C-675/20

Colin Brown , bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: I. van Damme, advocaat,

odvolateľ,

ďalší účastníci konania:

Európska komisia , v zastúpení: T. S. Bohr a D. Milanowska, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

Rada Európskej únie , v zastúpení: M. Alver a M. Bauer, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 7. apríla 2022,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Svojím odvolaním Colin Brown, úradník Európskej komisie, navrhuje, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 5. októbra 2020, Brown/Komisia ( T‑18/19 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2020:465 ), ktorým tento súd zamietol jeho žalobu o zrušenie rozhodnutia Komisie z 19. marca 2018, ktorým mu bol odňatý nárok na vyplácanie príspevku na expatriáciu, a v dôsledku toho aj nárok na náhradu cestovných výdavkov medzi miestom výkonu práce a miestom jeho pôvodu, od 1. decembra 2017, po tom, čo nadobudol štátnu príslušnosť členského štátu, v ktorom má miesto výkonu práce (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

Právny rámec

a)

úradníkom:

–

ktorí nie sú a nikdy neboli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce, a

–

ktorí počas obdobia piatich rokov, ktoré sa skončilo šesť mesiacov pred ich nástupom do služby, nemali zvyčajné bydlisko ani nevykonávali svoje hlavné zamestnanie na európskom území tohto štátu. Na účely tohto ustanovenia sa nebudú brať do úvahy okolnosti vyplývajúce z práce vykonávanej pre iný štát alebo pre medzinárodnú organizáciu.

Článok 7 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku stanovuje:

„Miesto pôvodu úradníka sa určí pri jeho vymenovaní, pričom sa zvyčajne berie do úvahy miesto, kde sa nachádzal pri prijatí do služobného pomeru, alebo, na základe výslovnej a riadne odôvodnenej žiadosti, centrum jeho záujmov. Takto určené miesto pôvodu môže byť počas trvania služobného pomeru úradníka alebo po jeho odchode zo služby zmenené na základe osobitného rozhodnutia menovacieho orgánu. Počas trvania jeho služobného pomeru sa však takéto rozhodnutie prijme len v mimoriadnych prípadoch a na základe príslušných podporných dôkazov, ktoré úradník predloží.“

5

Článok 8 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku stanovuje:

„Úradníci, ktorí majú nárok na príspevok na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko, majú v každom kalendárnom roku v rámci obmedzení stanovených v odseku 2 nárok na vyplatenie paušálnej sumy zodpovedajúcej cestovným výdavkom z miesta výkonu práce na miesto pôvodu vymedzené v článku 7 pre seba a, ak majú nárok na príspevok na domácnosť, pre manžela/manželku a nezaopatrené osoby v zmysle článku 2.“

6

8

Skutkové okolnosti, ktoré viedli k sporu, Všeobecný súd zhrnul v bodoch 1 až 8 napadnutého rozsudku takto:

„1 Žalobca,… Brown, bol pôvodne len štátnym príslušníkom Spojeného kráľovstva [Veľkej Británie a Severného Írska] a v tejto krajine žil do roku 1996. V rokoch 1996 a 1997 študoval v Taliansku a neskôr od septembra 1997 do júna 1998 v Belgicku. Žalobca následne od 1. októbra 1998 do 28. februára 1999 absolvoval stáž v… [K]omisii…. Napokon od 1. marca 1999 do 31. decembra 2000 pracoval v Belgicku na plný úväzok v súkromnom sektore.

2 Žalobca nastúpil do služby Komisie 1. januára 2001. Úrad pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) Komisie mu priznal príspevok na expatriáciu podľa článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku…

3 … Premiérka Spojeného kráľovstva 29. marca 2017 oznámila Európskej rade úmysel tohto členského štátu vystúpiť z Únie a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom) podľa článku 50 ods. 2 ZEÚ.

4 Dňa 27. júna 2017 žalobca požiadal o belgické štátne občianstvo, ktoré mu bolo udelené 3. novembra. Túto zmenu situácie oznámil PMO 19. januára 2018.

V rámci svojej žaloby podanej na Všeobecný súd sa odvolateľ domáhal najmä zrušenia sporného rozhodnutia a uloženia povinnosti Komisii obnoviť jeho nárok na vyplácanie príspevku na expatriáciu stanovený v článku 4 prílohy VII služobného poriadku (ďalej len „príspevok na expatriáciu“) a náhrad jeho cestovných výdavkov medzi miestom jeho zamestnania a miestom jeho pôvodu, ako je definované v článku 7 tejto prílohy VII s účinnosťou od 1. decembra 2017.

10

Na podporu svojich návrhov na zrušenie žalobca uviedol štyri žalobné dôvody, ktoré Všeobecný súd zamietol.

11

Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod založený na porušení článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku, Všeobecný súd na základe odôvodnenia uvedeného v bodoch 35 až 51 napadnutého rozsudku na jednej strane rozhodol, že PMO neporušil toto ustanovenie služobného poriadku, „keď sa domnieval, že nadobudnutie štátneho občianstva štátu výkonu práce počas kariéry musí viesť k opätovnému preskúmaniu práva na príspevok na expatriáciu“ (bod 52 napadnutého rozsudku). Na druhej strane Všeobecný súd odmietol argumentáciu žalobcu, podľa ktorej riziko, že žalobca bude musieť ako štátny príslušník Spojeného kráľovstva „povinne odstúpiť zo svojej funkcie“ po vystúpení tohto štátu z Únie, predstavuje prípad vyššej moci, ktorý PMO oslobodzuje od povinnosti opätovne preskúmať jeho situáciu vzhľadom na belgickú štátnu príslušnosť, ktorú nadobudol (body 55 až 71 napadnutého rozsudku).

12

15

Pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod uvedený v prvostupňovom konaní, ktorým žalobca Komisii vytýkal, že tým, že prijala výklad článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, ktorý poskytla v spornom rozhodnutí, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, Všeobecný súd v bodoch 112 a 113 napadnutého rozsudku zdôraznil, že výklad, ktorý zastáva žalobca, je nezlučiteľný so samotným znením tohto ustanovenia, ako aj s jeho rozsahom a musí sa zamietnuť.

16

Vychádzajúc z týchto úvah Všeobecný súd zamietol aj štvrtý žalobný dôvod, ktorý žalobca v prvostupňovom konaní uviedol subsidiárne a ktorý sa zakladal na námietke nezákonnosti smerujúcej proti článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, a zamietol aj ostatné predložené návrhy, a v dôsledku toho aj žalobu v celom rozsahu (body 123 až 132 napadnutého rozsudku).

Návrhy účastníkov konania a konanie na Súdnom dvore

17

nariadil Komisii, aby s účinnosťou od 1. decembra 2017 obnovila jeho nárok na vyplácanie príspevku na expatriáciu a cestovných výdavkov, ktoré mu boli poskytnuté, ako aj nárok na príspevky, ktoré mu neboli vyplatené v období od 1. decembra 2017 do dňa obnovenia nároku, ktorého bol nositeľom, spolu s úrokmi,

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré mu vznikli v konaní na Súdnom dvore a Všeobecnom súde

18

Komisia a Rada Európskej únie navrhujú zamietnuť odvolanie a uložiť odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania.

O odvolaní

21

Odvolateľ predovšetkým tvrdí, že plne súhlasí s premisou odôvodnenia Všeobecného súdu uvedenou v bodoch 47 až 50 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o cieľ príspevku na expatriáciu, ktorý spočíva v kompenzácii nevýhod a výdavkov, ktoré úradníkovi vznikli z dôvodu vzdialenosti medzi štátom jeho miesta výkonu práce a štátom jeho miesta pôvodu.

22

Potreba poskytovať kompenzáciu počas celej kariéry úradníka v štáte, v ktorom nastúpil do služby, je zjavná, keďže výdavky a nevýhody nezmiznú ani v tom prípade, keď tento úradník pracoval v cudzom štáte počas celej tejto kariéry a vytvoril si rôzne druhy väzieb so štátom jeho miesta výkonu práce. Naopak, ako uviedol Všeobecný súd v bode 47 napadnutého rozsudku, tieto náklady a nevýhody sa dokonca môžu zhoršiť.

23

Podľa odvolateľa vzťah medzi štátom pôvodu dotknutého úradníka pri jeho prijatí do zamestnania a nárokom na vyplácanie príspevku na expatriáciu vysvetľuje, prečo sa znenie článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku na jednej strane zameriava výlučne na obdobie, ktoré predchádzalo nástupu tohto úradníka do služby, a nie na udalosti, ktoré môžu nastať po tomto nástupe do služby, a na druhej strane používa prítomný čas vo výraze „nie sú a nikdy neboli štátnymi príslušníkmi“ štátu miesta výkonu práce, čo znamená, že by sa mala zohľadniť štátna príslušnosť tohto úradníka v okamihu jeho nástupu do služby.

27

Takýto výklad okrem toho potvrdzuje aj záver Všeobecného súdu uvedený v bode 49 napadnutého rozsudku, podľa ktorého cieľom príspevku na expatriáciu je podnietiť prijímanie do zamestnania na čo najširšom geografickom základe. Tento príspevok teda nemožno opätovne preskúmať po nástupe dotknutej osoby do služby.

28

Odvolateľ v replike dodáva, odkazujúc na pojem „fikcia“ použitý v bode 85 napadnutého rozsudku, že článok 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku sa má vykladať tak, aby sa zabránilo uplatneniu takejto „fikcie“, ktorá spočíva v tom, že zmena štátnej príslušnosti úradníka sa považuje za vykonanú retroaktívne ku dňu jeho nástupu do služby. V čase prijatia článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku si totiž normotvorca Únie plne uvedomoval situácie dvojakej štátnej príslušnosti alebo nadobudnutia nového štátneho občianstva. Výslovne však nestanovil, že nárok na príspevok na expatriáciu sa za takýchto okolností odníme.

29

Okrem toho sa odvolateľ domnieva, že ak by sa kritériá stanovené v článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku uplatňovali po nástupe dotknutého úradníka do služby, potom by sa mala zohľadniť doba pobytu v štáte miesta výkonu práce. Pokiaľ zmena bydliska dotknutej osoby po jej nástupe do služby – pričom z dvoch podmienok, ktoré sa posudzujú pre potreby príspevku, je podmienka bydliska dôležitejšia ako podmienka štátnej príslušnosti – nevedie k prehodnoteniu potreby príspevku, musí to tak byť aj v prípade zmeny štátnej príslušnosti dotknutej osoby. Podľa odvolateľa na to, aby mohol úradník nastúpiť do služby, musel buď opustiť svoj štát pobytu alebo v ňom mohol zostať. Podmienky priznania nároku na príspevok na expatriáciu sú teda v plnom rozsahu založené na situácii pred nástupom dotknutej osoby do služby.

Z toho vyplýva, že posúdenie prvého odvolacieho dôvodu musí vychádzať z predpokladu, že odvolateľ, ktorý mal iba štátnu príslušnosť Spojeného kráľovstva ku dňu svojho nástupu do služby v Komisii v roku 2001, dobrovoľne získal štátnu príslušnosť štátu svojho miesta výkonu práce v priebehu služobného postupu, a to v novembri 2017.

33

Treba pripomenúť, že príspevok na expatriáciu stanovený v článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, ktorý sa vypočítava okrem iného z celkového základného platu dotknutého úradníka, predstavuje časť jeho odmeny vyplácanú mesačne.

34

Priznanie takejto zložky odmeny podľa práva pre verejnú službu Únie nemôže založiť práva, ktoré by bránili jej prípadnému zrušeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 1978, Herpels/Komisia, 54/77 , EU:C:1978:45 , bod 39 ). Všeobecný súd teda v podstate v bode 38 napadnutého rozsudku správne rozhodol – bez toho, aby to odvolateľ spochybnil – že z ustanovení služobného poriadku, najmä z jeho článku 4 ods. 1 prílohy VII, nevyplýva, že priznanie nároku na vyplatenie príspevku na expatriáciu predstavuje nadobudnuté právo.

35

Vzhľadom na znenie článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku sa nárok na príspevok na expatriáciu priznáva len úradníkovi, ktorý spĺňa dve negatívne kumulatívne podmienky stanovené v tomto ustanovení (uznesenie zo 6. júla 2021, Karpeta‑Kovalyova/Komisia, C‑717/20 P , neuverejnené, EU:C:2021:542 , bod 11 ), pričom prvá z nich, ktorá je uvedená v prvej zarážke tohto ustanovenia, stanovuje, že tento úradník nemá a nikdy nemal štátnu príslušnosť štátu, na ktorého území sa nachádza jeho miesto výkonu práce.

