C-491/20

ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Sąd Najwyższy (Izba Pracy i Ubezpieczeń Społecznych) [Najvyšší súd (senát pre pracovnoprávne veci a právo sociálneho zabezpečenia), Poľsko] z 15. júla 2020 a doručené Súdnemu dvoru 24. septembra 2020 (C‑491/20), 25. septembra 2020 (C‑492/20), 28. septembra 2020 (C‑493/20), 2. októbra 2020 (C‑494/20 a C‑495/20), 6. októbra 2020 (C‑496/20), 9. októbra 2020 (C‑506/20), 22. septembra 2020 (C‑509/20) a 13. októbra 2020 (C‑511/20), v konaniach:

W. Ż.

proti

A. S.,

Sąd Najwyższy,

za účasti:

za účasti:

Prokurator Generalny (C‑492/20),

a

P. J.

proti

A. T.,

proti

T. P.,

Skarb Państwa – Sąd Najwyższy,

za účasti:

Prokurator Generalny (C‑494/20),

a

M. L.,

O. N.,

G. Z.,

A. S.,

Skarb Państwa – Sąd Najwyższy,

za účasti:

Prokurator Generalny (C‑496/20),

a

T. B.

proti

T. D.,

M. D.,

Skarb Państwa – Sąd Najwyższy,

za účasti:

Prokurator Generalny (C‑506/20),

a

M. F.

proti

proti

T. D.,

M. D.,

P. K.,

J. L.,

M. L.,

generálny advokát: A. M. Collins,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

W. Ż., v zastúpení: S. Gregorczyk – Abram, M. Pietrzak a M. Wawrykiewicz, adwokaci,

–

A. T., osobne,

–

K. M., v zastúpení: M. Jabłoński, adwokat,

–

T. P., osobne,

–

Sąd Najwyższy, v zastúpení: M. Manowska,

–

Prokurator Generalny, v zastúpení: R. Hernand a M. Pasionek,

–

Rzecznik Praw Obywatelskich, v zastúpení: M. Taborowski a M. Wróblewski,

Uznesenie

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 2, článku 4 ods. 2 a 3, článku 6 ods. 3 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, článku 267 ZFEÚ, ako aj článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi W. Ż. (C‑491/20 a C‑492/20), P. J. (C‑493/20), K. M. (C‑494/20), T. M. (C‑495/20), M. F. (C‑496/20 a C‑509/20), T. B. (C‑506/20) a B. S. (C‑511/20) na jednej strane a A. S. (C‑491/20), K. Z. (C‑492/20), A. T. a R. W. (C‑493/20), T. P. (C‑494/20 a C‑496/20), T. D., M. D., P. K., J. L., M. L. a O. N. (C‑495/20, C‑506/20 a C‑511/20), G. Z. a A. S. (C‑495/20 a C‑506/20), J. M. (C‑509/20), ako aj Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) (C‑491/20 a C‑493/20) a Skarb Państwa – Sąd Najwyższy (Štátna pokladnica – Najvyšší súd, Poľsko) (C‑492/20, C‑494/20, C‑495/20, C‑506/20 a C‑511/20) na druhej strane vo veci návrhu na určenie neexistencie služobného pomeru medzi rôznymi osobami vykonávajúcimi funkciu sudcu na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) na jednej strane a týmto súdom na druhej strane.

Vnútroštátna právna úprava

(17) vymenovanie sudcov,

…“

4

Podľa článku 179 Ústavy sú sudcovia menovaní prezidentom Poľskej republiky na návrh Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada, Poľsko) (ďalej len „KRS“) na dobu neurčitú.

Občiansky súdny poriadok

5

Podľa článku 27 ods. 1 zákona o Najvyššom súde:

„Do pôsobnosti disciplinárneho senátu patria:

1.

disciplinárne konania:

a)

voči sudcom [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)];

…

2.

pracovnoprávne veci a veci sociálneho zabezpečenia týkajúce sa sudcov [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)]‚

…“

8

Článok 73 ods. 1 zákona o Najvyššom súde stanovuje:

Zákon o Najvyššom súde bol viackrát zmenený najmä prostredníctvom ustawa o zmianie ustawy – Prawo o ustroju sądów powszechnych, ustawy o Sądzie Najwyższym oraz niektórych innych ustaw (zákon, ktorým sa mení zákon o organizácii všeobecných súdov, zákon o Najvyššom súde a niektoré ďalšie zákony) z 20. decembra 2019 (Dz. U. z roku 2020, položka 190).

