C-720/20

62020CJ0720

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 1. augusta 2022 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločná azylová politika – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 (Dublin III) – Žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná maloletou osobou v členskom štáte jej narodenia – Rodičia tejto maloletej osoby, ktorým bolo predtým priznané postavenie utečenca v inom členskom štáte – Článok 3 ods. 2 – Článok 9 – Článok 20 ods. 3 – Smernica 2013/32/EÚ – Článok 33 ods. 2 písm. a) – Prípustnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu a zodpovednosť za jej posúdenie“

Vo veci C‑720/20,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Verwaltungsgericht Cottbus (Správny súd Cottbus, Nemecko) zo 14. decembra 2020 a doručený Súdnemu dvoru 24. decembra 2020, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: D. Dittert, vedúci oddelenia,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. decembra 2021,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

RO, zastúpená zákonným zástupcom, v zastúpení: V. Gerloff, Rechtsanwalt,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, A. Hanje, J. Langer a M.A.M. de Ree, splnomocnení zástupcovia,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga, L. Grønfeldt a C. Ladenburger, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 24. marca 2022,

Právny rámec

Právo Únie

Nariadenie (ES) č. 343/2003

3

Článok 16 ods. 1 písm. c) nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov ( Ú. v. EÚ L 50, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 109) stanovoval:

„Členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl podľa tohto nariadenia je povinný… vrátiť za podmienok ustanovených v článku 20 žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese posudzovania a ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia.“

V záveroch z Tampere sa… konštatuje, že spoločný európsky azylový systém by mal zahŕňať z krátkodobého hľadiska jasnú a uplatniteľnú metódu na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl.

(5)

Takáto metóda by mala byť založená na objektívnych a spravodlivých kritériách ako pre členské štáty, tak aj pre dotknuté osoby. Mala by umožniť najmä rýchle určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany a aby nebolo ohrozené rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu.

…

(14)

V súlade s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd[, podpísaným 4. novembra 1950 v Ríme,] a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať rešpektovanie rodinného života.“

c)

‚žiadateľ‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorí podali žiadosť o medzinárodnú ochranu, v súvislosti s ktorou ešte nebolo prijaté konečné rozhodnutie;

…

f)

‚osoba požívajúca medzinárodnú ochranu‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorým bola udelená medzinárodná ochrana v zmysle článku 2 písm. a) smernice [Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 )];

g)

„1. Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich… Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.

2. Keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.

…“

9

Kapitola III nariadenia Dublin III s názvom „Kritériá na určenie zodpovedného členského štátu“ obsahuje okrem iného články 7, 9 a 10 tohto nariadenia.

10

V článku 10 tohto nariadenia s názvom „Rodinní príslušníci, ktorí sú žiadateľmi o medzinárodnú ochranu“ sa uvádza:

„Ak má žiadateľ v členskom štáte rodinného príslušníka, ktorého žiadosť o medzinárodnú ochranu v tomto členskom štáte ešte nebola predmetom prvého rozhodnutia vo veci samej, je tento členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu pod podmienkou, že dotknuté osoby vyjadrili svoje želanie písomne.“

13

Kapitola IV uvedeného nariadenia s názvom „Závislé osoby a ustanovenia o práve vlastného uváženia“ obsahuje okrem iného článok 17, nazvaný „Ustanovenia o práve vlastného uváženia“, ktorého odsek 2 stanovuje:

„Členský štát, v ktorom bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu a ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu, alebo zodpovedný členský štát môže kedykoľvek pred prijatím prvého rozhodnutia vo veci samej požiadať iný členský štát o prevzatie žiadateľa s cieľom zlúčiť akékoľvek osoby blízke rodine z humanitárnych dôvodov založených najmä na rodinných alebo kultúrnych aspektoch, a to aj keď tento iný členský štát nie je zodpovedným podľa kritérií stanovených v článkoch 8 až 11 a článku 16. Dotknuté osoby musia svoj súhlas vyjadriť písomne.

…“

15

Oddiel II tejto istej kapitoly VI s názvom „Postupy pre dožiadania o prevzatie“ obsahuje okrem iného článok 21, nazvaný „Predloženie dožiadania o prevzatie“, ktorý vo svojom odseku 1 prvom pododseku stanovuje:

„Ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov odo dňa podania žiadosti v zmysle článku 20 ods. 2 dožiadať tento iný členský štát, aby prevzal žiadateľa.“

Smernica o konaniach

16

Podľa odôvodnenia 43 smernice o konaniach:

iný členský štát poskytol medzinárodnú ochranu;

…“

Nemecké právo

18

§ 29 ods. 1 bod 1 písm. a) Asylgesetz (zákon o azyle) z 26. júna 1992 (BGBl. 1992 I, s. 1126) v znení uverejnenom 2. septembra 2008 (BGBl. 2008 I, s. 1798) s názvom „Neprípustné žiadosti“ stanovuje:

„(1) Žiadosť o azyl je neprípustná, ak:

19

Dňa 19. marca 2012 bolo rodičom a piatim súrodencom žalobkyne vo veci samej, ktorí sú štátnymi príslušníkmi Ruskej federácie, v Poľsku priznané postavenie utečenca.

