C-713/20

Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank,

proti

X,

a

Y

proti

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank, v zastúpení: G. J. Oudenes a H. van der Most, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a P. Huurnink, splnomocnené zástupkyne,

–

2

Tento návrh bol podaný v rámci dvoch sporov, jednak medzi Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank (predstavenstvo Sociálnej poisťovne, Holandsko) (ďalej len „SVB“) a X a jednak medzi Y a SVB, vo veci odmietnutia SVB priznať X a Y sociálne dávky podľa holandského systému sociálneho zabezpečenia.

Právny rámec

Právo Únie

3

Cieľom nariadenia č. 883/2004, ktoré nadobudlo účinnosť 20. mája 2004, je koordinácia vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia. Podľa jeho článku 91 sa uplatňuje po dátume nadobudnutia účinnosti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004 ( Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1 ), teda od 1. mája 2010.

‚činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba‘ znamená každú činnosť alebo rovnocennú situácia, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje;

…“

5

Hlava II tohto nariadenia, nazvaná „Určenie príslušnosti právnych predpisov“, obsahuje okrem iného článok 11 uvedeného nariadenia, nazvaný „Všeobecné pravidlá“, ktorý v odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1. Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

2. Na účely tejto hlavy osoby, ktoré prijímajú peňažné dávky na základe ich činnosti ako zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo ako dôsledok tejto činnosti, sa považujú za osoby, ktoré vykonávajú túto činnosť. Toto sa nevzťahuje na dôchodky v invalidite, starobné dôchodky alebo pozostalostné dôchodky alebo, na dôchodky v súvislosti s pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, alebo na nemocenské peňažné dávky vzťahujúce sa na ošetrenie počas neobmedzenej doby.

osoba prijímajúca dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 65 podľa právnych predpisov členského štátu bydliska podlieha právnym predpisom tohto členského štátu;

d)

osoba povolaná alebo opätovne povolaná na výkon služby v ozbrojených silách alebo civilnej služby členského štátu podlieha právnym predpisom tohto členského štátu;

e)

ktorákoľvek iná osoba, na ktorú sa písm. a) až d) nevzťahujú, podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia tohto nariadenia zaručujúce tejto osobe dávky podľa právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov.“

Holandské právo

b)

nemá bydlisko v Holandsku, ale podlieha dani z príjmu zo závislej činnosti vykonávanej v Holandsku alebo na kontinentálnom šelfe.

…

3. Kategóriu poistených osôb možno rozšíriť alebo zúžiť odchylne od ustanovení odsekov 1 a 2 všeobecným správnym opatrením.“

7

Podľa § 6a AOW:

Z § 13 ods. 1 AOW vyplýva, že sumy dôchodku sa znížia o 2 % za každý kalendárny rok, počas ktorého osoba s nárokom na dôchodok nebola poistená v období od dovŕšenia veku 15 rokov, ale pred dovŕšením veku 65 rokov.

AKW

9

V § 6 Algemene Kinderbijlagwet (všeobecný zákon o prídavkoch na dieťa) z 26. apríla 1962 (Stb. 1962, č. 160), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „AKW“), sa v totožnom znení preberá § 6 AOW.

10

Podľa § 6a AKW:

za poistenú nepovažuje osoba podliehajúca na základe zmluvy alebo rozhodnutia medzinárodnej organizácie právnym predpisom iného štátu.“

BUB

11

§ 6 Besluit uitbreiding en beperking kring verzekerden volksverzekeringen 1999 (nariadenie o rozšírení a zúžení okruhu povinne poistených osôb na účely sociálneho poistenia z roku 1999) z 24. decembra 1998 (Stb. 1998, č. 746) (ďalej len „BUB“), ktorý má názov „Dočasné prerušenie práce v Holandsku“, stanovuje:

„Osoba, ktorá nemá bydlisko v Holandsku, ale ktorá pracuje výlučne v Holandsku, zostáva poistená v systéme sociálneho poistenia, ak je jej práca dočasne prerušená:

a)

Od 14. januára 2013 začala X, holandská štátna príslušníčka s bydliskom v Nemecku, vykonávať v Holandsku činnosť ako zamestnanec prostredníctvom agentúry dočasného zamestnávania. Pracovná zmluva uzavretá s touto agentúrou stanovovala, že pracovný pomer sa začne v okamihu skutočného začatia pracovného pridelenia a skončí sa automaticky, hneď ako sa na žiadosť užívateľského podniku uvedené pridelenie skončí.