10

Článok 26 ods. 2 zákona o Najvyššom súde, zmeneného zákonom z 20. decembra 2019, stanovuje:

„Do právomoci senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné patrí rozhodovanie o návrhoch alebo vyhláseniach týkajúcich sa vylúčenia sudcu alebo určenia súdu, na ktorom sa má vykonať konanie, vrátane rozhodovania o sťažnostiach založených na nedostatku nezávislosti súdu alebo sudcu. Súd konajúci vo veci bezodkladne postúpi návrh predsedovi senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné na rozhodnutie v súlade s osobitnými predpismi. …“

11

Článok 29 ods. 2 a 3 zákona o Najvyššom súde, zmeneného zákonom z 20. decembra 2019, stanovuje:

(1)

v prvostupňovom konaní:

a)

disciplinárne súdy pri odvolacích súdoch zložené z troch sudcov;

…

3. Disciplinárny súd, v ktorého obvode vykonáva funkciu sudca, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, je vylúčený z rozhodovania o veciach uvedených v odseku 1 bode 1 písm. a). Disciplinárny súd príslušný na prejednanie veci určí predseda [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], ktorý riadi činnosť disciplinárneho senátu, na žiadosť disciplinárneho zmocnenca.

„Pokiaľ sa na miesto sudcu prihlási viac uchádzačov, [KRS] preskúma a vyhodnotí spoločne všetky podané prihlášky. V takom prípade [KRS] prijme uznesenie obsahujúce jej rozhodnutia o predložení návrhu na vymenovanie na výkon funkcie sudcu vo vzťahu ku všetkým uchádzačom.“

15

Podľa článku 43 ods. 2 tohto zákona:

„Ak proti uzneseniu podľa článku 37 ods. 1 nepodali odvolanie všetci účastníci, toto uznesenie nadobúda právoplatnosť v časti obsahujúcej rozhodnutie o nepredložení návrhu na vymenovanie na výkon funkcie sudcu tých účastníkov, ktorí nepodali odvolanie, s výhradou ustanovení článku 44 ods. 1b.“

16

Článok 44 uvedeného zákona stanovoval:

17

Odsek 1a článku 44 zákona o KRS bol do tohto článku vložený zákonom z 8. decembra 2017, ktorým sa mení zákon o Štátnej súdnej rade a niektoré ďalšie zákony, ktorý nadobudol účinnosť 17. januára 2018, a odseky 1b a 4 boli do uvedeného článku vložené zákonom z 20. júla 2018, ktorým sa mení zákon o organizácii všeobecných súdov a niektoré ďalšie zákony, ktorý nadobudol účinnosť 27. júla 2018. Pred zavedením týchto zmien boli odvolania podľa uvedeného odseku 1a podávané na [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] v súlade s odsekom 1 tohto článku 44.

18

Nálezom z 25. marca 2019 Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko) vyhlásil článok 44 ods. 1a zákona o KRS za nezlučiteľný s článkom 184 Ústavy v podstate z dôvodu, že právomoc priznaná Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) uvedeným odsekom 1a nebola odôvodnená ani povahou dotknutých vecí, ani organizačnými znakmi uvedeného súdu, ani s ohľadom na konanie uplatňované týmto súdom. V tomto náleze Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) tiež uviedol, že toto vyhlásenie protiústavnosti „nevyhnutne vedie ku skončeniu všetkých prebiehajúcich súdnych konaní založených na zrušenom ustanovení“.

19

Následne bol článok 44 zákona o KRS zmenený prostredníctvom ustawa o zmianie ustawy o Krajowej Radzie Sądownictwa oraz ustawy – Prawo o ustroju sądów administracyjnych (zákon, ktorým sa mení zákon o Štátnej súdnej rade a zákon o organizácii správneho súdnictva) z 26. apríla 2019 (Dz. U. z roku 2019, položka 914), ktorý nadobudol účinnosť 23. mája 2019. Odsek 1 tohto článku 44 je odvtedy formulovaný takto:

Spor vo veci samej vo veci C‑509/20 už viedol k predchádzajúcemu návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý viedol k rozsudku z 22. marca 2022, Prokurator Generalny a i. (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu – Vymenovanie) ( C‑508/19 , EU:C:2022:201 , ďalej len „rozsudok Prokurator Generalny“).

22

M. F., ktorá vykonáva funkciu sudkyne na Sąd Rejonowy w P. (Okresný súd P., Poľsko), podala na základe článku 189 Občianskeho súdneho poriadku na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) žalobu, ktorou sa domáhala určenia neexistencie služobného pomeru medzi J. M. a Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) z dôvodu vád, ktoré údajne ovplyvnili vymenovanie J. M. do funkcie sudcu disciplinárneho senátu posledného uvedeného súdu (ďalej len „disciplinárny senát“). Túto žalobu podala M. F. po tom, čo J. M., konajúci ako predseda disciplinárneho senátu, prijal na základe článku 110 ods. 3 zákona o organizácii všeobecných súdov, v znení neskorších predpisov, uznesenie, ktorým určil Sąd Dyscyplinarny przy Sądzie Apelacyjnym w X (Disciplinárny súd pri odvolacom súde X, Poľsko) ako disciplinárny súd príslušný na rozhodovanie o disciplinárnom konaní vedenom proti M. F. z dôvodu údajných prieťahov v konaniach ňou vedených a z dôvodu údajného omeškania pri vypracovaní odôvodnení jej rozhodnutí.

