C-504/20

Lukáš Wagenknecht , bydliskom v Pardubiciach (Česká republika), v zastúpení: A. Koller, advokátka,

odvolateľ,

ďalší účastník konania:

Európska rada,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (ôsma komora),

1

Pán Lukáš Wagenknecht svojím odvolaním navrhuje na jednej strane zrušenie uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie zo 17. júla 2020, Wagenknecht/Európska rada (T‑715/19, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2020:340 ), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu pre nečinnosť založenú na článku 265 ZFEÚ, ktorou sa domáhal určenia, že Európska rada protiprávne opomenula konať na jeho návrh, aby bol predseda vlády Českej republiky Andrej Babiš vylúčený zo zasadnutia Európskej rady konaného 20. júna 2019 a z budúcich zasadnutí týkajúcich sa rokovaní o finančných výhľadoch, a to z dôvodu jeho údajného konfliktu záujmov, z dôvodu, že je neprípustná a v každom prípade zjavne bez právneho základu, a na druhej strane zrušenie uznesenia predsedu Všeobecného súdu z 23. júla 2020, Wagenknecht/Európska rada (T‑715/19 R, neuverejnené, ďalej len „uznesenie o nariadení predbežného opatrenia“, EU:T:2020:358 ), ktorým Všeobecný súd konštatoval, že už nie je potrebné rozhodnúť o jeho návrhu na vydanie predbežných opatrení podľa článku 279 ZFEÚ.

Okolnosti predchádzajúce sporu

2

Na účely tohto odvolania je možné okolnosti predchádzajúce sporu uvedené v bodoch 1 až 3 napadnutého uznesenia zhrnúť takto.

3

Dňa 24. júna 2019 Európska rada odpovedala na tento list. Spresnila, že sa nevyjadrí k meritu tvrdení odvolateľa, ktorého ubezpečila, že boju proti podvodom a iným nezákonným činnostiam poškodzujúcim finančné záujmy Európskej únie prikladá ten najväčší význam, a poukázala na to, že článok 15 ods. 2 ZEÚ zakotvuje zloženie Európskej rady tým, že stanovuje, že „sa skladá z hláv štátov alebo predsedov vlád členských štátov, ako aj svojho predsedu a predsedu [Európskej k]omisie“, pričom toto zloženie nemožno zmeniť, lebo Zmluvy neobsahujú ustanovenie upravujúce možnosť takejto zmeny. Európska rada ďalej vysvetlila, že otázka, či má každý z členských štátov Únie zastupovať hlava štátu alebo predseda vlády, patrí výhradne do pôsobnosti vnútroštátneho ústavného práva, takže nie je na voľnej úvahe Európskej rady alebo jej predsedu, aby rozhodli, kto má byť zástupcom každého členského štátu v rámci tejto inštitúcie, ani aby rozhodli, koho majú pozvať na jednotlivé zasadnutia Európskej rady, či hlavu štátu alebo predsedu vlády.

5

Dňa 2. júla 2019 sa odvolateľ obrátil na Európsku radu so žiadosťou, zaslanou e‑mailom generálnemu tajomníkovi tejto inštitúcie, o objasnenie odpovede, ktorá mu bola daná 24. júna 2019. Tento e‑mail zostal nezodpovedaný.

Konanie na Všeobecnom súde, napadnuté uznesenie a uznesenie o nariadení predbežného opatrenia

6

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 21. októbra 2019 odvolateľ podal na základe článku 265 ZFEÚ žalobu, ktorou sa domáhal konštatovania nečinnosti Európskej rady, ktorej sa táto inštitúcia dopustila tým, že protiprávne opomenula konať v reakcii na jeho výzvu konať z 5. júna 2019.

10

Predseda Všeobecného súdu uznesením o nariadení predbežného opatrenia konštatoval, že už nie je potrebné rozhodnúť o návrhu na prijatie predbežného opatrenia.

Návrhy odvolateľa na Súdnom dvore

11

Odvolateľ svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

–

12

Podľa článku 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je odvolanie čiastočne alebo úplne zjavne neprípustné alebo zjavne nedôvodné, Súdny dvor ho môže odôvodneným uznesením na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek čiastočne alebo úplne zamietnuť.

13

V tomto odvolacom konaní je potrebné uplatniť toto ustanovenie.

14

Odvolateľ na podporu svojho odvolania uvádza na jednej strane pätnásť odvolacích dôvodov založených na porušení po prvé zásady ochrany dôvery, pokiaľ ide o legitímne správanie inštitúcií Únie, po druhé článku 130 ods. 3 a 7 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ako aj článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), po tretie článku 265 tretieho odseku ZFEÚ v spojení s článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ, po štvrté článku 4 ods. 2 ZEÚ, ako aj ústavných a spoločných pravidiel členských štátov, po piate článku 2 EDĽP a článku 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), po šieste článku 6 EDĽP a článku 47 Charty, po siedme článku 13 ZEÚ, po ôsme článku 15 ods. 2 ZEÚ, po deviate článku 325 ods. 1 ZFEÚ, po desiate článku 61 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2018/1046 z 18. júla 2018 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, o zmene nariadení (EÚ) č. 1296/2013, (EÚ) č. 1301/2013, (EÚ) č. 1303/2013, (EÚ) č. 1304/2013, (EÚ) č. 1309/2013, (EÚ) č. 1316/2013, (EÚ) č. 223/2014, (EÚ) č. 283/2014 a rozhodnutia č. 541/2014/EÚ a o zrušení nariadenia (EÚ, Euratom) č. 966/2012 ( Ú. v. EÚ L 193, 2018, s. 1 ), po jedenáste až štrnáste článku 2 ZEÚ a po pätnáste zásady právnej predvídateľnosti, pokiaľ mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania.

Prvý odvolací dôvod smeruje proti bodom 29 až 33 napadnutého uznesenia, ktorými Všeobecný súd konštatoval, že list Európskej rady z 24. júna 2019 predstavuje vyjadrenie tejto inštitúcie k výzve konať z 5. júna 2019, takže žaloba nespĺňa podmienky prípustnosti žaloby pre nečinnosť uvedené v článku 265 ZFEÚ.

Argumentácia odvolateľa

18

Odvolateľ sa po prvé odvoláva na porušenie zásady ochrany dôvery, pokiaľ ide o legitímne správanie inštitúcií Únie, v tom zmysle, že Všeobecný súd nejednoznačne uviedol, že nemal veriť, že Európska rada bude konať v súlade s článkom 61 nariadenia 2018/1046 a s článkom 325 ZFEÚ, keďže táto inštitúcia rozporuplným spôsobom v liste z 24. júna 2019 uviedla, že si splní povinnosť bojovať proti podvodom a korupcii, ale že na to nemá právomoc.

19

Po druhé odvolateľ tvrdí, že Európska rada v liste z 24. júna 2019, ktorý odvolateľ považuje za „neodpoveď“, porušila svoju povinnosť jasnej a zrozumiteľnej komunikácie a že podanie žaloby pre neplatnosť tohto listu na základe článku 263 ZFEÚ, ktorú Všeobecný súd spomína v bode 32 napadnutého uznesenia, by sa ukázalo ako zbytočné.

Práve na základe judikatúry citovanej v bode 20 tohto uznesenia Všeobecný súd v bode 32 napadnutého uznesenia v podstate konštatoval, že listom Európskej rady z 24. júna 2019, ktorým táto inštitúcia odpovedala na výzvu konať z 5. júna 2019 a ktorý obsahuje jej rozhodnutie nepodniknúť kroky navrhované v tejto výzve, bola ukončená nečinnosť, v dôsledku čoho je žaloba podaná odvolateľom na základe článku 265 ZFEÚ neprípustná. Všeobecný súd ďalej uviedol, že odvolateľ mohol proti uvedenému rozhodnutiu podať žalobu podľa článku 263 ZFEÚ s výhradou preukázania svojej aktívnej legitimácie.

23

Treba však pripomenúť, že vyjadrenie v zmysle článku 265 druhého odseku ZFEÚ musí jasne a s končenou platnosťou určovať stanovisko dotknutej inštitúcie k žiadosti odvolateľa a že považovanie odpovede tejto inštitúcie na uvedenú žiadosť za „vyjadrenie“, ktorým sa ukončuje údajná nečinnosť, predstavuje právnu otázku, ktorá môže byť vznesená v rámci odvolania (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. júna 2020, CJ/Súdny dvor Európskej únie, C‑634/19 P , neuverejnené, EU:C:2020:474 , body 29 a 31 , ako aj citovanú judikatúru).

24

V prejednávanej veci argumentácia, ktorú odvolateľ uvádza v rámci prvého odvolacieho dôvodu, nemôže spochybniť kvalifikáciu listu Európskej rady z 24. júna 2019 ako „vyjadrenia“, a teda ani záver Všeobecného súdu, podľa ktorého je žaloba z tohto dôvodu neprípustná.

25

Po druhé pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého Európska rada v liste z 24. júna 2019 porušila svoju povinnosť jasnej a zrozumiteľnej komunikácie, z článku 256 ZFEÚ, z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a z článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napadnuté prvky rozhodnutia, ktorého zrušenie sa požaduje, ako aj tvrdenia, ktoré špecificky podporujú tento návrh (rozsudok zo 16. septembra 2020, BP/FRA, C‑669/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:713 , bod 26 a citovaná judikatúra).

29

V prejednávanej veci odvolateľ uvádza len veľmi všeobecné jednoduché tvrdenie bez právneho odôvodnenia, ktorým by preukázal, v akom zmysle vyjadrenie Európskej rady v liste z 24. júna 2019 nie je jasné alebo zrozumiteľné, a už vôbec nepreukazuje, v akom zmysle Všeobecný súd v tomto smere vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Toto tvrdenie treba teda zamietnuť ako zjavne neprípustné.