13

Na základe tejto zmluvy vykonávala X viacero pridelení dočasnej agentúrnej práce, ktoré boli rozdelené na obdobia, najdlhšie od 19. októbra 2013 do 30. marca 2014, a najkratšie od 20. do 25. septembra 2014 a od 23. do 28. januára 2015.

14

Počas týchto medziobdobí bola X dobrovoľníčkou v Holandsku a vykonávala neplatenú prácu v oblasti starostlivosti o rodinu. Vykonávala aj práce v domácnosti pre svojich synov, za ktoré dostávala veľmi nízku mzdu.

15

SVB sa proti tomuto rozsudku odvolalo na Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby, Holandsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci.

19

Tento vnútroštátny súd uvádza, že keďže X nedosiahla dobu poistenia v Nemecku, nemá nárok na starobný dôchodok v tomto členskom štáte.

Vec týkajúca sa Y

20

Od 16. júla 2007 začal Y, poľský štátny príslušník žijúci s rodinou v Poľsku, vykonávať činnosť ako zamestnanec v Holandsku prostredníctvom agentúry dočasného zamestnávania, s ktorou uzavrel v niekoľkých medziobdobiach po sebe nasledujúce pracovné zmluvy.

24

Po zamietnutí jeho sťažnosti rozhodnutím SVB z 20. mája 2016 podal Y žalobu na Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame).

25

Rozsudkom z 5. januára 2017 tento súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Zastával názor, že pracovná zmluva z 20. júla 2015 sa skončila v období od 1. januára do 7. februára 2016 a uviedol, že nebolo preukázané, že na základe tejto zmluvy bolo poskytnuté platené alebo neplatené voľno. Toto medziobdobie preto nemohlo predstavovať dočasné prerušenie práce v zmysle § 6 BUB.

26

Proti tomuto rozsudku podal Y odvolanie na Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby).

Vnútroštátny súd konštatuje, že na to, aby sa uplatnil článok 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, musí existovať činnosť alebo rovnocenná situácia v zmysle článku 1 písm. a) tohto nariadenia, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

30

V prejednávanej veci však situácie X a Y v období medzi ich pracovnými prideleniami nepredstavujú zamestnanie v zmysle článku 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004. Podľa holandského práva totiž činnosti vykonávané X v Holandsku počas týchto medziobdobí nemožno považovať za zamestnanie. Rovnako podľa uvedeného holandského práva Y nebol počas uvedených medziobdobí zamestnaný, pretože jeho pracovná zmluva sa skončila. Okrem toho nebolo vopred dohodnuté žiadne neplatné voľno a pracovná zmluva z 8. februára 2016 bola uzavretá na obdobie presahujúce dátum skončenia pôvodne stanovený v predchádzajúcej pracovnej zmluve.

31

Vnútroštátny súd sa preto pýta, či situácie X a Y počas obdobia medzi ich prideleniami dočasnej agentúrnej práce možno považovať za „rovnocennú[é] situáciu[e]“ v zmysle článku 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004.

32

V tejto súvislosti tvrdí, že z judikatúry Súdneho dvora, najmä z bodu 50 rozsudku z 23. apríla 2015, Franzen a i. ( C‑382/13 , EU:C:2015:261 ), vydaného v kontexte nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a na ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, zmeneného a aktualizovaného nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 ( Ú. v. ES L 28, 1997, s 1 ; Mim. vyd. 05/003, s. 3), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1992/2006 z 18. decembra 2006 ( Ú. v. EÚ L 392, 2006, s. 1 ), ktoré by sa uplatňovali v kontexte nariadenia č. 883/2004, vyplýva, že osoby, ktoré bežne vykonávajú svoju profesijnú činnosť v členskom štáte, spadajú do pôsobnosti článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, pokiaľ túto činnosť definitívne alebo dočasne neukončili a že sa na nich vzťahujú tieto právne predpisy aj v dňoch, keď túto činnosť v skutočnosti nevykonávajú. Skutočnosť, že existuje pracovný pomer, teda nie je v tomto ohľade rozhodujúca. Vnútroštátny súd preto nevylučuje, že obdobia medzi prideleniami dočasnej agentúrnej práce X a Y, najmä X, v skutočnosti nepredstavujú ukončenie ich činnosti ako zamestnanca v Holandsku. Pýta sa na relevantné skutočnosti, ktoré treba v tejto súvislosti zohľadniť, najmä pokiaľ ide o obdobie, od ktorého sa treba domnievať, že osoba, ako sú X a Y, ktorá už nie je v pracovnom pomere, ukončila svoju činnosť v členskom štáte zamestnania.

