C-403/20

62020CO0403

UZNESENIE

SÚDNEHO DVORA (siedma komora)

z 3. marca 2021 ( *1 )

„Odvolanie – Článok 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Menová dohoda medzi Európskou úniou a Andorrským kniežatstvom – Údajná nedbanlivosť Európskej komisie, pokiaľ ide o obsah dohody – Údajná nedbanlivosť Európskej komisie pri sledovaní uplatňovania dohody – Žaloba o náhradu škody – Zamietnutie žaloby – Príčinná súvislosť – Neexistencia – Odvolanie, ktoré je čiastočne zjavne neprípustné a čiastočne zjavne nedôvodné“

Vo veci C‑403/20 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 26. augusta 2020,

ďalší účastník konania:

Európska komisia,

žalovaná v prvom stupni,

SÚDNY DVOR (siedma komora),

v zložení: predseda siedmej komory A. Kumin, predseda druhej komory A. Arabadžiev (spravodajca), sudca P. G. Xuereb,

generálny advokát: A. Rantos,

Právny rámec

2

Článok 10 menovej dohody Únia/Andorra stanovuje:

„1. Súdny dvor Európskej únie má výlučnú právomoc urovnávať pretrvávajúce spory medzi stranami, ktoré môžu vzniknúť pri uplatňovaní tejto dohody a ktoré nemožno vyriešiť v rámci Spoločného výboru.

2. Ak Európska únia zastúpená Európskou komisiou a konajúca na základe odporúčania zastúpenia EÚ v Spoločnom výbore alebo Andorrské kniežatstvo usúdi, že druhá strana nesplnila niektorú zo svojich povinností podľa tejto dohody, môže vec podať na Súdny dvor. Rozsudok Súdneho dvora je pre strany záväzný a strany prijmú potrebné opatrenia na to, aby s rozsudkom dosiahli súlad v lehote, ktorú v ňom Súdny dvor stanoví. Proti rozsudku sa nemožno odvolať.

3. Ak Európska únia alebo Andorrské kniežatstvo neprijmú v stanovenej lehote opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s rozsudkom, druhá strana môže dohodu vypovedať s trojmesačnou výpovednou lehotou.“

Článok 12 menovej dohody Únia/Andorra spresňuje, že „bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 10 ods. 3, môže každá strana ukončiť túto dohodu s výpovednou lehotou jeden rok“.

5

Článok 12 ods. 4 menovej dohody medzi Európskou úniou a Monackým nieža[tstvom] ( Ú. v. EÚ C 310, 2012, s. 1 , ďalej len „menová dohoda Únia/Monako“), podpísanej 29. novembra 2011 v Bruseli, stanovuje:

„Všetky otázky týkajúce sa platnosti rozhodnutí inštitúcií alebo orgánov Európskej únie prijatých na základe tejto dohody patria do výhradnej právomoci Súdneho dvora Európskej únie. Každá fyzická alebo právnická osoba usadená na území Monackého kniežatstva si môže uplatniť najmä právo odvolať sa, ktoré môžu využívať všetky fyzické a právnické osoby usadené na území Francúzska voči právnym predpisom, ktoré sú im určené, a to bez ohľadu na ich formu alebo povahu.“

Okolnosti predchádzajúce sporu

6

V dôsledku týchto udalostí sa BPA dostala do finančných ťažkostí.

10

Dňa 26. marca 2015 BPA predložila vyhlásenie o platobnej neschopnosti a podala návrh na začatie konkurzného konania.

11

Dňa 2. apríla 2015 Andorrské kniežatstvo prijalo Llei 8/2015 de mesures urgents per implantar mecanismes de reestructuració i resolució d’entitats bancàries (zákon č. 8/2015 o naliehavých opatreniach na zavedenie mechanizmov na ozdravenie a riešenie krízových situácií bankových inštitúcií) z 2. apríla 2015 (BOPA č. 31 zo 16. apríla 2015, s. 1, ďalej len „zákon č. 8/2015“), ktorým sa čiastočne preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec na ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190 ). Zákonom č. 8/2015, ktorý nadobudol účinnosť 16. apríla 2015, sa zriadila Agència Estatal de Resolució de Entitats Bancàries (Štátna agentúra na riešenie krízových situácií bankových inštitúcií, Andorra) (ďalej len „AREB“).

12

Komisia listom z 5. marca 2018 odmietla tvrdenia odvolateľov, ako aj akúkoľvek zodpovednosť za škodu, ktorá im údajne vznikla (ďalej len „list z 5. marca 2018“).

16

V listoch z 10. a 21. decembra 2018 odvolatelia zopakovali svoje požiadavky zaslané Komisii listom z 29. decembra 2017. Komisia na tieto požiadavky neodpovedala.

