C-682/20

62020CJ0682

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 9. marca 2023 ( *1 )

[znenie opravené uznesením z 27. apríla 2023]

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Rozhodnutie Európskej komisie, ktorým sa nariaďuje inšpekcia – Opravné prostriedky proti priebehu inšpekcie – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Právo na účinný prostriedok nápravy – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Článok 19 – Nariadenie (ES) č. 773/2004 – Článok 3 – Zaznamenávanie vypočutí uskutočnených Komisiou v rámci vyšetrovania – Východiskový bod vyšetrovania Komisie“

Vo veci C‑682/20 P,

Európska komisia , v zastúpení: P. Berghe, A. Cleenewerck de Crayencour, A. Dawes a I. V. Rogalski, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

Rada Európskej únie , v zastúpení: A.‑L. Meyer a M. O. Segnana, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda komory A. Arabadjiev, podpredseda Súdneho dvora L. Bay Larsen, vykonávajúci funkciu sudcu prvej komory, sudcovia P. G. Xuereb (spravodajca), A. Kumin a I. Ziemele,

1

Svojím odvolaním sa spoločnosti Les Mousquetaires SAS a ITM Entreprises SAS (ďalej len „Intermarché“) domáhajú čiastočného zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 5. októbra 2020, Les Mousquetaires a ITM Entreprises/Komisia (T‑255/17, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2020:460 ), ktorým Všeobecný súd čiastočne zamietol ich žalobu na základe článku 263 ZFEÚ smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia Komisie C(2017) 1057 final z 9. februára 2017, ktorým sa spoločnosti Intermarché, ako aj všetkým spoločnostiam, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje, nariaďuje podrobiť sa inšpekcii v súlade s článkom 20 ods. 1 a 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 (AT.40466 – Tute 1) (ďalej len „prvé sporné rozhodnutie“), a rozhodnutia Komisie C(2017) 1361 final z 21. februára 2017, ktorým sa spoločnosti Les Mousquetaires, ako aj všetkým spoločnostiam, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje, nariaďuje podrobiť sa inšpekcii v súlade s článkom 20 ods. 1 a 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 (AT.40466 – Tute 1) (ďalej len „druhé sporné rozhodnutie“ a v spojení s prvým sporným rozhodnutím ďalej len „sporné rozhodnutia“).

Právny rámec

Nariadenie (ES) č. 1/2003

2

Podľa odôvodnenia 25 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] ( Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 08/002, s. 205):

„1. Aby mohla Komisia plniť povinnosti, ktoré jej určuje toto nariadenie, môže klásť otázky každej fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá s tým súhlasí, s cieľom získať informácie týkajúce sa predmetu vyšetrovania.

2. Pri kladení otázok podľa odseku 1 vykonávaného v priestoroch podniku informuje Komisia príslušný orgán členského štátu, na ktorého území sa vypočúvanie uskutočňuje. Ak o to požiada príslušný orgán uvedeného členského štátu, jeho úradníci môžu pomáhať úradníkom a ostatným sprevádzajúcim osobám, ktoré Komisia poverila vypočúvaním.“

5

Článok 20 tohto nariadenia, nazvaný „Právomoc Komisie vykonávať inšpekcie“, stanovuje:

„1. Aby mohla Komisia plniť povinnosti určené jej týmto nariadením, môže vykonávať všetky nevyhnutné inšpekcie podnikov a združení podnikov.

2. Úradníci a iné sprevádzajúce osoby určené Komisiou na vykonávanie inšpekcie sú oprávnené:

d)

zapečatiť prevádzkové priestory a obchodné knihy alebo záznamy na takú dobu trvania a v takom rozsahu, v akom sú potrebné pre inšpekciu;

e)

vyžadovať od každého zástupcu alebo člena personálu podniku alebo združenia podnikov vysvetlenie k skutočnostiam alebo dokumentom vzťahujúcim sa k predmetu a účelu inšpekcie a zaznamenať odpovede.

3. Úradníci a ostatné sprevádzajúce osoby poverené Komisiou vykonávaním inšpekcie uplatňujú svoje právomoci na základe predloženého písomného oprávnenia, v ktorom sú uvedené predmet, účel inšpekcie a pokuty podľa článku 23 v prípade, že sú predložené neúplné obchodné knihy alebo iné záznamy, alebo že odpovede na otázky položené podľa odseku 2 tohto článku sú nesprávne alebo zavádzajúce. Komisia včas pred inšpekciou informuje o inšpekcii príslušný orgán členského štátu, na ktorého území sa má vykonávať.

4. Podniky a združenia podnikov sú povinné podrobiť sa inšpekciám nariadeným Komisiou. Rozhodnutie vymedzuje predmet a účel inšpekcie, stanovuje dátum, kedy má začať, a uvádza pokuty podľa článkov 23 a 24 a právo na preskúmanie rozhodnutia Súdnym dvorom [Európskej únie]. Komisia prijme rozhodnutia po konzultáciách s príslušným orgánom členského štátu, na ktorého území sa má inšpekcia vykonávať.

8. Keď sa žiada o povolenie podľa odseku 7, vnútroštátny súdny orgán skontroluje, či je rozhodnutie Komisie pravé a či uvažované donucovacie opatrenia nie sú buď zaujaté, alebo neprimerané vzhľadom na predmet inšpekcie. Pri Ak pomoc poskytnutá podľa odseku 6 predpokladá povolenie súdneho orgánu podľa vnútroštátneho práva, požiada sa o takéto povolenie. O takéto povolenie možno požiadať aj vo forme predbežného opatrenia kontrole primeranosti donucovacích opatrení môže vnútroštátny súdny orgán požiadať Komisiu priamo alebo nepriamo, prostredníctvom orgánu hospodárskej súťaže členského štátu, o podrobné vysvetlenie, najmä pokiaľ ide o dôvody, ktoré viedli Komisiu k podozreniu o porušení článkov [101] a [102 ZFEÚ], ako aj o závažnosti porušovania a o spôsobe účasti príslušného podniku. Vnútroštátny súdny orgán však nemôže spochybniť potrebu inšpekcie ani požadovať informácie obsiahnuté v dokumentácii Komisie. Zákonnosť rozhodnutia Komisie podlieha len preskúmaniu Súdnym dvorom.“

6

Článok 23 nariadenia č. 1/2003, nazvaný „Pokuty“, v odseku 1 stanovuje:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, ktoré nepresahujú 1 % celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

…

c)

v rámci lehoty stanovenej Komisiou neopravia nesprávnu, neúplnú alebo zavádzajúcu odpoveď poskytnutú členom personálu,

–

neposkytnú alebo odmietnu poskytnúť úplnú odpoveď na skutočnosti vzťahujúce sa k predmetu a účelu inšpekcie nariadenej rozhodnutím prijatým podľa článku 20 ods. 4;

e)

porušia pečate pripevnené v súlade s článkom 20 ods. 2 písm. d) úradníkmi alebo inými sprevádzajúcimi osobami oprávnenými Komisiou.“

Nariadenie (ES) č. 773/2004

2. Vypočúvanie môže byť vedené akýmkoľvek spôsobom vrátane formy telefonickej alebo elektronickej.

3. Komisia môže zaznamenávať vyhlásenia vykonané vypočúvanými osobami akoukoľvek formou. Kópia akéhokoľvek záznamu musí byť predložená vypočúvanej osobe na schválenie. Tam, kde je to potrebné, Komisia stanoví lehotu, v rámci ktorej jej vypočúvaná osoba môže oznámiť akékoľvek opravy, ktoré sa musia vo vyhlásení previesť.“

Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutia

9

Okolnosti predchádzajúce sporu, ktoré sú uvedené v bodoch 2 až 11 napadnutého rozsudku, možno na účely prejednávanej veci zhrnúť takto.

10

… Spoločnosť Intermarché…, ako aj všetky spoločnosti, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje, sú povinné podrobiť sa inšpekcii týkajúcej sa ich možnej účasti na zosúladených postupoch v rozpore s článkom 101 [ZFEÚ] na trhoch s dodávkami tovarov bežnej spotreby, na trhu predaja služieb výrobcom značkových výrobkov a na trhoch predaja tovarov bežnej spotreby spotrebiteľom. Tieto zosúladené postupy predstavovali:

a)

výmeny informácií od roku 2015 medzi podnikmi a/alebo združeniami podnikov, najmä AgeCore a/alebo jeho členmi, najmä spoločnosťou Intermarché, a [International Casino Dia Corporation (ICDC)]… a/alebo jeho členmi, najmä spoločnosťou Casino, týkajúce sa zliav, ktoré získali na trhoch s dodávkami tovarov bežnej spotreby v odvetviach potravinárskych výrobkov, hygienických výrobkov a čistiacich výrobkov a cien na trhu predaja služieb výrobcom značkových výrobkov v odvetviach potravinárskych výrobkov, hygienických výrobkov a čistiacich výrobkov vo viacerých členských štátoch Európskej únie, najmä vo Francúzsku, a

b)

výmeny informácií najneskôr od roku 2016 medzi spoločnosťami Casino a Intermarché, týkajúce sa ich budúcich obchodných stratégií, najmä pokiaľ ide o sortiment, rozvoj predajní, elektronický obchod a propagačnú politiku na trhoch s dodávkami tovarov bežnej spotreby a na trhoch predaja tovarov bežnej spotreby spotrebiteľom vo Francúzsku.

Táto inšpekcia sa môže vykonať v akomkoľvek priestore podniku…

13

Autorité de la concurrence (Orgán na ochranu hospodárskej súťaže, Francúzsko) sa po tom, čo ho Komisia o tejto inšpekcii informovala, obrátil na sudcu rozhodujúceho o slobodách a väzbe na Tribunal de grande instance d’Evry (Súd prvého stupňa Evry, Francúzsko), aby ho požiadal o povolenie na prehliadku a zaistenie vecí v priestoroch odvolateliek. Uznesením zo 17. februára 2017 tento sudca povolil prehliadku a zaistenie vecí formou predbežného opatrenia. Vzhľadom na to, že ani jedno z opatrení prijatých pri inšpekcii si nevyžadovalo použitie „donucovacích opatrení“ v zmysle článku 20 ods. 6 až 8 nariadenia č. 1/2003, toto uznesenie nebolo odvolateľkám oznámené.

14

Inšpekcia sa začala 20. februára 2017, čo je dátum, keď sa inšpektori Komisie spolu so zástupcami Autorité de la concurrence dostavili do priestorov spoločnosti Intermarché.

15

V dôsledku pochybností o tom, či jedna z osôb dotknutých inšpekciou má postavenie zamestnanca spoločnosti Intermarché, Komisia prijala druhé sporné rozhodnutie, ktorým nariadila inšpekciu v priestoroch holdingovej spoločnosti Les Mousquetaires a jej dcérskych spoločností z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v prvom spornom rozhodnutí.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. apríla 2017 odvolateľky podali žalobu podľa článku 263 ZFEÚ, ktorou sa domáhali najmä zrušenia sporných rozhodnutí. Odvolateľky uviedli na podporu svojej žaloby v podstate päť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod bol založený na námietke nezákonnosti článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, druhý žalobný dôvod bol založený na neexistencii riadneho oznámenia sporných rozhodnutí, tretí na odopretí ich práva brániť sa proti inšpekcii, štvrtý na porušení povinnosti odôvodnenia a piaty žalobný dôvod bol založený na porušení práva na nedotknuteľnosť obydlia.

19

Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzval Komisiu, aby predložila nepriame dôkazy o údajných porušeniach, ktoré mala k dispozícii k dátumu prijatia sporných rozhodnutí.

20

V odpovedi na túto výzvu Komisia predložila najmä zápisnice z vypočúvaní, ktoré sa konali v rokoch 2016 a 2017 s trinástimi dodávateľmi výrobkov bežnej spotreby dotknutých inšpekciou, ktorí pravidelne uzatvárajú dohody so spoločnosťami Casino a Intermarché (prílohy Q.1 až Q.13 k odpovedi Komisie z 10. januára 2019) (ďalej len „vypočúvania dodávateľov“).

21

–

vyhovel ich návrhom predloženým v prvostupňovom konaní a zrušil sporné rozhodnutia, a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania ako celok vrátane trov konania na Všeobecnom súde.

23

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol prvý odvolací dôvod a

–

uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania.

O odvolaní

25

27

Prvou časťou prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodnenia v rámci analýzy účinnosti prostriedkov nápravy týkajúcich sa priebehu inšpekcií.

28

Druhou časťou prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky namietajú porušenie práva na účinný prostriedok nápravy. Zdôrazňujú, že v rozsudku z 2. októbra 2014, Delta Pekárny a. s. v. Česká republika (CE:ECHR:2014:1002JUD000009711), Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že na súlad takého zásahu, aký je spôsobený inšpekciou, s EDĽP je potrebný okrem iného účinný prostriedok nápravy umožňujúci po právnej aj po skutkovej stránke napadnúť nielen zákonnosť povolenia, ale aj podmienky, za akých sa vykonáva inšpekcia, ktorej je podnik povinný sa podrobiť.

29

Prvou výhradou druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky spochybňujú dôvody, pre ktoré Všeobecný súd v bodoch 83 a 87 napadnutého rozsudku rozhodol, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva umožňuje overiť dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy proti opatreniam prijatým v rámci inšpekcie vykonaním celkovej, a nie individuálnej analýzy týchto opravných prostriedkov.

33

Druhou výhradou druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd konštatovaním, že čiastočné opravné prostriedky sú účinné, ukladá jednotlivcom povinnosť vytvoriť podmienky potrebné na využitie všetkých týchto opravných prostriedkov.

34

Tak návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ako aj žaloba ex post na ochranu údajov a žaloba na základe judikatúry vyplývajúcej z rozsudku zo 17. septembra 2007, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia ( T‑125/03 a T‑253/03 , EU:T:2007:287 ), vo veci ochrany komunikácie medzi klientom a advokátom, si však vyžadujú, aby podnik tým, že sa dištancuje od prebiehajúcej inšpekcie, dosiahol vydanie výslovného alebo implicitného rozhodnutia, ktorým Komisia poruší právo na zachovanie dôvernosti korešpondencie medzi advokátmi a klientmi, prípadne právo na rešpektovanie súkromia. Tieto prostriedky nápravy sú tiež založené na súhlase Komisie s uložením údajov do zapečatenej obálky až do rozhodnutia Všeobecného súdu. Predpokladom predbežného opatrenia počas inšpekcie je ďalej to, že podnik sa dištancuje od prebiehajúcej inšpekcie, pri ktorej je povinný aktívne spolupracovať.

35

Pokiaľ ide o žalobu proti rozhodnutiu o marení inšpekcie, jej predpokladom je, že podnik sa dopustí marenia, za ktoré sa mu uloží sankcia. Taká požiadavka však je v rozpore s článkom 52 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

Prvou časťou prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodnenia v rámci analýzy účinnosti opravných prostriedkov týkajúcich sa priebehu inšpekcií.

39

Pokiaľ ide o prípustnosť tejto časti žalobného dôvodu, ktorú Rada spochybňuje, na úvod treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že chýbajúce či nedostatočné odôvodnenie predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 263 ZFEÚ a dôvod týkajúci verejného poriadku, ktorý súd Únie môže, ba dokonca musí, zohľadniť ex offo (rozsudky z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P , EU:C:2009:742 , bod 34 , ako aj z 28. januára 2016, Quimitécnica.com a de Mello/Komisia, C‑415/14 P , neuverejnený, EU:C:2016:58 , bod 57 ). Z toho vyplýva, že argumentácia Rady založená na neprípustnosti prvej časti prvého žalobného dôvodu musí byť zamietnutá.

40

Pokiaľ ide o dôvodnosť tejto časti žalobného dôvodu, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z odôvodnenia rozsudku musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy Všeobecného súdu, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého rozhodnutia a aby Súdny dvor mohol vykonať svoje preskúmanie (rozsudok z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P , EU:C:2021:238 , bod 98 a citovaná judikatúra).

41

Všeobecný súd ďalej v bode 83 napadnutého rozsudku pripomenul, že z tejto judikatúry tiež vyplýva, že vykonanie inšpekcie musí podliehať účinnému súdnemu preskúmaniu, ktoré musí byť účinné za osobitných okolností prejednávanej veci, čo znamená, že treba zohľadniť všetky opravné prostriedky, ktoré má k dispozícii podnik, ktorý je predmetom inšpekcie, ako aj vykonať celkovú analýzu týchto opravných prostriedkov. Všeobecný súd v bodoch 86 a 87 napadnutého rozsudku rozhodol, že vzhľadom na to, že overenie dodržania práva na účinný prostriedok nápravy musí byť založené na celkovej analýze prostriedkov nápravy, ktoré môžu viesť k preskúmaniu opatrení prijatých v rámci inšpekcie, nie je podstatné, že každý z preskúmaných opravných prostriedkov posudzovaný jednotlivo nespĺňa podmienky požadované na uznanie existencie práva na účinný prostriedok nápravy.

44

V tejto súvislosti Všeobecný súd ďalej v bodoch 88 a 89 napadnutého rozsudku uviedol, že okrem možnosti adresovať žiadosti úradníkovi Komisie poverenému vypočutím existuje šesť opravných prostriedkov, ktoré umožňujú napadnúť na súde Únie inšpekciu, a to žaloba proti rozhodnutiu o inšpekcii, žaloba proti rozhodnutiu Komisie o marení inšpekcie na základe článku 23 ods. 1 písm. c) až e) nariadenia č. 1/2003, žaloba proti každému aktu, ktorý spĺňa podmienky stanovené judikatúrou pre akt Komisie, proti ktorému je možné podať opravný prostriedok a ktorý Komisia prijala v nadväznosti na rozhodnutie o inšpekcii a v priebehu inšpekcie, akými sú rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o ochranu dokumentov z dôvodu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, žaloba proti rozhodnutiu, ktorým sa končí konanie podľa článku 101 ZFEÚ, návrh na nariadenie predbežného opatrenia a žaloba o mimozmluvnú zodpovednosť.

48

Za týchto podmienok treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, dôvody, na základe ktorých Všeobecný súd zamietol argumentáciu založenú na neexistencii účinného prostriedku nápravy, pokiaľ ide o podmienky priebehu inšpekcií, jasne a jednoznačne vyplývajú z bodov 78 až 111 napadnutého rozsudku, zhrnutých v bodoch 41 až 47 tohto rozsudku. Na základe týchto dôvodov odvolateľky poznali odôvodnenie napadnutého rozsudku, ako napokon vyplýva z obsahu ich odvolania, a Súdny dvor mohol vykonať súdne preskúmanie.

49

Prvú časť prvého odvolacieho dôvodu založenú na nedostatku odôvodnenia preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

50

Druhou časťou prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky poukazujú na porušenie práva na účinný prostriedok nápravy.

54

Súdny dvor okrem toho rozhodol, že musí zaručiť, aby výklad článku 47 prvého odseku Charty, ktorý poskytuje, zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá neporušuje úroveň zaručenú článkom 13 EDĽP, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva [pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2018, Belastingdienst/Toeslagen (Odkladný účinok odvolania), C‑175/17 , EU:C:2018:776 , bod 35 ].

55

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ochrana priznaná článkom 13 EDĽP nejde tak ďaleko, aby si vyžadovala osobitnú formu prostriedku nápravy (rozsudok ESĽP z 20. marca 2008, Budajeva a i. v. Rusko (CE:ECHR:2008:0320JUD001533902, bod 190), a že aj keď ani jeden opravný prostriedok dostupný podľa vnútroštátneho práva, posudzovaný samostatne, nespĺňa sám osebe požiadavky článku 13, tieto požiadavky môžu spĺňať opravné prostriedky posudzované ako celok (rozsudok ESĽP z 10. júla 2020, Mugemangango v. Belgicko (CE:ECHR:2020:0710JUD000031015, bod 131 a citovaná judikatúra).

56

Okrem toho v prípade porušenia práva na rešpektovanie obydlia zakotveného v článku 8 EDĽP je opravný prostriedok účinný v zmysle článku 13 EDĽP, ak má žalobca prístup k postupu, ktorý mu umožňuje napadnúť zákonnosť vykonaných prehliadok a zaistení a dosiahnuť primeranú nápravu, pokiaľ boli nariadené alebo vykonané protiprávne (rozsudok ESĽP z 19. januára 2017, Posevini v. Bulharsko, CE:ECHR:2017:0119JUD006363814, bod 84).

60

Za týchto podmienok treba konštatovať, že odvolateľky nesprávne tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vykonal celkovú analýzu všetkých opravných prostriedkov, ktoré boli k dispozícii na napadnutie priebehu inšpekcií.

61

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého Všeobecný súd nemohol porovnávať nevýhody podania žaloby proti opatreniam prijatým v rámci inšpekcie s výhodami žaloby spochybňujúcej zákonnosť rozhodnutia o inšpekcii, stačí uviesť, ako to urobil generálny advokát v bodoch 46 a 47 svojich návrhov, že toto tvrdenie je založené na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku. Z bodov 90 až 98 uvedeného rozsudku totiž vyplýva, že Všeobecný súd preskúmal, do akej miery jednotlivé opravné prostriedky, ktoré mali odvolateľky k dispozícii, vrátane žaloby proti rozhodnutiu o inšpekcii, umožňovali napadnúť na súde zákonnosť priebehu inšpekcie, a teda do akej miery mohol byť tento priebeh napriek neexistencii jediného opravného prostriedku predmetom účinného súdneho preskúmania v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 55 až 57 tohto rozsudku.

62

Nakoniec, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého ak by Všeobecný súd vykonal samostatné preskúmanie jednotlivých opravných prostriedkov, musel by na jednej strane vylúčiť tri zo šiestich opravných prostriedkov, ktoré považoval za účinné, a to žalobu proti rozhodnutiu o ukončení konania podľa článku 101 ZFEÚ, žalobu proti rozhodnutiu o inšpekcii a napokon žalobu o mimozmluvnú zodpovednosť, a na druhej strane by musel konštatovať, že všetky ostatné opravné prostriedky sú čiastočné, stačí uviesť, že toto tvrdenie musí byť zamietnuté, keďže vychádza z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého Všeobecný súd nemohol vykonať celkovú analýzu všetkých opravných prostriedkov, ktoré boli k dispozícii na napadnutie priebehu inšpekcií.

66

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvý odvolací dôvod musí byť zamietnutý v celom rozsahu ako nedôvodný.

O treťom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o formálnu správnosť nepriamych dôkazov odôvodňujúcich inšpekcie

Argumentácia účastníkov konania

67

Tretím odvolacím dôvodom odvolateľky Všeobecnému súdu v podstate vytýkajú, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušil nariadenie č. 1/2003 na jednej strane tým, že v bode 193 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia nie je povinná dodržiavať pravidlá upravujúce jej vyšetrovacie právomoci, najmä povinnosť vyhotoviť záznamy z vypočúvaní, ktorá vyplýva z článku 19 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 nariadenia č. 773/2004, pokiaľ ešte nebolo formálne začaté vyšetrovanie, a na druhej strane tým, že v bode 206 napadnutého rozsudku odmietol zamietnuť nepriame dôkazy získané z vypočúvaní dodávateľov ako dôkazy postihnuté formálnou nezrovnalosťou.