36

Vnútroštátny súd však uvádza, že z bodu 51 uvedeného rozsudku tiež vyplýva, že na osobu sa od začiatku vzťahujú právne predpisy štátu bydliska, ak nevykonáva platenú prácu a nemá pracovný pomer, aj keď svoju činnosť v štáte zamestnania ukončila len dočasne, pričom jediná výnimka je v prípade, že dotknutá osoba poberá dávku v zmysle článku 11 ods. 2 nariadenia č. 883/2004.

3.

Po uplynutí akého obdobia je potrebné vychádzať z toho, že zamestnanec, ktorý už nemá zmluvný pracovný pomer, svoju činnosť v štáte zamestnania dočasne skončil, pokiaľ konkrétne indície nesvedčia o opaku?“

O prejudiciálnych otázkach

38

Svojimi tromi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 11 ods. 3 písm. a) a e) nariadenia č. 883/2004 vykladať v tom zmysle, že osoba s bydliskom v jednom členskom štáte, ktorá prostredníctvom agentúry dočasného zamestnávania usadenej v inom členskom štáte vykonáva pridelenie dočasnej agentúrnej práce na území tohto iného členského štátu, podlieha v období medzi týmito prideleniami dočasnej agentúrnej práce vnútroštátnym právnym predpisom jej členského štátu zamestnania, alebo v tom zmysle, že takáto osoba podlieha počas týchto medziobdobí vnútroštátnym právnym predpisom jej členského štátu bydliska.

39

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že X a Y počas období medzi ich prideleniami dočasnej agentúrnej práce nevyužívali výhody uvedené v článku 11 ods. 2 nariadenia č. 883/2004.

43

Je preto potrebné určiť, či sa X a Y majú považovať za osoby, ktoré počas uvedených medziobdobí vykonávali činnosť ako zamestnanci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v zmysle článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004.

44

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004 definuje pojem „činnosť ako zamestnanec“ ako činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

45

Z toho vyplýva, že z dôvodu ukončenia ich profesijnej činnosti, X a Y nevykonávali počas období medzi ich prideleniami dočasnej agentúrnej práce činnosť ako zamestnanec, ani sa nenachádzali v rovnakej situácii v zmysle holandských právnych predpisov. V dôsledku toho nespadajú do pôsobnosti článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, takže sa na nich nevzťahujú holandské právne predpisy.

49

Toto konštatovanie nemožno spochybniť rozsudkom z 23. apríla 2015, Franzen a i. ( C‑382/13 , EU:C:2015:261 ), na ktorý odkazujú Komisia a vnútroštátny súd. V bodoch 50 a 51 tohto rozsudku totiž Súdny dvor rozhodol, že právne predpisy členského štátu výkonu zamestnania sa naďalej uplatňujú počas obdobia, v ktorom dotknutá osoba vykonávala jej profesijnú činnosť na území tohto členského štátu, ale naopak, že osoby, ktoré definitívne alebo dočasne ukončili svoju profesijnú činnosť, podliehajú právnym predpisom členského štátu, v ktorom majú bydlisko. Z toho vyplýva, ako uviedol generálny advokát v bodoch 82 a 84 svojich návrhov, že na účely uplatnenia právnych predpisov členského štátu zamestnania je vždy potrebná existencia nepretržitého pracovného pomeru. Konkrétne spôsoby výkonu práce, ako napríklad skutočnosť, že sa práca vykonáva na čiastočný úväzok alebo príležitostne, alebo že konkrétne povinnosti, ktoré z nej vyplývajú, sú pozastavené, sú irelevantné, pokiaľ nemajú vplyv na nepretržitú povahu pracovného pomeru.

50

Za týchto podmienok a vzhľadom na konštatovanie uvedené v bode 48 tohto rozsudku, počas období medzi ich prideleniami dočasnej agentúrnej práce, sa na X a Y vzťahuje pôsobnosť článku 11 ods. 3 písm. e) nariadenia č. 883/2004, ktorý predstavuje doplňujúcu kolíznu normu uplatňujúcu sa na všetky osoby, ktoré sa nachádzajú v situácii, ktorá nie je osobitne upravená inými ustanoveniami uvedeného nariadenia, ktorá zavádza ucelený systém určenia uplatniteľných právnych predpisov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Inspecteur van de Belastingdienst, C‑631/17 , EU:C:2019:381 , bod 31 ).

O trovách

54

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 11 ods. 3 písm. a) a e) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia

sa má vykladať v tom zmysle, že: