C-685/20

62020CO0685

UZNESENIE

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

zo 16. júna 2021 ( *1 )

„Odvolanie – Článok 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Dôsledky vystúpenia Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie pre členov Súdneho dvora Európskej únie – Rozhodnutie zástupcov vlád členských štátov o vymenovaní troch sudcov a jedného generálneho advokáta Súdneho dvora Európskej únie – Koniec funkčného obdobia generálneho advokáta – Žaloba o neplatnosť“

Vo veci C‑685/20 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 16. decembra 2020,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory J.-C. Bonichot (spravodajca), sudcovia L. Bay Larsen, C. Toader, M. Safjan a N. Jääskinen,

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vo veci sa rozhodne odôvodneným uznesením v súlade s článkom 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,

vydal toto

„Berúc do úvahy, že je v záujme Únie aj Spojeného kráľovstva určiť prechodné alebo implementačné obdobie, počas ktorého by sa – bez ohľadu na všetky dôsledky vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie, pokiaľ ide o účasť Spojeného kráľovstva v inštitúciách, orgánoch, úradoch a agentúrach Únie, a najmä na skončenie mandátov k dátumu nadobudnutia platnosti tejto dohody všetkých členov inštitúcií, orgánov a agentúr Únie vymenovaných alebo zvolených v súvislosti s členstvom Spojeného kráľovstva v Únii – právo Únie vrátane medzinárodných dohôd malo uplatňovať na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve, pričom by malo všeobecne platiť, že jeho účinok je rovnaký ako vo vzťahu k členským štátom, aby sa predišlo narušeniu v období, počas ktorého sa bude rokovať o dohode(‑ách) o budúcom vzťahu.“

3

Článok 19 ods. 2 ZEÚ stanovuje, že Súdny dvor tvoria sudcovia, jeden za každý členský štát, a pomáhajú mu generálni advokáti.

4

Podľa článku 252 ZFEÚ Súdnemu dvoru pomáha osem generálnych advokátov a na jeho žiadosť môže Rada jednomyseľným rozhodnutím zvýšiť počet generálnych advokátov.

5

8

Konferencia zástupcov vlád členských štátov prijala 29. januára 2020 vyhlásenie týkajúce sa dôsledkov vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie pre generálnych advokátov Súdneho dvora, v ktorom pripomenula, že vzhľadom na to, že Spojené kráľovstvo začalo postup stanovený v článku 50 ZEÚ na vystúpenie z Únie, Zmluvy sa prestanú vzťahovať na tento členský štát odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení. Pripomenula tiež, že v dôsledku toho sa mandáty členov inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie, ktorí boli nominovaní, vymenovaní alebo zvolení v súvislosti s členstvom Spojeného kráľovstva v Únii, skončia dňom vystúpenia. Uviedla, že z toho vyplýva, že stále miesto generálneho advokáta, ktoré bolo pridelené Spojenému kráľovstvu na základe vyhlásenia k článku 252 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o počte generálnych advokátov na Súdnom dvore, ktoré je pripojené k záverečnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmluvu, bude začlenené do systému rotácie členských štátov pri vymenúvaní generálnych advokátov. Poznamenala, že podľa protokolárneho poradia bude ďalším oprávneným členským štátom Helénska republika. Dohodla sa, že vzhľadom na výnimočné okolnosti, za ktorých sa toto vymenovanie muselo uskutočniť, a s cieľom dodržať pravidlo čiastočnej obnovy členov Súdneho dvora každé tri roky a pravidlo šesťročného funkčného obdobia členov Súdneho dvora, ako je stanovené v článku 253 ZFEÚ, funkčné obdobie generálneho advokáta navrhnutého Helénskou republikou na uvoľnené miesto generálneho advokáta uplynie v deň nasledujúcej čiastočnej obnovy členov Súdneho dvora, t. j. 6. októbra 2021.

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň odvolateľka podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala odkladu výkonu a všetkých následných účinkov sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka uvedeného vymenovania.

12

Uznesením zo 4. septembra 2020, Sharpston/Rada a zástupcovia vlád členských štátov ( T‑550/20 R , neuverejnené, EU:T:2020:416 ), sudca Všeobecného súdu rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení predbežne vyhovel návrhu na nariadenie predbežných opatrení až do vydania uznesenia, ktorým sa ukončí konanie o nariadení predbežného opatrenia, s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

13

Návrhmi podanými do kancelárie Súdneho dvora 5. septembra 2020 sa Rada a zástupcovia vlád členských štátov odvolali proti tomuto uzneseniu sudcu Všeobecného súdu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení.

14

V uzneseniach z 10. septembra 2020, Rada/Sharpston [ C‑423/20 P(R ), neuverejnené, EU:C:2020:700 ], a z 10. septembra 2020, Zástupcovia vlád členských štátov/Sharpston [ C‑424/20 P(R ), neuverejnené, EU:C:2020:705 ], podpredsedníčka Súdneho dvora v podstate uviedla, že nebola splnená podmienka týkajúca sa fumus boni iuris na to, aby sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení mohol povoliť odklad výkonu a ďalšie predbežné opatrenia, ktoré navrhla odvolateľka, keďže žaloba vo veci samej sa mala prima facie považovať za zjavne neprípustnú v rozsahu, v akom smerovala proti Rade, keďže Rada nebola autorom sporného rozhodnutia, a v rozsahu, v akom smerovala proti zástupcom vlád členských štátov, ktorí tým, že konali v postavení zástupcov svojich vlád, a teda spoločne vykonávali právomoci členských štátov, nepodliehali preskúmaniu zákonnosti, ktoré vykonáva súd Únie. Týmito uzneseniami podpredsedníčka Súdneho dvora teda rozhodla, že sudca Všeobecného súdu rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď – hoci len predbežne – vyhovel návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Uvedenými nariadeniami podpredsedníčka Súdneho dvor napokon zamietla návrhy na nariadenie predbežných opatrení, ktoré podala odvolateľka na Všeobecný súd.

16

V napadnutom uznesení Všeobecný súd po tom, ako v bode 31 konštatoval, že sporné rozhodnutie neprijala Rada, ale zástupcovia vlád členských štátov, v bode 32 zamietol žalobu, ktorá mu bola predložená, ako zjavne neprípustnú v rozsahu, v akom smerovala proti Rade.

20

Všeobecný súd v bode 38 napadnutého uznesenia konštatoval, že z judikatúry citovanej v bodoch 34 až 36 napadnutého uznesenia vyplýva, že akty prijaté zástupcami vlád členských štátov nepodliehajú preskúmaniu zákonnosti, ktoré vykonáva súd Únie.

21

Všeobecný súd na tomto základe v bode 39 uvedeného uznesenia dospel k záveru, že žalobu treba zamietnuť ako zjavne neprípustnú.

Konanie na Súdnom dvore a návrhy odvolateľky

22

25

Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza päť odvolacích dôvodov.

O prvom až treťom a piatom odvolacom dôvode

Argumentácia odvolateľky

26

Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 263 ZFEÚ, keď v bodoch 33 a 39 napadnutého uznesenia rozhodol, že žaloba je neprípustná z dôvodu, že nesmeruje proti aktu prijatému inštitúciou, orgánom, úradom alebo agentúrou Únie.

30

V záverečných poznámkach odvolateľka dodáva, že z bodov 91 až 98 rozsudku zo 16. decembra 2020, Rada a i./K. Chrysostomides & Co. a i. ( C‑597/18 P, C‑598/18 P, C‑603/18 P a C‑604/18 P , EU:C:2020:1028 ), vyplýva, že nemožnosť preskúmania politickej dohody podľa článku 263 ZFEÚ predpokladá existenciu alternatívnych opravných prostriedkov proti aktom, ktorými sa táto dohoda vykonáva, aby sa zabránilo tomu, že osoby podliehajúce súdnej právomoci budú zbavené svojho práva na účinnú súdnu ochranu, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. V prejednávanej veci však takéto alternatívne opravné prostriedky neexistujú.

31

Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa pri určení svojej právomoci dopustil pochybenia, keď nerozlišoval medzi rozhodnutím zástupcov vlád členských štátov o vymenovaní generálneho advokáta Súdneho dvora a predchádzajúcim rozhodnutím týkajúcim sa takto obsadeného uvoľneného miesta.

32

Tvrdí, že hoci otázka, či je miesto člena Súdneho dvora skutočne voľné, vo všeobecnosti nevzniká, nemožno vylúčiť, že za určitých okolností môže vzniknúť. V tejto súvislosti sa domnieva, že akt členských štátov, v ktorom sa protiprávne konštatuje, že takéto miesto je voľné, a na základe toho sa vymenuje nový generálny advokát, by mal podliehať preskúmaniu súdmi Únie.

36

Vo svojom treťom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 34, 37 a 38 napadnutého uznesenia nesprávne vyložil zásady vyplývajúce z rozsudku z 30. júna 1993, Parlament/Rada a Komisia ( C‑181/91 a C‑248/91 , EU:C:1993:271 ).

37

Uvádza, že z tohto rozsudku nevyplýva, že všetky akty zástupcov vlád členských štátov konajúcich v zhode sú vyňaté zo súdneho preskúmania v rámci článku 263 ZFEÚ, ale že Súdny dvor v uvedenom rozsudku rozhodol len o aktoch prijatých zástupcami vlád členských štátov mimo právneho poriadku Únie.

38

Otázka, či súdy Únie majú právomoc preskúmať zákonnosť aktu, akým je sporné rozhodnutie, ktorý prijali zástupcovia vlád členských štátov na základe právomocí, ktoré im boli alebo údajne boli zverené Zmluvami, a ktorý má účinky v právnom poriadku Únie, teda nebola v judikatúre Súdneho dvora vyriešená a treba na ňu odpovedať kladne.

42

Tvrdí, že ustanovenia Zmlúv týkajúce sa právomoci Súdneho dvora neuvádzajú taxatívny výpočet žalovaných strán, a analogicky odkazuje na články 268 a 340 ZFEÚ.

43

Uvádza, že je potrebné určiť, či konštatovanie o uvoľnení miesta, ktoré predtým zastávala, ktoré je predmetom sporného rozhodnutia, urobila Rada, zástupcovia vlád členských štátov alebo predseda Súdneho dvora Európskej únie, a domnieva sa, že Súdny dvor je v každom prípade jediný, kto je oprávnený v tejto veci rozhodnúť.

44

Dodáva, že Rada prostredníctvom svojho právneho servisu zohrávala aktívnu úlohu, či už sama alebo spoločne so zástupcami vlád členských štátov, pri určovaní predčasného ukončenia jej funkčného obdobia, a že sa teda spolupodieľala na vzniku vady postihujúcej sporné rozhodnutie.

Relevantným kritériom, ktoré Súdny dvor použil na vylúčenie právomoci súdov Únie rozhodovať o súdnych prostriedkoch nápravy proti takýmto aktom, je teda kritérium týkajúce sa ich autora, bez ohľadu na ich záväzné právne účinky.

48

Tvrdeniam uvedeným odvolateľkou v jej prvom a piatom odvolacom dôvode – že autori aktov, na ktorých odkazuje článok 263 ZFEÚ, t. j. inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, sa majú vykladať široko, aby sa mohol prijať záver, že sporné rozhodnutie bolo prijaté inštitúciou, orgánom, úradom alebo agentúrou Únie v zmysle tohto článku, alebo prinajmenšom považovať žalobu podanú na Všeobecný súd za žalobu proti rozhodnutiu Rady, vzhľadom na účasť Rady na prijatí a zverejnení sporného rozhodnutia – nemožno preto vyhovieť bez porušenia jasného znenia tohto článku.

49

Je zrejmé, že takýto výklad by bol tiež v rozpore s úmyslom autorov Zmlúv – ktorý sa odráža v článku 263 ZFEÚ, ktorého pôsobnosť je obmedzená výlučne na akty práva Únie prijaté inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie – vylúčiť zo súdneho preskúmania vykonávaného Súdnym dvorom akty, ktorých prijatie prináleží členským štátom, ako sú rozhodnutia o vymenovaní členov súdov Únie.

50

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vzhľadom na to, že podľa článku 50 ods. 3 ZEÚ sa Zmluvy prestali vzťahovať na Spojené kráľovstvo ku dňu jeho vystúpenia, teda 1. februára 2020, Spojené kráľovstvo už nie je od tohto dátumu členským štátom. Z toho vyplýva, ako sa uvádza v ôsmom odseku preambuly dohody o vystúpení, že súčasné mandáty členov inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie, ktorí boli nominovaní, vymenovaní alebo zvolení v súvislosti s členstvom Spojeného kráľovstva v Únii, sa k tomuto dátumu automaticky skončili (pozri v tejto súvislosti uznesenie z dnešného dňa, Sharpston/Rada a Konferencia zástupcov vlád členských štátov, C‑684/20 P, bod 49).

54

Preto sa nemožno domnievať, že sporné rozhodnutie obsahuje rozhodnutie s právnymi účinkami spôsobujúcimi ujmu odvolateľke tým, že sa v ňom rozhodlo o predčasnom ukončení jej funkčného obdobia vo funkcii generálnej advokátky, alebo dokonca, že je založené na takomto rozhodnutí, ktoré prijala Konferencia zástupcov vlád členských štátov vo svojom vyhlásení z 29. januára 2020 (pozri v tejto súvislosti, pokiaľ ide o toto vyhlásenie, uznesenie z dnešného dňa, Sharpston/Rada a Konferencia zástupcov vlád členských štátov, C‑684/20 P, bod 48).

55

Navyše analýzu odvolateľky nemožno v žiadnom prípade prijať, pretože napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za rozhodnutie prijaté inštitúciou, orgánom, úradom alebo agentúrou Únie uvedenými v článku 263 ZFEÚ.

56

Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 32, 35 a 36 napadnutého uznesenia nesprávne priznal uzneseniu podpredsedníčky Súdneho dvora z 10. septembra 2020, Zástupcovia vlád členských štátov/Sharpston [ C‑424/20 P(R ), neuverejnené, EU:C:2020:705 ], význam precedensu, pričom takéto uznesenie nemohlo prejudikovať meritórne rozhodnutie v prejednávanom spore.

59

Navyše toto uznesenie bolo prijaté v rozpore s procesnými pravidlami najmä preto, že odvolateľka nebola vypočutá, hoci nebola zistená nijaká naliehavosť, ale tiež preto, že tvrdenia uvedené zástupcami vlád členských štátov sa mali zamietnuť ako neprípustné z dôvodu, že boli po prvýkrát uvedené pred Súdnym dvorom.

60

Nakoniec odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd tým sám porušil zásadu audi alteram partem , keď jej neumožnil predložiť svoje pripomienky k relevantnosti bodu 12 rozsudku z 30. júna 1993, Parlament/Rada a Komisia ( C‑181/91 a C‑248/91 , EU:C:1993:271 ), uvedeného v bode 34 napadnutého uznesenia, a uznesenia podpredsedníčky Súdneho dvora z 10. septembra 2020, Zástupcovia vlád členských štátov/Sharpston [ C‑424/20 P(R ), neuverejnené, EU:C:2020:705 ], uvedeného v bodoch 35 a 36 napadnutého uznesenia. Všeobecný súd tým neodôvodnene „rozšíril“ a „predĺžil“ nielen právny účinok, ale aj procesné vady tohto uznesenia podpredsedníčky Súdneho dvora.

Posúdenie Súdnym dvorom

64

Štvrtý odvolací dôvod sa preto musí zamietnuť ako sčasti zjavne neprípustný a sčasti zjavne nedôvodný.

65

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že keďže sa nevyhovelo nijakému z odvolacích dôvodov, ktoré uviedla odvolateľka na podporu svojho odvolania, toto odvolanie treba zamietnuť ako sčasti zjavne neprípustné a sčasti zjavne nedôvodné.

66

Za týchto podmienok nie je potrebné prijať opatrenie na vykonanie dokazovania, ktoré požaduje odvolateľka.

1.

Odvolanie sa zamieta ako sčasti zjavne neprípustné a sčasti zjavne nedôvodné.

2.

Pani Eleanor Sharpston znáša svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.