20

V decembri 2012 odišli z územia tohto členského štátu do Nemecka, kde podali žiadosti o medzinárodnú ochranu.

21

Spolková republika Nemecko požiadala 25. apríla 2013 Poľskú republiku o prevzatie týchto osôb na základe článku 16 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 343/2003.

25

Dňa 7. marca 2018 žalobkyňa vo veci samej, ktorá sa narodila 21. decembra 2015 v Nemecku a ktorá je rovnako ako jej rodičia a jej piati súrodenci štátnou príslušníčkou Ruskej federácie, podala na nemecké orgány žiadosť o medzinárodnú ochranu.

26

Dvomi rozhodnutiami Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko) prijatými 14. februára 2019 a 19. marca 2019 bolo rodičom a súrodencom žalobkyne vo veci samej znova nariadené opustiť nemecké územie pod hrozbou vyhostenia z dôvodu medzinárodnej ochrany, ktorú už požívali v Poľsku. O odvolaní podanom proti týmto rozhodnutiam sa stále koná.

27

Spolkový úrad pre migráciu a utečencov rozhodnutím z 20. marca 2019 zamietol žiadosť žalobkyne vo veci samej o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú na základe § 29 ods. 1 bodu 1 písm. a) zákona o azyle v spojení s článkom 20 ods. 3 druhou vetou nariadenia Dublin III.

2.

V prípade, že je odpoveď na prvú otázku kladná, treba sa zdržať posúdenia žiadosti o azyl maloletého dieťaťa podľa [nariadenia Dublin III] a vydať rozhodnutie o odovzdaní podľa článku 26 tohto nariadenia s prihliadnutím na to, že je možné, že na posúdenie žiadosti maloletého dieťaťa o medzinárodnú ochranu je príslušný štát, v ktorom medzinárodnú ochranu požívajú jeho rodičia?

3.

V prípade, že je odpoveď na druhú otázku kladná, má sa článok 20 ods. 3 [nariadenia Dublin III] analogicky uplatniť aj v tej súvislosti, keď podľa jeho druhej vety nie je nutné vykonanie nového postupu vo veci prevzatia pre neskôr narodené dieťa, hoci potom vzniká nebezpečenstvo, že prijímajúci členský štát nevie o možnej situácii odôvodňujúcej prijatie maloletého dieťaťa, respektíve vo svojej správnej praxi odmietne analogické uplatnenie článku 20 ods. 3 [tohto nariadenia], a tým pre maloleté dieťa vzniká nebezpečenstvo, že sa stane ‚refugee in orbit‘?

4.

V prípade, že je odpoveď na druhú a tretiu otázku záporná, môže sa voči maloletému dieťaťu, ktoré v členskom štáte podalo žiadosť o medzinárodnú ochranu, vydať rozhodnutie o neprípustnosti podľa analogického uplatnenia článku 33 ods. 2 písm. a) [smernice o konaniach] aj vtedy, ak síce nie dieťa samotné, ale jeho rodičia požívajú medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte?“

32

Z jasného znenia článku 20 ods. 3 nariadenia Dublin III vyplýva, že tento článok predpokladá, že rodinní príslušníci maloletej osoby majú stále postavenie „žiadateľa“ v zmysle článku 2 písm. c) tohto nariadenia, a že preto neupravuje situáciu maloletej osoby, ktorá sa narodila po tom, ako títo rodinní príslušníci získali medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sa maloletá osoba narodila a v ktorom býva so svojou rodinou.

33

Okrem toho v rozpore s tým, čo tvrdí nemecká vláda, je v tomto ohľade irelevantné, či uvedení rodinní príslušníci podali novú žiadosť o medzinárodnú ochranu v tomto druhom členskom štáte a či tento členský štát zamietol takéto žiadosti ako neprípustné pred narodením dotknutej maloletej osoby alebo po jej narodení. Je totiž dôležité pripomenúť, že členský štát nemôže v rámci konaní vymedzených týmto nariadením platne dožiadať iný členský štát o prevzatie alebo prijatie späť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v prvom z týchto členských štátov potom, ako mu bola priznaná medzinárodná ochrana druhým z nich (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. marca 2019, Ibrahim a i., C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 , bod 78 ).

34

Pokiaľ ide o otázku, či sa článok 20 ods. 3 nariadenia Dublin III môže napriek tomu uplatniť analogicky na situáciu, o akú ide vo veci samej, treba zdôrazniť, že ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 28 svojich návrhov, postavenie maloletej osoby, ktorej rodinní príslušníci sú žiadateľmi o medzinárodnú ochranu, a postavenie maloletej osoby, ktorej rodinní príslušníci už požívajú takúto ochranu, nie sú porovnateľné v kontexte režimu zavedeného nariadením Dublin III, keďže totiž pojmy „žiadateľ“ a „osoba požívajúca medzinárodnú ochranu“, ktoré sú vymedzené v bode c) a bode f) článku 2 tohto nariadenia, sa vzťahujú na rozdielne právne postavenia, ktoré sú upravené odlišnými ustanoveniami tohto nariadenia.