30

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že otázka podmienok prípustnosti žaloby pre nečinnosť sa líši od otázky, či akt prijatý dožiadanou inštitúciou Únie, ktorá ním ukončí svoju nečinnosť, môže byť predmetom žaloby pre neplatnosť (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. júna 2020, CJ/Súdny dvor Európskej únie, C‑634/19 P , neuverejnené, EU:C:2020:474 , bod 36 a citovanú judikatúru). Tvrdenie odvolateľa založené na údajnej zbytočnosti podania žaloby podľa článku 263 ZFEÚ proti uvedenému listu Európskej rady je teda neúčinné.

31

34

Dvanástym odvolacím dôvodom odvolateľ namieta porušenie základnej hodnoty rovnosti pred zákonom zakotvenej v článku 2 ZEÚ, pričom napáda body 27 a 38 napadnutého uznesenia. Podľa jeho názoru z týchto dvoch bodov vyplýva, že jedine príjemcovia platieb uskutočňovaných Úniou v rámci finančných prostriedkov vynakladaných v členských štátoch môžu spochybňovať ich správnosť.

35

Týmito troma odvolacími dôvodmi tak odvolateľ v podstate spochybňuje konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého je jeho žaloba neprípustná, lebo nemá aktívnu legitimáciu a záujem na konaní.

36

Keďže však z dôvodov vysvetlených v bodoch 20 až 31 tohto uznesenia Všeobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď žalobu považoval za neprípustnú z dôvodu, že Európska rada sa vyjadrila k výzve konať z 5. júna 2019 pred podaním žaloby, nie je potrebné skúmať, či je záver Všeobecného súdu uvedený v predchádzajúcom bode z právneho hľadiska nesprávny. Za týchto podmienok by totiž prípadné nesprávne právne posúdenie nemalo vplyv na riešenie sporu a neovplyvnilo by výrok napadnutého uznesenia v rozsahu, v akom bola žaloba odmietnutá ako neprípustná (pozri analogicky rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P , EU:C:2013:625 , bod 74 , ako aj uznesenie z 25. októbra 2016, VSM Geneesmiddelen/Komisia, C‑637/15 P , neuverejnené, EU:C:2016:812 , body 54 a 55 ).

V tomto smere stačí poukázať na to, že podmienky prípustnosti žaloby podanej na Súdny dvor treba vykladať z hľadiska základných hodnôt a práv práva Únie, ktoré však nemôžu mať za následok zmenu systému súdneho preskúmania upraveného v Zmluvách a najmä pravidiel o prípustnosti žaloby podanej priamo na súd Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P , EU:C:2013:625 , bod 97 , ako aj uznesenie z 8. februára 2018, CBA Spielapparate‑ und Restaurantbetrieb/Komisia, C‑508/17 P , neuverejnené, EU:C:2018:72 , bod 20 ).

40

Šiesty a jedenásty odvolací dôvod preto treba zamietnuť ako zjavne nedôvodné.

O štvrtom, siedmom až desiatom, trinástom a štrnástom odvolacom dôvode

41

Štvrtý, siedmy až desiaty, trinásty a štrnásty odvolací dôvod smerujú proti dôvodom uvedeným v bodoch 34 až 38 napadnutého uznesenia, ktoré sa týkajú merita žaloby podanej na Všeobecný súd.

O druhom odvolacom dôvode

45

Druhým odvolacím dôvodom odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 130 ods. 3 a 7 svojho rokovacieho poriadku, ako aj článok 6 EDĽP, keď do bodov 34 až 38 napadnutého uznesenia zahrnul úvahy týkajúce sa veci samej, ktoré mali byť predmetom rozsudku.

46

Ako však vyplýva z bodov 41 až 43 tohto uznesenia, Všeobecný súd v uvedených bodoch napadnutého uznesenia preskúmal vec samu len nadbytočne.

47

50

Keďže v prejednávanej veci neboli také samostatné podania predložené, toto odvolanie a návrh na vydanie predbežných opatrení sú zjavne neprípustné.

O pätnástom odvolacom dôvode

51

Pätnástym odvolacím dôvodom odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu právnej predvídateľnosti, keď mu uložil povinnosť nahradiť trovy konania, hoci ich výška nie je v napadnutom uznesení uvedená a články 133 až 141 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktoré sa týkajú trov konania, nestanovujú vecné pravidlo, ktoré by umožňovalo určiť trovy konania.

52

55

Podľa článku 137 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa uplatní na odvolacie konanie na základe článku 184 ods. 1 rokovacieho poriadku, o trovách konania sa rozhodne v uznesení, ktorým sa konanie končí.

56

Keďže toto uznesenie je prijaté, skôr než bolo odvolanie doručené žalovanej, a teda skôr než mohli žalovanej vzniknúť trovy konania, je potrebné rozhodnúť, že odvolateľ znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) nariadil:

1.