Konanie na Súdnom dvore a napadnuté uznesenie

17

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. januára 2019 podali žalobcovia žalobu, ktorou sa domáhali náhrady škody, ktorá im údajne vznikla v dôsledku jednak nedbanlivosti Komisie pri sledovaní uplatňovania menovej dohody Únia/Andorra, a jednak z nedbanlivosti, ktorej sa Komisia dopustila, pokiaľ ide o obsah tejto dohody.

20

Podľa článku 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie čiastočne alebo úplne zjavne neprípustné alebo zjavne nedôvodné, Súdny dvor ho môže odôvodneným uznesením na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek čiastočne alebo úplne zamietnuť.

21

Toto ustanovenie je potrebné uplatniť v prejednávanej veci.

22

Odvolatelia na podporu svojho odvolania uvádzajú v podstate päť odvolacích dôvodov, ktorými spochybňujú posúdenia Všeobecného súdu uvedené v napadnutom uznesení týkajúce sa po prvé prípustnosti ich tvrdení vychádzajúcich zo zásad právnej istoty a transparentnosti, základných zásad, na ktorých je založená európska integrácia, z dôveryhodnosti Komisie a zo základných práv, po druhé prípustnosti ich tvrdení týkajúcich sa listu z 5. marca 2018, po tretie údajnej nedbanlivosti Komisie, ktorej sa Komisia dopustila, pokiaľ ide o obsah menovej dohody Únia/Andorra, po štvrté údajnej nedbanlivosti Komisie pri sledovaní uplatňovania tejto dohody a po piate vhodnosti ukončenia konania prostredníctvom prijatia uznesenia.

Posúdenie Súdnym dvorom

25

V druhom odvolacom dôvode odvolatelia výslovne tvrdia, že ich žaloba neobsahovala žalobný dôvod ani tvrdenie v tom zmysle, že list z 5. marca 2018 viedol k založeniu mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

26

Tento odvolací dôvod, ktorého cieľom je spochybniť posúdenie prípustnosti takéhoto žalobného dôvodu alebo tvrdenia Všeobecným súdom, teda nemôže odvolateľom priniesť prospech. Podľa samotných ich tvrdení totiž táto žaloba na jednej strane neobsahuje taký žalobný dôvod ani také tvrdenie, ktoré by mohlo byť vyhlásené za prípustné. Na druhej strane toto posúdenie Všeobecným súdom nemá žiadny vplyv na prípustnosť ďalších tvrdení uvedených v predmetnej žalobe, ktoré Všeobecný súd preskúmal oddelene.

27

Vo štvrtom odvolacom dôvode, ktorý treba preskúmať ako druhý, odvolatelia tvrdia, že keď Komisia podpísala menovú dohodu Únia/Andorra, prijala konkrétne záväzky v oblasti kontroly, dohľadu a vypovedania tejto dohody, čiže záväzky spojené s jej úlohou garanta, ktoré má v rámci svojej inštitucionálnej povinnosti stanovenej v článku 17 ZEÚ.

30

Komisia však podľa nich svoje povinnosti porušila, keď na úkor základných práv andorrských občanov a na úkor Únie zanedbala svoju povinnosť konať, hoci si bola plne vedomá toho, že smernica 2014/59 bola zákonom č. 8/2015 prebratá len čiastočne, čo odvolateľom spôsobilo značnú škodu. Pokiaľ ide pritom o plnenie týchto povinností, Komisia sa pri odôvodňovaní svojej nedbanlivosti a nečinnosti nemôže odvolávať na žiadnu voľnú úvahu.

31

Zodpovednosť Komisie tak vznikla v dôsledku toho, že v rozpore so svojimi inštitucionálnymi povinnosťami, ktoré jej vyplývajú z menovej dohody Únia/Andorra, konkrétne z článku 10 ods. 2 a článku 11 ods. 3 tejto dohody, umožnila protiprávne, zaujaté, retroaktívne, čiastočné a poškodzujúce prebratie uvedenej smernice.

32

Na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd, je podľa odvolateľov zrejmé, že škody vyplývajúce z tejto nečinnosti sa konkretizujú rozdielom medzi tým, čo získali po vyriešení krízovej situácie BPA, a tým, čo by získali, ak by Komisia vyžadovala, aby bola smernica 2014/59 prebratá do andorrského práva správne. Podmienky na vznik zodpovednosti Únie sú tak splnené.

36

Hoci podľa ich názoru možno nedostatočné prebratie tejto smernice, ktoré spôsobilo uvedenú škodu, pripísať Andorrskému kniežatstvu, toto nedostatočné prebratie bolo umožnené nečinnosťou Komisie, ktorá teda musí niesť zodpovednosť.