38

Okrem toho, ak by sa na základe analogického uplatnenia článku 20 ods. 3 druhej vety nariadenia Dublin III umožnilo členskému štátu narodenia maloletej osoby prijať rozhodnutie o odovzdaní mimo rámca akéhokoľvek postupu vo veci prevzatia, viedlo by to okrem iného k tomu, že by sa obchádzala lehota stanovená v tejto súvislosti v článku 21 ods. 1 prvom pododseku tohto nariadenia a členský štát, ktorý poskytol medzinárodnú ochranu rodinným príslušníkom pred narodením tejto maloletej osoby, by bol postavený pred takéto rozhodnutie o odovzdaní, hoci o ňom nebol informovaný ani nemal možnosť uznať svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti uvedenej maloletej osoby o medzinárodnú ochranu.

39

Okrem toho treba konštatovať, že normotvorca Únie stanovil osobitné pravidlá v prípade, keď je konanie, ktoré bolo začaté vo vzťahu k rodinným príslušníkom maloletej osoby, ukončené, a keď teda už títo rodinní príslušníci nie sú žiadateľmi v zmysle článku 2 písm. c) nariadenia Dublin III, ale ako osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu im bolo povolené zdržiavať sa v členskom štáte. Túto situáciu upravuje najmä článok 9 tohto nariadenia.

40

V článku 9 nariadenia Dublin III sa totiž stanovuje, že keď má žiadateľ rodinného príslušníka – bez ohľadu na to, či bola rodina predtým založená v krajine pôvodu –, ktorému bolo povolené zdržiavať sa ako osobe požívajúcej medzinárodnú ochranu v niektorom členskom štáte, je tento členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu pod podmienkou, že dotknuté osoby vyjadrili svoje želanie písomne.

44

Za týchto okolností v situácii, v ktorej dotknuté osoby písomne nevyjadrili želanie, aby členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu maloletej osoby bol ten členský štát, v ktorom bol rodinným príslušníkom tejto osoby povolený pobyt ako osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu, sa určenie zodpovedného členského štátu vykoná na základe článku 3 ods. 2 nariadenia Dublin III. Podľa tohto ustanovenia, ktoré sa uplatňuje subsidiárne, keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.

45

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 20 ods. 3 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že sa analogicky neuplatňuje na situáciu, keď maloletá osoba a jej rodičia podajú žiadosti o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, v ktorom sa táto maloletá osoba narodila, pričom jej rodičia už požívajú medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte.

O druhej a tretej otázke

46

49

Táto taxatívna povaha sa zakladá tak na znení uvedeného ustanovenia, najmä na pojme „iba“, ktorý predchádza vymenovaniu dôvodov neprípustnosti, ako aj na jeho účele, ktorý spočíva, ako to už Súdny dvor konštatoval, v zmiernení povinnosti členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu vymedzením prípadov, v ktorých sa taká žiadosť považuje za neprípustnú [rozsudok z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18 , EU:C:2020:218 , bod 30 , ako aj citovaná judikatúra]. Okrem toho vzhľadom na tento účel má článok 33 ods. 2 smernice o konaniach ako celok povahu výnimky vo vzťahu k povinnosti členských štátov preskúmať z vecného hľadiska všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu.

50

Podľa článku 33 ods. 2 písm. a) smernice o konaniach môžu členské štáty považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, ak iný členský štát poskytol medzinárodnú ochranu. Táto možnosť sa vysvetľuje najmä významom zásady vzájomnej dôvery v práve Únie, najmä v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý Únia tvorí, a vyjadrením ktorej je toto ustanovenie v rámci spoločného azylového konania zavedeného touto smernicou [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Celistvosť rodiny – Už priznaná ochrana), C‑483/20 , EU:C:2022:103 , body 28 a 29 ].

51

Z taxatívnej povahy výpočtu uvedeného v článku 33 ods. 2 smernice o konaniach, ako aj z toho, že dôvody neprípustnosti, z ktorých tento výpočet pozostáva, má povahu výnimky, však vyplýva, že článok 33 ods. 2 písm. a) tejto smernice sa musí vykladať reštriktívne, a teda ho nemožno uplatniť na situáciu, ktorá nezodpovedá jeho zneniu.

55

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať, že článok 33 ods. 2 písm. a) smernice o konaniach sa má vykladať v tom zmysle, že sa analogicky neuplatňuje na žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú maloletou osobou v členskom štáte, pokiaľ nie samotná táto maloletá osoba, ale jej rodičia požívajú medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte.

O trovách

56

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

sa má vykladať v tom zmysle, že:

sa analogicky neuplatňuje na žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú maloletou osobou v členskom štáte, pokiaľ nie samotná táto maloletá osoba, ale jej rodičia požívajú medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.