C-674/20

Airbnb Ireland UC

proti

Région de Bruxelles‑Capitale,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory A. Prechal, sudcovia J. Passer, F. Biltgen, N. Wahl (spravodajca) a L. Arastey Sahún,

generálny advokát: M. Szpunar,

Région de Bruxelles‑Capitale, v zastúpení: C. Molitor, avocat,

–

španielska vláda, v zastúpení: L. Aguilera Ruiz, splnomocnený zástupca,

–

francúzska vláda, v zastúpení: N. Vincent a T. Stéhelin, splnomocnení zástupcovia,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: W. Roels, S. Kalėda, P.‑J. Loewenthal a L. Armati, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Smernica 2000/31

3

Podľa odôvodnenia 12 smernice 2000/31:

„Z rozsahu tejto smernice je potrebné vylúčiť určité činnosti z dôvodu, že podľa zmluvy alebo existujúcich sekundárnych právnych predpisov nemôže byť v tejto oblasti v tomto štádiu zaručená sloboda poskytovania služieb. Vylúčeniu týchto činnosti nebránia žiadne nástroje, ktoré by sa mohli ukázať byť nevyhnutné pre riadne fungovanie vnútorného trhu. Z rozsahu tejto smernice sa musia vylúčiť dane, najmä daň z pridanej hodnoty, ktorá je zavedená na veľký počet služieb, na ktoré sa vzťahuje táto smernica.“

4

Odôvodnenie

13 tejto smernice znie:

„1. Táto smernica sa snaží prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi.

2. Táto smernica harmonizuje, v rozsahu potrebnom na dosiahnutie cieľa uvedeného v odseku 1, určité vnútroštátne ustanovenia o službách informačnej spoločnosti týkajúce sa vnútorného trhu, sídla poskytovateľov služieb, komerčných oznámení, elektronických zmlúv, zodpovednosti sprostredkovateľov, spravovacích poriadkov, mimosúdneho riešenia sporov a spolupráce medzi členskými štátmi.

…

5. Dohovor [Táto smernica – neoficiálny preklad ] sa nevzťahuje na:

a)

daňovú oblasť;

9

Článok 15 ods. 2 tej istej smernice znie:

„Členské štáty môžu ustanoviť povinnosť, aby poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti informovali príslušné verejné orgány o údajných vykonávaných nezákonných činnostiach alebo o údajných nezákonných poskytovaných informáciách, alebo povinnosť oznamovať príslušným orgánom na ich žiadosť informácie, ktoré by im umožnili identifikáciu príjemcov ich služieb, s ktorými uzatvorili dohody o uložení informácií.“

Smernica 2006/123

10

V článku 1 smernice 2006/123, nazvanom „Predmet úpravy“, sa uvádza:

3. Táto smernica sa nevzťahuje na oblasť daní.“

12

Článok 3 tej istej smernice s názvom „Vzťah k iným ustanoveniam práva [Únie]“ stanovuje:

„1. Ak existuje rozpor medzi ustanoveniami tejto smernice a ustanovením iného aktu [Únie], ktorý upravuje osobitné aspekty prístupu k činnosti v oblasti služieb alebo jej výkonu v osobitných oblastiach alebo v osobitných povolaniach, má ustanovenie iného aktu [Únie] prednosť a uplatňuje sa na tieto osobitné oblasti alebo povolania. …

…

3. Členské štáty uplatňujú ustanovenia tejto smernice v súlade s pravidlami zmluvy, ktoré sa týkajú práva usadiť sa a voľného pohybu služieb.“

V súlade s článkom 3 tohto nariadenia sa paušálna turistická daň vypočíta vynásobením základnej sumy za ubytovaciu jednotku, ktorá je pre ubytovacie miesta v domácnosti znížená, počtom nocí, ktoré turisti strávili v tejto ubytovacej jednotke.

16

Z článku 4 uvedeného nariadenia vyplýva, že paušálnu turistickú daň musí zaplatiť prevádzkovateľ turistického ubytovacieho zariadenia alebo, ak je platobne neschopný alebo neznámy, vlastník nehnuteľnosti, a z článku 7 toho istého nariadenia vyplýva, že osoba povinná platiť túto daň musí podať mesačné daňové priznanie daňovému úradu.

17

Článok 12 nariadenia z 23. decembra 2016 stanovuje:

„Sprostredkovatelia sú povinní v súvislosti s turistickými ubytovacími zariadeniami nachádzajúcimi sa v Regióne Brusel‑hlavné mesto, pre ktoré vystupujú v pozícii sprostredkovateľov alebo vedú reklamnú politiku, oznámiť na základe písomnej žiadosti úradníkom určeným vládou údaje o prevádzkovateľovi a turistickom ubytovacom zariadení, ako aj počet prenocovaní a ubytovacích jednotiek využitých v priebehu predchádzajúceho roka.

20

Dňa 8. septembra 2017 Airbnb Ireland uviedla, že tejto žiadosti o informácie nevyhovie, v dôsledku čoho jej 10. novembra 2017 daňová správa Regiónu Brusel‑hlavné mesto uložila deväť pokút, a to každú vo výške 10000 eur.

21

Medzi prvou žiadosťou o informácie a druhou žiadosťou o informácie Airbnb Ireland podala 10. júla 2017 na vnútroštátny súd, a to na Cour constitutionnelle (Ústavný súd, Belgicko), žalobu o neplatnosť článku 12 nariadenia z 23. decembra 2016.

22

Vnútroštátny súd po tom, čo uviedol, že z parlamentných prác vyplýva, že cieľom nariadenia z 23. decembra 2016 bolo, aby sa prostredníctvom zavedenia paušálnej turistickej dane odvetvie cestovného ruchu podieľalo na finančných nákladoch spôsobených turizmom a harmonizovalo zdanenie turistických ubytovacích zariadení Regiónu Brusel‑hlavné mesto, spresnil, že hoci sprostredkovatelia, medzi ktorých patrí Airbnb Ireland, nie sú platiteľmi uvedenej dane ani nie sú poverení jej vyberaním, článok 12 tohto nariadenia im ukladá povinnosť poskytnúť informácie na základe písomnej žiadosti daňovej správy, pričom nesplnenie tejto povinnosti ich vystavuje správnej pokute vo výške 10000 eur.

„1.

Má sa článok 1 ods. 5 [písm.] a) smernice [2000/31] vykladať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorá zaväzuje poskytovateľov sprostredkovateľskej služby, ktorej predmetom je prostredníctvom elektronickej platformy za odmenu sprostredkovať kontakt medzi prípadnými nájomcami a prenajímateľmi, ktorí sú alebo nie sú podnikateľmi ponúkajúcimi krátkodobé ubytovanie, oznámiť na základe písomnej žiadosti daňovej správe a pod hrozbou uloženia pokuty ,údaje o prevádzkovateľovi a turistickom ubytovacom zariadení, ako aj počet prenocovaní a ubytovacích jednotiek využitých v priebehu predchádzajúceho roka‘ s cieľom identifikovať osoby podliehajúce regionálnej dani z turistických ubytovacích zariadení a ich zdaniteľné príjmy, spadá do ‚daňovej oblasti‘, a v dôsledku toho sa musí považovať za vylúčenú z pôsobnosti tejto smernice?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, majú sa články 1 až 3 smernice [2006/123] vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa uplatňuje na takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je opísaná v prvej prejudiciálnej otázke? Má sa prípadne článok 56 [ZFEÚ] vykladať v tom zmysle, že sa na takúto právnu úpravu uplatňuje?

3.

Má sa článok 15 ods. 2 smernice [2000/31] vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na takú vnútroštátnu právnu úpravu, aká je opísaná v prvej prejudiciálnej otázke, a že takúto právu úpravu povoľuje?“

28

Po druhé tento výklad vyplýva aj z umiestnenia týchto ustanovení v Zmluvách. Článok 114 ods. 2 ZFEÚ je súčasťou kapitoly 3, nazvanej „Aproximácia práva“, ktorá nasleduje po kapitole 2, nazvanej „Daňové ustanovenia“, v rámci hlavy VII, ktorej predmetom sú „Spoločné pravidlá pre hospodársku súťaž, zdaňovanie a aproximáciu práva“ Zmluvy o FEÚ. V dôsledku toho sa všetko, čo sa týka uvedenej kapitoly 3, konkrétne aproximácie práva, netýka a nemôže týkať toho, čo patrí do uvedenej kapitoly 2, teda daňových ustanovení.

29

Po tretie rovnaké odôvodnenie má prednosť, pokiaľ ide o sekundárne právo prijaté na základe článku 95 ES a neskôr článku 114 ZFEÚ. To navyše vyplýva z doslovného výkladu širokých pojmov použitých v článku 1 ods. 5 písm. a) smernice 2000/31, a to „daňová oblasť“, ktoré si teda vyžadujú extenzívny výklad, ako to uznal Súdny dvor napríklad v súvislosti s pojmom „oblasť dopravy“, ktorý má širší rozsah než pojem „dopravné služby“ (rozsudok z 15. októbra 2015, Grupo Itevelesa a i., C‑168/14 , EU:C:2015:685 , bod 41 ).

30

Po štvrté tieto úvahy potvrdzuje znenie odôvodnení 12 a 13 smernice 2000/31, ktoré uvádzajú, že táto smernica vylučuje zo svojej pôsobnosti „dane“ a že uvedená smernica „nemá za cieľ ustanoviť pravidlá o finančných povinnostiach“.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že hoci je pravda, že článok 12 nariadenia z 23. decembra 2016 nie je sám osebe určený osobám povinným platiť paušálnu turistickú daň, ale osobám, ktoré plnili úlohu sprostredkovateľa pri prevádzkovaní turistického ubytovania za odplatu, a že jeho účelom je poskytnutie informácií správe Regiónu Brusel‑hlavné mesto pod hrozbou pokuty, skutočnosťou zostáva, že po prvé správou, ktorej sú tieto informácie určené, je daňová správa, po druhé, ako zdôrazňuje samotný vnútroštátny súd, tento článok je súčasťou daňovej právnej úpravy, konkrétne nariadenia z 23. decembra 2016, a po tretie informácie, ktorých zaslanie toto ustanovenie ukladá, sú v ich podstate neoddeliteľné od uvedeného predpisu, keďže len na ich základe možno identifikovať osobu skutočne povinnú zaplatiť túto daň, základ tejto dane, a to konkrétne miesto ubytovania v domácnosti, počet ubytovacích jednotiek, ako aj počet prenocovaní, a v dôsledku toho jej výšku.

34

Na prvú otázku je teda potrebné odpovedať tak, že ustanovenie daňovej právnej úpravy členského štátu, ktoré ukladá sprostredkovateľom povinnosť, pokiaľ ide o turistické ubytovacie zariadenia nachádzajúce sa v regióne tohto členského štátu, pre ktoré pôsobia ako sprostredkovatelia alebo vedú reklamnú politiku, oznámiť regionálnej daňovej správe na základe jej písomnej žiadosti údaje o prevádzkovateľovi a turistickom ubytovacom zariadení, ako aj počet prenocovaní a ubytovacích jednotiek využitých v priebehu predchádzajúceho roka, sa má svojou povahou považovať za neoddeliteľné od právnej úpravy, ktorej je súčasťou, a teda patrí do „daňovej oblasti“, ktorá je výslovne vylúčená z pôsobnosti smernice 2000/31.

37

Pokiaľ ide o prvú časť druhej otázky, je pravda, že vnútroštátny súd neposkytol nijaký údaj na podporu zmienky o článkoch 1 až 3 smernice 2006/123, takže Súdny dvor v rozpore s požiadavkami stanovenými v článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku nepozná dôvody, pre ktoré sa tento súd pýta na výklad týchto ustanovení, ani súvislosť, ktorú medzi nimi a článkom 12 nariadenia z 23. decembra 2016 vytvára (pozri v tomto zmysle uznesenie z 30. júna 2020, Airbnb Ireland a Airbnb Payments UK, C‑723/19 , neuverejnené, EU:C:2020:509 , bod 29 ). Táto prvá časť druhej prejudiciálnej otázky je teda neprípustná.

38

Pokiaľ ide o druhú časť druhej otázky, návrh na začatie prejudiciálneho konania naopak viackrát spomína článok 56 ZFEÚ v zhrnutí všetkých žalobných dôvodov, ktoré uvádza Airbnb Ireland, zo strany vnútroštátneho súdu. V dôsledku toho môže Súdny dvor určiť presný vzťah, ktorý tento súd v osobitnom rámci konania vo veci samej vytvára medzi týmto ustanovením a článkom 12 nariadenia z 23. decembra 2016. Druhú časť druhej otázky teda treba považovať za prípustnú a treba na ňu meritórne odpovedať.