37

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že Úniu možno považovať za zodpovednú za to, že jej inštitúcie súhlasili, hoci len mlčky, s aktmi, ktoré spôsobili škodu odvolateľom. Keby si pritom Komisia svoje povinnosti splnila, Andorrské kniežatstvo by bolo povinné zabezpečiť úplné a presné prebratie smernice 2014/59.

Posúdenie Súdnym dvorom

41

Podmienka týkajúca sa príčinnej súvislosti stanovená v článku 340 druhom odseku ZFEÚ sa konkrétne týka existencie dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi konaním inštitúcií Únie a škodou, pričom túto súvislosť musí preukázať žalobca tak, že vytýkané konanie musí byť rozhodujúcou príčinou ujmy (rozsudok z 13. decembra 2018, Európska únia/ASPLA a Armando Álvarez, C‑174/17 P a C‑222/17 P , EU:C:2018:1015 , bod 23 ).

42

V prejednávanej veci z bodov 64, 68, 72, 92, 99 a 101 napadnutého uznesenia vyplýva, že Všeobecný súd sa po prvé domnieval, že preskúmanie zákona č. 8/2015 Komisiou, a to, že sa Komisia obrátila na Spoločný výbor uvedený v článku 10 ods. 2 a článku 11 ods. 3 menovej dohody Únia/Andorra, samo osebe nezaručovalo, že údajná ujma nevznikne, po druhé sa domnieval, že nie je isté, že by Andorrské kniežatstvo tento zákon zmenilo, ak by aj Únia ukončila túto dohodu, po tretie sa domnieval, že to isté sa týka prípadnej zmeny príloh k predmetnej dohode, a po štvrté sa domnieval, že postup Komisie na základe článku 17 ZEÚ na účely prípadnej ochrany legitímnej dôvery odvolateľov alebo osobitnej situácie andorrských štátnych príslušníkov nemohol tento cieľ dosiahnuť, lebo táto inštitúcia mala konať s pomocou prostriedkov stanovených v tejto dohode.

43

Žiadne z tvrdení odvolateľov nemôže tieto posúdenia Všeobecného súdu spochybniť. Argumentácia zhrnutá v bodoch 35 až 37 tohto uznesenia totiž nepreukazuje pochybenie Všeobecného súdu pri výklade menovej dohody Únia/Andorra, ale vychádza z predpokladu, že Komisia môže uložiť andorrským orgánom povinnosť prebrať smernicu 2014/59 spôsobom, ktorý by odvolatelia považovali za úplný a správny.

47

Za týchto podmienok a tiež vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 40 tohto uznesenia treba argumentáciu zhrnutú v bodoch 29 až 34 tohto uznesenia odmietnuť ako irelevantnú.

48

V dôsledku toho treba štvrtý odvolací dôvod zamietnuť ako zjavne nedôvodný.

O treťom odvolacom dôvode, ktorý sa týka posúdenia údajnej nedbanlivosti Komisie, ktorej sa dopustila, pokiaľ ide o obsah menovej dohody Únia/Andorra, Všeobecným súdom

Argumentácia odvolateľov

52

Naproti tomu článok 12 ods. 4 menovej dohody Únia/Monako poskytuje každej fyzickej alebo právnickej osobe s bydliskom na území Monackého kniežatstva prístup ku všetkým prostriedkom nápravy, ktoré majú k dispozícii štátni príslušníci Únie, a tiež stanovuje priamu právomoc Súdneho dvora, pokiaľ ide o všetky žaloby týkajúce sa činnosti inštitúcií Únie v súvislosti s touto dohodou.

53

Keďže takéto ustanovenie zaručuje konkrétne právo na účinný prostriedok nápravy, je nevyhnutým ustanovením v medzinárodnej dohode tohto typu. Komisia teda tým, že takéto ustanovenie do menovej dohody Únia/Andorra nezahrnula, nekonala s náležitou starostlivosťou, aká sa vyžaduje pri prerokúvaní a podpisovaní tejto dohody. Na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd nesprávne uviedol v bode 50 napadnutého uznesenia, uvedená dohoda teda umožňuje porušovanie práva na účinný prostriedok nápravy a predstavuje diskrimináciu andorrských štátnych príslušníkov v porovnaní s monackými štátnymi príslušníkmi.

54

Na rozdiel od toho, čo viackrát tvrdil Všeobecný súd, podľa odvolateľov nebola žaloba podaná na Všeobecný súd z dôvodu konania andorrských orgánov, ale z dôvodu neplnenia povinností zo strany Komisie.

