kodex (Trestný poriadok), nazvaný „Uchovávanie vecných dôkazov“, stanovuje:

„1. Vecné dôkazy sa uchovávajú až do ukončenia trestného konania.

2. Predmety zabavené ako vecné dôkazy sa môžu vrátiť oprávneným osobám, ktorým sa skonfiškovali so súhlasom prokurátora do ukončenia trestného konania, len vtedy, ak to nebráni zisteniu objektívnej pravdy a ak neboli predmetom správnych deliktov.

3. Prokurátor rozhodne o žiadostiach o vrátenie do troch dní. Proti zamietnutiu prokurátora podľa odseku 2 môže nositeľ práv podať opravný prostriedok na príslušný prvostupňový súd. Tento súd rozhodne o odvolaní do troch dní od jeho doručenia na neverejnom zasadnutí a jeho rozhodnutie je konečné.

15

Dňa 7. augusta 2019 sa v rámci trestného stíhania proti organizovanej skupine pre obchodovanie s omamnými látkami uskutočnila prehliadka bydliska JG, počas ktorej boli zaistené dva mobilné telefóny a peňažná suma. Voči JG však nebolo vznesené obvinenie, keďže prokurátor sa domnieval, že nebol zapojený do spáchania trestného činu. Oba mobilné telefóny a peňažná suma zostali zaistené ako vecné dôkazy v súlade s § 111 Trestného poriadku v rámci konania začatého proti členom organizovanej skupiny.

16

RR a JG podali na Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, návrh na vrátenie ich majetku.

17

Podľa tohto súdu, hoci vnútroštátna právna úprava stanovuje možnosť tretej osoby požiadať počas prípravnej fázy trestného konania o vrátenie zaisteného majetku, neumožňuje požiadať o vrátenie zaisteného majetku počas súdneho konania, teda fázy, ktorá môže trvať niekoľko rokov.

„1.

Bráni článok 8 smernice 2014/42 vnútroštátnemu zákonu, podľa ktorého nemá dotknutá osoba po zaistení majetku, ktorý bol zhabaný ako možný prostriedok alebo príjem z trestnej činnosti, v priebehu súdneho štádia trestného konania právo predložiť súdu návrh na vydanie jej majetku?

2.

Je v súlade s článkom 4 ods. 1 v spojení s článkom 2 bodom 3 smernice 2014/42 a článkom 17 Charty vnútroštátny zákon, podľa ktorého sa konfiškácia ‚prostriedku z trestnej činnosti‘, pokiaľ ide o vec vo vlastníctve tretej osoby nezúčastnenej na spáchaní trestného činu, ktorú však táto tretia osoba obžalovanému prenechala do dlhodobého užívania takým spôsobom, že v rámci ich vnútorného vzťahu práve obžalovaný vykonáva práva vyplývajúce z vlastníckeho práva, považuje za neprípustnú?

3.

V prípade zápornej odpovede na túto otázku: stanovuje článok 8 ods. 6 druhá veta a článok 8 ods. 7 smernice 2014/42 povinnosť vykladať vnútroštátny zákon v tom zmysle, že sa tretej osobe, ktorej majetok sa zaistí a môže byť skonfiškovaný ako prostriedok, musí umožniť zúčastniť sa na konaní, v ktorom sa môže rozhodnúť o konfiškácii, ako aj právo podať na súd opravný prostriedok proti príkazu na konfiškáciu?“

23

Podľa jej článku 3 písm. g) a h) sa totiž táto smernica uplatňuje na trestné činy, na ktoré sa vzťahujú rámcové rozhodnutia 2004/757 a 2008/841, ktoré sa týkajú trestných činov v oblasti obchodu s drogami a boja proti organizovanej trestnej činnosti.

24

Článok 8 tejto smernice, nazvaný „Ochranné opatrenia“, vo svojom odseku 1 ukladá členským štátom povinnosť zaistiť v prospech osôb dotknutých opatreniami stanovenými v tejto smernici na účely ochrany ich práv právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý súdny proces. Toto ustanovenie tak v oblasti, na ktorú sa vzťahuje táto smernica, potvrdzuje základné práva uvedené v článku 47 charty, ktorý najmä stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom a najmä na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. októbra 2021, Okrăžna prokuratura – Varna, C‑845/19 a C‑863/19 , EU:C:2021:864 , bod 75 ).

25

Po prvé opatrenia stanovené smernicou 2014/42 sa týkajú najmä zaistenia majetku, ktorý je definovaný v článku 2 bode 5 tejto smernice ako „dočasný zákaz prevodu, zničenia alebo premeny majetku, nakladania s majetkom alebo presunu majetku, alebo dočasné prevzatie majetku do úschovy či prevzatie kontroly nad majetkom“.

29

V tejto súvislosti v čase, keď bol majetok, o ktorý ide vo veci samej, zaistený, mohlo dôjsť k jeho následnej konfiškácii.

30

Pokiaľ ide o RR, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, že bola pôvodne obvinená pre trestný čin týkajúci sa nedovoleného obchodu s omamnými látkami a že až neskôr prokurátor vylúčil jej účasť na tomto trestnom čine, takže bola kvalifikovaná ako tretia osoba konajúca v dobrej viere, čo podľa vnútroštátneho súdu bránilo konfiškácii jej majetku podľa bulharskej právnej úpravy.

31

Pokiaľ ide o JG, z toho istého rozhodnutia vyplýva, že jeho účasť na predmetnej trestnej činnosti bola vylúčená až po preskúmaní dvoch zabavených mobilných telefónov, takže tieto mobilné telefóny, ako aj peňažná suma boli zaistené na účely ich prípadnej následnej konfiškácie.

35

Tento výklad vyplýva aj z odôvodnenia 33 smernice 2014/42, podľa ktorého táto smernica podstatným spôsobom zasahuje do práv osôb, a to nielen podozrivých alebo obvinených osôb, ale aj do práv tretích osôb, ktoré nie sú trestne stíhané, ale tvrdia, že sú vlastníkmi dotknutého majetku. Preto je podľa tohto odôvodnenia potrebné stanoviť osobitné záruky a prostriedky súdnej nápravy, aby sa zaručila ochrana základných práv týchto osôb pri vykonávaní tejto smernice (rozsudok z 21. októbra 2021, Okrăžna prokuratura – Varna, C‑845/19 a C‑863/19 , EU:C:2021:864 , bod 77 ).

36

Okrem toho článok 8 smernice 2014/42 sa má vykladať s prihliadnutím na jej odôvodnenie 31, podľa ktorého vzhľadom na obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré vyplýva z rozhodnutí o zaistení, by sa tieto predbežné opatrenia nemali uplatňovať dlhšie, než je nevyhnutné na zabezpečenie majetku na účely jeho prípadnej následnej konfiškácie, a že z toho vyplýva, že to môže dotknutý súd zaväzovať, aby kontroloval, či je účel rozhodnutia o zaistení stále platný.

37

Takýto prístup predpokladá, že tretia osoba konajúca v dobrej viere, ktorá je vlastníkom zaisteného majetku, môže tiež v priebehu súdneho konania požiadať príslušný súd, aby preskúmal, či sú stále splnené podmienky na zaistenie tohto majetku. V dôsledku toho je vnútroštátna právna úprava, ktorá takúto možnosť nestanovuje, v rozpore s článkom 8 ods. 1 smernice 2014/42.

Na úvod treba uviesť, že Európska komisia namieta neprípustnosť tejto otázky z dôvodu, že nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu, keďže z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že ku konfiškácii nemôže vo veci samej v žiadnom prípade dôjsť. Bolo by totiž v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou skonfiškovať prostriedok, o ktorý ide vo veci samej, takže prokuratúra už nechcela a ani nezvažovala možnosť, že by tento prostriedok mohol byť následne skonfiškovaný.

41

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prislúcha výlučne vnútroštátnym súdom, ktoré veci prejednávajú a ktoré musia prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdili potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 13. novembra 2018, Levola Hengelo, C‑310/17 , EU:C:2018:899 , bod 27 a citovaná judikatúra).

42

Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v právnom a skutkovom rámci, ktorý tento súd vymedzí na svoju zodpovednosť a ktorého presnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia ich relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 13. novembra 2018, Levola Hengelo, C‑310/17 , EU:C:2018:899 , bod 28 a citovaná judikatúra).

46

Na účely výkladu ustanovenia práva Únie musí Súdny dvor podľa svojej ustálenej judikatúry zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj najmä kontext, do ktorého patrí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 2021, MCP, C‑603/20 PPU , EU:C:2021:231 , bod 37 a citovanú judikatúru).

47

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 4 ods. 1 smernice 2014/42, treba uviesť, že článok 5 tejto smernice týkajúci sa „rozšírenej konfiškácie“ vo svojom odseku 1 stanovuje, že táto smernica sa môže týkať len „majetku vo vlastníctve osoby odsúdenej za trestný čin“, takže majetok tretích osôb je z pôsobnosti tohto článku vylúčený.

48

Pokiaľ ide o článok 6 tejto smernice, tento sa výslovne týka, ako to potvrdzuje jeho názov, „konfiškácie majetku tretích osôb“. Tento článok sa vzťahuje len na „príjmy“ a nie na „prostriedky“, takže nemôže v žiadnom prípade slúžiť ako základ pre konfiškáciu určitého prostriedku v situácii, o akú ide vo veci samej.

52

V každom prípade a vzhľadom na to, že vnútroštátna právna úprava neumožňuje konfiškáciu majetku tretích osôb konajúcich v dobrej viere v situácii, o akú ide vo veci samej, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že smernica sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, a teda sa na ňu ako takú voči nemu nemožno odvolávať pred vnútroštátnym súdom (rozsudok z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 65 a citovaná judikatúra).

53

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 1 smernice 2014/42 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje konfiškáciu majetku patriaceho tretej osobe konajúcej v dobrej viere a použitého ako prostriedok pre spáchanie trestného činu, a to aj vtedy, keď táto tretia osoba dala tento majetok trvale k dispozícii obvinenej osobe.

O tretej otázke

54

Článok 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii nástrojov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade zaistenia majetku ako prostriedku alebo príjmu z údajnej trestnej činnosti nemá vlastník tohto majetku, ktorý je treťou osobou konajúcou v dobrej viere, počas súdneho konania v rámci trestného konania žiadne právo obrátiť sa na príslušný súd so žiadosťou o vrátenie tohto majetku.

2.

Článok 4 ods. 1 smernice 2014/42 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje konfiškáciu majetku patriaceho tretej osobe konajúcej v dobrej viere a použitého ako prostriedok pre spáchanie trestného činu, a to aj vtedy, keď táto tretia osoba dala tento majetok trvale k dispozícii obvinenej osobe.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: bulharčina.