O veci samej

39

42

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že vnútroštátna právna úprava uplatniteľná na všetky hospodárske subjekty vykonávajúce svoje činnosti na vnútroštátnom území, ktorej predmetom nie je úprava podmienok týkajúcich sa poskytovania služieb dotknutých podnikov a ktorej obmedzujúce účinky, ktoré by mohla mať na slobodné poskytovanie služieb, sú príliš neisté a príliš nepriame na to, aby sa povinnosť, ktorú stanovuje, mohla považovať za spôsobilú obmedziť túto slobodu, neodporuje zákazu stanovenému v článku 56 ZFEÚ (rozsudok z 8. mája 2014, Pelckmans Turnhout, C‑483/12 , EU:C:2014:304 , bod 25 a citovaná judikatúra).

43

Hoci Airbnb Ireland pripúšťa túto teoreticky nediskriminačnú povahu, domnieva sa, že článok 12 nariadenia z 23. decembra 2016 sa v praxi týka konkrétnejšie sprostredkovateľských služieb, ako sú služby, ktoré zabezpečuje.

44

Je pravda, že vývoj technologických prostriedkov, ako aj súčasná konfigurácia trhu s poskytovaním služieb sprostredkovania s nehnuteľnosťami vedú ku konštatovaniu, že sprostredkovatelia poskytujúci svoje služby prostredníctvom telematického portálu môžu na základe takej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, čeliť povinnosti odovzdávať údaje daňovej správe, ktorá bude častejšia a rozsiahlejšia, než povinnosť uložená iným sprostredkovateľom. Táto väčšia povinnosť je však len odrazom väčšieho počtu transakcií uskutočnených týmito sprostredkovateľmi a ich príslušných trhových podielov. V dôsledku toho z toho nevyplýva žiadna diskriminácia.

48

V tejto súvislosti stačí odkázať na vyhlásenia spoločnosti Airbnb Ireland vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 19. decembra 2019, Airbnb Ireland ( C‑390/18 , EU:C:2019:1112 ), podľa ktorých uviedla, že ako službu poskytovala „systém hodnotenia prenajímateľov a nájomcov prístupný budúcim prenajímateľom a nájomcom“, čo mechanicky predpokladá uchovávanie údajov, ktoré sa na tento systém vzťahujú.

49

Na druhú časť druhej otázky treba teda odpovedať tak, že taká právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá ukladá poskytovateľom služieb sprostredkovania nehnuteľností, bez ohľadu na ich sídlo a spôsob sprostredkovania, pokiaľ ide o turistické ubytovacie zariadenia nachádzajúce sa v regióne dotknutého členského štátu, pre ktoré pôsobia ako sprostredkovatelia alebo vedú reklamnú politiku, oznámiť regionálnej daňovej správe na základe jej písomnej žiadosti údaje o prevádzkovateľovi a turistickom ubytovacom zariadení, ako aj počet prenocovaní a ubytovacích jednotiek využitých v priebehu predchádzajúceho roka, neodporuje zákazu stanovenému v článku 56 ZFEÚ.

O tretej otázke

50

Ustanovenie daňovej právnej úpravy členského štátu, ktoré ukladá sprostredkovateľom povinnosť, pokiaľ ide o turistické ubytovacie zariadenia nachádzajúce sa v regióne tohto členského štátu, pre ktoré pôsobia ako sprostredkovatelia alebo vedú reklamnú politiku, oznámiť regionálnej daňovej správe na základe jej písomnej žiadosti údaje o prevádzkovateľovi a turistickom ubytovacom zariadení, ako aj počet prenocovaní a ubytovacích jednotiek využitých v priebehu predchádzajúceho roka, sa má považovať svojou povahou za neoddeliteľné od právnej úpravy, ktorej je súčasťou, a teda patrí do „daňovej oblasti“, ktorá je výslovne vylúčená z pôsobnosti smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode („smernica o elektronickom obchode“).

2.

Právna úprava, ktorá ukladá poskytovateľom služieb sprostredkovania nehnuteľností, bez ohľadu na ich sídlo a spôsob sprostredkovania, pokiaľ ide o turistické ubytovacie zariadenia nachádzajúce sa v regióne dotknutého členského štátu, pre ktoré pôsobia ako sprostredkovatelia alebo vedú reklamnú politiku, oznámiť regionálnej daňovej správe na základe jej písomnej žiadosti údaje o prevádzkovateľovi a turistickom ubytovacom zariadení, ako aj počet prenocovaní a ubytovacích jednotiek využitých v priebehu predchádzajúceho roka, neodporuje zákazu stanovenému v článku 56 ZFEÚ.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.