23

Na podporu tejto žaloby M. F. tvrdí, že vymenovanie J. M. na miesto sudcu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) je neúčinné z dôvodu, že prezident republiky predal menovací akt dotknutej osobe, a to aj napriek tomu, že uznesenie KRS, ktorým sa navrhlo vymenovanie J. M. do tejto funkcie, bolo predmetom odvolania na Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko), ktoré podal na základe článku 44 ods. 1a zákona o KRS kandidát, ktorý nebol navrhnutý na vymenovanie na základe tohto uznesenia. Okrem toho výberové konanie na obsadenie tohto pracovného miesta bolo vedené v nadväznosti na oznámenie prezidenta republiky bez ministerskej kontrasignácie vyžadovanej na základe článku 144 Ústavy.

Svojimi žalobami sa K. M., sudca Sąd Okręgowy w K. (Krajský súd K., Poľsko) na jednej strane a M. F. na druhej strane domáhajú určenia neexistencie služobného pomeru medzi T. P., nástupcom J. M. vo funkcii predsedu disciplinárneho senátu, a Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), z dôvodu údajných vád pri vymenovaní dotknutej osoby, ktoré sú podobné tým, ktoré sú uvedené v bode 23 tohto uznesenia.

27

Okrem toho tieto žaloby vo veci samej nadväzujú aj na prijatie uznesení T. P., ktorými boli určené disciplinárne súdy na prejednanie disciplinárnych konaní vedených proti K. M. a M. F. z dôvodu, v prípade prvého uvedeného, verejných vyhlásení týkajúcich sa prebiehajúceho disciplinárneho konania, ktoré spochybnili nezávislosť a zákonnosť aktov KRS, ako aj ústavnú a apolitickú povahu disciplinárneho senátu, a v prípade druhej uvedenej, z dôvodu údajného porušenia ustanovení práva Únie v jej súdnych rozhodnutiach.

28

V rámci uvedených žalôb vo veci samej K. M. a M. F. podali návrhy na nariadenie predbežných opatrení a opatrení na zabezpečenie priebehu konania, ktoré sú podobné návrhom uvedeným v bode 24 tohto uznesenia. K. M. okrem toho navrhol, aby bol žalovanému vo veci samej na základe predbežného opatrenia uložený zákaz pokračovať vo výkone jeho funkcie sudcu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a uvedenému súdu sa nariadilo, aby dotknutú osobu vylúčil z akejkoľvek súdnej činnosti.

Vec C‑493/20

Vec C‑492/20

32

Svojou žalobou vo veci samej sa W. Ż., sudca Sąd Okręgowy w K. (Krajský súd K., Poľsko), domáha určenia neexistencie služobného pomeru medzi K. Z. a Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) z dôvodu podobných vád, aké sú uvedené v bode 23 tohto uznesenia, ktoré údajne ovplyvnili vymenovanie dotknutej osoby do funkcie sudcu v rámci Izba cywilna (občianskoprávny senát) uvedeného súdu (ďalej len „občianskoprávny senát“).

33

V rámci tejto žaloby W. Ż. poukazuje na to, že v súčasnosti je proti nemu vedené disciplinárne konanie z dôvodu, že v jednom rozhovore spochybnil zákonnosť vymenovania K. Z. a že určenie neexistencie služobného pomeru posledného uvedeného by mu umožnilo podložiť oprávnenosť názoru, ktorý takto vyjadril. Vnútroštátny súd sa tiež odvoláva na skutočnosť, že K. Z. ako zastupujúci prvý predseda Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) prijal nariadenie, ktorým zrušil nariadenie svojho predchodcu a opätovne pridelil disciplinárnemu senátu povinnosť uchovávať dokumenty z disciplinárnych konaní začatých proti sudcom a zabezpečiť administratívnu správu týchto spisov.

34

37

V rámci tejto žaloby vo veci samej W. Ż. podal tiež návrhy na zabezpečenie priebehu konania a na nariadenie predbežných opatrení, ktoré sú podobné návrhom uvedeným v bode 28 tohto uznesenia.

Vec C‑495/20

38

[Opravené uznesením z 2. marca 2023] Svojou žalobou vo veci samej sa T. M., sudca Sąd Rejonowy w B. (Okresný súd B., Poľsko), domáha určenia neexistencie služobného pomeru medzi T. D., M. D., P. K., J. L., M. L., O. N., G. Z. a A. S. na jednej strane a Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) na druhej strane, a to z dôvodu vád podobných tým, ktoré sú uvedené v bode 23 tohto uznesenia a ktoré údajne ovplyvnili vymenovanie dotknutých osôb do funkcie sudcu senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné.

39

42

Pokiaľ ide o ich záujem na konaní, tí istí žalobcovia vo veci samej sa odvolávajú na skutočnosť, že aj keď sa uchádzali o funkciu sudcu v disciplinárnom senáte, ani jeden z nich nebol na toto vymenovanie navrhnutý zo strany KRS, a na okolnosť, že ich odvolania, ktoré podali proti uzneseniu tohto orgánu, ktorým boli navrhnutí iní kandidáti na vymenovanie, budú musieť byť v zásade preskúmané senátom pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, a teda potenciálne sudcami, ktorí sú žalovanými v konaní vo veci samej.

43

V rámci svojich žalôb vo veci samej podali T. B. a B. S. návrhy na zabezpečenie priebehu konania a predbežných opatrení, ktoré sú v podstate podobné návrhom uvedeným v bode 28 tohto uznesenia, pričom tieto opatrenia zahŕňajú najmä prerušenie konaní, ktoré začali pred senátom pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné.

Prejudiciálne otázky

44

46

Za týchto okolností Sąd Najwyższy (Izba Pracy i Ubezpieczeń Społecznych, Poľsko) [Najvyšší súd (senát pre pracovnoprávne veci a právo sociálneho zabezpečenia), Poľsko] rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky v každej z týchto vecí:

„1.

Má sa článok 279 ZFEÚ a článok 160 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v spojení s článkom 4 ods. 3 a článkom 19 ods. 1 ZEÚ a v spojení s bodom 1 prvou a druhou zarážkou uznesenia z 8. apríla 2020Európska komisia/Poľsko ( C‑791/19 R , EU:C:2020:277 ), chápať v tom zmysle, že predseda disciplinárneho senátu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] [ alebo podľa znenia otázky položenej vo veci C‑492/20 ‚Prokurátor ‘] nemôže až do rozhodnutia vo veci C‑791/19 navrhnúť postúpenie veci o určenie neexistencie služobného pomeru sudcu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], a to vzhľadom na pozastavenie uplatňovania ustanovení článku 3 bodu 5, článku 27 a článku 73 § 1 [zákona o Najvyššom súde]?

2.

Má sa článok 2 a článok 4 ods. 2 ZEÚ v spojení s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a právom obrátiť sa na súd vykladať v tom zmysle, že:

4.

Má sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ [v spojení s článkom 267 ZFEÚ – toto spresnenie je uvedené len v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania vo veciach C‑494/20, C‑506/20, C‑509/20 a C‑511/20 ] a všeobecná zásada práva obrátiť sa na súd, ktorý bol predtým vytvorený zákonom, vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu na poslednom stupni zamietne návrh na postúpenie veci [v ktorej položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku – toto spresnenie je uvedené len v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania vo veciach C‑491/20 a C‑509/20 ], ak bol tento návrh podaný osobou, ktorá bola vymenovaná do funkcie sudcu na základe vnútroštátnych právnych predpisov a za okolností vytvorenia súdu, ktorý nespĺňa požiadavky nezávislosti a nestrannosti a nie je súdom vytvoreným zákonom, a to bez toho, aby bolo potrebné najprv využiť konanie, ktoré sa uvádza v návrhu na začatie prejudiciálneho konania C‑508/19, alebo v rozsudku Súdneho dvora z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) ( C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 )?“

47

Ďalej v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa vecí C‑491/20 až C‑495/20, C‑506/20 a C‑511/20 bola piata otázka formulovaná takto:

„5.

Má sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 2 a článkom 4 ods. 3 ZEÚ a právom obrátiť sa na súd vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, ktorý rozhoduje vo veci určenia neexistencie služobného pomeru sudcu súdu členského štátu z dôvodu závažných pochybení v procese menovania sudcu, má povinnosť nariadiť predbežné opatrenie a zakázať žalovanému v tejto veci, aby rozhodoval v akýchkoľvek iných veciach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, a to pod sankciou neúčinnosti aktov alebo rozhodnutí vydaných týmto sudcom, a nariadiť ostatným orgánom, aby neprideľovali veci tomuto žalovanému alebo ho neustanovovali do zložení rozhodujúcich senátov?“

8.

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3, článok 6 ods. 3 ZEÚ a článok 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že v dôsledku nezabezpečenia práva na prístup k súdu v prípade doručenia dekrétu o vymenovaní do funkcie sudcu súdu členského štátu v nadväznosti na nominačný proces, pri ktorého uskutočnení boli závažne porušené pravidlá práva tohto štátu upravujúce menovanie sudcov, došlo k porušeniu zásady účinnej súdnej ochrany?