71

Z odôvodnenia 25 nariadenia č. 1/2003 a z článku 2 ods. 3 nariadenia č. 773/2004 totiž vyplýva, že nariadenie č. 1/2003 sa vzťahuje na všetky akty Komisie prijaté na uplatňovanie článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ od štádia odhaľovania dotknutých praktík. V tejto súvislosti zdôrazňujú, že posledné uvedené nariadenie sa uplatňuje na odvetvové vyšetrovania a vyhlásenia o zhovievavosti bez toho, aby Komisia prijala akékoľvek opatrenie, ktorým by vytýkala údajné porušenie. Ak by sa vyšetrovacie úkony vykonané pred rozhodnutím o inšpekcii vyňali z pôsobnosti nariadenia č. 1/2003, podniky a tretie osoby by mohli byť zbavené svojich procesných práv a práva na účinný súdny prostriedok nápravy proti takémuto rozhodnutiu.

72

Treťou časťou tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľky spochybňujú rozlišovanie, ktoré Všeobecný súd vykonal v bode 193 napadnutého rozsudku medzi dôkazmi porušenia a nepriamymi dôkazmi, na ktorých je založené rozhodnutie o inšpekcii, pričom podľa tohto rozlišovania nepriame dôkazy nemôžu podliehať rovnakému stupňu formalistického prístupu ako dôkazy. Podľa odvolateliek musia nepriame dôkazy a dôkazy podliehať rovnakému formalistickému prístupu a rovnakým procesným pravidlám, ktorých cieľom je zaručiť pravosť, nestrannosť a dôveryhodnosť dôkazov.

73

Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

77

Po druhé Komisia zastáva názor, že z nariadení č. 1/2003 a č. 773/2004 nevyplýva, že je povinná dodržiavať formalistický prístup týchto nariadení ešte pred začatím vyšetrovania.

78

Okrem toho tvrdenie odvolateliek založené na článku 2 ods. 3 nariadenia č. 773/2004 vyplýva zo zámeny medzi začatím vyšetrovania a začatím konania, ku ktorému však dochádza v rôznom čase a má odlišné právne dôsledky.

79

Navyše podľa Komisie odkazy odvolateliek na odôvodnenie 25 nariadenia č. 1/2003, ako aj na odvetvové vyšetrovania alebo vyhlásenia o zhovievavosti nie sú relevantné.

83

Táto inštitúcia ďalej uvádza, že podrobenie nepriamych dôkazov nižšiemu stupňu formalizmu ako v prípade dôkazov umožňuje zosúladiť na jednej strane potrebu rýchlosti, ktorou sa riadi prijímanie rozhodnutí o inšpekcii, a účinnosť vyšetrovania Komisie a na druhej strane zachovanie práva dotknutých podnikov na obhajobu.

84

Nakoniec pravosť dôkazov nie je nevyhnutným predpokladom ich dôveryhodnosti. Súdny dvor totiž v bodoch 65 až 69 rozsudku z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia ( C‑99/17 P , EU:C:2018:773 ), pripomenul, že v práve Únie prevláda zásada voľného hodnotenia dôkazov, z ktorej vyplýva, že jediným relevantným kritériom na posúdenie dôkaznej hodnoty riadne predložených dôkazov je ich dôveryhodnosť. Dôkazná hodnota dôkazov by sa preto mala posudzovať celkovo, takže samotné nepodložené pochybnosti o pravosti dôkazov nepostačujú na oslabenie ich dôveryhodnosti. Tieto zásady tým viac platia pre nepriame dôkazy, ktorých dôkazná hodnota je už zo svojej podstaty nižšia.

Posúdenie Súdnym dvorom

85

Článok 3 nariadenia č. 773/2004, ktorý podmieňuje vypočúvanie založené na článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 splnením určitých formálnych náležitostí, nespresňuje pôsobnosť posledného uvedeného ustanovenia.

89

Treba však pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že podľa článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a článku 3 ods. 3 nariadenia č. 773/2003 Komisia má povinnosť zaznamenať vo forme, akú si zvolí, každé vypočúvanie, ktoré uskutočnila podľa článku 19 nariadenia č. 1/2003 na účely získania informácií týkajúcich sa predmetu vyšetrovania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P , EU:C:2017:632 , body 90 a 91 ).

90

Treba teda spresniť, že je potrebné rozlišovať podľa predmetu vypočúvaní, ktoré Komisia vedie, keďže do pôsobnosti článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, a teda povinnosti vyhotoviť záznam, patria len tie, ktorých cieľom je získať informácie týkajúce sa predmetu vyšetrovania Komisie.

91

Nič to však nemení na tom, že kvalifikácia nepriameho dôkazu alebo dôkazu nezávisí od konkrétnej fázy konania, ale od dôkaznej hodnoty dotknutých informácií, keďže dostatočne závažné a zhodujúce sa nepriame dôkazy spojené do „súboru“ môžu samy osebe preukázať porušenie a môžu byť použité v konečnom rozhodnutí Komisie prijatom na základe článku 101 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P , EU:C:2010:389 , bod 47 ).

95

Ako teda uviedol generálny advokát v bode 141 svojich návrhov, povinnosť vyhotoviť záznam z vypočutí nemôže závisieť od toho, či sa získané informácie považujú za nepriame dôkazy alebo dôkazy, keďže dôkaznú hodnotu týchto informácií môže Komisia posúdiť až po vykonaní vypočutí v nasledujúcich fázach konania.

96

Okrem toho ani článok 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a článok 3 nariadenia č. 773/2004 nestanovujú, že uplatnenie povinnosti vyhotoviť záznam závisí od fázy konania, v ktorej sa vypočúvanie uskutočňuje. Je pravda, že článok 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že na tomto ustanovení sú založené vypočúvania vedené s cieľom získať informácie týkajúce sa predmetu vyšetrovania, čo znamená, že musí prebiehať vyšetrovanie. Naproti tomu z tohto ustanovenia nevyplýva, že tieto vypočutia sa musia uskutočniť po formálnom začatí vyšetrovania, ktoré Všeobecný súd definoval v bode 193 napadnutého rozsudku ako okamih, keď Komisia prijme opatrenie, ktorým vytýka údajné porušenie.

97

Je pravda, že vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia ( C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P , EU:C:2002:582 , bod 182 ), ako aj z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia ( C‑105/04 P , EU:C:2006:592 , bod 38 ), citované v bode 194 napadnutého rozsudku, Súdny dvor určil ako začiatok predbežného vyšetrovania Komisie v oblasti hospodárskej súťaže dátum, keď táto inštitúcia na základe právomocí, ktoré jej zveril normotvorca Únie, prijme opatrenia vytýkajúce údajné porušenie, ktoré majú významný vplyv na situáciu podozrivých podnikov.

101

Veci, v ktorých boli vydané tieto rozsudky, sa však týkali určenia začiatku správneho konania na účely overenia, či Komisia dodržala zásadu primeranej lehoty. Na toto overenie je však potrebné preskúmať, či táto inštitúcia konala s náležitou starostlivosťou odo dňa, keď informovala podnik podozrivý zo spáchania porušenia práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže o existencii vyšetrovania.

102

Naopak, tento dátum nemožno zohľadniť na účely určenia, odkedy je Komisia povinná plniť povinnosť vyhotoviť záznam z vypočutí, ktorá jej vyplýva z článku 19 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 nariadenia č. 773/2004. Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 150 návrhov, na podnik sa môžu vzťahovať vyhlásenia tretích osôb uskutočnené v priebehu týchto vypočutí, on však o nich nemusí vedieť. Zohľadnenie tohto dátumu by teda viedlo k odkladu uplatnenia povinnosti vyhotoviť záznam a súvisiacich procesných záruk stanovených v týchto ustanoveniach v prospech dotknutých tretích osôb a podozrivého podniku, kým Komisia neprijme opatrenie, ktorým tento podnik informuje o existencii podozrení voči nemu. V dôsledku tohto odkladu by vypočúvania tretích osôb uskutočnené pred takýmto opatrením boli vylúčené z pôsobnosti povinnosti vyhotoviť záznam z vypočúvania a procesných záruk, ktoré sa na ne vzťahujú.

106

Ako vyplýva z bodov 205 a 206 napadnutého rozsudku, v prejednávanej veci Všeobecný súd konštatoval, že nepriame dôkazy vyplývajúce z vypočúvaní dodávateľov nemožno vylúčiť ako postihnuté formálnou nezrovnalosťou z dôvodu nedodržania povinnosti vyhotoviť záznam stanovenej v článku 19 nariadenia č. 1/2003 a v článku 3 nariadenia č. 773/2004 najmä preto, že tieto vypočutia sa uskutočnili pred začatím vyšetrovania podľa nariadenia č. 1/2003 a vo vzťahu k odvolateľkám, a už vôbec nie vo vzťahu k dodávateľom, nezahŕňali nijakú výhradu týkajúcu sa spáchania porušenia.

107

Ako však zdôraznil generálny advokát v bode 155 svojich návrhov, v tejto súvislosti stačí uviesť, že keď Komisia vedie vypočúvania, ktorých predmet je vopred definovaný a ktorých cieľom je otvorene získať informácie o fungovaní dotknutého trhu a o správaní subjektov na tomto trhu s cieľom odhaliť prípadné protiprávne správanie alebo upevniť jej podozrenia o existencii takéhoto správania, vykonáva svoju právomoc klásť otázky podľa článku 19 nariadenia č. 1/2003.

108

V dôsledku toho vypočúvania dodávateľov patrili do pôsobnosti článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a Komisia bola povinná zaznamenať tieto vyhlásenia v súlade s článkom 3 nariadenia č. 773/2004.

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.

112

V prejednávanej veci je to tak.

113

Je teda potrebné preskúmať výhradu vznesenú odvolateľkami na Všeobecnom súde v rámci žalobného dôvodu založeného na porušení práva na nedotknuteľnosť obydlia, ktorá v podstate vychádza z toho, že nepriame dôkazy vyplývajúce z vypočúvaní dodávateľov musia byť zamietnuté z dôvodu, že Komisia nedodržala článok 19 nariadenia č. 1/2003 a článok 3 nariadenia č. 773/2004.

114

Okrem toho z článku 3 ods. 3 druhej a tretej vety nariadenia č. 773/2004 vyplýva, že Komisia musí vypočúvanej osobe predložiť na schválenie kópiu záznamu a že v prípade potreby stanoví lehotu, v ktorej táto osoba môže oznámiť prípadné opravy, ktoré treba v jej vyhlásení vykonať.

118

V prejednávanej veci Komisia netvrdila a už vôbec nepreukázala, že predložila dodávateľom na schválenie zápisnice, ktoré vypracovala.

119

Cieľom povinnosti Komisie poskytnúť kópiu záznamu vypočúvanej osobe na schválenie stanovenej v článku 19 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 ods. 3 nariadenia č. 773/2004 je však najmä zabezpečiť pravosť vyhlásení vypočúvanej osoby tým, že sa zabezpečí, aby jej tieto vyhlásenia boli skutočne pripísané a aby ich obsah odrážal verne a v celistvosti uvedené vyhlásenia, a nie ich výklad zo strany Komisie.

120

Je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že v práve Únie platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, z čoho vyplýva, že jediným relevantným kritériom na posúdenie dôkaznej hodnoty riadne predložených dôkazov je ich vierohodnosť, a preto sa dôkazná hodnota dôkazov musí posudzovať celkovo, takže uvádzanie jednoduchých nepodložených pochybností o pravosti dôkazov nepostačuje na spochybnenie ich dôveryhodnosti (rozsudok z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia, C‑99/17 P , EU:C:2018:773 , body 65 až 69 ).

124

Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, však dôkazom, ktorého pravosť bola spochybnená, bol interný e‑mail adresovaný podniku, a nie záznam vyhlásenia získaného Komisiou, ktoré bolo postihnuté porušením článku 19 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 ods. 3 nariadenia č. 773/2004.

125

Na zásadu voľného hodnotenia dôkazov sa teda nemožno odvolávať s cieľom vyhnúť sa formálnym pravidlám platným pre zaznamenávanie vyhlásení získaných Komisiou podľa článku 19 nariadenia č. 1/2003. V tejto súvislosti treba uviesť, že konštatovanie nezrovnalosti pri získavaní nepriamych dôkazov z hľadiska článku 19 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 ods. 3 nariadenia č. 773/2004 spočíva v tom, že Komisia tieto nepriame dôkazy nemôže použiť v neskoršom konaní (pozri analogicky rozsudok z 18. júna 2015, Deutsche Bahn a i./Komisia, C‑583/13 P , EU:C:2015:404 , bod 45 , ako aj citovanú judikatúru).

126

129

Podľa článku 184 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak vedľajší účastník prvostupňového konania nepodal odvolanie sám, možno mu uložiť povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania len v prípade, že sa zúčastnil na písomnej alebo ústnej časti konania na Súdnom dvore. Ak sa takýto účastník zúčastňuje na konaní, Súdny dvor môže rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania. Keďže Rada, vedľajší účastník v prvostupňovom konaní, sa zúčastnila na písomnej a ústnej časti konania na Súdnom dvore, je opodstatnené rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania súvisiace tak s odvolacím konaním, ako aj s prvostupňovým konaním.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

1.

Bod 2 výroku rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 5. októbra 2020, Les Mousquetaires a ITM Entreprises/Komisia ( T‑255/17 , EU:T:2020:460 ), sa zrušuje v rozsahu, v akom v zostávajúcej časti zamietol žalobu odvolateliek smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia Komisie C(2017) 1057 final z 9. februára 2017, ktorým sa spoločnosti Intermarché, ako aj všetkým spoločnostiam, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje, nariaďuje podrobiť sa inšpekcii v súlade s článkom 20 ods. 1 a 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 (AT.40466 – Tute 1), a rozhodnutia Komisie C(2017) 1361 final z 21. februára 2017, ktorým sa spoločnosti Les Mousquetaires, ako aj všetkým spoločnostiam, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje, nariaďuje podrobiť sa inšpekcii v súlade s článkom 20 ods. 1 a 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 (AT.40466 – Tute 1).

2.

Rada Európskej únie znáša svoje vlastné trovy prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.