39

Ak by sa podmienka, že dotknutý úradník „nemá a nikdy nemal štátnu príslušnosť“ štátu svojho miesta výkonu práce, mala posudzovať iba ku dňu nástupu dotknutej osoby do služby, a nie počas celého jej služobného postupu, toto ustanovenie, ktoré používa prítomný čas a ktoré sa týka zložky odmeny tohto úradníka vyplácanej mesačne, by bolo nevyhnutne formulované inak, ako to už Všeobecný súd správne uviedol v bode 45 napadnutého rozsudku.

40

Znenie tohto ustanovenia sa teda neobmedzuje na odkaz na deň, ku ktorému dotknutá osoba „nastúpi do služby“, len na účely posúdenia splnenia druhej, rovnako negatívnej podmienky uplatnenia článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku, teda absencie zvyčajného bydliska alebo profesijnej činnosti na území štátu miesta výkonu práce dotknutej osoby počas „obdobia piatich rokov“, ktoré sa skončilo šesť mesiacov pred týmto dňom. Naopak, odkaz na ten istý deň by bol nevyhnutne použitý na preskúmanie splnenia prvej podmienky, podľa ktorej dotknutý úradník nesmie mať štátnu príslušnosť tohto štátu.

44

Článok 4 ods. 3 prílohy VII služobného poriadku by pritom bol zbavený svojho potrebného účinku, ak by sa ustanovenie, na ktoré odkazuje, vzťahovalo len na nadobudnutie štátnej príslušnosti štátu miesta výkonu práce dotknutého úradníka pred jeho nástupom do služby. Keďže účelom článku 4 ods. 3 tejto prílohy je totiž v záujme zabezpečenia dodržiavania zásady zákazu diskriminácie zabrániť tomu, aby administratíva odňala úradníkovi nárok na vyplácanie príspevku na expatriáciu po tom, čo svadbou nadobudol štátnu príslušnosť štátu, v ktorom má miesto výkonu práce, bez toho, aby sa jej mohol vzdať, toto ustanovenie sa rovnako ako článok 4 ods. 1 písm. a) prvá zarážka prílohy VII služobného poriadku, na ktorú odkazuje, musí uplatniť aj v prípade, že táto štátna príslušnosť bola nadobudnutá po nástupe dotknutého úradníka do zamestnania.

45

Okrem toho, keby sa vyhovelo výhradám odvolateľa vzneseným proti výkladu článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku uvedenému v napadnutom rozsudku, znamenalo by to, že v prípade, ak by dotknutý úradník získal štátnu príslušnosť štátu svojho miesta výkonu práce po nástupe do služby, jeho pôvodná štátna príslušnosť by sa považovala za jeho jedinú „skutočnú štátnu príslušnosť“, čo Súdny dvor výslovne vylúčil v rozsudku zo 14. decembra 1979, Devred/Komisia ( 257/78 , EU:C:1979:294 , bod 14 ).

46

Je nesporné, že začlenenie dotknutého úradníka do štátu jeho miesta výkonu práce po jeho nástupe do služby nemá vplyv na uplatnenie článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku. Je takisto nesporné, ako Súdny dvor opakovane rozhodol, že príspevok na expatriáciu má za cieľ kompenzovať osobitné výdavky a nevýhody vyplývajúce z nástupu do služby v inštitúciách Únie pre úradníkov, ktorí sú z tohto dôvodu nútení zmeniť bydlisko (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 1994, Magdalena Fernández/Komisia, C‑452/93 P , EU:C:1994:332 , bod 20 , a uznesenie zo 6. júla 2021, Karpeta‑Kovalyova/Komisia, C‑717/20 P , neuverejnené, EU:C:2021:542 , bod 4 ).

50

Je síce pravda, ako tvrdí odvolateľ a ako to okrem iného zdôraznil Všeobecný súd v bode 76 napadnutého rozsudku, že podmienky uplatnenia článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku súd Únie vykladá reštriktívnejšie ako podmienky uvedené v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke služobného poriadku, treba ale uviesť, že odvolateľ tento rozdiel nijako nekritizoval a ani neuviedol žiadnu výhradu k tomu, že Všeobecný súd v bodoch 125 až 127 napadnutého rozsudku zamietol námietku protiprávnosti článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, ktorú subsidiárne vzniesol v prvostupňovom konaní.

51

Všeobecný súd teda správne vyložil článok 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku v tom zmysle, že úradník, ktorý po nástupe do služby získa štátne občianstvo štátu svojho miesta výkonu práce, stráca do budúcnosti nárok na príspevok na expatriáciu, ktorý mu bol priznaný na základe článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku, čo znamená, že administratíva nárok tohto úradníka na vyplácanie predmetného príspevku opätovne preskúma, ako to Všeobecný súd v podstate konštatoval v bode 52 napadnutého rozsudku.

52

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

55

Vzhľadom na cieľ príspevku na expatriáciu odvolateľ tvrdí, že úradníci, ktorí nadobudli štátnu príslušnosť štátu v mieste svojho miesta výkonu práce v priebehu svojej kariéry, a úradníci, ktorí mali túto štátnu príslušnosť v deň ich nástupu do služby, ako je uvedené v bodoch 87 a 89 napadnutého rozsudku, predstavujú dve odlišné kategórie úradníkov. Vzdialenosť od miesta pôvodu totiž ovplyvňuje tieto dve kategórie úradníkov rôznym spôsobom.

56

Všeobecný súd sa v žiadnej fáze svojej analýzy nezaoberal existenciou týchto dvoch kategórií úradníkov ani dôsledkami rovnakého zaobchádzania s nimi. Všeobecný súd v bodoch 87 až 89 napadnutého rozsudku jednoducho nesprávne stotožnil kategóriu úradníkov, ktorí získali štátnu príslušnosť štátu svojho miesta výkonu práce po nástupe do funkcie, s kategóriou úradníkov, ktorí majú alebo mali túto štátnu príslušnosť pred nástupom do funkcie.

57

Keby Všeobecný súd rozlišoval medzi týmito dvoma kategóriami úradníkov, konštatoval by, že na základe „fikcie“ prijatej v spornom rozhodnutí sa s nimi zaobchádzalo rovnakým spôsobom a podliehali rovnakej „striktnej domnienke“ existencie úzkych väzieb s miestom výkonu práce počas desiatich rokov pred ich nástupom do služby, čo je domnienka, ktorú možno vyvrátiť iba preukázaním neexistencie akéhokoľvek obdobia zvyčajného bydliska v štáte miesta výkonu práce dotknutého úradníka počas týchto desiatich rokov.

61

Podľa názoru odvolateľa takto preukázané rozdielne zaobchádzanie nemožno odôvodniť cieľom, ktorý je základom priznania nároku na príspevok na expatriáciu, hoci tento cieľ bol správne pripomenutý v bodoch 47 až 50 napadnutého rozsudku.

62

V tejto súvislosti skutočnosť, ako to Všeobecný súd uviedol v bode 86 napadnutého rozsudku, že príspevok na expatriáciu má byť vyplácaný počas celého trvania pracovného pomeru, nie je relevantná. Bez toho, aby odvolateľ spochybnil presnosť tohto tvrdenia, tvrdí, že je potrebné odlíšiť požívanie výhody podľa služobného poriadku od právneho základu, na základe ktorého vzniká. Keďže nárok na príspevok na expatriáciu bol stanovený na základe okolností, ktoré existovali v období pred nástupom dotknutého úradníka do služby, dôvodom diskriminácie je práve hodnotenie tohto obdobia, ako aj rozhodnutie o odmietnutí priznať nárok na vyplatenie tohto príspevku. Bod 86 napadnutého rozsudku je okrem toho v rozpore s tvrdením uvedeným najmä v bode 47 tohto rozsudku, podľa ktorého sa uvedený príspevok vypláca na účely kompenzácie odlúčenia dotknutej osoby od jej miesta pôvodu, ktoré pretrváva počas celej služobnej kariéry dotknutého úradníka.

63

Všeobecný súd sa tým, že neanalyzoval cieľ príspevku na expatriáciu pri skúmaní výhrady založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Navyše preskúmanie štatistík predložených inštitúciami Únie vykonané v bodoch 93 až 97 napadnutého rozsudku je z právneho hľadiska irelevantné.

Treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rôznymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok z 25. marca 2021, Alvarez y Bejarano a i./Komisia, C‑517/19 P a C‑518/19 P , EU:C:2021:240 , bod 52 , ako aj citovaná judikatúra).

67

Podľa článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku sa príspevok na expatriáciu vypláca „úradníkom, ktorí sú alebo boli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce, ale ktorí počas obdobia 10 rokov, ktoré sa skončilo dňom ich nástupu do služby, mali zvyčajné bydlisko mimo európskeho územia tohto štátu z iných dôvodov ako z dôvodu plnenia povinností v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie“.

68

V dôsledku toho, ak úradník „je alebo bol“ štátnym príslušníkom štátu, na ktorého území sa nachádza jeho miesto výkonu práce, musí na nadobudnutie nároku na príspevok na expatriáciu spĺňať podmienky stanovené v článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku.

69

Zároveň treba spresniť, že na účely posúdenia jeho nároku na tento príspevok sa s odvolateľom zaobchádzalo ako s úradníkmi, ktorí sú štátnymi príslušníkmi štátu ich miesta výkonu práce, až odo dňa, keď dobrovoľne nadobudol túto štátnu príslušnosť, a nie pred týmto dátumom.

73

Odvolateľ však tvrdí, že aj od uvedeného dátumu sa nachádza v objektívne odlišnej situácii ako úradník, ktorý mal ešte pred svojím nástupom do služby štátnu príslušnosť štátu svojho miesta výkonu práce, keďže miesto jeho pôvodu je v Škótsku.

74

Takáto argumentácia nezohľadňuje skutočnosť, že zatiaľ čo podľa článku 7 ods. 4 prílohy VII služobného poriadku sa miesto pôvodu dotknutého úradníka určí pri jeho vymenovaní a k zmene tohto miesta môže dôjsť počas obdobia, keď je dotknutá osoba vo funkcii, iba výnimočne, na základe jej riadne odôvodnenej žiadosti, pričom priznanie nároku na vyplatenie príspevku na expatriáciu zodpovedá odlišným kritériám a že tento nárok musí administratíva znovu preskúmať v prípade podstatnej zmeny okolností po vstupe dotknutej osoby do služby nezávisle od jej žiadosti.

75

Situácia odvolateľa je v konečnom dôsledku porovnateľná so situáciou úradníka, ktorý napriek tomu, že mohol využiť možnosť vzdať sa občianstva štátu, na ktorého území sa nachádza jeho miesto výkonu práce, ktoré automaticky nadobudol po uzavretí manželstva so štátnym príslušníkom tohto štátu, sa dobrovoľne rozhodol ponechať si toto štátne občianstvo, čo vedie k tomu, že sa na tohto úradníka uplatnia podmienky stanovené v článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 1979, Devred/Komisia, 257/78 , EU:C:1979:294 , body 12 a 14 ).

79

Neuplatnenie článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku na situáciu odvolateľa od dátumu, keď nadobudol belgické štátne občianstvo, by viedlo k tomu, že by sa s ním bez objektívneho odôvodnenia zaobchádzalo priaznivejšie ako s úradníkmi, ktorí napriek tomu, že sa mohli vzdať štátnej príslušnosti štátu svojho miesta výkonu práce nadobudnutej automaticky na základe uzavretia manželstva, sa rozhodli ponechať si túto štátnu príslušnosť, alebo dokonca, ako uviedol Všeobecný súd v bode 87 napadnutého rozsudku, priaznivejšie ako s belgickými občanmi narodenými v Belgicku, ktorí sa zamestnali v inštitúcii Únie so sídlom v Belgicku a ktorí museli splniť prísne podmienky stanovené týmto ustanovením, aby mohli využívať príspevok na expatriáciu počas celej svojej kariéry.

80

Navyše treba pripomenúť, že preskúmanie osobnej situácie úradníka, akou je situácia odvolateľa podľa článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku odo dňa, keď dotknutá osoba nadobudla štátnu príslušnosť štátu svojho miesta výkonu práce, automaticky neznamená odňatie jej nároku na vyplácanie príspevku na expatriáciu do budúcnosti. Po takomto preskúmaní totiž tento úradník prestáva poberať tento príspevok, len ak sa zistí, že mal zvyčajné bydlisko na európskom území tohto štátu počas obdobia desiatich rokov pred jeho nástupom do služby.

84

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy, keďže žiadnemu z odvolacích dôvodov uvedených na podporu odvolania sa nevyhovelo, odvolanie sa musí zamietnuť v celom rozsahu.

O trovách

85

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

86

Keďže v prejednávanej veci sa Rada ako vedľajší účastník konania v prvostupňovom konaní zúčastnila na konaní pred Súdnym dvorom bez toho, aby bola autorom odvolania, treba rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Colin Brown znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.