9.

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3 ZEÚ a článok 47 [Charty] v spojení s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že vytvorenie takého organizačného útvaru na súde posledného stupňa členského štátu vnútroštátnym zákonodarcom, ktorý nie je súdom v zmysle práva Európskej únie, predstavuje porušenie zásady účinnej súdnej ochrany?“

Konanie na Súdnom dvore

O návrhoch na prejednanie veci v skrátenom súdnom konaní

52

V prejednávanej veci predseda Súdneho dvora rozhodnutiami z 12. a 30. októbra 2020 a z 13. novembra 2020 po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodol, že nie je potrebné vyhovieť návrhom uvedeným v bode 49 tohto uznesenia.

53

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že vo veci C‑508/19 Prokurator Generalny a i. (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu – Vymenovanie), ktorá sa týkala toho istého konania vo veci samej ako vec C‑509/20 a v ktorej boli Súdnemu dvoru predložené na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke otázky totožné so šiestou až deviatou otázkou v tejto spojenej veci, predseda Súdneho dvora rozhodnutím z 20. augusta 2019 už zamietol predchádzajúci návrh na začatie skráteného konania podaný vnútroštátnym súdom. V tomto rozsahu sú dôvody takéhoto zamietnutia uvedené v bodoch 39 až 43 rozsudku Prokurator Generalny, ktoré sú uplatniteľné aj vo vzťahu k návrhom na skrátené konanie podaným v týchto spojených veciach.

54

Okrem toho aj za predpokladu, že by bolo možné začať skrátené konanie len vo vzťahu k niektorým prejudiciálnym otázkam predloženým Súdnemu dvoru, ako to požaduje vnútroštátny súd v prejednávanej veci, treba konštatovať, že nie je zrejmé, v čom by odpoveď na prvú otázku bola mimoriadne naliehavá, keďže vnútroštátny súd svoj návrh v tomto smere nijako neodôvodnil.

57

Po tom, ako Súdny dvor vo veci Prokurator Generalny vyhlásil návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑508/19 za neprípustný, bol vnútroštátny súd požiadaný o vyjadrenie, či má v úmysle zachovať predmetné návrhy na začatie prejudiciálneho konania.

58

Vnútroštátny súd v reakcii na to 27. apríla 2022 informoval Súdny dvor, že sa rozhodol vziať späť prvú, ôsmu a deviatu prejudiciálnu otázku a ponechať ostatných šesť otázok. Uznesenia s odôvodnením tohto rozhodnutia prijal vnútroštátny súd 23. mája 2022 a v ten istý deň ich oznámil Súdnemu dvoru.

59

Z uvedených dôvodov vyplýva, že vnútroštátny súd sa domnieva, že potreba odpovedať na druhú až štvrtú otázku stále trvá, aj keď Súdny dvor odpovie na šiestu a siedmu otázku záporne alebo ich vyhlási za neprípustné, ako to urobil v rozsudku Prokurator Generalny. Štvrtá otázka sa týka ťažkostí procesnej povahy, ktoré musí vyriešiť vnútroštátny súd, pokiaľ ide o to, či sa v konaniach vo veciach samých majú postúpiť disciplinárnemu senátu alebo senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné. Druhá a tretia otázka úzko súvisia so štvrtou otázkou a odpovede na túto druhú a tretiu otázku by boli o to potrebnejšie, že Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) nedávno začal vydávať rozsudky obmedzujúce rozsah uplatňovania zásady prednosti práva Únie.

63

Na druhej strane zohľadnenie vnútroštátneho systému všetkých opravných prostriedkov, ktoré majú jednotlivci k dispozícii, ktoré je uvedené v tomto rozsudku, by malo viesť k zakotveniu predmetnej žaloby o určenie neexistencie, ktorá je jediným prostriedkom na zabezpečenie dodržiavania záruk vyplývajúcich z článku 19 ods. 1 druhého pododseku Zmluvy o Európskej únii a článku 47 Charty, vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek prostriedku nápravy podľa vnútroštátneho práva, ktorý by umožňoval priamo spochybniť mandát sudcu po tom, čo bol prezidentom republiky protiprávne vymenovaný.

64

Vnútroštátny súd tiež poukazuje na skutočnosť, že sudcovia, ktorí rešpektujú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa právneho štátu, sú v súčasnosti vystavení disciplinárnym aj trestnoprávnym represiám, ako o tom svedčia rôzne konkrétne príklady, ktoré uvádza. Okrem toho konštatuje, že vnútroštátne spisy vo veciach C‑487/19 a C‑508/19, ktoré Súdny dvor postúpil vnútroštátnym súdom v týchto konaniach, si ponechal nový prvý predseda Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), a neposlal ich týmto súdom, a že zloženie týchto súdov sa medzitým zmenilo, a tak v súčasnosti sú zložené prevažne zo sudcov vymenovaných v konaniach, ktoré boli postihnuté podobnými vadami, ako sú vady v uvedenej veci C‑487/19.

65

Nakoniec a s ohľadom na okolnosti špecifické pre veci C‑494/20, C‑496/20, C‑508/19 a C‑509/20 sa vnútroštátny súd domnieva, že je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že je to disciplinárny senát, ktorý bude in fine príslušný, aby preskúmal zákonnosť určenia disciplinárnych senátov, ktoré sú príslušné rozhodovať o súbežných disciplinárnych konaniach vedených proti žalobcom vo veci samej, predsedom tohto senátu.

68

Pokiaľ ide o šiestu a siedmu prejudiciálnu otázku, treba hneď na úvod uviesť, že sú formulované rovnako ako prvé dve otázky položené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktoré Súdny dvor v rozsudku Prokurator Generalny označil za neprípustné, a že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru predložený v rámci toho istého konania vo veci samej, ktoré neskôr viedlo k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania v jednej z týchto spojených vecí, konkrétne vo veci C‑509/20.

69

72

Rovnako v bodoch 68 a 69 rozsudku Prokurator Generalny pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej predpokladom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ je v zásade to, že vnútroštátny súd má právomoc rozhodnúť spor vo veci samej, aby sa tento spor nepovažoval za čisto hypotetický, a že hoci za určitých výnimočných okolností to nemusí platiť, v bodoch 70 a nasl. tohto rozsudku uviedol, prečo v prejednávanej veci takéto riešenie nie je možné prijať.

73

76

[Opravené uznesením z 2. marca 2023] Tak je to aj v prípade ostatných hlavných konaní v týchto spojených veciach. Ako totiž vyplýva z výrokov vnútroštátnych rozhodnutí o postúpení veci a opisov v bodoch 29 až 43 tohto uznesenia, hoci sa formálne sleduje konštatovanie neexistencie služobného pomeru medzi žalovanými vo veciach v každom z týchto konaní a Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), žaloby podané jednotlivými žalobcami vo veciach C‑491/20 až C‑493/20, C‑495/20, C‑506/20 a C‑511/20 v konečnom dôsledku smerujú k spochybneniu platnosti vymenovania týchto žalovaných do funkcií sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), a tým k vyriešeniu právnych otázok, ktoré sa objavili v rámci iných konaní pred inými súdmi, v ktorých sú tí istí žalobcovia účastníkmi konaní. Okrem toho je potrebné uviesť, že takmer všetci žalobcovia vo veciach samých podali na vnútroštátny súd v týchto veciach návrh na vydanie predbežných opatrení spočívajúcich v nariadení prerušenia týchto iných samostatných súdnych konaní, ktorých sú účastníkmi.

77

Analogicky k tomu, čo Súdny dvor uviedol v bode 71 rozsudku Prokurator Generalny v súvislosti s totožnými otázkami položenými Súdnemu dvoru vo veci C‑508/19, sa teda šiesta a siedma otázka položené Súdnemu dvoru vo veciach C‑491/20, C‑492/20 až C‑496/20, C‑506/20 a C‑511/20 vo svojej podstate týkajú iných sporov, než sú spory vo veciach samých, ktoré sú v skutočnosti len vedľajšími, v tom zmysle, že tieto otázky majú v podstate umožniť posúdiť, či určité vady, ktoré mali údajne vplyv na vymenovania sudcov žalovaných vo veci samej, majú za následok, že títo sudcovia neboli alebo nebudú oprávnení prijať opatrenia v rámci týchto iných sporov. Rovnako tieto isté otázky majú v konkrétnom kontexte veci C‑492/20 umožniť posúdiť, či vyhlásenie, ktoré poukazuje na takéto vady, môže byť kvalifikované ako disciplinárne porušenie v rámci disciplinárneho konania, ktorého účastníkom je navyše žalobca vo veci samej.

V bode 73 rozsudku Prokurator Generalny Súdny dvor okrem toho v tejto súvislosti zdôraznil, že Súdny dvor už rozhodol, že vnútroštátne ustanovenia zverujúce predsedovi disciplinárneho senátu diskrečnú právomoc určiť disciplinárny súd, ktorý má právomoc rozhodovať o disciplinárnych konaniach vedených proti sudcom všeobecných súdov, porušujú článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19 , EU:C:2021:596 , bod 176 ]. V bode 74 rozsudku Prokurator Generalny tiež uviedol, že vzhľadom na priamy účinok tohto ustanovenia v tom zmysle, že vyžaduje, aby súdy, ktoré majú vykladať a uplatňovať právo Únie, boli nezávislé, nestranné a vopred ustanovené zákonom, zásada prednosti práva Únie vyžaduje, aby takto určený disciplinárny súd neuplatňoval takéto vnútroštátne ustanovenia, a teda aby vyhlásil, že nemá právomoc prejednať spor, ktorý mu bol takto predložený.

81

Pokiaľ ide o skutočnosť, na ktorú poukázal vnútroštátny súd a ktorá je uvedená v bode 65 tohto uznesenia, že in fine prináleží disciplinárnemu senátu preskúmať zákonnosť určenia disciplinárnych súdov, ktoré sú príslušné na prejednanie predmetného disciplinárneho konania, predsedom tohto senátu, treba uviesť, že po podaní týchto návrhov na začatie prejudiciálneho konania Súdny dvor najmä rozhodol, že Poľská republika si tým, že nezaručuje nezávislosť a nestrannosť disciplinárneho senátu, ktorý má rozhodovať v odvolacom konaní o disciplinárnych veciach týkajúcich sa sudcov všeobecných súdov, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19 , EU:C:2021:596 , bod 113 ].

85

Pokiaľ ide o vec C‑493/20, je potrebné uviesť, že žalobca v konaní vo veci samej musí mať tiež možnosť dovolávať sa prípadnej neúčinnosti rozhodnutia o predbežnom opatrení, ktoré proti nemu prijal disciplinárny senát, a to tým, že sa bude odvolávať na skutočnosť, že toto rozhodnutie je v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, a to najmä v rámci disciplinárneho konania, ktoré proti nemu ešte prebieha, ako aj vo vzťahu k iným vnútroštátnym orgánom, ktoré sa môžu uvedeným rozhodnutím riadiť.

86

Pokiaľ ide o vec C‑491/20, treba pripomenúť, že v konaní, ktoré W. Ż. začal s cieľom spochybniť opatrenie spočívajúce v jeho preradení, ktoré viedlo k vydaniu uznesenia sudcu A. S., uvedeného v bode 36 tohto uznesenia, občianskoprávny senát rozhodujúci o návrhu na vylúčenie v súvislosti s uvedeným konaním podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý medzičasom viedol k vydaniu rozsudku zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné Najvyššieho súdu – Vymenovanie) ( C‑487/19 , EU:C:2021:798 ).

87

89

Okrem toho je potrebné konštatovať, že vzhľadom na priamy účinok článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ktorý už bol pripomenutý v bode 80 tohto uznesenia, a na dôsledky, ktoré z neho plynú pre zásadu prednosti práva Únie vo vzťahu ku všetkým orgánom každého členského štátu, nie je zrejmé, akým spôsobom by rozhodnutia v týchto konaniach vo veciach samých konštatujúce neexistenciu služobného pomeru žalovaných vo veci samej mohli viesť k inému výsledku vo vzťahu k žalobcom vo veci samej v týchto veciach, než aký by prípadne mohol vyplývať priamo z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ vo všetkých súbežných vnútroštátnych procesných konaniach uvedených v bodoch 82 až 88 tohto uznesenia.

90

Po tretie Súdny dvor v bode 75 rozsudku Prokurator Generalny uviedol, že z vysvetlení obsiahnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, s ktorými sa vnútroštátny súd stotožnil v týchto spojených veciach, ako aj zo samotného znenia prvej prejudiciálnej otázky položenej vo veci C‑508/19 a zopakovanej ako šiestej otázky v prejednávaných spojených veciach, vyplýva, že otázky položené vnútroštátnym súdom sa týkajú najmä skutočnosti, že poľský zákonodarca úmyselne zmenil vnútroštátny právny systém tak, aby proces vymenúvania sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) nepodliehal účinnej súdnej kontrole.

91

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o legislatívne zmeny kritizované vnútroštátnym súdom, ktoré sa postupne dotkli článku 44 zákona o KRS, Súdny dvor v podstate konštatoval, ako to vyplýva z bodov 77 až 81 rozsudku Prokurator Generalny, že tieto zmeny medzičasom viedli k rozsudku z 2. marca 2021, A. B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie) ( C‑824/18 , EU:C:2021:153 ). Súdny dvor v tejto súvislosti pripomenul najmä výrok tohto rozsudku, ktorý spresňuje podmienky, za ktorých bol vnútroštátny súd v tejto veci oprávnený konštatovať, že táto legislatívna zmena je v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a/alebo článkom 267 ZFEÚ, a teda ju neuplatniť s ohľadom na zásadu prednosti.

95

Tie isté pripomienky a zistenia sa vzťahujú na všetky prípady vo veciach samých.