[Odvolateľom] vznikla škoda spôsobená priamo týmito porušeniami z dôvodu, že sa nemajú kde dovolávať zjavného porušenia zo strany Andorrského kniežatstva právnej úpravy Únie, ktorú je Andorrské kniežatstvo povinné prebrať, a tým aj zjavného porušenia menovej dohody [Únia/Andorra]. Ak by súd Únie mohol konanie andorrského štátu vyhlásiť za protiprávne, vznikla by tým možnosť priamo sa obrátiť na vnútroštátne, andorrské súdy s cieľom domáhať sa majetkovej zodpovednosti Andorrského kniežatstva…

272

… Ak by totiž majetková zodpovednosť Andorrského kniežatstva vznikla z dôvodu protiprávneho uplatnenia retroaktívneho právneho predpisu, ktorý bol v rozpore s právom prijatý ad hoc s cieľom (teoreticky) prebrať smernicu 2014/59…, a to zákona č. 8/2015, na spoločnosť, voči ktorej sa v tom čase viedlo konkurzné konanie…, [odvolatelia] by sa opäť dostali do situácie, v ktorej by sa nachádzali v prípade, že by k protiprávnemu uplatneniu tohto konania nedošlo (t. j. situácia spojená s konkurzným konaním).

…

274

… [odvolatelia] sa preto domáhajú, aby Všeobecný súd určil, že zodpovednosť Komisie vznikla z dôvodu, že pri podpise menovej dohody [Únia/Andorra] nevynaložila riadnu starostlivosť, čo bránilo andorrským občanom dotknutým porušením [tejto] menovej dohody obrátiť sa vo veci tohto porušenia na súd Únie…“

60

So zreteľom aj na konštatovania uvedené v bodoch 43 až 45 tohto uznesenia, z ktorých vyplýva, že menová dohoda Únia/Andorra nepriznáva Komisii žiadnu priamu donucovaciu právomoc voči andorrským orgánom, je však potrebné konštatovať, že odvolatelia neuvádzajú žiadne tvrdenie, ktoré by mohlo spochybniť konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bode 53 napadnutého uznesenia.

61

So zreteľom na judikatúru pripomenutú v bode 40 tohto uznesenia musí byť teda ich argumentácia odmietnutá ako irelevantná.

62

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba tretí odvolací dôvod zamietnuť ako zjavne neprípustný a v každom prípade ako zjavne nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

65

Odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne vyhlásil za neprípustnú ich argumentáciu, ktorou sa domáhali určenia, že došlo k porušeniu zásad právnej istoty a transparentnosti ako základných zásad, na ktorých je založená európska integrácia, k narušeniu dôveryhodnosti Komisie a porušeniu základných práv, keďže si Komisia nesplnila svoje povinnosti, a to nezabezpečila, aby tretí štát konal v súlade so záväzkami, ktoré prijal v rámci dohôd uzavretých s Úniou.

66

Treba teda konštatovať, že tieto tvrdenia sa vzťahujú na to isté údajné konanie Komisie, ktorého sa týka tretí odvolací dôvod. V tejto súvislosti sa však v bodoch 43 až 46 tohto uznesenia konštatovalo, že odvolatelia neuviedli žiadne tvrdenie, ktoré by mohlo spochybniť konštatovanie Všeobecného súdu, že neexistuje príčinná súvislosť medzi týmto konaním a škodou, ktorá údajne vnikla odvolateľom.

67

69

V súlade s článkom 126 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu môže Všeobecný súd kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením založeným na tomto ustanovení, ak sa domnieva, že má na základe písomností v spise dostatok informácií.

70

Podľa ustálenej judikatúry uplatnenie konania stanoveného v článku 126 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu samo osebe nezasahuje do riadneho a účinného súdneho konania, keďže toto ustanovenie sa uplatňuje len na veci, v ktorých žaloba podaná na Všeobecný súd musí byť zjavne odmietnutá (rozsudok z 5. marca 2020, Credito Fondiario/SRB, C‑69/19 P , EU:C:2020:178 , bod 56 ).

71

V prejednávanej veci na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, žiadna skutočnosť uvedená v rámci ich argumentácie nemôže, ako vyplýva z preskúmania prvého až štvrtého odvolacieho dôvodu, spochybniť opodstatnenosť rozhodnutia Všeobecného súdu uplatniť článok 126 svojho rokovacieho poriadku.

Podľa článku 137 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa uplatňuje na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1, o trovách konania sa rozhodne v uznesení, ktorým sa konanie končí.

75

Keďže v prejednávanej veci sa toto uznesenie prijalo pred doručením odvolania Komisii, a teda ešte predtým, ako mohli Komisii vzniknúť trovy konania, treba rozhodnúť, že odvolatelia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta ako čiastočne zjavne neprípustné a čiastočne zjavne nedôvodné.