96

So zreteľom na všetky poznatky, ktoré boli takto zdôraznené v rozsudku Prokurator Generalny a ktoré boli práve pripomenuté, a na skutočnosť, že úlohou zverenou Súdnemu dvoru článkom 267 ZFEÚ je poskytnúť každému súdu Únie výklad práva Únie, ktorý potrebuje na vyriešenie skutočných sporov, ktoré mu boli predložené, pričom sa v tejto súvislosti zohľadní najmä systém všetkých súdnych prostriedkov nápravy, ktoré majú jednotlivci k dispozícii, Súdny dvor napokon v bode 82 toho istého rozsudku rozhodol, že otázky položené Súdnemu dvoru v prejudiciálnej otázke prekračujú rozsah súdnej úlohy Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ.

97

Skutočnosti, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd a ktoré sú uvedené v bode 64 tohto uznesenia, nie sú také, aby mohli ovplyvniť celý vývoj, ktorý bol práve uvedený, a záver zopakovaný v predchádzajúcom bode tohto uznesenia.

Piata otázka sa týka možnosti, ktorú vnútroštátne právo nepripúšťa, prijať predbežné opatrenia, ktorými by sa žalovaným v niektorých konaniach vo veciach samých zakázalo pokračovať vo výkone ich funkcie sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a nariadilo tomuto súdu, aby dotknuté osoby vylúčil z akejkoľvek sudcovskej činnosti, do rozhodnutí v konaniach vo veciach samých, ktorými bude vnútroštátny súd v týchto veciach s ohľadom na očakávané odpovede Súdneho dvora na šiestu a siedmu otázku oprávnený vyhlásiť, že medzi týmito sudcami a Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) neexistuje služobný pomer podľa práva Únie. Za týchto podmienok, keďže šiesta a siedma otázka boli vyhlásené za neprípustné, a teda neboli zodpovedané vo veci samej, nemožno považovať odpoveď na piatu otázku za nevyhnutnú na rozhodnutie vo veci samej.

O štvrtej otázke

101

Štvrtú otázku treba tiež považovať za zjavne neprípustnú.

102

V tejto súvislosti treba konštatovať, že samotná formulácia tejto štvrtej otázky, ako je uvedená v bode 46 tohto uznesenia, mimoriadne sťažuje jej pochopenie bez toho, aby odôvodnenia vnútroštátnych rozhodnutí uľahčili pochopenie jej presného rozsahu, keďže niektoré zložité tvrdenia obsiahnuté v týchto rozhodnutiach a týkajúce sa najmä vzťahov subsidiarity, ktoré údajne existujú medzi druhou a štvrtou otázkou, toto pochopenie ešte viac komplikujú. Je preto ťažké určiť presný a konkrétny problém výkladu ustanovení práva Únie, ktorý by mohol vzniknúť vo veci samej v súvislosti s touto štvrtou otázkou.

V týchto rôznych ohľadoch je dôležité pripomenúť, ako vyplýva z judikatúry, že je nevyhnutné, aby vnútroštátny súd aspoň v minimálnej miere objasnil dôvody výberu ustanovení práva Únie, o ktorých výklad žiada, ako aj súvislosť medzi týmito ustanoveniami a ustanoveniami vnútroštátneho práva uplatniteľnými na predmetný spor (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2016, Safe Interenvíos, C‑235/14 , EU:C:2016:154 , bod 115 a citovanú judikatúru). V tomto ohľade musia poskytnuté informácie a položené otázky v rozhodnutiach o postúpení veci umožniť Súdnemu dvoru nielen poskytnúť užitočné odpovede, ale aj umožniť vládam členských štátov, ako aj ďalším dotknutým účastníkom konania poskytnúť možnosť predložiť pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, pričom je povinnosťou Súdneho dvora zabezpečiť, aby táto možnosť bola zachovaná (pozri v tomto zmysle uznesenie z 12. mája 2016, Security Service a i., C‑692/15 až C‑694/15 , EU:C:2016:344 , bod 21 , ako aj citovanú judikatúru).

O druhej a tretej otázke

106

Druhá a tretia otázka sú tiež zjavne neprípustné.

107

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že uvedené otázky sa týkajú zákazov spochybňovania legitimity súdov alebo zisťovania či posudzovania zákonnosti vymenovania sudcu alebo jeho právomoci vykonávať úlohy v oblasti výkonu súdnictva, ktoré vyplývajú z článku 29 ods. 2 a 3 zákona o Najvyššom súde.

111

[Opravené uznesením z 2. marca 2023] Za týchto okolností nie je potrebné rozhodnúť o návrhu A. S. na výsluch svedka podľa článku 67 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, keďže tento návrh sa stal bezpredmetným (pozri analogicky uznesenie zo 6. októbra 2020, Prokuratura Rejonowa w Słubicach, C‑623/18 , neuverejnené, EU:C:2020:800 , bod 37 ).

O trovách

112

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) nariadil: